Andač, 1245 Andacs, 1773 Andács je malá obec v okrese Nitra, dnes pričlenená k obci Zbehy. To isté meno - Andač má aj potok tečúci vedľa obce. Je to pomerne krátky potok, meria len 15,6 km. Hladký (2004) zaznamenal jeho prvý zápis až v roku 1958. Predpokladá, že meno potoka je odvodené od mena obce. Etymológiu názvu Andač bližšie nevysvetľuje.
Podľa Stanislava (2004) je listina z roku 1245, v ktorej sa prvý raz spomína meno Andač sfalšovaná. Autor porovnáva meno Andača s maď. obcou Andoč (1321 Onduch, 1390 Andoch, Andach) a srb. obcou Andič. Ak prípona -ič je z -ič, tak predpokladá, že tu mohla byť v starých časoch kolónia južných Slovanov. Stanislav uvádza vo svojom diele aj zem *Anda pri V. Slepčanoch v Tekove. Toponymum Anda priraďuje k os. m. Anna so sloven. sufixom -da a porovnáva ho s obcou Andice v Liptove. Os. m. Anda (masc.) zistil v Liptove už v roku 1391.
Andice v Liptove patria dnes pod Benice a ich historické záznamy sú: 1267 terra comitis Andree filii Alberti, 1427 Andycze a. n. Klechen, Clechyn, 1773 Andice. Maďarské meno Andíc je Andaháza. Stanislav odvodzuje meno Andíc z os. m. Anna (Anda), no meno Anda bolo v Liptove aj mužské. V Čechách sa Anne hovorí i Andula. Obec Liptovská Anna má najstarší záznam 1396 Senth Anna. Najstaršie meno Andíc bolo terra comitis Andree, z čoho je zrejmé, že východiskom je mužské meno Andrej, Ondrej, Andy a nie Anna. Meno Andrej má grécky pôvod a prešlo prakticky do všetkých európskych jazykov. Po slovensky je to Ondrej, Andrej i Andy, čes. Ondřej, poľ Andrzej, maď. András, Andor, Andok, Andesek, Endre.
V stredoveku sa Andice volali Andycze i Klechen, Clechyn, t.j. Klečen, Klečin. Meno Klechen (v starších, maďarizovaných záznamoch ako Kelechen) bolo na Slovensku pomerne rozšírené a do novoveku prešlo v podobe Kľačany. Liptpvské Kľačany majú najstarší záznam 1474 Kleczen, Turčianske Kľačany majú záznam 1403 Kelechen, 1773 Klacžany.
Obec Ondrejovce vznikla v roku 1893 zlúčením obcí Veľké Ondrejovce 1260 Endred, 1264 Endre, 1286 due ville Endred, Malé Ondrejovce 1286 due ville Endred a Držľany 1394 Dereslyen. V katastri Ondrejoviec boli v stredoveku aj menšie osady: Kechud 1322 Kechud, Hurov 1232 Hurov, 1286 Horou, 1306 Harou, 1322 Horow a And 1412 And. Meno osady And bolo zrejme etymologicky blízke menu Andrej, maď. Endre i dnešnému menu obce Ondrejovce. S menom Andrej, Ondrej bude súvisieť aj meno obce Andovce, maď. Andód, 1421 Ondod, 1433 Andod, 1808 Ondod.
Osobné meno Andrej, Ondrej je v názvoch viacerých slovenských obcí: Andrejová,
1355 Andras Vagasa, 1414 Endreuagasa,1618 Andreowa, Ondrašová 1252 molendinum Andree, 1422 Zenth Andreas, Ondrašovce 1427 Andraswagassa, Liptovský Ondrej 1332-7 S. Andreas, Liptovská Ondrašová 1412 Andrasfalva, 1412 Andreasfalwa, Okoličná na Ostrove, časť Ondrašová 1405 Andreasfalwa, 1424Andrashaza, Lipová, časť Ondrochov, 1229 Ondruh, 1348 Ondroh, 1773 Onderhov, Komárno, časť Ondrašová 1268 Villa Sancti Andree, Hôrka, časť Ondrej 1317 Sanctus Andreas, Orlov, časť Andrejovka 1366 Andreasuagasa, 1427 Endreoka, Parchovany, časť Ondrašová 1355 Andreas Haza. Pomenovanie týchto toponým vychádza z rôznych podôb os. mena Andrej a takýto pôvod majú aj toponymá Andač, Andice, Andovce a zaniknutá osada And.
Hladký J.: Hydronymia povodia Nitry. Trnava 2004
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I. Bratislava, 1977.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku II. Bratislava, 1977.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku III. Bratislava, 1978.
pondelok 2. októbra 2017
piatok 31. marca 2017
Pôvod fytonyma hruška (Pyrus)
Fytonymum hruška, dial. hruša, čes. hruška (plod), hrušeň (strom), poľ. grusza, gruszka, kašub. krëška, hluž. krušva, dluž. kšuška, plb. grāusói, rus. грýша, ukr. грýша i грýшка, mac. крyша, bul. крýша i крýшка, sch. krȕška je všeslovanské a príbuzné je len lit. kriáušė, syn. grūšià, lot. bumberies i krausis.. Od slova hruška sú odvodené aj niektoré toponymá, napr. Hrušov, okr. V. Krtíš 1285 Huruso, 1342 Hrusó a Hrušovo, okr. R. Sobota 1297 Huruswa, 1242 Hruswa. Zápisy Huruso a Huruswa sú ovplyvnené maďarským pravopisom. Podľa Uminského (2008) možno toponymá s koreňom Hruš- vysvetlovať ako 1. osadu, ktorá vznikla na pozemkoch, ktoré boli „Hrušovým“ majetkom, 2. osada obyvateľov, ktorí prišli z Hrušova, 3. osada vzniknutá na mieste, kde rástli hrušky, 4. osada, pri ktorej sa vyskytoval alebo ťažil piesok (nem. Grus „piesok“). Pre obec Hrušovany okr. Brno je podľa autora najpravdepodobnejší pôvod z nem. Grus, no nevylučuje ani iný pôvod. Slovenské Hrušovany, okr. Topoľčany, 1318 Kurtveles, 1392 Kerthuely, 1773 Krusovany súvisia s hruškou, lebo maď. körte je hruška.
V etymologických slovníkoch sa najčastejšie uvádza, že baltské a slovanské pomenovanie hrušky nie je dostatočne objasnené. Machek (1971) píše, že slovo je asi „praeurópske“. Po latinsky sa hruška povie pirus (strom) a pirum (plod), po grécky ἄπιος (strom) a ἄπιον (plod). Podľa etymologických slovníkov (Beekes 2010, de Vaan 2008) tieto slová pochádzajú z neznámych mediteránnych jazykov. Z latinčiny prešlo meno hrušky do väčšiny európskych jazykov, napr. tal. péra, šp. peral (strom), pera (plod), fr. poirier (strom), poire (plod), rum. păr (strom), pară (plod), port. pereira (strom), pêra (plod), nem. Birne, ahd. bira, pira, šv. päron, nór. pæra, dán. pære, isl. pera, hol. peer, a. pear. Keltské jazyky majú pre hrušku aj vlastné pomenovanie, no popri tom i gael. peur, corn. peran, kymr. peren, ír. piorra i pèire a bret. perenn. Za príbuzné sa považuje aj kurd. korêši, kurêši, v iných slovníkoch je to však karҫîn, hirmî, hurmê
Rejzek (2001) a Králik (2015) píšu, že sa uvažuje o príbuznosti s psl. slovesami *grušiti, *krušiti „rozdrobovať, drviť“. Podľa Matasovića (2013) odvodzovanie fytonyma hruška z týchto slovies naráža na sémantické problémy. Králik (2015) ďalej píše, že názov by mohol súvisieť s mäkkou, „rozdrvenou“ dužinou ovocia. Drvenie dužiny možno spájať s krušením, no chýba tu motivácia pomenovania. Podľa Rejzeka (2001) môže byť hruška pomenovaná podľa mäkkej, krupičnatej štruktúry dužiny. Toto vyjadrenie je konkrétnejšie, no o krupičnatej štruktúre dužiny nemôžeme hovoriť, že je mäkká. Dužina hrušky, najmä v okolí jadrovníka obsahuje sklerenchymatické pletivo s hrubou bunkovou stenou (sklereidy), tzv. kamenné bunky. V deformovaných plodoch tvoria kamenné bunky aj väčšie zhluky. Kamenné bunky sa po anglicky nazývajú stone cells alebo grit „šrot, otruby, štrk, hrubý piesok, drvina“. Hrušky majú „gritty-textured juicy fruit“. Po litovsky krušà sú krúpy, ľadovec i kamenec, grūštìnė sú drvené krúpy. V slovenčine krušina je rozdrobené skálie, kruch a krušec je rozdrvená soľ, po slovinsky grúšč je hrubší piesok, štrk. Po taliansky crusca sú otruby, cruscóne sú hrubé otruby, nemecky Grieẞ je krupica, drobný štrk a hrubý piesok, Grus, mnh. grūz je kamenná drvina, drvený štrk. Pomenovanie hrušky teda nesúvisí priamo so slovesami grušiti, krušiti, v starších českých slovníkoch i hrušiti ale s výsledkami tejto činnosti (kamenné bunky - sklereidy). Striedanie písmen g, k, a h v slove hruška v rôznych jazykoch svedčí podľa niektorých autorov o prevzatí z neznámeho jazyka.
Popri fytonyme hruška (Pyrus) máme v slovanských jazykoch aj fytonymum krušina (Frangula), poľ. kruszyna, sch. krušina, kršlika, rus. крушина, крушинник, rum. kruşîn. Meno крушина má v ruštine aj taxonomicky príbuzný rešetliak (Rhamnus). Po latinsky frangere znamená lámať, drobiť, rozbíjať. Je to rovnaký význam ako slk. krušiť, krušiť sa, čes. krušiti, v starších slovníkoch i hrušiti, poľ. kruszyć, rus. крушитъ, sln. krušiti, sch. kȑšiti, lit. krùšti, grūsti. Príbuzné je gr. κρούω, a. crush, zo stfr. cruissir. Pomenovanie krušiny súvisí s lámavosťou jej dreva.
Beekes R.: Etymological Dictionary of Greek I. Leiden - Boston, 2010.
de Vaan M.: Etymological Dictionary of Latin and the other Italic Languages. Leiden - Boston, 2008.
Králik Ľ.: Stručný etymologický slovník slovenčiny. Bratislava 2015.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Matasović R.: Substratum words in balto-slavic. Filologija, 60: 75-101. 2013.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.
Uminský P. 2008: http://www.hrusovanyubrna.cz/o-obci/puvod-jmena-obce-hrusovany
V etymologických slovníkoch sa najčastejšie uvádza, že baltské a slovanské pomenovanie hrušky nie je dostatočne objasnené. Machek (1971) píše, že slovo je asi „praeurópske“. Po latinsky sa hruška povie pirus (strom) a pirum (plod), po grécky ἄπιος (strom) a ἄπιον (plod). Podľa etymologických slovníkov (Beekes 2010, de Vaan 2008) tieto slová pochádzajú z neznámych mediteránnych jazykov. Z latinčiny prešlo meno hrušky do väčšiny európskych jazykov, napr. tal. péra, šp. peral (strom), pera (plod), fr. poirier (strom), poire (plod), rum. păr (strom), pară (plod), port. pereira (strom), pêra (plod), nem. Birne, ahd. bira, pira, šv. päron, nór. pæra, dán. pære, isl. pera, hol. peer, a. pear. Keltské jazyky majú pre hrušku aj vlastné pomenovanie, no popri tom i gael. peur, corn. peran, kymr. peren, ír. piorra i pèire a bret. perenn. Za príbuzné sa považuje aj kurd. korêši, kurêši, v iných slovníkoch je to však karҫîn, hirmî, hurmê
Rejzek (2001) a Králik (2015) píšu, že sa uvažuje o príbuznosti s psl. slovesami *grušiti, *krušiti „rozdrobovať, drviť“. Podľa Matasovića (2013) odvodzovanie fytonyma hruška z týchto slovies naráža na sémantické problémy. Králik (2015) ďalej píše, že názov by mohol súvisieť s mäkkou, „rozdrvenou“ dužinou ovocia. Drvenie dužiny možno spájať s krušením, no chýba tu motivácia pomenovania. Podľa Rejzeka (2001) môže byť hruška pomenovaná podľa mäkkej, krupičnatej štruktúry dužiny. Toto vyjadrenie je konkrétnejšie, no o krupičnatej štruktúre dužiny nemôžeme hovoriť, že je mäkká. Dužina hrušky, najmä v okolí jadrovníka obsahuje sklerenchymatické pletivo s hrubou bunkovou stenou (sklereidy), tzv. kamenné bunky. V deformovaných plodoch tvoria kamenné bunky aj väčšie zhluky. Kamenné bunky sa po anglicky nazývajú stone cells alebo grit „šrot, otruby, štrk, hrubý piesok, drvina“. Hrušky majú „gritty-textured juicy fruit“. Po litovsky krušà sú krúpy, ľadovec i kamenec, grūštìnė sú drvené krúpy. V slovenčine krušina je rozdrobené skálie, kruch a krušec je rozdrvená soľ, po slovinsky grúšč je hrubší piesok, štrk. Po taliansky crusca sú otruby, cruscóne sú hrubé otruby, nemecky Grieẞ je krupica, drobný štrk a hrubý piesok, Grus, mnh. grūz je kamenná drvina, drvený štrk. Pomenovanie hrušky teda nesúvisí priamo so slovesami grušiti, krušiti, v starších českých slovníkoch i hrušiti ale s výsledkami tejto činnosti (kamenné bunky - sklereidy). Striedanie písmen g, k, a h v slove hruška v rôznych jazykoch svedčí podľa niektorých autorov o prevzatí z neznámeho jazyka.
Popri fytonyme hruška (Pyrus) máme v slovanských jazykoch aj fytonymum krušina (Frangula), poľ. kruszyna, sch. krušina, kršlika, rus. крушина, крушинник, rum. kruşîn. Meno крушина má v ruštine aj taxonomicky príbuzný rešetliak (Rhamnus). Po latinsky frangere znamená lámať, drobiť, rozbíjať. Je to rovnaký význam ako slk. krušiť, krušiť sa, čes. krušiti, v starších slovníkoch i hrušiti, poľ. kruszyć, rus. крушитъ, sln. krušiti, sch. kȑšiti, lit. krùšti, grūsti. Príbuzné je gr. κρούω, a. crush, zo stfr. cruissir. Pomenovanie krušiny súvisí s lámavosťou jej dreva.
Beekes R.: Etymological Dictionary of Greek I. Leiden - Boston, 2010.
de Vaan M.: Etymological Dictionary of Latin and the other Italic Languages. Leiden - Boston, 2008.
Králik Ľ.: Stručný etymologický slovník slovenčiny. Bratislava 2015.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Matasović R.: Substratum words in balto-slavic. Filologija, 60: 75-101. 2013.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.
Uminský P. 2008: http://www.hrusovanyubrna.cz/o-obci/puvod-jmena-obce-hrusovany
pondelok 30. januára 2017
O pôvode fytonyma lopúch (Arctium)
Fytonymom lopúch (Arctium) sa zaoberali viacerí etymológovia. Machek (1971) spája lopúch s lat. lappa, čo je tiež lopúch, no pôvod latinského lappa nevysvetľuje. Podľa Šmída (2002) je lat. lappa asi z keltského lap = ruka, prípadne z gr. labein, lambanó = uchopovať. Iní autori vychádzajú z PIE koreňa *leip- = lepkavý. Фасмер (1967) spája lopúch s lit. lãpas = list. Rejzek (2001) píše, že psl. *lopuchъ je asi odvodenina od nedoloženého psl. *lopъ, čo zodpovedá lit. lãpas = list. Rovnaký názor má aj Králik (2015), podľa ktorého je lopúch odvodenina od psl. *lopъ vo význame „list“, porovnávaného s lit. lãpas, lot. lapa „list“ - východiskom je ide. *lēp-, *lōp-, *lәp.
Baltské lapa, lãpas znamená list rastlín, lopúch sa však povie lot. diždadzis, lit. varnaléša, dial. žioplỹs, kváiša, vépla. V slovanských jazykoch slovo laba, tlapa, poľ. łapa, rus., ukr., bul. лáпа je spodná časť končatín niektorých zvierat. Даль (1979) uvádza niekoľko prípadov využitia slova лáпа, лáпкa v botanickom názvosloví: лaпа-мужская (Androsace septentrionalis), лaпа-львиная, лaпа-медвѣжья (Alchemilla), лaпки-кошачьи (Gnaphalium dioicum) a гусячьи-лaпки (Potentilla anserina). V slovenských nárečiach sú to napr. huśe lapki, bot. alchemilka (Alchemilla), koča lapka, bot. plesnivec (Leontopodium).
Lopúch väčší (Arctium lappa) má dva dominantné znaky: 1. veľké listy – podľa viacerých etymológov sú práve listy motiváciou tohto fytonyma, 2. úbory s háčikmi, pomocou ktorých sa prichytávajú na srsť zvierat a odev ľudí. Na označenie tohto prichytávania sa plodov rastlín majú slovanské jazyky dve slovesá: repiť (sa) a lapať (sa). Sloveso repiť (sa) = prichytávať sa, je príbuzné lat. rapiō -ere, gr. έρέπτομαι, lit. répti, aprépti, alb. rrjep. Od slovesa repiť (sa) je odvodených niekoľko mien rastlín. Даль (1980) uvádza: репéйникъ, репьякъ, репéнникъ, репецъ a репнѝкъ. Sú to najmä mená lopúcha (Arctium), no patria sem aj rody Carduus, Cirsium, Cnicus, Geum, Xanthium a Agrimonia. V slovenčine a iných slovanských jazykoch je to predovšetkým repík (Agrimonia), ktorého semená sa prichytávajú (repia) na srsť zvierat a odev ľudí. Arctium (lopúch) sa povie psl. *rěpьje, slk. dial. repík, stč. řepí, poľ rzep, rzepień, sln. repínec, ch. rèpuh, srb. рèпух, mac. dial. репей, bul. рèпей, rus. рeпéйник. Tieto mená môžu mať aj iné rastliny, napr Agrimonia, Carduus a pod. Popri rastlinách sa na kožu zvierat a ľudí repí aj pijavica (Hirudo) a kliešť (Ixodes). Iným príkladom z ríše zvierat je netopier, dial. repik.
Iným slovesom, ktoré vyjadruje schopnosť úborov lopúcha prichytávať sa na srsť zvierat a odev ľudí je sloveso lapať sa, ktoré je zrejme aj motiváciou pre pomenovanie tejto rastliny. Vo fytonyme lopúch je koreň lop-, v slovese lapať (sa) koreň lap-. V starších prameňoch, napr. Jungmann (1990, I. vyd. 1836) je lopuch, lopauch, lapauch, lopun, lopaun a lapaun, Даль (1979, I. vyd. 1881) má лапýхъ, лoпýхъ, лапýшникъ a лапýхá. Obec Lopúchov má historické zápisy 1345 Lapuhus, Lapuchus, 1427 Lappohos, 1773 Lopuchow. Lopúch je psl. *lopuchъ, čes. lopuch, poľ. łopuch, łopian, rus. лопýх i лaпýх, ukr., blr. лопýх, po chorvátsky je to lopuh, lapušina i lepušina, rumuni majú dial. lapúc, albánci llapushё (Verbascum, Nymphaea, Petasites). Aj v slovenských nárečiach je popri názve lopúch aj lapún. Podľa slovesa lapať (sa) sú pomenovené a niektoré živočíchy. Lapka je nárečové pomenovanie malej mušky (cca 4 mm) z rodu Simulium, ktorá spôsobuje bodavo-cicavými ústnymi orgánmi bolestivé rany na koži zvierat a človeka. Lapka sa prichytáva (lapá) na telo zvierat a človeka. Voš (Pediculus) sa lokálne nazýva lapoška.
Latinskému lappa „lopúch“ je blízke lat. lapathum (lapathium, lapathus) a tal. lapàzio, vychádzajúce z gr. λάπαθον (λάπαθος) „štiav (Rumex)“. Beekes (2010) predpokladá, že slovo λάπαθον nie je gréckeho pôvodu. Grécke λάπαθος znamená i pascu, lapač, lapák na zvieratá. Λάπαθος je významovo blízke slovesu λάμβάνω (λάβή, λάβεῖν) „uchopiť, chytiť, lapiť“. Je zaujímavé, že po španielsky sa lopúch povie lapa i lampezo. Po anglicky sa štiav povie dock, lopúch je burdock. Prvá časť bur- pochádza z dán. burre, šv. a nór. borre a vyjadruje pichľavosť ostňov na plodoch lopúcha. Machek (1971) píše, že dolnolužický łopuch je v skutočnosti štiav (Rumex), pretože maslo sa balilo rovnako do lopúchových i štiavových listov.
Taxonómovia spájajú druhy (species) do väčších skupín (rod, čeľaď) na základe genetickej príbuznosti. Každý druh má len jedno platné meno (rodové a druhové – binominálna nomenklatúra), ostatné sú synonymá. Pri ľudovom názvosloví môže mať to isté meno (prípadne rôzne varianty) aj niekoľko geneticky nepríbuzných rastlín. Určitý druh dostane svoje meno na základe svojej charakteristickej vlastnosti a toto meno sa môže preniesť aj na iné druhy s podobnou vlastnosťou. Môže však nastať aj prípad, že rastlina je pomenovaná podľa jednej svojej vlastnosti, no jej meno sa prenesie na inú rastlinu na základe celkom iného spoločného znaku.
Vlastnosť repiť (sa) (lapať sa, chytať sa) majú plody rastlín Arctium, Agrimonia a Geum, no od tohto slovesa sú odvodené aj ľudové mená rodov Carduus, Cirsium a iné, ktoré majú síce pichliače, no ich plody sa nerepia (neprichytávajú). Iným príkladom je sln. repúh (Petasites), ktorý vôbec nemá pichliače a s lopúchom (Arctium), sln. repínec ho spájajú len veľké listy. Z úzko etymologického hľadiska je motivácia fytonyma repúh (Petasites) problematická, lebo repúh sa vôbec nerepí, má len veľké listy ako repínec (Arctium).
Rovnaký problém je aj pri fytonyme lopúch (Arctium). Meno lopúch majú v nárečiach aj rastliny iných rodov, napr. Petasites, Tussilago, Rumex, Verbascum a iné. Doterajší text ukazuje, že meno lopúch súvisí so slovesom lapať sa (prichytávať sa, repiťsa) a podobná motivácia je aj v neslovanských jazykoch. Meno lopúch sa druhotne prenieslo aj na viaceré rastliny s veľkými listami, čo viedlo etymológov k názoru, že práve veľké listy (lit. lãpas, lot. lapa „list“) dali lopúchu meno.
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка II. Москва 1979.
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка IV. Москва 1980.
Фасмер M.: Этимологический словарь русского языка II. Москва 1967.
Beekes R.:Etymological Dictionary of Greek I. Leiden, Boston 2010.
Králik Ľ.: Stručný etymologický slovník slovenčiny. Bratislava 2015.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha 1971.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice 2001.
Šmíd M.: Průvodce odbornými názvy rostlin. Praha 2002.
Baltské lapa, lãpas znamená list rastlín, lopúch sa však povie lot. diždadzis, lit. varnaléša, dial. žioplỹs, kváiša, vépla. V slovanských jazykoch slovo laba, tlapa, poľ. łapa, rus., ukr., bul. лáпа je spodná časť končatín niektorých zvierat. Даль (1979) uvádza niekoľko prípadov využitia slova лáпа, лáпкa v botanickom názvosloví: лaпа-мужская (Androsace septentrionalis), лaпа-львиная, лaпа-медвѣжья (Alchemilla), лaпки-кошачьи (Gnaphalium dioicum) a гусячьи-лaпки (Potentilla anserina). V slovenských nárečiach sú to napr. huśe lapki, bot. alchemilka (Alchemilla), koča lapka, bot. plesnivec (Leontopodium).
Lopúch väčší (Arctium lappa) má dva dominantné znaky: 1. veľké listy – podľa viacerých etymológov sú práve listy motiváciou tohto fytonyma, 2. úbory s háčikmi, pomocou ktorých sa prichytávajú na srsť zvierat a odev ľudí. Na označenie tohto prichytávania sa plodov rastlín majú slovanské jazyky dve slovesá: repiť (sa) a lapať (sa). Sloveso repiť (sa) = prichytávať sa, je príbuzné lat. rapiō -ere, gr. έρέπτομαι, lit. répti, aprépti, alb. rrjep. Od slovesa repiť (sa) je odvodených niekoľko mien rastlín. Даль (1980) uvádza: репéйникъ, репьякъ, репéнникъ, репецъ a репнѝкъ. Sú to najmä mená lopúcha (Arctium), no patria sem aj rody Carduus, Cirsium, Cnicus, Geum, Xanthium a Agrimonia. V slovenčine a iných slovanských jazykoch je to predovšetkým repík (Agrimonia), ktorého semená sa prichytávajú (repia) na srsť zvierat a odev ľudí. Arctium (lopúch) sa povie psl. *rěpьje, slk. dial. repík, stč. řepí, poľ rzep, rzepień, sln. repínec, ch. rèpuh, srb. рèпух, mac. dial. репей, bul. рèпей, rus. рeпéйник. Tieto mená môžu mať aj iné rastliny, napr Agrimonia, Carduus a pod. Popri rastlinách sa na kožu zvierat a ľudí repí aj pijavica (Hirudo) a kliešť (Ixodes). Iným príkladom z ríše zvierat je netopier, dial. repik.
Iným slovesom, ktoré vyjadruje schopnosť úborov lopúcha prichytávať sa na srsť zvierat a odev ľudí je sloveso lapať sa, ktoré je zrejme aj motiváciou pre pomenovanie tejto rastliny. Vo fytonyme lopúch je koreň lop-, v slovese lapať (sa) koreň lap-. V starších prameňoch, napr. Jungmann (1990, I. vyd. 1836) je lopuch, lopauch, lapauch, lopun, lopaun a lapaun, Даль (1979, I. vyd. 1881) má лапýхъ, лoпýхъ, лапýшникъ a лапýхá. Obec Lopúchov má historické zápisy 1345 Lapuhus, Lapuchus, 1427 Lappohos, 1773 Lopuchow. Lopúch je psl. *lopuchъ, čes. lopuch, poľ. łopuch, łopian, rus. лопýх i лaпýх, ukr., blr. лопýх, po chorvátsky je to lopuh, lapušina i lepušina, rumuni majú dial. lapúc, albánci llapushё (Verbascum, Nymphaea, Petasites). Aj v slovenských nárečiach je popri názve lopúch aj lapún. Podľa slovesa lapať (sa) sú pomenovené a niektoré živočíchy. Lapka je nárečové pomenovanie malej mušky (cca 4 mm) z rodu Simulium, ktorá spôsobuje bodavo-cicavými ústnymi orgánmi bolestivé rany na koži zvierat a človeka. Lapka sa prichytáva (lapá) na telo zvierat a človeka. Voš (Pediculus) sa lokálne nazýva lapoška.
Latinskému lappa „lopúch“ je blízke lat. lapathum (lapathium, lapathus) a tal. lapàzio, vychádzajúce z gr. λάπαθον (λάπαθος) „štiav (Rumex)“. Beekes (2010) predpokladá, že slovo λάπαθον nie je gréckeho pôvodu. Grécke λάπαθος znamená i pascu, lapač, lapák na zvieratá. Λάπαθος je významovo blízke slovesu λάμβάνω (λάβή, λάβεῖν) „uchopiť, chytiť, lapiť“. Je zaujímavé, že po španielsky sa lopúch povie lapa i lampezo. Po anglicky sa štiav povie dock, lopúch je burdock. Prvá časť bur- pochádza z dán. burre, šv. a nór. borre a vyjadruje pichľavosť ostňov na plodoch lopúcha. Machek (1971) píše, že dolnolužický łopuch je v skutočnosti štiav (Rumex), pretože maslo sa balilo rovnako do lopúchových i štiavových listov.
Taxonómovia spájajú druhy (species) do väčších skupín (rod, čeľaď) na základe genetickej príbuznosti. Každý druh má len jedno platné meno (rodové a druhové – binominálna nomenklatúra), ostatné sú synonymá. Pri ľudovom názvosloví môže mať to isté meno (prípadne rôzne varianty) aj niekoľko geneticky nepríbuzných rastlín. Určitý druh dostane svoje meno na základe svojej charakteristickej vlastnosti a toto meno sa môže preniesť aj na iné druhy s podobnou vlastnosťou. Môže však nastať aj prípad, že rastlina je pomenovaná podľa jednej svojej vlastnosti, no jej meno sa prenesie na inú rastlinu na základe celkom iného spoločného znaku.
Vlastnosť repiť (sa) (lapať sa, chytať sa) majú plody rastlín Arctium, Agrimonia a Geum, no od tohto slovesa sú odvodené aj ľudové mená rodov Carduus, Cirsium a iné, ktoré majú síce pichliače, no ich plody sa nerepia (neprichytávajú). Iným príkladom je sln. repúh (Petasites), ktorý vôbec nemá pichliače a s lopúchom (Arctium), sln. repínec ho spájajú len veľké listy. Z úzko etymologického hľadiska je motivácia fytonyma repúh (Petasites) problematická, lebo repúh sa vôbec nerepí, má len veľké listy ako repínec (Arctium).
Rovnaký problém je aj pri fytonyme lopúch (Arctium). Meno lopúch majú v nárečiach aj rastliny iných rodov, napr. Petasites, Tussilago, Rumex, Verbascum a iné. Doterajší text ukazuje, že meno lopúch súvisí so slovesom lapať sa (prichytávať sa, repiťsa) a podobná motivácia je aj v neslovanských jazykoch. Meno lopúch sa druhotne prenieslo aj na viaceré rastliny s veľkými listami, čo viedlo etymológov k názoru, že práve veľké listy (lit. lãpas, lot. lapa „list“) dali lopúchu meno.
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка II. Москва 1979.
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка IV. Москва 1980.
Фасмер M.: Этимологический словарь русского языка II. Москва 1967.
Beekes R.:Etymological Dictionary of Greek I. Leiden, Boston 2010.
Králik Ľ.: Stručný etymologický slovník slovenčiny. Bratislava 2015.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha 1971.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice 2001.
Šmíd M.: Průvodce odbornými názvy rostlin. Praha 2002.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)