Pomenovanie jaseňa (Fraxinus) v baltských, germánskych, keltských a slovanských jazykoch je blízko príbuzné a evidentne má rovnaké východiská. Etymologické slovníky zhodne uvádzajú, že motivácia tohto pomenovania je neznáma. Pre jaseň sú charakteristické perovitozložené listy pripomínajúce hrudný skelet človeka i ostatných stavovcov, teda rebrá a kosti. Podobnosť listov jaseňa a rebier (kostí) je motiváciou pre pomenovanie stromu v týchto jazykoch.
Jaseň sa povie po dánsky, nórsky i švédsky ask, po islandsky askur a staronordicky askr. Po anglicky je to ash, holandsky es a nemecky Esche. V starej angličtine to bol æsc, holandčine esce a nemčine asc, asca, asch i esch(e). Ako protogermánske východisko sa uvádza *askaz, prípadne *askiz. Germánske pomenovanie jaseňa možno odvodiť z arm. oskr, korn. ascorn, bret. ascourn, kymr. asgurn, strkymr. ascurn, ascwrn či lit. ãšaka, čo je kosť, pretože listy jaseňa pripomínajú rebrá, čiže kosti, kostru človeka, prípadne iných stavovcov. Podľa škandinávskych legiend prvý muž menom Askr bol stvorený z jaseňa (stnord. askr). Ak pomenovanie jaseňa je odvodené zo slova kosť, potom Askr pochádza z kosti, rebra (list jaseňa), čo je v zhode s biblickým pôvodom prvej ženy. V srbochorvátskom jazyku slovné spojenie kost od kosti znamená vlastné deti.
Predpokladá sa, že keltský názov jaseňa vychádza z protokeltského koreňa *osno- (Matasović 2009). Kymersky je to onnen, onn, kornsky onnen, bretónsky unn, írsky nuin, staroírsky uinnius. Rebro sa povie po írsky asna, gaelsky aisen, starokornsky a kymersky asen. Kosť sa povie chet. haštāi, skt. ásthi-, lat. os, gr. ὀστέον, alb. ashtë. Základ os = kosť, prípadne keltské asna, asen, aisen = rebro je aj v baltských a slovanských jazykoch. Jaseň sa povie lot. osis, lit. úosis, stprus. woasis, slk. jaseň, čes. jasan, poľ. jasion i jasień, sln. jêsen, sch. jȁsēn, bul. jásen, dial. ósen, ósъn, mac. jasen, ukr. jásen i jáseň, rus. jáseň, psl. *asenь, *asenъ.
Väčšina etymologických slovníkov uvádza pri hesle jaseň ako príbuzné aj gr. ὀξύα (oxya) a alb. ah, čo je buk (Fagus). Z vecnej stránky sem tieto slová nepatria, lebo buk má len jednoduché listy. Zaujímavé sú aj albánske slová vosë, voësë, vojsë (varianty vadhë, z gr. ὄα) čo je nárečové pomenovanie oskoruše (Sorbus domestica). Oskoruša má podobne ako jaseň perovitozložené listy. V tejto súvislosti treba spomenúť aj samotné slovanské slovo oskoruša, pri ktorom by sme mohli hľadať súvislosť s arm. oskr, dial. oskor, prípadne s korn. ascorn a bret. ascourn. Oskoruša sa pôvodne volala skoruša, ako o tom svedčia rumunské slová scorușa a scoruș, prebraté od Slovanov. Po grécky sa oskoruša povie ὄα, ὄη, οἵη, ὠϊά, ὠά, pričom slovo ᾤα, ὤα, ὄα má aj význam ovčia koža. Kritsch (1822) má pod heslom ὄα významy: 1. pellis ovilla, 2. sorbus, arbor, 3. sorbus, fructas. Slovania v 6. storočí kalkovali význam ovčia koža (skora) a s strom nazvali skoruša.
Jaseň sa nazýva aj axis mundi (os sveta), pretože spája všetky tri sféry bytia: nebesá, zem a podsvetie. Je aj symbolom znovuzrodenia a regenerácie. Tvar listov jaseňa nám ponúka nasledovné vysvetlenie slovného spojenia "axis mundi": Počas zimy je strom bez života a prebúdza až na jar, v čase rašenie listov. Rozvinuté perovitozložené listy pripomínajú perie, strom sa "operí" a tým získava ako vták spojenie s nebesami. Na jeseň, v čase prvých mrazov listy z jaseňa hromadne opadávajú a pripomínajú kostry spájané s podsvetím. Popadané listy sa pôsobením zimných mrazov premenia na "popol" (angl. ash). Tento proces sa každoročne opakuje a pripomína známy cyklus vtáka fénixa.
Kritsch V. A.: Lexicon manuale graeco-latinum. Vienna, 1822.
Matasović R.: Etymological dictionary of Proto-Celtic. Leiden/Boston, 2009.
štvrtok 27. októbra 2011
Pôvod hydronyma Cirocha
Cirocha je rieka na severovýchodnom Slovensku, ktorej tok meria 56,6 km. Je to ľavostranný prítok Laborca. Šmilauer (1932) ani Varsik (1990) jej meno vo svojich prácach neuvádzajú. Ondruš (2000) odvodzuje meno Cirochy od kultúrnej rastliny cirok (Sorghum), ktorá sa využíva na kŕmne i technické účely. Pestuje sa prevažne v teplejších oblastiach Zeme. Autor ďalej píše, že Kiss (1978) sa mýli, keď Cirochu spája s ruským slovesom cýrkať, tiecť tenkým prúdom.
Meno rieky má zvukomalebný pôvod, čo je častý motív pri slovenských riekach. Daľ (1980) v knihe pôvodne vydanej v roku 1882 má slovesá циркать (církať) і цирюкать (cirjúkať), v súčasnej ruštine je to чиркать (čírkať) a чирикать (čiríkať), s významom cvrkať, cvrlikať, čvirikať. Ako synonymá Daľ (1980) uvádza slovesá сверчать, свирестѣть, цвиркать, верезжать а верещать, s významom cvrlikať, čvirikať, vrieskať a škriekať. Slovesám циркать a цирюкать zodpovedajú v slovenčine a jej nárečiach slovesá čerkať, čergať, čirkac, čirčic a džerkac, s významom vydávať tupý zvuk, hrkať, štrkať. Zvukomalebný význam majú v ďalších slovanských jazykoch slovesá: ukr. čírkati i církati, bul. čiríkam, ciríkam, sln. číriti, poľ. czyrykáć i czyrkać a dluž. cyrkaś (Vasmer, 1975). Miklosich (1862-65) má pri slove цръкътѣниѥ význam strīdor = ostrý zvuk, bzučanie, piskot. Мыший црькт je myší piskot. Popri slovesách циркать a цирюкать má Daľ (1980) aj slová циркунъ (cirkúnъ) a цирюканъ (cirjukánъ), čo je svrček (Gryllus), dial. cvrček, cvrčok, cvršok i čvirčok. Zvukomalebné je aj nemecké zirpen, schirpen, tchirpen, schirken i zirken = cvrkať, cvrlikať. Zirpe je cikáda, dial. Schirke je svrček.
Veľký rusko-slovenský slovník má pri hesle цыркать (cýrkať) významy 1. (o vtákoch) pišťať, škriekať; 2. (o hmyze) cvrlikať. Aj Daľ (1980) stotožňuje sloveso цыркать so slovesami циркать a цвиркать. Цыркунъ (cyrkunъ) je svrček, цыркать коровъ znamená dojiť. Význam tiecť tenkým prúdom má pri slovese цыркать len Vasmer (1975). Toto sloveso sa v Rusku používa len lokálne. V českom jazyku sloveso crkati znamená 1. tiecť slabým prúdom, kvapkať; 2. vydávať zvuk, cvrkať (hmyz, vtáky). Slovník slovenských nárečí má slovesá cŕkať = tiecť tenkým prerušovaným prúdom, crčať; crčať = prudko tiecť tenkým, hlasným prúdom, striekať; crkať = pľuť pomedzi zuby. Cirocha nie je malý potôčik tečúci tenkým prúdom, ale stredne veľká riečka. Motiváciou pre pomenovanie takýchto vodných tokov býva skôr zvuk, ktorý vydávajú, napr. Revúca, Hučava, Vyčoma, Gortva a iné. Obidva významy ruského цыркать a českého crkati, teda tiecť tenkým prúdom i cvrlikať sú primárne zvukomalebné. Meno Cirochy je slovanské, starobylé a má najbližšie k starým ruským slovám cirjúkať a cirjukánъ.
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка IV. Москва, 1980.
Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка IV. Москва, 1973.
Kiss L.: Földrajzi nevek etimológiai szótára. Budapest, 1978.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory slov. Martin, 2000.
Šmilauer .: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Varsik B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, 1990.
Slovník slovenských nárečí I. Bratislava, 1994.
Veľký rusko-slovenský slovník V. Bratislava, 1970.
Meno rieky má zvukomalebný pôvod, čo je častý motív pri slovenských riekach. Daľ (1980) v knihe pôvodne vydanej v roku 1882 má slovesá циркать (církať) і цирюкать (cirjúkať), v súčasnej ruštine je to чиркать (čírkať) a чирикать (čiríkať), s významom cvrkať, cvrlikať, čvirikať. Ako synonymá Daľ (1980) uvádza slovesá сверчать, свирестѣть, цвиркать, верезжать а верещать, s významom cvrlikať, čvirikať, vrieskať a škriekať. Slovesám циркать a цирюкать zodpovedajú v slovenčine a jej nárečiach slovesá čerkať, čergať, čirkac, čirčic a džerkac, s významom vydávať tupý zvuk, hrkať, štrkať. Zvukomalebný význam majú v ďalších slovanských jazykoch slovesá: ukr. čírkati i církati, bul. čiríkam, ciríkam, sln. číriti, poľ. czyrykáć i czyrkać a dluž. cyrkaś (Vasmer, 1975). Miklosich (1862-65) má pri slove цръкътѣниѥ význam strīdor = ostrý zvuk, bzučanie, piskot. Мыший црькт je myší piskot. Popri slovesách циркать a цирюкать má Daľ (1980) aj slová циркунъ (cirkúnъ) a цирюканъ (cirjukánъ), čo je svrček (Gryllus), dial. cvrček, cvrčok, cvršok i čvirčok. Zvukomalebné je aj nemecké zirpen, schirpen, tchirpen, schirken i zirken = cvrkať, cvrlikať. Zirpe je cikáda, dial. Schirke je svrček.
Veľký rusko-slovenský slovník má pri hesle цыркать (cýrkať) významy 1. (o vtákoch) pišťať, škriekať; 2. (o hmyze) cvrlikať. Aj Daľ (1980) stotožňuje sloveso цыркать so slovesami циркать a цвиркать. Цыркунъ (cyrkunъ) je svrček, цыркать коровъ znamená dojiť. Význam tiecť tenkým prúdom má pri slovese цыркать len Vasmer (1975). Toto sloveso sa v Rusku používa len lokálne. V českom jazyku sloveso crkati znamená 1. tiecť slabým prúdom, kvapkať; 2. vydávať zvuk, cvrkať (hmyz, vtáky). Slovník slovenských nárečí má slovesá cŕkať = tiecť tenkým prerušovaným prúdom, crčať; crčať = prudko tiecť tenkým, hlasným prúdom, striekať; crkať = pľuť pomedzi zuby. Cirocha nie je malý potôčik tečúci tenkým prúdom, ale stredne veľká riečka. Motiváciou pre pomenovanie takýchto vodných tokov býva skôr zvuk, ktorý vydávajú, napr. Revúca, Hučava, Vyčoma, Gortva a iné. Obidva významy ruského цыркать a českého crkati, teda tiecť tenkým prúdom i cvrlikať sú primárne zvukomalebné. Meno Cirochy je slovanské, starobylé a má najbližšie k starým ruským slovám cirjúkať a cirjukánъ.
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка IV. Москва, 1980.
Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка IV. Москва, 1973.
Kiss L.: Földrajzi nevek etimológiai szótára. Budapest, 1978.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory slov. Martin, 2000.
Šmilauer .: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Varsik B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, 1990.
Slovník slovenských nárečí I. Bratislava, 1994.
Veľký rusko-slovenský slovník V. Bratislava, 1970.
utorok 11. októbra 2011
Čo má spoločné strečok a Strečno?
Vedecké meno strečka (Oestrus, Linnaeus 1761) pochádza z gréckeho οἶστρος a to zo slovesa οἰστράω = bodať, pichať. Aj stsl. strъkъ = strečok súvisí so slovesom strъkati = bodať, pichať. Bodať sa povie strus. стрѣкати, стрѣчу, rus. стрekáть, ukr. стрікáти, mac. штрека, sch. štrȅcati. Strečok je čes. střeček, sln. štȓk, sch. štȓk i štȑkālj, mac. штркел, bul. щръклица, strus. стрекъ, строкъ i строкa (ovad i strečok), mac. штркол (ovad), bul. щръклéц (ovad), rum. stréche (strečok). Pre jazykovedca je pôvod slova strečok jasný, zvlášť keď Slovník slovenského jazyka IV str. 280 píše, že strečok je chlpatá bodavá mucha a Historický slovník slovenského jazyka V má na str. 507: strečok je bodavý hmyz. Z entomologického hľadiska je problém v tom, že strečkovité muchy (Oestridae) nemajú bodavo-cicavé ústne orgány a teda nemajú čím bodať. To si uvedomili aj tvorcovia gréckych slovníkov a slovo οἶστρος prekladajú ako strečok i ovad.
Ovad (Tabanus, Linnaeus 1761) má bodavo-cicavé ústne orgány, no jeho vedecké meno nie je dostatočne objasnené. V klasickej latinčine je to tabānus, ī, v neskorej latinčine tabo, -ōnis, z toho fr. taon a rum. tăún. Latinské sloveso tābeō, -ēre znamená mokvať, hnisať, topiť sa i chradnúť. Tābēs, -is je 1. kal, hnis 2. hnitie, chradnutie, chudnutie. Motiváciu hnisať, mokvať by sme mohli uplatniť pri larvách niektorých strečkov, najmä z rodu Hypoderma (H. bovis - strečok hovädzí, H. lineatum - strečok dobytčí, H. diana - strečok srnčí, H. actaeon - strečok jelení). Strečky rodu Hypoderma žijú pod kožou zvierat, spôsobujú im mokvajúce vredy, z ktorých po prederavení kože vyteká hnis. Pri silnejšom zamorení zvieratá veľmi trpia a chradnú. Etymológia zooným Oestrus (οἰστράω = bodať, pichať) a Tabanus (tābeō, -ēre = mokvať, hnisať) je jasná, len C.Linné mal pomenovať tieto taxóny opačne, podľa ich skutočnej bionómie. Platí však pravidlo priority a vedecké pomenovania týchto rodov a čeľadí sú nemenné. Tento problém so strečkami a ovadmi je vo všetkých jazykoch.
Stredoveké záznamy pre Strečno sú: 1300 Strechun, 1321 Strechen, 1358 Strychen, 1384 Strechyn, 1438 Streczen, 1469 Strzeczno, 1474 Streczno. Lutterer, Majtán, Šrámek (1982) uvádzajú, že Strečno bolo pôvodne názvom hradu (Strečen). Bol to tvar mužského rodu z prídavného mena strečný (hrad), t.j. vyčnievajúci, trčiaci nad údolím Váhu ( od základu s-trč- = čnieť, trčať, vypínať sa. V inej práci Majtán (2001) píše, že starší názov Strečna - Strečen iste vznikol z (nedoloženého) názvu vrchu.
Pri riešení pôvodu miestneho názvu Střekov si Němec (1963) na radu V. Šmilauera pribral i slovenské Strečno, lebo predpokladal, že majú rovnakú etymológiu. Autor vychádzal z troch možností: 1. Je odvodené priamo zo slovesa *strěkati ako meno činiteľské (bodajúci, režúci); tvorenie miestnych mien na -ov priamo zo slovesa však v staršej dobe nie je dostatočne doložené. 2. Od činiteľských podstatných mien, napr. strěkъ = strečok, alebo strěka =osteň, bodec, s významom: vyznačujúci sa bodavým hmyzom alebo vyznačujúci sa ostrým, hrotitým vzhľadom; tento základný substantívny význam (bodec, hrot) však nie je doložený v stč. materiále. 3. Podľa autora je najpravdepodobnejšie odvodenie od chorvátskeho slova strijeka = cesta údolím. Spoločným špecifickým rysom nie je ani zamorenosť bodavým hmyzom (strečky) ani ostrý, hrotitý tvar miestnych terénnych útvarov. Tieto rysy majú aj iné miesta. Hrady Střekov a Strečno majú typický spoločný rys: sú vybudované na strmej skale v mieste zúženia riečišťa vodného toku. Ich mená vďačia za svoj vznik terénnej
úžine na ceste (komunikácii) horskou krajinou. V dodatku k článku s touto argumentáciu súhlasil aj V.Šmilauer.
Motivácia: cesta údolím (strijeka) neplatí minimálne pre Strečno. V stredoveku klesali skaly Malej Fatry až do riečiska Váhu a jeho údolím v oblasti Strečna neviedla žiadna cesta. Cestujúci na koňoch, vozoch i pešiaci museli od Žiliny do Turca a opačne prechádzať cez horské sedlá. Problematický je aj výskyt lokálne obmedzeného chorvátskeho slova strijeka v Čechách a na Slovensku.
Z teoretického hľadiska je zaujímavá aj možnosť pomenovania Strečna podľa zvýšeného výskytu strečkov. Strečky majú zaujímavú rozmnožovaciu stratégiu: bežne žijú roztrúsene v teréne, no v čase párenia sa inštinktívne koncentrujú na najvyššom bode v okoli a tým zvyšujú šancu na stretnutie sa opačných pohlaví. Strečno spĺňa podmienky na takéto zhromaždisko. Problém je v tom, že imága strečka spozná iba špecializovaný dipterológ a je vylúčené, aby to dokázali stredovekí ľudia.
S gréckym slovom οἶστρος = strečok, resp. ovad súvisí sloveso οἰστράω, ktoré znamená nielen bodať, pichať, ale i zúriť, šalieť. Je to podobná dvojica ako naše strečok a strečkovať, čes. střečkovati, rus. строчится, bul. щръклéя, mac. штрклее, sch. štȑkljati se, rum. strecheá. V slovenčine má sloveso strečkovať aj nárečové podoby: striekaťi, stríkati a strikac. Slovenské striekať, čes. stříkati, poľ. strzykać, strzekać, sln. stŕkati a sch. stȑcati znamená aj prudko vystrekovať (vodu, či inú tekutinu). Po rusky стрекáть znamená pŕhliť, pichať i rýchlo utekať, skákať.
Neďaleko Strečna je Strečnianska úžina, o ktorej Huska (1972) píše:"Pri začiatku úžiny z pravej strany do Váhu vyčnievalo ostré skalnaté bralo Besná, v úpätí ktorého vody vymleli hlbokú krútňavu. Na ľavom brehu bola Margita s druhým nebezpečným vrielom (krútilom). Medzi oboma bralami z geologického základu Váhu vystupovali pevné flyšové vrstvy až pod hladinu vody a tvorili priečne ostré hrable alebo vlky". Pre pltníkov to bolo najnebezpečnejšie miesto na celom toku Váhu. Voda tu strečkovala, krútila sa a striekala. Toto miesto sa volalo Strečno a názov bol prenesený aj na hrad a neskôr aj na obec. Podľa Husku (1972) pltníci vraveli: "Na vysokánskom bralisku nad Strečnom za dávna vládol mrcha zbojník". Strečno teda nebolo bralo ale miesto na hladine Váhu v priestore medzi skalami Besná a Margita.
Spoločné pre Strečno a Střekov je, že v ich blízkosti existovali skaly zasahujúce do koryta rieky, ktoré vážne ohrozovali plavbu lodí a pltí. Jedna zo skál pod Strečnom sa volala Besná. Strečok sa po nemecky povie Biesfliege, bieseln znamená strečkovať, zúriť. Aj ruské sloveso беситься (pri zvieratách) znamená besnieť, zúriť. Rovnakú motiváciu mal aj názov Schreckenstein (Strašná, Hrozná skala) pri Střekove. Obidve skaly stihol rovnaký osud. Časť skaly zasahujúcu do toku Labe zničili Švédi počas tridsaťročnej vojny, lebo tvorila prekážku pri prevoze vojnovej koristi. Skaly Besná a Margita boli odstrelené v rokoch 1927-28.
Najstaršie zápisy obce a hradu Střekov sú z roku 1319: Schrekow a Schrekenstein. Podľa Němca (1963) starší autori (A. Profous) odvodzovali miestne mená zakončené na -ov výlučne z osobných mien. Názov Schrekov [Šrekov] odvodzovali z osobného mena Skřěk, ktoré však nebolo medzi staročeskými osobnými menami vôbec zaregistrované. Česká podoba Střekov mala vzniknúť z prvotného Skřekov disimiláciou dvoch -k- (1383 Strziekow). Túto etymológiu uvádzajú Letterer, Majtán a Šrámek (1882). Z doterajšieho textu vyplýva, že názov Střekov vznikol buď skomolením nemeckého názvu Schrekow alebo je český a odvodený z nebezpečného miesta pri skale - "strečna", kde sa točila a striekala voda.
Huska M.A.: Slovenskí pltníci. Martin,1972.
Lutterer I., Majtán M., Šrámek R.: Zeměpisná jména Československa. Praha, 1982.
Majtán M.: Sitno (Etzelberg) - Sitno. Slovenská reč, 2001 66: 174-152
Němec I.: O původu místních jmen Střekov, Postřekov a Strečno. Naše řeč, 1963 46
Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Ovad (Tabanus, Linnaeus 1761) má bodavo-cicavé ústne orgány, no jeho vedecké meno nie je dostatočne objasnené. V klasickej latinčine je to tabānus, ī, v neskorej latinčine tabo, -ōnis, z toho fr. taon a rum. tăún. Latinské sloveso tābeō, -ēre znamená mokvať, hnisať, topiť sa i chradnúť. Tābēs, -is je 1. kal, hnis 2. hnitie, chradnutie, chudnutie. Motiváciu hnisať, mokvať by sme mohli uplatniť pri larvách niektorých strečkov, najmä z rodu Hypoderma (H. bovis - strečok hovädzí, H. lineatum - strečok dobytčí, H. diana - strečok srnčí, H. actaeon - strečok jelení). Strečky rodu Hypoderma žijú pod kožou zvierat, spôsobujú im mokvajúce vredy, z ktorých po prederavení kože vyteká hnis. Pri silnejšom zamorení zvieratá veľmi trpia a chradnú. Etymológia zooným Oestrus (οἰστράω = bodať, pichať) a Tabanus (tābeō, -ēre = mokvať, hnisať) je jasná, len C.Linné mal pomenovať tieto taxóny opačne, podľa ich skutočnej bionómie. Platí však pravidlo priority a vedecké pomenovania týchto rodov a čeľadí sú nemenné. Tento problém so strečkami a ovadmi je vo všetkých jazykoch.
Stredoveké záznamy pre Strečno sú: 1300 Strechun, 1321 Strechen, 1358 Strychen, 1384 Strechyn, 1438 Streczen, 1469 Strzeczno, 1474 Streczno. Lutterer, Majtán, Šrámek (1982) uvádzajú, že Strečno bolo pôvodne názvom hradu (Strečen). Bol to tvar mužského rodu z prídavného mena strečný (hrad), t.j. vyčnievajúci, trčiaci nad údolím Váhu ( od základu s-trč- = čnieť, trčať, vypínať sa. V inej práci Majtán (2001) píše, že starší názov Strečna - Strečen iste vznikol z (nedoloženého) názvu vrchu.
Pri riešení pôvodu miestneho názvu Střekov si Němec (1963) na radu V. Šmilauera pribral i slovenské Strečno, lebo predpokladal, že majú rovnakú etymológiu. Autor vychádzal z troch možností: 1. Je odvodené priamo zo slovesa *strěkati ako meno činiteľské (bodajúci, režúci); tvorenie miestnych mien na -ov priamo zo slovesa však v staršej dobe nie je dostatočne doložené. 2. Od činiteľských podstatných mien, napr. strěkъ = strečok, alebo strěka =osteň, bodec, s významom: vyznačujúci sa bodavým hmyzom alebo vyznačujúci sa ostrým, hrotitým vzhľadom; tento základný substantívny význam (bodec, hrot) však nie je doložený v stč. materiále. 3. Podľa autora je najpravdepodobnejšie odvodenie od chorvátskeho slova strijeka = cesta údolím. Spoločným špecifickým rysom nie je ani zamorenosť bodavým hmyzom (strečky) ani ostrý, hrotitý tvar miestnych terénnych útvarov. Tieto rysy majú aj iné miesta. Hrady Střekov a Strečno majú typický spoločný rys: sú vybudované na strmej skale v mieste zúženia riečišťa vodného toku. Ich mená vďačia za svoj vznik terénnej
úžine na ceste (komunikácii) horskou krajinou. V dodatku k článku s touto argumentáciu súhlasil aj V.Šmilauer.
Motivácia: cesta údolím (strijeka) neplatí minimálne pre Strečno. V stredoveku klesali skaly Malej Fatry až do riečiska Váhu a jeho údolím v oblasti Strečna neviedla žiadna cesta. Cestujúci na koňoch, vozoch i pešiaci museli od Žiliny do Turca a opačne prechádzať cez horské sedlá. Problematický je aj výskyt lokálne obmedzeného chorvátskeho slova strijeka v Čechách a na Slovensku.
Z teoretického hľadiska je zaujímavá aj možnosť pomenovania Strečna podľa zvýšeného výskytu strečkov. Strečky majú zaujímavú rozmnožovaciu stratégiu: bežne žijú roztrúsene v teréne, no v čase párenia sa inštinktívne koncentrujú na najvyššom bode v okoli a tým zvyšujú šancu na stretnutie sa opačných pohlaví. Strečno spĺňa podmienky na takéto zhromaždisko. Problém je v tom, že imága strečka spozná iba špecializovaný dipterológ a je vylúčené, aby to dokázali stredovekí ľudia.
S gréckym slovom οἶστρος = strečok, resp. ovad súvisí sloveso οἰστράω, ktoré znamená nielen bodať, pichať, ale i zúriť, šalieť. Je to podobná dvojica ako naše strečok a strečkovať, čes. střečkovati, rus. строчится, bul. щръклéя, mac. штрклее, sch. štȑkljati se, rum. strecheá. V slovenčine má sloveso strečkovať aj nárečové podoby: striekaťi, stríkati a strikac. Slovenské striekať, čes. stříkati, poľ. strzykać, strzekać, sln. stŕkati a sch. stȑcati znamená aj prudko vystrekovať (vodu, či inú tekutinu). Po rusky стрекáть znamená pŕhliť, pichať i rýchlo utekať, skákať.
Neďaleko Strečna je Strečnianska úžina, o ktorej Huska (1972) píše:"Pri začiatku úžiny z pravej strany do Váhu vyčnievalo ostré skalnaté bralo Besná, v úpätí ktorého vody vymleli hlbokú krútňavu. Na ľavom brehu bola Margita s druhým nebezpečným vrielom (krútilom). Medzi oboma bralami z geologického základu Váhu vystupovali pevné flyšové vrstvy až pod hladinu vody a tvorili priečne ostré hrable alebo vlky". Pre pltníkov to bolo najnebezpečnejšie miesto na celom toku Váhu. Voda tu strečkovala, krútila sa a striekala. Toto miesto sa volalo Strečno a názov bol prenesený aj na hrad a neskôr aj na obec. Podľa Husku (1972) pltníci vraveli: "Na vysokánskom bralisku nad Strečnom za dávna vládol mrcha zbojník". Strečno teda nebolo bralo ale miesto na hladine Váhu v priestore medzi skalami Besná a Margita.
Spoločné pre Strečno a Střekov je, že v ich blízkosti existovali skaly zasahujúce do koryta rieky, ktoré vážne ohrozovali plavbu lodí a pltí. Jedna zo skál pod Strečnom sa volala Besná. Strečok sa po nemecky povie Biesfliege, bieseln znamená strečkovať, zúriť. Aj ruské sloveso беситься (pri zvieratách) znamená besnieť, zúriť. Rovnakú motiváciu mal aj názov Schreckenstein (Strašná, Hrozná skala) pri Střekove. Obidve skaly stihol rovnaký osud. Časť skaly zasahujúcu do toku Labe zničili Švédi počas tridsaťročnej vojny, lebo tvorila prekážku pri prevoze vojnovej koristi. Skaly Besná a Margita boli odstrelené v rokoch 1927-28.
Najstaršie zápisy obce a hradu Střekov sú z roku 1319: Schrekow a Schrekenstein. Podľa Němca (1963) starší autori (A. Profous) odvodzovali miestne mená zakončené na -ov výlučne z osobných mien. Názov Schrekov [Šrekov] odvodzovali z osobného mena Skřěk, ktoré však nebolo medzi staročeskými osobnými menami vôbec zaregistrované. Česká podoba Střekov mala vzniknúť z prvotného Skřekov disimiláciou dvoch -k- (1383 Strziekow). Túto etymológiu uvádzajú Letterer, Majtán a Šrámek (1882). Z doterajšieho textu vyplýva, že názov Střekov vznikol buď skomolením nemeckého názvu Schrekow alebo je český a odvodený z nebezpečného miesta pri skale - "strečna", kde sa točila a striekala voda.
Huska M.A.: Slovenskí pltníci. Martin,1972.
Lutterer I., Majtán M., Šrámek R.: Zeměpisná jména Československa. Praha, 1982.
Majtán M.: Sitno (Etzelberg) - Sitno. Slovenská reč, 2001 66: 174-152
Němec I.: O původu místních jmen Střekov, Postřekov a Strečno. Naše řeč, 1963 46
Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Etymológia oronyma Kľak a Klek
Meno Kľak majú na Slovensku tri vrchy. Jeden je v Malej Fatre (1351 m), druhý vo Veľkej Fatre (1394 m) a tretí v Muránskej planine (1409 m). Kľak v Malej Fatre nazývali Nemci Nase = nos. V pohorí Vtáčnik sú hrebene Predný a Zadný Kľak. Do tejto skupiny patrí aj Kľačná skala v Strážovských vrchoch. Klek (1754) je aj v slovinských Karavankách a ďalší Klek (1182 m) je v Chorvátsku v masíve Velika Kapela. Veliki Klek na rozhraní Korutánska a Tirolska je slovinský názov najvyššieho rakúskeho vrchu Großglockner (3798 m).
Czirbusz (1908) si myslel, že názov vrchu súvisí so slovom hajcsomó. Toto maďarské slovo sa prekladá ako chumáč vlasov, chochol. Myslel tým zrejme slovenské klky, dial. klaky, čo je odpad pri česaní konopí a ľanu. Aj poľský kłak je chumáč bavlny, sena, srsti príp. vlasov alebo kúdol dymu. Ľ. Chobot a B. Piroha (www. hradlietava.sk) považujú názov za valaský a vychádzajú zo slova kľag = syridlo. Pršo (1983) predpokladal, že v starej slovenčine sa slovo kľak používalo na pomenovanie pokrúteného borievkového porastu, ale aj kosodreviny (z toho pomenovania vrchov Kľak, v Slovinsku Klek). Podobný názor má aj Krajčovič (2010), podľa ktorého kľak je niečo zakrivené, ohnuté, prenesene lužný porast s ohnutými kmeňmi a pokrivenými konármi alebo horská kosodrevina a pod. (psl. klȩkъ). Slovo je zachované v názve vrchu Kľak (1351 m). Aj horská obec Kľak (okr. Žarnovica) má meno podľa neďalekého vrchu Kľak pomenovaného zrejme podľa kosodreviny a starého lesného porastu na jeho vyšších horských úbočiach. Pri hesle Großglockner (Wikipedia) sú pre slovinský Veliki Klek uvedené iné dve etymológie: 1. Klek je miesto, kde sa stretávajú bosorky (F.Bezlaj), 2. Názov vrchu súvisí so slovinským kleč = útes, skala, nem. Klippe (R.Badjura).
V lužickej srbčine klak je niečo ohnuté, zvlášť držadlá pluhu, čo je slk. kľača, pl. kľače, čes. kleč, pl. kleče, laš. klak, poľ. klȩk. Vo valašskom nárečí kľaky, kľačary i kľačany sú sane so zakrivenými sanicami vpredu. Na Slovensku sa sane s výrazne zakrivenými sanicami volajú krnačky. Diviačí kel volajú českí poľovníci klekták. Kléka (adj. klékast) je po slovinsky vychudnuté, zrobené zviera, mitrha, devla (kôň i krava). Rovnaký význam má ruská kljáča. Po bulharsky klékav je slabý, chorobný, mdlý. Po slovinsky klèk je diabol. Motivácia pomenovania je podobná ako pri ruských slovách kosój a lukávyj s rovnakým významom. Význam krivý, ohnutý sa preniesol aj na negatívne duševné vlastnosti diabla (zákerný, ľstivý). V skutočnosti je to tabuové slovo. Slovinčina má aj ďalšie zaujímavé slovo - kléč i kleč, čo je útes, skala (niekedy sa uvádza ostrá, inokedy neostrá). Týmto slovom sa často označujú útesy na pobreží i skalné steny pod vodou, ktoré sú nebezpečné pre plavbu lodí. Klečévje sú pobrežné útesy. Lužickí Srbi majú pre súhvezdie Herkules pomenovanie Klečeń. Staršie civilizácie znázorňovali toto súhvezdie ako kľačiaceho, resp. zohýbajúceho sa muža.
Klek (adj. klečitý) po česky a kléka (adj. klékast) po slovinsky je krivý strom, prípadne konár. Kleka je krivé drevo aj v kašubčine. S tým súvisí aj pomenovanie kosodreviny, poľ. kosodrzew (kosý = šikmý, krivý) vo viacerých slovanských jazykoch. Po bulharsky a macedónsky je to klek, po srbochorvátsky klȅk i klȅka (syn. krivulj), po česky kleč. Klȅk i klȅka po srbochorvátsky a kleka po macedónsky je aj borievka. Klék v slovinčine znamená tuju. Pomenovanie kosodreviny je motivované poliehavosťou dreviny, ako adaptácia na silné vetry a záľahy snehu v zime. Rovnakú motiváciu má aj pomenovanie kosodreviny v nemčine: Knieholz, Kniebusch, Krummholzbaum alebo Krummholz. Pršo (1983) uvádza, že malofatranský Kľak a slovinský Klek sú pomenované podľa kosodreviny (klek). Zhodou okolností ani Slováci ani Slovinci nevolajú kosodrevinu kľak, resp. klek, čo však v minulosti mohlo byť inak. Na Kľaku v Malej Fatre kosodrevina rastie, na Kľačnej skale v katastri obce Diviaky nad Nitriciou je to však vylúčené. Ďalší autor (Krajčovič, 2010) aplikuje apelatívum kľak príliš voľne a pod kľakom rozumie aj lužný les, čo nie je pisomne doložené a je to veľmi nepravdepodobné. Kľak nad rovnomennou obcou je podľa neho pomenovaný podľa kosodreviny a staršieho lesného porastu. Starší lesný porast možno sotva nazvať kľakom a v pohorí Vtáčnik kde sa nachádza Zadný Kľak kosodrevina nerastie. Tá rastie len v alpínskom výškovom stupni nad hornou hranicou lesa. Na vrchole Vtáčnika síce rastú zakrpatené, pokrivené buky, tzv. listnatá kosodrevina, no museli by sme predpokladať, že Vtáčnik sa pôvodne volal Kľak a Predný a Zadný Kľak boli jeho bočné hrebene. Pomenovanie Kľakov podľa porastov kosodreviny je teda málo pravdepodobné.
Z neslovanských jazykov je pre nás zaujímavý protokeltský koreň *klukā = kameň, skala, (angl. stone, rock) z ktorého je staroírsky cloch, strednokymerský a kornský clog s rovnakým významom. Príbuzný je koreň *klukaro-, s významom hromada kameňov, skál (angl. heap of stones, rocky place), z čoho pochádza staroírske clochar, kymerské clegyr a bretónske kleger. S posledným súvisí bretónske toponymum Kleger, pôv. Cleguer. Podľa Matasovića (2009) je protokeltský koreň *klukā výpožičkou z neznámeho neindoeurópskeho jazyka.V súvislosti s toponymom Kleger, resp. Cleguer je zaujímavé, že Großglockner, sln. Veliki Klek sa v 16. storočí menoval Glogger i Gloggner.
Špecifické postavenie má legendami opradený chorvátsky Klek, ktorého silueta predstavuje skameneného ležiaceho muža. Najvyšším bodom Kleku (1182 m) je hlava muža, telo tvorí členitá skalná stena nazvaná Klečice (1062 m). Skameneným mužom má byť staroslovanský boh Klek, ktorý sa motal okolo Perúnovej ženy, ten ho začal prenasledovať a v chorvátskych horách ho zasiahol strelou do nohy. Klek od úmoru a hrôzy skamenel v ležiacej polohe. Mýtický vrch Klek je vyhláseným miestom, kde sa na metlách zlietavajú bosorky. Slovinčina má pre bosorky zhromažďujúce sa na Kleku pomenovanie klékarica a pôvod mena vrchu podľa niektorých autorov súvisí práve so stretávaním sa bosoriek. Iný pôvod majú české klekánice, čo sú zlé víly unášajúce deti túlajúce sa mimo domu po večernom zvonení k modlidbe, čes. klekání, nem. Abendglocke. So zvukom (klepaním, klekotaním) súvisí aj pomenovanie klékljarica, čo je žena vyrábajúca čipky pomocou drevených paličiek. Paličkovať čipku sa po slovinsky povie klékljati.
Z doteraz navrhnutých etymológií je najmenej pravdepodobná tá, ktorá vychádza z valaského slova kľag = syridlo. Chýba tu akákoľvek motivácia. Je len predpoklad, že Czirbusz (1908) myslel maď. slovom hajcsomó slk. klky, resp. klaky, s významom chumáč, chochol. Aj Miklosich (1862-65) má pri slove klъkъ význam κροκη = klk, chumáč. Na Slovensku máme vrchy Chochuľa, Chochuľka, Chocholná, Chochol, no aj táto etymológia je málo pravdepodobná. Keď vychádzame zo slova kľak (v slovenčine nedoloženého pomenovania kosodreviny), problémom je, že kosodrevina nerastie na všetkých Kľakoch. Aj legendu o chorvátskom Kleku ako o zhromaždisku bosoriek možno sotva uplatniť na Slovensku. Ďalším možným východiskom je slovo kléč (kleč) = útes, skala. Kléč je slovinské slovo, nejasného pôvodu, neznáme v iných slovanských jazykoch. Teoreticky možno uvažovať aj o keltskom pôvode oroným Klek/Kľak.
Slovo klek/kleka má v slovanských jazykoch viacej významov. Všetci Západní Slovania označujú týmto slovom zakrivené, ohnuté držadlá pluhu. Niektorí Západní i Južní Slovania označujú týmto slovom aj krivé drevá, stromy a botanicky kosodrevinu, prípadne borievku. Miklosich (1862-65) má pri slove klъka význam ἀγκύλη = ohyb, zakrivenie, ἀγκύλος je zakrivený, ohnutý.Význam krivý, ohnutý, naklonený by mohol byť motiváciou aj pre vrchy s názvom Klek/Kľak. Balkánsky Klek a slovenský Kľak je teda vrch s vrcholom nakloneným na jednu stranu, krivý vrch. Je to rovnaká motivácia akú majú slovenské vrchy Kriváň (4x), Krivá (4x), Krivá hora (2x), Krivé (2x), Krivín, Krivuľa a Krivina. V srbsko-chorvátskom jazyku krivulj je synonymom pre klȅk a klȅka.
Czirbusz G.: A kárpátok hegyeinek és folyóinak. Nagybecskerek, 1908.
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladom názvov obcí a miest. Kultúra slova 2010 44: 146-153.
Matasović R.: Etymological Dictionary of Proto-Celtic. Leiden/Boston, 2009.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Pršo A.: O pôvode niektorých názvov obcí na Hornej Nitre. Slov. reč, 48: 283-288,
1983
Czirbusz (1908) si myslel, že názov vrchu súvisí so slovom hajcsomó. Toto maďarské slovo sa prekladá ako chumáč vlasov, chochol. Myslel tým zrejme slovenské klky, dial. klaky, čo je odpad pri česaní konopí a ľanu. Aj poľský kłak je chumáč bavlny, sena, srsti príp. vlasov alebo kúdol dymu. Ľ. Chobot a B. Piroha (www. hradlietava.sk) považujú názov za valaský a vychádzajú zo slova kľag = syridlo. Pršo (1983) predpokladal, že v starej slovenčine sa slovo kľak používalo na pomenovanie pokrúteného borievkového porastu, ale aj kosodreviny (z toho pomenovania vrchov Kľak, v Slovinsku Klek). Podobný názor má aj Krajčovič (2010), podľa ktorého kľak je niečo zakrivené, ohnuté, prenesene lužný porast s ohnutými kmeňmi a pokrivenými konármi alebo horská kosodrevina a pod. (psl. klȩkъ). Slovo je zachované v názve vrchu Kľak (1351 m). Aj horská obec Kľak (okr. Žarnovica) má meno podľa neďalekého vrchu Kľak pomenovaného zrejme podľa kosodreviny a starého lesného porastu na jeho vyšších horských úbočiach. Pri hesle Großglockner (Wikipedia) sú pre slovinský Veliki Klek uvedené iné dve etymológie: 1. Klek je miesto, kde sa stretávajú bosorky (F.Bezlaj), 2. Názov vrchu súvisí so slovinským kleč = útes, skala, nem. Klippe (R.Badjura).
V lužickej srbčine klak je niečo ohnuté, zvlášť držadlá pluhu, čo je slk. kľača, pl. kľače, čes. kleč, pl. kleče, laš. klak, poľ. klȩk. Vo valašskom nárečí kľaky, kľačary i kľačany sú sane so zakrivenými sanicami vpredu. Na Slovensku sa sane s výrazne zakrivenými sanicami volajú krnačky. Diviačí kel volajú českí poľovníci klekták. Kléka (adj. klékast) je po slovinsky vychudnuté, zrobené zviera, mitrha, devla (kôň i krava). Rovnaký význam má ruská kljáča. Po bulharsky klékav je slabý, chorobný, mdlý. Po slovinsky klèk je diabol. Motivácia pomenovania je podobná ako pri ruských slovách kosój a lukávyj s rovnakým významom. Význam krivý, ohnutý sa preniesol aj na negatívne duševné vlastnosti diabla (zákerný, ľstivý). V skutočnosti je to tabuové slovo. Slovinčina má aj ďalšie zaujímavé slovo - kléč i kleč, čo je útes, skala (niekedy sa uvádza ostrá, inokedy neostrá). Týmto slovom sa často označujú útesy na pobreží i skalné steny pod vodou, ktoré sú nebezpečné pre plavbu lodí. Klečévje sú pobrežné útesy. Lužickí Srbi majú pre súhvezdie Herkules pomenovanie Klečeń. Staršie civilizácie znázorňovali toto súhvezdie ako kľačiaceho, resp. zohýbajúceho sa muža.
Klek (adj. klečitý) po česky a kléka (adj. klékast) po slovinsky je krivý strom, prípadne konár. Kleka je krivé drevo aj v kašubčine. S tým súvisí aj pomenovanie kosodreviny, poľ. kosodrzew (kosý = šikmý, krivý) vo viacerých slovanských jazykoch. Po bulharsky a macedónsky je to klek, po srbochorvátsky klȅk i klȅka (syn. krivulj), po česky kleč. Klȅk i klȅka po srbochorvátsky a kleka po macedónsky je aj borievka. Klék v slovinčine znamená tuju. Pomenovanie kosodreviny je motivované poliehavosťou dreviny, ako adaptácia na silné vetry a záľahy snehu v zime. Rovnakú motiváciu má aj pomenovanie kosodreviny v nemčine: Knieholz, Kniebusch, Krummholzbaum alebo Krummholz. Pršo (1983) uvádza, že malofatranský Kľak a slovinský Klek sú pomenované podľa kosodreviny (klek). Zhodou okolností ani Slováci ani Slovinci nevolajú kosodrevinu kľak, resp. klek, čo však v minulosti mohlo byť inak. Na Kľaku v Malej Fatre kosodrevina rastie, na Kľačnej skale v katastri obce Diviaky nad Nitriciou je to však vylúčené. Ďalší autor (Krajčovič, 2010) aplikuje apelatívum kľak príliš voľne a pod kľakom rozumie aj lužný les, čo nie je pisomne doložené a je to veľmi nepravdepodobné. Kľak nad rovnomennou obcou je podľa neho pomenovaný podľa kosodreviny a staršieho lesného porastu. Starší lesný porast možno sotva nazvať kľakom a v pohorí Vtáčnik kde sa nachádza Zadný Kľak kosodrevina nerastie. Tá rastie len v alpínskom výškovom stupni nad hornou hranicou lesa. Na vrchole Vtáčnika síce rastú zakrpatené, pokrivené buky, tzv. listnatá kosodrevina, no museli by sme predpokladať, že Vtáčnik sa pôvodne volal Kľak a Predný a Zadný Kľak boli jeho bočné hrebene. Pomenovanie Kľakov podľa porastov kosodreviny je teda málo pravdepodobné.
Z neslovanských jazykov je pre nás zaujímavý protokeltský koreň *klukā = kameň, skala, (angl. stone, rock) z ktorého je staroírsky cloch, strednokymerský a kornský clog s rovnakým významom. Príbuzný je koreň *klukaro-, s významom hromada kameňov, skál (angl. heap of stones, rocky place), z čoho pochádza staroírske clochar, kymerské clegyr a bretónske kleger. S posledným súvisí bretónske toponymum Kleger, pôv. Cleguer. Podľa Matasovića (2009) je protokeltský koreň *klukā výpožičkou z neznámeho neindoeurópskeho jazyka.V súvislosti s toponymom Kleger, resp. Cleguer je zaujímavé, že Großglockner, sln. Veliki Klek sa v 16. storočí menoval Glogger i Gloggner.
Špecifické postavenie má legendami opradený chorvátsky Klek, ktorého silueta predstavuje skameneného ležiaceho muža. Najvyšším bodom Kleku (1182 m) je hlava muža, telo tvorí členitá skalná stena nazvaná Klečice (1062 m). Skameneným mužom má byť staroslovanský boh Klek, ktorý sa motal okolo Perúnovej ženy, ten ho začal prenasledovať a v chorvátskych horách ho zasiahol strelou do nohy. Klek od úmoru a hrôzy skamenel v ležiacej polohe. Mýtický vrch Klek je vyhláseným miestom, kde sa na metlách zlietavajú bosorky. Slovinčina má pre bosorky zhromažďujúce sa na Kleku pomenovanie klékarica a pôvod mena vrchu podľa niektorých autorov súvisí práve so stretávaním sa bosoriek. Iný pôvod majú české klekánice, čo sú zlé víly unášajúce deti túlajúce sa mimo domu po večernom zvonení k modlidbe, čes. klekání, nem. Abendglocke. So zvukom (klepaním, klekotaním) súvisí aj pomenovanie klékljarica, čo je žena vyrábajúca čipky pomocou drevených paličiek. Paličkovať čipku sa po slovinsky povie klékljati.
Z doteraz navrhnutých etymológií je najmenej pravdepodobná tá, ktorá vychádza z valaského slova kľag = syridlo. Chýba tu akákoľvek motivácia. Je len predpoklad, že Czirbusz (1908) myslel maď. slovom hajcsomó slk. klky, resp. klaky, s významom chumáč, chochol. Aj Miklosich (1862-65) má pri slove klъkъ význam κροκη = klk, chumáč. Na Slovensku máme vrchy Chochuľa, Chochuľka, Chocholná, Chochol, no aj táto etymológia je málo pravdepodobná. Keď vychádzame zo slova kľak (v slovenčine nedoloženého pomenovania kosodreviny), problémom je, že kosodrevina nerastie na všetkých Kľakoch. Aj legendu o chorvátskom Kleku ako o zhromaždisku bosoriek možno sotva uplatniť na Slovensku. Ďalším možným východiskom je slovo kléč (kleč) = útes, skala. Kléč je slovinské slovo, nejasného pôvodu, neznáme v iných slovanských jazykoch. Teoreticky možno uvažovať aj o keltskom pôvode oroným Klek/Kľak.
Slovo klek/kleka má v slovanských jazykoch viacej významov. Všetci Západní Slovania označujú týmto slovom zakrivené, ohnuté držadlá pluhu. Niektorí Západní i Južní Slovania označujú týmto slovom aj krivé drevá, stromy a botanicky kosodrevinu, prípadne borievku. Miklosich (1862-65) má pri slove klъka význam ἀγκύλη = ohyb, zakrivenie, ἀγκύλος je zakrivený, ohnutý.Význam krivý, ohnutý, naklonený by mohol byť motiváciou aj pre vrchy s názvom Klek/Kľak. Balkánsky Klek a slovenský Kľak je teda vrch s vrcholom nakloneným na jednu stranu, krivý vrch. Je to rovnaká motivácia akú majú slovenské vrchy Kriváň (4x), Krivá (4x), Krivá hora (2x), Krivé (2x), Krivín, Krivuľa a Krivina. V srbsko-chorvátskom jazyku krivulj je synonymom pre klȅk a klȅka.
Czirbusz G.: A kárpátok hegyeinek és folyóinak. Nagybecskerek, 1908.
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladom názvov obcí a miest. Kultúra slova 2010 44: 146-153.
Matasović R.: Etymological Dictionary of Proto-Celtic. Leiden/Boston, 2009.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Pršo A.: O pôvode niektorých názvov obcí na Hornej Nitre. Slov. reč, 48: 283-288,
1983
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)