Hrad Beckov sa v najstarších listinách spomína pod menom Blundus cca 1200, Blundix 1208, Bolonduch 1264, Bolondug 1332, Bolunduz 1385. Chaloupecký (1923) spomína ešte jeden stredoveký hrad Blonduch 1219, Bloudich 1222, Bulunduch 1240, Bolonduch 1267 z povodia Gortvy, ktorú chybne umiestňuje do Hontu. Táto jeho informácia sa však nepotvrdila (Lukačka, 2006). Išlo najskôr o riv. Blodna (1429), dnes Rieka, čo je ľavý prítok Litavy v Honte. Kontinuita názvu v slovenčine sa v novoveku prerušila. Historici a jazykovedci ho uvádzajú najčastejšie ako Bludič (Lutterer, Majtán, Šrámek, 1982), Bludinec (Chaloupecký, 1923) Blǫdica (Krajčovič, 2005), alebo Bludište (Lukačka, 2006). Bludisko, bludište je miesto, kde možno ľahko zablúdiť, labyrint. Bludisko súvisí so slovom blúdiť – chodiť po nesprávnej ceste, mýliť sa. Etymológia najstarších zápisov pomenovania hradu vychádzajúca zo slov blúdiť, bludisko je problematická. V priebehu 10-11. storočia na hradnej skale určite nebol labyrint hradieb alebo múrov, v ktorom by sa dalo zablúdiť. Nemožno prijať ani argument, že hrad bol v bludnom, hustom lese (Lutterer, Majtán, Šrámek, 1982). Hradná skala musela byť viditeľná z veľkej diaľky aj v stredoveku. Podľa R. Krajčoviča (2005) pôvodný názov bol Blǫdica a bol utvorený od praslovanského apelatíva blǫdica vo význame miesto blúdiaceho, hojne rozvetveného toku Váhu pri skalnatom brale. Nepravdepodobný je pôvod maďarizovaného názvu Bolondócz z maďarského slova bolond (bláznivý, blázon, hlupák, hlúposť), ktoré má slovanský pôvod.
Starosloviensky jazyk poznal slovesá blǫditi, 1. os. blǫždǫ – blúdiť (čes. blouditi) a blęsti 1. os. blędǫ – nerozumne rozprávať, tárať, hovoriť bludy. Slovesá blǫditi a blȩsti mali aj ďalší význam: smilniť, lat. fornicare. Blǫdьnikь bol smilník, blǫdьnica bola smilná žena, neviestka a blǫdilište bolo miesto nerestí, nevestinec. Starší názov hradu mohol vychádzať aj z iného stsl. slovesa: bljusti, 1. os. bljudǫ, s významom dávať pozor, strážiť, rus. smotréť, lat. videre, observare. S týmto slovesom súvisí aj stsl. slovo bljustiteľ s významom strážca, nem. Wächter, lat. speculator. Spomenúť treba aj slovo sъbljudenije – sledovanie, stráž. Sloveso bljusti v uvedenom význame sa v slovenčine nezachovalo. Za príbuzné možno považovať slovesá bľuskať, bľusknúť, bľusnúť – živo pozerať, mrkať, mihať očami, vo valašskom nárečí je to blusa, bluska „pokukovat“.
Kontinuitu staroslovienskeho slovesa bljusti máme v ruskom slovese bljustí, 1. os. bljudú – zachovávať, chrániť niečo. S našou problematikou súvisia aj ďalšie ruské slová: bljustíteľ – strážca, ochranca, nabljustí – spozorovať, zbadať, nabljudáť – zachovávať, strážiť niečo, dívať sa pozorne na niečo. Bulharčina má slová nabljudátel – pozorovateľ, nabljudénie – pozorovanie, sledovanie, nabljudatelnica – pozorovateľňa a macedónčina slová nabljuduva – pozorovať, všímať si a nabljuduvač – pozorovateľ. Pôvodné pomenovanie hradu Beckov mohlo mať teda motiváciu strážne, pozorovacie miesto a nie bludisko. Táto motivácia má svoju logiku, z jazykovej stránky sú však problémom nosovky v stredovekých zápisoch.
V najzápadnejšej rakúskej spolkovej krajine Voralberg sa nachádza mesto Bludenz, česky Bludenec, 842/43 Pludono, Pluteno, 1249 Pludins. V meste sú zrúcaniny hradu Sonnenberg a kaštiel Gayenhofen (Gay = háj ?). Názov nie je podľa Tschaiknera (2003) germánsky ale predrímsky a vychádza z indoeurópskeho koreňa *pleud- "fliessen" = tiecť, prúdiť, plynúť. Koreň *pleu- je aj v slk. pluť a čes. plout. V blízkosti mesta Bludenz sa spája niekoľko potokov. V starej nemčine sa namiesto b často písalo p a podobne t namiesto d. Zápisy Pludono, Pluteno a Pludins mohli znamenať aj *Bludono, *Bludeno, *Bludens a z toho súčasné Bludenz. Nie je jasné, či názov nášho hradu a rakúskeho mesta môže mať rovnakú etymológiu. V okrese Bludenz je aj obec Bludesch, 842 villa pludassis, ktorej meno sa odvodzuje z keltského pa-lut. Lut podobne ako latinské lutum znamená blato. Mená českých obcí Bludovice (poľ. Błędowice) a Bludov (pôv. hrad Bludov, nem. Blaude) odvodzujú Lutterer, Majtán a Šrámek (1982) z osobného mena Blud. V povodí Ipľa je potok Rieka, ktorý sa v stredoveku menoval aj riv. Blodna (1429). Údolie, ktorým potok tiekol sa v tej istej listine spomína ako vallis Blodna. Majtán a Žigo (1999) odvodzujú názov Bludná z názvu doliny (< blúdiť).
Chaloupecký, V.: Staré Slovensko. Bratislava, 1923.
Krajčovič,R.: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest. Bratislava, 2005.
Lukačka, J.: Beckov v období včasného a vrcholného stredoveku. In: Beckov I. Dejiny obce do roku 1918. Nové Mesto nad Váhom, 2006.
Lutterer, I., Majtán, M., Šrámek, R.: Zeměpisná jména Československa. Praha, 1982.
Majtán, M., Žigo P.: Hydronymia povodia Ipľa. Bratislava, 1999.
Slovník jazyka staroslověnského I. Praha, 1966.
Tschaikner, M.: Bludenzer Geschichtsblätter. Bludenz, 2003.
streda 27. júla 2011
Etymologické drobnosti 1
Majtán (2000) v monografii Vrútok píše, že pisár v roku 1363 dal maďarskú podobu názvu Malý závoz, ktorý dnes nedokážeme presne lokalizovať. Stredoveký zápis mal podobu Kuuzauoz, čo autor interpretuje ako Kis závoz (maď. kis = malý). Stredoveké kuu sa v súčasnej maďarčine zapisuje ako kö, čo je kameň, skala. Kuuzauoz (Kamenný závoz) by sme pri takejto interpretácii mohli stotožniť s Kamennou dolinou v Malej Fatre, ktorá leží západne od Vrútok.
Základné etymologické príručky (Machek, 1971, Lutterer, Majtán, Šrámek, 1982) predpokladajú, že apelatívum grúň a miestny názov Grúň pochádzajú z rumunského slova gruiu, ktoré asi súvisí s latinským grunium = svinský rypák. Slovo grúň a názov Grúň sa dajú vysvetliť aj jasnejšie a zrozumiteľnejšie. Rumunské slovo grui znamená vrch, kopec i pahorok. V jednej časti Rumunska majú vrchy pomenovanie Grui(ul), v inej časti, napr. v Banáte je to Gruń (Iordan, 1963). Na Slovensko prenikla prostredníctvom Valachov podoba gruń, v slovenskom jazyku grúň a v miestnych názvoch Grúň. Na tradične uvádzaný svinský rypák treba zabudnúť.
Múrok (5,2 km) je pravý prítok Muráňa, pričom toto meno bolo zaznačené až v druhej polovici 20. storočia (Sičáková, 1996). Podľa autorky je meno odvodené od apelatívu múr, suf. -ok (malý Muráň). Južne od ústia do Muráňa je hrebeň s vrchmi Muteň (466 m.) a Prihradzianska Hradná (407,6 m.). V strede medzi nimi nad obcou Šivetice bol v stredoveku hrádok, z ktorého sa zachoval len malý múrik. Podľa neho sa vrch volá Múrik (496 m.) a najskôr podľa neho dostal meno i potok Múrok. V roku 1868 sa Múrok volal Kemiensky potok (po jazykovej úprave Kamenský potok). Autorka odvodzuje meno potoka od apelatívu kameň (dial. kemeň): tok s kamenistým dnom. Približne v polovici toku je chotárny názov Kameniansky chodník, zrejme podľa starej cesty z Jelšavy do Kamenian cez Nandraž. Kemiensky potok teda dostal svoje meno podľa cesty vedľa potoka, ktorou sa chodilo do Kamenian.
Šmilauer (1932, p. 90) cituje z listiny z roku 1364 údaj ad fontem Wralis, čo je prameň medzi vrchmi Strážov a Sokolie v Strážovských vrchoch. Presné znenie a etymológia miestneho názvu fons Wralis (Wral) sú podľa neho neznáme. Na turistickej mape sa v tejto oblasti nachádza vodopád a dva pramene. Názov Wralis (Wral) sa dá interpretovať ako vriedlo, dial. vrielo, sln. vrélo, sch.vrȅlo, čo je slovanský ekvivalent latinského fons.
Klokočový potok sa nachádzal v povodí Nitry a podľa Hladkého (2004) je jeho názov motivovaný zvukom vody a súvisí so slovesom klokotať. Meno potoka je skôr odvodený od dreviny klokoč (Staphylea) pomenovanej podľa klokotavého zvuku jeho suchých plodov. Podľa klokoča je pomenovaná obec Klokočov, nitrianske sídlisko Klokočina i vrchy Klokoč, Klokočina a Klokočiny. Klokočské potoky sú v povodí Hrona až štyri. Ich meno súvisí primárne s klokočom (Krško, 2008). Potok Klokoč v povodí Vyčomy sa spomína aj v listine z roku 1324 (Lukačka, 1993).
Pôvod názvu obce Klátova Nová Ves sa najnovšie pokúsil objasniť Krajčovič (2010). Vychádza z adj. klátový t.j. niečo urobené z klátov, pevný plot, stavba, zátarasa a pod. Klátova Nová Ves je pomenovaná podľa pevného plota z klátov okolo mýtnej stanice alebo okolo kláštora s pozemkom neďaleko obce. Najnovšie sa stanovila forma menného adjektíva Klátova, zrejme vzhľadom na to, že adj. klátový v súčasných slovníkoch slovenského jazyka sa neuvádza alebo v domienke, že prívlastok bol utvorený od priezviska či prímena Klát. Lukačka (1993) v monografii obce píše, že potomkovia Ondreja z rodu Diviackovcov (Mikuláš, Martin, Ondrej II, Ján a Štefan), ktorým obec v stredoveku patrila sa vyznačovali vysokou , mohutnou postavou, a preto im prischla prezývka Klát (maď. Tökes). Z pôvodnej Novej Vsi sa tak stala Klátova Nová Ves, podobne ako zo susednej Hornej Novej Vsi Janova Ves. Spomínaná mýtna stanica v skutočnosti stála v Mýtnej Novej Vsi a najbližší kláštor bol až v Klíži.
Hladký, J.: Hydronymia povodia Nitry. Trnava, 2004.
Iordan, I.: Toponimia romîneascӑ. Bucureşti, 1963.
Krajčovič, R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladom názvov obcí a miest (21). Kultúra slova 2010, 44: 146-153.
Krško, J.: Hydronymia povodia Hrona. Banská Bystrica, 2008.
Lukačka, J.: Klátova Nová Ves 1293-1993. Klátova Nová Ves, 1993.
Lutterer, I., Majtán, M., Šrámek, R.: Zeměpisná jména Československa. Praha, 1982.
Machek, V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Majtán, M.: Pôvodné názvy Vrútok a ich chotára. In: Vrútky 1255-2000. Vrútky, 2000. Sičáková, Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov, 1966.
Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Základné etymologické príručky (Machek, 1971, Lutterer, Majtán, Šrámek, 1982) predpokladajú, že apelatívum grúň a miestny názov Grúň pochádzajú z rumunského slova gruiu, ktoré asi súvisí s latinským grunium = svinský rypák. Slovo grúň a názov Grúň sa dajú vysvetliť aj jasnejšie a zrozumiteľnejšie. Rumunské slovo grui znamená vrch, kopec i pahorok. V jednej časti Rumunska majú vrchy pomenovanie Grui(ul), v inej časti, napr. v Banáte je to Gruń (Iordan, 1963). Na Slovensko prenikla prostredníctvom Valachov podoba gruń, v slovenskom jazyku grúň a v miestnych názvoch Grúň. Na tradične uvádzaný svinský rypák treba zabudnúť.
Múrok (5,2 km) je pravý prítok Muráňa, pričom toto meno bolo zaznačené až v druhej polovici 20. storočia (Sičáková, 1996). Podľa autorky je meno odvodené od apelatívu múr, suf. -ok (malý Muráň). Južne od ústia do Muráňa je hrebeň s vrchmi Muteň (466 m.) a Prihradzianska Hradná (407,6 m.). V strede medzi nimi nad obcou Šivetice bol v stredoveku hrádok, z ktorého sa zachoval len malý múrik. Podľa neho sa vrch volá Múrik (496 m.) a najskôr podľa neho dostal meno i potok Múrok. V roku 1868 sa Múrok volal Kemiensky potok (po jazykovej úprave Kamenský potok). Autorka odvodzuje meno potoka od apelatívu kameň (dial. kemeň): tok s kamenistým dnom. Približne v polovici toku je chotárny názov Kameniansky chodník, zrejme podľa starej cesty z Jelšavy do Kamenian cez Nandraž. Kemiensky potok teda dostal svoje meno podľa cesty vedľa potoka, ktorou sa chodilo do Kamenian.
Šmilauer (1932, p. 90) cituje z listiny z roku 1364 údaj ad fontem Wralis, čo je prameň medzi vrchmi Strážov a Sokolie v Strážovských vrchoch. Presné znenie a etymológia miestneho názvu fons Wralis (Wral) sú podľa neho neznáme. Na turistickej mape sa v tejto oblasti nachádza vodopád a dva pramene. Názov Wralis (Wral) sa dá interpretovať ako vriedlo, dial. vrielo, sln. vrélo, sch.vrȅlo, čo je slovanský ekvivalent latinského fons.
Klokočový potok sa nachádzal v povodí Nitry a podľa Hladkého (2004) je jeho názov motivovaný zvukom vody a súvisí so slovesom klokotať. Meno potoka je skôr odvodený od dreviny klokoč (Staphylea) pomenovanej podľa klokotavého zvuku jeho suchých plodov. Podľa klokoča je pomenovaná obec Klokočov, nitrianske sídlisko Klokočina i vrchy Klokoč, Klokočina a Klokočiny. Klokočské potoky sú v povodí Hrona až štyri. Ich meno súvisí primárne s klokočom (Krško, 2008). Potok Klokoč v povodí Vyčomy sa spomína aj v listine z roku 1324 (Lukačka, 1993).
Pôvod názvu obce Klátova Nová Ves sa najnovšie pokúsil objasniť Krajčovič (2010). Vychádza z adj. klátový t.j. niečo urobené z klátov, pevný plot, stavba, zátarasa a pod. Klátova Nová Ves je pomenovaná podľa pevného plota z klátov okolo mýtnej stanice alebo okolo kláštora s pozemkom neďaleko obce. Najnovšie sa stanovila forma menného adjektíva Klátova, zrejme vzhľadom na to, že adj. klátový v súčasných slovníkoch slovenského jazyka sa neuvádza alebo v domienke, že prívlastok bol utvorený od priezviska či prímena Klát. Lukačka (1993) v monografii obce píše, že potomkovia Ondreja z rodu Diviackovcov (Mikuláš, Martin, Ondrej II, Ján a Štefan), ktorým obec v stredoveku patrila sa vyznačovali vysokou , mohutnou postavou, a preto im prischla prezývka Klát (maď. Tökes). Z pôvodnej Novej Vsi sa tak stala Klátova Nová Ves, podobne ako zo susednej Hornej Novej Vsi Janova Ves. Spomínaná mýtna stanica v skutočnosti stála v Mýtnej Novej Vsi a najbližší kláštor bol až v Klíži.
Hladký, J.: Hydronymia povodia Nitry. Trnava, 2004.
Iordan, I.: Toponimia romîneascӑ. Bucureşti, 1963.
Krajčovič, R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladom názvov obcí a miest (21). Kultúra slova 2010, 44: 146-153.
Krško, J.: Hydronymia povodia Hrona. Banská Bystrica, 2008.
Lukačka, J.: Klátova Nová Ves 1293-1993. Klátova Nová Ves, 1993.
Lutterer, I., Majtán, M., Šrámek, R.: Zeměpisná jména Československa. Praha, 1982.
Machek, V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Majtán, M.: Pôvodné názvy Vrútok a ich chotára. In: Vrútky 1255-2000. Vrútky, 2000. Sičáková, Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov, 1966.
Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)