streda 4. mája 2011

Etymológia slova hrochoť a miestneho názvu Hrochoť

V monografii obce Hrochoť sú uvedené názory dvoch autorov na pôvod mena obce (Ďurková, 1997) . Podľa V.Šmilauera je názov Hrochoť nejasný, podľa P.Bujnáka je názov slovenský (slovanský) a súvisí so slovom kruchoť, t.j. čo sa mrví, čo je krehké, to znamená v prvom rade tenký ľad, dalej drobné skaly, cestu a zem nimi pokrytú. Kroch i kruch podľa Slovníka slovenských nárečí znamená: 1. kus ľadu, kryha 2. kus niečoho podobný hrude. Krušiť sa znamená drobiť sa, lámať sa, krušina je rozdrobené skálie. Iný názor má Krajčovič (2009), podľa ktorého názov Hrochoť súvisí s praskavým zvukom po švihaní bičmi pastierov pri pasení dobytku. Hrochot má byť hlučný, ostrý zvuk spôsobený plieskaním pastierskeho biča, údermi alebo chôdzou po ľade.

Hrochot v slovenčine znamená hukot, podľa Kálala (1924) i chrochtanie. Slovo je všeslovanské: rus., bulh. gróchot, ukr. gróchit, poľ., mac. grochot, s.-ch. gr
ȍhot, sln. grohot, s významom hukot, rachot alebo chichot, rehot. Po rumunsky grohăí je chrochtať, grohotí znamená rachotiť, rútiť sa (o kameňoch na svahu alebo hnaných vodou). Ruské a ukrajinské gróchot znamená aj rešeto, riečicu. S.-ch.grȍhot má aj ďalší význam: kamenistá pôda. Grohotljika je piesčitá pôda premiešaná kameňmi a štrkom. V Rumunsku grohot i grohotíş je hromada kameňov, sutina alebo štrk. V slovenčine sa hrochoť interpretuje ako zamrznutá, hrboľatá zem, resp. blato, obyčajne na ceste. Jánošík a Jóna (1946) majú dva významy: zamrznuté blato s nerovným povrchom; čo má tvrdý, drapľavý povrch. Slovník slovenského jazyka I. cituje vetu z Hviezdoslava : Voz drgľoval po štrku, po hrochoti. V Nevoľnom pri spracovaní konopí zmäknuté byle prestierali na hrochoť (kamenná suť). Hrochoť teda znamená aj drobné kamene: štrk, suť.


Machek (1971) považuje sloveso hrochati za zvukomalebné. Hrochtať podľa Jánošíka a Jónu (1946) znamená vydávať zvuk. Aj východoslovanské gróchot = rešeto, riečica z súvisí so zvukom vydávaným pri osievaní a triedení sypkých materiálov. Hrochoť je teda zvukomalebné slovo, nesúvisiace s drobením, mrvením ani s hrboľmi na ceste ale s hrochtaním, chrochtaním, teda hukotom, hrmotom, rachotom pri chodení po suti, štrku alebo zamrznutom blate. Je to podobná motivácia ako pri štrku, ktorého pomenovanie súvisí so slovesom štrkať. Hrochoť má teda meno podľa výskytu kamenných sutí v chotári obce.

Slovo hrochoť je často využínané v geografických názvoch najmä na Balkáne. Grohot je planina v Slovinsku a takéto meno má aj niekoľko vrchov v Bosne a Hercegovine i v Macedónsku. V Bosne a Hercegovine je to aj názov doliny a ľudského sídla. V Rumunsku je rieka Grohot a početné vrchy majú meno: Grohot, Grohotiş, Grohotişul i Grohoţel. Podobne i ľudské sídla majú meno Grohot, Grohoţel i Grohoţele. Podľa Iordana (1963) sú tieto mená motivované hromadami kameňov, suťami a štrkom. Na Slovensku je na východ od obce aj vrch Hrochoť. Neďaleko Hrochote sú vrchy Hrochôtka (1282 Horhagberch) v k.ú. Čerín a Malá Hrochôtka v k.ú. H. Mičiná. V katastri obce Sebedražie je chotárny názov Chrochôtka (Mjartan, 1924). Západne od obce Čebovce tečie Cerínsky, inak i Višňovský potok. Jeho paralelným názvom je Hrochoť. Meno Hrochoť má i mokraď na tomto potoku a časť chotára Čeboviec. Slovo hrochoť je zaznačené na hornom Považí, Orave, Gemeri i Honte, geografické názvy s ním spojené sú najmä v širšom okolí Zvolena.

V listine z r. 1281 sa spomína Hurhudpotoka, čo je dolná časť potoka Vrbovok v povodí Ipľa. V ďalšej časti listiny sa spomína sicco potok, secundum siccum potok a tercium siccum Hurhud, quod vulgo Ogren. Šmilauer (1932) čítal Hurhud ako Chruchoť. Etymológia názvu mu nebola jasná, pričom nepredpokladal súvislosť medzi menami potoka Chruchoť a obce Hrochoť. V časti Krupinskej planiny, kde sa vlieva Vrbovok do Litavy nemá časť potokov vodu po celý rok. Takéto potoky mávajú často meno Suchý (lat. siccus). V čase sucha sú ich korytá pokryté kameňmi, štrkom a pieskom (hrochoť, *kruchoť), čo mohlo motivovať ich pomenovanie. Po 13. storočí sa meno potoka zapisovalo nasledovne: 1308 Hurhud, 1471 Harhot, 1868 Chrochod, 1871 Chrochod, Chruchod, Churchod, 1875-76 Chruchoď, 1900 Chruchod, 1935 Chruchoď, Chruchod, 1965, 1969, 1993 Churchoď (Majtán, Žigo, 1999). Popri potoku má aj časť chotára meno: 1868 Chrochod, 1868 Chruchod 1871 Churchod, 1993 Churchoď. Majtán a Zigo (1999) používajú názvy Churchoď a Chruchoď, ktoré hodnotia ako významovo nepriezračné. Stredoveký, maďarizovaný názov Churchoď používajú aj ochranári a poľovníci. Bujnák (1927) zistil, že miestni slovenskí obyvatelia používajú názov Chruchoť. Keď si porovnáme historické názvy potoka Chruchoť a obce Hrochoť: 1424 Horhagh, 1479 Horhagh aliter Chrochot, 1507 Rochod, 1521 Hrochott, 1527 Rochota, 1786 Hrochot, 1863-1913 Horhát, 1920 Chrochot, 1927 Hrochoť je zrejmé, že obidva majú rovnaké východiská. K týmto dvom môžeme pridať aj potok a chotárny názov Hrochoť v neďalekých Čebovciach. Už Bujnák (1927) písal, že tieto lokality sú pomenované podľa drobného skália alebo tenkého ľadu, s čím možno súhlasiť. Jeho etymológia vychádza zo stsl. kruch-, kr
ъšiti a slk. *kruchoť, krušiť s motiváciou čo je krehké, čo sa mrví. Alternatívou je etymológia vychádzajúca zo slov hrochoť, hrochtať, chrochtať, s motiváciou čo pri dotyku a pohybe vydáva zvuk.

V spomínanej listine z r. 1281 sa spomína Hurhud, quod vulgo Ogren. Názov Ogren by sa dal vysvetliť z koreňa grn-, hrn- s významom hrnúť, hromadiť. Mac. grne znamená hromadiť, sch. gȓnuti znamená zhrnúť. Po slovinsky ogreníti, ogrénem je ohrnúť, osypať (osuti). Východiskom je stsl. ogrenǫti, ogrъnǫti s významom odvrhnúť, s ohľadom na slovinské ogreníti zrejme aj odhrnúť. Pod slovom ogren sa mohol rozumieť, náplav ("náhrn"), násyp, hromada štrku a piesku v koryte vyschnutého potoka.

 
Bujnák, P.: Maďarské horh a slovenské hrochoť. Sborník Matice slovenskej 1927, 5 (1-2): 65-72.
Ďurková, M.: Zo stredovekých dejín obce Hrochoť. In: Hrochoť - vrchárske srdce Podpoľania. Hrochoť, 1997.
Iordan, I.: Toponimia romînească. Bucureţi, 1963.
Jánošík, A., Jóna, E.: Slovník spisovného jazyka slovenského. Martin, 1946.
Kálal, M.: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica, 1924.
Krajčovič, R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (15). Kultúra slova 2009 43 (3): 154-162.
Machek, V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Majtán, M., Žigo, P.: Hydronymia povodia Ipľa. Bratislava, 1999.
Mjartan, J.: Sebedražie. Sborník Matice slovenskej 1924, 2(1): 17-38.
Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Slovník slovenského jazyka I. Bratislava, 1959. Slovník slovenských nárečí I. Bratislava, 1994.

 



 

 

 







 

Pôvod hydronyma Galamia

Galamia je potok prameniaci nad obcou Kleňany a ústiaci do Ipľa pri Balogu nad Ipľom. Majtán a Žigo (1999) uvádzajú tieto historické názvy: 1260 riv. Holumna, 1351 fl. Galanya, 1423 fl. Galanya, 1486 fl. Chalamia, 1871 Galomia patak, 1935 Galamia, 1965 Galamia, 1977 Galomia, 1991 Galamia, Galomia. Názvy Galomia (Galamia) nie sú podľa nich jasné a názov Holumná azda súvisí so slovom holohumnica (>holumnica). Podľa Šmilauera (1932) sú presné znenie a etymológia neznáme. Pomer mien Holumna : Galanya a Galamia : Kelenye (Kleňany) je nejasný.

Pôvod hydronyma Galamia je zvukomalebný a vychádza z ie. koreňov *gel-, *gol-*gal-, ktoré sú v slovách spojených s vydávaním zvuku. V slovanských jazykoch je to psl. g
ъlkъ, stsl. glъkъ, bul. glъč, stpoľ. giełk, sln., rus. dial. golk, slk. hluk a psl. golsъ, stsl. glasъ, rus. gólos, sln. glás, slk. hlas. Zo slova galásъ (hlas, šum, krik) odvodzuje Daľ (1978) slovesá galániť, galáčiť, galášiť, s významom kričať, vrieskať, hulákať. Vasmer (1964) sloveso galániť = hlasno sa smiať odvodzuje od gáliť = smiať sa. V ruštine golosíť znamená revať, kvíliť a podobný význam má aj sloveso galdéť. Po srbochorvátsky galamiti je hulákať, šumieť, galáma je hluk, šum a galámdžija je ten kto kričí, reve. Slovník slovenských nárečí uvádza slovesá galatovať a halačiť, s významom hlučne sa zabávať. Príkladmi v neslovanských jazykoch sú: gael. galan = šum, galanach = hlučný, sthnem., stangl. galan = spievať, kymr. galw, angl. call, stisl. kalla = volať, nem. gellen, hol. gillen, gálmen, isl. gjalla = zvučať, kričať, dán. gale, šv. gala = kikiríkať, kukať, krákať, kričať. Strednoírske glám (angl. clamour) = krik, lomoz vychádza z protokeltského *glaxsma. Pôvodné meno potoka bolo asi *Galamná, s významom Hlučná, Hlasná, Šumiaca a pod. Názov bol motivovaný hučaním vody v kaňonovitom koryte s menšími vodopádmi nad obcou Kleňany.

Uvedené ie. korene sú časté aj pri menách vtákov s výrazným hlasom. Lat. gallus a lot. gailis je kohút, nem. Nachtigall je slávik, gael. callag je potápka, strir. gall je labuť. Po lotyšsky gulkstet je kričať (pri vtákoch) a gulbis je labuť. V slovanských jazykoch bul. galún, sch. galić je havran, rus. a ukr. gálka, gálica, bul. gálica, sch. galica je kavka. Vasmer (1964) vysvetľuje slovo gálka z psl. *
galъ = čierny. Sch. galičast je čierny, galin je čierny kôň, vraník. Psl. *galъ súvisí s lat. galla, nem. Galle, čo je po rusky černiľnyj orech, slk. hálka, dubienka, z ktorej sa vyrábalo čierne farbivo. Čajka sa povie po macedónsky galeb, po srbochorvátsky galéb i gȁleb. Pri rovnakom koreni gal- má čajka bielu, havran a kavka čiernu farbu, spoločný pre tieto vtáky je krikľavý hlas. Podobné je to aj s holubom, ktorého etymológia nie je dostatočne objasnená a jeho meno sa najčastejšie odvodzuje od farby jeho peria. Po rusky je to gólubь, po slovinsky golób, latinsky columba, gaelsky calman, colm. Po slovinsky gólčáti znamená hrkútať (sln. golk = hluk). Uvažovať by sa teda mohlo aj o zvukomalebnom pôvode mena týchto vtákov.

Názov Galamia je starobylý a vznikol ešte pred zmenou g na h v slovenčine, teda pred 12. storočím. Názov sa zachoval v maďarskom prostredí , pretože staromaďarské kmene sa v Poiplí usadili už v 10. storočí, teda v prvej fáze obsadzovania územia. Na východ od Galamie sú obce Vinica, maď. Nyek a Kosihy nad Ipľom, maď. Ipolykeszi, pomenované podľa strážnych posádok kmeňov Nyék a Keszi. Zrejme od počiatku obývali Maďari rovinnú časť Ipeľskej kotliny a Slováci boli väčšinou vytlačení do predhorí Krupinskej planiny. Slovenské osídlenie mala aj obec Kleňany, nad ktorou pramení Galamia. Pri ohraničovaní jej chotára v roku 1260 bol potok zapísaný s h: in capite rivuli Holumna. Neskoršie zápisy už boli v pôvodnom tvare, ktorý tu našli Maďari pred 12.storočím, teda s g na začiatku mena.

Zaujímavý je zápis fl. Chalamia z roku 1486, ktorý sa zhoduje so stredovekými menami obce Čalomija: 1244 Chalamia, 1260 Cholomia, 1332 Salomia, 1373 Chalampnia, 1405 Naghchalamya. Podobnosť je aj medzi názvom Holumna a Chalampnia, čo možno čítať ako *Chalamnia, resp. *Chalamna. Spomenúť treba aj zápisy: 1786 Nagy Cschalumina a 1808 Welká Cžalumina. Pôvodná Čalomija ležala okolo románskeho kostola (nedávno archeologicky preskúmanéno) severne od Veľkej Čalomije , no v dôsledku zhoršených hydrologických pomerov sa ešte v stredoveku časť obyvateľov premiestnila na juh k Ipľu (Veľká Čalomija) a časť na východ (Malá Čalomija) (Antolov, 2003). Súvislosť medzi potokom Galamia a obcou Čalomija je nejasná. Obec je od ústia potoka vzdialená 11 km na východ a oddeľuje ich Veľký potok a dve obce: Balog nad Ipľom a Kosihy nad Ipľom. Problematická je aj zmena koreňa gal- (hol-) na čal-.

Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка 1. Москва, 1978.
Фасмер М.: Єтимологический словарь русского языка I. Москва, 1964.
Antolov P.: Veľká Čalomija - pozoruhodnosti. Komárno, 2003.
Majtán M., Žigo P.: Hydronymia povodia Ipľa. Bratislava, 1999.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha-Bratislava, 1932.                             
Slovník slovenských nárečí. Bratislava, 1994.