štvrtok 29. novembra 2012

O miestnych názvoch Žibritov, Žibrica, Žibrid a Lašid

Obec Žibritov sa nachádza v Štiavnických vrchoch, na ceste medzi Krupinou a Banskou Štiavnicou. V stredoveku túto oblasť intenzívne osídľovali nemeckí kolonisti. Historické zápisy pre Žibritov sú: 1266 Seurdfolua, Seweret, 1342 Sebrethfolua, 1773 Žibritowce. V dvojslovných názvoch prvá časť je osobné meno zakladateľa obce a druhá časť -folua, v súčasnej maďarčine falu, je obec, dedina. Meno zakladateľa obce vychádza z nemeckého Siegfried, v starej nemčine Sivrit (Sievert, Sivert),  čo Česi prekladajú ako Žibřid. V stredovekých zápisoch sa písmeno Ž zapisovalo spravidla ako S. Meno Žibritovu dal teda muž menom Žibrit (Sebreth, Seweret). Z Čiechch sú známe obce Žibřidov,  Žibřidice, Žibřidovice a rybník Žibřid.

Žibrid (867 m) je druhým najvyšším vrchom Súľovských skál. Dvojici Sivrit – Siegfied je podobná dvojica germánskych slov siv – Sieb. Po dánsky siv je sitina (Juncus) a po nemecky Sieb je sito, riečica. Kálal (1924) má vo svojom nárečovom slovníku slová žibra, žibro, s významom sito, riečica. Sito, na ktorom sa obilné zrná zbavujú špičiek je zúbor (rus.zubríť = vyštrbovať, vysekávať zuby). Žibra vo význame sito nemá so Žibridom nič spoločné, lebo chýba motivácia na takéto pomenovanie vrchu. Najpravdepodobnejšie je, že aj v tomto prípade oronymum vychádza z osobného mena Žibrid. V slovenských horách je veľa vrchov pomenovaných podľa mien osôb, napr. Janov vrch, Jánov grúň, Miškov vŕšok, Miková, Michalová, Ďurkov, Ďurkovec, Demianka atď. Tieto názvy sú buď dvojslovné alebo s príponou. V našom prípade by sme očakávali  názov Žibridov vrch, Žibridov, Žibridová a pod. Sú však aj vrchy pomenované podľa osobného mena bez prípony, napr. Gregor (914 m) v Nízkych Tatrách, Veľký Gregor (524 m), Demian (615 m), Demian (678 m) v Štiavnických vrchoch, Eliáš (1167 m) v Chočských vrchoch, Jarolím (788 m) v Malej Fatre a Abrahám (351 m) v Medzevskej pahorkatine. Do poslednej skupiny zrejme patrí aj Žibrid.

V publikácii Názvy vrchov a dolín Slovenskej socialistickej republiky sú len dva vrchy s príponou -id: Žibrid a Lašid. Lašid (470 m) sa nachádza v pohorí Považský Inovec, východne od Beckova. Po chorvátsky lašid je strašidlo, príšera, prízrak a duch (zlý i dobrý). Z významu tohto slova sa dá usudzovať, že je to čarovný, mýtický vrch spojený s nejakou povesťou. Svetozár Hurban Vajanský vo veršovanej povesti o záchrane Nitry (Nitrianska) z roku 1876 píše: „Blaník i Lašid i hory Pálavy junákov svojich vysielajú davy!“ O českom Blaníku i našom Sitne sa traduje, že v jeho útrobách je ukryté vojsko, ktoré pomôže národu v najťažších chvíľach. Blaník predstavuje české, Pálava moravské a Lašid slovenské vojsko. O zázračných vlastnostiach vrchu Lašid sa Vajanský mohol dozvedieť od svojho otca Jozefa Miloslava Hurbana, ktorý bol rodákom z Beckova.

Juh Tribeča tvorí horský hrebeň, na začiatku ktorého je Zobor a na konci Žibrica. Etymológiou týchto oroným sa zaoberal Stanislav (2004, prvé vydanie 1948). V stredovekých písomných pamiatkach je Zobor zapísaný ako Zobur, Zubor, Zubur, ojedinele aj so Ž: Sombor, de Subro. Autor vychádza zo slova zubor < *zǫbrъ. Zubor, čes. zubr, sln. zóber, sch. zȕbar, poľ. żubr, pôv. zubr, v stredovekých prameňoch i ząbr a  ząbrz je párnokopytník, ktorý u nás vo voľnej prírode dávno vyhynul. Na pôvod oronyma Zobor sú aj iné nazory: Melich si myslí, že pochádza z OM Sbor > Zbor. Častý je aj názor, že východiskom je ruské slovo sobór, údajne kláštor. Tento názor sa opiera o existenciu benediktínskeho kláštora sv. Hypolita pod Zoborom (nie na Zobore). Benediktíni však neprišli do Nitry z východu ale zo západu. V ruštine slovo sobór znamená: 1. hlavný, katedrálny chrám, 2. (cirkevný) snem, koncil a súvisí so slovom sobránie = zhromaždenie, sústredenie. Starosloviensky slovník uvádza pri slove sъborъ významy: 1. zhromaždenie, snem, synoda, 2. zhromaždisko, verejné miesto, 3. súbor, zbierka. Podľa Stanislava Zobor je zo slova zubor a Žibrica bola pôvodne *Zubrica. Pod Žibricou leží obec Žirany (1113 Sire, 1349 Syra), ktorej obyvatelia hovoria po maďarsky, čo zrejme spôsobilo zmenu Zubrica > Žibrica. V slovenských horách máme aj vrchy Zúbra a Zubrovka a 2x potok Zúbra. Tieto mená však zrejme vznikli až po zániku nosoviek.

Viacerí autori odvodzujú meno zubra zo slova zub, stsl. zǫbъ, poľ. ząb, sln. zób. Motiváciou zrejme nie sú jeho zuby ale špicaté rohy. Machek (1971) spája slovanské zubor, lit. stumbras a lot. sumbrs s gruzínskym domba „zubor“ a považuje tieto názvy za „praeurópske“. Gruzínskemu domba bude skôr príbuzné alb. dem a stír. dam, čo je býk. Slovo zubor sa niekedy spája aj s nem. Wisent „bizón“. Nemecké meno zubra má najbližšie k staroindickému viṣāṇā = roh (Kluge, 2002). Pri baltských menách zubra môže byť východiskom postupnosť: žambras/žumbras > zumbrs > sumbrs (www.suduva.com). Po litovsky žambis, žambris i žúobris je drevené radlo pluhu. Žambas je (ostrý) roh, okraj, žuburs je rásocha, výbežok, zub. Motiváciou pre pomenovania zubra v slovanských a baltských jazykoch sú zrejme jeho špicaté rohy.

Na internetovej stránke českej obce Sibřina (1197 Zebrin, 1309 Ziebrin, Zyebern, 1318 Syebrziny) sa odvodzuje jej meno zo základu *zebr, ktoré sa spája s rastlinou konopnica (Galeopsis). Rastliny rôznych rodov (Galeopsis, Lamium, Stachys, Polygala, Pedicularis, Rhinanthus, Linaria) patriace do viacerých čeľadí majú mená vychádzajúce z rovnakého základu: slc. ziabor, zäbor, žabrík, žiabrik, sln. zébrat, žíbrc, žibrt, žíbrje, žibrica, kašub. zibř, zabř, rus. žebrej, žaber, žíbrij, zjaber,  zjabrij, zjabir, zubrej, ukr. zjubrij, zjabrij, žabrij atď. Tieto rastliny dostali svoje mená podľa tvaru kvetov, ktoré pripomínajú pysk, pyštek, papuľku cicavcov. Východiskom sú ruské slovesá žabríť „žrať“ a zébriť, čes. dial. žibrat „hrýzť“. Aj názvy vrchov Zobor, Žibrid a Žibrica by sa dali teoreticky odvodiť od mien spomínaných rastlín. Mená vrchov a ľudských sídel sa však len výnimočne pomenovávali podľa bylín (na Slovensku je napr. vrch Žihľavník a dve osady Žihľava), spravidla to boli dreviny, napr. dub, buk, javor, jaseň, rakyta, smrek a pod. Nedá sa predpokladať, že by sa Žibrica, Zobor alebo Žibrid volali podľa názvov rastlín s pyskatými kvetmi.
 
So zubrom možno súvisí aj meno obce Žemberovce (1256 Sember, 1381 Zember) v okrese Levice. Stanislav (1942) ho odvodzuje z osobného mena Žǫbrъ. Podľa zápisu z roku 1381 to mohol byť aj  Zǫbrъ. Osobné meno Žǫbrъ, resp. Zǫbrъ zrejme súvisí so zubrom. Zápisy s nosovkou svedčia o tom, že Maďari prevzali názov ešte pred denazalizáciu. V okr. Veľký Krtíš máme obec Zombor (1327 Zobor, 1333 Zumbor, Zumbur, 1373 Zubur, 1374 Zombor) a v Maďarsku existujú štyri miestne názvy Zombor, so stredovekými zápismi Zumbor, Zombur, Zumbur, Zomber, Zembor a Zombor. Podľa Stanislava (2004) je etymológia týchto názvov *Zǫbrъ „zubor“. Na Slovensku sú podľa zubra pomenované oravské obce Zuberec, Zubrica (dnes v Poľsku)  a Zubrohlava, ich pôvod však nesiaha do stredoveku. Na rozhraní Talianska, Rakúska a Nemecka v Ortlerských Alpách je nápadný vrch Gran Zebrú (3851 m), nem. Königspitze. Podľa stredovekej legendy je pomenovaný podľa muža menom Johannes Zebrusius. Ako to pri legendách býva, Zebrusius sa skôr volal podľa vrchu. Aj Anonymus tvrdil, že Zobor sa volá podľa veľmoža Zubura. Alpský vrch Großglockner sa po slovinsky volá Veliki Klek. Slovanské meno vrchu Gran Zebrú mohlo byť Veľký Zubor.

Kálal M.: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica, 1924.
Kluge F.: Etymologisches Wörterbuch der deutschen Sprache. Berlin – New York, 2002.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Stanislav J.: Zo slovenských miestnych názvov. Slov. reč 1942 9(7-8): 193-195.
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Názvy vrchov a dolín Slovenskej socialistickej republiky. Bratislava, 1987.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku. Bratislava, 1978.

nedeľa 18. novembra 2012

Etymológia fytonyma ziabor (Galeopsis)

V slovanských jazykoch a ich nárečiach je väčší počet rastlinných názvov, ktorých pôvod považuje Vasmer (1967) i Machek (1954) za neobjasnený. Konopnica (Galeopsis) má mená: slc. ziabor, zäbor, ziaborček, čes. žabr, h.luž. zabrij, kašub. zibř, zabř, ukr. žabrij, žabrej, žabrik, sln. zébrat a pod. Najviac nárečových mien je v ruštine: žabrej, žaber, žebraj, žabrik, žíbrij, zjaber, zjabra, zjabrij, zjabrik, zjabir, zjabrjá, zubrej a šabrik. Po nemecky sa konopnica povie Hohlzahn (hohl = dutý, zahn = zub). Do tejto skupiny patria aj mená iných druhov rastlín. Hluchavka (Lamium) sa povie po slovinsky žíbrc, žibrt, žíbrje i žibrica, po chorvátsky je to žibrat, žibret a v slovenčine (dial.) je to tiež ziabor. Pobobné meno má aj čistec (Stachys), rus. žabrej, zjábrej, slc. dial. žabrík, žiabrik; všivec (Pedicularis), rus. žabrej; horčinka krušpánová (Polygala chamaebuxus), sln. žíbrc;  štrkáč (Rhinanthus), rus. zjábrej; pyštek, dial. pyšťok (Linaria), rus. žabréj, žabrík, poľ. dial. koci pysk; papuľka (Antirrhinum) vlčia huba, lvová huba, lvové papuľky, lvecí pysk. Hoci tieto druhy patria do rozličných čeľadí, ich spoločným znakom je tvar kvetu pripomínajúci pysk, ústa. Po slovensky sa niektorým z nich hovorí papuľka. Po stlačení kvetu z boku sa papuľka dokonca otvára. Čeľadi hluchavkovité (Lamiaceae) sa v minulosti hovorilo aj pyskaté (Labiatae). Po grécky λάμια je žralok, λαμυρός je pažravý, po latinsky labium je pera, gamba, pysk. Aj v názve Galeopsis grécke slovo γᾰλεός znamená žraloka. Po rusky žabríť, žabrováť znamená žrať; žabrún i žabróvka je pažravý jedák, žrút. Zébriť znamená žuť, hrýzť a zébri i zébry je spodná čeľusť ako aj spodné ďasná a priestor pod jazykom. Po litovsky žébrėti znamená jesť, lapať perami. Mená ziabor, žiabrik atď. súvisia aj so slovom žiabra, žiabre, rus. žábry, dial. zjábra, zébra, čo sú dýchacie orgány vodných živočíchov. Bernolák má zgabra (= zjabra, ziabra), vo význame „žaba“, čo je choroba jazyka a ústnej dutiny. Pôvod slova žiabre nie je celkom objasnený (Rejzek, 2001), no spája sa s avest. zafar „ústa, pažerák“ a koreňmi *gēb(h)-r-, *geb(h)- s významom čeľusť, ústa, žrať. Táto etymológia je v súlade s motiváciou pomenovania sledovaných rastlín. Slovo ziabor a jeho varianty je všeslovanské, a poznajú ho južní, východní i západní Slovania.

Vasmer (1967) k predchádzajúcej skupine zaradil aj rastlinu s ruským menom žibéc, čo je naša zubačka cibuľkonosná (Dentaria bulbifera), rus. zubjánka, nem. Zahnwurz, angl. toothwort. Lat. dens, nem. Zahn i angl. tooth je zub. Táto rastlina nie je pomenovaná podľa tvaru kvetov ale podľa koreňa, ktorý pripomína zub. Ľudové meno zubačky je: čes. babí zub, poľ. babie zęby. Je možné, že žibéc sa pôvodne volal zubéc „zub, zúbok“. V ruštine žabík je stvrdnutý zub ryby zvanej morský vlk. Žbíca v slovinčine znamená klinček. Ruské meno žíbrij, ukr. žibécь patrí aj kosienke (Serratula), ktorá tiež nemá pyskaté kvety. Jej meno je: rus., ukr. serpúcha, stč. a sln. srpek, slc. dial. sŕpok, poľ. sirp, sirpik, sierpik, bulh. sъrpec, chorv. srpac atď. Lat. serratus je pílovitý, so zubami ako na píle. Listy kosienky sú po stranách pílovité, zubaté. Aj púpava (Taraxacum) so zubatými listami má v ruštine meno zubnik. V prípade kosienky Serratula je možná aj kontaminácia s iným druhom. Konopnica napuchnutá (Galeopsis tetrahit) sa po ukrajinsky povie žabrij zvičajnij, dial. žabrik i serpušnik; pyštek (Linaria) ľonok, dial. žabki i serporiz; čistec (Stachys) čistecь, dial. žabrij i serputnik.

Otázkou je, či do tejto skupiny patria aj mená ďalších hluchavkovitých rastlín, napr. materina dúška (Thymus), hrdobarka (Teucrium) a saturejka (Satureia). Materina dúška a hrdobarka sa po rusky volá čebréc a ľudové mená materinej dúšky v ukrajinčine sú: čebrecь, čaber, čibrik, čabrik, čuberka, čebrinecь a čebričok. Saturejka má v slovanských jazykoch mená: slc. dial. čúbor, čúbrik, čes. čabr, čubr, poľ. cząber, stpoľ. czubr, sln. čóber, sch. čúbar, bul. čúbrica, ukr. čabér, rus. čabër, čáber a pod.  Mená týchto rastlín sú dosť variabilné, no na ich začiatku chýbajú písmená z alebo ž. Väčšina etymológov sa zhoduje v tom, že východiskom pre slovanské mená saturejky je grécke ϑύμβρα,  ϑυμβραία a ϑύμβρον = saturejka. Grécke meno saturejky súvisí buď s menom materinej dúšky = ϑύμον, ϑύμος (ϑύω znamená kúriť, dymiť), alebo pravdepodobnejšie so slovom τύφω = dymiť, kadiť.

Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка I. Москва, 1978.
Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка II. Москва, 1967.
Чопик В.И., Дудченко Л.Г., Краснова А.Н.:Дикорастущие полезные растения Украины. Киев, 1983.
Kálal M.: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica, 1924.
Machek,V.: Česká a slovenská jména rostlin. Praha, 1954.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.