Stručný etymologický slovník
slovenčiny (Králik, 2015) pri hesle baza uvádza:
baza bot. „Sambucus“ •
Dial. aj beza, buoza a i.;
všetko z psl.
*bъza ž., čo je variant psl. *bъzъ m. (>
slk.
dial bez a i.) – ide o nedostatočne jasný výraz, ktorý sa
obyčajne porovnáva s kurd. būz, bawz „brest“ (to sa však
novšie odvodzuje od ide. *ṷei(ǝ)-, →viť), pričom sa
predpokladá ďalšia súvislosť obidvoch výrazov s ide. názvom
buka (*bhāgó-; →buk).
Spájať
kurd. būz, bawz „brest“ s bazou viedla jazykovedcov vonkajšia
podobnosť so slovami: ukr. бузинa, бузoк, rus. бузинa,
бузoвникъ, бузникъ, бузъ, baz a baza v rôznych
slovanských jazykoch. Po zmene b > v
z kurd. būz, bawz dostaneme *vūz, *vawz, čo je slk. väz, čes.
vaz, poľ. wiąz, sch. vêz, rus. вяз. Väz je drevina,
ktorej oficiálny názov je brest väzový (Ulmus laevis). Svoje meno
má väz podľa ohybných vetvičiek, ktoré slúžili na viazanie,
pletenie a vitie. Kurdské būz, bawz a náš väz
vychádzajú z ide. koreňa *ṷei(ǝ)- a s bazou nemá nič
spoločné. Z botanickej stránky je absurdné aj spájanie fytoným
baza a buk, ktoré je v etymologických slovníkoch bežné.
Rejzek (2001) píše, že spojenie bazy s lat. Sambucus je neúnosné
hláskoslovne a spojenie s ie. názvom buku významovo.
Zdá
sa, že východisko treba hľadať v psl. *bъza ž. a *bъzъ m.
Motiváciou pre pomenovanie bazy sú jej listy, ktoré po pošúchaní
medzi prstami výrazne smrdia, zapáchajú, bzdia. Smrdieť, smradiť,
púšťať vetry sa iným slovom povie bzdiť i bzdieť, bzieť,
bzdúriť, rus. бздеть, ukr. бздíти, пездíти,
blg. пъздя, mac. бaзди, sch. бàздjeти, sln. pezdéti,
čes. bzdíti, poľ. bzdieć, bździeć, bździć a to z psl.
*pьzděti. Príbuzné je lit. bezdéti, lot. bezdêt – vypúšťať
vetry, prdieť. Východiskom je ie. koreň *pesd-e/o- „prdieť“.
Po maďarsky bodza je baza , bűz je smrad a
bűzös je smradľavý. Pozri aj
http://ladislavbarabas.blogspot.sk/2015/08/etymologia-fytonyma-baza-sambucus.html
Pri
hesle oskoruša čítame:
oskoruša
„bot. Sorbus domestica“ • Azda odvodené od *oskora, nejasného
pôvodu – uvažovalo sa aj o zloženine na základe psl. *osa
(ďalej pozri * →osika) a *kora (→kôra);
t.j. pôvodne „(o strome) majúci osikovú kôru“, resp.
„pripomínajúci kôrou osiku“?
*oskora
je zrejme rus. óсокорь, ukr. oсокíр, blr. ясокор,
poľ. sokora i osokor, jasiokor, sokorzyna, čo je náš topoľ biely
(Populus alba) i topoľ čierny (P. nigra). Tieto druhy topoľov majú
kôru podobnú osike, čo je prirodzené, lebo aj osika, bot. topoľ
osikový (Populus tremula) patrí do rodu Populus. Táto *oskora je
známa len vo východoslovanských jazykoch a oskoruši tu hovoria
рябина (Sorbus). Len v karpatskej časti Ukrajiny poznajú
slová skóruch,
skorušína,
čo je v tomto prípade jarabina vtáčia
(Sorbus aucuparia). Za pravlasť Slovanov sa považuje severovýchodná
Európa, kde oskoruša nemá prirodzený areál výskytu. Slovania s
ňou prišli do kontaktu až po preniknutí na Balkán v 6. storočí.
Grécke slovo ὄα sa prekladá ako 1. oskoruša 2.
ovčia koža. Slovania nazývali ovčiu kožu aj skora a pridaním
prípony -uša vznikla skoruša a z nej oskoruša. Slovo
skoruša
prevzali
od
južných
Slovanov
Rumuni
v
podobe
scorúş
(strom)
a
scorúşӑ
(plod).
Oskoruša,
botanicky jarabina oskorušová
(Sorbus
domestica)
rastie
v
nížinách
a
jej
príbuzná
jarabina
vtáčia
(Sorbus
aucuparia)
v
horách.
V
horách
rastúca
jarabina
sa
po
rumunsky
povie
scorúş-du-munte,
teda
horská
skoruša
(oskoruša).
Valasi, rumunskí, horskí pastieri v stredoveku
kolonizovali aj so svojimi stádami Východné a Západné Karpaty a
slovo skoruša preniklo aj na Ukrajinu, Slovensko a Poľsko. K
staršiemu fytonymu jarabina (vtáčia) pribudlo synonymum skoruša.
Vzhľadom na izolované areály fytoným osokor a oskoroša je ich
vzájomná kontaminácia prakticky vylúčená. Pozri aj
http://ladislavbarabas.blogspot.sk/2011/08/povod-historia-nazvov-skorusa-oskorusa.html
Králik
Ľ.: Stručný etymologický slovník slovenčiny. Bratislava 2015.
Rejzek
J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.
