streda 24. októbra 2012

O oronyme Grič

Nad mestom Handlová sa vypínajú dve dominanty: Veľký Grič 971 m a Malý Grič 971 m. Na mapách z 20. storočia sa mená týchto vrchov často menili, čo si všimli aj členovia Horolezeckého klubu Prometeus z Handlovej. Na stránke klubu (www.hkprometeus.sk) zhrnul ich názozy Štefan Krč v článku Názov hory. Od stredoveku až po koniec II. svetovej vojny žili v Handlovej prevažne Nemci, ktorí dali mená vrchom i ďalším častiam chotára. Veľký Grič volali Donner Stein (Hromová skala) a Malý Grič Spitzenberg. Spomína sa aj Scheibling Berg, ktorý domáci valajú Kebaňa, čo autor prekladá ako Piesková baňa. Po maďarsky kőbánya je kameňolom, ide teda skôr o Kamennú baňu (maď. kő = kameň). Na mape z roku 1911 sa spomína Donner Stein a Malý Grič. V čase tvrdej maďarizácie, kedy aj Handlovú (nem. Krickerhau) premenovali na Nyitrabánya sa na mape z roku 1914 spomína Nagy Kric. V ďalších rokoch to boli Gross Kritz a Klein Kritz (1921), Veľký Gryč a Malý Gryč (1938), Gross Kritz a Klein Kritz (1952). Ešte aj v roku 1989 sa v porastovej mape spomína Veľký Grič a Malý Kric. Tento názvoslovný chaos vyplýva zrejme z toho, že ani kartografi ani domáci obyvatelia nepoznali slovo grič a jeho význam. Členovia klubu sa význam slova grič dozvedeli až z časopisu Krásy Slovenska. Nešpor (1988) v tomto časopise pri objasňovaní názvu hradu Hričov píše, že grič je skala, skalnatý kopec. Handlovskí horolezci akceptujú oficiálny názov Grič, no pre zachovanie tradície vo svojich interných materiáloch hodlajú naďalej používať pre horu meno Kric, z nemeckého Kritz.

Czirbusz (1908) v knihe o pôvode mien vodných tokov a vrchov Uhorska spomína aj vrch Krics Krecset v pohorí Vtáčnik, pod ktorým zrejme myslí handlovský Grič. Autor doslova píše: Krics Krecset (Ptácsnik) = tuskó, gőrcs (krč, t.) krecset = kerecseny, turul madár (r.). Maďarské Krics je kombináciou slovenského Grič a nemeckého Kritz (Kric). Maď. tuskó je peň, nárečovo i kŕč (kĺč) a gőrcs je hrča, dial. grča, slovinsky gŕča, ukrajinsky (dial.) gýrča. Názov Krics (na mapách nedoložený) teda autor odvodzuje zo slov kŕč alebo hrča, maď. gőrcs. Ťažko povedať, kde sa vzala druhá časť názvu – Krecset. Po rusky a ukrajinsky kréčet a po poľsky krzeczot je sokol poľovnícky (Falco gyrfalco). Maďarský kerecsensólyom (sólyom = sokol) je náš sokol rároh (Falco cherrug). 

Súčasná slovenčina ani vo svojich nárečiach slovo grič ako apelatívum nepozná. Toto slovo sa zachovalo len v názve vrchov Malý a Veľký Grič. Po srbochorvátsky grîč je veľká skala, skalná stena, neprístupný zráz, návršie, gričast je skalnatý. Aj slovinčina pozná slovo gríč (adj. gríčast) s významom vrch, kopec, pahorok. Na Slovensku poznáme napr. Sivý vrch, Turecký vrch atď., na Balkáne je to Tuskov grič, Roštov grič alebo jednoducho Grič. Meno Grič má aj niekoľko balkánskych obcí. Podľa Snoja (1997) východiskom je praslovanský *gričь (alebo *gъričь) a súvisí pravdepodobne so slovom *gora. slk. hora. Miklosich (1862-65) má pri slove gričь význam κύων, canis, t.j. pes. Slovanské jazyky sa do 10. storočia podobali viac ako dnes a mali aj väčší počet  spoločných slov. Niektoré slová zostali všeslovanské, iné sa zachovali len v niektorých jazykoch a v ďalších zostali po nich ako relikty len toponymá.

Pod hradom Hričov (1265 Hrichou) ležia obce Horný a Dolný Hričov. Posledná z nich má historické zápisy: 1208 Rizoi, 1254 Hyrychou, 1282 Inferior Herichou, 1598 Also Hricho, 1773 Dolný Hrčow, 1808 Dolní Hryčow. Názov Hričov spája s apelatívom grič aj Stanislav (2004) v knihe Slovenský juh v stredoveku, ktorá pôvodne vyšla v roku 1948. Táto etymológia je najpravdepodobnejšia. Menej pravdepodobný je pôvod z osobného mena. Náš Gregor sa povie po rusky Grigorij a ukrajinsky Hryhorij. Hryhorijovi hovoria po domácky Ukrajinci a Rusíni Hryc, Poliaci Hryć. Aj na Slovensku je dosť rozšírené priezvisko Hric. V Laboreckej vrchovine je od tohto mena odvodený názov vrchu Hricová 363 m. Podľa Slovníka slovenských nárečí boli v širšom okolí Hričova zistené slová gric, gríc a hric, vo význame komická postava v ľudovom zvykosloví. Tento gric vychádza zo starobylého slova igrec, igric ktoré by sme mohli pretlmočiť do dnešnej slovenčiny ako zabávač. Slová igrec (igric) a gric (hric) sú v takom vzťahu ako ihrisko a hrisko, ihrať sa a hrať sa. Slovo igrec sa zachovalo vo viacerých slovenských toponymách, napr. Ihráč (1388 Graach) a Igram (1244 Igrech, 1264 Ikran, 1382 Igricy). Na druhej strane Váhu, na úbočí Javorníkov leží obec Ihrište (1471 Ihrzysche, 1475 Hrysche, 1515 Ihrysche, 1598 Ihrisscze, maď. Ihrystye, Igricke, Igric) a v Javorníkoch je aj vrch Hričovec 1062 m.  Celkom vylučiť nemožno ani túto etymológiu, zvlášť keď Hričov má príponu -ov. V slovenčine prebehla zmena písmena g na h okolo 12. storočia, no uvedené príklady dokumentujú, že nie vždy dôsledne. Máme tu dvojice Grič - Hričov, Igram - Ihráč, gric - hric, grča - hrča a iné. Názov Grič je veľmi starobylý, zrejme staroslovanský, o čom svedčí počiatočné G i to, že apelatívum grič sa zachovalo len u Južných Slovanov.

Nemecký názov Handlovej – Krickerhau vychádza z mena prvého šoltýsa, ktorý sa volal Kricker. Podobnosť medzi koreňom jeho mena Krick- a menom hory Kric je len náhodná. Podľa jeho mena dostali obyvatelia Handlovej prezývku Krekáči. Podľa Čaploviča mali prezývku Krekáči aj voziari z Rimavskej Lehoty v Gemeri. V tomto prípade prezývka pochádza z maďarského kerékácsok = voziari. Do tretice Krekáči žijú aj na lazoch Krupinskej planiny (Švecová, 1984). Na rozdiel od susedov nosili muži niekoľkých obcí biele kabanice s vyšitými čiernymi ornamentami, ktoré pripomínali malé žabky ľudovo nazývané gunec i kunec, zoologicky kunka (Bombina). Tieto žabky boli motiváciou pre prezývku Krekáči. Aj rosničke (Hyla) sa lokálne hovorí krekočka. Na Slovensku máme aj dve obce s menom Žabokreky. Aj v názve Krics Krecset je meno sokola – krečet zvukomalebné. Vychádza z krikľavého zvuku, ktorý vydávajú dravce. Ako vidieť z uvedených príkladov, pri vysvetľovaní mien treba zohladňovať rôzne poznatky a súvislosti, nielen jazykové. Pri miestnych názvoch starých niekoľko storočí je s tým niekedy problém.

Czirbusz G.: A kárpátok hegyeinek és folyóinak. Nagybecskerek, 1908.
Čaplovič J.: Obrázky zo Slovenska. Zlatý fond SME.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Nešpor J.: Za hradmi Strážovských a Súľovských vrchov. Krásy Slovenska, 1988, roč. 65, č.10.
Snoj M.: Slovenski etimološki slovar. Ljubljana, 1997.
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Švecová S.: Lazy v 19. a 20. storočí. Vývoj roľníckych chotárnych sídiel v oblasti Krupinskej planiny. Praha, 1984.
Slovník slovenských nárečí I. Bratislava, 1994.
 

O pôvode oronyma Marhát

Vrch Marhát (748 m) sa nachádza v pohorí Považský Inovec a dominuje podskupine Krahulčie vrchy. V jeho širšom okolí sú významné predveľkomoravské a veľkomoravské pamiatky, napr. Valy nad Bojnou, a veľkomoravské kostolíky Jurko a Ducové, čo svedčí o veľkom význame tohto vrchu v našich národných dejinách. Etymológii tohto oronyma sa doposiaľ venovala len malá pozornosť. Jeho meno sa niekedy spája s etnonymami Marharii a Merehani, ktorými označuje tzv. Bavorský geograf v 9. storočí Moravanov. Ide zrejme o obyvateľov moravskej a nitrianskej časti Veľkej Moravy. Moravania majú svoje meno odvodené od rieky Moravy, v povodí ktorej mali svoje sídla. Starovekí autori nazývali našu Moravu Marus a jej srbskú menovkyňu Margus. Nemci volajú Moravu March, najstaršie zápisy sú 892 Maraha, 994 Marach a 1014 Maraho. Marharii je teda staronemecký názov pre Moravanov. Začiatkom 9. storočia v okolí Marhátu už žili Slovania a názov  vrchu podľa  germanizovaného etnonyma je nepravdepodobný. Okrem toho, v okolí Marhátu žili starí Slováci a Moravania boli pre nich cudzinci. Vidieť to z názvu obce Moravany (1348 Marwan), ležiacej na Považí, západne od Marhátu. Meno jej dali Slováci, pre ktorých boli Moravania cudzincami. Na východnej, nitrianskej strane majú etnický pôvov názvy obcí Nemčice (1156 Nemcyc) a Nemečky (1359 Nemechke) založené Nemcami.

Inou možnosťou výkladu je predslovanský pôvod oronyma Marhát. Do úvahy prichádzajú predovšetkým keltské a germánske jazyky. Z protokeltského koreňa *marko- „kôň“ je odvodené strednokymerské march, starobretónske marh a strednokornské margh s rovnakým významom (Matasović, 2009). Germánske jazyky majú korene *marha- „kôň“, z čoho je staroanglické mearh a *marhī- „kobyla“ z čoho je strednohornonemecké merhe, starohornonemecké mer(i)ha a marah, anglosaské meriha, meria a merge (Kluge, 2002). Z týchto koreňov vychádza aj súčasné nemecké slovo Mähre, pôvodne kobyla, dnes mitrha, česky herka.

Silueta mnohých vrchov pripomína chrbát zvierat, čo je na Slovensku častá motivácia oroným. Nad hradom Devín je to Devínska Kobyla, nem. Thebener Kogel a ďalšie štyri Kobyly sú v Bielych Karpatoch, Považskom podolí, Laboreckej vrchovine a Volovských vrchoch. Poznáme aj Kobylí vrch a Kobylí vŕšok, Kobylie, dve Kobylie hory a Kobyliu hlavu. Dva vrchy majú meno Kôň a po koňovi sú pomenované aj vrchy Konské, Konský vrch, Konská hlava 2x, Koniarka a Koniar. Vrchy sú pomenované aj po iných zvieratách. Vrch Zobor je podľa niektorých autorov pomenovaný podľa zubra. Po diviakovi má meno Vepor a Klenovský Vepor a štyri vrchy majú meno Baranec po baranovi. Ďalej poznáme Bujačí vrch 2x, Bujakov vrch, Bujačiu, Bujakovú a Bujanov. Veľa vrchov je pomenovaných aj po kozách, napr. Kozí chrbát 8x, Kozí hrb 3x, Kozí vrch 2x, Kozí kameň, Kozia hora 2x, Kozia skala, Kozie chrbty a Kozinec 10x.

Iné možnosti výkladu názvu Marhát poskytuje maďarské slovo marha = dobytok, statok, hovädo. Motivácia by bola podobná ako v predchádzajúcom prípade, teda podobnosť hrebeňa vrchu s chrbtom hovädzieho dobytka. Mohlo ísť aj o miesto, kde sa pásol, choval hovädzí dobytok. Marhatenyésztés je chov hovädzieho dobytka, dobytkárstvo.  V maďarčine slovo hát znamená 1. chrbát, 2. hrebeň (vrchu). Meno maďarského pohoria Cserhát (Cerový chrbát) je zložené zo slov cser = cer, bot. dub cerový (Quercus cerris) a hát = hrebeň, chrbát. Okrem toho v severnej časti maďarského pohoria Mátra je vrch Marhad (606 m). V našom prípade ale názov Marhát nie je zložené slovo Mar(h)-hát. Určitým problémom je i maďarské oronymum v oblasti so slovenským obyvateľstvom. Maďarská menšina však žije aj v obciach severne od Nitry. Pod Marhátom leží obec Nitrianska Blatnica (1185 Sarfew), ktorá sa až do roku 1948 volala Šarfia (z maď. sár = blato). Do úvahy treba zobrať aj to, že slovo marha vo význame hovädzí dobytok prešlo aj do slovenských nárečí.

Podľa maďarského etymologického slovníka z roku 1970 má slovo marha „dobytok“ bavorsko-rakúsky pôvod a súvisí so staronemeckými slovami markat, marchat, marchot, z ktorých je dnešné Markt = trh, jarmok, trhovisko. Predchodcami slova Markt boli strednohornonemecké mark(e)t, starohornonemecké marcāt a anglosaské markat (Kluge, 2002). Podobne ako staroanglický market má pôvod v stredovekej latinčine, kde marcātus je variantom latinského mercātus „kúpa, trh“ a to je z latinského slovesa mercārī „obchodovať“ a podstatného mena merx „tovar“. Pod Marhátom bolo začiatkom 9. storočia významné výšinné hradisko starých Slovákov - Valy. V blízkosti Valov boli v 2.-5. storočí opevnenia Germánov označované ako Bojná II. a Bojná III. Cez hrebeň Marhátu a Valy viedla v tom čase dôležitá cesta spájajúca dnešné obce Bojná v Ponitrí a Moravany na Považí. Pri hradisku bola mýtna stanica a miesto kde sa obchodovalo okrem iného aj s dobytkom (maď. marhavásár je trh s dobytkom).Toto miesto sa dodnes  volá Trhovisko. Práve trhovisko dalo meno vrchu Marhát. Meno je odvodené najpravdepodobnejšie zo starohornonemeckého marcāt, menej pravdepodobné je priame prevzatie z latinského  marcātus. Ľudia zo širokého okolia chodili pod Marhát na pravidelné jarmoky a názov trhového miesta – Trhovisko (sthn.  marcāt) sa preniesol aj na blízky vrch. Ísť na jarmok, trh, trhovisko (marcāt) znamenalo súčasne ísť smerom na vrch (Marhát). Názov Marhát musel vzniknúť v čase, keď bolo hradisko, dnes nazývané Valy obývané a konali sa tu jarmoky. Po jeho dobytí na prelome 9.-10. stroročia už nebolo znova osídlené. Meno vrchu Marhát nemá z jazykovej stránky slovanské korene no dali mu ho Slováci. Názov nemôže pochádzať z doby keď tu žili Germáni, lebo slovo marcāt, market, Markt prešlo do germánskych jazykov až zo stredovekej latinčiny. Do slovenčiny prechádza slovo market až v posledných rokoch v podobe super- a hypermarket.

A magyar nyelv történeti-etimológiai szótára II. Budapest, 1970.
Bojná. Hospodárske a politické centrum Nitrianského kniežatstva. Ed. Pieta K., Ruttkay A. a Ruttkay M. Nitra, 2006.
Kluge F.: Etymologisches Wörterbuch der deutschen Sprache. Berlin – New York, 2002.
Matasović R.: Etymological dictionary of proto-celtic. Leiden – Boston, 2009.
Názvy vrchov a dolín Slovenskej socialistickej republiky. Bratislava, 1987.

Etymológia názvu orech (Juglans)

Orech je názov stromu i jeho plodov – orechov. Orech (Juglans) sa povie česky ořech, poľsky orzech, rusky oréch, ukrajinsky horích, bielorusky aréch, dial. haréch, horéch, srbochorvátsky orah, slovinsky óreh, psl. orěchъ, litovsky riéšutas a lotyšsky rieksts. V albánčine arrë znamená orech i krčné mandle (tonsillae). Pod orechmi sa obyčajne rozumejú semená rastlín obalené tvrdou škrupinou i bez škrupiny. Okrem toto poznáme i tzv. zemné orechy, čo sú koreňové hľúzky rozličných rastlín, napr. Cyclamen sp., Filipendula vulgaris, Corydalis solida, Equisetum pratense a iné. Zvlášť veľké a jedlé koreňové hľúzky má hrachor hľuznatý (Lathyrus tuberosus), ľudovo nazývaný orešie i orešina, čes. ořeší, ořeška, zemský oříšek, poľ. ziemny orzech, sch. oraškovica. Od Slovanov je rum. oréşniţă (Lathyrus tuberosus). V albánčine sa koreňové hľúzky volajú arrë dheu (arrë = orech, dhe = zem). Topinambur (Helianthus tuberosus) s jedlými koreňovými hľuzami sa po albánsky povie oreshkë. Hrachor hľuznatý je po francúzsky gland de terre, pričom gland je žaluď a glande je žľaza.  Etymologický slovník jazyka staroslověnského pri hesle orěchovъ uvádza, že orech má nejasnú etymológiu a žiadny z existujúcich výkladov nie je úplne presvedčivý. Nevylučuje sa ani praeurópsky pôvod. Podobný názor má aj Machek (1971).

Motiváciou pre pomenovanie orecha môže byť vajcovitý tvar jeho plodov (ešte obalených zelenou šupou). Pomenovanie by malo vychádzať z gréckeho ὄρχις s významom 1. semenník samcov (testis) 2. vaječník samíc (ovarium) 3. bot. vstavač (Orchis). Ὀρχάς i ὄρχις je aj druh olív, po latinsky orchas je plod olivy. Slovu ὄρχις  je príbuzné chetitské arki-, staroiránske ǝrǝzí-, protokeltské *orgyā, strednoírske uirge, albánske herdhe a arménske orjikc. Semenníky samcov sa ľudovo nazývajú vajcia a vajcovité sú aj plody olív. Po albánsky herdhagjel je oliva alebo hrozno s veľkými plodmi. Vstavač (Orchis) má meno podľa dvoch vajcovitých hľúzok pri koreni. Pomenovanie tzv. zemných orieškov má pôvod v gréckom ἄρακοϛ (Lathyrus annuus), ἀρᾰκώδης (L. tuberosus), ἀραχιδνα (L. amphicarpos) a ἄραχος (Vicia sibthorpii). Z týchto gréckych slov vychádza aj vedecký názov podzemnice olejnej (Arachis hypogaea), ktorej plody - arašidy dozrievajú pod zemou. Orech sa nazýva vedecky Juglans, kde glans je žaluď (vajcovitý plod dubov). Glandium je aj druh kvalitného mäsa nazývaného po slovensky orech.

Samčími pohlavnými žľazami je motivované pomenovanie viacerých rastlín s vajcovitými plodmi resp. semenami. Slová múď, múdie, stč. múd, čes. moud, poľ. mąda, rus. mudó, sln. módo, psl. mǫdo sú samčie pohlavné žľazy, semenníky, lat. testes, ľudovo vajcia, čes. varlata. Slovník slovenských nárečí uvádza slová múd, múď, muďa, mut, mút a múť (obyčajne v dvojdielnom názve kňazov múď) ako ľudové pomenovanie bršlena (Euonymus), ktorý má oranžové vajcovité semená.

Táto motivácia je známa aj z iných jazykov: ukr. kotovy jajca, sch. popova muda, poľ. kocie jajka, nem. Pfaffenhoden, Papenkullen, fr. couillon de prestre, rum. coaiele-popii. Po albánsky sa bršlen povie herdhaqen, pričom herde sú semenníky (testes). Anglické slovo bullace je druh slivky nazývanej aj pápežské vajce. Aj srbochorvátska jajara je druh slivky. Podľa Slovníka slovenských nárečí bujan je odroda veľkých orechov a bujnica je odroda veľkej jahody. Jesienka (Colchicum) kvitne na jeseň a na jar má v nadzemnej ružici medzi listami  vajcovitý útvar, preto ju volajú v Čechách popovo moudí, na Slovensku bujačina i bujakovo vajce. Na Slovensku volajú aj prášnicu (Lycoperdon) bujačie vajcia.

Vstavač (Orchis) sa povie po česky muďátka, rusky jaíčky. Vstavač (Orchis) má v keltských jazykoch rôzne mená. V kymerčine je to tegeirian, pričom teg je pekný a eirin sú testes „vajcia“. Gael. airne je trnka i oblička, kymr. eirin je 1. slivka, 2. testes, samčie pohlavné žľazy „vajcia“, nem. Hode. Po kymersky eirin bwlas je odroda sliviek „pápežské vajce“, eirin duon bach je trnka, eirin Mair je egreš ap. Je tu teda spojitosť medzi vajcovitým tvarom sliviek, trniek a samčích pohlavných žliaz. Aj v írskom magairlin meirach sú magairle testes. Iné meno vstavača v írčine je clachan gadhair, čo Cameron (1883) interpretuje ako gadhar - pes a clach - kameň. Slovo clach má aj význam testes, meno rastliny môžeme preto interpretovať aj ako psie „vajcia“.  Po gaelsky vstavač škvrnitý (Orchis maculata) sa povie urach bhallach, kde bhallach je škvrnitý. Vstavač mužský (Orchis mascula) sa nazýva moth-urach, kde moth je samec, muž alebo samčí, mužský. Slovo urach má v gaelčine dva významy: 1. fľaša, 2. uir (oor), gen. urach je angl. earth „zem“, adj. urach je earthy „zemný“. Podobne ako v iných keltských jazykoch aj v gaelčine meno vstavača - urach (raichean) zrejme  motivované vajcovitým tvarom koreňov a súvisí so slovom uirge < *orgya, čo sú v strednej írčine testes. Slovo urach (ooruch) by bolo príbuzné nášmu orech, gr. ὄρχις.

Cameron J.: Gaelic names of plants. Edinburgh and London, 1883.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.