Potok Sestrč je pravým prítokom Váhu v Liptovskej kotline. Popri potoku existovala aj rovnomenná osada, ktorá pred zánikom v roku 1971 mala len tri domy (Uhlár, 1990). Na vrchu Sestrč nad potokom stál v stredoveku najstarší komitátny hrad Liptova. Historické názvy sú: 1265 Sesturche, 1296, 1299 Sesterche, 1323 Zostorche, 1355 Sestereh, 1463 Sesthercz. Šmilauer (1932) podáva dva možné výklady: 1. Názov súvisí s ruskou riekou Sestra 2. Východiskom je koreň *ser-, tiecť, bežať (Rozwadowski). Sám považuje názov za neobjasnený. Podľa Stanislava (1949) primárne je meno osady, sekundárne je meno potoka. Pôvodná forma mena bola Sestrčä, v súčasnej slovenčine Sestrča. Názov osady bol utvorený z osobného mena Sestrъkъ pomocou prisvojovacej prípony -ja. Predpokladá sa spojenie Sestrъk-ja, z čoho sa vyvinula celkom pravidelne forma Sestrъča, resp. Sestrъčä. Osobné meno Sestrъkъ má súvisieť s podstatným menom sestra. Túto etymológiu akceptoval aj Uhlár (1990). Po srbochorvátsky sȅstrīć i sȅstričić je 1. synovec (sestrin syn) 2. bratranec.
Názov Sestrč má podobnú formu ako názvy Príslop, Prílesok, Prosiek, Ráztoky a predpona se- je podobná ako v českých slovách sestup, seskok, sesuv, po slovensky zostup, zoskok, zosuv (1323 Zostorche). Predpona se-/zo- vyjadruje pohyb smerom dole. Druhá časť-strč súvisí so slovesami strečkovať, dial. striekať = rýchlo bežať, sch. stŕčati, stŕkati = zbehnúť (dolu).
Potok Vedžer pramení pod hradom Zniev a po 5,2 km ústi do rieky Turiec. Jeho historické mená sú: 1736 Vadzar, Wadzar, 1892 Vädžer, 1969 Vedžer. Pri potoku vybudovali premonštrátski mnísi v 13.storočí najstarší rybník v Turci, ktorý sa tiež volá Vedžer. Krško (2003) považuje názov za nejasný a neuvádza žiadny pokus o jeho výklad. Potok s rybníkom spája asi 500 m dlhý prívodný kanál, ktorý by mohol byť kľúčom k objasneniu mena Vedžer. Historický slovník slovenského jazyka pri hesle vedený uvádza: ťahaný, riadený, usmerňovaný; ductus: wedeny, woďeny. Po srbochorvátsky vaditi je čerpať vodu, vodati je vodiť, viesť a väda i váda je náhon i hať. Meno Vedžer, Vädžer mal pôvodne len prívodný kanál, náhon, privádzač a ten sa preniesol aj na celý potok.
Historický slovník slovenského jazyka VI. Bratislava, 2005.
Krško J. Hydronymia povodia Turca. Banská Bystrica, 2003.
Stanislav J.: Niekoľko názvov zo starého Liptova. Slovenská reč, 1949, 15(3-4): 74-81.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Uhlár V.: Názvy vodných tokov v miestnych názvoch Liptova. Kultúra slova, 1990, 24(2): 49-58.
nedeľa 27. novembra 2011
piatok 25. novembra 2011
Etymológia hydronyma Ipeľ
Svojou dĺžkou 232 km patrí Ipeľ medzi väčšie rieky Slovenska. Jej najstaršie zápisy sú: 1135 Ipul, 1138 Ipul, Ipol, 1236 Ypul, Ipul, Ipol. Šmilauer (1932) zhrnul súdobé názory na pôvod mena Ipľa. Slovanské etymológie vychádzali zo slov Teplá, Vipely, Wipliwam – rozvodňujem sa a izpoltiť – deliť sa. Germánska etymológia vychádza zo sthn. aphol – Apfelbach. Sám autor považuje názov Ipeľ za nejasný a spolu s Melichom predpokladá jeho ilýrsky pôvod. O ilýrskom pôvode má svedčiť element -ulo-, častý v ilýrskych miestnych názvoch. Podľa Czirbusza (1910) názov Ipľa súvisí so starým nemeckým názvom tisu (Taxus): iva = Eibe, Eipel = Eifel. Novšie prišiel Ondruš (1979) s názorom, že Ipeľ má baltský pôvod: ùpė je po litovsky rieka, upẽlis riečka, to isté znamená lotyšské upe, resp upele. K tejto etymológii sa pridali Majtán a Žigo (1999). Aj Lutterer, Majtán a Šrámek (1982) píšu, že česká rieka Úpa (nem. Aupa) má pôvod baltoslovanský (možno i starší) a súvisí s lit. ùpė a lot. upe = rieka. Meno Úpa má znamenať vodný tok, prúd. Rovnaký pôvod má podľa Pospelova (Wikipedia) aj ruská rieka Упá (Upá). Podľa Šmilauera (1981) česká Úpa a ruská Упá sú podoby staroeurópske. Litovské upẽlis je tvorené deminutívnym -l-, v slovanských jazykoch neexistujúcim a nemožno z neho vychádzať. Ondruš (2000) píše, že severne od Udavy je menší ľavý prítok Laborca Vypava. Meno Vypavy má tiež súvisieť s baltským ùpė a upe. Obec Udava na Slovensku nie je (autor zrejme myslel Udavské) a na turistickej mape je v tomto priestore len potok Výrava. Rieka Vipava sa však nachádza v Slovinsku.
Pri viacerých slovenských riekach, napr. Cirocha, Galamia, Gortva, Hučava, Laborec, Revúca, Vyčoma atď. sa ukázalo, že ich meno súvisí so zvukom, zurčaním, šumemím vody. Takúto motiváciu môže mať aj Ipeľ. Podľa zvuku, hlasu sú pomenované viaceré vtáky. Pre nás je zaujímavý dudok (Upupa): arm. popop, lat. upupa, gr. ἔποψ (ἐποποῖ = krik dudka), angl. hoopoe [hu:pu:], dnem. Hupphupp, poľ. hupek a výr (Bubo): arm. bu, lat. būbō, gr. βύᾱς, poľ. puhacz i puchacz, lot. ūpis, nem. Uhu, v starej nemčine ūve, ūfe, šv. uf, stnord. ūfr. Po lotyšsky ūbele je hrdlička, ūbot znamená hrkútať. Bučiak (Botaurus), čes. bukač, ukr. бугáй sa povie rus. выпь i выпъ. Je to vták príbuzný volavke (Ardea), rus. цáпля i чáпля. Jeho hlas má podobu prump i iprump, Nemci nazývajú bučanie bučiaka Küben. Podľa Miklosicha (1862-65) выпeлица, выпица, выпъ a выпль je čajka (Larus). V starej ruštine выпeлица je sova, випль je čajka. (Determinácia vtákov v cirkevnej slovančine a starej ruštine nemusí byť presná a môže ísť aj o bučiaka. Vypelica sa v knihe Leviticus spomína medzi vtákmi, ktoré sa nemajú konzumovať: sova, pelikán, bučiak, pštros, kukučka, čajka a iné. Daľ (1978) predpokladá, že ide o kukučku). Východiskom pre posledne menované vtáky sú slovesá: stsl. въпити a възъпити = kričať, rus. вопить, sch. vàpiti = vrieskať, kvíliť a podstatné mená: strus. vъplь, rus. вопль, bul. вóпъл, = nárek, kvílenie a sch. vȁpāj = nárek. Litovské ùpas sa prekladá ako echo, vapéti je džavotať, pren. zurčať. Stsl. slovesu въпити zodpovedá po strate počiatočného „v“ slovenské úpieť, čes. úpěti a sch. upiti, s významom nariekať, kvíliť. Čeština pozná aj slovné spojenie vítr úpí. Po litovsky úbti a úbauti znamená kričať, po lotyšsky ūbot znamená hrkútať. Anglosaské slovo wōplīce znamená mournfully, with lamentation. Balto-slovanským slovesám zodpovedajú germánske, napr. gót. wopjan, anglsas. wōp, angl.whoop, stangl. wepan a angl. weep[wi:p], stnem. wuofan a stnord. ōpa s významom plakať, kričať.
Pri vtákoch ako je dudok (Upupa), výr (Bubo) a bučiak (Botaurus) sa prijíma zvukomalebný pôvod ich mien. Pri niektorých druhoch hmyzu ako napr. osa (Vespa) je etymológia nejasná a uvažuje sa o motivácii tkať, pliesť, nem. weben. Osa sa povie lat. vespa, stprus. wobse, lit.vapsvà, lot. lapsene, angl. wasp, stangl. wæfs, wæps, wæsp, nem. Wespe, stnem. wefse, wafsa, wepsia. Snáď by sme sem mohli zaradiť aj lat. apis = včela. Chrobák sa povie lot. vabole, lit. vãbalas, hmyz je lit. vabzdỹs. Naša osa má vychádzať z baltoslovanského koreňa *wops(w)a. V tomto prípade by sa dalo vychádzať zo slovies: stsl. въпити, rus. вопить, sch. vàpiti, lit. vapéti, gót. wopjan. Stnord. ōpa znamená kričať, volať, isl. óp je krik, uppþot je hluk, lomoz. Pri latinskom slovese vāpulō, -āre predpokladá de Vaan (2008) príbuznosť s gót. wopjan, pričom pôvodne malo rovnaký význam: plakať, kričať. Základný tvar mohol mať podľa neho formu *vāpelo- = kričať, kde koreň *vāp- je zvukomalebný.
Pohľad na slovnú zásobu indoeurópskych jazykov ukazuje, že mená viacerých vtákov majú zvukomalebný pôvod a vychádzajú z koreňa up-, v slovanských jazykoch aj (v)yp- a (v)ip-. Mená riek Ipeľ, Úpa, Упá a Vipava nesúvisia s menom žiadneho vtáka, no zvukomalebná motivácia je bežná aj pri menách riek. Suffix -eľ je v slovenčine bežný, napr. kvapeľ, kúpeľ, sopeľ, kašeľ, brheľ, čmeľ, čurpeľ atď. Podobné je to aj pri rieke Vipava (suffix -ava). O apelatívach: stprus. ape, lit. ùpė, lot. upe s významom rieka sa uvádza, že sú motivované slovesami tiecť, prúdiť. O ich možnom zvukomalebnom pôvode sa neuvažuje. S našou problematikou zrejme súvisí aj meno moravskej rieky Opava (1031 Vpa, 1062 Opa). Lutterer, Majtán a Šrámek (1982) píšu, že treba vychádzať zo starého indoeurópskeho slova *apa/*opa = voda, rieka. Z rovnakých slov vychádza aj Duridanov (1975) pri vysvetľovaní pôvodu hydronyma Opajska reka (*Opaja). V týchto prípadoch by sa dalo uvažovať aj o gótskom wopjan, ruskom вопить, prípadne staronordickom ōpa z významom kričať. Koreň *ap- s významom voda, rieka je známy v starých jazykoch (chetitskom, staroindickom, staroiránskom a tocharskom) a v baltských jazykoch. Popri Baltoch aj Rumuni majú slovo ápă s významom voda, potok, rieka. Niektorí autori hľadajú jazykovú príbuznosť medzi Baltmi, Dákmi a Trákmi, čím by sa dalo vysvetliť slovo ápă v rumunčine. Príkladom rumunských hydroným sú napr. Apa Neagră, Apa Pistrongaş, Apa Caldă, Apa Lină, Apele Albe, Apele Vii a iné. (Vpreklade Čierny potok, Pstruhový potok, Teplý potok atď.). Ani baltské rieky nemajú meno Upe ale napr. Šešupė, Lielupe, Ritupe. V staroslovienskom jazyku вапа je stojatá voda, stagnum. Etniká žijúce v strednej Európe posledných 2500 rokov (Kelti, Germáni, Slovania) nemajú v slovnej zásobe koreň *ap- s významom voda, rieka a kto tu žil predtým nevieme. Ak by boli mená riek Úpa, Ipeľ, Vipava a Opava predkeltské mohli by sme uvažovať o motivácii voda, rieka, v prípade že sú mladšie, je ich motivácia skôr zvukomalebná. Pre túto motiváciu hovorí veľký počet slovenských hydroným založených na zvuku vody.
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка I. Москва, 1978.
Duridanov, I.: Die Hydronymie des Vardarsystems als Geschichtsquelle. Köln - Wien, 1975.
Czirbusz G.: A kárpátok hegyeinek és folyóinak. Nagybecskerek, 1908.
Lutterer I., Majtán M., Šrámek R.: Zeměpisná jména Československa. Praha, 1982
Majtán M., Žigo P.: Hydronymia povodia Ipľa. Bratislava, 1999.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Ondruš Š.: Slovenské rieky - pôvod mien. Studia Academica Slovaca. 1979, 8: 269-287.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory slov. Martin, 2000.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Šmilauer V.: Šimon Ondruš: Slovenské rieky - pôvod mien. Zpravodaj místopisní komise ČSAV. 1981, 22 (1-2): 151-156.
de Vaan, M.: Etymological Dictionary of Latin and the other Italic Languages. Leiden - Boston, 2008.
Pri viacerých slovenských riekach, napr. Cirocha, Galamia, Gortva, Hučava, Laborec, Revúca, Vyčoma atď. sa ukázalo, že ich meno súvisí so zvukom, zurčaním, šumemím vody. Takúto motiváciu môže mať aj Ipeľ. Podľa zvuku, hlasu sú pomenované viaceré vtáky. Pre nás je zaujímavý dudok (Upupa): arm. popop, lat. upupa, gr. ἔποψ (ἐποποῖ = krik dudka), angl. hoopoe [hu:pu:], dnem. Hupphupp, poľ. hupek a výr (Bubo): arm. bu, lat. būbō, gr. βύᾱς, poľ. puhacz i puchacz, lot. ūpis, nem. Uhu, v starej nemčine ūve, ūfe, šv. uf, stnord. ūfr. Po lotyšsky ūbele je hrdlička, ūbot znamená hrkútať. Bučiak (Botaurus), čes. bukač, ukr. бугáй sa povie rus. выпь i выпъ. Je to vták príbuzný volavke (Ardea), rus. цáпля i чáпля. Jeho hlas má podobu prump i iprump, Nemci nazývajú bučanie bučiaka Küben. Podľa Miklosicha (1862-65) выпeлица, выпица, выпъ a выпль je čajka (Larus). V starej ruštine выпeлица je sova, випль je čajka. (Determinácia vtákov v cirkevnej slovančine a starej ruštine nemusí byť presná a môže ísť aj o bučiaka. Vypelica sa v knihe Leviticus spomína medzi vtákmi, ktoré sa nemajú konzumovať: sova, pelikán, bučiak, pštros, kukučka, čajka a iné. Daľ (1978) predpokladá, že ide o kukučku). Východiskom pre posledne menované vtáky sú slovesá: stsl. въпити a възъпити = kričať, rus. вопить, sch. vàpiti = vrieskať, kvíliť a podstatné mená: strus. vъplь, rus. вопль, bul. вóпъл, = nárek, kvílenie a sch. vȁpāj = nárek. Litovské ùpas sa prekladá ako echo, vapéti je džavotať, pren. zurčať. Stsl. slovesu въпити zodpovedá po strate počiatočného „v“ slovenské úpieť, čes. úpěti a sch. upiti, s významom nariekať, kvíliť. Čeština pozná aj slovné spojenie vítr úpí. Po litovsky úbti a úbauti znamená kričať, po lotyšsky ūbot znamená hrkútať. Anglosaské slovo wōplīce znamená mournfully, with lamentation. Balto-slovanským slovesám zodpovedajú germánske, napr. gót. wopjan, anglsas. wōp, angl.whoop, stangl. wepan a angl. weep[wi:p], stnem. wuofan a stnord. ōpa s významom plakať, kričať.
Pri vtákoch ako je dudok (Upupa), výr (Bubo) a bučiak (Botaurus) sa prijíma zvukomalebný pôvod ich mien. Pri niektorých druhoch hmyzu ako napr. osa (Vespa) je etymológia nejasná a uvažuje sa o motivácii tkať, pliesť, nem. weben. Osa sa povie lat. vespa, stprus. wobse, lit.vapsvà, lot. lapsene, angl. wasp, stangl. wæfs, wæps, wæsp, nem. Wespe, stnem. wefse, wafsa, wepsia. Snáď by sme sem mohli zaradiť aj lat. apis = včela. Chrobák sa povie lot. vabole, lit. vãbalas, hmyz je lit. vabzdỹs. Naša osa má vychádzať z baltoslovanského koreňa *wops(w)a. V tomto prípade by sa dalo vychádzať zo slovies: stsl. въпити, rus. вопить, sch. vàpiti, lit. vapéti, gót. wopjan. Stnord. ōpa znamená kričať, volať, isl. óp je krik, uppþot je hluk, lomoz. Pri latinskom slovese vāpulō, -āre predpokladá de Vaan (2008) príbuznosť s gót. wopjan, pričom pôvodne malo rovnaký význam: plakať, kričať. Základný tvar mohol mať podľa neho formu *vāpelo- = kričať, kde koreň *vāp- je zvukomalebný.
Pohľad na slovnú zásobu indoeurópskych jazykov ukazuje, že mená viacerých vtákov majú zvukomalebný pôvod a vychádzajú z koreňa up-, v slovanských jazykoch aj (v)yp- a (v)ip-. Mená riek Ipeľ, Úpa, Упá a Vipava nesúvisia s menom žiadneho vtáka, no zvukomalebná motivácia je bežná aj pri menách riek. Suffix -eľ je v slovenčine bežný, napr. kvapeľ, kúpeľ, sopeľ, kašeľ, brheľ, čmeľ, čurpeľ atď. Podobné je to aj pri rieke Vipava (suffix -ava). O apelatívach: stprus. ape, lit. ùpė, lot. upe s významom rieka sa uvádza, že sú motivované slovesami tiecť, prúdiť. O ich možnom zvukomalebnom pôvode sa neuvažuje. S našou problematikou zrejme súvisí aj meno moravskej rieky Opava (1031 Vpa, 1062 Opa). Lutterer, Majtán a Šrámek (1982) píšu, že treba vychádzať zo starého indoeurópskeho slova *apa/*opa = voda, rieka. Z rovnakých slov vychádza aj Duridanov (1975) pri vysvetľovaní pôvodu hydronyma Opajska reka (*Opaja). V týchto prípadoch by sa dalo uvažovať aj o gótskom wopjan, ruskom вопить, prípadne staronordickom ōpa z významom kričať. Koreň *ap- s významom voda, rieka je známy v starých jazykoch (chetitskom, staroindickom, staroiránskom a tocharskom) a v baltských jazykoch. Popri Baltoch aj Rumuni majú slovo ápă s významom voda, potok, rieka. Niektorí autori hľadajú jazykovú príbuznosť medzi Baltmi, Dákmi a Trákmi, čím by sa dalo vysvetliť slovo ápă v rumunčine. Príkladom rumunských hydroným sú napr. Apa Neagră, Apa Pistrongaş, Apa Caldă, Apa Lină, Apele Albe, Apele Vii a iné. (Vpreklade Čierny potok, Pstruhový potok, Teplý potok atď.). Ani baltské rieky nemajú meno Upe ale napr. Šešupė, Lielupe, Ritupe. V staroslovienskom jazyku вапа je stojatá voda, stagnum. Etniká žijúce v strednej Európe posledných 2500 rokov (Kelti, Germáni, Slovania) nemajú v slovnej zásobe koreň *ap- s významom voda, rieka a kto tu žil predtým nevieme. Ak by boli mená riek Úpa, Ipeľ, Vipava a Opava predkeltské mohli by sme uvažovať o motivácii voda, rieka, v prípade že sú mladšie, je ich motivácia skôr zvukomalebná. Pre túto motiváciu hovorí veľký počet slovenských hydroným založených na zvuku vody.
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка I. Москва, 1978.
Duridanov, I.: Die Hydronymie des Vardarsystems als Geschichtsquelle. Köln - Wien, 1975.
Czirbusz G.: A kárpátok hegyeinek és folyóinak. Nagybecskerek, 1908.
Lutterer I., Majtán M., Šrámek R.: Zeměpisná jména Československa. Praha, 1982
Majtán M., Žigo P.: Hydronymia povodia Ipľa. Bratislava, 1999.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Ondruš Š.: Slovenské rieky - pôvod mien. Studia Academica Slovaca. 1979, 8: 269-287.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory slov. Martin, 2000.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Šmilauer V.: Šimon Ondruš: Slovenské rieky - pôvod mien. Zpravodaj místopisní komise ČSAV. 1981, 22 (1-2): 151-156.
de Vaan, M.: Etymological Dictionary of Latin and the other Italic Languages. Leiden - Boston, 2008.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)