Problematikou etymológie slova sitno i oronyma Sitno (1245 Cytun, 1290, 1332 Scyten) sa nedávno veľmi podrobne zaoberal Majtán (2001), nie je teda potrebné opakovať všetky podrobnosti uvedené vjeho príspevku. Slovník slovenského jazyka považuje slovo sitno za archaické, s významom peklo. Podľa J. Ribaya sytno je hlubina pekelná, dno pekla. Aj podľa J. Palkoviča je sitno dno pekla, podľa, M. Bella, J. Kollára a A. Kmeťa sitno a peklo znamená to isté. F. Šujanský definuje sitno ako podzemnú priepasť. Slovo sitno bolo zaznamenané v ľudovej reči i v krásnej literatúre. Majtán (2001) i viacerí zo spomínaných autorov spájajú slovo sitno s rastlinou sitina (Juncus). Zdôvodnenie je nasledovné: sitinové porasty rastú na mokrých, močaristých miestach, na trasoviskách. Od významu „trasovisko“, „priepadlisko“ (kde sa človek môže prepadnúť) nastal posun k významu „priepasť“ a „peklo“. Sitina rastie prevažne na vlhkých miestach, no nie každý vie, že na Slovensku máme aj sitinu trojzárezovú (Juncus trifidus) rastúcu nie na mokradiach ale na holiach v alpínskom a subalpínskom pásme. V súvislosti so Sitnom je paradox, že ani výborný botanik a znalec flóry Sitna – Andrej Kmeť na tomto vrchu sitinu nenašiel. Takáto motivácia je preto nedôveryhodná. Miestnych názvov s koreňom Sit-, Siet- je na Slovensku niekoľko desiatok, napr. Sítie, Sítina, Sitina, Sítenie, Sitieňa, Síteň, Sitieň, Sitienec, Sitian, Sitné, Sitno, Sitience, Sitienko, Sitník, Sitnica, Sitničky a Sitnikovec. Sem patria aj stredoslovenské názvy typu Sietie, Sieťa, Siete, Sietenec, Sietna, Sietne, Sietno a pod., s hypokorektnými dvojhláskami namiesto dlhého í. (Údaje sú z práce Majtána, 2001).
Pukanec (2005) prišiel s inou verziou etymológie oronyma Sitno. Vychádza z citátu v knihe Genesis (26, 21): „Potom vykopali inú studňu, ale aj o ňu sa hádali, a preto jej dali meno Sitna“. Autor sám komentuje svoju etymológiu: „Etymologizovanie od hebrejského Sitna, názvu biblickej studne, je podľa nás oveľa pravdepodobnejšie ako odvodzovanie od sitinového porastu, ktorý na Sitne chýba“. Autor vychádza z údajov M. Bella a A. Kmeťa o existencii studne na temene Sitna. Na Sitne (1009 m) bolo hradisko už v dobe bronzovej a obnovili ho i Slovania. Stredoveký hrad, ktorého ruiny stoja dodnes, je písomne doložený až v 16. storočí pod menom arx Szitnya. Hrad so studňou však nestojí na hlavnom vrchu ale na východnom skalnatom výbežku vo výške 920 m. Keď sa hradná studňa kopala, vrch už mal určite svoje meno. Je len ťažko uveriť, že by meno jedinej blízkovýchodnej studne (Sitná = Protivenstvo) bolo prenesené na vrch v Strednej Európe. Už M. Bell spájal slovo sitno so satanom (sitanom). Po hebrejsky je to satan, po aramejsky sitna = protivník. Mali by sme zostať na pevnej pôde a hľadať pôvod sitna i Sitna v skupine indoeurópskych jazykov.
Slovanským jazykom sú najbližšie baltské, ktoré sa často spájajú do balto-slovanskej jazykovej skupiny. Litovčina pozná slovo sietuvà s významom hlbina, hlbočina, jama, výmoľ, prepadlina i priepasť. Litovský koreň siet- nie je rozhodujúci, lebo naše sito je lit. sietas, lot. siets a slovenčina pozná i slovo sieť. Lit. sietuvà určite nesúvisí so sitinou, ktorá sa v tomto jazyku volá vikšris. Význam slov sietuvà a sitno je veľmi podobný a môžeme preto predpokladať spoločný pôvod. Možným východiskom je ie. koreň *se- s významom long = dlhý, late = neskorý. V iných jazykoch je to protogerm. *sithas = dlhý, stnord. siða, stangl. sid, sthnem. sita, lat. serus = neskorý, strÍr. sith = dlhý, protokelt. *siti-, stÍr. sith- = dĺžka. Podľa tejto etymológie apelatívum sitno nesúvisí so sitinou, ale s podzemnou jamou, prepadlinou, priepasťou, „peklom“ (lit. sietuvà). Miklosich (1862-65) má vo svojom slovníku slovo сѣтьно, žiaľ s poznámkou: sensus dubius. Majtán (2001) odvodzuje všetky miestne názvy citované vyššie od slova sitina. Pri hľadaní ich motivácie by bolo vhodné pristupovať k nim individuále, podľa miestnych pomerov. Napr. dolina Sietno pri obci Budča sa nachádza pod Čertovou skalou a s veľkou pravdepodobnosťou súvisí so slovom sitno (sietno) = peklo. Podľa tejto etymológie apelatívum sitno nesúvisí so sitinou, ale s podzemnou jamou, prepadlinou, priepasťou, „peklom“ (lit. sietuvà).
Veľmi pravdepodobná je keltská etymológia vrchu Sitno. Gaelské adj. sith znamená nadprirodzený, gaelské daoine sith a írske siothachan je angl. fairies. Anglické slovo fairy sa vykladá ako: an imaginary supernatural being with magical powers, t.j. domnelá nadprirodzená bytosť s magickou silou. An daoi je po gaelsky diabol. Po staroírsky siothán a gaelsky sìthean je hora, pahorok. Gaelské sìthean má v angličtine aj ďalší význam: a fairy hill = čarovná hora. Podľa keltskej mytológie vo vrchoch s týmto menom boli podzemné priestory, v ktorých bývali čarovné, nadprirodzené bytosti (A. Grant). Povesť o sitnianskych rytieroch v útrobách hory presne zodpovedá keltskému sìthean. Sitno bolo zrejme od staroveku považované za čarovnú horu. Na miestach s týmto menom často bývali predkeltské pohrebiská, čo je i prípad Sitna. Naviac, najstaršie zápisy Cytun, Scyten číta Majtán (2001) ako Sitieň, resp. Siteň a východne od Sitna je vrch Sitience (776 m) nazývaný aj Malé Sitno. Názov Sitno sa začal používať až v 16. storočí. Apelatívum sitno určite nesúvisí so sitinou ale s litovským sietuvà. Meno Sitna môže súvisieť s apelatívom sitno = peklo, priepasť alebo keltským sìthean = čarovná hora. Mýtus o sitnianskych rytieroch svedčí skôr o keltskom pôvode mena. Podzemné priestory pod Sitnom nie sú reálne (hlbočina, priepasť, peklo) ale ich existencia vychádza z keltskej mytológie. Slovu sìthean = čarovná hora je príbuzné dánske seid [sai´t], staronordické seiðr, litovské saitas a kymerské hud (z protokeltského koreňa *soyto-) s významom čary, čarovanie. V Írsku a Škótsku je veľký počet vrchov s menom Sìthean, resp. Sìdhean, napr. Sìthean Mòr – Veľká Čarovná hora, Sìdhean Dubh – Čierna Č. h., Sìdhean Sluaigh – Č. h. so zástupom ľudí, resp. vojakov, Sìdhean an Airgid Č. h. so striebrom, Sìthean a´choin bhain – Č. h. s bielym psom, Dun an t-Sìthean – dun = hrad, Cnoc nan Sìthean – cnoc = pahorok, atď. (Grant).
Grant A.: Gaelic place names: sìth and sìthean. alison.grant[at]scotsdictionaries.org.uk
Majtán M.: Sitno (Etzelberg) – Sitno. Slovenská reč, 2001, 66(3): 147-152.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Pukanec M.: Perún na Sitne? Kultúra slova, 2005, 39(5): 269-274.
sobota 17. decembra 2011
Pôvod hydronyma Latorica
Rieka Latorica pramení vo Východných Karpatoch na Ukrajine a meria 188 km, z toho 38 km je na Slovensku. Jej historické zápisy sú: 1214/1342 Latericia, 1263 Latorcha, 1265 Lathorcha, 1270 Loturcha, 1321 Lathurcha, 1335 Lothorcha, 1808 Latorcza (Varsik, 1990). Šmilauer (1932) uvádza, že meno je nepochybne cudzieho, predslovanského pôvodu, ktorý je podľa neho neznámy. Vo svojej knihe cituje etymológie iných autorov: 1. latinská - latus = bok, strana, pritekajúca z boku (Dongó), 2. keltská - Latara, Latera (Šachmatov), 3. slovanská - lata (Iljev), 4. germánska - lal, lhlet – Bergabhang, hluf – laufen (Czirbusz). Podľa Ondruša (1979) základ lat- mal prvotný význam studený, t.j. studená rieka. Ten istý autor v inej publikácii (Ondruš, 2000) predpokladá, že meno rieky je odvodené z praslovanského základu volt- príponou -or, t.j. z podoby Voltorica vznikla po 8. storočí forma Vlatorica a z toho Latorica. Latorica má mať rovnakú motiváciu ako česká Vltava a ruské rieky Voltica, Volotyň, Voloťma, Veleťma, Veletovka a pod. Šmilauer (1981) i Varsik (1990) o týchto etymológiách pochybujú.
V slovanských jazykoch je prípona -ica pri menách vodných tokov bežná, napr. Bystrica, Drevenica, Lukavica, Teplica, Vydrica, atď. Od Slovanov prebrali túto príponu v podobe -iţa aj Rumuni, napr. Bistriţa, Cameniţa, Delniţa, Dobriţa, Sorniţa a pod. Príponu -ica majú aj rovnomenné prítoky väčších riek, napr. Nitra – Nitrica, Orava – Oravica, Rimava – Rimavica, Úpa – Úpice a pod. To je zrejme aj prípad dvojice rumunských riek Lotru (Latron, Latris) – Latoriţa. Rieka Latoriţa s prítokmi Latoriţa de Jos a Latoriţa de Mijloc sa vlieva rieky Lotru, ktorá je prítokom rieky Olt. Do rieky Olt sa vlieva aj Lotrişorul, Lotrişor, Lotrişoara Mare (Lotriorul) a Lotrioara. Ukrajinsko-slovenská Latorica a rumunská dvojica Lotru – Latoriţa a s ich prítokmi má pravdepodobne rovnakú etymológiu.
Iordan (1963) píše, že meno rieky Lotru môže pochádzať z rumunského adj. lotru, fem. loatră, s významom rýchly, prudký. Tento význam slova je nárečový a rumunský slovník má len význam lotor, z nemeckého Lotterbube. Slovo lotru s významom rýchly, prudký nemá palalelu v iných indoeurópskych jazykoch a táto motivácia je preto neistá. Buza (2010) zaraďuje rieku Lotru k hydronymám trácko-gétsko-dáckeho pôvodu.
Jednou z možností je zvukomalebný pôvod mena rieky. Prehľad môžeme začať staroindickým rāyati = štekať. Rovnaký význam má i stsl. лаяти, rus. лáять, sln. lajati, sch. lȁjati a poľ. łajać. České láti znamená štekať i nadávať a hromžiť, láteřit znamená hromžiť, brýzgať. Aj v litovčine lóti a lotyštine riet, lãt znamená štekať. Ruské лотошить znamená 1. brblať, mrmlať, 2. tárať, trepať. Daľ (1979) pridáva ďalšie významy: plieskať, špliechať ako voda na plytčine; zurčať, žblnkotať, šumieť; vydávať ostré zvuky. Po albánsky loto znamená plakať, oplakávať, nariekať, trúchliť i kričať. deVaan spája latinské slová lāmenta, -ōrum = kvílenie, vzdychanie a lātrō, -āre = štekať. Latinské lātrō, -āre má viac významov: 1. štekať, 2. kričať, revať, 3. šumieť, 4. vrčať, škŕkať (v žalúdku). Lātrātus je 1. štekanie, 2. šum, hurhaj, škriepka. Podobne po rumunsky lătrá je štekať, vyť, lătrát je štekanie. Táto motivácia by pripadala do úvahy skôr pre horný tok Latorice v karpatských horách. Rimania v povodí Latorice nepôsobili a pravdepodobný nie je ani baltský, či slovanský pôvod mena.
Inou motiváciou môže byť blato, kal, teda kalná rieka, či rieka tečúca cez blatistý, močaristý terén. Význam blato, kal, špina majú slová: staroírske loth, gaelské làthach, latinské lutum, albáske lum. Latinské lutāre znamená pokryť blatom. Po rumunsky lut je hlina, íl, lutós je ílovitý. Po albánsky latyrë sú splašky i blato, laturi je špina, laturis ur je špinavý a laturis znamená zašpiniť. Po litovsky liūtis je lejak, liūtýnas je kaluž. Takáto motivácia by pripadala do úvahy v slovenskej časti Latorice, ktorá na Východoslovenskej nížine preteká močaristým terénom a vytvára mnohé meandre a mŕtve ramená. Galské meno Paríža je Lutetia.
Ďalšou možnosťou je staroírske slovo láthar, angl. (flat) layer = rovina. Podľa Matasovića (2009) východiskom pre toto slovo je protokeltský koreň *flátro-. Príbuzné je gael. làr, angl. floor, nem. Flur, lat. planus, angl. plain. Motiváciou by bol rovinatý terén, ktorým Latorica na slovenskom území tečie. Meno rieky však najskôr vychádza z írskeho slova latharach – angl. swamp = bažina, močiar, močarina, pretože to sú typické biotopy v dolnom toku rieky (ír. latharach = močiar je blízke stír. loth, gael. làthach, alb. latyrë = blato). K podobnému záveru prišiel už v roku 1912 Šachmatov: Im Bassin der Theiß cf. den Zufluß des Badrog Latorica mit der kelticher Ortsbenennung Latora, Latera (jetzt Lattes im Frankreich). Autor neuvádza konkrétne keltské slovo, ani motiváciu pomenovania, dajú sa len predpokladať rovnaké východiská. Šmilauer (1932) túto etymológiu neakceptoval, lebo nepredpokladal keltské hydronamá v Potisí. Rieka Laborec sa vlieva do Latorice asi 10 km pred jej sútokom s Ondavou neďaleko obce Zemplín. Archeologické nálezy z okolia Zemplína prítomnosť Keltov preukázali (Pieta, 2008). O keltskom pôvode hydronyma Latorica môže svedčiť i keltské meno Laborca (po gaelsky labhar, labharra je hlučný, šumiaci). Meno rumunskej rieky Latoriţa je zrejme odvodené od rieky Lotru pôv. Latris (podobne ako Nitra – Nitrica) a môže byť tiež keltského pôvodu (v obidvoch prípadoch ide o horské rieky a nedá sa vylúčiť ani zvukomalebný pôvod).
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка II. Москва, 1979.
Buza M.: On the origins and historical evolution of toponymy on the territory of Romania. www. rjgeo.ro/atassuri . Publikované 2010.
Iordan, I.: Toponimia romînească. Bucureţi, 1963.
Ondruš Š.: Slovenské rieky - pôvod mien. Studia Academica Slovaca. 1979, 8: 269-287.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory slov. Martin, 2000.
Pieta K.: Keltské osídlenie Slovenska. Nitra, 2008
Schachmatov A. A.: Zu den ältesten slavisch-keltischen Beziehungen. Archiv für slavische Philologie. 1912, 33: 51-99.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
de Vaan M.: Etymological Dictionary of Latin and the other Italic Languages. Leiden - Boston, 2008.
Šmilauer V.: Šimon Ondruš: Slovenské rieky - pôvod mien. Zpravodaj místopisní komise ČSAV. 1981, 22 (1-2): 151-156.
Varsik B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, 1990.
V slovanských jazykoch je prípona -ica pri menách vodných tokov bežná, napr. Bystrica, Drevenica, Lukavica, Teplica, Vydrica, atď. Od Slovanov prebrali túto príponu v podobe -iţa aj Rumuni, napr. Bistriţa, Cameniţa, Delniţa, Dobriţa, Sorniţa a pod. Príponu -ica majú aj rovnomenné prítoky väčších riek, napr. Nitra – Nitrica, Orava – Oravica, Rimava – Rimavica, Úpa – Úpice a pod. To je zrejme aj prípad dvojice rumunských riek Lotru (Latron, Latris) – Latoriţa. Rieka Latoriţa s prítokmi Latoriţa de Jos a Latoriţa de Mijloc sa vlieva rieky Lotru, ktorá je prítokom rieky Olt. Do rieky Olt sa vlieva aj Lotrişorul, Lotrişor, Lotrişoara Mare (Lotriorul) a Lotrioara. Ukrajinsko-slovenská Latorica a rumunská dvojica Lotru – Latoriţa a s ich prítokmi má pravdepodobne rovnakú etymológiu.
Iordan (1963) píše, že meno rieky Lotru môže pochádzať z rumunského adj. lotru, fem. loatră, s významom rýchly, prudký. Tento význam slova je nárečový a rumunský slovník má len význam lotor, z nemeckého Lotterbube. Slovo lotru s významom rýchly, prudký nemá palalelu v iných indoeurópskych jazykoch a táto motivácia je preto neistá. Buza (2010) zaraďuje rieku Lotru k hydronymám trácko-gétsko-dáckeho pôvodu.
Jednou z možností je zvukomalebný pôvod mena rieky. Prehľad môžeme začať staroindickým rāyati = štekať. Rovnaký význam má i stsl. лаяти, rus. лáять, sln. lajati, sch. lȁjati a poľ. łajać. České láti znamená štekať i nadávať a hromžiť, láteřit znamená hromžiť, brýzgať. Aj v litovčine lóti a lotyštine riet, lãt znamená štekať. Ruské лотошить znamená 1. brblať, mrmlať, 2. tárať, trepať. Daľ (1979) pridáva ďalšie významy: plieskať, špliechať ako voda na plytčine; zurčať, žblnkotať, šumieť; vydávať ostré zvuky. Po albánsky loto znamená plakať, oplakávať, nariekať, trúchliť i kričať. deVaan spája latinské slová lāmenta, -ōrum = kvílenie, vzdychanie a lātrō, -āre = štekať. Latinské lātrō, -āre má viac významov: 1. štekať, 2. kričať, revať, 3. šumieť, 4. vrčať, škŕkať (v žalúdku). Lātrātus je 1. štekanie, 2. šum, hurhaj, škriepka. Podobne po rumunsky lătrá je štekať, vyť, lătrát je štekanie. Táto motivácia by pripadala do úvahy skôr pre horný tok Latorice v karpatských horách. Rimania v povodí Latorice nepôsobili a pravdepodobný nie je ani baltský, či slovanský pôvod mena.
Inou motiváciou môže byť blato, kal, teda kalná rieka, či rieka tečúca cez blatistý, močaristý terén. Význam blato, kal, špina majú slová: staroírske loth, gaelské làthach, latinské lutum, albáske lum. Latinské lutāre znamená pokryť blatom. Po rumunsky lut je hlina, íl, lutós je ílovitý. Po albánsky latyrë sú splašky i blato, laturi je špina, laturis ur je špinavý a laturis znamená zašpiniť. Po litovsky liūtis je lejak, liūtýnas je kaluž. Takáto motivácia by pripadala do úvahy v slovenskej časti Latorice, ktorá na Východoslovenskej nížine preteká močaristým terénom a vytvára mnohé meandre a mŕtve ramená. Galské meno Paríža je Lutetia.
Ďalšou možnosťou je staroírske slovo láthar, angl. (flat) layer = rovina. Podľa Matasovića (2009) východiskom pre toto slovo je protokeltský koreň *flátro-. Príbuzné je gael. làr, angl. floor, nem. Flur, lat. planus, angl. plain. Motiváciou by bol rovinatý terén, ktorým Latorica na slovenskom území tečie. Meno rieky však najskôr vychádza z írskeho slova latharach – angl. swamp = bažina, močiar, močarina, pretože to sú typické biotopy v dolnom toku rieky (ír. latharach = močiar je blízke stír. loth, gael. làthach, alb. latyrë = blato). K podobnému záveru prišiel už v roku 1912 Šachmatov: Im Bassin der Theiß cf. den Zufluß des Badrog Latorica mit der kelticher Ortsbenennung Latora, Latera (jetzt Lattes im Frankreich). Autor neuvádza konkrétne keltské slovo, ani motiváciu pomenovania, dajú sa len predpokladať rovnaké východiská. Šmilauer (1932) túto etymológiu neakceptoval, lebo nepredpokladal keltské hydronamá v Potisí. Rieka Laborec sa vlieva do Latorice asi 10 km pred jej sútokom s Ondavou neďaleko obce Zemplín. Archeologické nálezy z okolia Zemplína prítomnosť Keltov preukázali (Pieta, 2008). O keltskom pôvode hydronyma Latorica môže svedčiť i keltské meno Laborca (po gaelsky labhar, labharra je hlučný, šumiaci). Meno rumunskej rieky Latoriţa je zrejme odvodené od rieky Lotru pôv. Latris (podobne ako Nitra – Nitrica) a môže byť tiež keltského pôvodu (v obidvoch prípadoch ide o horské rieky a nedá sa vylúčiť ani zvukomalebný pôvod).
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка II. Москва, 1979.
Buza M.: On the origins and historical evolution of toponymy on the territory of Romania. www. rjgeo.ro/atassuri . Publikované 2010.
Iordan, I.: Toponimia romînească. Bucureţi, 1963.
Ondruš Š.: Slovenské rieky - pôvod mien. Studia Academica Slovaca. 1979, 8: 269-287.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory slov. Martin, 2000.
Pieta K.: Keltské osídlenie Slovenska. Nitra, 2008
Schachmatov A. A.: Zu den ältesten slavisch-keltischen Beziehungen. Archiv für slavische Philologie. 1912, 33: 51-99.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
de Vaan M.: Etymological Dictionary of Latin and the other Italic Languages. Leiden - Boston, 2008.
Šmilauer V.: Šimon Ondruš: Slovenské rieky - pôvod mien. Zpravodaj místopisní komise ČSAV. 1981, 22 (1-2): 151-156.
Varsik B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, 1990.
Motivácia pomenovania jarabiny vtáčej (Sorbus aucuparia) v germánskych, keltských a slovanských jazykoch
Rebro má v germánskych a slovanských jazykoch rovnaké východiská. Predpokladá sa, že pochádza gr. ἐρέφω = pokrývať, prekrývať, ὀροφή = krov, strecha. Vo väčšine slovanských jazykov je to rebro, čes. žebro, poľ. żebro, ziobro, hluž. rjebło, dluž. rjobro i rjobło. Po nemecky je to Rippe, v stredoveku rippe, rib(b)e, rieb, ribbi, angl. rib, nór. ribbe, dán. ríbben, šv. rèvben, isl. rifbein. V slovanských jazykoch sú podľa rebra, prípadne rebríka pomenované viaceré rastliny s perovitozloženými listami. Najčastejšie je to papraď (Dryopteris): čertovo rebro, vlčie rebro, hadie rebríky, rebrínie, rebríčie, rebričina a pod., perovník (Matteuccia) je poľ. żebrówka, rebrovka (Blechnum) je čes. žebrovnice, perutník (Hottonia) je čes. žebratka, rebrica (Libanotis) je čes. žebřice, sezel (Seseli) je poľ. zebrzyca i żebrówka, myší chvost (Achillea) je po česky žebříček, stčes. řebřík, sch. rebrac, nátržník husí (Potentilla anserina) je slk. dial. rebrínie, drabinka. Vratič (Tanacetum) je rus. rjabínka, rjabišnik, díkaja rjabína, ukr. riabínnik, díka horobína.
Podobne ako uvedené rastliny aj jarabina vtáčia (Sorbus aucuparia) má perovitozložené listy pripomínajúce vtáčie pero alebo rebrá na hrudnej kostre človeka alebo iných stavovcov, prípadne krov strechy. Pomenovanie jarabiny je všeslovanské: dluž. jerébina, hluž. wjerjebina, poľ. jarząb, čes. jeřáb, dial. jahřabina, řeřáb, jerábník, sln. jerebíka, sch. jarèbika, rus. rjabína, dial. grabína, jarobína, ukr. horobína, dial. horóba, orába a vorób. Pri objasňovaní pôvodu slova jarabina, rus. rjabína je lákavé hľadať súvislosť s príd. menom jarabý, rus. rjabój, s významom strakatý, pestrý. Takejto súvislosti však niet. Východisko treba hľadať v slovách ὀροφή, rib, rebro. Motivácia pomenovania jarabiny je rovnaká ako pri jaseni (Fraxinus), ktorý má tiež perovitozložené listy.
Predpokladá sa, že keltský názov jaseňa vychádza z protokeltského koreňa *osno-. Kymersky je to onnen, onn, kornsky onnen, bretónsky unn, írsky nuin, staroírsky uinnius. Rebro sa povie po írsky asna, gaelsky aisen, starokornsky a kymersky asen. Jaseň je teda pomenovaný podľa listov, ktoré sa podobajú na rebrá. Jarabina sa v keltských jazykoch nazýva „jaseň s bobuľami (angl. berry), presnejšie s malvičkami“. Staroírsky je to cáerthenn, írsky caorthann, gaelsky caorann, mannsky keirn, kymersky cerddinen, kornsky kerdhynen, bretónsky kerzhinenn. Prvá časť týchto slov je bobuľa: stír. cáir, gael. caor, druhá časť znamená jaseň.
V germánskych jazykoch sa jarabina povie anglicky mountain ash (horský jaseň), nemecky Eberesche. Esche je jaseň a prvá časť slova Eber- zrejme súvisí s protokeltským koreňom *eburo- = tis (Taxus). Tis aj jarabina majú drobné červené plody. V týchto jazykoch sa jarabina považovala za formu jaseňa, pričom motiváciou sú nepochybne perovitozložené listy obidvoch drevín. Germánske pomenovanie jaseňa možno odvodiť z arm. oskr, korn. ascorn, bret. ascourn, kymr. asgurn, strkymr. ascurn, ascwrn, čo je kosť, pretože listy jaseňa pripomínajú rebrá, čiže kosti, kostru človeka. V starej angličtine sa jaseň (ash) volal æsc, v starej nemčine to bol asc, asca, asch i esch(e).
V keltských jazykoch a nemčine má jaseň i jarabina rovnaké meno, len jarabina je jaseň s boboľami. V angličtine je jarabina horský jaseň. Staršie je pomenovanie jaseňa, lebo má rovnakú motiváciu v baltských, germánskych, keltských i slovanských jazykoch. Meno jarabiny je mladšie a Slovania využili nové slovo rebro (z gr. ὀροφή) namiesto pôvodného keltského asen. Rovnako postupovali aj Nemci pri pomenovaní oskoruše, bot. jarabina oskorušová (Sorbus domestica). Oskoruša sa povie nemecky Sperberbaum, Speierlingsbaum, Sperbe, Spierbaum, Spierling, v stredoveku sperboum, spirboum a niekedy označuje aj jarabinu (Vogelbeerbaum). Gréckemu slovu ὀροφή vo význame krov, drevená konštrukcia krovu zodpovedá nem. Sparren, Dachsparren, Sparrenwerk, Sparrwerk, Rippenwerk, v stredoveku sparro, sparre, dán. tágspar, spǽrrevark, angl. spar, stnord. sparri, lot. spares. V tomto prípade je východiskom pre pomenovanie oskoruše, nem. Sperberbaum germánske pomenovanie krovu. Je tovnaká motivácia ako pri jarabine, lebo obidve dreviny majú perovitozložené listy. Podľa perovitozložených listov je pomenovaný aj túžobník brestolistý (Filipendula ulmaria), nem. Spierstaude, vojnovka (Polemonium), nem. Sperrkraut, Sperberkraut, Leiterblatt a tavoľníkovec jarabinolistý (Sorbaria sorbifolia), nem. Spierstrauch, rus. rjabínnik, ukr. horobínnik. Anglickému sparrow-grass (Asparagus) zodpovedá sch. rebruša a rum. dial. coasta-drácului (čertovo rebro). Zaujímavou dvojicou je šv. kärrspira a gael. lus riabhach, čo je všivec močiarny (Pedicularis palustris) s perovitými listami.
Vičenec vikolistý (Onobrychis viciaefolia) je kŕmna rastlina z čeľade vikovité (Viciaceae). Jeho francúzske pomenovanie esparcet, esparcette je zaznamenané až okolo roku 1600, no prevzali ho viaceré európske jazyky: šp. esparcet, tal. esparceta, rum. sparcétӑ, nem. Esparsette, alb. esparsetë, lot. esparsete, čes. esparseta, sparseta, šparzeta, rus. esparcét, poľ. esparzeta. Aj pôvod tohto slova treba hľadať v germ. sparre (krov), ktoré prešlo do stredovekej francúzštiny v podobe, espars, esparre s rovnakým významom. Všetky rastliny z čeľade vikovité (Viciaceae) majú perovitozložené listy. Je možné, že aj vika (Vicia) a cícer (Cicer) (ὄροβος resp. ἐρέβινϑος) sú v gréčtine pomenované podľa tvaru listov.
Podobne ako uvedené rastliny aj jarabina vtáčia (Sorbus aucuparia) má perovitozložené listy pripomínajúce vtáčie pero alebo rebrá na hrudnej kostre človeka alebo iných stavovcov, prípadne krov strechy. Pomenovanie jarabiny je všeslovanské: dluž. jerébina, hluž. wjerjebina, poľ. jarząb, čes. jeřáb, dial. jahřabina, řeřáb, jerábník, sln. jerebíka, sch. jarèbika, rus. rjabína, dial. grabína, jarobína, ukr. horobína, dial. horóba, orába a vorób. Pri objasňovaní pôvodu slova jarabina, rus. rjabína je lákavé hľadať súvislosť s príd. menom jarabý, rus. rjabój, s významom strakatý, pestrý. Takejto súvislosti však niet. Východisko treba hľadať v slovách ὀροφή, rib, rebro. Motivácia pomenovania jarabiny je rovnaká ako pri jaseni (Fraxinus), ktorý má tiež perovitozložené listy.
Predpokladá sa, že keltský názov jaseňa vychádza z protokeltského koreňa *osno-. Kymersky je to onnen, onn, kornsky onnen, bretónsky unn, írsky nuin, staroírsky uinnius. Rebro sa povie po írsky asna, gaelsky aisen, starokornsky a kymersky asen. Jaseň je teda pomenovaný podľa listov, ktoré sa podobajú na rebrá. Jarabina sa v keltských jazykoch nazýva „jaseň s bobuľami (angl. berry), presnejšie s malvičkami“. Staroírsky je to cáerthenn, írsky caorthann, gaelsky caorann, mannsky keirn, kymersky cerddinen, kornsky kerdhynen, bretónsky kerzhinenn. Prvá časť týchto slov je bobuľa: stír. cáir, gael. caor, druhá časť znamená jaseň.
V germánskych jazykoch sa jarabina povie anglicky mountain ash (horský jaseň), nemecky Eberesche. Esche je jaseň a prvá časť slova Eber- zrejme súvisí s protokeltským koreňom *eburo- = tis (Taxus). Tis aj jarabina majú drobné červené plody. V týchto jazykoch sa jarabina považovala za formu jaseňa, pričom motiváciou sú nepochybne perovitozložené listy obidvoch drevín. Germánske pomenovanie jaseňa možno odvodiť z arm. oskr, korn. ascorn, bret. ascourn, kymr. asgurn, strkymr. ascurn, ascwrn, čo je kosť, pretože listy jaseňa pripomínajú rebrá, čiže kosti, kostru človeka. V starej angličtine sa jaseň (ash) volal æsc, v starej nemčine to bol asc, asca, asch i esch(e).
V keltských jazykoch a nemčine má jaseň i jarabina rovnaké meno, len jarabina je jaseň s boboľami. V angličtine je jarabina horský jaseň. Staršie je pomenovanie jaseňa, lebo má rovnakú motiváciu v baltských, germánskych, keltských i slovanských jazykoch. Meno jarabiny je mladšie a Slovania využili nové slovo rebro (z gr. ὀροφή) namiesto pôvodného keltského asen. Rovnako postupovali aj Nemci pri pomenovaní oskoruše, bot. jarabina oskorušová (Sorbus domestica). Oskoruša sa povie nemecky Sperberbaum, Speierlingsbaum, Sperbe, Spierbaum, Spierling, v stredoveku sperboum, spirboum a niekedy označuje aj jarabinu (Vogelbeerbaum). Gréckemu slovu ὀροφή vo význame krov, drevená konštrukcia krovu zodpovedá nem. Sparren, Dachsparren, Sparrenwerk, Sparrwerk, Rippenwerk, v stredoveku sparro, sparre, dán. tágspar, spǽrrevark, angl. spar, stnord. sparri, lot. spares. V tomto prípade je východiskom pre pomenovanie oskoruše, nem. Sperberbaum germánske pomenovanie krovu. Je tovnaká motivácia ako pri jarabine, lebo obidve dreviny majú perovitozložené listy. Podľa perovitozložených listov je pomenovaný aj túžobník brestolistý (Filipendula ulmaria), nem. Spierstaude, vojnovka (Polemonium), nem. Sperrkraut, Sperberkraut, Leiterblatt a tavoľníkovec jarabinolistý (Sorbaria sorbifolia), nem. Spierstrauch, rus. rjabínnik, ukr. horobínnik. Anglickému sparrow-grass (Asparagus) zodpovedá sch. rebruša a rum. dial. coasta-drácului (čertovo rebro). Zaujímavou dvojicou je šv. kärrspira a gael. lus riabhach, čo je všivec močiarny (Pedicularis palustris) s perovitými listami.
Vičenec vikolistý (Onobrychis viciaefolia) je kŕmna rastlina z čeľade vikovité (Viciaceae). Jeho francúzske pomenovanie esparcet, esparcette je zaznamenané až okolo roku 1600, no prevzali ho viaceré európske jazyky: šp. esparcet, tal. esparceta, rum. sparcétӑ, nem. Esparsette, alb. esparsetë, lot. esparsete, čes. esparseta, sparseta, šparzeta, rus. esparcét, poľ. esparzeta. Aj pôvod tohto slova treba hľadať v germ. sparre (krov), ktoré prešlo do stredovekej francúzštiny v podobe, espars, esparre s rovnakým významom. Všetky rastliny z čeľade vikovité (Viciaceae) majú perovitozložené listy. Je možné, že aj vika (Vicia) a cícer (Cicer) (ὄροβος resp. ἐρέβινϑος) sú v gréčtine pomenované podľa tvaru listov.
nedeľa 27. novembra 2011
Pôvod hydroným Sestrč a Vedžer
Potok Sestrč je pravým prítokom Váhu v Liptovskej kotline. Popri potoku existovala aj rovnomenná osada, ktorá pred zánikom v roku 1971 mala len tri domy (Uhlár, 1990). Na vrchu Sestrč nad potokom stál v stredoveku najstarší komitátny hrad Liptova. Historické názvy sú: 1265 Sesturche, 1296, 1299 Sesterche, 1323 Zostorche, 1355 Sestereh, 1463 Sesthercz. Šmilauer (1932) podáva dva možné výklady: 1. Názov súvisí s ruskou riekou Sestra 2. Východiskom je koreň *ser-, tiecť, bežať (Rozwadowski). Sám považuje názov za neobjasnený. Podľa Stanislava (1949) primárne je meno osady, sekundárne je meno potoka. Pôvodná forma mena bola Sestrčä, v súčasnej slovenčine Sestrča. Názov osady bol utvorený z osobného mena Sestrъkъ pomocou prisvojovacej prípony -ja. Predpokladá sa spojenie Sestrъk-ja, z čoho sa vyvinula celkom pravidelne forma Sestrъča, resp. Sestrъčä. Osobné meno Sestrъkъ má súvisieť s podstatným menom sestra. Túto etymológiu akceptoval aj Uhlár (1990). Po srbochorvátsky sȅstrīć i sȅstričić je 1. synovec (sestrin syn) 2. bratranec.
Názov Sestrč má podobnú formu ako názvy Príslop, Prílesok, Prosiek, Ráztoky a predpona se- je podobná ako v českých slovách sestup, seskok, sesuv, po slovensky zostup, zoskok, zosuv (1323 Zostorche). Predpona se-/zo- vyjadruje pohyb smerom dole. Druhá časť-strč súvisí so slovesami strečkovať, dial. striekať = rýchlo bežať, sch. stŕčati, stŕkati = zbehnúť (dolu).
Potok Vedžer pramení pod hradom Zniev a po 5,2 km ústi do rieky Turiec. Jeho historické mená sú: 1736 Vadzar, Wadzar, 1892 Vädžer, 1969 Vedžer. Pri potoku vybudovali premonštrátski mnísi v 13.storočí najstarší rybník v Turci, ktorý sa tiež volá Vedžer. Krško (2003) považuje názov za nejasný a neuvádza žiadny pokus o jeho výklad. Potok s rybníkom spája asi 500 m dlhý prívodný kanál, ktorý by mohol byť kľúčom k objasneniu mena Vedžer. Historický slovník slovenského jazyka pri hesle vedený uvádza: ťahaný, riadený, usmerňovaný; ductus: wedeny, woďeny. Po srbochorvátsky vaditi je čerpať vodu, vodati je vodiť, viesť a väda i váda je náhon i hať. Meno Vedžer, Vädžer mal pôvodne len prívodný kanál, náhon, privádzač a ten sa preniesol aj na celý potok.
Historický slovník slovenského jazyka VI. Bratislava, 2005.
Krško J. Hydronymia povodia Turca. Banská Bystrica, 2003.
Stanislav J.: Niekoľko názvov zo starého Liptova. Slovenská reč, 1949, 15(3-4): 74-81.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Uhlár V.: Názvy vodných tokov v miestnych názvoch Liptova. Kultúra slova, 1990, 24(2): 49-58.
Názov Sestrč má podobnú formu ako názvy Príslop, Prílesok, Prosiek, Ráztoky a predpona se- je podobná ako v českých slovách sestup, seskok, sesuv, po slovensky zostup, zoskok, zosuv (1323 Zostorche). Predpona se-/zo- vyjadruje pohyb smerom dole. Druhá časť-strč súvisí so slovesami strečkovať, dial. striekať = rýchlo bežať, sch. stŕčati, stŕkati = zbehnúť (dolu).
Potok Vedžer pramení pod hradom Zniev a po 5,2 km ústi do rieky Turiec. Jeho historické mená sú: 1736 Vadzar, Wadzar, 1892 Vädžer, 1969 Vedžer. Pri potoku vybudovali premonštrátski mnísi v 13.storočí najstarší rybník v Turci, ktorý sa tiež volá Vedžer. Krško (2003) považuje názov za nejasný a neuvádza žiadny pokus o jeho výklad. Potok s rybníkom spája asi 500 m dlhý prívodný kanál, ktorý by mohol byť kľúčom k objasneniu mena Vedžer. Historický slovník slovenského jazyka pri hesle vedený uvádza: ťahaný, riadený, usmerňovaný; ductus: wedeny, woďeny. Po srbochorvátsky vaditi je čerpať vodu, vodati je vodiť, viesť a väda i váda je náhon i hať. Meno Vedžer, Vädžer mal pôvodne len prívodný kanál, náhon, privádzač a ten sa preniesol aj na celý potok.
Historický slovník slovenského jazyka VI. Bratislava, 2005.
Krško J. Hydronymia povodia Turca. Banská Bystrica, 2003.
Stanislav J.: Niekoľko názvov zo starého Liptova. Slovenská reč, 1949, 15(3-4): 74-81.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Uhlár V.: Názvy vodných tokov v miestnych názvoch Liptova. Kultúra slova, 1990, 24(2): 49-58.
piatok 25. novembra 2011
Etymológia hydronyma Ipeľ
Svojou dĺžkou 232 km patrí Ipeľ medzi väčšie rieky Slovenska. Jej najstaršie zápisy sú: 1135 Ipul, 1138 Ipul, Ipol, 1236 Ypul, Ipul, Ipol. Šmilauer (1932) zhrnul súdobé názory na pôvod mena Ipľa. Slovanské etymológie vychádzali zo slov Teplá, Vipely, Wipliwam – rozvodňujem sa a izpoltiť – deliť sa. Germánska etymológia vychádza zo sthn. aphol – Apfelbach. Sám autor považuje názov Ipeľ za nejasný a spolu s Melichom predpokladá jeho ilýrsky pôvod. O ilýrskom pôvode má svedčiť element -ulo-, častý v ilýrskych miestnych názvoch. Podľa Czirbusza (1910) názov Ipľa súvisí so starým nemeckým názvom tisu (Taxus): iva = Eibe, Eipel = Eifel. Novšie prišiel Ondruš (1979) s názorom, že Ipeľ má baltský pôvod: ùpė je po litovsky rieka, upẽlis riečka, to isté znamená lotyšské upe, resp upele. K tejto etymológii sa pridali Majtán a Žigo (1999). Aj Lutterer, Majtán a Šrámek (1982) píšu, že česká rieka Úpa (nem. Aupa) má pôvod baltoslovanský (možno i starší) a súvisí s lit. ùpė a lot. upe = rieka. Meno Úpa má znamenať vodný tok, prúd. Rovnaký pôvod má podľa Pospelova (Wikipedia) aj ruská rieka Упá (Upá). Podľa Šmilauera (1981) česká Úpa a ruská Упá sú podoby staroeurópske. Litovské upẽlis je tvorené deminutívnym -l-, v slovanských jazykoch neexistujúcim a nemožno z neho vychádzať. Ondruš (2000) píše, že severne od Udavy je menší ľavý prítok Laborca Vypava. Meno Vypavy má tiež súvisieť s baltským ùpė a upe. Obec Udava na Slovensku nie je (autor zrejme myslel Udavské) a na turistickej mape je v tomto priestore len potok Výrava. Rieka Vipava sa však nachádza v Slovinsku.
Pri viacerých slovenských riekach, napr. Cirocha, Galamia, Gortva, Hučava, Laborec, Revúca, Vyčoma atď. sa ukázalo, že ich meno súvisí so zvukom, zurčaním, šumemím vody. Takúto motiváciu môže mať aj Ipeľ. Podľa zvuku, hlasu sú pomenované viaceré vtáky. Pre nás je zaujímavý dudok (Upupa): arm. popop, lat. upupa, gr. ἔποψ (ἐποποῖ = krik dudka), angl. hoopoe [hu:pu:], dnem. Hupphupp, poľ. hupek a výr (Bubo): arm. bu, lat. būbō, gr. βύᾱς, poľ. puhacz i puchacz, lot. ūpis, nem. Uhu, v starej nemčine ūve, ūfe, šv. uf, stnord. ūfr. Po lotyšsky ūbele je hrdlička, ūbot znamená hrkútať. Bučiak (Botaurus), čes. bukač, ukr. бугáй sa povie rus. выпь i выпъ. Je to vták príbuzný volavke (Ardea), rus. цáпля i чáпля. Jeho hlas má podobu prump i iprump, Nemci nazývajú bučanie bučiaka Küben. Podľa Miklosicha (1862-65) выпeлица, выпица, выпъ a выпль je čajka (Larus). V starej ruštine выпeлица je sova, випль je čajka. (Determinácia vtákov v cirkevnej slovančine a starej ruštine nemusí byť presná a môže ísť aj o bučiaka. Vypelica sa v knihe Leviticus spomína medzi vtákmi, ktoré sa nemajú konzumovať: sova, pelikán, bučiak, pštros, kukučka, čajka a iné. Daľ (1978) predpokladá, že ide o kukučku). Východiskom pre posledne menované vtáky sú slovesá: stsl. въпити a възъпити = kričať, rus. вопить, sch. vàpiti = vrieskať, kvíliť a podstatné mená: strus. vъplь, rus. вопль, bul. вóпъл, = nárek, kvílenie a sch. vȁpāj = nárek. Litovské ùpas sa prekladá ako echo, vapéti je džavotať, pren. zurčať. Stsl. slovesu въпити zodpovedá po strate počiatočného „v“ slovenské úpieť, čes. úpěti a sch. upiti, s významom nariekať, kvíliť. Čeština pozná aj slovné spojenie vítr úpí. Po litovsky úbti a úbauti znamená kričať, po lotyšsky ūbot znamená hrkútať. Anglosaské slovo wōplīce znamená mournfully, with lamentation. Balto-slovanským slovesám zodpovedajú germánske, napr. gót. wopjan, anglsas. wōp, angl.whoop, stangl. wepan a angl. weep[wi:p], stnem. wuofan a stnord. ōpa s významom plakať, kričať.
Pri vtákoch ako je dudok (Upupa), výr (Bubo) a bučiak (Botaurus) sa prijíma zvukomalebný pôvod ich mien. Pri niektorých druhoch hmyzu ako napr. osa (Vespa) je etymológia nejasná a uvažuje sa o motivácii tkať, pliesť, nem. weben. Osa sa povie lat. vespa, stprus. wobse, lit.vapsvà, lot. lapsene, angl. wasp, stangl. wæfs, wæps, wæsp, nem. Wespe, stnem. wefse, wafsa, wepsia. Snáď by sme sem mohli zaradiť aj lat. apis = včela. Chrobák sa povie lot. vabole, lit. vãbalas, hmyz je lit. vabzdỹs. Naša osa má vychádzať z baltoslovanského koreňa *wops(w)a. V tomto prípade by sa dalo vychádzať zo slovies: stsl. въпити, rus. вопить, sch. vàpiti, lit. vapéti, gót. wopjan. Stnord. ōpa znamená kričať, volať, isl. óp je krik, uppþot je hluk, lomoz. Pri latinskom slovese vāpulō, -āre predpokladá de Vaan (2008) príbuznosť s gót. wopjan, pričom pôvodne malo rovnaký význam: plakať, kričať. Základný tvar mohol mať podľa neho formu *vāpelo- = kričať, kde koreň *vāp- je zvukomalebný.
Pohľad na slovnú zásobu indoeurópskych jazykov ukazuje, že mená viacerých vtákov majú zvukomalebný pôvod a vychádzajú z koreňa up-, v slovanských jazykoch aj (v)yp- a (v)ip-. Mená riek Ipeľ, Úpa, Упá a Vipava nesúvisia s menom žiadneho vtáka, no zvukomalebná motivácia je bežná aj pri menách riek. Suffix -eľ je v slovenčine bežný, napr. kvapeľ, kúpeľ, sopeľ, kašeľ, brheľ, čmeľ, čurpeľ atď. Podobné je to aj pri rieke Vipava (suffix -ava). O apelatívach: stprus. ape, lit. ùpė, lot. upe s významom rieka sa uvádza, že sú motivované slovesami tiecť, prúdiť. O ich možnom zvukomalebnom pôvode sa neuvažuje. S našou problematikou zrejme súvisí aj meno moravskej rieky Opava (1031 Vpa, 1062 Opa). Lutterer, Majtán a Šrámek (1982) píšu, že treba vychádzať zo starého indoeurópskeho slova *apa/*opa = voda, rieka. Z rovnakých slov vychádza aj Duridanov (1975) pri vysvetľovaní pôvodu hydronyma Opajska reka (*Opaja). V týchto prípadoch by sa dalo uvažovať aj o gótskom wopjan, ruskom вопить, prípadne staronordickom ōpa z významom kričať. Koreň *ap- s významom voda, rieka je známy v starých jazykoch (chetitskom, staroindickom, staroiránskom a tocharskom) a v baltských jazykoch. Popri Baltoch aj Rumuni majú slovo ápă s významom voda, potok, rieka. Niektorí autori hľadajú jazykovú príbuznosť medzi Baltmi, Dákmi a Trákmi, čím by sa dalo vysvetliť slovo ápă v rumunčine. Príkladom rumunských hydroným sú napr. Apa Neagră, Apa Pistrongaş, Apa Caldă, Apa Lină, Apele Albe, Apele Vii a iné. (Vpreklade Čierny potok, Pstruhový potok, Teplý potok atď.). Ani baltské rieky nemajú meno Upe ale napr. Šešupė, Lielupe, Ritupe. V staroslovienskom jazyku вапа je stojatá voda, stagnum. Etniká žijúce v strednej Európe posledných 2500 rokov (Kelti, Germáni, Slovania) nemajú v slovnej zásobe koreň *ap- s významom voda, rieka a kto tu žil predtým nevieme. Ak by boli mená riek Úpa, Ipeľ, Vipava a Opava predkeltské mohli by sme uvažovať o motivácii voda, rieka, v prípade že sú mladšie, je ich motivácia skôr zvukomalebná. Pre túto motiváciu hovorí veľký počet slovenských hydroným založených na zvuku vody.
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка I. Москва, 1978.
Duridanov, I.: Die Hydronymie des Vardarsystems als Geschichtsquelle. Köln - Wien, 1975.
Czirbusz G.: A kárpátok hegyeinek és folyóinak. Nagybecskerek, 1908.
Lutterer I., Majtán M., Šrámek R.: Zeměpisná jména Československa. Praha, 1982
Majtán M., Žigo P.: Hydronymia povodia Ipľa. Bratislava, 1999.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Ondruš Š.: Slovenské rieky - pôvod mien. Studia Academica Slovaca. 1979, 8: 269-287.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory slov. Martin, 2000.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Šmilauer V.: Šimon Ondruš: Slovenské rieky - pôvod mien. Zpravodaj místopisní komise ČSAV. 1981, 22 (1-2): 151-156.
de Vaan, M.: Etymological Dictionary of Latin and the other Italic Languages. Leiden - Boston, 2008.
Pri viacerých slovenských riekach, napr. Cirocha, Galamia, Gortva, Hučava, Laborec, Revúca, Vyčoma atď. sa ukázalo, že ich meno súvisí so zvukom, zurčaním, šumemím vody. Takúto motiváciu môže mať aj Ipeľ. Podľa zvuku, hlasu sú pomenované viaceré vtáky. Pre nás je zaujímavý dudok (Upupa): arm. popop, lat. upupa, gr. ἔποψ (ἐποποῖ = krik dudka), angl. hoopoe [hu:pu:], dnem. Hupphupp, poľ. hupek a výr (Bubo): arm. bu, lat. būbō, gr. βύᾱς, poľ. puhacz i puchacz, lot. ūpis, nem. Uhu, v starej nemčine ūve, ūfe, šv. uf, stnord. ūfr. Po lotyšsky ūbele je hrdlička, ūbot znamená hrkútať. Bučiak (Botaurus), čes. bukač, ukr. бугáй sa povie rus. выпь i выпъ. Je to vták príbuzný volavke (Ardea), rus. цáпля i чáпля. Jeho hlas má podobu prump i iprump, Nemci nazývajú bučanie bučiaka Küben. Podľa Miklosicha (1862-65) выпeлица, выпица, выпъ a выпль je čajka (Larus). V starej ruštine выпeлица je sova, випль je čajka. (Determinácia vtákov v cirkevnej slovančine a starej ruštine nemusí byť presná a môže ísť aj o bučiaka. Vypelica sa v knihe Leviticus spomína medzi vtákmi, ktoré sa nemajú konzumovať: sova, pelikán, bučiak, pštros, kukučka, čajka a iné. Daľ (1978) predpokladá, že ide o kukučku). Východiskom pre posledne menované vtáky sú slovesá: stsl. въпити a възъпити = kričať, rus. вопить, sch. vàpiti = vrieskať, kvíliť a podstatné mená: strus. vъplь, rus. вопль, bul. вóпъл, = nárek, kvílenie a sch. vȁpāj = nárek. Litovské ùpas sa prekladá ako echo, vapéti je džavotať, pren. zurčať. Stsl. slovesu въпити zodpovedá po strate počiatočného „v“ slovenské úpieť, čes. úpěti a sch. upiti, s významom nariekať, kvíliť. Čeština pozná aj slovné spojenie vítr úpí. Po litovsky úbti a úbauti znamená kričať, po lotyšsky ūbot znamená hrkútať. Anglosaské slovo wōplīce znamená mournfully, with lamentation. Balto-slovanským slovesám zodpovedajú germánske, napr. gót. wopjan, anglsas. wōp, angl.whoop, stangl. wepan a angl. weep[wi:p], stnem. wuofan a stnord. ōpa s významom plakať, kričať.
Pri vtákoch ako je dudok (Upupa), výr (Bubo) a bučiak (Botaurus) sa prijíma zvukomalebný pôvod ich mien. Pri niektorých druhoch hmyzu ako napr. osa (Vespa) je etymológia nejasná a uvažuje sa o motivácii tkať, pliesť, nem. weben. Osa sa povie lat. vespa, stprus. wobse, lit.vapsvà, lot. lapsene, angl. wasp, stangl. wæfs, wæps, wæsp, nem. Wespe, stnem. wefse, wafsa, wepsia. Snáď by sme sem mohli zaradiť aj lat. apis = včela. Chrobák sa povie lot. vabole, lit. vãbalas, hmyz je lit. vabzdỹs. Naša osa má vychádzať z baltoslovanského koreňa *wops(w)a. V tomto prípade by sa dalo vychádzať zo slovies: stsl. въпити, rus. вопить, sch. vàpiti, lit. vapéti, gót. wopjan. Stnord. ōpa znamená kričať, volať, isl. óp je krik, uppþot je hluk, lomoz. Pri latinskom slovese vāpulō, -āre predpokladá de Vaan (2008) príbuznosť s gót. wopjan, pričom pôvodne malo rovnaký význam: plakať, kričať. Základný tvar mohol mať podľa neho formu *vāpelo- = kričať, kde koreň *vāp- je zvukomalebný.
Pohľad na slovnú zásobu indoeurópskych jazykov ukazuje, že mená viacerých vtákov majú zvukomalebný pôvod a vychádzajú z koreňa up-, v slovanských jazykoch aj (v)yp- a (v)ip-. Mená riek Ipeľ, Úpa, Упá a Vipava nesúvisia s menom žiadneho vtáka, no zvukomalebná motivácia je bežná aj pri menách riek. Suffix -eľ je v slovenčine bežný, napr. kvapeľ, kúpeľ, sopeľ, kašeľ, brheľ, čmeľ, čurpeľ atď. Podobné je to aj pri rieke Vipava (suffix -ava). O apelatívach: stprus. ape, lit. ùpė, lot. upe s významom rieka sa uvádza, že sú motivované slovesami tiecť, prúdiť. O ich možnom zvukomalebnom pôvode sa neuvažuje. S našou problematikou zrejme súvisí aj meno moravskej rieky Opava (1031 Vpa, 1062 Opa). Lutterer, Majtán a Šrámek (1982) píšu, že treba vychádzať zo starého indoeurópskeho slova *apa/*opa = voda, rieka. Z rovnakých slov vychádza aj Duridanov (1975) pri vysvetľovaní pôvodu hydronyma Opajska reka (*Opaja). V týchto prípadoch by sa dalo uvažovať aj o gótskom wopjan, ruskom вопить, prípadne staronordickom ōpa z významom kričať. Koreň *ap- s významom voda, rieka je známy v starých jazykoch (chetitskom, staroindickom, staroiránskom a tocharskom) a v baltských jazykoch. Popri Baltoch aj Rumuni majú slovo ápă s významom voda, potok, rieka. Niektorí autori hľadajú jazykovú príbuznosť medzi Baltmi, Dákmi a Trákmi, čím by sa dalo vysvetliť slovo ápă v rumunčine. Príkladom rumunských hydroným sú napr. Apa Neagră, Apa Pistrongaş, Apa Caldă, Apa Lină, Apele Albe, Apele Vii a iné. (Vpreklade Čierny potok, Pstruhový potok, Teplý potok atď.). Ani baltské rieky nemajú meno Upe ale napr. Šešupė, Lielupe, Ritupe. V staroslovienskom jazyku вапа je stojatá voda, stagnum. Etniká žijúce v strednej Európe posledných 2500 rokov (Kelti, Germáni, Slovania) nemajú v slovnej zásobe koreň *ap- s významom voda, rieka a kto tu žil predtým nevieme. Ak by boli mená riek Úpa, Ipeľ, Vipava a Opava predkeltské mohli by sme uvažovať o motivácii voda, rieka, v prípade že sú mladšie, je ich motivácia skôr zvukomalebná. Pre túto motiváciu hovorí veľký počet slovenských hydroným založených na zvuku vody.
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка I. Москва, 1978.
Duridanov, I.: Die Hydronymie des Vardarsystems als Geschichtsquelle. Köln - Wien, 1975.
Czirbusz G.: A kárpátok hegyeinek és folyóinak. Nagybecskerek, 1908.
Lutterer I., Majtán M., Šrámek R.: Zeměpisná jména Československa. Praha, 1982
Majtán M., Žigo P.: Hydronymia povodia Ipľa. Bratislava, 1999.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Ondruš Š.: Slovenské rieky - pôvod mien. Studia Academica Slovaca. 1979, 8: 269-287.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory slov. Martin, 2000.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Šmilauer V.: Šimon Ondruš: Slovenské rieky - pôvod mien. Zpravodaj místopisní komise ČSAV. 1981, 22 (1-2): 151-156.
de Vaan, M.: Etymological Dictionary of Latin and the other Italic Languages. Leiden - Boston, 2008.
štvrtok 27. októbra 2011
Motivácia pomenovania jaseňa (Fraxinus) v baltských, germánskych, keltských a slovanských jazykoch
Pomenovanie jaseňa (Fraxinus) v baltských, germánskych, keltských a slovanských jazykoch je blízko príbuzné a evidentne má rovnaké východiská. Etymologické slovníky zhodne uvádzajú, že motivácia tohto pomenovania je neznáma. Pre jaseň sú charakteristické perovitozložené listy pripomínajúce hrudný skelet človeka i ostatných stavovcov, teda rebrá a kosti. Podobnosť listov jaseňa a rebier (kostí) je motiváciou pre pomenovanie stromu v týchto jazykoch.
Jaseň sa povie po dánsky, nórsky i švédsky ask, po islandsky askur a staronordicky askr. Po anglicky je to ash, holandsky es a nemecky Esche. V starej angličtine to bol æsc, holandčine esce a nemčine asc, asca, asch i esch(e). Ako protogermánske východisko sa uvádza *askaz, prípadne *askiz. Germánske pomenovanie jaseňa možno odvodiť z arm. oskr, korn. ascorn, bret. ascourn, kymr. asgurn, strkymr. ascurn, ascwrn či lit. ãšaka, čo je kosť, pretože listy jaseňa pripomínajú rebrá, čiže kosti, kostru človeka, prípadne iných stavovcov. Podľa škandinávskych legiend prvý muž menom Askr bol stvorený z jaseňa (stnord. askr). Ak pomenovanie jaseňa je odvodené zo slova kosť, potom Askr pochádza z kosti, rebra (list jaseňa), čo je v zhode s biblickým pôvodom prvej ženy. V srbochorvátskom jazyku slovné spojenie kost od kosti znamená vlastné deti.
Predpokladá sa, že keltský názov jaseňa vychádza z protokeltského koreňa *osno- (Matasović 2009). Kymersky je to onnen, onn, kornsky onnen, bretónsky unn, írsky nuin, staroírsky uinnius. Rebro sa povie po írsky asna, gaelsky aisen, starokornsky a kymersky asen. Kosť sa povie chet. haštāi, skt. ásthi-, lat. os, gr. ὀστέον, alb. ashtë. Základ os = kosť, prípadne keltské asna, asen, aisen = rebro je aj v baltských a slovanských jazykoch. Jaseň sa povie lot. osis, lit. úosis, stprus. woasis, slk. jaseň, čes. jasan, poľ. jasion i jasień, sln. jêsen, sch. jȁsēn, bul. jásen, dial. ósen, ósъn, mac. jasen, ukr. jásen i jáseň, rus. jáseň, psl. *asenь, *asenъ.
Väčšina etymologických slovníkov uvádza pri hesle jaseň ako príbuzné aj gr. ὀξύα (oxya) a alb. ah, čo je buk (Fagus). Z vecnej stránky sem tieto slová nepatria, lebo buk má len jednoduché listy. Zaujímavé sú aj albánske slová vosë, voësë, vojsë (varianty vadhë, z gr. ὄα) čo je nárečové pomenovanie oskoruše (Sorbus domestica). Oskoruša má podobne ako jaseň perovitozložené listy. V tejto súvislosti treba spomenúť aj samotné slovanské slovo oskoruša, pri ktorom by sme mohli hľadať súvislosť s arm. oskr, dial. oskor, prípadne s korn. ascorn a bret. ascourn. Oskoruša sa pôvodne volala skoruša, ako o tom svedčia rumunské slová scorușa a scoruș, prebraté od Slovanov. Po grécky sa oskoruša povie ὄα, ὄη, οἵη, ὠϊά, ὠά, pričom slovo ᾤα, ὤα, ὄα má aj význam ovčia koža. Kritsch (1822) má pod heslom ὄα významy: 1. pellis ovilla, 2. sorbus, arbor, 3. sorbus, fructas. Slovania v 6. storočí kalkovali význam ovčia koža (skora) a s strom nazvali skoruša.
Jaseň sa nazýva aj axis mundi (os sveta), pretože spája všetky tri sféry bytia: nebesá, zem a podsvetie. Je aj symbolom znovuzrodenia a regenerácie. Tvar listov jaseňa nám ponúka nasledovné vysvetlenie slovného spojenia "axis mundi": Počas zimy je strom bez života a prebúdza až na jar, v čase rašenie listov. Rozvinuté perovitozložené listy pripomínajú perie, strom sa "operí" a tým získava ako vták spojenie s nebesami. Na jeseň, v čase prvých mrazov listy z jaseňa hromadne opadávajú a pripomínajú kostry spájané s podsvetím. Popadané listy sa pôsobením zimných mrazov premenia na "popol" (angl. ash). Tento proces sa každoročne opakuje a pripomína známy cyklus vtáka fénixa.
Kritsch V. A.: Lexicon manuale graeco-latinum. Vienna, 1822.
Matasović R.: Etymological dictionary of Proto-Celtic. Leiden/Boston, 2009.
Jaseň sa povie po dánsky, nórsky i švédsky ask, po islandsky askur a staronordicky askr. Po anglicky je to ash, holandsky es a nemecky Esche. V starej angličtine to bol æsc, holandčine esce a nemčine asc, asca, asch i esch(e). Ako protogermánske východisko sa uvádza *askaz, prípadne *askiz. Germánske pomenovanie jaseňa možno odvodiť z arm. oskr, korn. ascorn, bret. ascourn, kymr. asgurn, strkymr. ascurn, ascwrn či lit. ãšaka, čo je kosť, pretože listy jaseňa pripomínajú rebrá, čiže kosti, kostru človeka, prípadne iných stavovcov. Podľa škandinávskych legiend prvý muž menom Askr bol stvorený z jaseňa (stnord. askr). Ak pomenovanie jaseňa je odvodené zo slova kosť, potom Askr pochádza z kosti, rebra (list jaseňa), čo je v zhode s biblickým pôvodom prvej ženy. V srbochorvátskom jazyku slovné spojenie kost od kosti znamená vlastné deti.
Predpokladá sa, že keltský názov jaseňa vychádza z protokeltského koreňa *osno- (Matasović 2009). Kymersky je to onnen, onn, kornsky onnen, bretónsky unn, írsky nuin, staroírsky uinnius. Rebro sa povie po írsky asna, gaelsky aisen, starokornsky a kymersky asen. Kosť sa povie chet. haštāi, skt. ásthi-, lat. os, gr. ὀστέον, alb. ashtë. Základ os = kosť, prípadne keltské asna, asen, aisen = rebro je aj v baltských a slovanských jazykoch. Jaseň sa povie lot. osis, lit. úosis, stprus. woasis, slk. jaseň, čes. jasan, poľ. jasion i jasień, sln. jêsen, sch. jȁsēn, bul. jásen, dial. ósen, ósъn, mac. jasen, ukr. jásen i jáseň, rus. jáseň, psl. *asenь, *asenъ.
Väčšina etymologických slovníkov uvádza pri hesle jaseň ako príbuzné aj gr. ὀξύα (oxya) a alb. ah, čo je buk (Fagus). Z vecnej stránky sem tieto slová nepatria, lebo buk má len jednoduché listy. Zaujímavé sú aj albánske slová vosë, voësë, vojsë (varianty vadhë, z gr. ὄα) čo je nárečové pomenovanie oskoruše (Sorbus domestica). Oskoruša má podobne ako jaseň perovitozložené listy. V tejto súvislosti treba spomenúť aj samotné slovanské slovo oskoruša, pri ktorom by sme mohli hľadať súvislosť s arm. oskr, dial. oskor, prípadne s korn. ascorn a bret. ascourn. Oskoruša sa pôvodne volala skoruša, ako o tom svedčia rumunské slová scorușa a scoruș, prebraté od Slovanov. Po grécky sa oskoruša povie ὄα, ὄη, οἵη, ὠϊά, ὠά, pričom slovo ᾤα, ὤα, ὄα má aj význam ovčia koža. Kritsch (1822) má pod heslom ὄα významy: 1. pellis ovilla, 2. sorbus, arbor, 3. sorbus, fructas. Slovania v 6. storočí kalkovali význam ovčia koža (skora) a s strom nazvali skoruša.
Jaseň sa nazýva aj axis mundi (os sveta), pretože spája všetky tri sféry bytia: nebesá, zem a podsvetie. Je aj symbolom znovuzrodenia a regenerácie. Tvar listov jaseňa nám ponúka nasledovné vysvetlenie slovného spojenia "axis mundi": Počas zimy je strom bez života a prebúdza až na jar, v čase rašenie listov. Rozvinuté perovitozložené listy pripomínajú perie, strom sa "operí" a tým získava ako vták spojenie s nebesami. Na jeseň, v čase prvých mrazov listy z jaseňa hromadne opadávajú a pripomínajú kostry spájané s podsvetím. Popadané listy sa pôsobením zimných mrazov premenia na "popol" (angl. ash). Tento proces sa každoročne opakuje a pripomína známy cyklus vtáka fénixa.
Kritsch V. A.: Lexicon manuale graeco-latinum. Vienna, 1822.
Matasović R.: Etymological dictionary of Proto-Celtic. Leiden/Boston, 2009.
Pôvod hydronyma Cirocha
Cirocha je rieka na severovýchodnom Slovensku, ktorej tok meria 56,6 km. Je to ľavostranný prítok Laborca. Šmilauer (1932) ani Varsik (1990) jej meno vo svojich prácach neuvádzajú. Ondruš (2000) odvodzuje meno Cirochy od kultúrnej rastliny cirok (Sorghum), ktorá sa využíva na kŕmne i technické účely. Pestuje sa prevažne v teplejších oblastiach Zeme. Autor ďalej píše, že Kiss (1978) sa mýli, keď Cirochu spája s ruským slovesom cýrkať, tiecť tenkým prúdom.
Meno rieky má zvukomalebný pôvod, čo je častý motív pri slovenských riekach. Daľ (1980) v knihe pôvodne vydanej v roku 1882 má slovesá циркать (církať) і цирюкать (cirjúkať), v súčasnej ruštine je to чиркать (čírkať) a чирикать (čiríkať), s významom cvrkať, cvrlikať, čvirikať. Ako synonymá Daľ (1980) uvádza slovesá сверчать, свирестѣть, цвиркать, верезжать а верещать, s významom cvrlikať, čvirikať, vrieskať a škriekať. Slovesám циркать a цирюкать zodpovedajú v slovenčine a jej nárečiach slovesá čerkať, čergať, čirkac, čirčic a džerkac, s významom vydávať tupý zvuk, hrkať, štrkať. Zvukomalebný význam majú v ďalších slovanských jazykoch slovesá: ukr. čírkati i církati, bul. čiríkam, ciríkam, sln. číriti, poľ. czyrykáć i czyrkać a dluž. cyrkaś (Vasmer, 1975). Miklosich (1862-65) má pri slove цръкътѣниѥ význam strīdor = ostrý zvuk, bzučanie, piskot. Мыший црькт je myší piskot. Popri slovesách циркать a цирюкать má Daľ (1980) aj slová циркунъ (cirkúnъ) a цирюканъ (cirjukánъ), čo je svrček (Gryllus), dial. cvrček, cvrčok, cvršok i čvirčok. Zvukomalebné je aj nemecké zirpen, schirpen, tchirpen, schirken i zirken = cvrkať, cvrlikať. Zirpe je cikáda, dial. Schirke je svrček.
Veľký rusko-slovenský slovník má pri hesle цыркать (cýrkať) významy 1. (o vtákoch) pišťať, škriekať; 2. (o hmyze) cvrlikať. Aj Daľ (1980) stotožňuje sloveso цыркать so slovesami циркать a цвиркать. Цыркунъ (cyrkunъ) je svrček, цыркать коровъ znamená dojiť. Význam tiecť tenkým prúdom má pri slovese цыркать len Vasmer (1975). Toto sloveso sa v Rusku používa len lokálne. V českom jazyku sloveso crkati znamená 1. tiecť slabým prúdom, kvapkať; 2. vydávať zvuk, cvrkať (hmyz, vtáky). Slovník slovenských nárečí má slovesá cŕkať = tiecť tenkým prerušovaným prúdom, crčať; crčať = prudko tiecť tenkým, hlasným prúdom, striekať; crkať = pľuť pomedzi zuby. Cirocha nie je malý potôčik tečúci tenkým prúdom, ale stredne veľká riečka. Motiváciou pre pomenovanie takýchto vodných tokov býva skôr zvuk, ktorý vydávajú, napr. Revúca, Hučava, Vyčoma, Gortva a iné. Obidva významy ruského цыркать a českého crkati, teda tiecť tenkým prúdom i cvrlikať sú primárne zvukomalebné. Meno Cirochy je slovanské, starobylé a má najbližšie k starým ruským slovám cirjúkať a cirjukánъ.
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка IV. Москва, 1980.
Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка IV. Москва, 1973.
Kiss L.: Földrajzi nevek etimológiai szótára. Budapest, 1978.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory slov. Martin, 2000.
Šmilauer .: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Varsik B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, 1990.
Slovník slovenských nárečí I. Bratislava, 1994.
Veľký rusko-slovenský slovník V. Bratislava, 1970.
Meno rieky má zvukomalebný pôvod, čo je častý motív pri slovenských riekach. Daľ (1980) v knihe pôvodne vydanej v roku 1882 má slovesá циркать (církať) і цирюкать (cirjúkať), v súčasnej ruštine je to чиркать (čírkať) a чирикать (čiríkať), s významom cvrkať, cvrlikať, čvirikať. Ako synonymá Daľ (1980) uvádza slovesá сверчать, свирестѣть, цвиркать, верезжать а верещать, s významom cvrlikať, čvirikať, vrieskať a škriekať. Slovesám циркать a цирюкать zodpovedajú v slovenčine a jej nárečiach slovesá čerkať, čergať, čirkac, čirčic a džerkac, s významom vydávať tupý zvuk, hrkať, štrkať. Zvukomalebný význam majú v ďalších slovanských jazykoch slovesá: ukr. čírkati i církati, bul. čiríkam, ciríkam, sln. číriti, poľ. czyrykáć i czyrkać a dluž. cyrkaś (Vasmer, 1975). Miklosich (1862-65) má pri slove цръкътѣниѥ význam strīdor = ostrý zvuk, bzučanie, piskot. Мыший црькт je myší piskot. Popri slovesách циркать a цирюкать má Daľ (1980) aj slová циркунъ (cirkúnъ) a цирюканъ (cirjukánъ), čo je svrček (Gryllus), dial. cvrček, cvrčok, cvršok i čvirčok. Zvukomalebné je aj nemecké zirpen, schirpen, tchirpen, schirken i zirken = cvrkať, cvrlikať. Zirpe je cikáda, dial. Schirke je svrček.
Veľký rusko-slovenský slovník má pri hesle цыркать (cýrkať) významy 1. (o vtákoch) pišťať, škriekať; 2. (o hmyze) cvrlikať. Aj Daľ (1980) stotožňuje sloveso цыркать so slovesami циркать a цвиркать. Цыркунъ (cyrkunъ) je svrček, цыркать коровъ znamená dojiť. Význam tiecť tenkým prúdom má pri slovese цыркать len Vasmer (1975). Toto sloveso sa v Rusku používa len lokálne. V českom jazyku sloveso crkati znamená 1. tiecť slabým prúdom, kvapkať; 2. vydávať zvuk, cvrkať (hmyz, vtáky). Slovník slovenských nárečí má slovesá cŕkať = tiecť tenkým prerušovaným prúdom, crčať; crčať = prudko tiecť tenkým, hlasným prúdom, striekať; crkať = pľuť pomedzi zuby. Cirocha nie je malý potôčik tečúci tenkým prúdom, ale stredne veľká riečka. Motiváciou pre pomenovanie takýchto vodných tokov býva skôr zvuk, ktorý vydávajú, napr. Revúca, Hučava, Vyčoma, Gortva a iné. Obidva významy ruského цыркать a českého crkati, teda tiecť tenkým prúdom i cvrlikať sú primárne zvukomalebné. Meno Cirochy je slovanské, starobylé a má najbližšie k starým ruským slovám cirjúkať a cirjukánъ.
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка IV. Москва, 1980.
Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка IV. Москва, 1973.
Kiss L.: Földrajzi nevek etimológiai szótára. Budapest, 1978.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory slov. Martin, 2000.
Šmilauer .: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Varsik B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, 1990.
Slovník slovenských nárečí I. Bratislava, 1994.
Veľký rusko-slovenský slovník V. Bratislava, 1970.
utorok 11. októbra 2011
Čo má spoločné strečok a Strečno?
Vedecké meno strečka (Oestrus, Linnaeus 1761) pochádza z gréckeho οἶστρος a to zo slovesa οἰστράω = bodať, pichať. Aj stsl. strъkъ = strečok súvisí so slovesom strъkati = bodať, pichať. Bodať sa povie strus. стрѣкати, стрѣчу, rus. стрekáть, ukr. стрікáти, mac. штрека, sch. štrȅcati. Strečok je čes. střeček, sln. štȓk, sch. štȓk i štȑkālj, mac. штркел, bul. щръклица, strus. стрекъ, строкъ i строкa (ovad i strečok), mac. штркол (ovad), bul. щръклéц (ovad), rum. stréche (strečok). Pre jazykovedca je pôvod slova strečok jasný, zvlášť keď Slovník slovenského jazyka IV str. 280 píše, že strečok je chlpatá bodavá mucha a Historický slovník slovenského jazyka V má na str. 507: strečok je bodavý hmyz. Z entomologického hľadiska je problém v tom, že strečkovité muchy (Oestridae) nemajú bodavo-cicavé ústne orgány a teda nemajú čím bodať. To si uvedomili aj tvorcovia gréckych slovníkov a slovo οἶστρος prekladajú ako strečok i ovad.
Ovad (Tabanus, Linnaeus 1761) má bodavo-cicavé ústne orgány, no jeho vedecké meno nie je dostatočne objasnené. V klasickej latinčine je to tabānus, ī, v neskorej latinčine tabo, -ōnis, z toho fr. taon a rum. tăún. Latinské sloveso tābeō, -ēre znamená mokvať, hnisať, topiť sa i chradnúť. Tābēs, -is je 1. kal, hnis 2. hnitie, chradnutie, chudnutie. Motiváciu hnisať, mokvať by sme mohli uplatniť pri larvách niektorých strečkov, najmä z rodu Hypoderma (H. bovis - strečok hovädzí, H. lineatum - strečok dobytčí, H. diana - strečok srnčí, H. actaeon - strečok jelení). Strečky rodu Hypoderma žijú pod kožou zvierat, spôsobujú im mokvajúce vredy, z ktorých po prederavení kože vyteká hnis. Pri silnejšom zamorení zvieratá veľmi trpia a chradnú. Etymológia zooným Oestrus (οἰστράω = bodať, pichať) a Tabanus (tābeō, -ēre = mokvať, hnisať) je jasná, len C.Linné mal pomenovať tieto taxóny opačne, podľa ich skutočnej bionómie. Platí však pravidlo priority a vedecké pomenovania týchto rodov a čeľadí sú nemenné. Tento problém so strečkami a ovadmi je vo všetkých jazykoch.
Stredoveké záznamy pre Strečno sú: 1300 Strechun, 1321 Strechen, 1358 Strychen, 1384 Strechyn, 1438 Streczen, 1469 Strzeczno, 1474 Streczno. Lutterer, Majtán, Šrámek (1982) uvádzajú, že Strečno bolo pôvodne názvom hradu (Strečen). Bol to tvar mužského rodu z prídavného mena strečný (hrad), t.j. vyčnievajúci, trčiaci nad údolím Váhu ( od základu s-trč- = čnieť, trčať, vypínať sa. V inej práci Majtán (2001) píše, že starší názov Strečna - Strečen iste vznikol z (nedoloženého) názvu vrchu.
Pri riešení pôvodu miestneho názvu Střekov si Němec (1963) na radu V. Šmilauera pribral i slovenské Strečno, lebo predpokladal, že majú rovnakú etymológiu. Autor vychádzal z troch možností: 1. Je odvodené priamo zo slovesa *strěkati ako meno činiteľské (bodajúci, režúci); tvorenie miestnych mien na -ov priamo zo slovesa však v staršej dobe nie je dostatočne doložené. 2. Od činiteľských podstatných mien, napr. strěkъ = strečok, alebo strěka =osteň, bodec, s významom: vyznačujúci sa bodavým hmyzom alebo vyznačujúci sa ostrým, hrotitým vzhľadom; tento základný substantívny význam (bodec, hrot) však nie je doložený v stč. materiále. 3. Podľa autora je najpravdepodobnejšie odvodenie od chorvátskeho slova strijeka = cesta údolím. Spoločným špecifickým rysom nie je ani zamorenosť bodavým hmyzom (strečky) ani ostrý, hrotitý tvar miestnych terénnych útvarov. Tieto rysy majú aj iné miesta. Hrady Střekov a Strečno majú typický spoločný rys: sú vybudované na strmej skale v mieste zúženia riečišťa vodného toku. Ich mená vďačia za svoj vznik terénnej
úžine na ceste (komunikácii) horskou krajinou. V dodatku k článku s touto argumentáciu súhlasil aj V.Šmilauer.
Motivácia: cesta údolím (strijeka) neplatí minimálne pre Strečno. V stredoveku klesali skaly Malej Fatry až do riečiska Váhu a jeho údolím v oblasti Strečna neviedla žiadna cesta. Cestujúci na koňoch, vozoch i pešiaci museli od Žiliny do Turca a opačne prechádzať cez horské sedlá. Problematický je aj výskyt lokálne obmedzeného chorvátskeho slova strijeka v Čechách a na Slovensku.
Z teoretického hľadiska je zaujímavá aj možnosť pomenovania Strečna podľa zvýšeného výskytu strečkov. Strečky majú zaujímavú rozmnožovaciu stratégiu: bežne žijú roztrúsene v teréne, no v čase párenia sa inštinktívne koncentrujú na najvyššom bode v okoli a tým zvyšujú šancu na stretnutie sa opačných pohlaví. Strečno spĺňa podmienky na takéto zhromaždisko. Problém je v tom, že imága strečka spozná iba špecializovaný dipterológ a je vylúčené, aby to dokázali stredovekí ľudia.
S gréckym slovom οἶστρος = strečok, resp. ovad súvisí sloveso οἰστράω, ktoré znamená nielen bodať, pichať, ale i zúriť, šalieť. Je to podobná dvojica ako naše strečok a strečkovať, čes. střečkovati, rus. строчится, bul. щръклéя, mac. штрклее, sch. štȑkljati se, rum. strecheá. V slovenčine má sloveso strečkovať aj nárečové podoby: striekaťi, stríkati a strikac. Slovenské striekať, čes. stříkati, poľ. strzykać, strzekać, sln. stŕkati a sch. stȑcati znamená aj prudko vystrekovať (vodu, či inú tekutinu). Po rusky стрекáть znamená pŕhliť, pichať i rýchlo utekať, skákať.
Neďaleko Strečna je Strečnianska úžina, o ktorej Huska (1972) píše:"Pri začiatku úžiny z pravej strany do Váhu vyčnievalo ostré skalnaté bralo Besná, v úpätí ktorého vody vymleli hlbokú krútňavu. Na ľavom brehu bola Margita s druhým nebezpečným vrielom (krútilom). Medzi oboma bralami z geologického základu Váhu vystupovali pevné flyšové vrstvy až pod hladinu vody a tvorili priečne ostré hrable alebo vlky". Pre pltníkov to bolo najnebezpečnejšie miesto na celom toku Váhu. Voda tu strečkovala, krútila sa a striekala. Toto miesto sa volalo Strečno a názov bol prenesený aj na hrad a neskôr aj na obec. Podľa Husku (1972) pltníci vraveli: "Na vysokánskom bralisku nad Strečnom za dávna vládol mrcha zbojník". Strečno teda nebolo bralo ale miesto na hladine Váhu v priestore medzi skalami Besná a Margita.
Spoločné pre Strečno a Střekov je, že v ich blízkosti existovali skaly zasahujúce do koryta rieky, ktoré vážne ohrozovali plavbu lodí a pltí. Jedna zo skál pod Strečnom sa volala Besná. Strečok sa po nemecky povie Biesfliege, bieseln znamená strečkovať, zúriť. Aj ruské sloveso беситься (pri zvieratách) znamená besnieť, zúriť. Rovnakú motiváciu mal aj názov Schreckenstein (Strašná, Hrozná skala) pri Střekove. Obidve skaly stihol rovnaký osud. Časť skaly zasahujúcu do toku Labe zničili Švédi počas tridsaťročnej vojny, lebo tvorila prekážku pri prevoze vojnovej koristi. Skaly Besná a Margita boli odstrelené v rokoch 1927-28.
Najstaršie zápisy obce a hradu Střekov sú z roku 1319: Schrekow a Schrekenstein. Podľa Němca (1963) starší autori (A. Profous) odvodzovali miestne mená zakončené na -ov výlučne z osobných mien. Názov Schrekov [Šrekov] odvodzovali z osobného mena Skřěk, ktoré však nebolo medzi staročeskými osobnými menami vôbec zaregistrované. Česká podoba Střekov mala vzniknúť z prvotného Skřekov disimiláciou dvoch -k- (1383 Strziekow). Túto etymológiu uvádzajú Letterer, Majtán a Šrámek (1882). Z doterajšieho textu vyplýva, že názov Střekov vznikol buď skomolením nemeckého názvu Schrekow alebo je český a odvodený z nebezpečného miesta pri skale - "strečna", kde sa točila a striekala voda.
Huska M.A.: Slovenskí pltníci. Martin,1972.
Lutterer I., Majtán M., Šrámek R.: Zeměpisná jména Československa. Praha, 1982.
Majtán M.: Sitno (Etzelberg) - Sitno. Slovenská reč, 2001 66: 174-152
Němec I.: O původu místních jmen Střekov, Postřekov a Strečno. Naše řeč, 1963 46
Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Ovad (Tabanus, Linnaeus 1761) má bodavo-cicavé ústne orgány, no jeho vedecké meno nie je dostatočne objasnené. V klasickej latinčine je to tabānus, ī, v neskorej latinčine tabo, -ōnis, z toho fr. taon a rum. tăún. Latinské sloveso tābeō, -ēre znamená mokvať, hnisať, topiť sa i chradnúť. Tābēs, -is je 1. kal, hnis 2. hnitie, chradnutie, chudnutie. Motiváciu hnisať, mokvať by sme mohli uplatniť pri larvách niektorých strečkov, najmä z rodu Hypoderma (H. bovis - strečok hovädzí, H. lineatum - strečok dobytčí, H. diana - strečok srnčí, H. actaeon - strečok jelení). Strečky rodu Hypoderma žijú pod kožou zvierat, spôsobujú im mokvajúce vredy, z ktorých po prederavení kože vyteká hnis. Pri silnejšom zamorení zvieratá veľmi trpia a chradnú. Etymológia zooným Oestrus (οἰστράω = bodať, pichať) a Tabanus (tābeō, -ēre = mokvať, hnisať) je jasná, len C.Linné mal pomenovať tieto taxóny opačne, podľa ich skutočnej bionómie. Platí však pravidlo priority a vedecké pomenovania týchto rodov a čeľadí sú nemenné. Tento problém so strečkami a ovadmi je vo všetkých jazykoch.
Stredoveké záznamy pre Strečno sú: 1300 Strechun, 1321 Strechen, 1358 Strychen, 1384 Strechyn, 1438 Streczen, 1469 Strzeczno, 1474 Streczno. Lutterer, Majtán, Šrámek (1982) uvádzajú, že Strečno bolo pôvodne názvom hradu (Strečen). Bol to tvar mužského rodu z prídavného mena strečný (hrad), t.j. vyčnievajúci, trčiaci nad údolím Váhu ( od základu s-trč- = čnieť, trčať, vypínať sa. V inej práci Majtán (2001) píše, že starší názov Strečna - Strečen iste vznikol z (nedoloženého) názvu vrchu.
Pri riešení pôvodu miestneho názvu Střekov si Němec (1963) na radu V. Šmilauera pribral i slovenské Strečno, lebo predpokladal, že majú rovnakú etymológiu. Autor vychádzal z troch možností: 1. Je odvodené priamo zo slovesa *strěkati ako meno činiteľské (bodajúci, režúci); tvorenie miestnych mien na -ov priamo zo slovesa však v staršej dobe nie je dostatočne doložené. 2. Od činiteľských podstatných mien, napr. strěkъ = strečok, alebo strěka =osteň, bodec, s významom: vyznačujúci sa bodavým hmyzom alebo vyznačujúci sa ostrým, hrotitým vzhľadom; tento základný substantívny význam (bodec, hrot) však nie je doložený v stč. materiále. 3. Podľa autora je najpravdepodobnejšie odvodenie od chorvátskeho slova strijeka = cesta údolím. Spoločným špecifickým rysom nie je ani zamorenosť bodavým hmyzom (strečky) ani ostrý, hrotitý tvar miestnych terénnych útvarov. Tieto rysy majú aj iné miesta. Hrady Střekov a Strečno majú typický spoločný rys: sú vybudované na strmej skale v mieste zúženia riečišťa vodného toku. Ich mená vďačia za svoj vznik terénnej
úžine na ceste (komunikácii) horskou krajinou. V dodatku k článku s touto argumentáciu súhlasil aj V.Šmilauer.
Motivácia: cesta údolím (strijeka) neplatí minimálne pre Strečno. V stredoveku klesali skaly Malej Fatry až do riečiska Váhu a jeho údolím v oblasti Strečna neviedla žiadna cesta. Cestujúci na koňoch, vozoch i pešiaci museli od Žiliny do Turca a opačne prechádzať cez horské sedlá. Problematický je aj výskyt lokálne obmedzeného chorvátskeho slova strijeka v Čechách a na Slovensku.
Z teoretického hľadiska je zaujímavá aj možnosť pomenovania Strečna podľa zvýšeného výskytu strečkov. Strečky majú zaujímavú rozmnožovaciu stratégiu: bežne žijú roztrúsene v teréne, no v čase párenia sa inštinktívne koncentrujú na najvyššom bode v okoli a tým zvyšujú šancu na stretnutie sa opačných pohlaví. Strečno spĺňa podmienky na takéto zhromaždisko. Problém je v tom, že imága strečka spozná iba špecializovaný dipterológ a je vylúčené, aby to dokázali stredovekí ľudia.
S gréckym slovom οἶστρος = strečok, resp. ovad súvisí sloveso οἰστράω, ktoré znamená nielen bodať, pichať, ale i zúriť, šalieť. Je to podobná dvojica ako naše strečok a strečkovať, čes. střečkovati, rus. строчится, bul. щръклéя, mac. штрклее, sch. štȑkljati se, rum. strecheá. V slovenčine má sloveso strečkovať aj nárečové podoby: striekaťi, stríkati a strikac. Slovenské striekať, čes. stříkati, poľ. strzykać, strzekać, sln. stŕkati a sch. stȑcati znamená aj prudko vystrekovať (vodu, či inú tekutinu). Po rusky стрекáть znamená pŕhliť, pichať i rýchlo utekať, skákať.
Neďaleko Strečna je Strečnianska úžina, o ktorej Huska (1972) píše:"Pri začiatku úžiny z pravej strany do Váhu vyčnievalo ostré skalnaté bralo Besná, v úpätí ktorého vody vymleli hlbokú krútňavu. Na ľavom brehu bola Margita s druhým nebezpečným vrielom (krútilom). Medzi oboma bralami z geologického základu Váhu vystupovali pevné flyšové vrstvy až pod hladinu vody a tvorili priečne ostré hrable alebo vlky". Pre pltníkov to bolo najnebezpečnejšie miesto na celom toku Váhu. Voda tu strečkovala, krútila sa a striekala. Toto miesto sa volalo Strečno a názov bol prenesený aj na hrad a neskôr aj na obec. Podľa Husku (1972) pltníci vraveli: "Na vysokánskom bralisku nad Strečnom za dávna vládol mrcha zbojník". Strečno teda nebolo bralo ale miesto na hladine Váhu v priestore medzi skalami Besná a Margita.
Spoločné pre Strečno a Střekov je, že v ich blízkosti existovali skaly zasahujúce do koryta rieky, ktoré vážne ohrozovali plavbu lodí a pltí. Jedna zo skál pod Strečnom sa volala Besná. Strečok sa po nemecky povie Biesfliege, bieseln znamená strečkovať, zúriť. Aj ruské sloveso беситься (pri zvieratách) znamená besnieť, zúriť. Rovnakú motiváciu mal aj názov Schreckenstein (Strašná, Hrozná skala) pri Střekove. Obidve skaly stihol rovnaký osud. Časť skaly zasahujúcu do toku Labe zničili Švédi počas tridsaťročnej vojny, lebo tvorila prekážku pri prevoze vojnovej koristi. Skaly Besná a Margita boli odstrelené v rokoch 1927-28.
Najstaršie zápisy obce a hradu Střekov sú z roku 1319: Schrekow a Schrekenstein. Podľa Němca (1963) starší autori (A. Profous) odvodzovali miestne mená zakončené na -ov výlučne z osobných mien. Názov Schrekov [Šrekov] odvodzovali z osobného mena Skřěk, ktoré však nebolo medzi staročeskými osobnými menami vôbec zaregistrované. Česká podoba Střekov mala vzniknúť z prvotného Skřekov disimiláciou dvoch -k- (1383 Strziekow). Túto etymológiu uvádzajú Letterer, Majtán a Šrámek (1882). Z doterajšieho textu vyplýva, že názov Střekov vznikol buď skomolením nemeckého názvu Schrekow alebo je český a odvodený z nebezpečného miesta pri skale - "strečna", kde sa točila a striekala voda.
Huska M.A.: Slovenskí pltníci. Martin,1972.
Lutterer I., Majtán M., Šrámek R.: Zeměpisná jména Československa. Praha, 1982.
Majtán M.: Sitno (Etzelberg) - Sitno. Slovenská reč, 2001 66: 174-152
Němec I.: O původu místních jmen Střekov, Postřekov a Strečno. Naše řeč, 1963 46
Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Etymológia oronyma Kľak a Klek
Meno Kľak majú na Slovensku tri vrchy. Jeden je v Malej Fatre (1351 m), druhý vo Veľkej Fatre (1394 m) a tretí v Muránskej planine (1409 m). Kľak v Malej Fatre nazývali Nemci Nase = nos. V pohorí Vtáčnik sú hrebene Predný a Zadný Kľak. Do tejto skupiny patrí aj Kľačná skala v Strážovských vrchoch. Klek (1754) je aj v slovinských Karavankách a ďalší Klek (1182 m) je v Chorvátsku v masíve Velika Kapela. Veliki Klek na rozhraní Korutánska a Tirolska je slovinský názov najvyššieho rakúskeho vrchu Großglockner (3798 m).
Czirbusz (1908) si myslel, že názov vrchu súvisí so slovom hajcsomó. Toto maďarské slovo sa prekladá ako chumáč vlasov, chochol. Myslel tým zrejme slovenské klky, dial. klaky, čo je odpad pri česaní konopí a ľanu. Aj poľský kłak je chumáč bavlny, sena, srsti príp. vlasov alebo kúdol dymu. Ľ. Chobot a B. Piroha (www. hradlietava.sk) považujú názov za valaský a vychádzajú zo slova kľag = syridlo. Pršo (1983) predpokladal, že v starej slovenčine sa slovo kľak používalo na pomenovanie pokrúteného borievkového porastu, ale aj kosodreviny (z toho pomenovania vrchov Kľak, v Slovinsku Klek). Podobný názor má aj Krajčovič (2010), podľa ktorého kľak je niečo zakrivené, ohnuté, prenesene lužný porast s ohnutými kmeňmi a pokrivenými konármi alebo horská kosodrevina a pod. (psl. klȩkъ). Slovo je zachované v názve vrchu Kľak (1351 m). Aj horská obec Kľak (okr. Žarnovica) má meno podľa neďalekého vrchu Kľak pomenovaného zrejme podľa kosodreviny a starého lesného porastu na jeho vyšších horských úbočiach. Pri hesle Großglockner (Wikipedia) sú pre slovinský Veliki Klek uvedené iné dve etymológie: 1. Klek je miesto, kde sa stretávajú bosorky (F.Bezlaj), 2. Názov vrchu súvisí so slovinským kleč = útes, skala, nem. Klippe (R.Badjura).
V lužickej srbčine klak je niečo ohnuté, zvlášť držadlá pluhu, čo je slk. kľača, pl. kľače, čes. kleč, pl. kleče, laš. klak, poľ. klȩk. Vo valašskom nárečí kľaky, kľačary i kľačany sú sane so zakrivenými sanicami vpredu. Na Slovensku sa sane s výrazne zakrivenými sanicami volajú krnačky. Diviačí kel volajú českí poľovníci klekták. Kléka (adj. klékast) je po slovinsky vychudnuté, zrobené zviera, mitrha, devla (kôň i krava). Rovnaký význam má ruská kljáča. Po bulharsky klékav je slabý, chorobný, mdlý. Po slovinsky klèk je diabol. Motivácia pomenovania je podobná ako pri ruských slovách kosój a lukávyj s rovnakým významom. Význam krivý, ohnutý sa preniesol aj na negatívne duševné vlastnosti diabla (zákerný, ľstivý). V skutočnosti je to tabuové slovo. Slovinčina má aj ďalšie zaujímavé slovo - kléč i kleč, čo je útes, skala (niekedy sa uvádza ostrá, inokedy neostrá). Týmto slovom sa často označujú útesy na pobreží i skalné steny pod vodou, ktoré sú nebezpečné pre plavbu lodí. Klečévje sú pobrežné útesy. Lužickí Srbi majú pre súhvezdie Herkules pomenovanie Klečeń. Staršie civilizácie znázorňovali toto súhvezdie ako kľačiaceho, resp. zohýbajúceho sa muža.
Klek (adj. klečitý) po česky a kléka (adj. klékast) po slovinsky je krivý strom, prípadne konár. Kleka je krivé drevo aj v kašubčine. S tým súvisí aj pomenovanie kosodreviny, poľ. kosodrzew (kosý = šikmý, krivý) vo viacerých slovanských jazykoch. Po bulharsky a macedónsky je to klek, po srbochorvátsky klȅk i klȅka (syn. krivulj), po česky kleč. Klȅk i klȅka po srbochorvátsky a kleka po macedónsky je aj borievka. Klék v slovinčine znamená tuju. Pomenovanie kosodreviny je motivované poliehavosťou dreviny, ako adaptácia na silné vetry a záľahy snehu v zime. Rovnakú motiváciu má aj pomenovanie kosodreviny v nemčine: Knieholz, Kniebusch, Krummholzbaum alebo Krummholz. Pršo (1983) uvádza, že malofatranský Kľak a slovinský Klek sú pomenované podľa kosodreviny (klek). Zhodou okolností ani Slováci ani Slovinci nevolajú kosodrevinu kľak, resp. klek, čo však v minulosti mohlo byť inak. Na Kľaku v Malej Fatre kosodrevina rastie, na Kľačnej skale v katastri obce Diviaky nad Nitriciou je to však vylúčené. Ďalší autor (Krajčovič, 2010) aplikuje apelatívum kľak príliš voľne a pod kľakom rozumie aj lužný les, čo nie je pisomne doložené a je to veľmi nepravdepodobné. Kľak nad rovnomennou obcou je podľa neho pomenovaný podľa kosodreviny a staršieho lesného porastu. Starší lesný porast možno sotva nazvať kľakom a v pohorí Vtáčnik kde sa nachádza Zadný Kľak kosodrevina nerastie. Tá rastie len v alpínskom výškovom stupni nad hornou hranicou lesa. Na vrchole Vtáčnika síce rastú zakrpatené, pokrivené buky, tzv. listnatá kosodrevina, no museli by sme predpokladať, že Vtáčnik sa pôvodne volal Kľak a Predný a Zadný Kľak boli jeho bočné hrebene. Pomenovanie Kľakov podľa porastov kosodreviny je teda málo pravdepodobné.
Z neslovanských jazykov je pre nás zaujímavý protokeltský koreň *klukā = kameň, skala, (angl. stone, rock) z ktorého je staroírsky cloch, strednokymerský a kornský clog s rovnakým významom. Príbuzný je koreň *klukaro-, s významom hromada kameňov, skál (angl. heap of stones, rocky place), z čoho pochádza staroírske clochar, kymerské clegyr a bretónske kleger. S posledným súvisí bretónske toponymum Kleger, pôv. Cleguer. Podľa Matasovića (2009) je protokeltský koreň *klukā výpožičkou z neznámeho neindoeurópskeho jazyka.V súvislosti s toponymom Kleger, resp. Cleguer je zaujímavé, že Großglockner, sln. Veliki Klek sa v 16. storočí menoval Glogger i Gloggner.
Špecifické postavenie má legendami opradený chorvátsky Klek, ktorého silueta predstavuje skameneného ležiaceho muža. Najvyšším bodom Kleku (1182 m) je hlava muža, telo tvorí členitá skalná stena nazvaná Klečice (1062 m). Skameneným mužom má byť staroslovanský boh Klek, ktorý sa motal okolo Perúnovej ženy, ten ho začal prenasledovať a v chorvátskych horách ho zasiahol strelou do nohy. Klek od úmoru a hrôzy skamenel v ležiacej polohe. Mýtický vrch Klek je vyhláseným miestom, kde sa na metlách zlietavajú bosorky. Slovinčina má pre bosorky zhromažďujúce sa na Kleku pomenovanie klékarica a pôvod mena vrchu podľa niektorých autorov súvisí práve so stretávaním sa bosoriek. Iný pôvod majú české klekánice, čo sú zlé víly unášajúce deti túlajúce sa mimo domu po večernom zvonení k modlidbe, čes. klekání, nem. Abendglocke. So zvukom (klepaním, klekotaním) súvisí aj pomenovanie klékljarica, čo je žena vyrábajúca čipky pomocou drevených paličiek. Paličkovať čipku sa po slovinsky povie klékljati.
Z doteraz navrhnutých etymológií je najmenej pravdepodobná tá, ktorá vychádza z valaského slova kľag = syridlo. Chýba tu akákoľvek motivácia. Je len predpoklad, že Czirbusz (1908) myslel maď. slovom hajcsomó slk. klky, resp. klaky, s významom chumáč, chochol. Aj Miklosich (1862-65) má pri slove klъkъ význam κροκη = klk, chumáč. Na Slovensku máme vrchy Chochuľa, Chochuľka, Chocholná, Chochol, no aj táto etymológia je málo pravdepodobná. Keď vychádzame zo slova kľak (v slovenčine nedoloženého pomenovania kosodreviny), problémom je, že kosodrevina nerastie na všetkých Kľakoch. Aj legendu o chorvátskom Kleku ako o zhromaždisku bosoriek možno sotva uplatniť na Slovensku. Ďalším možným východiskom je slovo kléč (kleč) = útes, skala. Kléč je slovinské slovo, nejasného pôvodu, neznáme v iných slovanských jazykoch. Teoreticky možno uvažovať aj o keltskom pôvode oroným Klek/Kľak.
Slovo klek/kleka má v slovanských jazykoch viacej významov. Všetci Západní Slovania označujú týmto slovom zakrivené, ohnuté držadlá pluhu. Niektorí Západní i Južní Slovania označujú týmto slovom aj krivé drevá, stromy a botanicky kosodrevinu, prípadne borievku. Miklosich (1862-65) má pri slove klъka význam ἀγκύλη = ohyb, zakrivenie, ἀγκύλος je zakrivený, ohnutý.Význam krivý, ohnutý, naklonený by mohol byť motiváciou aj pre vrchy s názvom Klek/Kľak. Balkánsky Klek a slovenský Kľak je teda vrch s vrcholom nakloneným na jednu stranu, krivý vrch. Je to rovnaká motivácia akú majú slovenské vrchy Kriváň (4x), Krivá (4x), Krivá hora (2x), Krivé (2x), Krivín, Krivuľa a Krivina. V srbsko-chorvátskom jazyku krivulj je synonymom pre klȅk a klȅka.
Czirbusz G.: A kárpátok hegyeinek és folyóinak. Nagybecskerek, 1908.
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladom názvov obcí a miest. Kultúra slova 2010 44: 146-153.
Matasović R.: Etymological Dictionary of Proto-Celtic. Leiden/Boston, 2009.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Pršo A.: O pôvode niektorých názvov obcí na Hornej Nitre. Slov. reč, 48: 283-288,
1983
Czirbusz (1908) si myslel, že názov vrchu súvisí so slovom hajcsomó. Toto maďarské slovo sa prekladá ako chumáč vlasov, chochol. Myslel tým zrejme slovenské klky, dial. klaky, čo je odpad pri česaní konopí a ľanu. Aj poľský kłak je chumáč bavlny, sena, srsti príp. vlasov alebo kúdol dymu. Ľ. Chobot a B. Piroha (www. hradlietava.sk) považujú názov za valaský a vychádzajú zo slova kľag = syridlo. Pršo (1983) predpokladal, že v starej slovenčine sa slovo kľak používalo na pomenovanie pokrúteného borievkového porastu, ale aj kosodreviny (z toho pomenovania vrchov Kľak, v Slovinsku Klek). Podobný názor má aj Krajčovič (2010), podľa ktorého kľak je niečo zakrivené, ohnuté, prenesene lužný porast s ohnutými kmeňmi a pokrivenými konármi alebo horská kosodrevina a pod. (psl. klȩkъ). Slovo je zachované v názve vrchu Kľak (1351 m). Aj horská obec Kľak (okr. Žarnovica) má meno podľa neďalekého vrchu Kľak pomenovaného zrejme podľa kosodreviny a starého lesného porastu na jeho vyšších horských úbočiach. Pri hesle Großglockner (Wikipedia) sú pre slovinský Veliki Klek uvedené iné dve etymológie: 1. Klek je miesto, kde sa stretávajú bosorky (F.Bezlaj), 2. Názov vrchu súvisí so slovinským kleč = útes, skala, nem. Klippe (R.Badjura).
V lužickej srbčine klak je niečo ohnuté, zvlášť držadlá pluhu, čo je slk. kľača, pl. kľače, čes. kleč, pl. kleče, laš. klak, poľ. klȩk. Vo valašskom nárečí kľaky, kľačary i kľačany sú sane so zakrivenými sanicami vpredu. Na Slovensku sa sane s výrazne zakrivenými sanicami volajú krnačky. Diviačí kel volajú českí poľovníci klekták. Kléka (adj. klékast) je po slovinsky vychudnuté, zrobené zviera, mitrha, devla (kôň i krava). Rovnaký význam má ruská kljáča. Po bulharsky klékav je slabý, chorobný, mdlý. Po slovinsky klèk je diabol. Motivácia pomenovania je podobná ako pri ruských slovách kosój a lukávyj s rovnakým významom. Význam krivý, ohnutý sa preniesol aj na negatívne duševné vlastnosti diabla (zákerný, ľstivý). V skutočnosti je to tabuové slovo. Slovinčina má aj ďalšie zaujímavé slovo - kléč i kleč, čo je útes, skala (niekedy sa uvádza ostrá, inokedy neostrá). Týmto slovom sa často označujú útesy na pobreží i skalné steny pod vodou, ktoré sú nebezpečné pre plavbu lodí. Klečévje sú pobrežné útesy. Lužickí Srbi majú pre súhvezdie Herkules pomenovanie Klečeń. Staršie civilizácie znázorňovali toto súhvezdie ako kľačiaceho, resp. zohýbajúceho sa muža.
Klek (adj. klečitý) po česky a kléka (adj. klékast) po slovinsky je krivý strom, prípadne konár. Kleka je krivé drevo aj v kašubčine. S tým súvisí aj pomenovanie kosodreviny, poľ. kosodrzew (kosý = šikmý, krivý) vo viacerých slovanských jazykoch. Po bulharsky a macedónsky je to klek, po srbochorvátsky klȅk i klȅka (syn. krivulj), po česky kleč. Klȅk i klȅka po srbochorvátsky a kleka po macedónsky je aj borievka. Klék v slovinčine znamená tuju. Pomenovanie kosodreviny je motivované poliehavosťou dreviny, ako adaptácia na silné vetry a záľahy snehu v zime. Rovnakú motiváciu má aj pomenovanie kosodreviny v nemčine: Knieholz, Kniebusch, Krummholzbaum alebo Krummholz. Pršo (1983) uvádza, že malofatranský Kľak a slovinský Klek sú pomenované podľa kosodreviny (klek). Zhodou okolností ani Slováci ani Slovinci nevolajú kosodrevinu kľak, resp. klek, čo však v minulosti mohlo byť inak. Na Kľaku v Malej Fatre kosodrevina rastie, na Kľačnej skale v katastri obce Diviaky nad Nitriciou je to však vylúčené. Ďalší autor (Krajčovič, 2010) aplikuje apelatívum kľak príliš voľne a pod kľakom rozumie aj lužný les, čo nie je pisomne doložené a je to veľmi nepravdepodobné. Kľak nad rovnomennou obcou je podľa neho pomenovaný podľa kosodreviny a staršieho lesného porastu. Starší lesný porast možno sotva nazvať kľakom a v pohorí Vtáčnik kde sa nachádza Zadný Kľak kosodrevina nerastie. Tá rastie len v alpínskom výškovom stupni nad hornou hranicou lesa. Na vrchole Vtáčnika síce rastú zakrpatené, pokrivené buky, tzv. listnatá kosodrevina, no museli by sme predpokladať, že Vtáčnik sa pôvodne volal Kľak a Predný a Zadný Kľak boli jeho bočné hrebene. Pomenovanie Kľakov podľa porastov kosodreviny je teda málo pravdepodobné.
Z neslovanských jazykov je pre nás zaujímavý protokeltský koreň *klukā = kameň, skala, (angl. stone, rock) z ktorého je staroírsky cloch, strednokymerský a kornský clog s rovnakým významom. Príbuzný je koreň *klukaro-, s významom hromada kameňov, skál (angl. heap of stones, rocky place), z čoho pochádza staroírske clochar, kymerské clegyr a bretónske kleger. S posledným súvisí bretónske toponymum Kleger, pôv. Cleguer. Podľa Matasovića (2009) je protokeltský koreň *klukā výpožičkou z neznámeho neindoeurópskeho jazyka.V súvislosti s toponymom Kleger, resp. Cleguer je zaujímavé, že Großglockner, sln. Veliki Klek sa v 16. storočí menoval Glogger i Gloggner.
Špecifické postavenie má legendami opradený chorvátsky Klek, ktorého silueta predstavuje skameneného ležiaceho muža. Najvyšším bodom Kleku (1182 m) je hlava muža, telo tvorí členitá skalná stena nazvaná Klečice (1062 m). Skameneným mužom má byť staroslovanský boh Klek, ktorý sa motal okolo Perúnovej ženy, ten ho začal prenasledovať a v chorvátskych horách ho zasiahol strelou do nohy. Klek od úmoru a hrôzy skamenel v ležiacej polohe. Mýtický vrch Klek je vyhláseným miestom, kde sa na metlách zlietavajú bosorky. Slovinčina má pre bosorky zhromažďujúce sa na Kleku pomenovanie klékarica a pôvod mena vrchu podľa niektorých autorov súvisí práve so stretávaním sa bosoriek. Iný pôvod majú české klekánice, čo sú zlé víly unášajúce deti túlajúce sa mimo domu po večernom zvonení k modlidbe, čes. klekání, nem. Abendglocke. So zvukom (klepaním, klekotaním) súvisí aj pomenovanie klékljarica, čo je žena vyrábajúca čipky pomocou drevených paličiek. Paličkovať čipku sa po slovinsky povie klékljati.
Z doteraz navrhnutých etymológií je najmenej pravdepodobná tá, ktorá vychádza z valaského slova kľag = syridlo. Chýba tu akákoľvek motivácia. Je len predpoklad, že Czirbusz (1908) myslel maď. slovom hajcsomó slk. klky, resp. klaky, s významom chumáč, chochol. Aj Miklosich (1862-65) má pri slove klъkъ význam κροκη = klk, chumáč. Na Slovensku máme vrchy Chochuľa, Chochuľka, Chocholná, Chochol, no aj táto etymológia je málo pravdepodobná. Keď vychádzame zo slova kľak (v slovenčine nedoloženého pomenovania kosodreviny), problémom je, že kosodrevina nerastie na všetkých Kľakoch. Aj legendu o chorvátskom Kleku ako o zhromaždisku bosoriek možno sotva uplatniť na Slovensku. Ďalším možným východiskom je slovo kléč (kleč) = útes, skala. Kléč je slovinské slovo, nejasného pôvodu, neznáme v iných slovanských jazykoch. Teoreticky možno uvažovať aj o keltskom pôvode oroným Klek/Kľak.
Slovo klek/kleka má v slovanských jazykoch viacej významov. Všetci Západní Slovania označujú týmto slovom zakrivené, ohnuté držadlá pluhu. Niektorí Západní i Južní Slovania označujú týmto slovom aj krivé drevá, stromy a botanicky kosodrevinu, prípadne borievku. Miklosich (1862-65) má pri slove klъka význam ἀγκύλη = ohyb, zakrivenie, ἀγκύλος je zakrivený, ohnutý.Význam krivý, ohnutý, naklonený by mohol byť motiváciou aj pre vrchy s názvom Klek/Kľak. Balkánsky Klek a slovenský Kľak je teda vrch s vrcholom nakloneným na jednu stranu, krivý vrch. Je to rovnaká motivácia akú majú slovenské vrchy Kriváň (4x), Krivá (4x), Krivá hora (2x), Krivé (2x), Krivín, Krivuľa a Krivina. V srbsko-chorvátskom jazyku krivulj je synonymom pre klȅk a klȅka.
Czirbusz G.: A kárpátok hegyeinek és folyóinak. Nagybecskerek, 1908.
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladom názvov obcí a miest. Kultúra slova 2010 44: 146-153.
Matasović R.: Etymological Dictionary of Proto-Celtic. Leiden/Boston, 2009.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Pršo A.: O pôvode niektorých názvov obcí na Hornej Nitre. Slov. reč, 48: 283-288,
1983
nedeľa 11. septembra 2011
O pôvode hydronyma Vlára
Rieka Vlára, česky Vlář pramení na Morave a pri Nemšovej sa vlieva do Váhu. Teoreticky by mala patriť do povodia Moravy, no predrala sa hrebeňom Bielych Karpát, čím si získala označenie pirátska rieka. Údolím Vláry viedla už v praveku dôležitá obchodná cesta. Na rozdiel od iných riek sú pokusy o objasnenie pôvodu jej mena veľmi zriedkavé. Šmilauer (1932) etymológiu Vláry neriešil, lebo podľa neho meno rieky je v dokladoch doložené až v 18. storočí (Šmilauer, 1981). Podľa Varsika (1990) je rieka zapísaná v listine z roku 1193 pod menom Valara a v roku 1539 sa spomína rybník na Wlarzy. Na zápise Valara sa prejavil vplyv maďarčiny.V roku 1511 je na moravskej strane doložená osada Vlář, ktorá už v roku 1520 bola pustá.
Ondruš (1979) sa tiež nazdával, že meno rieky je známe až z 18. storočia. Podľa neho podoba vlar- vznikla pravdepodobne metatézou zo staršieho vol-r-a. Základ vol- je v útvare vol-ra > vlára geneticky zhodný so slovanskými zemepisnými názvami Volyň a Voložnica. Východiskom je ie. koreň aul-, psl. ul-, s významom priehlbeň, jama, dolina. Vlára je teda rieka v doline, údolí. Podľa Varsika (1990) výklad Ondruša, že pôvod základu názvu rieky Vláry je slovanského pôvodu a že vznikol zo slovanskej formy *Volra, nijako nepresvedčuje. Šmilauer (1981) upozorňuje na veľký výskyt hlásky -r- v menách slovenských riek: Bodrog, Hron, Laborec, Latorica, Nitra, Vlára, Poprad a Hornád, čo by mohlo svedčiť o ich predslovanskom pôvode.
Objasnenie mena rieky z koreňa vlar- pôsobí veľké problémy, či vychádzame zo slovanských alebo iných indoeurópskych jazykov. Východiskom by mohol byť predpoklad zmeny vral- > vlar-. Po dánsky vræle, vraale, švédsky vråla, nórsky (dial.) vræla a dolnonemecky wrâlen znamená kričať, revať. Táto motivácia je pomerne častá pri viacerých slovenských riekach, napr. Gortva, Hučava, Laborec, Revúca, Vyčoma a iné. Z Nórska je známa rieka Vråla. Falk a Torp (1960) pri hesle vræle neuvádzajú žiadne príbuzné slová z iných indoeurópskych jazykov. Z germánskych jazykov odkazujú na heslo vrinske, čo znamená po dánsky erdžať, krochkať. Vrinske a príbuzné dánske a švédske vride - točiť, vrtieť, krútiť vychádza z ie. *vri-, *vre-.
V stredovekých listinách zo Slovenska je zápis fons Wralis (1364), ktorý má podľa Šmilauera (1932) neisté znenie a neznámu etymológiu. V príspevku Etymologické drobnosti 1 na tomto blogu sa názov Wralis (Wral) interpretuje ako vriedlo, dial. vrielo, sln. vrélo, sch.vrȅlo, bul. vreló, čo je slovanský ekvivalent latinského fons. Slovo vriedlo úzko súvisí so slovesom vrieť, ktoré má niekoľko významov: 1. byť vo vare, variť sa, 2. peniť sa ako pri vare, klokotať, šumieť 3. (o vode) vyvierať. So slovesom vrieť súvisí náš potok Vríca a Vruči potok na Balkáne. Z Balkánu je známe aj Vučije Vrelo, Slamino Vrelo, Djedova Vrela, Vrelo Bosne, čo sú vyvieračky, no existuje aj Vrelo potok, rieka Vrelo končiaca vodopádom rovnakého mena. Názvom Vrelo sa pomenúvajú najmä vyvieračky s veľkým objemom vyvierajúcej vody, no známe sú aj potoky, rieky a vodopády. Na Váhu boli ešte v minulom storočí skaly Margita a Besná, medzi ktorými voda pretekala veľmi búrlivo a podľa Husku (1972) sa tam tvorili krutilá a vriela.
Pred Slovanmi obývali stredné Považie Germáni, preto je možné prevzatie mena rieky od nich. Motivácia pomenovania Vláry z germánskych jazykov je presvedčivá, nutný je však predpoklad zmeny vral- > vlar-. Menej pravdepodobná, je súvislosť so slovom vriedlo. Miestny názov fons Wralis bol zaznamenaný oproti Vláre v Strážovských vrchoch, teda tiež na strednom Považí. Prameň fons Wralis sa mohol v stredoveku volať *Vrälo, *Vrielo alebo *Vrelo. Z hľadiska etymológie by bolo zajímavé posúdiť vzťah medzi germánskymi slovami vræle, vraale, vrinske a vride a slovanskými slovami vrieť, vriedlo a prípadne i vrieskať, vrešťať.
Falk H.S. a Torp A.: Norwegisch-Dänisches etymologisches Wörterbuch. Oslo a Bergen, 1960.
Huska M.A.: Slovenskí pltníci. Martin,1972.
Ondruš Š.: Slovenské rieky - pôvod mien. Studia Academica Slovaca. 1979, 8: 269-287.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Šmilauer V.: Šimon Ondruš: Slovenské rieky - pôvod mien. Zpravodaj místopisní komise ČSAV. 1981, 22 (1-2): 151-156.
Varsik B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, 1990.
Ondruš (1979) sa tiež nazdával, že meno rieky je známe až z 18. storočia. Podľa neho podoba vlar- vznikla pravdepodobne metatézou zo staršieho vol-r-a. Základ vol- je v útvare vol-ra > vlára geneticky zhodný so slovanskými zemepisnými názvami Volyň a Voložnica. Východiskom je ie. koreň aul-, psl. ul-, s významom priehlbeň, jama, dolina. Vlára je teda rieka v doline, údolí. Podľa Varsika (1990) výklad Ondruša, že pôvod základu názvu rieky Vláry je slovanského pôvodu a že vznikol zo slovanskej formy *Volra, nijako nepresvedčuje. Šmilauer (1981) upozorňuje na veľký výskyt hlásky -r- v menách slovenských riek: Bodrog, Hron, Laborec, Latorica, Nitra, Vlára, Poprad a Hornád, čo by mohlo svedčiť o ich predslovanskom pôvode.
Objasnenie mena rieky z koreňa vlar- pôsobí veľké problémy, či vychádzame zo slovanských alebo iných indoeurópskych jazykov. Východiskom by mohol byť predpoklad zmeny vral- > vlar-. Po dánsky vræle, vraale, švédsky vråla, nórsky (dial.) vræla a dolnonemecky wrâlen znamená kričať, revať. Táto motivácia je pomerne častá pri viacerých slovenských riekach, napr. Gortva, Hučava, Laborec, Revúca, Vyčoma a iné. Z Nórska je známa rieka Vråla. Falk a Torp (1960) pri hesle vræle neuvádzajú žiadne príbuzné slová z iných indoeurópskych jazykov. Z germánskych jazykov odkazujú na heslo vrinske, čo znamená po dánsky erdžať, krochkať. Vrinske a príbuzné dánske a švédske vride - točiť, vrtieť, krútiť vychádza z ie. *vri-, *vre-.
V stredovekých listinách zo Slovenska je zápis fons Wralis (1364), ktorý má podľa Šmilauera (1932) neisté znenie a neznámu etymológiu. V príspevku Etymologické drobnosti 1 na tomto blogu sa názov Wralis (Wral) interpretuje ako vriedlo, dial. vrielo, sln. vrélo, sch.vrȅlo, bul. vreló, čo je slovanský ekvivalent latinského fons. Slovo vriedlo úzko súvisí so slovesom vrieť, ktoré má niekoľko významov: 1. byť vo vare, variť sa, 2. peniť sa ako pri vare, klokotať, šumieť 3. (o vode) vyvierať. So slovesom vrieť súvisí náš potok Vríca a Vruči potok na Balkáne. Z Balkánu je známe aj Vučije Vrelo, Slamino Vrelo, Djedova Vrela, Vrelo Bosne, čo sú vyvieračky, no existuje aj Vrelo potok, rieka Vrelo končiaca vodopádom rovnakého mena. Názvom Vrelo sa pomenúvajú najmä vyvieračky s veľkým objemom vyvierajúcej vody, no známe sú aj potoky, rieky a vodopády. Na Váhu boli ešte v minulom storočí skaly Margita a Besná, medzi ktorými voda pretekala veľmi búrlivo a podľa Husku (1972) sa tam tvorili krutilá a vriela.
Pred Slovanmi obývali stredné Považie Germáni, preto je možné prevzatie mena rieky od nich. Motivácia pomenovania Vláry z germánskych jazykov je presvedčivá, nutný je však predpoklad zmeny vral- > vlar-. Menej pravdepodobná, je súvislosť so slovom vriedlo. Miestny názov fons Wralis bol zaznamenaný oproti Vláre v Strážovských vrchoch, teda tiež na strednom Považí. Prameň fons Wralis sa mohol v stredoveku volať *Vrälo, *Vrielo alebo *Vrelo. Z hľadiska etymológie by bolo zajímavé posúdiť vzťah medzi germánskymi slovami vræle, vraale, vrinske a vride a slovanskými slovami vrieť, vriedlo a prípadne i vrieskať, vrešťať.
Falk H.S. a Torp A.: Norwegisch-Dänisches etymologisches Wörterbuch. Oslo a Bergen, 1960.
Huska M.A.: Slovenskí pltníci. Martin,1972.
Ondruš Š.: Slovenské rieky - pôvod mien. Studia Academica Slovaca. 1979, 8: 269-287.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Šmilauer V.: Šimon Ondruš: Slovenské rieky - pôvod mien. Zpravodaj místopisní komise ČSAV. 1981, 22 (1-2): 151-156.
Varsik B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, 1990.
Etymologické drobnosti 2
Tinorka alebo Tinorkový potok tečie a ústi v katastri obce Vasiľov na Hornej Orave a je to ľavý prítok Hruštínky. Meno potoka súvisí s terénnym názvom Tinorka. Majtán a Rymut (2006) považujú tento názov za nejasný. Uvažujú o osobnom mene Tinor. Meno Tinorky treba hľadať v stsl. tina = blato, bahnisko, močiar, s ktorým súvisí stč. a strus. tina, bul. a mac. tinja s podobným významom. Stsl. adj. tinavъ, tinьnъ sa prekladá ako bahnitý, blatistý. V ruštine tína je žaburina, prenesene i bahno. Obec Vasiľov založili v polovici 16. storočia Valasi, preto je vhodné pozrieť sa do slovnej zásoby rumunčiny. Aj rumunský jazyk pozná slová tínă = blato, tinós = blatistý a tiež norói, tinorói s rovnakým významom. Zo slova tínă sú v Rumunsku odvodené miestne názvy Tina, Tinoasa, Tinosul a Rîul Tinoasa (Iordan, 1963). Motiváciou pre pomenovanie potoka Tinorka je teda blato, blatistý, močaristý terén. V povodí Oravy tečú aj ďalšie dva potoky s touto motiváciou: Blatná a Blatnický potok. Slovo tínă zrejme Rumuni prevzali od Slovanov a meno Tinorky sa dá vysvetliť valaskou kolonizáciou Oravy.
Obec Krivosúd, dnes Krivosúd-Bodovka má historické zápisy: 1398 Kys Rauazd, 1405 Kys Rauazd al.n. Criuozugye, 1477 Kryuozwd, 1598 Krivosud. Karlík (1998) v monografii obce píše, že slovo Rauazd (Ravaszd) v ničom nepripomína neskorší Krivosúd, naviac je jeho význam nezrozumiteľný. Vysvetliť názov obce maďarským slovom ravasz - ľstivý, podvodný, prefíkaný, by bol len jeden z pokusov ako pochopiť jeho obsah. Význam maďarského slova ravasz je jasný, objasniť treba skôr význam slova krivosúd, krivosúdie. Po starosloviensky krivъ je krivý, nem. krumm, krivo je nesprávne, nespravodlivo, nem. unrecht, krivostь je zlo, podlosť, nespravodlivosť, krivota je neprávosť, zlo, podlosť a krivotvoriti znamená počínať si zle, nesprávne. Z uvedeného je zrejmé, že slová krivostь, krivota, krivo znamenajú v podstate to isté čo ravasz. Krajčovič (2011) prepisuje zápis Rauazd ako Rozvadz a ten odvodzuje od slovesa vadiť sa, s predponou roz- motivovaný hádkami a spormi osadníkov alebo medzi osadami. Názov je podľa neho príbuzný s názvom susednej obce Rozvadze (1212 Razovag, 1245 Rezwag, 1439 Rozwad), ktorá je dnes súčasťou Trenčianskych Stankoviec. Významová príbuznosť slov ravasz a krivosúdie svedčí skôr o tom, že zápis Rauazd vychádza z maď. ravasz = ľstivý, úskočný, lišiacky.
Listina z roku 1398 vymenúva obce patriace hradu Beckov a popri Krivosúde (Kys Rauazd) sa spomína neurčená obec Prona villa. Medzi obcami Rauazd a Prona existoval určitý vzťah, minimálne jazykový. V Hornom Turci sa nachádza obec Slovenské Pravno, so zápismi: 1113 Prauna, 1275 Prona, 1279 Prauna, 1293 Prouna, 1302 Prouna, Prona. V staroslovienčine pravъ je 1. priamy, rovný, nem. gerade 2. správny, spravodlivý, nem. recht, pravь je správne a pravina je rovnosť, priamosť. Ak meno Krivosúd, Krivosúdie (Criuozugye) znamenalo krivé, nespravodlivé súdenie, potom názov Pravno (Prona villa) zrejme znamenal spravodlivý súd.
V listine z roku 1398 je pred Krivosúdom (Kys Rauazd) uvedená ďalšia doposiaľ neurčená obec: Torbok. Je veľmi pravdepodobné, že Torbok ležal v susedstve alebo v katastri obce Krivosúd-Bodovka. Tento predpoklad vychádza z miestneho chotárneho názvu Trebotské. Zápis Torbok je ovplyvnený maďarčinou a mohol znamenať aj Trobok, Trebok či Trebot. Na Slovensku je väčší počet miestnych názvov s koreňom Treb-, najbližšie ku Krivosúdu-Bodovke sú Trebatice, maď. Trebete i Terbete: 1113 Trebeta, 1262 Debreta, 1298 Trebata.
Na Slovensku je niekoľko potokov pomenovaných Lukavec a Lukavica. Jeden Lukavec je v povodí Nitry (1982 Lukavec), druhý v povodí Laborca (1337 riv. Hamuschpataka). Lukavice sú tri, jedna v povodí Tople (1321 riv. Lukwycha), dve v povodí Hrona: prvá vo Zvolenskej kotline (1250 Lukocha, 1296 Lokocha), druhá oproti Žarnovici (1228 Lukovcha). Šmilauer (1932) odvodzuje meno týchto potokov z psl. lǫkavъ, s významom ľstivý, zlomyseľný, zákerný, dravý. Túto etymológiu si osvojili aj Varsik (1990), Hladký (2004) a Krško (2008). Adj. lǫkavъ má kontinuitu v jazykoch Východných a Južných Slovanov: rus. lukávyj, ukr. lukávij, sch. lȕkav, sln. lokàv, bul. lukáv. Západní Slovania toto adjektívum v slovnej zásobe nemajú. V poľskon jazyku łukowaty, łukowy, łękowaty a łękowy znamená oblúkovitý, zaoblený, łękawy je krivý. Psl. lǫkъ je luk (zbraň) i oblúk, klenba, dúha. V slovenčine lukový súvisí s lukom a lúkoť, dial. lúkota je oblúkovitá časť kolesa. V macedónčine lukav je ľstivý, úskočný, lakati znamená zatáčať, tvoriť zákruty, lakatenje je vinutie, krútenie, zatáčanie. Veľký rusko-slovenský slovník má pri slove lukávyj len význam: prefíkaný, ľstivý, zlomyseľný. Daľ, ktorý zachytáva staršiu slovnú zásobu ruštiny má aj slová lukovátyj - krivoľaký, kľukatý, lukáviť - 1. chodiť krivo, oblúkmi, zákrutami 2. pôsobiť lživo, zákerne, lživo. Lukávec, lukávica je ten kto lukáviť (toto slovo má uvedené dva významy). Stará ruština má pri slove lǫkavyi dva významy: 1. krivoľaký, kľukatý, 2. ľstivý, zákerný, lǫkavo znamená krivoľako, kľukato. Najstarší zápis Lukavca v povodí Laborca je maďarčine: Hamuschpataka. Maďarské adj. hamis preložil Šmilauer (1932) ako ľstivý. Hvozdzik (1933) má vo svojom slovníku tieto významy slova hamis: falošný, nepravý, podvodný, krivý, hamis tanu je krivý svedok, hamiseskű je krivá prísaha.
V povodí rieky Vardar v Macedónsku je riečka Lakajca, inak i Lakavica, Lokojca a Lakašnica. Aj ďalšie dve riečky nesú meno Lakavica a tretia je Kriva Lakavica. Duridanov (1975) odvodzuje jej meno z psl. *lǫkavъ = krútiaci, kľukato sa vinúci. Rovnakú motiváciu má aj poľská Łękawica (napr. v povodí Odry, Wieprzy a i.). Pôvodný význam psl. *lǫkavъ bol zrejme krivý, kľukatý a ten sa preniesol aj na negatívne vlastnosti ľudí (ľstivý, zákerný). Je to podobné ako pri stsl. krivъ = krivý, nem. krumm a krivo = nesprávne, nespravodlivo, nem. unrecht. Pri potokoch Lukavec a Lukavica možno vychádzať z adj. kľukatý i ľstivý, no vzhľadom na predchádzajúcu analýzu je pravdepodobnejšia prvá možnosť, podobne ako pri mac. Lakavici a poľ. Łękawici.
Existuje aj možnosť, že názov Lukavice je odvodený od lúky, teda potok tečúci po lúkach. V dolnolužickom jazyku łukajca (pôv. łukowica) je lúčny potok, potok pretekajúci lúkou. V súčasnosti je slovo zachované v názvoch viacerých vodných tokov, napr. Łuknica, nem. Löcknitz, čo je prítok Sprévy (Muka, 1921).
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка II. Москва, 1978.
Duridanov, I.: Die Hydronymie des Vardarsystems als Geschichtsquelle. Köln - Wien, 1975.
Hladký, J.: Hydronymia povodia Nitry. Trnava, 2004.
Hvozdzik, J.: Zovrubný slovník maďarsko-slovenský. Košice, 1933.
Karlík, J.: História obce. In: Krivosúd-Bodovka 1398-1998. Krivosúd-Bodovka, 1998.
Krajčovič, R. Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest. Kultúra slova 2011, 45(2): 98-106.
Krško J.: Hydronymia povodia Hrona. Banská Bystrica, 2008.
Majtán, M. a Rymut, K.: Hydronymia povodia Oravy. Bratislava, 2006.
Muka E.: Słownik dołnoserbskeje rěcy I. Petrohrad, 1921.
Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Varsik B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, 1990.
Veľký rusko-slovenský slovník. II. diel. Bratislava, 1963.
Obec Krivosúd, dnes Krivosúd-Bodovka má historické zápisy: 1398 Kys Rauazd, 1405 Kys Rauazd al.n. Criuozugye, 1477 Kryuozwd, 1598 Krivosud. Karlík (1998) v monografii obce píše, že slovo Rauazd (Ravaszd) v ničom nepripomína neskorší Krivosúd, naviac je jeho význam nezrozumiteľný. Vysvetliť názov obce maďarským slovom ravasz - ľstivý, podvodný, prefíkaný, by bol len jeden z pokusov ako pochopiť jeho obsah. Význam maďarského slova ravasz je jasný, objasniť treba skôr význam slova krivosúd, krivosúdie. Po starosloviensky krivъ je krivý, nem. krumm, krivo je nesprávne, nespravodlivo, nem. unrecht, krivostь je zlo, podlosť, nespravodlivosť, krivota je neprávosť, zlo, podlosť a krivotvoriti znamená počínať si zle, nesprávne. Z uvedeného je zrejmé, že slová krivostь, krivota, krivo znamenajú v podstate to isté čo ravasz. Krajčovič (2011) prepisuje zápis Rauazd ako Rozvadz a ten odvodzuje od slovesa vadiť sa, s predponou roz- motivovaný hádkami a spormi osadníkov alebo medzi osadami. Názov je podľa neho príbuzný s názvom susednej obce Rozvadze (1212 Razovag, 1245 Rezwag, 1439 Rozwad), ktorá je dnes súčasťou Trenčianskych Stankoviec. Významová príbuznosť slov ravasz a krivosúdie svedčí skôr o tom, že zápis Rauazd vychádza z maď. ravasz = ľstivý, úskočný, lišiacky.
Listina z roku 1398 vymenúva obce patriace hradu Beckov a popri Krivosúde (Kys Rauazd) sa spomína neurčená obec Prona villa. Medzi obcami Rauazd a Prona existoval určitý vzťah, minimálne jazykový. V Hornom Turci sa nachádza obec Slovenské Pravno, so zápismi: 1113 Prauna, 1275 Prona, 1279 Prauna, 1293 Prouna, 1302 Prouna, Prona. V staroslovienčine pravъ je 1. priamy, rovný, nem. gerade 2. správny, spravodlivý, nem. recht, pravь je správne a pravina je rovnosť, priamosť. Ak meno Krivosúd, Krivosúdie (Criuozugye) znamenalo krivé, nespravodlivé súdenie, potom názov Pravno (Prona villa) zrejme znamenal spravodlivý súd.
V listine z roku 1398 je pred Krivosúdom (Kys Rauazd) uvedená ďalšia doposiaľ neurčená obec: Torbok. Je veľmi pravdepodobné, že Torbok ležal v susedstve alebo v katastri obce Krivosúd-Bodovka. Tento predpoklad vychádza z miestneho chotárneho názvu Trebotské. Zápis Torbok je ovplyvnený maďarčinou a mohol znamenať aj Trobok, Trebok či Trebot. Na Slovensku je väčší počet miestnych názvov s koreňom Treb-, najbližšie ku Krivosúdu-Bodovke sú Trebatice, maď. Trebete i Terbete: 1113 Trebeta, 1262 Debreta, 1298 Trebata.
Na Slovensku je niekoľko potokov pomenovaných Lukavec a Lukavica. Jeden Lukavec je v povodí Nitry (1982 Lukavec), druhý v povodí Laborca (1337 riv. Hamuschpataka). Lukavice sú tri, jedna v povodí Tople (1321 riv. Lukwycha), dve v povodí Hrona: prvá vo Zvolenskej kotline (1250 Lukocha, 1296 Lokocha), druhá oproti Žarnovici (1228 Lukovcha). Šmilauer (1932) odvodzuje meno týchto potokov z psl. lǫkavъ, s významom ľstivý, zlomyseľný, zákerný, dravý. Túto etymológiu si osvojili aj Varsik (1990), Hladký (2004) a Krško (2008). Adj. lǫkavъ má kontinuitu v jazykoch Východných a Južných Slovanov: rus. lukávyj, ukr. lukávij, sch. lȕkav, sln. lokàv, bul. lukáv. Západní Slovania toto adjektívum v slovnej zásobe nemajú. V poľskon jazyku łukowaty, łukowy, łękowaty a łękowy znamená oblúkovitý, zaoblený, łękawy je krivý. Psl. lǫkъ je luk (zbraň) i oblúk, klenba, dúha. V slovenčine lukový súvisí s lukom a lúkoť, dial. lúkota je oblúkovitá časť kolesa. V macedónčine lukav je ľstivý, úskočný, lakati znamená zatáčať, tvoriť zákruty, lakatenje je vinutie, krútenie, zatáčanie. Veľký rusko-slovenský slovník má pri slove lukávyj len význam: prefíkaný, ľstivý, zlomyseľný. Daľ, ktorý zachytáva staršiu slovnú zásobu ruštiny má aj slová lukovátyj - krivoľaký, kľukatý, lukáviť - 1. chodiť krivo, oblúkmi, zákrutami 2. pôsobiť lživo, zákerne, lživo. Lukávec, lukávica je ten kto lukáviť (toto slovo má uvedené dva významy). Stará ruština má pri slove lǫkavyi dva významy: 1. krivoľaký, kľukatý, 2. ľstivý, zákerný, lǫkavo znamená krivoľako, kľukato. Najstarší zápis Lukavca v povodí Laborca je maďarčine: Hamuschpataka. Maďarské adj. hamis preložil Šmilauer (1932) ako ľstivý. Hvozdzik (1933) má vo svojom slovníku tieto významy slova hamis: falošný, nepravý, podvodný, krivý, hamis tanu je krivý svedok, hamiseskű je krivá prísaha.
V povodí rieky Vardar v Macedónsku je riečka Lakajca, inak i Lakavica, Lokojca a Lakašnica. Aj ďalšie dve riečky nesú meno Lakavica a tretia je Kriva Lakavica. Duridanov (1975) odvodzuje jej meno z psl. *lǫkavъ = krútiaci, kľukato sa vinúci. Rovnakú motiváciu má aj poľská Łękawica (napr. v povodí Odry, Wieprzy a i.). Pôvodný význam psl. *lǫkavъ bol zrejme krivý, kľukatý a ten sa preniesol aj na negatívne vlastnosti ľudí (ľstivý, zákerný). Je to podobné ako pri stsl. krivъ = krivý, nem. krumm a krivo = nesprávne, nespravodlivo, nem. unrecht. Pri potokoch Lukavec a Lukavica možno vychádzať z adj. kľukatý i ľstivý, no vzhľadom na predchádzajúcu analýzu je pravdepodobnejšia prvá možnosť, podobne ako pri mac. Lakavici a poľ. Łękawici.
Existuje aj možnosť, že názov Lukavice je odvodený od lúky, teda potok tečúci po lúkach. V dolnolužickom jazyku łukajca (pôv. łukowica) je lúčny potok, potok pretekajúci lúkou. V súčasnosti je slovo zachované v názvoch viacerých vodných tokov, napr. Łuknica, nem. Löcknitz, čo je prítok Sprévy (Muka, 1921).
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка II. Москва, 1978.
Duridanov, I.: Die Hydronymie des Vardarsystems als Geschichtsquelle. Köln - Wien, 1975.
Hladký, J.: Hydronymia povodia Nitry. Trnava, 2004.
Hvozdzik, J.: Zovrubný slovník maďarsko-slovenský. Košice, 1933.
Karlík, J.: História obce. In: Krivosúd-Bodovka 1398-1998. Krivosúd-Bodovka, 1998.
Krajčovič, R. Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest. Kultúra slova 2011, 45(2): 98-106.
Krško J.: Hydronymia povodia Hrona. Banská Bystrica, 2008.
Majtán, M. a Rymut, K.: Hydronymia povodia Oravy. Bratislava, 2006.
Muka E.: Słownik dołnoserbskeje rěcy I. Petrohrad, 1921.
Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Varsik B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, 1990.
Veľký rusko-slovenský slovník. II. diel. Bratislava, 1963.
streda 24. augusta 2011
Pôvod a história názvov skoruša a oskoruša
Oskoruša, botanicky jarabina oskorušová (Sorbus domestica) je mohutný, dlhoveký strom s jedlými plodmi. Pôvod jej názvu nie je objasnený, pričom Machek (1971) ho považuje za praeurópsky. Keď zoberieme do úvahy aj iné vedecké disciplíny, napr. históriu a fytogeografiu, potom praeurópsky pôvod mena oskoruše je otázny. Väčšina historikov predpokladá, že pravlasťou Slovanov bola severovýchodná Európa, teda oblasť za Karpatským oblúkom. Oskoruša je mediteránny druh, s areálom od Pyrenejského poloostrova, cez Apeninský poloostrov a Balkán až po Krym a Malú Áziu. V oblastiach s extrazonálnou mediteránnou mikroklímou (napr. Francúzsko, Nemecko, Stredná Európa) preniká aj do vnútrozemia. Na južnom Slovensku a južnej Morave rastie vzácne do nadmorskej výšky 500-600 m, približne tam, kde sa darí i viniču. Sídla Slovanov a areál oskoruše boli v staroveku izolované a nebol dôvod pomenovať ju. Južní Slovania sa usadili na Balkáne až v 6. stor. n.l. a vtedy prvýkrát spoznali túto drevinu. Príbuzná jarabina vtáčia (Sorbus aucuparia) je rozšírená v celej Európe, najmä vo vyších polohách. Pomenovanie jarabiny je všeslovanské.
Románske jazyky prebrali meno oskoruše z latinčiny: sorbus, resp. stredovekej latinčiny: *sorbea. Popri románskych jazykoch vychádza z latinčiny aj angličtina: service tree (ME. serves, OE. syrfe), nová gréčtina: σουρβιά a albánčina: shurbë. Albánci majú pre oskorušu aj druhé meno: vadhë, dial, vodhë, vosë, vojsë, v južnom Taliansku i valle, ktoré zrejme prebrali od Grékov. V nových sídlach na Balkáne mohli Južní Slovania prevziať meno oskoruše z latinčiny alebo gréčtiny, a to buď adaptáciou alebo kalkovaním dosiaľ neznámeho slova. Po grécky sa oskoruša (strom) povie ὄα, ὄη, οἵη, οὕα, ὠϊά, ὠά, οὖα, ἡ, plod oskoruše je ὄον. Zvukovo veľmi podobné slovo ᾤα, ὤα, ἡ má v gréčtine význam ovčia koža, ovca je ὄϊς, οἶς, ὁ i ἡ. Kritsch (1822) má pod heslom ὄα významy 1.pellis ovilla 2. sorbus, arbor 3. sorbus, fructas. Slovania si v 6. storočí osvojili význam ovčia koža a k slovu skora (koža) pripojili sufix -uša, čo je macedónska skoruša, skorša, oskoruša, oskruša, slovinská oskóruš, skóriš i skórš, chorvátska oskoruša, dial. skorš, oskorš, skoruša a bulharská skóruša i oskóruša.
Slovo skoruša prevzali od južných Slovanov Rumuni v podobe scorúş (strom) a scorúşӑ (plod). Oskoruša (S. domestica) rastie v nížinách a jej príbuzná jarabina (S. aucuparia) v horách. Oskoruša a jarabina majú podobné plody i perovitozložené listy, preto Rumuni volajú jarabinu aj scoruş-de-munte (horská oskoruša) alebo scoruş sălbatic (divá, planá oskoruša). Rumunskí horskí pastieri (Valasi) sa v prvých storočiach druhého milénia pohli so svojimi stádami smerom na sever a kolonizovali Východné a Západné Karpaty. Jazykovou pamiatkou na valaskú kolonizáciu je nárečové pomenovanie jarabiny na Ukrajine (skóruch, skorušína), na severnom Slovensku (skoruša, skorušina, skorušie, skorucha, škorucha) i v okolí poľských Tatier (skorusza, skorus, skorusa, skorusz i skoruch). Východní Slovania a Poliaci nemajú pre oskorušu osobité meno a volajú ju rovnako ako jarabinu, rus. rjabína, ukr. gorobína, poľ. jarzębina.
Poznámka na záver: Vedecký názov Sorbus je odvodený z lat. sorbum, čo je plod oskoruše (Sorbus domestica), no jeho etymológia je podľa de Vaana (2008) neobjasnená. Autor pritom vychádza z predpokladu, že protoindoeurópskym koreňom je *sVr-: červený. Červené plody má v skutočnosti jarabina (Sorbus aucuparia) a nie oskoruša (Sorbus domestica). Plody oskoruše sa v staroveku a stredoveku používali ako liek proti črevným kolikám a hnačkám. Choroba sa po latinsky volala tormina a liek proti nej torminalis (sorba). Ochranu proti hnačkám vystihuje starší nemecký názov oskoruše - Arschschütze. Slovo sorbum a teda aj Sorbus možno odvodiť z lat. slovesa sorbeo, -ere, s významom vstrebávať, pohlcovať. Plody oskoruše absorbovali, pohlcovali tekutý obsah tráviacej sústavy. Oskoruši príbuzná brekyňa sa po latinsky volá Sorbus torminalis.
Kritsch, V.A.: Lexicon manuale graeco-latinum. Vienna, 1822.
Machek, V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
de Vaan, M.: Etymological Dictionary of Latin and the other Italic Languages. Leiden - Boston, 2008.
Románske jazyky prebrali meno oskoruše z latinčiny: sorbus, resp. stredovekej latinčiny: *sorbea. Popri románskych jazykoch vychádza z latinčiny aj angličtina: service tree (ME. serves, OE. syrfe), nová gréčtina: σουρβιά a albánčina: shurbë. Albánci majú pre oskorušu aj druhé meno: vadhë, dial, vodhë, vosë, vojsë, v južnom Taliansku i valle, ktoré zrejme prebrali od Grékov. V nových sídlach na Balkáne mohli Južní Slovania prevziať meno oskoruše z latinčiny alebo gréčtiny, a to buď adaptáciou alebo kalkovaním dosiaľ neznámeho slova. Po grécky sa oskoruša (strom) povie ὄα, ὄη, οἵη, οὕα, ὠϊά, ὠά, οὖα, ἡ, plod oskoruše je ὄον. Zvukovo veľmi podobné slovo ᾤα, ὤα, ἡ má v gréčtine význam ovčia koža, ovca je ὄϊς, οἶς, ὁ i ἡ. Kritsch (1822) má pod heslom ὄα významy 1.pellis ovilla 2. sorbus, arbor 3. sorbus, fructas. Slovania si v 6. storočí osvojili význam ovčia koža a k slovu skora (koža) pripojili sufix -uša, čo je macedónska skoruša, skorša, oskoruša, oskruša, slovinská oskóruš, skóriš i skórš, chorvátska oskoruša, dial. skorš, oskorš, skoruša a bulharská skóruša i oskóruša.
Slovo skoruša prevzali od južných Slovanov Rumuni v podobe scorúş (strom) a scorúşӑ (plod). Oskoruša (S. domestica) rastie v nížinách a jej príbuzná jarabina (S. aucuparia) v horách. Oskoruša a jarabina majú podobné plody i perovitozložené listy, preto Rumuni volajú jarabinu aj scoruş-de-munte (horská oskoruša) alebo scoruş sălbatic (divá, planá oskoruša). Rumunskí horskí pastieri (Valasi) sa v prvých storočiach druhého milénia pohli so svojimi stádami smerom na sever a kolonizovali Východné a Západné Karpaty. Jazykovou pamiatkou na valaskú kolonizáciu je nárečové pomenovanie jarabiny na Ukrajine (skóruch, skorušína), na severnom Slovensku (skoruša, skorušina, skorušie, skorucha, škorucha) i v okolí poľských Tatier (skorusza, skorus, skorusa, skorusz i skoruch). Východní Slovania a Poliaci nemajú pre oskorušu osobité meno a volajú ju rovnako ako jarabinu, rus. rjabína, ukr. gorobína, poľ. jarzębina.
Poznámka na záver: Vedecký názov Sorbus je odvodený z lat. sorbum, čo je plod oskoruše (Sorbus domestica), no jeho etymológia je podľa de Vaana (2008) neobjasnená. Autor pritom vychádza z predpokladu, že protoindoeurópskym koreňom je *sVr-: červený. Červené plody má v skutočnosti jarabina (Sorbus aucuparia) a nie oskoruša (Sorbus domestica). Plody oskoruše sa v staroveku a stredoveku používali ako liek proti črevným kolikám a hnačkám. Choroba sa po latinsky volala tormina a liek proti nej torminalis (sorba). Ochranu proti hnačkám vystihuje starší nemecký názov oskoruše - Arschschütze. Slovo sorbum a teda aj Sorbus možno odvodiť z lat. slovesa sorbeo, -ere, s významom vstrebávať, pohlcovať. Plody oskoruše absorbovali, pohlcovali tekutý obsah tráviacej sústavy. Oskoruši príbuzná brekyňa sa po latinsky volá Sorbus torminalis.
Kritsch, V.A.: Lexicon manuale graeco-latinum. Vienna, 1822.
Machek, V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
de Vaan, M.: Etymological Dictionary of Latin and the other Italic Languages. Leiden - Boston, 2008.
piatok 19. augusta 2011
Tamilské miestne názvy na Slovensku
V roku 2010 vydal Cyril A.Hromník knihu Sloveni/Slováci kde sú Vaše korene?, v ktorej tvrdí, že Slováci (pôvodne Sloveni) žili v priestore Západných Karpát najmenej od doby bronzovej. Od prelomu 4. a 3. tisícročia pred n.l. prichádzali do styku s drávidskými obchodníkmi s farebnými kovmi (meď, cín, zlato a striebro), ktorí prišli z Indie. Reliktami z tejto doby sú viaceré jazykové výpožičky z tamilčiny, jedného z drávidskej skupiny jazykov. Z tamilčiny sú podľa autora odvodené aj viaceré názvy miest a obcí na Slovensku.
Z tamilčiny údajne pochádza názov obce Slovenské Pravno, v dobe bronzovej Solveni Paravu. Ľudské sídla bývajú pomenované podľa etnicity ich obyvateľov v prípade prisťahovania sa do etnicky homogenneho prostredia. Tak vznikli Moravany, Zlaté Moravce, Ruská, Ruskov, Nemčice, Nemčiňany, Nemečky, Hontianske Nemce a pod. Iný je prípad obcí s rovnakým menom, z ktorých jednu obývajú Slováci a druhú príslušníci iného etnika, napr. Slovenský a Chorvátsky Grob, Slovenská a Partizánska (pôv. Nemecká) Ľupča a pod. Veľký počet obcí s rovnakým menom je typický pre Hornú Nitru a Turiec. Sú to napr. Rudno, Diviaky, Požeha, Nedožery, Lazany, Laskár, Žabokreky a iné. K takýmto párovým obciam patrí aj Pravno. V Turci je to Slovenské Pravno s historickými zápismi: 1113 Prauna, 1275 Prona, 1279 Prauna, 1293 Prouna, 1302 Prouna, Prona, 1453 Prona Sclavonicalis, 1514 Tothprona, 1736 Tót Prona, Slowenske Prawno. (VSO, III. p.56). Dokumenty jasne ukazujú, že názov Slovenské Pravno je doložený až z polovice 15. storočia. Bola to reakcia na kolonizáciu Pravna na nitrianskej strane Nemcami, pretože sa tu našlo zlato. Nemci sem prišli zo stredoslovenských banských miest i priamo z Nemecka krátko pred polovicou 14. storočía. Historické zápisy pre Nitrianske (pôv. Nemecké) Pravno sú: 1393 Prona, 1416 Aranprowna, 1493 Nemethprona, 1773 Nemeczke Prawno (VSO II. p. 304). Obidve obce sa pôvodne volali Pravno a až po nájdení zlata na Hornej Nitre sa miestne Pravno premenovalo na Zlaté a neskôr Nemecké Pravno, ako protiklad Slovenského Pravna. Z uvedeného vyplýva, že kontinuita názvu Slovenské Pravno od doby bronzovej je vylúčená a tento je písomne doložený až z 15. storočia.
Z tamilčiny má pochádzať a názov baníckeho mesta Banská Štiavnica - Banská "Rezerva zlata" (z tam. śema- = rezerva, niti = zlato, t.j. nazhromaždený poklad). Aj v tomto prípade chýba kontinuita názvu Štiavnica, lebo mesto sa pôvodne volalo Baňa: 1156 terra Banensium, 1217 a 1254 Bana a až neskôr: 1255 Schebnyzbana, 1275 Schemnitz, 1286 Zebnech Bana, 1290 Selmeczbanya, 1300 Scebuzbana, 1346 Sceunichbanya, 1446 Schebniczia, 1449 Sczawnicza, 1713 Stawnicza (VSO I. p. 135). Meno mesta súvisí s potokom Štiavnica (1246 fluv. Seunche, 1266 fluv. Seuniche, 1301 fluv. Scheuvniche), ktorého pôvod je v slove šťava, šťavica (minerálna voda). Potok Štiavnica je aj v Liptove a okolí Banskej Bystrice (oficiáne Tajovský potok), Štiavnička je na Horehroni, Šťavica je v povodí Slanej a Ipľa, Šťavinka v povodí Uličky, Štiavnik v povodí Váhu, Popradu a Hornádu. V Šarišskom Štiavniku a Sigorde je prameň Ščavica resp. Šťavica. Meno Šťavica majú aj osady pri Málinci a Hajnáčke. Popri Banskej Štiavnici poznáme aj Liptovskú Štiavnicu (1300 Sceunicha), Turčiansku Štiavničku (1477 Sczewnicze), Štiavničku (1505 Kysstzewnycza), Spišský Štiavnik (1246 Scinik, 1294 Savnik, Schewnik, Sceunuk), Šarišský Štiavnik (1567 Chawnik) a Štiavnik (1439 Sczewnyk). Ak by názov Štiavnica znamenal Rezervu zlata, bolo by zlatonosných baní na Slovensku oveľa viac. Aj mesto Kremnica je pomenované podľa rovnomenného potoka (súvisí s minerálom kremeň). C.A.Hromník uvádza inú etymológiu mesta Kremnica: Lesná Dedina s Rýdzim Zlatom (z tam. keri, vymeniteľné s śeri, s významom lesná dedina, + má = rýdzosť zlata, + niti = zlato). Do tretice aj Banská Bystrica je pomenovaná podľa potoka Bystrica, ale nemá tamilský pôvod.
Aj názov obcí Špania dolina a Španie Pole má mať pôvod v tamilčine (tam. sa = s, + paņam = bohatstvo, čo sa odráža v starom mene Urvölgy, čo je Pánska, čiže Bohatá dolina). Špania dolina je teda Bohatá dolina a Španie Pole je Botaté Pole. Lutterer, Majtán a Šrámek (1982) odvodzujú príd. meno španí = pánsky zo slova špán, maď. ispán a to zo *žpan = župan, správca župy. Po srbochorvátsky špân je správca majetku. Význam pánsky potvrdzujú aj významy v iných jazykoch: lat. Vallis Dominorum, nem. Herrengrund a maď. Úrvölgy. Ako v predchádzajúcich prípadoch ani tu nie je doložená kontinuita mena z doby bronzovej: 1263 Montana, 1458 Grueb, 1535 Herrengrundt. V prípade Španej doliny platí, že bola bohatá na medenú rudu, pri obci Španie Pole, potoku Španie, vrchoch Španí laz, Španí kameň a Španej doline v Západných Tatrách tákáto motivácia chýba.
Tamilský pôvod majú mať i Krompachy, t.j. Bohaté miesto alebo strana, z tam. Kořu = bohatý, + pakkam = miesto, strana, čo sa odráža v starých menách pre Krompachy: Zemanská strana, Serie Nobilium, Adelschutte. Najstaršie zápisy: 1246 Krumpach, 1273 Krompach jasne poukazujú na nemecký pôvod mena. Prvá časť Krum- je z nem. krumm = krivý a -pach je stredoveký zápis nem. Bach = potok. Krummbach je v preklade Krivý potok, čo je pomerne častý názov potokov na Slovensku. Mená obcí a miest spomenutých v tomto príspevku sa dajú odvodiť zo slovenčiny, resp. nemčiny (na čo poukázali napr. Lutterer, Majtán a Šrámek, 1982) a ich vývin je doložený v stredovekých listinách. Tamilské etymológie sú nedôveryhodné a nikdy nebudú doložené v písomných dokumentoch. Motivácia tzv. tamilských názvov navyše neplatí pre ostatné, rovnomenné miestne názvy.
Hromník C.A.: Sloveni/Slováci kde sú Vaše korene? Bratislava, 2010.
Lutterer I., Majtán M. a Šrámek R.: Zeměpisná jména Československa. Praha, 1982.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I. Bratislava, 1977.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku II. Bratislava, 1977.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku III. Bratislava, 1978.
Z tamilčiny údajne pochádza názov obce Slovenské Pravno, v dobe bronzovej Solveni Paravu. Ľudské sídla bývajú pomenované podľa etnicity ich obyvateľov v prípade prisťahovania sa do etnicky homogenneho prostredia. Tak vznikli Moravany, Zlaté Moravce, Ruská, Ruskov, Nemčice, Nemčiňany, Nemečky, Hontianske Nemce a pod. Iný je prípad obcí s rovnakým menom, z ktorých jednu obývajú Slováci a druhú príslušníci iného etnika, napr. Slovenský a Chorvátsky Grob, Slovenská a Partizánska (pôv. Nemecká) Ľupča a pod. Veľký počet obcí s rovnakým menom je typický pre Hornú Nitru a Turiec. Sú to napr. Rudno, Diviaky, Požeha, Nedožery, Lazany, Laskár, Žabokreky a iné. K takýmto párovým obciam patrí aj Pravno. V Turci je to Slovenské Pravno s historickými zápismi: 1113 Prauna, 1275 Prona, 1279 Prauna, 1293 Prouna, 1302 Prouna, Prona, 1453 Prona Sclavonicalis, 1514 Tothprona, 1736 Tót Prona, Slowenske Prawno. (VSO, III. p.56). Dokumenty jasne ukazujú, že názov Slovenské Pravno je doložený až z polovice 15. storočia. Bola to reakcia na kolonizáciu Pravna na nitrianskej strane Nemcami, pretože sa tu našlo zlato. Nemci sem prišli zo stredoslovenských banských miest i priamo z Nemecka krátko pred polovicou 14. storočía. Historické zápisy pre Nitrianske (pôv. Nemecké) Pravno sú: 1393 Prona, 1416 Aranprowna, 1493 Nemethprona, 1773 Nemeczke Prawno (VSO II. p. 304). Obidve obce sa pôvodne volali Pravno a až po nájdení zlata na Hornej Nitre sa miestne Pravno premenovalo na Zlaté a neskôr Nemecké Pravno, ako protiklad Slovenského Pravna. Z uvedeného vyplýva, že kontinuita názvu Slovenské Pravno od doby bronzovej je vylúčená a tento je písomne doložený až z 15. storočia.
Z tamilčiny má pochádzať a názov baníckeho mesta Banská Štiavnica - Banská "Rezerva zlata" (z tam. śema- = rezerva, niti = zlato, t.j. nazhromaždený poklad). Aj v tomto prípade chýba kontinuita názvu Štiavnica, lebo mesto sa pôvodne volalo Baňa: 1156 terra Banensium, 1217 a 1254 Bana a až neskôr: 1255 Schebnyzbana, 1275 Schemnitz, 1286 Zebnech Bana, 1290 Selmeczbanya, 1300 Scebuzbana, 1346 Sceunichbanya, 1446 Schebniczia, 1449 Sczawnicza, 1713 Stawnicza (VSO I. p. 135). Meno mesta súvisí s potokom Štiavnica (1246 fluv. Seunche, 1266 fluv. Seuniche, 1301 fluv. Scheuvniche), ktorého pôvod je v slove šťava, šťavica (minerálna voda). Potok Štiavnica je aj v Liptove a okolí Banskej Bystrice (oficiáne Tajovský potok), Štiavnička je na Horehroni, Šťavica je v povodí Slanej a Ipľa, Šťavinka v povodí Uličky, Štiavnik v povodí Váhu, Popradu a Hornádu. V Šarišskom Štiavniku a Sigorde je prameň Ščavica resp. Šťavica. Meno Šťavica majú aj osady pri Málinci a Hajnáčke. Popri Banskej Štiavnici poznáme aj Liptovskú Štiavnicu (1300 Sceunicha), Turčiansku Štiavničku (1477 Sczewnicze), Štiavničku (1505 Kysstzewnycza), Spišský Štiavnik (1246 Scinik, 1294 Savnik, Schewnik, Sceunuk), Šarišský Štiavnik (1567 Chawnik) a Štiavnik (1439 Sczewnyk). Ak by názov Štiavnica znamenal Rezervu zlata, bolo by zlatonosných baní na Slovensku oveľa viac. Aj mesto Kremnica je pomenované podľa rovnomenného potoka (súvisí s minerálom kremeň). C.A.Hromník uvádza inú etymológiu mesta Kremnica: Lesná Dedina s Rýdzim Zlatom (z tam. keri, vymeniteľné s śeri, s významom lesná dedina, + má = rýdzosť zlata, + niti = zlato). Do tretice aj Banská Bystrica je pomenovaná podľa potoka Bystrica, ale nemá tamilský pôvod.
Aj názov obcí Špania dolina a Španie Pole má mať pôvod v tamilčine (tam. sa = s, + paņam = bohatstvo, čo sa odráža v starom mene Urvölgy, čo je Pánska, čiže Bohatá dolina). Špania dolina je teda Bohatá dolina a Španie Pole je Botaté Pole. Lutterer, Majtán a Šrámek (1982) odvodzujú príd. meno španí = pánsky zo slova špán, maď. ispán a to zo *žpan = župan, správca župy. Po srbochorvátsky špân je správca majetku. Význam pánsky potvrdzujú aj významy v iných jazykoch: lat. Vallis Dominorum, nem. Herrengrund a maď. Úrvölgy. Ako v predchádzajúcich prípadoch ani tu nie je doložená kontinuita mena z doby bronzovej: 1263 Montana, 1458 Grueb, 1535 Herrengrundt. V prípade Španej doliny platí, že bola bohatá na medenú rudu, pri obci Španie Pole, potoku Španie, vrchoch Španí laz, Španí kameň a Španej doline v Západných Tatrách tákáto motivácia chýba.
Tamilský pôvod majú mať i Krompachy, t.j. Bohaté miesto alebo strana, z tam. Kořu = bohatý, + pakkam = miesto, strana, čo sa odráža v starých menách pre Krompachy: Zemanská strana, Serie Nobilium, Adelschutte. Najstaršie zápisy: 1246 Krumpach, 1273 Krompach jasne poukazujú na nemecký pôvod mena. Prvá časť Krum- je z nem. krumm = krivý a -pach je stredoveký zápis nem. Bach = potok. Krummbach je v preklade Krivý potok, čo je pomerne častý názov potokov na Slovensku. Mená obcí a miest spomenutých v tomto príspevku sa dajú odvodiť zo slovenčiny, resp. nemčiny (na čo poukázali napr. Lutterer, Majtán a Šrámek, 1982) a ich vývin je doložený v stredovekých listinách. Tamilské etymológie sú nedôveryhodné a nikdy nebudú doložené v písomných dokumentoch. Motivácia tzv. tamilských názvov navyše neplatí pre ostatné, rovnomenné miestne názvy.
Hromník C.A.: Sloveni/Slováci kde sú Vaše korene? Bratislava, 2010.
Lutterer I., Majtán M. a Šrámek R.: Zeměpisná jména Československa. Praha, 1982.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I. Bratislava, 1977.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku II. Bratislava, 1977.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku III. Bratislava, 1978.
streda 27. júla 2011
Bolo na hrade Beckov bludisko ?
Hrad Beckov sa v najstarších listinách spomína pod menom Blundus cca 1200, Blundix 1208, Bolonduch 1264, Bolondug 1332, Bolunduz 1385. Chaloupecký (1923) spomína ešte jeden stredoveký hrad Blonduch 1219, Bloudich 1222, Bulunduch 1240, Bolonduch 1267 z povodia Gortvy, ktorú chybne umiestňuje do Hontu. Táto jeho informácia sa však nepotvrdila (Lukačka, 2006). Išlo najskôr o riv. Blodna (1429), dnes Rieka, čo je ľavý prítok Litavy v Honte. Kontinuita názvu v slovenčine sa v novoveku prerušila. Historici a jazykovedci ho uvádzajú najčastejšie ako Bludič (Lutterer, Majtán, Šrámek, 1982), Bludinec (Chaloupecký, 1923) Blǫdica (Krajčovič, 2005), alebo Bludište (Lukačka, 2006). Bludisko, bludište je miesto, kde možno ľahko zablúdiť, labyrint. Bludisko súvisí so slovom blúdiť – chodiť po nesprávnej ceste, mýliť sa. Etymológia najstarších zápisov pomenovania hradu vychádzajúca zo slov blúdiť, bludisko je problematická. V priebehu 10-11. storočia na hradnej skale určite nebol labyrint hradieb alebo múrov, v ktorom by sa dalo zablúdiť. Nemožno prijať ani argument, že hrad bol v bludnom, hustom lese (Lutterer, Majtán, Šrámek, 1982). Hradná skala musela byť viditeľná z veľkej diaľky aj v stredoveku. Podľa R. Krajčoviča (2005) pôvodný názov bol Blǫdica a bol utvorený od praslovanského apelatíva blǫdica vo význame miesto blúdiaceho, hojne rozvetveného toku Váhu pri skalnatom brale. Nepravdepodobný je pôvod maďarizovaného názvu Bolondócz z maďarského slova bolond (bláznivý, blázon, hlupák, hlúposť), ktoré má slovanský pôvod.
Starosloviensky jazyk poznal slovesá blǫditi, 1. os. blǫždǫ – blúdiť (čes. blouditi) a blęsti 1. os. blędǫ – nerozumne rozprávať, tárať, hovoriť bludy. Slovesá blǫditi a blȩsti mali aj ďalší význam: smilniť, lat. fornicare. Blǫdьnikь bol smilník, blǫdьnica bola smilná žena, neviestka a blǫdilište bolo miesto nerestí, nevestinec. Starší názov hradu mohol vychádzať aj z iného stsl. slovesa: bljusti, 1. os. bljudǫ, s významom dávať pozor, strážiť, rus. smotréť, lat. videre, observare. S týmto slovesom súvisí aj stsl. slovo bljustiteľ s významom strážca, nem. Wächter, lat. speculator. Spomenúť treba aj slovo sъbljudenije – sledovanie, stráž. Sloveso bljusti v uvedenom význame sa v slovenčine nezachovalo. Za príbuzné možno považovať slovesá bľuskať, bľusknúť, bľusnúť – živo pozerať, mrkať, mihať očami, vo valašskom nárečí je to blusa, bluska „pokukovat“.
Kontinuitu staroslovienskeho slovesa bljusti máme v ruskom slovese bljustí, 1. os. bljudú – zachovávať, chrániť niečo. S našou problematikou súvisia aj ďalšie ruské slová: bljustíteľ – strážca, ochranca, nabljustí – spozorovať, zbadať, nabljudáť – zachovávať, strážiť niečo, dívať sa pozorne na niečo. Bulharčina má slová nabljudátel – pozorovateľ, nabljudénie – pozorovanie, sledovanie, nabljudatelnica – pozorovateľňa a macedónčina slová nabljuduva – pozorovať, všímať si a nabljuduvač – pozorovateľ. Pôvodné pomenovanie hradu Beckov mohlo mať teda motiváciu strážne, pozorovacie miesto a nie bludisko. Táto motivácia má svoju logiku, z jazykovej stránky sú však problémom nosovky v stredovekých zápisoch.
V najzápadnejšej rakúskej spolkovej krajine Voralberg sa nachádza mesto Bludenz, česky Bludenec, 842/43 Pludono, Pluteno, 1249 Pludins. V meste sú zrúcaniny hradu Sonnenberg a kaštiel Gayenhofen (Gay = háj ?). Názov nie je podľa Tschaiknera (2003) germánsky ale predrímsky a vychádza z indoeurópskeho koreňa *pleud- "fliessen" = tiecť, prúdiť, plynúť. Koreň *pleu- je aj v slk. pluť a čes. plout. V blízkosti mesta Bludenz sa spája niekoľko potokov. V starej nemčine sa namiesto b často písalo p a podobne t namiesto d. Zápisy Pludono, Pluteno a Pludins mohli znamenať aj *Bludono, *Bludeno, *Bludens a z toho súčasné Bludenz. Nie je jasné, či názov nášho hradu a rakúskeho mesta môže mať rovnakú etymológiu. V okrese Bludenz je aj obec Bludesch, 842 villa pludassis, ktorej meno sa odvodzuje z keltského pa-lut. Lut podobne ako latinské lutum znamená blato. Mená českých obcí Bludovice (poľ. Błędowice) a Bludov (pôv. hrad Bludov, nem. Blaude) odvodzujú Lutterer, Majtán a Šrámek (1982) z osobného mena Blud. V povodí Ipľa je potok Rieka, ktorý sa v stredoveku menoval aj riv. Blodna (1429). Údolie, ktorým potok tiekol sa v tej istej listine spomína ako vallis Blodna. Majtán a Žigo (1999) odvodzujú názov Bludná z názvu doliny (< blúdiť).
Chaloupecký, V.: Staré Slovensko. Bratislava, 1923.
Krajčovič,R.: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest. Bratislava, 2005.
Lukačka, J.: Beckov v období včasného a vrcholného stredoveku. In: Beckov I. Dejiny obce do roku 1918. Nové Mesto nad Váhom, 2006.
Lutterer, I., Majtán, M., Šrámek, R.: Zeměpisná jména Československa. Praha, 1982.
Majtán, M., Žigo P.: Hydronymia povodia Ipľa. Bratislava, 1999.
Slovník jazyka staroslověnského I. Praha, 1966.
Tschaikner, M.: Bludenzer Geschichtsblätter. Bludenz, 2003.
Starosloviensky jazyk poznal slovesá blǫditi, 1. os. blǫždǫ – blúdiť (čes. blouditi) a blęsti 1. os. blędǫ – nerozumne rozprávať, tárať, hovoriť bludy. Slovesá blǫditi a blȩsti mali aj ďalší význam: smilniť, lat. fornicare. Blǫdьnikь bol smilník, blǫdьnica bola smilná žena, neviestka a blǫdilište bolo miesto nerestí, nevestinec. Starší názov hradu mohol vychádzať aj z iného stsl. slovesa: bljusti, 1. os. bljudǫ, s významom dávať pozor, strážiť, rus. smotréť, lat. videre, observare. S týmto slovesom súvisí aj stsl. slovo bljustiteľ s významom strážca, nem. Wächter, lat. speculator. Spomenúť treba aj slovo sъbljudenije – sledovanie, stráž. Sloveso bljusti v uvedenom význame sa v slovenčine nezachovalo. Za príbuzné možno považovať slovesá bľuskať, bľusknúť, bľusnúť – živo pozerať, mrkať, mihať očami, vo valašskom nárečí je to blusa, bluska „pokukovat“.
Kontinuitu staroslovienskeho slovesa bljusti máme v ruskom slovese bljustí, 1. os. bljudú – zachovávať, chrániť niečo. S našou problematikou súvisia aj ďalšie ruské slová: bljustíteľ – strážca, ochranca, nabljustí – spozorovať, zbadať, nabljudáť – zachovávať, strážiť niečo, dívať sa pozorne na niečo. Bulharčina má slová nabljudátel – pozorovateľ, nabljudénie – pozorovanie, sledovanie, nabljudatelnica – pozorovateľňa a macedónčina slová nabljuduva – pozorovať, všímať si a nabljuduvač – pozorovateľ. Pôvodné pomenovanie hradu Beckov mohlo mať teda motiváciu strážne, pozorovacie miesto a nie bludisko. Táto motivácia má svoju logiku, z jazykovej stránky sú však problémom nosovky v stredovekých zápisoch.
V najzápadnejšej rakúskej spolkovej krajine Voralberg sa nachádza mesto Bludenz, česky Bludenec, 842/43 Pludono, Pluteno, 1249 Pludins. V meste sú zrúcaniny hradu Sonnenberg a kaštiel Gayenhofen (Gay = háj ?). Názov nie je podľa Tschaiknera (2003) germánsky ale predrímsky a vychádza z indoeurópskeho koreňa *pleud- "fliessen" = tiecť, prúdiť, plynúť. Koreň *pleu- je aj v slk. pluť a čes. plout. V blízkosti mesta Bludenz sa spája niekoľko potokov. V starej nemčine sa namiesto b často písalo p a podobne t namiesto d. Zápisy Pludono, Pluteno a Pludins mohli znamenať aj *Bludono, *Bludeno, *Bludens a z toho súčasné Bludenz. Nie je jasné, či názov nášho hradu a rakúskeho mesta môže mať rovnakú etymológiu. V okrese Bludenz je aj obec Bludesch, 842 villa pludassis, ktorej meno sa odvodzuje z keltského pa-lut. Lut podobne ako latinské lutum znamená blato. Mená českých obcí Bludovice (poľ. Błędowice) a Bludov (pôv. hrad Bludov, nem. Blaude) odvodzujú Lutterer, Majtán a Šrámek (1982) z osobného mena Blud. V povodí Ipľa je potok Rieka, ktorý sa v stredoveku menoval aj riv. Blodna (1429). Údolie, ktorým potok tiekol sa v tej istej listine spomína ako vallis Blodna. Majtán a Žigo (1999) odvodzujú názov Bludná z názvu doliny (< blúdiť).
Chaloupecký, V.: Staré Slovensko. Bratislava, 1923.
Krajčovič,R.: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest. Bratislava, 2005.
Lukačka, J.: Beckov v období včasného a vrcholného stredoveku. In: Beckov I. Dejiny obce do roku 1918. Nové Mesto nad Váhom, 2006.
Lutterer, I., Majtán, M., Šrámek, R.: Zeměpisná jména Československa. Praha, 1982.
Majtán, M., Žigo P.: Hydronymia povodia Ipľa. Bratislava, 1999.
Slovník jazyka staroslověnského I. Praha, 1966.
Tschaikner, M.: Bludenzer Geschichtsblätter. Bludenz, 2003.
Etymologické drobnosti 1
Majtán (2000) v monografii Vrútok píše, že pisár v roku 1363 dal maďarskú podobu názvu Malý závoz, ktorý dnes nedokážeme presne lokalizovať. Stredoveký zápis mal podobu Kuuzauoz, čo autor interpretuje ako Kis závoz (maď. kis = malý). Stredoveké kuu sa v súčasnej maďarčine zapisuje ako kö, čo je kameň, skala. Kuuzauoz (Kamenný závoz) by sme pri takejto interpretácii mohli stotožniť s Kamennou dolinou v Malej Fatre, ktorá leží západne od Vrútok.
Základné etymologické príručky (Machek, 1971, Lutterer, Majtán, Šrámek, 1982) predpokladajú, že apelatívum grúň a miestny názov Grúň pochádzajú z rumunského slova gruiu, ktoré asi súvisí s latinským grunium = svinský rypák. Slovo grúň a názov Grúň sa dajú vysvetliť aj jasnejšie a zrozumiteľnejšie. Rumunské slovo grui znamená vrch, kopec i pahorok. V jednej časti Rumunska majú vrchy pomenovanie Grui(ul), v inej časti, napr. v Banáte je to Gruń (Iordan, 1963). Na Slovensko prenikla prostredníctvom Valachov podoba gruń, v slovenskom jazyku grúň a v miestnych názvoch Grúň. Na tradične uvádzaný svinský rypák treba zabudnúť.
Múrok (5,2 km) je pravý prítok Muráňa, pričom toto meno bolo zaznačené až v druhej polovici 20. storočia (Sičáková, 1996). Podľa autorky je meno odvodené od apelatívu múr, suf. -ok (malý Muráň). Južne od ústia do Muráňa je hrebeň s vrchmi Muteň (466 m.) a Prihradzianska Hradná (407,6 m.). V strede medzi nimi nad obcou Šivetice bol v stredoveku hrádok, z ktorého sa zachoval len malý múrik. Podľa neho sa vrch volá Múrik (496 m.) a najskôr podľa neho dostal meno i potok Múrok. V roku 1868 sa Múrok volal Kemiensky potok (po jazykovej úprave Kamenský potok). Autorka odvodzuje meno potoka od apelatívu kameň (dial. kemeň): tok s kamenistým dnom. Približne v polovici toku je chotárny názov Kameniansky chodník, zrejme podľa starej cesty z Jelšavy do Kamenian cez Nandraž. Kemiensky potok teda dostal svoje meno podľa cesty vedľa potoka, ktorou sa chodilo do Kamenian.
Šmilauer (1932, p. 90) cituje z listiny z roku 1364 údaj ad fontem Wralis, čo je prameň medzi vrchmi Strážov a Sokolie v Strážovských vrchoch. Presné znenie a etymológia miestneho názvu fons Wralis (Wral) sú podľa neho neznáme. Na turistickej mape sa v tejto oblasti nachádza vodopád a dva pramene. Názov Wralis (Wral) sa dá interpretovať ako vriedlo, dial. vrielo, sln. vrélo, sch.vrȅlo, čo je slovanský ekvivalent latinského fons.
Klokočový potok sa nachádzal v povodí Nitry a podľa Hladkého (2004) je jeho názov motivovaný zvukom vody a súvisí so slovesom klokotať. Meno potoka je skôr odvodený od dreviny klokoč (Staphylea) pomenovanej podľa klokotavého zvuku jeho suchých plodov. Podľa klokoča je pomenovaná obec Klokočov, nitrianske sídlisko Klokočina i vrchy Klokoč, Klokočina a Klokočiny. Klokočské potoky sú v povodí Hrona až štyri. Ich meno súvisí primárne s klokočom (Krško, 2008). Potok Klokoč v povodí Vyčomy sa spomína aj v listine z roku 1324 (Lukačka, 1993).
Pôvod názvu obce Klátova Nová Ves sa najnovšie pokúsil objasniť Krajčovič (2010). Vychádza z adj. klátový t.j. niečo urobené z klátov, pevný plot, stavba, zátarasa a pod. Klátova Nová Ves je pomenovaná podľa pevného plota z klátov okolo mýtnej stanice alebo okolo kláštora s pozemkom neďaleko obce. Najnovšie sa stanovila forma menného adjektíva Klátova, zrejme vzhľadom na to, že adj. klátový v súčasných slovníkoch slovenského jazyka sa neuvádza alebo v domienke, že prívlastok bol utvorený od priezviska či prímena Klát. Lukačka (1993) v monografii obce píše, že potomkovia Ondreja z rodu Diviackovcov (Mikuláš, Martin, Ondrej II, Ján a Štefan), ktorým obec v stredoveku patrila sa vyznačovali vysokou , mohutnou postavou, a preto im prischla prezývka Klát (maď. Tökes). Z pôvodnej Novej Vsi sa tak stala Klátova Nová Ves, podobne ako zo susednej Hornej Novej Vsi Janova Ves. Spomínaná mýtna stanica v skutočnosti stála v Mýtnej Novej Vsi a najbližší kláštor bol až v Klíži.
Hladký, J.: Hydronymia povodia Nitry. Trnava, 2004.
Iordan, I.: Toponimia romîneascӑ. Bucureşti, 1963.
Krajčovič, R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladom názvov obcí a miest (21). Kultúra slova 2010, 44: 146-153.
Krško, J.: Hydronymia povodia Hrona. Banská Bystrica, 2008.
Lukačka, J.: Klátova Nová Ves 1293-1993. Klátova Nová Ves, 1993.
Lutterer, I., Majtán, M., Šrámek, R.: Zeměpisná jména Československa. Praha, 1982.
Machek, V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Majtán, M.: Pôvodné názvy Vrútok a ich chotára. In: Vrútky 1255-2000. Vrútky, 2000. Sičáková, Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov, 1966.
Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Základné etymologické príručky (Machek, 1971, Lutterer, Majtán, Šrámek, 1982) predpokladajú, že apelatívum grúň a miestny názov Grúň pochádzajú z rumunského slova gruiu, ktoré asi súvisí s latinským grunium = svinský rypák. Slovo grúň a názov Grúň sa dajú vysvetliť aj jasnejšie a zrozumiteľnejšie. Rumunské slovo grui znamená vrch, kopec i pahorok. V jednej časti Rumunska majú vrchy pomenovanie Grui(ul), v inej časti, napr. v Banáte je to Gruń (Iordan, 1963). Na Slovensko prenikla prostredníctvom Valachov podoba gruń, v slovenskom jazyku grúň a v miestnych názvoch Grúň. Na tradične uvádzaný svinský rypák treba zabudnúť.
Múrok (5,2 km) je pravý prítok Muráňa, pričom toto meno bolo zaznačené až v druhej polovici 20. storočia (Sičáková, 1996). Podľa autorky je meno odvodené od apelatívu múr, suf. -ok (malý Muráň). Južne od ústia do Muráňa je hrebeň s vrchmi Muteň (466 m.) a Prihradzianska Hradná (407,6 m.). V strede medzi nimi nad obcou Šivetice bol v stredoveku hrádok, z ktorého sa zachoval len malý múrik. Podľa neho sa vrch volá Múrik (496 m.) a najskôr podľa neho dostal meno i potok Múrok. V roku 1868 sa Múrok volal Kemiensky potok (po jazykovej úprave Kamenský potok). Autorka odvodzuje meno potoka od apelatívu kameň (dial. kemeň): tok s kamenistým dnom. Približne v polovici toku je chotárny názov Kameniansky chodník, zrejme podľa starej cesty z Jelšavy do Kamenian cez Nandraž. Kemiensky potok teda dostal svoje meno podľa cesty vedľa potoka, ktorou sa chodilo do Kamenian.
Šmilauer (1932, p. 90) cituje z listiny z roku 1364 údaj ad fontem Wralis, čo je prameň medzi vrchmi Strážov a Sokolie v Strážovských vrchoch. Presné znenie a etymológia miestneho názvu fons Wralis (Wral) sú podľa neho neznáme. Na turistickej mape sa v tejto oblasti nachádza vodopád a dva pramene. Názov Wralis (Wral) sa dá interpretovať ako vriedlo, dial. vrielo, sln. vrélo, sch.vrȅlo, čo je slovanský ekvivalent latinského fons.
Klokočový potok sa nachádzal v povodí Nitry a podľa Hladkého (2004) je jeho názov motivovaný zvukom vody a súvisí so slovesom klokotať. Meno potoka je skôr odvodený od dreviny klokoč (Staphylea) pomenovanej podľa klokotavého zvuku jeho suchých plodov. Podľa klokoča je pomenovaná obec Klokočov, nitrianske sídlisko Klokočina i vrchy Klokoč, Klokočina a Klokočiny. Klokočské potoky sú v povodí Hrona až štyri. Ich meno súvisí primárne s klokočom (Krško, 2008). Potok Klokoč v povodí Vyčomy sa spomína aj v listine z roku 1324 (Lukačka, 1993).
Pôvod názvu obce Klátova Nová Ves sa najnovšie pokúsil objasniť Krajčovič (2010). Vychádza z adj. klátový t.j. niečo urobené z klátov, pevný plot, stavba, zátarasa a pod. Klátova Nová Ves je pomenovaná podľa pevného plota z klátov okolo mýtnej stanice alebo okolo kláštora s pozemkom neďaleko obce. Najnovšie sa stanovila forma menného adjektíva Klátova, zrejme vzhľadom na to, že adj. klátový v súčasných slovníkoch slovenského jazyka sa neuvádza alebo v domienke, že prívlastok bol utvorený od priezviska či prímena Klát. Lukačka (1993) v monografii obce píše, že potomkovia Ondreja z rodu Diviackovcov (Mikuláš, Martin, Ondrej II, Ján a Štefan), ktorým obec v stredoveku patrila sa vyznačovali vysokou , mohutnou postavou, a preto im prischla prezývka Klát (maď. Tökes). Z pôvodnej Novej Vsi sa tak stala Klátova Nová Ves, podobne ako zo susednej Hornej Novej Vsi Janova Ves. Spomínaná mýtna stanica v skutočnosti stála v Mýtnej Novej Vsi a najbližší kláštor bol až v Klíži.
Hladký, J.: Hydronymia povodia Nitry. Trnava, 2004.
Iordan, I.: Toponimia romîneascӑ. Bucureşti, 1963.
Krajčovič, R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladom názvov obcí a miest (21). Kultúra slova 2010, 44: 146-153.
Krško, J.: Hydronymia povodia Hrona. Banská Bystrica, 2008.
Lukačka, J.: Klátova Nová Ves 1293-1993. Klátova Nová Ves, 1993.
Lutterer, I., Majtán, M., Šrámek, R.: Zeměpisná jména Československa. Praha, 1982.
Machek, V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Majtán, M.: Pôvodné názvy Vrútok a ich chotára. In: Vrútky 1255-2000. Vrútky, 2000. Sičáková, Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov, 1966.
Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
štvrtok 23. júna 2011
Pôvod hydronyma Gortva
Historické záznamy: 1240 Gorthoa, 1246 Gurtua, 1351 Gortua, 1341 Suruthuafew (Guruthuafeu), 1366 Gortuauyze, 1390 Gorothua, 1402 Gortuafe,1429 Gorothwa, 1571-73 Gorthaua ukazujú, že pôvodné meno rieky bolo Gortava (Varsik, 1990). Šmilauer (1932), Stanislav (2004), Varsik (1990) i Sičáková (1996) považujú pomenovanie Gortvy za nejasné a neisté je aj to, či meno je slovanského alebo neslovanského pôvodu. Slov s koreňom gort- nie je v indoeurópskych jazykoch veľa. Najväčšiu skupinu tvoria slová s významom uzavretý, ohradený priestor, ohrada, plot, záhrada, pole a podobne, napr. lat. hortus, gr. khórtos, stír. gort, nem. Garten, angl. garden, alb. gardh, rus. górod, ogoród ap. Vo Veľkej Británii je niekoľko miestnych názvov odvodených z gaelského slova gort = obrábaná pôda, pole.V Lužickom Srbsku je miestny názov Górty, ktorý odvodzuje Muka (1928) z nemeckého Gärten. Nájsť motiváciu pre odvodenie mena rieky z týchto slov je problematické. Rovnaké je to aj so stír. gorta, gael. gort, s významom hlad, hladovanie. Podľa Krajčoviča (2008) názov obce Gortva pochádza zo slov grt, grta, čo má byť otvor hrdla, prenesene otvor v zemi, priehlbina, kde sa stráca voda vytekajúca z minerálneho prameňa.
Czirbusz (1908) považuje meno za slovanské a odvodzuje ho zo slova hrtan, zrejme podľa oblúkovitého tvaru toku rieky (slk. dial. hrtáň, hrta i orta je ohnutý koniec saní). Rieka sa však nevolá Gortan ale Gortva (Gortava). Hrtan sa povie poľ. krtań, rus., ukr. gortáň, bul. grъklján, sch. grkljan, stsl. grъtanъ, grъtanь, psl. gъrtanь. Slovo hrtan sa často spája so slovom hrdlo, poľ. gardło, rus., ukr. górlo, sch. gȑlo, sln. gŕlo, psl. gъrdlo. Pre hrtan má slovenčina aj pomenovanie gágor. Hrtan, hrdlo i gágor sú orgány, v ktorých sa tvorí zvuk, čo sa odráža pri utváraní viacerých slovies. S gágorom sa spája sloveso gagotať, gágoriť, jčes. gagořit, rus. gagáriť. Od rus. a ukr. górlo sú odvodené slovesá gorlániť, resp. gorláti, s významom kričať, revať. Ruské gorlástyj a ukrajinská gorlástij sa prekladá ako krikľavý, hlučný. Rus. gorlopán je kriklúň a gorláč (zool.) je vrešťan. Sloveso gorlaniť, s významom spievať, revať má aj Kálal (1924). Slovinské gŕléti, gŕliti znamená hrkútať, sch. gŕlat je hlasný, hlučný. Sch. grkljan je hrtan, gȑkati znamená hrkútať. Po rusky gortáň je hrtan, rus. dial. gortániť znamená kričať, hulákať na plné hrdlo (hrtan). Miklosich (1862-65) má sloveso grъtaniti = kričať, zvučať. Slovník slovenských nárečí má z Gemera sloveso hartusiť (slk. dial. hartan, čes. dial. hrtús =hrtan) = robiť krik, znepokojovať krikom a z okolia Ilavy sloveso hartušiť = búchať, trieskať, hrmotať. Hurtošiť, hurtovať znamená robiť lomoz, hrkot, krik. Hrtaniť znamená hlasno kašlať. slk. dial. hrtániť, mor. dial. (c)hrtániť znamená kričať z plného hrdla. Po česky hartusiti je robiť hluk, rachotiť. Machek (1971) i Rejzek (2001) považujú sloveso hartusit za nejasné. Z mimoslovanskej slovnej zásoby môžeme uviesť gaelské garthaich i garrthaich = angl. a loud tumultuous shout, clamour, any loud noise, teda hlučné volanie, lomoz, hluk. Dalo by sa uvažovať o keltskom pôvode pomenovania Gortvy, pravdepodobnejší je však slovanský pôvod tohto hydronyma. Motiváciou pre pomenovanie rieky je zvuk, ktorý vydáva prúd vody. Sloveso hrtániť malo pred 12. storočím podobu gortániť (v ruštine je to doteraz) a z neho vzniklo hydronymum Gortava (vplyvom maďarčiny dnes Gortva), podobne ako zo slovesa hučať vzniklo hydronymum Hučava.
Czirbusz G.: A kárpátok hegyeinek és folyóinak. Nagybecskerek, 1908.
Kálal M.: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica, 1924.
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (12). Kultúra slova, 2008, 42 (6): 339-346.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Muka E.: Słownik dolnoserbskeje rěcy a jeje narecow. III. Pśidanki. Praha, 1928.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.
Sičáková Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov, 1996.
Stanislav J.: Slovenský juh s stredoveku II. Bratislava, 2004.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Varsik B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, 1990.
Slovník slovenských nárečí I. Bratislava, 1994.
Czirbusz (1908) považuje meno za slovanské a odvodzuje ho zo slova hrtan, zrejme podľa oblúkovitého tvaru toku rieky (slk. dial. hrtáň, hrta i orta je ohnutý koniec saní). Rieka sa však nevolá Gortan ale Gortva (Gortava). Hrtan sa povie poľ. krtań, rus., ukr. gortáň, bul. grъklján, sch. grkljan, stsl. grъtanъ, grъtanь, psl. gъrtanь. Slovo hrtan sa často spája so slovom hrdlo, poľ. gardło, rus., ukr. górlo, sch. gȑlo, sln. gŕlo, psl. gъrdlo. Pre hrtan má slovenčina aj pomenovanie gágor. Hrtan, hrdlo i gágor sú orgány, v ktorých sa tvorí zvuk, čo sa odráža pri utváraní viacerých slovies. S gágorom sa spája sloveso gagotať, gágoriť, jčes. gagořit, rus. gagáriť. Od rus. a ukr. górlo sú odvodené slovesá gorlániť, resp. gorláti, s významom kričať, revať. Ruské gorlástyj a ukrajinská gorlástij sa prekladá ako krikľavý, hlučný. Rus. gorlopán je kriklúň a gorláč (zool.) je vrešťan. Sloveso gorlaniť, s významom spievať, revať má aj Kálal (1924). Slovinské gŕléti, gŕliti znamená hrkútať, sch. gŕlat je hlasný, hlučný. Sch. grkljan je hrtan, gȑkati znamená hrkútať. Po rusky gortáň je hrtan, rus. dial. gortániť znamená kričať, hulákať na plné hrdlo (hrtan). Miklosich (1862-65) má sloveso grъtaniti = kričať, zvučať. Slovník slovenských nárečí má z Gemera sloveso hartusiť (slk. dial. hartan, čes. dial. hrtús =hrtan) = robiť krik, znepokojovať krikom a z okolia Ilavy sloveso hartušiť = búchať, trieskať, hrmotať. Hurtošiť, hurtovať znamená robiť lomoz, hrkot, krik. Hrtaniť znamená hlasno kašlať. slk. dial. hrtániť, mor. dial. (c)hrtániť znamená kričať z plného hrdla. Po česky hartusiti je robiť hluk, rachotiť. Machek (1971) i Rejzek (2001) považujú sloveso hartusit za nejasné. Z mimoslovanskej slovnej zásoby môžeme uviesť gaelské garthaich i garrthaich = angl. a loud tumultuous shout, clamour, any loud noise, teda hlučné volanie, lomoz, hluk. Dalo by sa uvažovať o keltskom pôvode pomenovania Gortvy, pravdepodobnejší je však slovanský pôvod tohto hydronyma. Motiváciou pre pomenovanie rieky je zvuk, ktorý vydáva prúd vody. Sloveso hrtániť malo pred 12. storočím podobu gortániť (v ruštine je to doteraz) a z neho vzniklo hydronymum Gortava (vplyvom maďarčiny dnes Gortva), podobne ako zo slovesa hučať vzniklo hydronymum Hučava.
Czirbusz G.: A kárpátok hegyeinek és folyóinak. Nagybecskerek, 1908.
Kálal M.: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica, 1924.
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (12). Kultúra slova, 2008, 42 (6): 339-346.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Muka E.: Słownik dolnoserbskeje rěcy a jeje narecow. III. Pśidanki. Praha, 1928.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.
Sičáková Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov, 1996.
Stanislav J.: Slovenský juh s stredoveku II. Bratislava, 2004.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Varsik B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, 1990.
Slovník slovenských nárečí I. Bratislava, 1994.
O hydronymách Drietoma a Vyčoma
Spoločným znakom pomenovania riečok Drietoma a Vyčoma je zriedkavá a starobylá prípona -oma. Starobylosť mien, aj keď s najväčšou pravdepodobnosťou slovanských, sťažuje vysvetlenie ich pôvodu. Šmilauer (1932) považoval obidve za neobjasnené. Za neznámeho pôvodu považovali meno Vyčomy aj Uhlár (1981) a Varsik (1990). Druhý z autorov porovnával meno Vyčomy s miestnymi názvami Vicsa a Vichadal, ktoré sa zvyknú spájať so slovami vlk, vĺča. Meno Vyčomy neprekonalo od stredoveku veľké zmeny: 1246 Wichama, 1293Wichema 1301 Vychama, 1340 Wychma, 1359 Vychma, Wichma (Hladký, 2004). Podľa Šapošnikova (2010) koreň *vyč- môže byť príbuzný zvukomalebnému slovesnému koreňu *vykati, vylúčiť nemožno ani substrátny pôvod hydronyma ako napr. mesto Uxama v Španielsku.
Viaceré slovenské rieky sú pomenované podľa šumu, hluku, ktorý vydáva tečúca voda. Takúto motiváciu má zrejme aj Vyčoma. Vychádzať môžeme zo slovies vyť, poľ. wyć, rus. dial. vyčáť i vičáť, bul. vikam, sch. víkati, s významom kričať, volať. Machek (1971) odvodzuje slovo povyk z nezachovaného slovesa vykati = křičeti, hlučeti. Vyčoma je teda vyčiaca, hučiaca riečka. Takúto etymológiu by mohol potvrdiť zápis Hucsarló patak z roku 1895, ktorý považuje Hladký (2004) za nejasný. Rovnakú motiváciu má aj Hlomniansky potok (Hlomná) v povodí Vyčomy, ktorého meno súvisí s apelatívom hlom, hlomoz, psl. *glom- = lomoz, prenikavý zvuk (Hladký, 2004). Názov Hlomná má tie isté východiská ako riečka Galamia (Galomia) v povodí Ipľa, s najstarším záznamom Holumna (1260).
Obec Drietoma (1321 Drethma) je pomenovaná podľa riečky (1244 Derethma), ktorá sa dnes volá Drietomica. Podľa Šmilauera (1932) je etymológia Drietomy najasná a nevyjadruje sa k nej ani Varsik (1990). Východiskom je zrejme psl. *derti, z ktorého môžeme odvodiť až tri etymológie:
1. Najstarší je význam sťahovať kožu, drať obuv, odev, kôru stromov a pod. Drať, drieť, odierať sa povie stč. dřieti, čes. dříti, poľ. drzeć, sch. derati, sln. dréti, bul. derá, rus. drať, ukr. dérti. Koryto (riečište) vyschnutého potoka je po sch. déra. Táto motivácia (drať, odierať dno a brehy vodou) je najpravdepodobnejšia.
2. Ďalší význam bežať, utekať má čes. dřeti, poľ. drzeć, rus. udráť, udiráť, sln. dréti. Príbuzné je slk. trieliť (od trieť) a laš. dial. drhnuč. V slovinčine dréti znamená aj rýchlo tiecť. Drietoma by v tomto prípade bola riečkou s rýchlo tečúcou vodou, podobne ako Bystrica. Túto etymológiu zastáva Krajčovič (2008).
3. Tretím významom je kričať, revať, ako je to v poľ. drzeć się, sln. dreti se, sch. derati se, bul. derá se. Motivácia by bola rovnaká ako pri hydronymách Hučava, Revúca, Vyčoma a pod.
S psl. *derti súvisia mená ďalších dvoch potokov. V povodí Slanej je to potok Udoriná, ktorý nemá stredoveké zápisy a Syčáková (1996) považuje jeho etymológiu za nejasnú. Potok preteká dolinou Udorina. Dnešný Radvanský potok má historiské záznamy: 1255 a 1256 Vdurna, 1263 Wodroana, Vudroana, 1287 Odorna, 1291 Udurnya, Udurna, 1293 Vdurna, 1404 Udorna, 1736 a 1820 Udurna, 1876 Udurnica, 1892 Udvorná, 1968 Udurna (Krško, 2008). Krško uvádza názor Šmilauera, podľa ktorého meno Udorná pochádza z adj. dvorná (resp. z predl. u + adj. dvorná). Verbič (2010) odvodzuje názov Udoriná z psl. *dorъ (< *dьrati), z čoho je strus. dorъ a rus. dial. dor = pôda vyčistená (od drevín L.B.) pre oranie. Daľ (1978) má pri slove dorъ významy: rúbaň, čistina, oráčina, žiarovisko, čomu zodpovedá slovenský laz. Podľa výkladu Verbiča (2010) by názvu Udoriná zodpovedal náš Lazný potok. Povodie Udorinej však leží v horách a nie je vhodné na poľnohospodárske využívanie. Veľký rusko-slovenský slovník z roku 1960 má pri slovesách udráť, udiráť významy: ujsť, utekať, ufujazdiť, zdúchnuť. Daľ (1980) má pri týchto slovesách významy: odtrhnúť, oddrapiť. So slovesami udráť a udiráť je príbuzne prídavné meno udórčivyj - náchylný odtrhávať časti niečoho. Daľ (1980) cituje vetu: Рѣчка удóрчива (удóристая) по веснамъ яры подмываетъ. Ruské slovo jar má význam strmý svah alebo breh, úžľabina, roklina, výmoľ. Potoky Udoriná a Udorná sú pomenované podľa výmoľov a strží tvoriacich sa pri prudkom topení snehu na jar a pri silných lejakoch. Voda odiera, podmýva ich brehy. Ruské slovesá udráť, udiráť majú význam: 1. odtrhnúť, oddrapiť, 2. ujsť, utekať. Hydronymá Drietoma, Udoriná, Udorná odvodzujeme od staršieho významu odtrhnúť, oddrapiť. Krajčovič (2008) dal pri Drietome prednosť významu utekať. Rovnakú etymológiu ako Udoriná a Udorná má zrejme aj spišský potok Odorica. Ruským slovesám udráť, udiráť je príbuzné slovinské udréti s významom prelomiť sa, prevaliť sa, pretrhnúť sa (ľad. mraky, hrádza), prepadnúť sa (zem). So slovesom udréti súvisia podstatné mená udòr a udorína.
Na strednom Slovensku pri Lovinobani leží obec Uderiná, s historickými názvami 1467 Wdarnya, 1469 Wdwarnya, Wdornya, 1808 Udornya, Uderna, Udeřina, Udorna, 1920 Uderiná. V chotári obce sú názvy Uderinky a Veľká Uderiná. Podobne ako pri potoku Udorná aj meno Uderinej sa zvykne odvodzovať zo slova dvor, maď. udvar. Meno obce má však zrejme podobnú motiváciu ako potoky Udoriná a Udorná a dolina Udorina. Je pomenovaná podľa výmoľov a prepadnutých, poklesnutých miest v teréne. Po slovinsky udorína je miesto, kde terén poklesol a vznikli priehlbiny. Rovnaký význam má slovo udrtina. Udòr je, prielom, strž, priehlbeň, vymleté miesto. Priehlbiny mohla vytvoriť voda, prípadne boli výsledkom banskej činnosti v stredoveku.
Do tejto skupiny miestnych názvov asi patrí aj vrch Udrina (652 m) v Strážovských vrchoch. Na vrchole bolo staroveké hradisko chránené z jednej strany prudkými skalnými zrázmi a z druhej priekopami a valmi. Staroveké hradisko bolo aj nad obcou Uderiná. Motivácia v tomto prípade nie je celkom jasná. Mohli to byť napríklad priekopy okolo hradiska, dnes čiastočne zasypané.
Вербич С.: Словацька гідронімія як об´экт етимологічного аналізу. In: Lexika slovenskej onymie. Bratislava, 2010.
Даль B.:Толковый словарь живого великорусского языка I. Москва, 1978.Дaль B.: Толковый словарь живого великорусского языка IV. Москва, 1980.
Шапошников А. К.: Этимологические заметки на полях "Hydronymia povodia Nitry". In: Lexika slovenskej onymie. Bratislava, 2010.
Hladký J.: Hydronymia povodia Nitry. Trnava, 2004.
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (10), Kultúra slova, 2008, 42(4): 223-229.
Krško J.: Hydronymia povodia Hrona. Banská Bystrica, 2008.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Sičáková Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov, 1996.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha - Bratislava, 1932.
Uhlár V.: Vihorlat a Vičoma/Vyčoma v ľudovej etymológii. Slovenská reč, 1981, 46(5): 298-302.
Varsik B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, 1990.
Viaceré slovenské rieky sú pomenované podľa šumu, hluku, ktorý vydáva tečúca voda. Takúto motiváciu má zrejme aj Vyčoma. Vychádzať môžeme zo slovies vyť, poľ. wyć, rus. dial. vyčáť i vičáť, bul. vikam, sch. víkati, s významom kričať, volať. Machek (1971) odvodzuje slovo povyk z nezachovaného slovesa vykati = křičeti, hlučeti. Vyčoma je teda vyčiaca, hučiaca riečka. Takúto etymológiu by mohol potvrdiť zápis Hucsarló patak z roku 1895, ktorý považuje Hladký (2004) za nejasný. Rovnakú motiváciu má aj Hlomniansky potok (Hlomná) v povodí Vyčomy, ktorého meno súvisí s apelatívom hlom, hlomoz, psl. *glom- = lomoz, prenikavý zvuk (Hladký, 2004). Názov Hlomná má tie isté východiská ako riečka Galamia (Galomia) v povodí Ipľa, s najstarším záznamom Holumna (1260).
Obec Drietoma (1321 Drethma) je pomenovaná podľa riečky (1244 Derethma), ktorá sa dnes volá Drietomica. Podľa Šmilauera (1932) je etymológia Drietomy najasná a nevyjadruje sa k nej ani Varsik (1990). Východiskom je zrejme psl. *derti, z ktorého môžeme odvodiť až tri etymológie:
1. Najstarší je význam sťahovať kožu, drať obuv, odev, kôru stromov a pod. Drať, drieť, odierať sa povie stč. dřieti, čes. dříti, poľ. drzeć, sch. derati, sln. dréti, bul. derá, rus. drať, ukr. dérti. Koryto (riečište) vyschnutého potoka je po sch. déra. Táto motivácia (drať, odierať dno a brehy vodou) je najpravdepodobnejšia.
2. Ďalší význam bežať, utekať má čes. dřeti, poľ. drzeć, rus. udráť, udiráť, sln. dréti. Príbuzné je slk. trieliť (od trieť) a laš. dial. drhnuč. V slovinčine dréti znamená aj rýchlo tiecť. Drietoma by v tomto prípade bola riečkou s rýchlo tečúcou vodou, podobne ako Bystrica. Túto etymológiu zastáva Krajčovič (2008).
3. Tretím významom je kričať, revať, ako je to v poľ. drzeć się, sln. dreti se, sch. derati se, bul. derá se. Motivácia by bola rovnaká ako pri hydronymách Hučava, Revúca, Vyčoma a pod.
S psl. *derti súvisia mená ďalších dvoch potokov. V povodí Slanej je to potok Udoriná, ktorý nemá stredoveké zápisy a Syčáková (1996) považuje jeho etymológiu za nejasnú. Potok preteká dolinou Udorina. Dnešný Radvanský potok má historiské záznamy: 1255 a 1256 Vdurna, 1263 Wodroana, Vudroana, 1287 Odorna, 1291 Udurnya, Udurna, 1293 Vdurna, 1404 Udorna, 1736 a 1820 Udurna, 1876 Udurnica, 1892 Udvorná, 1968 Udurna (Krško, 2008). Krško uvádza názor Šmilauera, podľa ktorého meno Udorná pochádza z adj. dvorná (resp. z predl. u + adj. dvorná). Verbič (2010) odvodzuje názov Udoriná z psl. *dorъ (< *dьrati), z čoho je strus. dorъ a rus. dial. dor = pôda vyčistená (od drevín L.B.) pre oranie. Daľ (1978) má pri slove dorъ významy: rúbaň, čistina, oráčina, žiarovisko, čomu zodpovedá slovenský laz. Podľa výkladu Verbiča (2010) by názvu Udoriná zodpovedal náš Lazný potok. Povodie Udorinej však leží v horách a nie je vhodné na poľnohospodárske využívanie. Veľký rusko-slovenský slovník z roku 1960 má pri slovesách udráť, udiráť významy: ujsť, utekať, ufujazdiť, zdúchnuť. Daľ (1980) má pri týchto slovesách významy: odtrhnúť, oddrapiť. So slovesami udráť a udiráť je príbuzne prídavné meno udórčivyj - náchylný odtrhávať časti niečoho. Daľ (1980) cituje vetu: Рѣчка удóрчива (удóристая) по веснамъ яры подмываетъ. Ruské slovo jar má význam strmý svah alebo breh, úžľabina, roklina, výmoľ. Potoky Udoriná a Udorná sú pomenované podľa výmoľov a strží tvoriacich sa pri prudkom topení snehu na jar a pri silných lejakoch. Voda odiera, podmýva ich brehy. Ruské slovesá udráť, udiráť majú význam: 1. odtrhnúť, oddrapiť, 2. ujsť, utekať. Hydronymá Drietoma, Udoriná, Udorná odvodzujeme od staršieho významu odtrhnúť, oddrapiť. Krajčovič (2008) dal pri Drietome prednosť významu utekať. Rovnakú etymológiu ako Udoriná a Udorná má zrejme aj spišský potok Odorica. Ruským slovesám udráť, udiráť je príbuzné slovinské udréti s významom prelomiť sa, prevaliť sa, pretrhnúť sa (ľad. mraky, hrádza), prepadnúť sa (zem). So slovesom udréti súvisia podstatné mená udòr a udorína.
Na strednom Slovensku pri Lovinobani leží obec Uderiná, s historickými názvami 1467 Wdarnya, 1469 Wdwarnya, Wdornya, 1808 Udornya, Uderna, Udeřina, Udorna, 1920 Uderiná. V chotári obce sú názvy Uderinky a Veľká Uderiná. Podobne ako pri potoku Udorná aj meno Uderinej sa zvykne odvodzovať zo slova dvor, maď. udvar. Meno obce má však zrejme podobnú motiváciu ako potoky Udoriná a Udorná a dolina Udorina. Je pomenovaná podľa výmoľov a prepadnutých, poklesnutých miest v teréne. Po slovinsky udorína je miesto, kde terén poklesol a vznikli priehlbiny. Rovnaký význam má slovo udrtina. Udòr je, prielom, strž, priehlbeň, vymleté miesto. Priehlbiny mohla vytvoriť voda, prípadne boli výsledkom banskej činnosti v stredoveku.
Do tejto skupiny miestnych názvov asi patrí aj vrch Udrina (652 m) v Strážovských vrchoch. Na vrchole bolo staroveké hradisko chránené z jednej strany prudkými skalnými zrázmi a z druhej priekopami a valmi. Staroveké hradisko bolo aj nad obcou Uderiná. Motivácia v tomto prípade nie je celkom jasná. Mohli to byť napríklad priekopy okolo hradiska, dnes čiastočne zasypané.
Вербич С.: Словацька гідронімія як об´экт етимологічного аналізу. In: Lexika slovenskej onymie. Bratislava, 2010.
Даль B.:Толковый словарь живого великорусского языка I. Москва, 1978.Дaль B.: Толковый словарь живого великорусского языка IV. Москва, 1980.
Шапошников А. К.: Этимологические заметки на полях "Hydronymia povodia Nitry". In: Lexika slovenskej onymie. Bratislava, 2010.
Hladký J.: Hydronymia povodia Nitry. Trnava, 2004.
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (10), Kultúra slova, 2008, 42(4): 223-229.
Krško J.: Hydronymia povodia Hrona. Banská Bystrica, 2008.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Sičáková Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov, 1996.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha - Bratislava, 1932.
Uhlár V.: Vihorlat a Vičoma/Vyčoma v ľudovej etymológii. Slovenská reč, 1981, 46(5): 298-302.
Varsik B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, 1990.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)