streda 26. decembra 2012

Etymológia hydroným Ipoltica a Poltarica

Riečka Ipoltica (16 km) sa vlieva do Čierneho Váhu, Poltarica (16,8 km) je prítokom Ipľa. Na pôvod týchto hydroným je niekoľko názorov. Krško (2007) píše, že Ipoltica má podobnú motiváciu ako ďalšia významná rieka Ipeľ - obidva názvy súvisia s praslovanskou podobou (j)upeľ, (j)upoľ (kde môžeme nájsť paralelu s litovským upelis), ktorá označovala rieku. V názve Ipoltica môžeme vidieť aj východiskový tvar pre mesto Poltár, ktoré bolo motivované praslovanským koreňom -plt-, -pelt- vo význame mokraď, mokrina. Zo základu pelt-: plt- vo význame mokro, mokrina, voda odvodzuje meno Poltára aj Ondruš (2002). Základ polt- je nezvučnou obdobou zvučného bolt-, po ôsmom storočí blato, bloto, boloto. Prvotné pomenovanie malo podľa neho podobu Pltár a Maďari ho po desiatom storočí transformovali na Poltár.

So zaujímavými názormi prišiel Kútnik Šmálov (2005), ktorý v kapitole Benediktíni na Slovensku v IX.-XI. storočí píše, že toponymá sú petrifikovaným archívom. Autor píše, že kláštor sv. Hypolita v Nitre pod Zoborom založili benediktíni zo Sankt Pölten v Rakúsku ešte v dobách Veľkej Moravy. Benediktíni z Nitry šírili kresťanstvo ďalej na východ, o čom svedčia viaceré miestne názvy. V Liptove to má byť 1. vrch Ipolt, 2. riečka Ipoľtica a 3. sídlisko Ipolt. Tieto toponymá majú svedčiť o prítomnosti benediktínov-eremitov v doline Čierneho Váhu. Nedostatkom týchto úvah je, že 1. prítomnosť benediktínov v tejto lokalite nie je písomne doložená, 2. kaplnka v bývalej osade Ipolt nie je zasvätená sv. Hypolitovi ale Najsvätejšej Trojici a 3. osada je známa pod menom Ipolt a nie Sv. Ipolt (Hypolit) ako je to pri iných liptovských osadách, napr. Lipt. sv. Anna, Lipt. sv. Mara, Lipt. sv. Ján, Lipt. sv. Michal, Lipt. sv. Mikuláš a Lipt. sv. Ondrej. Menom sv. Hypolit (Ipolt, Polt) majú byť motivované aj miestne názvy: 1. rieka Ipol (Ipeľ), 2. potok Poltal (Poltarica) a 3. obec Poltár. Proti tejto etymológii môžeme mať rovnaké námietky ako v prípade liptovských toponým.

Dňa 4.10.1260 vydal uhorský kráľ Belo IV listinu, v ktorej potvrdzuje majetok kláštoru v Spišskom Štiavniku. Jedným z hraničných bodov tohto majetku bol aj vrch Polta alio nomine (ináč) Golicha, čo je dnešná Kráľova hoľa. Názov Golicha (Golica, Holica) vychádza z psl. a stsl. golъ „holý“. Názov Polta má rovnaký význam a vychádza zo slova polъ, ktoré Miklosich (1862-65) prekladá ako apertus, čo po latinsky znamená nepokrytý, obnažený. V ruštine pólyj znamená holý, pustý. Významom podobné sú slová poľana a pole. Na hrebeni Kráľovohoľských Tatier sú dominantné tri vrchy: Kráľova hoľa (1948 m), Veľká Vápenica (1691 m) a Veľký bok (1727 m), ktorých vrcholy boli holé a mohli sa teda volať Polta. Podľa urbára panstva v Liptovskom Hrádku z roku 1670 sa Kráľovohoľské Tatry volali alpes Ipolt (vrchy Ipolt). Veľký bok sa ešte v roku 1736 volal Ipolt Weliky a aj Matej Bel ho v roku 1742 tiež spomína ako Ipolt veliký. Nápadnú zmenu Polta > Ipolt určite nevyvolali domáci Slováci ale iné etnikum. V okolí Liptovského Hrádku je Uhorská Ves, v ktorej sa usadili maďarské posádky po obsadení Liptova. Nemci žili v obci Hybe a v Nižnej a Vyšnej Boci, kde ťažili zlato a farebné kovy. Nemci učite hľadali zlato aj na Polte (Veľkom boku) a predpokladali, že jej názov súvisí s osobným menom Polt, Ipolt, Hypolit. Vrch Ipolt dal meno potoku Ipoltica, ktorý pramení pod ním i osade Ipolt (cirkevno-právne patrila pod Hybe) známej pod týmto menom ešte začiatkom 19. storočia. Neskôr sa volala Hošková a dnes Čierny Váh. Liptáci volali Ipolticu Ipôľtica a Ipolt bol zrejme Ipôlt. V slovenčine pôlt je pás slaniny, prípadne bok svine určený na údenie. Toto slovo poznajú aj iní Slovania, čes. polt, stčes. polet, hluž. połč, ukr. a rus. póloť, sln. plat, východiskom je polъtь a to z polъ „polovica“. Iným významom slova polъ je strana, bok. Zmena Ipolt > Veľký bok je výsledkom ľudovej etymológie, keď sa Ipolt (Ipôlt) považoval za pôlt „bok“.

Rovnaký pôvod má aj potok Poltarica. V listine, ktorú vydal Belo IV v roku 1246 vedie hranica: per medium siluae Polta, exit ad lapidem album, praetera cadet in flumen Poltal ... Meno riečky Poltal (Poltar), dnešnej Poltarice i mesta Poltár (1409 Naghpolthar, Kyspoltar) je odvodený od lesa (silva) Polta, ktorého časť bola zrejme nezalesnená, pustá, holá. Miestny názov Biela skala (lat. lapis albus) nájdeme aj na súčasných mapách. Južne od hrebeňa Bielej skaly tečie Poltarica a severne od neho potok Polovno, prítok Poltarice. Mená obidvoch vodných tokov i lesa Polta (dodnes sa zachoval chotárny názov Polovno) vychádza zo slova  polъ, rusky pólyj „holý, obnažený“, v našom prípade les s poľanami, holinami.

V Zoborskej listine z roku 1113 sa v Hornom Turci spomína osada sv. Hypolita (villa qusedam sancti Ypoliti) ako majetok zoborského kláštora sv. Hypolita. Zo strany Slovenského Pravna bol hranicou potok Polerieka (Polereca, Polireca). Asi 1 km východne od potoka je vŕšok Polík, na ktorom stojí ranogotický kostolík sv. Kozmu a sv. Damiána. Kostolík dali postaviť zemania z Polerieky a Bobonuka a dnes patrí do katastra Abramovej, ktorá sa od Polerieky oddelila ešte v stredoveku. V roku 1340 sa v tomto priestore spomína possessio regalis de Polik. Kútnik Šmálov (2005) uvádza, že aj potok Polerieka a vrch Polík sú odvodené z mena Hypolit (skrátené na Ipolt, Ipol, Polt, Poli, Pol). Krajčovič (2005) rieši etymológiu obce Polerieka (1363 Polereka) a nie potoka. Podľa neho názov je zložený zo slova pole (psl. *polje) v staršom význame časť menej úrodnej zeme a rieka s významom vodný tok, z ktorého je okolie zavlažovené záplavami alebo zavlažovať ho z rieky je služobnou povinnosťou obyvateľov obce. Takáto motivácia pomenovania obce neobstojí, lebo meno potoka je staršie (spomína sa už v roku 1113). Potok meria len 6,6 km, z čoho prvá polovina tečie horou, druhá lúkami. Služobná povinnosť obyvateľov zavlažovať polia neprichádza do úvahy. Podľa Krajčoviča podnet na vznik názvu Polerieka mohol dať aj pôvodne voľne sa rozlievajúci tok z minerálneho prameňa v chotári obce. Výdatnosť prameňa je však slabá na to aby dal meno obci alebo potoka.                                                                                 

Králik (2010) pri odvodzovaní hydronyma Polerieka vychádza z ruského adj. pólyj (z *polъ) s významom dutý, prázdny; pustý, holý; otvorený, (o vode) vysoký, vyliaty a v ruských dialektoch aj nepokrytý ľadom, nezamrznutý. Z viacerých možností si autor vybral motiváciu rozlievajúci sa, rozliaty tok, resp. nezamŕzajúci tok. Takáto interpretácia je prijateľná, no s prihliadnutím na iné slovenské toponymá môže byť aj iná. Na dohľad od Polerieky je vrch Polík, pričom v Štiavnických vrchoch je vrch Holík. Polík a Holík je rovnaká dvojica ako Polta a Golicha, pričom východiskom sú adj. polъ, resp. golъ s významom holý, obnažený, pustý. Polík je v súčasnosti nezalesnený, na jednom svahu je cintorín a na vrchole je kostol s niekoľkými solitérnymi stromami. Polerieka a Polík patrili vo včasnom stredoveku do jedného chotára. Holé, lysé vrchy, napr. Lysá hora, Lysec boli pre starých Slovanov posvätné, možno aj preto tu cirkev dala postaviť kostol. Miestny názov Polík je aj v katastri Ružomberka, Uhorskej Vsi, Vavrišova, Lipt. Jána a vrch Polík (271 m) je v Cerovej vrchovine. V Hornom Turci pri obci Háj bola v stredoveku osada Polun zaznačená v listinách z rokov 1340 a 1529. Polun je dnešné Čremošné. Aj toto meno zrejme vychádza zo slova *polъ. Šikura (1944) uvádza, že Polun je asi Poľana, čo by i prírodným charakterom zodpovedalo neskoršiemu Čremošnému. Motiváciou toponým Polta (les i Kráľova hoľa) a Ipolt (Veľký bok) bol starší význam adj. polъ = holý, pustý. Pomenovanie vodných tokov Ipoltica, Poltarica a Polovno je druhotné. V Kráľovohoľských Tatrách sú dvojice: vrch Kráľova hoľa → potok Holičná, vrch Veľká Vápenica → potok Vápenica, vrch Ipolt (dnes Veľký bok) → potok Ipoltica. Aj vrch Polík a potok Polerieka (Polireca) majú zrejme spoločnú etymológiu a sú pomenované podľa holého, resp. nezalesneného terénu na nive Turca. Polerieka je potok tečúci „polým“ terénom, resp. poľom v pôvodnom význame tohto slova. Motiváciu nezamŕzajúci tok môže mať skôr rieka Polta (168 km) v Archangeľskej oblasti Ruska.  Daľ (1980) uvádza z Archangeľskej oblasti slovné spojenie „rjeka póla“ = holá, čistá rieka, nepokrytá ľadom.

S našimi toponymami Poltár a Poltarica sa niekedy spája ukrajinské mesto Poltava (Poltáva). Historické záznamy pre Poltavu sú: 1174 Ltava, neskôr Oltava, 1757 Pultava. Podľa Kissa (1978) meno Poltavy súvisí s blatistým, močaristým terénom. Súvisí s protoindoeurópskym koreňom *l(H)u-to- „blato“, z ktorého je stír. loth, lat. lutum, lit. liutýnas a iné. Východiskom je *Lъtava > Ltava. Aj Slovinci majú svoju Poltaricu, čo je pravý prítok rieky Krka. Pri jej prameni je jaskyňa Poltarica, objavená v roku 2003. Naša Poltarica má meno podľa lesa Polta, ktorým pretekala. Slovinská riečka môže mať aj inú motiváciu pomenovania. Slovinčina pozná slovo poltár, čo je prútený kôš na prechovávanie ulovených rýb vo vode (môže sa ťahať aj za člnom). Súvislosť tohto slova s Poltaricou je nejasná. Miklosich (1862-65) má pri slove polъ aj významy: gr. ἐπαρυστήρ, čo je črpák na nalievanie oleja do lampy a lat. haustrum, kde haurīre je čerpať vodu (napr. zo studne). V slovinčine tomu zodpovedá sloveso pláti, póljem „čerpať vodu“. Iné významy slovesa pláti sú: (o vode) vlniť sa, búriť sa, vrieť, kypieť, špliechať, prúdiť. Meno Poltarice bude zrejme súvisieť s jej prudkým tokom.

Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка III. Москва, 1980.
Kiss L.: Földrajzi nevek etimológiai szótára. Budapest, 1978.
Krajčovič R.: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest. Bratislava, 2005.
Králik Ľ.: K etymologickej interpretácii hydronyma Polerieka. In: Lexika slovenskej onymie. Bratislava, 2010.
Krško J.: Vody horného Váhu očami jazykovedca. In: Medzinárodná konferencia prírodovedných pracovníkov múzeí a pracovníkov múzeí v prírode. Liptovský Mikuláš, 2007.
Kútnik Šmálov J.: Kresťanský stredovek Slovenska. Bratislava, 2005.
Ondruš Š.: Pôvod mena Poltár. In: Mesto Poltár. Regionálna monografia. Poltár, 2002.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Šikura J.Š.: Miestopisné dejiny Turca. Bratislava, 1944.

štvrtok 29. novembra 2012

O miestnych názvoch Žibritov, Žibrica, Žibrid a Lašid

Obec Žibritov sa nachádza v Štiavnických vrchoch, na ceste medzi Krupinou a Banskou Štiavnicou. V stredoveku túto oblasť intenzívne osídľovali nemeckí kolonisti. Historické zápisy pre Žibritov sú: 1266 Seurdfolua, Seweret, 1342 Sebrethfolua, 1773 Žibritowce. V dvojslovných názvoch prvá časť je osobné meno zakladateľa obce a druhá časť -folua, v súčasnej maďarčine falu, je obec, dedina. Meno zakladateľa obce vychádza z nemeckého Siegfried, v starej nemčine Sivrit (Sievert, Sivert),  čo Česi prekladajú ako Žibřid. V stredovekých zápisoch sa písmeno Ž zapisovalo spravidla ako S. Meno Žibritovu dal teda muž menom Žibrit (Sebreth, Seweret). Z Čiechch sú známe obce Žibřidov,  Žibřidice, Žibřidovice a rybník Žibřid.

Žibrid (867 m) je druhým najvyšším vrchom Súľovských skál. Dvojici Sivrit – Siegfied je podobná dvojica germánskych slov siv – Sieb. Po dánsky siv je sitina (Juncus) a po nemecky Sieb je sito, riečica. Kálal (1924) má vo svojom nárečovom slovníku slová žibra, žibro, s významom sito, riečica. Sito, na ktorom sa obilné zrná zbavujú špičiek je zúbor (rus.zubríť = vyštrbovať, vysekávať zuby). Žibra vo význame sito nemá so Žibridom nič spoločné, lebo chýba motivácia na takéto pomenovanie vrchu. Najpravdepodobnejšie je, že aj v tomto prípade oronymum vychádza z osobného mena Žibrid. V slovenských horách je veľa vrchov pomenovaných podľa mien osôb, napr. Janov vrch, Jánov grúň, Miškov vŕšok, Miková, Michalová, Ďurkov, Ďurkovec, Demianka atď. Tieto názvy sú buď dvojslovné alebo s príponou. V našom prípade by sme očakávali  názov Žibridov vrch, Žibridov, Žibridová a pod. Sú však aj vrchy pomenované podľa osobného mena bez prípony, napr. Gregor (914 m) v Nízkych Tatrách, Veľký Gregor (524 m), Demian (615 m), Demian (678 m) v Štiavnických vrchoch, Eliáš (1167 m) v Chočských vrchoch, Jarolím (788 m) v Malej Fatre a Abrahám (351 m) v Medzevskej pahorkatine. Do poslednej skupiny zrejme patrí aj Žibrid.

V publikácii Názvy vrchov a dolín Slovenskej socialistickej republiky sú len dva vrchy s príponou -id: Žibrid a Lašid. Lašid (470 m) sa nachádza v pohorí Považský Inovec, východne od Beckova. Po chorvátsky lašid je strašidlo, príšera, prízrak a duch (zlý i dobrý). Z významu tohto slova sa dá usudzovať, že je to čarovný, mýtický vrch spojený s nejakou povesťou. Svetozár Hurban Vajanský vo veršovanej povesti o záchrane Nitry (Nitrianska) z roku 1876 píše: „Blaník i Lašid i hory Pálavy junákov svojich vysielajú davy!“ O českom Blaníku i našom Sitne sa traduje, že v jeho útrobách je ukryté vojsko, ktoré pomôže národu v najťažších chvíľach. Blaník predstavuje české, Pálava moravské a Lašid slovenské vojsko. O zázračných vlastnostiach vrchu Lašid sa Vajanský mohol dozvedieť od svojho otca Jozefa Miloslava Hurbana, ktorý bol rodákom z Beckova.

Juh Tribeča tvorí horský hrebeň, na začiatku ktorého je Zobor a na konci Žibrica. Etymológiou týchto oroným sa zaoberal Stanislav (2004, prvé vydanie 1948). V stredovekých písomných pamiatkach je Zobor zapísaný ako Zobur, Zubor, Zubur, ojedinele aj so Ž: Sombor, de Subro. Autor vychádza zo slova zubor < *zǫbrъ. Zubor, čes. zubr, sln. zóber, sch. zȕbar, poľ. żubr, pôv. zubr, v stredovekých prameňoch i ząbr a  ząbrz je párnokopytník, ktorý u nás vo voľnej prírode dávno vyhynul. Na pôvod oronyma Zobor sú aj iné nazory: Melich si myslí, že pochádza z OM Sbor > Zbor. Častý je aj názor, že východiskom je ruské slovo sobór, údajne kláštor. Tento názor sa opiera o existenciu benediktínskeho kláštora sv. Hypolita pod Zoborom (nie na Zobore). Benediktíni však neprišli do Nitry z východu ale zo západu. V ruštine slovo sobór znamená: 1. hlavný, katedrálny chrám, 2. (cirkevný) snem, koncil a súvisí so slovom sobránie = zhromaždenie, sústredenie. Starosloviensky slovník uvádza pri slove sъborъ významy: 1. zhromaždenie, snem, synoda, 2. zhromaždisko, verejné miesto, 3. súbor, zbierka. Podľa Stanislava Zobor je zo slova zubor a Žibrica bola pôvodne *Zubrica. Pod Žibricou leží obec Žirany (1113 Sire, 1349 Syra), ktorej obyvatelia hovoria po maďarsky, čo zrejme spôsobilo zmenu Zubrica > Žibrica. V slovenských horách máme aj vrchy Zúbra a Zubrovka a 2x potok Zúbra. Tieto mená však zrejme vznikli až po zániku nosoviek.

Viacerí autori odvodzujú meno zubra zo slova zub, stsl. zǫbъ, poľ. ząb, sln. zób. Motiváciou zrejme nie sú jeho zuby ale špicaté rohy. Machek (1971) spája slovanské zubor, lit. stumbras a lot. sumbrs s gruzínskym domba „zubor“ a považuje tieto názvy za „praeurópske“. Gruzínskemu domba bude skôr príbuzné alb. dem a stír. dam, čo je býk. Slovo zubor sa niekedy spája aj s nem. Wisent „bizón“. Nemecké meno zubra má najbližšie k staroindickému viṣāṇā = roh (Kluge, 2002). Pri baltských menách zubra môže byť východiskom postupnosť: žambras/žumbras > zumbrs > sumbrs (www.suduva.com). Po litovsky žambis, žambris i žúobris je drevené radlo pluhu. Žambas je (ostrý) roh, okraj, žuburs je rásocha, výbežok, zub. Motiváciou pre pomenovania zubra v slovanských a baltských jazykoch sú zrejme jeho špicaté rohy.

Na internetovej stránke českej obce Sibřina (1197 Zebrin, 1309 Ziebrin, Zyebern, 1318 Syebrziny) sa odvodzuje jej meno zo základu *zebr, ktoré sa spája s rastlinou konopnica (Galeopsis). Rastliny rôznych rodov (Galeopsis, Lamium, Stachys, Polygala, Pedicularis, Rhinanthus, Linaria) patriace do viacerých čeľadí majú mená vychádzajúce z rovnakého základu: slc. ziabor, zäbor, žabrík, žiabrik, sln. zébrat, žíbrc, žibrt, žíbrje, žibrica, kašub. zibř, zabř, rus. žebrej, žaber, žíbrij, zjaber,  zjabrij, zjabir, zubrej, ukr. zjubrij, zjabrij, žabrij atď. Tieto rastliny dostali svoje mená podľa tvaru kvetov, ktoré pripomínajú pysk, pyštek, papuľku cicavcov. Východiskom sú ruské slovesá žabríť „žrať“ a zébriť, čes. dial. žibrat „hrýzť“. Aj názvy vrchov Zobor, Žibrid a Žibrica by sa dali teoreticky odvodiť od mien spomínaných rastlín. Mená vrchov a ľudských sídel sa však len výnimočne pomenovávali podľa bylín (na Slovensku je napr. vrch Žihľavník a dve osady Žihľava), spravidla to boli dreviny, napr. dub, buk, javor, jaseň, rakyta, smrek a pod. Nedá sa predpokladať, že by sa Žibrica, Zobor alebo Žibrid volali podľa názvov rastlín s pyskatými kvetmi.
 
So zubrom možno súvisí aj meno obce Žemberovce (1256 Sember, 1381 Zember) v okrese Levice. Stanislav (1942) ho odvodzuje z osobného mena Žǫbrъ. Podľa zápisu z roku 1381 to mohol byť aj  Zǫbrъ. Osobné meno Žǫbrъ, resp. Zǫbrъ zrejme súvisí so zubrom. Zápisy s nosovkou svedčia o tom, že Maďari prevzali názov ešte pred denazalizáciu. V okr. Veľký Krtíš máme obec Zombor (1327 Zobor, 1333 Zumbor, Zumbur, 1373 Zubur, 1374 Zombor) a v Maďarsku existujú štyri miestne názvy Zombor, so stredovekými zápismi Zumbor, Zombur, Zumbur, Zomber, Zembor a Zombor. Podľa Stanislava (2004) je etymológia týchto názvov *Zǫbrъ „zubor“. Na Slovensku sú podľa zubra pomenované oravské obce Zuberec, Zubrica (dnes v Poľsku)  a Zubrohlava, ich pôvod však nesiaha do stredoveku. Na rozhraní Talianska, Rakúska a Nemecka v Ortlerských Alpách je nápadný vrch Gran Zebrú (3851 m), nem. Königspitze. Podľa stredovekej legendy je pomenovaný podľa muža menom Johannes Zebrusius. Ako to pri legendách býva, Zebrusius sa skôr volal podľa vrchu. Aj Anonymus tvrdil, že Zobor sa volá podľa veľmoža Zubura. Alpský vrch Großglockner sa po slovinsky volá Veliki Klek. Slovanské meno vrchu Gran Zebrú mohlo byť Veľký Zubor.

Kálal M.: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica, 1924.
Kluge F.: Etymologisches Wörterbuch der deutschen Sprache. Berlin – New York, 2002.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Stanislav J.: Zo slovenských miestnych názvov. Slov. reč 1942 9(7-8): 193-195.
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Názvy vrchov a dolín Slovenskej socialistickej republiky. Bratislava, 1987.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku. Bratislava, 1978.

nedeľa 18. novembra 2012

Etymológia fytonyma ziabor (Galeopsis)

V slovanských jazykoch a ich nárečiach je väčší počet rastlinných názvov, ktorých pôvod považuje Vasmer (1967) i Machek (1954) za neobjasnený. Konopnica (Galeopsis) má mená: slc. ziabor, zäbor, ziaborček, čes. žabr, h.luž. zabrij, kašub. zibř, zabř, ukr. žabrij, žabrej, žabrik, sln. zébrat a pod. Najviac nárečových mien je v ruštine: žabrej, žaber, žebraj, žabrik, žíbrij, zjaber, zjabra, zjabrij, zjabrik, zjabir, zjabrjá, zubrej a šabrik. Po nemecky sa konopnica povie Hohlzahn (hohl = dutý, zahn = zub). Do tejto skupiny patria aj mená iných druhov rastlín. Hluchavka (Lamium) sa povie po slovinsky žíbrc, žibrt, žíbrje i žibrica, po chorvátsky je to žibrat, žibret a v slovenčine (dial.) je to tiež ziabor. Pobobné meno má aj čistec (Stachys), rus. žabrej, zjábrej, slc. dial. žabrík, žiabrik; všivec (Pedicularis), rus. žabrej; horčinka krušpánová (Polygala chamaebuxus), sln. žíbrc;  štrkáč (Rhinanthus), rus. zjábrej; pyštek, dial. pyšťok (Linaria), rus. žabréj, žabrík, poľ. dial. koci pysk; papuľka (Antirrhinum) vlčia huba, lvová huba, lvové papuľky, lvecí pysk. Hoci tieto druhy patria do rozličných čeľadí, ich spoločným znakom je tvar kvetu pripomínajúci pysk, ústa. Po slovensky sa niektorým z nich hovorí papuľka. Po stlačení kvetu z boku sa papuľka dokonca otvára. Čeľadi hluchavkovité (Lamiaceae) sa v minulosti hovorilo aj pyskaté (Labiatae). Po grécky λάμια je žralok, λαμυρός je pažravý, po latinsky labium je pera, gamba, pysk. Aj v názve Galeopsis grécke slovo γᾰλεός znamená žraloka. Po rusky žabríť, žabrováť znamená žrať; žabrún i žabróvka je pažravý jedák, žrút. Zébriť znamená žuť, hrýzť a zébri i zébry je spodná čeľusť ako aj spodné ďasná a priestor pod jazykom. Po litovsky žébrėti znamená jesť, lapať perami. Mená ziabor, žiabrik atď. súvisia aj so slovom žiabra, žiabre, rus. žábry, dial. zjábra, zébra, čo sú dýchacie orgány vodných živočíchov. Bernolák má zgabra (= zjabra, ziabra), vo význame „žaba“, čo je choroba jazyka a ústnej dutiny. Pôvod slova žiabre nie je celkom objasnený (Rejzek, 2001), no spája sa s avest. zafar „ústa, pažerák“ a koreňmi *gēb(h)-r-, *geb(h)- s významom čeľusť, ústa, žrať. Táto etymológia je v súlade s motiváciou pomenovania sledovaných rastlín. Slovo ziabor a jeho varianty je všeslovanské, a poznajú ho južní, východní i západní Slovania.

Vasmer (1967) k predchádzajúcej skupine zaradil aj rastlinu s ruským menom žibéc, čo je naša zubačka cibuľkonosná (Dentaria bulbifera), rus. zubjánka, nem. Zahnwurz, angl. toothwort. Lat. dens, nem. Zahn i angl. tooth je zub. Táto rastlina nie je pomenovaná podľa tvaru kvetov ale podľa koreňa, ktorý pripomína zub. Ľudové meno zubačky je: čes. babí zub, poľ. babie zęby. Je možné, že žibéc sa pôvodne volal zubéc „zub, zúbok“. V ruštine žabík je stvrdnutý zub ryby zvanej morský vlk. Žbíca v slovinčine znamená klinček. Ruské meno žíbrij, ukr. žibécь patrí aj kosienke (Serratula), ktorá tiež nemá pyskaté kvety. Jej meno je: rus., ukr. serpúcha, stč. a sln. srpek, slc. dial. sŕpok, poľ. sirp, sirpik, sierpik, bulh. sъrpec, chorv. srpac atď. Lat. serratus je pílovitý, so zubami ako na píle. Listy kosienky sú po stranách pílovité, zubaté. Aj púpava (Taraxacum) so zubatými listami má v ruštine meno zubnik. V prípade kosienky Serratula je možná aj kontaminácia s iným druhom. Konopnica napuchnutá (Galeopsis tetrahit) sa po ukrajinsky povie žabrij zvičajnij, dial. žabrik i serpušnik; pyštek (Linaria) ľonok, dial. žabki i serporiz; čistec (Stachys) čistecь, dial. žabrij i serputnik.

Otázkou je, či do tejto skupiny patria aj mená ďalších hluchavkovitých rastlín, napr. materina dúška (Thymus), hrdobarka (Teucrium) a saturejka (Satureia). Materina dúška a hrdobarka sa po rusky volá čebréc a ľudové mená materinej dúšky v ukrajinčine sú: čebrecь, čaber, čibrik, čabrik, čuberka, čebrinecь a čebričok. Saturejka má v slovanských jazykoch mená: slc. dial. čúbor, čúbrik, čes. čabr, čubr, poľ. cząber, stpoľ. czubr, sln. čóber, sch. čúbar, bul. čúbrica, ukr. čabér, rus. čabër, čáber a pod.  Mená týchto rastlín sú dosť variabilné, no na ich začiatku chýbajú písmená z alebo ž. Väčšina etymológov sa zhoduje v tom, že východiskom pre slovanské mená saturejky je grécke ϑύμβρα,  ϑυμβραία a ϑύμβρον = saturejka. Grécke meno saturejky súvisí buď s menom materinej dúšky = ϑύμον, ϑύμος (ϑύω znamená kúriť, dymiť), alebo pravdepodobnejšie so slovom τύφω = dymiť, kadiť.

Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка I. Москва, 1978.
Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка II. Москва, 1967.
Чопик В.И., Дудченко Л.Г., Краснова А.Н.:Дикорастущие полезные растения Украины. Киев, 1983.
Kálal M.: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica, 1924.
Machek,V.: Česká a slovenská jména rostlin. Praha, 1954.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.

streda 24. októbra 2012

O oronyme Grič

Nad mestom Handlová sa vypínajú dve dominanty: Veľký Grič 971 m a Malý Grič 971 m. Na mapách z 20. storočia sa mená týchto vrchov často menili, čo si všimli aj členovia Horolezeckého klubu Prometeus z Handlovej. Na stránke klubu (www.hkprometeus.sk) zhrnul ich názozy Štefan Krč v článku Názov hory. Od stredoveku až po koniec II. svetovej vojny žili v Handlovej prevažne Nemci, ktorí dali mená vrchom i ďalším častiam chotára. Veľký Grič volali Donner Stein (Hromová skala) a Malý Grič Spitzenberg. Spomína sa aj Scheibling Berg, ktorý domáci valajú Kebaňa, čo autor prekladá ako Piesková baňa. Po maďarsky kőbánya je kameňolom, ide teda skôr o Kamennú baňu (maď. kő = kameň). Na mape z roku 1911 sa spomína Donner Stein a Malý Grič. V čase tvrdej maďarizácie, kedy aj Handlovú (nem. Krickerhau) premenovali na Nyitrabánya sa na mape z roku 1914 spomína Nagy Kric. V ďalších rokoch to boli Gross Kritz a Klein Kritz (1921), Veľký Gryč a Malý Gryč (1938), Gross Kritz a Klein Kritz (1952). Ešte aj v roku 1989 sa v porastovej mape spomína Veľký Grič a Malý Kric. Tento názvoslovný chaos vyplýva zrejme z toho, že ani kartografi ani domáci obyvatelia nepoznali slovo grič a jeho význam. Členovia klubu sa význam slova grič dozvedeli až z časopisu Krásy Slovenska. Nešpor (1988) v tomto časopise pri objasňovaní názvu hradu Hričov píše, že grič je skala, skalnatý kopec. Handlovskí horolezci akceptujú oficiálny názov Grič, no pre zachovanie tradície vo svojich interných materiáloch hodlajú naďalej používať pre horu meno Kric, z nemeckého Kritz.

Czirbusz (1908) v knihe o pôvode mien vodných tokov a vrchov Uhorska spomína aj vrch Krics Krecset v pohorí Vtáčnik, pod ktorým zrejme myslí handlovský Grič. Autor doslova píše: Krics Krecset (Ptácsnik) = tuskó, gőrcs (krč, t.) krecset = kerecseny, turul madár (r.). Maďarské Krics je kombináciou slovenského Grič a nemeckého Kritz (Kric). Maď. tuskó je peň, nárečovo i kŕč (kĺč) a gőrcs je hrča, dial. grča, slovinsky gŕča, ukrajinsky (dial.) gýrča. Názov Krics (na mapách nedoložený) teda autor odvodzuje zo slov kŕč alebo hrča, maď. gőrcs. Ťažko povedať, kde sa vzala druhá časť názvu – Krecset. Po rusky a ukrajinsky kréčet a po poľsky krzeczot je sokol poľovnícky (Falco gyrfalco). Maďarský kerecsensólyom (sólyom = sokol) je náš sokol rároh (Falco cherrug). 

Súčasná slovenčina ani vo svojich nárečiach slovo grič ako apelatívum nepozná. Toto slovo sa zachovalo len v názve vrchov Malý a Veľký Grič. Po srbochorvátsky grîč je veľká skala, skalná stena, neprístupný zráz, návršie, gričast je skalnatý. Aj slovinčina pozná slovo gríč (adj. gríčast) s významom vrch, kopec, pahorok. Na Slovensku poznáme napr. Sivý vrch, Turecký vrch atď., na Balkáne je to Tuskov grič, Roštov grič alebo jednoducho Grič. Meno Grič má aj niekoľko balkánskych obcí. Podľa Snoja (1997) východiskom je praslovanský *gričь (alebo *gъričь) a súvisí pravdepodobne so slovom *gora. slk. hora. Miklosich (1862-65) má pri slove gričь význam κύων, canis, t.j. pes. Slovanské jazyky sa do 10. storočia podobali viac ako dnes a mali aj väčší počet  spoločných slov. Niektoré slová zostali všeslovanské, iné sa zachovali len v niektorých jazykoch a v ďalších zostali po nich ako relikty len toponymá.

Pod hradom Hričov (1265 Hrichou) ležia obce Horný a Dolný Hričov. Posledná z nich má historické zápisy: 1208 Rizoi, 1254 Hyrychou, 1282 Inferior Herichou, 1598 Also Hricho, 1773 Dolný Hrčow, 1808 Dolní Hryčow. Názov Hričov spája s apelatívom grič aj Stanislav (2004) v knihe Slovenský juh v stredoveku, ktorá pôvodne vyšla v roku 1948. Táto etymológia je najpravdepodobnejšia. Menej pravdepodobný je pôvod z osobného mena. Náš Gregor sa povie po rusky Grigorij a ukrajinsky Hryhorij. Hryhorijovi hovoria po domácky Ukrajinci a Rusíni Hryc, Poliaci Hryć. Aj na Slovensku je dosť rozšírené priezvisko Hric. V Laboreckej vrchovine je od tohto mena odvodený názov vrchu Hricová 363 m. Podľa Slovníka slovenských nárečí boli v širšom okolí Hričova zistené slová gric, gríc a hric, vo význame komická postava v ľudovom zvykosloví. Tento gric vychádza zo starobylého slova igrec, igric ktoré by sme mohli pretlmočiť do dnešnej slovenčiny ako zabávač. Slová igrec (igric) a gric (hric) sú v takom vzťahu ako ihrisko a hrisko, ihrať sa a hrať sa. Slovo igrec sa zachovalo vo viacerých slovenských toponymách, napr. Ihráč (1388 Graach) a Igram (1244 Igrech, 1264 Ikran, 1382 Igricy). Na druhej strane Váhu, na úbočí Javorníkov leží obec Ihrište (1471 Ihrzysche, 1475 Hrysche, 1515 Ihrysche, 1598 Ihrisscze, maď. Ihrystye, Igricke, Igric) a v Javorníkoch je aj vrch Hričovec 1062 m.  Celkom vylučiť nemožno ani túto etymológiu, zvlášť keď Hričov má príponu -ov. V slovenčine prebehla zmena písmena g na h okolo 12. storočia, no uvedené príklady dokumentujú, že nie vždy dôsledne. Máme tu dvojice Grič - Hričov, Igram - Ihráč, gric - hric, grča - hrča a iné. Názov Grič je veľmi starobylý, zrejme staroslovanský, o čom svedčí počiatočné G i to, že apelatívum grič sa zachovalo len u Južných Slovanov.

Nemecký názov Handlovej – Krickerhau vychádza z mena prvého šoltýsa, ktorý sa volal Kricker. Podobnosť medzi koreňom jeho mena Krick- a menom hory Kric je len náhodná. Podľa jeho mena dostali obyvatelia Handlovej prezývku Krekáči. Podľa Čaploviča mali prezývku Krekáči aj voziari z Rimavskej Lehoty v Gemeri. V tomto prípade prezývka pochádza z maďarského kerékácsok = voziari. Do tretice Krekáči žijú aj na lazoch Krupinskej planiny (Švecová, 1984). Na rozdiel od susedov nosili muži niekoľkých obcí biele kabanice s vyšitými čiernymi ornamentami, ktoré pripomínali malé žabky ľudovo nazývané gunec i kunec, zoologicky kunka (Bombina). Tieto žabky boli motiváciou pre prezývku Krekáči. Aj rosničke (Hyla) sa lokálne hovorí krekočka. Na Slovensku máme aj dve obce s menom Žabokreky. Aj v názve Krics Krecset je meno sokola – krečet zvukomalebné. Vychádza z krikľavého zvuku, ktorý vydávajú dravce. Ako vidieť z uvedených príkladov, pri vysvetľovaní mien treba zohladňovať rôzne poznatky a súvislosti, nielen jazykové. Pri miestnych názvoch starých niekoľko storočí je s tým niekedy problém.

Czirbusz G.: A kárpátok hegyeinek és folyóinak. Nagybecskerek, 1908.
Čaplovič J.: Obrázky zo Slovenska. Zlatý fond SME.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Nešpor J.: Za hradmi Strážovských a Súľovských vrchov. Krásy Slovenska, 1988, roč. 65, č.10.
Snoj M.: Slovenski etimološki slovar. Ljubljana, 1997.
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Švecová S.: Lazy v 19. a 20. storočí. Vývoj roľníckych chotárnych sídiel v oblasti Krupinskej planiny. Praha, 1984.
Slovník slovenských nárečí I. Bratislava, 1994.
 

O pôvode oronyma Marhát

Vrch Marhát (748 m) sa nachádza v pohorí Považský Inovec a dominuje podskupine Krahulčie vrchy. V jeho širšom okolí sú významné predveľkomoravské a veľkomoravské pamiatky, napr. Valy nad Bojnou, a veľkomoravské kostolíky Jurko a Ducové, čo svedčí o veľkom význame tohto vrchu v našich národných dejinách. Etymológii tohto oronyma sa doposiaľ venovala len malá pozornosť. Jeho meno sa niekedy spája s etnonymami Marharii a Merehani, ktorými označuje tzv. Bavorský geograf v 9. storočí Moravanov. Ide zrejme o obyvateľov moravskej a nitrianskej časti Veľkej Moravy. Moravania majú svoje meno odvodené od rieky Moravy, v povodí ktorej mali svoje sídla. Starovekí autori nazývali našu Moravu Marus a jej srbskú menovkyňu Margus. Nemci volajú Moravu March, najstaršie zápisy sú 892 Maraha, 994 Marach a 1014 Maraho. Marharii je teda staronemecký názov pre Moravanov. Začiatkom 9. storočia v okolí Marhátu už žili Slovania a názov  vrchu podľa  germanizovaného etnonyma je nepravdepodobný. Okrem toho, v okolí Marhátu žili starí Slováci a Moravania boli pre nich cudzinci. Vidieť to z názvu obce Moravany (1348 Marwan), ležiacej na Považí, západne od Marhátu. Meno jej dali Slováci, pre ktorých boli Moravania cudzincami. Na východnej, nitrianskej strane majú etnický pôvov názvy obcí Nemčice (1156 Nemcyc) a Nemečky (1359 Nemechke) založené Nemcami.

Inou možnosťou výkladu je predslovanský pôvod oronyma Marhát. Do úvahy prichádzajú predovšetkým keltské a germánske jazyky. Z protokeltského koreňa *marko- „kôň“ je odvodené strednokymerské march, starobretónske marh a strednokornské margh s rovnakým významom (Matasović, 2009). Germánske jazyky majú korene *marha- „kôň“, z čoho je staroanglické mearh a *marhī- „kobyla“ z čoho je strednohornonemecké merhe, starohornonemecké mer(i)ha a marah, anglosaské meriha, meria a merge (Kluge, 2002). Z týchto koreňov vychádza aj súčasné nemecké slovo Mähre, pôvodne kobyla, dnes mitrha, česky herka.

Silueta mnohých vrchov pripomína chrbát zvierat, čo je na Slovensku častá motivácia oroným. Nad hradom Devín je to Devínska Kobyla, nem. Thebener Kogel a ďalšie štyri Kobyly sú v Bielych Karpatoch, Považskom podolí, Laboreckej vrchovine a Volovských vrchoch. Poznáme aj Kobylí vrch a Kobylí vŕšok, Kobylie, dve Kobylie hory a Kobyliu hlavu. Dva vrchy majú meno Kôň a po koňovi sú pomenované aj vrchy Konské, Konský vrch, Konská hlava 2x, Koniarka a Koniar. Vrchy sú pomenované aj po iných zvieratách. Vrch Zobor je podľa niektorých autorov pomenovaný podľa zubra. Po diviakovi má meno Vepor a Klenovský Vepor a štyri vrchy majú meno Baranec po baranovi. Ďalej poznáme Bujačí vrch 2x, Bujakov vrch, Bujačiu, Bujakovú a Bujanov. Veľa vrchov je pomenovaných aj po kozách, napr. Kozí chrbát 8x, Kozí hrb 3x, Kozí vrch 2x, Kozí kameň, Kozia hora 2x, Kozia skala, Kozie chrbty a Kozinec 10x.

Iné možnosti výkladu názvu Marhát poskytuje maďarské slovo marha = dobytok, statok, hovädo. Motivácia by bola podobná ako v predchádzajúcom prípade, teda podobnosť hrebeňa vrchu s chrbtom hovädzieho dobytka. Mohlo ísť aj o miesto, kde sa pásol, choval hovädzí dobytok. Marhatenyésztés je chov hovädzieho dobytka, dobytkárstvo.  V maďarčine slovo hát znamená 1. chrbát, 2. hrebeň (vrchu). Meno maďarského pohoria Cserhát (Cerový chrbát) je zložené zo slov cser = cer, bot. dub cerový (Quercus cerris) a hát = hrebeň, chrbát. Okrem toho v severnej časti maďarského pohoria Mátra je vrch Marhad (606 m). V našom prípade ale názov Marhát nie je zložené slovo Mar(h)-hát. Určitým problémom je i maďarské oronymum v oblasti so slovenským obyvateľstvom. Maďarská menšina však žije aj v obciach severne od Nitry. Pod Marhátom leží obec Nitrianska Blatnica (1185 Sarfew), ktorá sa až do roku 1948 volala Šarfia (z maď. sár = blato). Do úvahy treba zobrať aj to, že slovo marha vo význame hovädzí dobytok prešlo aj do slovenských nárečí.

Podľa maďarského etymologického slovníka z roku 1970 má slovo marha „dobytok“ bavorsko-rakúsky pôvod a súvisí so staronemeckými slovami markat, marchat, marchot, z ktorých je dnešné Markt = trh, jarmok, trhovisko. Predchodcami slova Markt boli strednohornonemecké mark(e)t, starohornonemecké marcāt a anglosaské markat (Kluge, 2002). Podobne ako staroanglický market má pôvod v stredovekej latinčine, kde marcātus je variantom latinského mercātus „kúpa, trh“ a to je z latinského slovesa mercārī „obchodovať“ a podstatného mena merx „tovar“. Pod Marhátom bolo začiatkom 9. storočia významné výšinné hradisko starých Slovákov - Valy. V blízkosti Valov boli v 2.-5. storočí opevnenia Germánov označované ako Bojná II. a Bojná III. Cez hrebeň Marhátu a Valy viedla v tom čase dôležitá cesta spájajúca dnešné obce Bojná v Ponitrí a Moravany na Považí. Pri hradisku bola mýtna stanica a miesto kde sa obchodovalo okrem iného aj s dobytkom (maď. marhavásár je trh s dobytkom).Toto miesto sa dodnes  volá Trhovisko. Práve trhovisko dalo meno vrchu Marhát. Meno je odvodené najpravdepodobnejšie zo starohornonemeckého marcāt, menej pravdepodobné je priame prevzatie z latinského  marcātus. Ľudia zo širokého okolia chodili pod Marhát na pravidelné jarmoky a názov trhového miesta – Trhovisko (sthn.  marcāt) sa preniesol aj na blízky vrch. Ísť na jarmok, trh, trhovisko (marcāt) znamenalo súčasne ísť smerom na vrch (Marhát). Názov Marhát musel vzniknúť v čase, keď bolo hradisko, dnes nazývané Valy obývané a konali sa tu jarmoky. Po jeho dobytí na prelome 9.-10. stroročia už nebolo znova osídlené. Meno vrchu Marhát nemá z jazykovej stránky slovanské korene no dali mu ho Slováci. Názov nemôže pochádzať z doby keď tu žili Germáni, lebo slovo marcāt, market, Markt prešlo do germánskych jazykov až zo stredovekej latinčiny. Do slovenčiny prechádza slovo market až v posledných rokoch v podobe super- a hypermarket.

A magyar nyelv történeti-etimológiai szótára II. Budapest, 1970.
Bojná. Hospodárske a politické centrum Nitrianského kniežatstva. Ed. Pieta K., Ruttkay A. a Ruttkay M. Nitra, 2006.
Kluge F.: Etymologisches Wörterbuch der deutschen Sprache. Berlin – New York, 2002.
Matasović R.: Etymological dictionary of proto-celtic. Leiden – Boston, 2009.
Názvy vrchov a dolín Slovenskej socialistickej republiky. Bratislava, 1987.

Etymológia názvu orech (Juglans)

Orech je názov stromu i jeho plodov – orechov. Orech (Juglans) sa povie česky ořech, poľsky orzech, rusky oréch, ukrajinsky horích, bielorusky aréch, dial. haréch, horéch, srbochorvátsky orah, slovinsky óreh, psl. orěchъ, litovsky riéšutas a lotyšsky rieksts. V albánčine arrë znamená orech i krčné mandle (tonsillae). Pod orechmi sa obyčajne rozumejú semená rastlín obalené tvrdou škrupinou i bez škrupiny. Okrem toto poznáme i tzv. zemné orechy, čo sú koreňové hľúzky rozličných rastlín, napr. Cyclamen sp., Filipendula vulgaris, Corydalis solida, Equisetum pratense a iné. Zvlášť veľké a jedlé koreňové hľúzky má hrachor hľuznatý (Lathyrus tuberosus), ľudovo nazývaný orešie i orešina, čes. ořeší, ořeška, zemský oříšek, poľ. ziemny orzech, sch. oraškovica. Od Slovanov je rum. oréşniţă (Lathyrus tuberosus). V albánčine sa koreňové hľúzky volajú arrë dheu (arrë = orech, dhe = zem). Topinambur (Helianthus tuberosus) s jedlými koreňovými hľuzami sa po albánsky povie oreshkë. Hrachor hľuznatý je po francúzsky gland de terre, pričom gland je žaluď a glande je žľaza.  Etymologický slovník jazyka staroslověnského pri hesle orěchovъ uvádza, že orech má nejasnú etymológiu a žiadny z existujúcich výkladov nie je úplne presvedčivý. Nevylučuje sa ani praeurópsky pôvod. Podobný názor má aj Machek (1971).

Motiváciou pre pomenovanie orecha môže byť vajcovitý tvar jeho plodov (ešte obalených zelenou šupou). Pomenovanie by malo vychádzať z gréckeho ὄρχις s významom 1. semenník samcov (testis) 2. vaječník samíc (ovarium) 3. bot. vstavač (Orchis). Ὀρχάς i ὄρχις je aj druh olív, po latinsky orchas je plod olivy. Slovu ὄρχις  je príbuzné chetitské arki-, staroiránske ǝrǝzí-, protokeltské *orgyā, strednoírske uirge, albánske herdhe a arménske orjikc. Semenníky samcov sa ľudovo nazývajú vajcia a vajcovité sú aj plody olív. Po albánsky herdhagjel je oliva alebo hrozno s veľkými plodmi. Vstavač (Orchis) má meno podľa dvoch vajcovitých hľúzok pri koreni. Pomenovanie tzv. zemných orieškov má pôvod v gréckom ἄρακοϛ (Lathyrus annuus), ἀρᾰκώδης (L. tuberosus), ἀραχιδνα (L. amphicarpos) a ἄραχος (Vicia sibthorpii). Z týchto gréckych slov vychádza aj vedecký názov podzemnice olejnej (Arachis hypogaea), ktorej plody - arašidy dozrievajú pod zemou. Orech sa nazýva vedecky Juglans, kde glans je žaluď (vajcovitý plod dubov). Glandium je aj druh kvalitného mäsa nazývaného po slovensky orech.

Samčími pohlavnými žľazami je motivované pomenovanie viacerých rastlín s vajcovitými plodmi resp. semenami. Slová múď, múdie, stč. múd, čes. moud, poľ. mąda, rus. mudó, sln. módo, psl. mǫdo sú samčie pohlavné žľazy, semenníky, lat. testes, ľudovo vajcia, čes. varlata. Slovník slovenských nárečí uvádza slová múd, múď, muďa, mut, mút a múť (obyčajne v dvojdielnom názve kňazov múď) ako ľudové pomenovanie bršlena (Euonymus), ktorý má oranžové vajcovité semená.

Táto motivácia je známa aj z iných jazykov: ukr. kotovy jajca, sch. popova muda, poľ. kocie jajka, nem. Pfaffenhoden, Papenkullen, fr. couillon de prestre, rum. coaiele-popii. Po albánsky sa bršlen povie herdhaqen, pričom herde sú semenníky (testes). Anglické slovo bullace je druh slivky nazývanej aj pápežské vajce. Aj srbochorvátska jajara je druh slivky. Podľa Slovníka slovenských nárečí bujan je odroda veľkých orechov a bujnica je odroda veľkej jahody. Jesienka (Colchicum) kvitne na jeseň a na jar má v nadzemnej ružici medzi listami  vajcovitý útvar, preto ju volajú v Čechách popovo moudí, na Slovensku bujačina i bujakovo vajce. Na Slovensku volajú aj prášnicu (Lycoperdon) bujačie vajcia.

Vstavač (Orchis) sa povie po česky muďátka, rusky jaíčky. Vstavač (Orchis) má v keltských jazykoch rôzne mená. V kymerčine je to tegeirian, pričom teg je pekný a eirin sú testes „vajcia“. Gael. airne je trnka i oblička, kymr. eirin je 1. slivka, 2. testes, samčie pohlavné žľazy „vajcia“, nem. Hode. Po kymersky eirin bwlas je odroda sliviek „pápežské vajce“, eirin duon bach je trnka, eirin Mair je egreš ap. Je tu teda spojitosť medzi vajcovitým tvarom sliviek, trniek a samčích pohlavných žliaz. Aj v írskom magairlin meirach sú magairle testes. Iné meno vstavača v írčine je clachan gadhair, čo Cameron (1883) interpretuje ako gadhar - pes a clach - kameň. Slovo clach má aj význam testes, meno rastliny môžeme preto interpretovať aj ako psie „vajcia“.  Po gaelsky vstavač škvrnitý (Orchis maculata) sa povie urach bhallach, kde bhallach je škvrnitý. Vstavač mužský (Orchis mascula) sa nazýva moth-urach, kde moth je samec, muž alebo samčí, mužský. Slovo urach má v gaelčine dva významy: 1. fľaša, 2. uir (oor), gen. urach je angl. earth „zem“, adj. urach je earthy „zemný“. Podobne ako v iných keltských jazykoch aj v gaelčine meno vstavača - urach (raichean) zrejme  motivované vajcovitým tvarom koreňov a súvisí so slovom uirge < *orgya, čo sú v strednej írčine testes. Slovo urach (ooruch) by bolo príbuzné nášmu orech, gr. ὄρχις.

Cameron J.: Gaelic names of plants. Edinburgh and London, 1883.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.

utorok 17. apríla 2012

O pôvode etnonyma Čech

Meno obciam, regiónom i etnikám často dávajú ich susedia. Motivácie sú rôzne a jednou z nich môže byť i používanie určitého slova, charakteristického pre danú populáciu. V Tekove na juhozápadnom Slovensku je skupina jedenástich obcí, ktorým ich susedia dali meno Čilejkári. Čilejkári majú charakteristické nárečie, zvyky i kroje. Meno dostali pre používanie slov čil, čilej i čilek namiesto spisovného teraz. Na východe Slovenska žijú Sotáci, hovoriaci sotáckym nárečím. Pomenovanie dostali na základe používania zámena so namiesto východoslovenského co a stredoslovenského čo. V okolí trojhraničia Slovenska, Poľska a Ukrajiny žijú Lemkovia, ktorí používajú časticu lem namiesto len. Na Dolnej zemi žijú Trpáci, maď. Tirpáci, ktorí dostali svoju prezývku podľa toho, že príslovkové určenie teraz vyslovovali v nárečovej podobe „trpou“. Podľa používania charakteristických slov dostali svoje pomenovanie Čakavci, Kajkavci a Štokavci na Balkáne.

Rejzek (2001) vo svojom etymologickom slovníku píše, že etnonymum Čech označovalo pôvodne len jeden kmeň žijúci v centre dnešných Čiech. Na objasnenie tohto etnonyma bolo navrhnutých niekoľko etymológií, no žiadna z nich nie je všeobecne prijímaná. Za najprijateľnejší považuje autor výklad zo základu *čel-, ktorý je v slovách človek a čeľaď. Príslušníci rôznych kmeňov sami seba často nazývajú „ľudia“, napríklad Deutch. Inou možnosťou je odvodenie od slovesa *čechati, *česati „česat, drhnout i bít“. Čech by v tomto prípade bol bojovník.

Český jazykový atlas (II. diel) z roku 1997 sa na stranách 72-74 zaoberá geografickým rozšírením slovies česat, obírat a trhat vo význame zberať ovocie zo stromu. Sloveso obírat je rozšírené vo východnej Morave pozdĺž hranice so Slovenskom a je pokračovaním slovenského oberať. Vo zvyšnej časti Moravy a v juhovýchodnej časti Čiech dominuje sloveso trhat. V severozápadných Čechách, vrátane širšieho okolia Prahy sa pre zber ovocia najčastejšie používa sloveso česat. Na základe podobnosti rozšírenia slovesa česať pre zber ovocia a areálu pôvodného kmeňa Čechov by sa dalo uvažovať o tom, že susedné kmene pomenovali Čechov podľa svojského pomenovania zberu ovocia. Takýto spôsob je známy zo Slovenska, napr. Čilejkári, Sotáci  či Lemkovia. Otázkou však je, či takéto pomenovanie kmeňov sa uplatňovalo aj na konci prvého milénia. Aj dnešné rozšírenie slovesa česať je rozsiahlejšie ako pôvodný areál kmeňa Čechov, ten sa však mohol i zmeniť. Lexikálna trichonómia slovies česat x obírat x trhat zrejme existovala už v čase vzniku slovanských kmeňov. Svedčiť by o tom mohol výskyt slovies obírat – oberať v  moravskej i slovenskej časti Veľkej Moravy. Sloveso česati ovoce bolo známe už v starej češtine (Gebauer, 1970) a v ostatných slovanských jazykoch sa nevyskytuje.

Balhar J., Jančák P. a kol.: Český jazykový atlas. II. diel. Praha 1997.
Gebauer J.: Slovník staročeský. I. diel. Praha 1970.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice 2001.

nedeľa 4. marca 2012

O pôvode hydronyma Ida

Ida (56,6 km) je ľavostranný prítok Bodvy prameniaci pod Bielym kameňom vo Volovských vrchoch vo výške 940 m.n.m. Vo svojej hornej časti je Ida horskou riečkou, ktorá v Košickej kotline svoj tok spomaľuje a v minulosti tvorila viaceré ramená. Historické mená sú: 1251 Ida, 1255 fl. Iela, 1247/1331 Yda, 1278 Yda. Pre mŕtve ramená uvádza Varsik (1990) názvy Mŕtva Ida (1251 usque Mortuam aquae Yda), maďarsky Holt Ida (1317 Holth Ida). Podľa riečky sú pomenované tri obce: Zlatá Idka, maď. Aranyida, nem. Goldeidau ( 1349 cives et hospites ac montani de eadem Ida, 1359 Ida Banya, 1440 Idabanya, 1459 Aranyda), Malá Ida, maď. Kisida (1280 Eghazas Ida, Fel Ida, 1300 Ida) a Veľká Ida, maď. Nagyida, nem. dial. Grosse Eide (1251 Ida, 1330 Yda, Noghyda). Podľa Varsika sa dolný tok rieky v minulosti volal Konotopa, maď. Kanyapta.

Ida je osobné ženské meno a v antickej dobe sa takto volali dve mestá, jedno v Asýrii a druhé v Mauretánii. Ida alebo Ila je aj hinduistická bohyňa. Idafeld alebo Idavallen je podľa germánskej mytológie sídlo bohov pri Asgarde. Podľa gréckej mytológie sú s bohmi spájané dva vrchy pomenované Ida. Jeden je na Kréte, druhý v Anatólii (Turecko). Beekes (2010) považuje názvy týchto vrchov za predgrécke, neznámej etymológie. Grécke ἴδη a dórske ἴδα sa prekladá ako les, zalesnená hora, prenesene i drevo. Podľa Šmilauera (1932) i Varsika (1990) je etymológia našej rieky Ida neznáma a určite predslovanská. Jediný, kto sa pokúsil objasniť pôvod hydronyma Ida bol Czirbusz (1908), podľa ktorého je keltského pôvodu a znamená vodu, potok. Autor pri rieke Ida píše: Iza kelta nyelven folyó vizet (csermélyt) jelentenek. Problémom tejto etymológie je, že slová ida (iza) v keltských slovníkoch chýbajú a Kelti vodu a  potok nazývajú inak. Pôvod mena našej rieky považuje Kiss (1980) za neobjasnený. Pri anglickej obci Ide predpokladá, že mohla byť pomenovaná po keltskej (?) rieke. Rieka s takýmto menom však nie je doložená. Anglická obec Ide Hill (Kent) je doložená v roku 1250 ako Edythehelle, teda Editin vrch (Edith hill). Iná anglická obec Ide (Devon) má kostol zasvätený sv. Ide z Herzfeldu (788-825). Na blízkom vrchu bola menšia rímska pevnosť. Dnešné meno írskeho mestečka Malahide (predmestie Dublinu) môže pochádzať z írskeho Mullach Íde, teda Idin vrch.

Našej obci Veľká Ida zodpovedá v Rumunsku Iuda Mare, tiež Ida Mare (mare = veľký), maď. Nagyida, nem. Großeidau, Aida, Eyda. Podľa Iordana (1963) miestny názov Ida, rum. Iuda je odvodený z osobného mena Iuda (Juda), čo je biblický Judáš. Rumunsko má aj miestny názov Iuda Mică (mic = malý). Sem pravdepodobne patrí aj meno potoka Idici (Idicel), maď. Idecspatak a meno obcí Ideciu de Jos a Ideciu de Sus, nem. Nieder Eidesch (Eidisch, Aidesch) a Ober Eidesch, maď. Alsóidecs a Felsöidecs. Veľká Ida na Slovensku a Iuda Mare v Rumunsku sa po nemecky povie  Grosse Eide, resp. Großeidau. V Nórsku sa nachádzajú rieky Eide a Eida. Mená týchto riek asi súvisia so staronordickým eið, islandským eiði, nórskym a dánskym eid a švédskym ed, čo je zúžené miesto v teréne, úžina, tiesňava. Po islandsky eyða ja medzera, štrbina.

Keď odmietneme mytologický pôvod hydonyma Ida, uvažovať by sa dalo o germánskom pôvode. Východiskom by mohlo byť staronordické slovo iða, s významom spätný prúd, protiprúd vody, prípadne vodný vír. Rovnaký význam má aj dánske ide, švedske ida, nórske ida i ile (z *idle) a anglické eddy (vír, víriť). Ten istý význam majú aj dánske slová idvande, ilvande, staroanglické edwielle a starohornonemecké itwǣge (k vāc = prúd, vlna). Motiváciou pomenovania rieky Ida by bol točivý, vírivý prúd vody, typický skôr pre horskú časť povodia. Dolný tok sa nazýval Konotopa. Otázkou v tomto prípade je, či Germáni žijúci v staroveku na našom území rozprávali nordickými jazykmi. Problémom je aj osamotenosť staronordického slova iða v skupine indoeurópskych jazykov.

Hydronymum Ida by sa dalo odvodiť aj od niektorých rastlín v keltských jazykoch. Brečtan (Hedera) sa povie írsky eidhean, eadhan, strednoírsky edenn, gaelsky iodhon, eidheann, kymersky eiddew, kornsky idhio. Meno brečtana sa odvodzuje buď od slova eid = šaty; pokrývať, alebo ed = ruka, pretože listy sa podobajú dlani. Inou rastlinou je tis (Taxus): ido, idho, iodo, idad, iodha, ida, popri ibar a iubhar. Gaelské slovo eadha znamená osiku (Populus tremula) a súčasne keltské písmeno E.

Východiskom môže byť aj ie. koreň *idh-, *aidh- „horieť, žiariť“. Slová odvodené z tohto koreňa majú aj význam svetlý, jasný, lesklý, čistý. Staroindické idh znamená vzplanúť, zapáliť, svietiť, ídhāna horiaci, svietiaci, iddha žiarenie, lesk i jasný, svetlý, čistý a inddhé znamená  osvetliť, rozjasniť sa. Po grécky ἴδη je kovový lesk, ἰδίω je potiť sa, pokrývať sa potom, ἰδος je pot i horúčava, αἴθω je zapaľovať, planúť, αἶθος je oheň, plameň, αἰθός je rozjasňujúci sa, lesknúci sa a ἰθᾰρός je čistý, jasný. Po staroírsky ide a gaelsky aithinne je fakľa, írsky idhad je čistý, jasný. Írske iodhan a idan má význam čistý, počestný, nepošpinený.

Meno škótskej rieky Ythan sa odvodzuje od rastliny útesovec (Ulex), kymersky eithin, kornsky itheu i eithinan, írsky itharnae, nemecky Binsenlicht „sitinové svetlo“. Meno rastliny súvisí s výraznou žltou farbou kvetov (kvitnúce rastliny pripomínajú horiace fakle). Rieka Ythan môže mať meno podľa útesovca, no rieka i útesovec môžu vychádzať zo spoločného koreňa *idh- (*ith-) s motiváciou žiariaci, jasný, svetlý. Ryba jalec tmavý (Leuciscus idus) sa povie nórsky a švédsky id, anglicky a francúzsky ide, taliansky ido. Predpokladá sa, že je pomenovaný podľa lesklej, jasnej farby tela. Jalec sa povie česky jesen, hornolužicky jazyca, poľsky jaź, srbochorvátsky jaz, rusky a ukrajinsky язь, praslovansky *azъ, *jazъ, maďarsky jász, nemecky Gaise, Göse. Slovanské mená jalca etymologické slovníky nespájajú so slovom jasný.

Etymológia hydronyma Ida bola doposiaľ neobjasnená. Analýza indoeurópskej slovnej zásoby umožňuje minimálne tri východiská: 1. nordické slovo  iða = vír, 2. keltské dreviny iodha, ida = tis (Taxus) alebo eadha = osika (Populus tremula), 3. indoeurópsky koreň *idh-, *aidh-, s významom jasný, svetlý, čistý. Meno rieke mohli dať Germáni, Kelti, no môže byť i predkeltské (stind. iddha), podobne ako je to pri hydronyme Nitra (*Nid(a) = rieka). Predkeltský pôvod hydronyma Ida je najpravdepodobnejší.

Beekes R.: Etymological dictionary of Greek I. Leiden-Boston, 2010.
Czirbusz G.: A kárpátok hegyeinek és folyóinak. Nagybecskerek, 1908.
Iordan, I.: Toponimia romînească. Bucureţi, 1963.                                                   
Kiss L.: Földrajzi nevek etimológiai szótára. Budapest, 1980.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932
Varsik, B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, l990.

utorok 21. februára 2012

Ešte raz o hydronyme Nitra

Na blogu Pôvod hydronyma Nitra sa meno rieky odvodzuje od pomenovania vodného hada, resp. užovky (Natrix) v keltských a germánskych jazykoch: staroírsky nathir, gaelsky nathair, strednokymersky neidr, starokornsky nader, gótsky nadre, staronordicky naðr, anglosasky nādra, staroanglicky næddre, starohornonemecky nāt(a)ra, nāter. Protokeltské slovo *natrik- odvodzuje Matasović (2009) z protoindoeurópskeho koreňa *(s)nh2-tr s významom vodný had. Motiváciou je ie. koreň *(s)neh2 s významom plávať. Rovnakú motiváciu ako užovka má aj írske a gaelské pomenovanie ryby s hadovitým telom: naid, čo je mihuľa (Lampetra). Mená viacerých riek súvisia s vodnými živočíchmi ako sú rak (Astacus), vydra (Lutra), prípadne bobor (Castor). Vo Veľkej Británii je podľa užoviek pomenovaný potok: Allt nan Nathair i vrch: Meall Nathrach.

Z indoeurópskych koreňov *(s)nā-, *(s)në-, *neid-, *ned-, *nod- sú odvodené slová ako lat. nō, nāre = plávať, tiecť, der. natāre, kymr. naf, naef, gael. snàmh, stír. snaïd, gr. νέειν = plávať, stind. snáti = kúpať sa, avest. snay- umývať, oplachovať, arm. nay = mokrý, tekutý, gr. νάω = tiecť, prúdiť, plynúť, νάτορ = plávajúci, isl. niða = (slabo) tiecť, kvapkať, stind. nādi, stír. snúad = rieka. Z týchto koreňov sa dá odvodiť pomenovanie vodného hada (Natrix), no priamo sa dajú odvodiť i mená mnohých európskych riek, napr. waleská Neath (kymr. Nedd), škótska Nith (gael. Nid, lat. Novius) a Nethan, anglická Nidd (Nidderdale je údolie rieky, dale = údolie, dolina), nórska Nidelva i Nidarelv (elv = rieka), francúzska Nied, belgická Nete, nemecká Nethe, Nidda (9.st. Nita, Nitta) a jej prítok Nidder (11.st. Nitorn), poľská Nida a Czarna Nida, litovská Niedà, staropruská Neide (1242 Nyda), grécka Νέδα (Néda) a zrejme aj talianska Neto a niektoré dalšie. Pre slovanské i baltské hydronymá je typický suffix -ava. V prameňoch včasného stredoveku sa Nitra uvádza aj pod menom Nitrava. Podobné je to pri litovskej rieke Nadravà i Nadruvà (1231 Nadrauia), v starších prameňoch i Nadrow, Nadrua. Sem zrejme patrí aj ruská rieka Надва (Nadva). Panónska rieka Nedao spomínaná antickými autormi sa najčastejšie spája s riekou Nedava, čo je prítok Sávy.

Fergusson (1862) uvažuje aj o zvukomalebnom pôvode hydronyma Nitra. Vychádza zo stind. slova nadi = vydávať zvuk. Aj kymerské nadu znamená hučať, kričať, islandské niða = žblnkať, šumieť a niður je šum. Podobnosť hydroným Nitra, Nidder (Nitorn), Nidarelv, Nadravà a mien vodného hada (Natrix): nathir, neidr, nader, nādra, næddre, nāt(a)ra a nāter nie je celkom náhodná. Meno Nitry však zrejme patrí do skupiny starobylých hydroným uvedených vyššie, s motiváciu vodný tok, rieka. Hypoteticky môžeme vývin hydronyma Nitra rekonštruovať nasledovne: Kelti prebrali názov v tvare *Nid, Germáni ho zmenili na *Nid(d)er (*Nit(t)er) a Slovania na Nitr(ava). Poslednú úpravu zrejme urobili Maďari: Nitrava > Nitra (maď. Nyitra), podobne ako pri hydronymách Morava > Morva, Rimava > Rima a pod. Jeden z prítokov Nitry je Nitrica.

Fergusson B.: The river-names of Europe. London/Edinburgh, 1862.
Matasović R.: Etymological Dictionary of Proto-Celtic. Leiden/Boston, 2009.

pondelok 23. januára 2012

O hydronyme Turiec

Turiec je ľavý prítok Váhu dlhý 77,4 km. Jeho histocké názvy sú 1113 Turc, 1240 Turoch, 1244 Turch, Thurch, 1245 Turuz atď.  Rovnaké meno majú aj dve riečky v Gemeri, ktoré sú prítokmi Slanej: Turiec (46,2 km) 1266/1283 Turuch, 1285 Thuruch, 1286 Turch a Východný Turiec (28,3 km) 1359 Turuch, ktorý je jeho prítokom. Etymológie navrhnuté do tridsiatych rokov 20. storočia zhrnul vo svojom diele Šmilauer (1932). Krško (2003) v monografii Hydronymia povodia Turca  opakuje názory predchádzajúceho autora.

Niektorí autori (Králíček, Schwarz) predpokladali, že Turiec je deminutívum k antickému menu Duria (Plinius, Hist. nat. IV. 15). Citácia Plínia: IV. 15 nie je presná, lebo sa týka gréckeho mesta Dorion. Mýli sa aj Krško (2003), keď pripisuje etymológiu Turca Plíniovi. Nášho územia sa týka odstavec IV. 81: „... Maro (Marus), sive Duria est a Suebis regnoque Vanniano ...“  Meno Duria sa niekedy pripisuje len hornému toku Váhu, no Svébovia a Vannius pôsobili na juhozápadnom Slovensku a meno zrejme označovalo celý Váh. Autorov tejto etymológie asi inšpirovali dvojice Nitra – Nitrica, Orava – Oravica, Rimava – Rimavica a pod., keď prítok je zdrobneninou mena hlavného toku. Najvhodnejším príkladom je rumunská rieka Tur, ktorej prítokmi sú Turţ [Turc] a Turişor. V staroveku mali viaceré rieky meno Duria, napr. Duria maior alebo Duria bautica je talianska Dora Baltea a Duria Minor je Dora Riparia, španielska rieka Duero (portugalsky Douro) mala v staroveku meno Durius. Aj pri španielskej rieke Doiras sa predpokladá meno *Duria. Slovo dur sa niekedy považuje za predkeltské a má znamenať vodu, tok, prúd. Aj v keltských jazykoch slovo dur (zast.) znamená vodu: írsky a gaelsky je to dur, kymersky dwr, dwfr. Táto etymológia má  racionálne jadro, nevieme však ako sa volal Váh v čase príchodu prvých Slovanov ani to, či meno Turcu dali Slovania alebo ich predchodcovia. Zmena D > T nie je z jazykovej stránky problém, napr. švajčiarska rieka Thur sa v 9. stor. volala Duria.

Meno Turca sa odvodzuje aj od kmeňa Teuriskov (Križko). Tauriskovia žili pôvodne v rakúskych Alpách, v priestore pohoria Taury, nem. Tauern. Oronymum Tauern má vychádzať z koreňa *taur- s pôvodným významom hora a druhotným priesmyk, priehonisko pre dobytok. Tauriskom príbuzný kmeň Teuriskov žil v čase Ptolemaia v Dácii. Boli to keltské kmene, ktoré sa niekedy spájajú s našimi Kotínmi. Aj v tomto prípade Krško (2003) pripisuje mylne túto etymológiu Ptolemaiovi, ktorý Teuriskov len spomínal vo svojom spise. Iným, nekeltským kmeňom boli Taurini, ktorí dali meno mestu Turín (tal. Torino). V staroveku sa mesto volalo Castra Taurinorum neskôr i Augusta Taurorum, Colonia Taurina atď. Možno je to náhoda, že cez Turín tečie rieka Dora Riparia (ant. Duria minor). Kmene Slovanov boli často pomenované podľa riek. Meno Taurinov sa odvodzuje buď od tura (taurus) alebo sú považovaní za vrchárov, horalov (Taurus bol častým menom vrchov).
                         
Ďalšia etymológia (M. Bel, J. Slota) odvodzuje meno Turca od sarmatského kráľa Tura, Thudrudza, ktorý mal v tomto regióne pôsobiť. Táto a ďalšie dve etymológie: 1. podľa tvrdého riečišťa (I. Zoch) a 2. zo slovného spojenia „Tu riečka” (M. Bel) sú málo pravdepodobné. Ruské adj. туркий a тýровый znamená rýchly, náhlivý, bystrý, slovesá турить, турять a туривать sa prekladajú ako duriť, hnať. Motiváciu hydroným s koreňom tur- slovesami „duriť, hnať“ pripúšťa aj Šuľhač (Krško, 2009). Podľa neho po bulharsky турéц je bystrina, турыць znamená duriť, hnať.

Najviac našich i maďarských autorov zastáva názor, že meno Turca je odvodené od tura (Bos primigenius), psl. turъ, prípadne od slovanského boha Tura, ktorého meno súvisí s turom. Je to napr.  Slota, Sasinek, Lombardini, Škultéty, Czirbusz, Hunfalvy, Borovszky, Mályusz, novšie Varsik, Ondruš a Krško. S týmto názorom súhlasil aj Šmilauer (1932). Mená riek Turija, Turiia v Rusku, na Ukrajine, v Rumunsku a na Balkáne odvodzujú od tura aj Iordan (1963) a Duridanov (1975). Opačný názor má Paliga (2006), podľa ktorého spájanie toponým s koreňom tur- so slovanským turъ je ľudovou etymológiou v slovanskej jazykovej oblasti. Mená riek a miestne názvy s koreňom tur- sú vraj paneurópske a treba ich vysvetľovať ako blízko príbuzné. Ako príklad uvádza rieku Tur a mesto Turda na rieke Tur. Mesto je podľa neho doložené v prvých storočiach n.l. ako Tyrodiza, Τουροψ a neskôr v roku 1197 ako Thorda. Uvedené príklady sa zrejme týkajú rôznych lokalít: Na rieke Tur leží mesto Turulung,zatiaľ čo mesto Turda (1197 Thorda) leží na rieke Arieşul a v staroveku sa volalo Patavissa (Potaissa). Tyrodiza je starogrécke mesto v regióne Propontis a Τουροψ je asi Τύρος (Tyros), dnes Tyre v Libanone. Takáto argumentácia nie je celkom korektná. Európu obývali v priebehu stáročí rôzne etniká hovoriace rozličnými jazykmi a koreň tur- môže mať rôzny význam i motiváciu. Rieka Tur a mesto Turdu nemusia mať rovnaké východiská. Napríklad názvy Tvrdomestice (1280 Turdomech), Tvrdošín (1265 Tordousina) a Tvrdošovce (1221 Tardoskede, 1297 Turdaskeddi) vychádzajú zo slovenského adj. tvrdý, lat. dūrus. Stredoveké maďarizované názvy s koreňom Tard-, Tord-, Turd- vychádzajú zo slovenského Tvrd-.

Odvodzovanie slovanských miestnych názvov zo slova tur (živočích) alebo Tur (osobné meno, staroslovanský boh) nemožno vykladať ako ľudovú etymológiu ani chápať ich ako paneurópske. Mená slovenským obciam a mestečkám ako je Turá (1264 Ture, 1324 Thure), Turá Lúka (1580 Thura Luka), Turany (1361 Turan, 1367 Thuran), Turany n. Ondavou (1567 Turan), Turcovce (1557 Turcoc), Turčianky (1293 Turchan), Turíčky (1327 Turch), Turie (1386 Tauricz, 1438 Twr), Turík (1278 Turapataka, 1410 Twran, 1477 Thwryk, 1808 Turo), Stará Turá (1392 Twr) a Stredné Turovce (1156 Tur, 1291 Tur, Turi) dali Slováci a určite ich neprebrali od Germánov alebo Keltov. Ak je Turiec pomenovaný po turovi, názov by mal byť slovanský.  Prevzatie z gr. ταῦρος, lat. taurus, lit. taũras alebo lot. tàurs nie je reálne. Málo pravdepodobné je i prevzatie zo staroírskeho tarb alebo kymerského tarw, čo je náš tur. Jediným problémom predpokladaného slovanského hydronyma Turiec je fakt, že väčšina významných slovenských riek má predslovanské mená. V európskej hydronymii sú však aj príklady na zmenu antických názvov riek.

Inou možnosťou je keltská etymológia. Z protokeltského koreňa *tworko- „kanec, diviak” boli vytvorené slová: staroírske a gaelské torc, starobretónske torch, strednobretónske tourc´h a kymerské twrch s rovnakým významom. Podľa Matasovića (2009) je motiváciou pomenovania diviaka sloveso ryť, rýpať (rozrývanie pôdy je pre diviaky typické). Túto motiváciu potvrdzuje aj kymerské pomenovanie krta (Talpa) a jazveca (Meles) – twrch daear (daear = zem, pôda), pretože tieto živočíchy si vyhrabávajú v zemi diery a chodby. Kymerské sloveso turio znamená zahrabávať sa, ryť. Po litovsky turklỹs je medvedík (Gryllotalpa), česky krtonožka. Vo Walese je niekoľko riek pomenovaných Afon (rieka) Twrch (prítoky riek Severn, Cothi a Tawe). Pomenovanie sa vysvetľuje rozrývaním pôdy riekami počas povodní. Írske a gaelské slovo torc má význam nielen diviak ale aj lord, šľachtic, po turecky turhan je šľachtic. Je zaujímavé, že na rozhraní Turca a Hornej Nitry pôsobil vo včasnom stredoveku významný slovenský šľachtický rod Diviak.

Prehľad možných etymológií hydronyma Turiec ukazuje, že viaceré z nich sú prijateľné, resp. nedajú sa jednoznačne vylúčiť. V prípade, že meno rieky je slovanské, najskôr vychádza so slova tur.

Duridanov, I.: Die Hydronymie des Vardarsystems als Geschichstsquelle. Köln/Wien, l975.
Iordan, I.: Toponimia romînească. Bucureşti, 1963.
Krško, J.: Hydronymia povodia Turca. Banská Bystrica, 2003.
Krško, J.: Praslovanské apelatíva ako motivanty hydroným povodia Váhu. Slavica slovaca, 2009, 44 (1): 13-23.                                                  
Matasović, R.: Etymological Dictionary of Proto-Celtic. Leiden/Boston, 2009.
Paliga, S.: Etymological lexicon of the indigenous (Thracian) elements in Romanian. Bucureşti, 2006.
Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha/Bratislava, 1932.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku III. Bratislava, 1978.