Pôvod toponyma Andač

Andač, 1245 Andacs, 1773 Andács je malá obec v okrese Nitra, dnes pričlenená k obci Zbehy. To isté meno - Andač má aj potok tečúci vedľa obce. Je to pomerne krátky potok, meria len 15,6 km. Hladký (2004) zaznamenal jeho prvý zápis až v roku 1958. Predpokladá, že meno potoka je odvodené od mena obce. Etymológiu názvu Andač bližšie nevysvetľuje.

Podľa Stanislava (2004) je listina z roku 1245, v ktorej sa prvý raz spomína meno Andač sfalšovaná. Autor porovnáva meno Andača s maď. obcou Andoč (1321 Onduch, 1390 Andoch, Andach) a srb. obcou Andič. Ak prípona -ič je z -ič, tak predpokladá, že tu mohla byť v starých časoch kolónia južných Slovanov. Stanislav uvádza vo svojom diele aj zem *Anda pri V. Slepčanoch v Tekove. Toponymum Anda priraďuje k os. m. Anna so sloven. sufixom -da a porovnáva ho s obcou Andice v Liptove. Os. m. Anda (masc.) zistil v Liptove už v roku 1391.

Andice v Liptove patria dnes pod Benice a ich historické záznamy sú: 1267 terra comitis Andree filii Alberti, 1427 Andycze a. n. Klechen, Clechyn, 1773 Andice. Maďarské meno Andíc je Andaháza. Stanislav odvodzuje meno Andíc z os. m. Anna (Anda), no meno Anda bolo v Liptove aj mužské. V Čechách sa Anne hovorí i Andula. Obec Liptovská Anna má najstarší záznam 1396 Senth Anna. Najstaršie meno Andíc bolo terra comitis Andree, z čoho je zrejmé, že východiskom je mužské meno Andrej, Ondrej, Andy a nie Anna. Meno Andrej má grécky pôvod a prešlo prakticky do všetkých európskych jazykov. Po slovensky je to Ondrej, Andrej i Andy, čes. Ondřej, poľ Andrzej, maď. András, Andor, Andok, Andesek, Endre.

V stredoveku sa Andice volali Andycze i Klechen, Clechyn, t.j. Klečen, Klečin. Meno Klechen (v starších, maďarizovaných záznamoch ako Kelechen) bolo na Slovensku pomerne rozšírené a do novoveku prešlo v podobe Kľačany. Liptpvské Kľačany majú najstarší záznam 1474 Kleczen, Turčianske Kľačany majú záznam 1403 Kelechen, 1773 Klacžany.

Obec Ondrejovce vznikla v roku 1893 zlúčením obcí Veľké Ondrejovce 1260 Endred, 1264 Endre, 1286 due ville Endred, Malé Ondrejovce 1286 due ville Endred a Držľany 1394 Dereslyen. V katastri Ondrejoviec boli v stredoveku aj menšie osady: Kechud 1322 Kechud, Hurov 1232 Hurov, 1286 Horou, 1306 Harou, 1322 Horow a And 1412 And. Meno osady And bolo zrejme etymologicky blízke menu Andrej, maď. Endre i dnešnému menu obce Ondrejovce. S menom Andrej, Ondrej bude súvisieť aj meno obce Andovce, maď. Andód, 1421 Ondod, 1433 Andod, 1808 Ondod.

Osobné meno Andrej, Ondrej je v názvoch viacerých slovenských obcí: Andrejová,
1355 Andras Vagasa, 1414 Endreuagasa,1618 Andreowa, Ondrašová 1252 molendinum Andree, 1422 Zenth Andreas, Ondrašovce 1427 Andraswagassa, Liptovský Ondrej 1332-7 S. Andreas, Liptovská Ondrašová 1412 Andrasfalva, 1412 Andreasfalwa, Okoličná na Ostrove, časť Ondrašová 1405 Andreasfalwa, 1424Andrashaza, Lipová, časť Ondrochov, 1229 Ondruh, 1348 Ondroh, 1773 Onderhov, Komárno, časť Ondrašová 1268 Villa Sancti Andree, Hôrka, časť Ondrej 1317 Sanctus Andreas, Orlov, časť Andrejovka 1366 Andreasuagasa, 1427 Endreoka, Parchovany, časť Ondrašová 1355 Andreas Haza. Pomenovanie týchto toponým vychádza z rôznych podôb os. mena Andrej a takýto pôvod majú aj toponymá Andač, Andice, Andovce a zaniknutá osada And.


Hladký J.: Hydronymia povodia Nitry. Trnava 2004
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I. Bratislava, 1977.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku II. Bratislava, 1977.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku III. Bratislava, 1978.

Pôvod fytonyma hruška (Pyrus)

Fytonymum hruška, dial. hruša, čes. hruška (plod), hrušeň (strom), poľ. grusza, gruszka, kašub. krëška, hluž. krušva, dluž. kšuška, plb. grāusói, rus. грýша, ukr. грýша i  грýшка, mac. крyша, bul. крýша i крýшка, sch. krȕška je všeslovanské a príbuzné je len lit. kriáušė, syn. grūšià, lot. bumberies i krausis.. Od slova hruška sú odvodené aj niektoré toponymá, napr. Hrušov, okr. V. Krtíš 1285 Huruso, 1342 Hrusó a Hrušovo, okr. R. Sobota 1297 Huruswa, 1242 Hruswa. Zápisy Huruso a Huruswa sú ovplyvnené maďarským pravopisom. Podľa Uminského (2008) možno toponymá s koreňom Hruš- vysvetlovať ako 1. osadu, ktorá vznikla na pozemkoch, ktoré boli „Hrušovým“ majetkom, 2. osada obyvateľov, ktorí prišli z Hrušova, 3. osada vzniknutá na mieste, kde rástli hrušky, 4. osada, pri ktorej sa vyskytoval alebo ťažil piesok (nem. Grus „piesok“). Pre obec Hrušovany okr. Brno je podľa autora najpravdepodobnejší pôvod z nem. Grus, no nevylučuje ani iný pôvod. Slovenské Hrušovany, okr. Topoľčany, 1318 Kurtveles, 1392 Kerthuely, 1773 Krusovany súvisia s hruškou, lebo maď. körte je hruška.

V etymologických slovníkoch sa najčastejšie uvádza, že baltské a slovanské pomenovanie hrušky nie je dostatočne objasnené. Machek (1971) píše, že slovo je asi „praeurópske“. Po latinsky sa hruška povie pirus (strom) a pirum (plod), po grécky ἄπιος (strom) a ἄπιον (plod). Podľa etymologických slovníkov (Beekes 2010, de Vaan 2008) tieto slová pochádzajú z neznámych mediteránnych jazykov. Z latinčiny prešlo meno hrušky do väčšiny európskych jazykov, napr. tal. péra, šp. peral (strom), pera (plod), fr. poirier (strom), poire (plod), rum. păr (strom), pară (plod), port. pereira (strom), pêra (plod), nem. Birne, ahd. bira, pira, šv. päron, nór. pæra, dán. pære,  isl. pera,  hol. peer, a. pear. Keltské jazyky majú pre hrušku aj vlastné pomenovanie, no popri tom i gael. peur, corn. peran, kymr. peren, ír. piorra i pèire a bret. perenn. Za príbuzné sa považuje aj kurd. korêši, kurêši, v iných slovníkoch je to však karҫîn, hirmî, hurmê

Rejzek (2001) a Králik (2015) píšu, že sa uvažuje o príbuznosti s psl. slovesami *grušiti, *krušiti „rozdrobovať, drviť“. Podľa Matasovića (2013) odvodzovanie fytonyma hruška z týchto slovies naráža na sémantické problémy. Králik (2015) ďalej píše, že názov by mohol súvisieť s mäkkou, „rozdrvenou“ dužinou ovocia. Drvenie dužiny možno spájať s krušením, no chýba tu motivácia pomenovania. Podľa Rejzeka (2001) môže byť hruška pomenovaná podľa mäkkej, krupičnatej štruktúry dužiny. Toto vyjadrenie je konkrétnejšie, no o krupičnatej štruktúre dužiny nemôžeme hovoriť, že je mäkká. Dužina hrušky, najmä v okolí jadrovníka obsahuje sklerenchymatické pletivo s hrubou bunkovou stenou (sklereidy), tzv. kamenné bunky. V deformovaných plodoch tvoria kamenné bunky aj väčšie zhluky. Kamenné bunky sa po anglicky nazývajú stone cells alebo grit „šrot, otruby, štrk, hrubý piesok, drvina“. Hrušky majú „gritty-textured juicy fruit“. Po litovsky krušà sú krúpy, ľadovec i kamenec, grūštìnė sú drvené krúpy. V slovenčine krušina je rozdrobené skálie, kruch a krušec je rozdrvená soľ, po slovinsky grúšč je hrubší piesok, štrk. Po taliansky crusca sú otruby, cruscóne sú hrubé otruby, nemecky Grieẞ je krupica, drobný štrk a hrubý piesok, Grus, mnh. grūz je kamenná drvina, drvený štrk. Pomenovanie hrušky teda nesúvisí priamo so slovesami grušiti, krušiti, v starších českých slovníkoch i hrušiti ale s výsledkami tejto činnosti (kamenné bunky - sklereidy). Striedanie písmen g, k, a h v slove hruška v rôznych jazykoch svedčí podľa niektorých autorov o prevzatí z neznámeho jazyka.

Popri fytonyme hruška (Pyrus) máme v slovanských jazykoch aj fytonymum krušina (Frangula), poľ. kruszyna, sch. krušina, kršlika, rus. крушина, крушинник, rum. kruşîn. Meno крушина má v ruštine aj taxonomicky príbuzný rešetliak (Rhamnus). Po latinsky frangere znamená lámať, drobiť, rozbíjať. Je to rovnaký význam ako slk. krušiť, krušiť sa, čes. krušiti, v starších slovníkoch i hrušiti, poľ. kruszyć, rus. крушитъ, sln. krušiti, sch. kȑšiti, lit. krùšti, grūsti. Príbuzné je gr. κρούω, a. crush, zo stfr. cruissir. Pomenovanie krušiny súvisí s lámavosťou jej dreva.

Beekes R.: Etymological Dictionary of Greek I. Leiden - Boston, 2010.
de Vaan M.: Etymological Dictionary of Latin and the other Italic Languages. Leiden - Boston, 2008.
Králik Ľ.: Stručný etymologický slovník slovenčiny. Bratislava 2015.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Matasović R.: Substratum words in balto-slavic. Filologija, 60: 75-101. 2013.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.                                              
Uminský P. 2008: http://www.hrusovanyubrna.cz/o-obci/puvod-jmena-obce-hrusovany

O pôvode fytonyma lopúch (Arctium)

Fytonymom lopúch (Arctium) sa zaoberali viacerí etymológovia. Machek (1971) spája lopúch s lat. lappa, čo je tiež lopúch, no pôvod latinského lappa nevysvetľuje. Podľa Šmída (2002) je lat. lappa asi z keltského lap = ruka, prípadne z gr. labein, lambanó = uchopovať. Iní autori vychádzajú z PIE koreňa *leip- = lepkavý. Фасмер (1967) spája lopúch s lit. lãpas = list. Rejzek (2001) píše, že psl. *lopuchъ je asi odvodenina od nedoloženého psl. *lopъ, čo zodpovedá lit. lãpas = list. Rovnaký názor má aj Králik (2015), podľa ktorého je lopúch odvodenina od psl. *lopъ vo význame „list“, porovnávaného s lit. lãpas, lot. lapa „list“ - východiskom je ide. *lēp-, *lōp-, *lәp.

Baltské lapa, lãpas znamená list rastlín, lopúch sa však povie lot. diždadzis, lit. varnaléša, dial. žioplỹs, kváiša, vépla. V slovanských jazykoch slovo laba, tlapa, poľ. łapa, rus., ukr., bul. лáпа je spodná časť končatín niektorých zvierat. Даль (1979) uvádza niekoľko prípadov využitia slova лáпа, лáпкa v botanickom názvosloví: лaпа-мужская (Androsace septentrionalis), лaпа-львиная, лaпа-медвѣжья (Alchemilla), лaпки-кошачьи (Gnaphalium dioicum) a гусячьи-лaпки (Potentilla anserina). V slovenských nárečiach sú to napr. huśe lapki, bot. alchemilka (Alchemilla), koča lapka, bot. plesnivec (Leontopodium).

Lopúch väčší (Arctium lappa) má dva dominantné znaky: 1. veľké listy – podľa viacerých etymológov sú práve listy motiváciou tohto fytonyma, 2. úbory s háčikmi, pomocou ktorých sa prichytávajú na srsť zvierat a odev ľudí. Na označenie tohto prichytávania sa plodov rastlín majú slovanské jazyky dve slovesá: repiť (sa) a lapať (sa). Sloveso repiť (sa) = prichytávať sa, je príbuzné lat. rapiō -ere, gr. έρέπτομαι, lit. répti, aprépti, alb. rrjep. Od slovesa repiť (sa) je odvodených niekoľko mien rastlín. Даль (1980) uvádza: репéйникъ, репьякъ, репéнникъ, репецъ a репнѝкъ. Sú to najmä mená lopúcha (Arctium), no patria sem aj rody Carduus, Cirsium, Cnicus, Geum, Xanthium a Agrimonia. V slovenčine a iných slovanských jazykoch je to predovšetkým repík (Agrimonia), ktorého semená sa prichytávajú (repia) na srsť zvierat a odev ľudí. Arctium (lopúch) sa povie psl. *rěpьje, slk. dial. repík, stč. řepí, poľ rzep, rzepień, sln. repínec, ch. rèpuh, srb. рèпух, mac. dial. репей, bul. рèпей, rus. рeпéйник. Tieto mená môžu mať aj iné rastliny, napr Agrimonia, Carduus a pod. Popri rastlinách sa na kožu zvierat a ľudí repí aj pijavica (Hirudo) a kliešť (Ixodes). Iným príkladom z ríše zvierat je netopier, dial. repik.

Iným slovesom, ktoré vyjadruje schopnosť úborov lopúcha prichytávať sa na srsť zvierat a odev ľudí je sloveso lapať sa, ktoré je zrejme aj motiváciou pre pomenovanie tejto rastliny. Vo fytonyme lopúch je koreň lop-, v slovese lapať (sa) koreň lap-. V starších prameňoch, napr. Jungmann (1990, I. vyd. 1836) je lopuch, lopauch, lapauch, lopun, lopaun a lapaun, Даль (1979, I. vyd. 1881) má лапýхъ, лoпýхъ, лапýшникъ a лапýхá. Obec Lopúchov má historické zápisy 1345 Lapuhus, Lapuchus, 1427 Lappohos, 1773 Lopuchow. Lopúch je psl. *lopuchъ, čes. lopuch, poľ. łopuch, łopian, rus. лопýх i лaпýх, ukr., blr. лопýх, po chorvátsky je to lopuh, lapušina i lepušina, rumuni majú dial. lapúc, albánci llapushё (Verbascum, Nymphaea, Petasites). Aj v slovenských nárečiach je popri názve lopúch aj lapún. Podľa slovesa lapať (sa) sú pomenovené a niektoré živočíchy. Lapka je nárečové pomenovanie malej mušky (cca 4 mm) z rodu Simulium, ktorá spôsobuje bodavo-cicavými ústnymi orgánmi bolestivé rany na koži zvierat a človeka. Lapka sa prichytáva (lapá) na telo zvierat a človeka. Voš (Pediculus) sa lokálne nazýva lapoška.

Latinskému lappa „lopúch“ je blízke lat. lapathum (lapathium, lapathus) a tal. lapàzio, vychádzajúce z gr. λάπαθον (λάπαθος) „štiav (Rumex)“. Beekes (2010) predpokladá, že slovo λάπαθον nie je gréckeho pôvodu. Grécke λάπαθος znamená i pascu, lapač, lapák na zvieratá. Λάπαθος je významovo blízke slovesu λάμβάνω (λάβή, λάβεῖν) „uchopiť, chytiť, lapiť“. Je zaujímavé, že po španielsky sa lopúch povie lapa i lampezo. Po anglicky sa štiav povie dock, lopúch je burdock. Prvá časť bur- pochádza z dán. burre, šv. a nór. borre a vyjadruje pichľavosť ostňov na plodoch lopúcha. Machek (1971) píše, že dolnolužický łopuch je v skutočnosti štiav (Rumex), pretože maslo sa balilo rovnako do lopúchových i štiavových listov.

Taxonómovia spájajú druhy (species) do väčších skupín (rod, čeľaď) na základe genetickej príbuznosti. Každý druh má len jedno platné meno (rodové a druhové – binominálna nomenklatúra), ostatné sú synonymá. Pri ľudovom názvosloví môže mať to isté meno (prípadne rôzne varianty) aj niekoľko geneticky nepríbuzných rastlín. Určitý druh dostane svoje meno na základe svojej charakteristickej vlastnosti a toto meno sa môže preniesť aj na iné druhy s podobnou vlastnosťou. Môže však nastať aj prípad, že rastlina je pomenovaná podľa jednej svojej vlastnosti, no jej meno sa prenesie na inú rastlinu na základe celkom iného spoločného znaku.

Vlastnosť repiť (sa) (lapať sa, chytať sa) majú plody rastlín Arctium, Agrimonia a Geum, no od tohto slovesa sú odvodené aj ľudové mená rodov Carduus, Cirsium a iné, ktoré majú síce pichliače, no ich plody sa nerepia (neprichytávajú). Iným príkladom je sln. repúh (Petasites), ktorý vôbec nemá pichliače a s lopúchom (Arctium), sln. repínec ho spájajú len veľké listy. Z úzko etymologického hľadiska je motivácia fytonyma repúh (Petasites) problematická, lebo repúh sa vôbec nerepí, má len veľké listy ako repínec (Arctium).

Rovnaký problém je aj pri fytonyme lopúch (Arctium). Meno lopúch majú v nárečiach aj rastliny iných rodov, napr. Petasites, Tussilago, Rumex, Verbascum a iné. Doterajší text ukazuje, že meno lopúch súvisí so slovesom lapať sa (prichytávať sa, repiťsa) a podobná motivácia je aj v neslovanských jazykoch. Meno lopúch sa druhotne prenieslo aj na viaceré rastliny s veľkými listami, čo viedlo etymológov k názoru, že práve veľké listy (lit. lãpas, lot. lapa „list“) dali lopúchu meno.

Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка II. Москва 1979.
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка IV. Москва 1980.
Фасмер M.: Этимологический словарь русского языка II. Москва 1967.
Beekes R.:Etymological Dictionary of Greek I. Leiden, Boston 2010.
Králik Ľ.: Stručný etymologický slovník slovenčiny. Bratislava 2015.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha 1971.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice 2001.
Šmíd M.: Průvodce odbornými názvy rostlin. Praha 2002.

Stručný etymologický slovník slovenčiny: poznámky k fytonymám baza a oskoruša

Stručný etymologický slovník slovenčiny (Králik, 2015) pri hesle baza uvádza:

baza bot. „Sambucus“ • Dial. aj beza, buoza a i.; všetko z psl. *bъza ž., čo je variant psl. *bъzъ m. (> slk. dial bez a i.) – ide o nedostatočne jasný výraz, ktorý sa obyčajne porovnáva s kurd. būz, bawz „brest“ (to sa však novšie odvodzuje od ide. *ṷei(ǝ)-, →viť), pričom sa predpokladá ďalšia súvislosť obidvoch výrazov s ide. názvom buka (*bhāgó-; →buk).

Spájať kurd. būz, bawz „brest“ s bazou viedla jazykovedcov vonkajšia podobnosť so slovami: ukr. бузинa, бузoк, rus. бузинa, бузoвникъ, бузникъ, бузъ, baz a baza v rôznych slovanských jazykoch. Po zmene b > v z kurd. būz, bawz dostaneme *vūz, *vawz, čo je slk. väz, čes. vaz, poľ. wiąz, sch. vêz, rus. вяз. Väz je drevina, ktorej oficiálny názov je brest väzový (Ulmus laevis). Svoje meno má väz podľa ohybných vetvičiek, ktoré slúžili na viazanie, pletenie a vitie. Kurdské būz, bawz a náš väz vychádzajú z ide. koreňa *ṷei(ǝ)- a s bazou nemá nič spoločné. Z botanickej stránky je absurdné aj spájanie fytoným baza a buk, ktoré je v etymologických slovníkoch bežné. Rejzek (2001) píše, že spojenie bazy s lat. Sambucus je neúnosné hláskoslovne a spojenie s ie. názvom buku významovo.

Zdá sa, že východisko treba hľadať v psl. *bъza ž. a *bъzъ m. Motiváciou pre pomenovanie bazy sú jej listy, ktoré po pošúchaní medzi prstami výrazne smrdia, zapáchajú, bzdia. Smrdieť, smradiť, púšťať vetry sa iným slovom povie bzdiť i bzdieť, bzieť, bzdúriť, rus. бздеть, ukr. бздíти, пездíти, blg. пъздя, mac. бaзди, sch. бàздjeти, sln. pezdéti, čes. bzdíti, poľ. bzdieć, bździeć, bździć a to z psl. *pьzděti. Príbuzné je lit. bezdéti, lot. bezdêt – vypúšťať vetry, prdieť. Východiskom je ie. koreň *pesd-e/o- „prdieť“. Po maďarsky bodza je baza , bűz je smrad a bűzös je smradľavý. Pozri aj http://ladislavbarabas.blogspot.sk/2015/08/etymologia-fytonyma-baza-sambucus.html

Pri hesle oskoruša čítame:

oskoruša „bot. Sorbus domestica“ • Azda odvodené od *oskora, nejasného pôvodu – uvažovalo sa aj o zloženine na základe psl. *osa (ďalej pozri * →osika) a *kora (→kôra); t.j. pôvodne „(o strome) majúci osikovú kôru“, resp. „pripomínajúci kôrou osiku“?

*oskora je zrejme rus. óсокорь, ukr. oсокíр, blr. ясокор, poľ. sokora i osokor, jasiokor, sokorzyna, čo je náš topoľ biely (Populus alba) i topoľ čierny (P. nigra). Tieto druhy topoľov majú kôru podobnú osike, čo je prirodzené, lebo aj osika, bot. topoľ osikový (Populus tremula) patrí do rodu Populus. Táto *oskora je známa len vo východoslovanských jazykoch a oskoruši tu hovoria рябина (Sorbus). Len v karpatskej časti Ukrajiny poznajú slová skóruch, skorušína, čo je v tomto prípade jarabina vtáčia (Sorbus aucuparia). Za pravlasť Slovanov sa považuje severovýchodná Európa, kde oskoruša nemá prirodzený areál výskytu. Slovania s ňou prišli do kontaktu až po preniknutí na Balkán v 6. storočí. Grécke slovo ὄα sa prekladá ako 1. oskoruša 2. ovčia koža. Slovania nazývali ovčiu kožu aj skora a pridaním prípony -uša vznikla skoruša a z nej oskoruša. Slovo skoruša prevzali od južných Slovanov Rumuni v podobe scorúş (strom) a scorúşӑ (plod). Oskoruša, botanicky jarabina oskorušová (Sorbus domestica) rastie v nížinách a jej príbuzná jarabina vtáčia (Sorbus aucuparia) v horách. V horách rastúca jarabina sa po rumunsky povie scorúş-du-munte, teda horská skoruša (oskoruša). Valasi, rumunskí, horskí pastieri v stredoveku kolonizovali aj so svojimi stádami Východné a Západné Karpaty a slovo skoruša preniklo aj na Ukrajinu, Slovensko a Poľsko. K staršiemu fytonymu jarabina (vtáčia) pribudlo synonymum skoruša. Vzhľadom na izolované areály fytoným osokor a oskoroša je ich vzájomná kontaminácia prakticky vylúčená. Pozri aj http://ladislavbarabas.blogspot.sk/2011/08/povod-historia-nazvov-skorusa-oskorusa.html

Králik Ľ.: Stručný etymologický slovník slovenčiny. Bratislava 2015.

Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.

Pôvod fytonyma drieň (Cornus)

Stručný etymologický slovník slovenčiny (Králik, 2015) pri hesle drieň uvádza:

drieň „bot. Cornus mas“ /od *13. stor.) • Psl. *dernjь, od ide. *der-; pôvodný význam bol asi „tŕnistý, derúci ker“. • Psl. *derti, *derǫ; od ide. *der- „drať, trhať“.

Vecným problémom tejto etymológie je, že drieň nemá tŕne, nie je tŕnistý a teda ani derúci ker. Takéto vlastnosti má iný ker – dráč (Berberis), stčes. dráč, dřien stpoľ. dracz, drzon, bul. кѝсел трън. Meno tohto kra v iných slovanských jazykoch nie je odvodené zo slov tŕň a drať. Dalo by sa namietať, že meno drieňa sa mohlo preniesť z fytonyma dráč. Obidva kry majú červené plody, dráč je však menší. Proti tomu sa dá argumentovať tým, že drieň je fytonymum všeslovanské a teda zrejme staršie.

Tŕň, čes trn, sch. tȓn. poľ. cierń, stpoľ. tarn, bul. трън, rus. тёрн, dial. тёрeн, strus. тьрнъ, ukr. тéрeн sa povie nem. Dorn, angl. thorn, hol. doorn, bret. draen, dréan, corn. drain, drēn, kymr. draen, gael. dris, droigheann, stír. draigen. Trnka (Prunus spinosa) je poľ. tarń, tarnina, mn. tarnie, sch. tŕnulić, bul. трънка, rus. тёрн, терновник, nem. Schwarzdorn, hol. sleedoorn, angl. blackthorn, kymr. draen. Hloh (Crataegus) je nem. Weiẞdorn, hol. meidoorn, hagendoorn, angl. hawthorn, kymr. draenen wen, gael. droigheann. Uvedené príklady ukazujú, že tŕň majú v mene len dreviny, ktoré sú nositeľmi tŕňov. Drieň medzi ne nepatrí.

Po grécky sa povie drieň κρανιά i κράνεια, jeho plod je κράνειον, ngr. je to κρανιά, κρανέα, resp. κράνο(ν). Po latinsky cornus je drieň a cornum je jeho plod, tj. drienka. Po grécky κραναός je tvrdý, skalnatý, po latinsky cornu je roh. Grécke slová κρανιά, κράνεια a latinské cornus znamenajú aj kopiju. Latinské pomenovanie drieňa – cornus prevzali po úprave do svojej slovnej zásoby románske a niektoré germánske jazyky. Grécke i latinské fytonymum je motivované tvrdosťou a pevnosťou drieňového dreva. Vyrábali sa z neho napr. Zuby do hrablí. Slová tvrdý a roh sú aj v nemeckom pomenovaní drieňa – Hartriegel a Hornstrauch.

Grécke prídavné meno δροόυ znamená silný, pevný (ie. *drou- „drevo, les“), grécke δόρν je drevo, strom i oštep (ie. *doru „strom, drevo). Slovo je prastaré, napr. chet. tāru, skt. dāru, av. dāuru znamená znamená tiež drevo i strom. Príbuzné je aj naše drevo, rus. дéрево „strom i drevo, angl. tree. ae. treōw, germ. *trewa-, got. triu, anord. tre. Gréckemu prídavnému menu δροόυ je príbuzné aj stír. dron, ktoré tiež znamená silný, pevný. Pevné drevo majú aj iné dreviny, napr. bršlen (Evonymus) sa po rusky povie aj бересдрень, vtáči zob (Ligustrum) je po francúzsky troène (troëne), stfr. troine. Nášmu drieňu je najbližšie nemecké ahd. tyrn, dirnboum.

Uvedený text ukázal, že fytonymum drieň nemôže byť motivované významom „tŕnistý, derúci ker“, z psl. *derti, *derǫ; od ide. *der- „drať, trhať“ ako píše Králik (2015). Drieňu totiž chýbajú tŕne. Motiváciou pomenovania aj pre Slovanov je význam pevný, silný, ktorý sa uplatnil v iných indoeurópskych jazykoch a Slovania ho prebrali.

Králik Ľ.: Stručný etymologický slovník slovenčiny. Bratislava 2015.

Motivácia pomenovania fytoným brest (Ulmus), bršlen (Evonymus) a brečtan (Hedera) v slovanských, baltských a germánskych jazykoch

Vo svojom etymologickom slovníku má de Vaan (2008) heslo carpinus „hrab“ a sloveso carpō, carpere „trhať, zbierať plody, ovocie, lístie“. Ako príbuzné uvádza fytonymá: stprus. skerptus, lit. skirpstas „brest“, skirpstùs (?) „buk“ a slovesá lit. kerpù, kirpti „sekať, rezať, strihať, hrýzť“, lot. cìrpt „holiť“. Podľa de Vaana tieto stromy majú pílovité okraje listov a ich meno môže vychádzať zo slovesa to cut „rezať“. Toto je však len tzv. „ľudová etymológia“. Listy a vetvičky týchto stromov boli v minulosti využívané ako doplnkové krmivo pre drobné prežúvavce (kozy a ovce), čo súvisí s pomenovaním drevín.

Vedecký názov Carpinus označuje v slovanských jazykoch hrab  psl. *grab(r)ъ, poľ. grab, rus. a ukr. граб, sch. grȁb, gràbar, čes. habr, bul. гàбъp, mac. гaбep, sln. gaber. Podobne ako pri dvojici lat. carpinus – carpere a lit. skirpstas – kirpti môžeme aj fytonymum hrab spájať so stsl. slovesom  грабити „uchvacovať, lúpiť, zdierať, drancovať, nem. raffen, rauben, lat. diripere“. Dnes sa sloveso hrabať spája najmä s hrabaním sena, v minulosti znamenalo aj lúpiť, zdierať, drancovať. Ďalšou dvojicou je stprus. skōberwīs, lit. skrõblas „hrab“ a skrósti „rozrezať, rozsekať“. Po lotyšsky sa hrab povie skābardis,  pričom skrāpēt, skrabināt je škrabať, skābbarība je silážne krmivo a skābsiens je kyslé seno a skābs je kyslý.

Brest (Ulmus) sa povie čes. břest, poľ. brzost, sln. brest, sch. brijest, blg. бряст, rus. a ukr. бéрест.
Machek (1971) vidí súvislosť medzi brestom a brezou (Betula). Podľa neho len tieto dva stromy vytvárajú na konároch korok. To ich približuje k nem. Borke „kôra stromu“, ďalšie súvislosti sú podľa neho nejasné. Brückner (1957) má brest pod heslom breza. Vasmer (1964) má pri hesle бéрест (Ulmus) aj slovo бeрёстa „brezová kôra“ a motiváciu je pravdepodobne adj. svetlý. Zo slovom svetlý spája brest aj Bezlaj (1977). Podľa Snoja (1997) je brest pomenovaný podľa svetlého lyka a východiskom je ie. koreň *bherHǵ-to-. Spájanie brestu s adj. svetlý je záhadou. Brest nemá ani svetlú kôru ani drevo a svetlé lyko má väčšina drevín.

Pre objasnenie pôvodu fytonyma brest je dôležité apelatívum: sln. bŕst, bŕstje „púčik“, sln., sch. bȓst „mladý výhonok krov a stromov“, bul., mac. бръст „orezané vetvičky s lístim ako zimné krmivo oviec a kôz, slk. dial. brost i bros „1. kvetné puky a jahňady 2. tenké suché vetvičky, raždie, rus. брoс „oddelené hlávky ľanu a konope“, rus., ukr.. брoсть „púčik“. Po slovinsky bŕslênje je pučanie, nalievanie pukov a bŕskanje je hrabanie, dolovanie, strkanie, bȓstéti znamená pučať, rašiť a bŕskati hrabať, dolovať a brstíti ohrýzať mladé výhonky, sch. bȑstī i bŕstiti znamená ožierať mladé výhonky, ohrýzať lístky, bȑsnat je listnatý. Po bulharsky бръстя a macedónsky брсти znamená: 1. kŕmiť v zime kozy a ovce orezanými vetvičkami 2. žrať výhonky drevín kozami a ovcami. Ruské slovesá бросáть a брóсить znamenajú zbierať hlávky ľanu, csl. бръснѫти je škrabať, drhnúť, holiť, bul. бръшa je trieť, stierať, stsl. брысало je strapec a събрысати znamená zoškrabať.

Podobne ako pri dvojiciach: lat. carpere – carpinus , lit. skrósti – skrõblas, stsl. грабити – slk hrab,  lit. kirpti – skerptus aj v tomto prípade ide o dvojicu psl. *brъstiti (sę) „1. ožierať mladé výhonky krov a stromov kozami a ovcami 2. kŕmiť kozy a ovce výhonkami krov a oviec“ – *brъstъ i*brъstь „mladé výhonky stromov a krov“ a fytonymum brest.

Zo slovesa *brъstiti (sę) sú odvodené aj mená ďalších dvoch rodov rastlín. Prvým je brečtan (Hedera), sln. bȓštan, bȓštran, sch. bŕštan, bršten, bršta, brštran, slk. dial. brštan, breštan, čes. břečtan, poľ. brzecztan, brzostan, ukr. борощаник, прочитан, maď. borostyán, rum. broştean, boroştean, boroşleán. Iným menom tohto rodu je sln. bršlján, bršljén, sch. bŕšljan, bŕšlan, mac. bršlan, bršlen, blg. бръшлян, slk. dial. bršlen, ngr. προυσλιάνη. Po maďarsky boroszlán bol pôvodne orgován (Syringa), dnes je to lykovec (Daphne). Orgován i lykovec majú intenzívne voniace fialové kvety. Fytonymum boroszlán môže pochádzať zo slovanského bršlján, bršlan, alebo zmenou szt > szl  z borostyán.

Ďalším druhom je bršlen (Evonymus), slk. dial. aj bršlam, bršľan, čes. brslen, dial. brsněl, brsnil, poľ. przmiel, rus. бересклéт, бересбрéк, бересдрень, брусклéт, брусклéн, бруслѝна. To, že listy a výhonky bršlena sú veľmi atraktívne pre kozy sa  odrazilo aj v menách tohto rodu: stprus. wosigrabis (wosi je koza a grabis je hrab), lit. ožẽkšnis (ožys je koza), maď. kecskerágó (kecske je koza), rum. caprifói (capra je koza). Ako krmivo pre kozy slúžila v minulosti aj rakyta, angl. goat willow (goat je koza).

Etymologické slovníky (Vasmer, 1964, Bezlaj, 1977, Snoj, 1997. Rejzek, 2001 a i.) považujú tieto fytonymá za nejasné. Podľa nich mohli rozličné formy vzniknúť len v dôsledku kontaminácie etymologicky rôznych názvov. Podľa Trubačeva (1976) fytonymum *brьščьľanъ/*brъščьlenъ vychádza zo slovesa *brъsati/*brъskati a motiváciou je „odtrhnuté na krmivo“, t.j. tieto  rastliny slúžia ako potrava prežúvavcov.

Miklosich (1886) spája psl. *brъsnǫti a stsl. бръснѫти s latinským slovesom radere „zoškrabovať, strúhať, spilovať, čistiť, holiť (hlavu, bradu)“. Po bulharsky бръснa znamená holiť, бръснaт je holený, oholený. Psl. *brъsnǫti je blízke slovesu brúsiť, ktoré je v rus. брусклéт, брусклéн, бруслѝна (Evonymus). S tým asi súvisí aj rum. şleu „brest“. Sloveso şlefui znamená brúsiť, zrejme z nem. schleifen. V ruskom брусклéн znamená -клéн javor (Acer), бересбрéк -брéк je brek  (Sorbus torminalis) a бересдрень -дрень je drieň (Cornus).
 
Brest sa po nemecky povie Ulm, jeho ďalšie meno je Rüster. Kluge (2002) píše, že -ter je sufix typický pre mená stromov, prvú časť slova spája s mhd. rust. Ďalšie súvislosti sú podľa neho nejasné. Falk a Torp (1960) pri hesle ris uvádzajú: „sammlung dünner zweige, reis, rute als strafwerkzeug“, šv. ris, anord. hrîs „krovie, húštie“, ags. hrîs „vetva, konár“, mnd. rîs „konár, krík“, (hol rijs), ahd. rîs (nem. Reis „vetva, haluz, výhonok“). Ďalej uvádzajú nór. risbit „ročná koza“, šv. dial. risbit, anord. hrîsbîtr, mnd. rîsebîter  „ rok starý dobytok, ktorý už môže ohrýzať výhonky stromov“. Ďalším heslom je riste: „einschneiden“, t.j. zarezať, zastrihnúť, narezať, nakrájať, šv. rista, nór. rĭsta, šv. vb. anord. rĭsta (z *ristian) a rîsta (reist) „schneiden, ritzen, aufschlitzen“ = mnd. risten „(ein)ritzen, schlitzem“. Menom Kleine Rüster i Klienrüster sa označuje bršlen (Evonymus) a Rüster je i javor Acer platanoides.

Brest sa povie nemecky aj Effe, hol. iep, iepeboum, fríz. iperenbeam. Tieto mená vychádzajú z fytonyma brečtan (Hedera), nem. Efeu, Epheu, v 8. stor. ebihewi, mhd. ep-höu, ebehöu a je príbuzné a. ivy, ae. īfig. Druhou časťou fytonyma je -heu, t.j. Heu „seno“. Listy brečtanu sú zelené aj v zime a v minulosti boli spolu so senom z lúčnych rastlín a vetvičkami brestu používané ako doplnkové krmivo pre domáce zvietatá.  Brečtan sa povie holandsky klímóp, pričom klímen znamená liezť, vinúť sa. Iným menom brestu je lit. guobà, lot. goba. Litovské slovesá góbstyti a góbti znamená kryť, omotávať sa má podobný význam ako hol. klímen. Omotávať sa a pokrývať je typická vlastnosť brečtanu a lit. guobà, lot. goba mohla pôvodne patriť tomuto druhu, podobne ako je to pri nem. Effe a hol. iep. Brečtan sa povie litovsky gẽbenė.

Uvedené príklady ukazujú, že pomenovanie drevín brest, bršlen a brečtan má v slovanských, baltských a germánskych jazykoch rovnakú motiváciu vychádzajúcu z toho, že ich listy a mladé vetvičky slúžili v minulosti ako potrava hospodárskych zvierat. To ich spája s pomenovaním hrabu v latinčine, slovanských a baltských jazykoch.

 Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка I. Москва, 1964.
Трубачев О.Н. ed.: Этимологический словарь славянских языков 3. Москва, 1976.
Bezlaj F.: Etymološki slovar slovenskega jezika I. Ljubljana, 1977.
Brückner A.: Słownik etymologiczny jȩzyka polskiego. Warszawa, 1957.
Falk H.S. a Torp A.: Norvegisch-Dänisches etymologischos Wörterbuch. Oslo a Bergen, 1960.
Kluge F.: Etymologisches Wörterbuch der deutschen Sprache. Berlin – New York, 2002.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Miklosich F.: Etymologisches Wörterbuch der slavischen Sprachen. Wien 1886.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.
Snoj M.: Slovenski etymološki slovar. Ljubljana, 1997.

O pôvode mena obce Brestov, maď. Boroszló

Z rodu brest (Ulmus) sa na Slovensku vyskytujú tri druhy: brest väzový, ľud. väz (U. laevis), brest horský (U. glabra, syn. U. montana) a brest hrabolistý (U. carpinifolia, syn. U. minor). Bresty u nás netvoria súvislejšie lesy ako duby, buky a smreky, no rastú na celom území. Bresty sú motiváciu pre mnohé toponymá. Podľa publikácie Názvy vrchov a dolín Slovenskej socialistickej republiky sú u nás oficiálne registrované vrchy: Brestová 4x, Brestové, Brestovec 2x, Brestovka, Brestovo, Bresty a Brestový diel 2x. Z ľudských sídel sú to v okr. Trnava Brestovany: 1113 Bristen, 1158 Sely, 1229 Scel, 1394 Rusten, maď. Beresztovány, Szil (brest je maď. szil, nem. Rüster), v okr. Komárno Brestovec: 1327 Zylas, 1398 Zilas, 1948 Brestovec, v okr. Považská Bystrica Briestenné: 1493 Bresten, 1496 Bresthyen, 1510 Briest, maď. Brjesztyenne, Beresztény, v okr. Humenné Brestov: 1567 Brezto, maď. Bresztó a Brestov nad Laborcom:1434 Breztow, 1496 Breszthyen, maď. Bresztó.

Zvláštne postavenie má Brestov v okr. Prešov. Jeho historické názvy sú: 1229 terra Borozlou, 1272 Borozlópatak, 1304 Buruzlouwtha, 1325 villa Buruzlou, 1332-1335 de Broslo, de Borozlou, de Broslow, 1773 Boroszló, Brestow, 1786 Boroszló, Bresztow, 1808 Boroszló, Břestow, 1913  Boroszló, 1920 Brestov, maď. Boroszló. Cez Brestov tečie rovnomenný potok so zápismi: 1272 riv. Borozlopotok, 1304 Buruzlou pothoka, 1333 Boroslopatak, 1865 Boroszlói patak, 1868 Presztovecz patak, 1901 Bresztovecz patak, 1965 Brestovec, 1971 Brestov.

Podľa Šmilauera (1932) je potok pomenovaný podľa osady Boroszló a tá z osobného mena Brȩcislavъ > Bracislav > Boroszló (meno mohlo znieť i Borislav alebo Vratislav). Ďalej píše, že meno Brestov je podľa Magyar Etymologiai Szótár ľudová etymológia. Podľa Varsika (1973) názov potoka a dediny Boroszló pochádza bezpečne zo slovanského názvu Brestov a ten od listnatého stromu brest. Zmena szt > szl je podľa neho ako v slovách pristav (latinizované na pristaldus), maď. poroszló a zástava, maď. zászló. Názov Brestov mali po niekoľko storočí zachovať pôvodní slovenskí obyvatelia obce a okolia. Krajčovič (2007) píše, že obec Brestov je pomenovaná podľa brestových lesov a hájov, pri ktorých vznikla. Zmenu Boroszló > Brestov neriešil. Goótšová, Chomová a Krško (2014) uvádzajú že meno hydronyma Brestov vzniklo transonymizáciou ojkonyma Brestov z apelatíva brest (Ulmus campestris). Podobne ako Krajčovič sa zmenou Boroszló > Brestov nezaoberali.

Toponymum Boroszló je známe aj z niekoľkých lokalít v Maďarsku. Stanislav (2004) uvádza zo Satumarskej stolice chotárny názov *Borozlousegh: 1402 Borozlousegh, 1415  Borozlozegh a z Boršodskej stolice majer Boroszló a pri ňom les Boroszloi erdő, hora Boroszlófő a vrch Boroszló. Podľa Stanislava sú tieto toponymá odvodené z os. mena Borislav. Poľské mesto Wrocław nem. Breslau, čes. Vratislav a maď. Boroszló sa odvodzuje zo stpoľ. os. mena Wrócisław alebo Vratislav. Teoreticky by sme sem mohli zaradiť aj moravské mesto Břeclav: 1046 Bratzlaw (falzifikát z 12. stor.). Na území mesta stál pôvodne hrad založený Břetislavom I. Do tejto skupiny zrejme patria aj najstaršie mená Bratislavy: 805 Wratisslaburgium, 907 Braslavespurch, Brezalauspurc, 1052 Preslawaspurch.

Zmena Boroszló > Brestov sa dá objasniť len poznaním viariability niekoľkých fytoným:

1. Bršlen (Euonymus) je ker vyznačujúci sa nápadnými plodmi. V slovenských nárečiach aj bršlam, bršľan, čes. brslen, dial. brsněl, brsnil, poľ. przmiel, rus. бересклéт, бересбрéк, бересдрень, брусклéт a iné.
2. Brečtan (Hedera) je popínavá vždyzelená rastlina. Jej meno je sln. bršlján, bršljén, bȓštan, bȓštran, sch. bŕšljan, bŕšlan, bŕštan, bršten, bršta, brštran, mac. bršlan, bršlen, blg. бръшлян, slk. dial. brštan, breštan, poľ. brzecztan, brzostan. Podľa Miklosicha (1886) meno prešlo aj do neslovanských jazykov: maď. boroszlán, borostyán, rum. boroşlan, broştean, boroştean (oficiálne iederă), ngr.
προυσλιάνη (oficiálne κισσός). Podľa Bezlaja (1977) brečtan je motiváciou toponyma Bršljin: 1481 pach Berschlin, Bršljinovec, cca 1400 Presslenowicz. V Rumunsku má väčší počet obcí meno Broşteni.
3. Lykovec (Daphne) je drobný kríček s ružovými, intenzívne voňajúcimi kvetmi. Maďarské mená boroszlán a borostyán patria brečtanu, no jeho oficiále meno je borostyán. Oficiálnym menom lykovca je boroszlán.
4. Brest (Ulmus) je rod listnatých drevín. Brest sa povie čes. břest, poľ. brzost, sln. brést, rus. a ukr. бéрест.

Najpravdepodobnejším dôvodom zmeny Boroszló > Brestov bolo poslovenčenie maďarizovaného toponyma (obec a potok) Boroszló. Autor zrejme prirovnal toponymum Boroszló k maď. fytonymu boroszlán = borostyán a to mu pripomínalo brest, poľ. brzost, rus. a ukr. бéрест. V susednej Zemplínskej stolici už existovali obce Brestov: 1567 Brezto, maď. Bresztó a Brestov nad Laborcom:1434 Breztow, 1496 Breszthyen, maď. Bresztó a priklonil sa k týmto miestnam názvom. Objasnenie etymológie slovanských fytoným brest, brečtan a bršlen robí problém aj renomovaným etymológom. Zhodujú sa v tom, že rôzne formy mohli  vzniknúť len v dôsledku kontaminácie etymologicky rozličných názvov. Formálne je meno obce Brestov odvodené od dreviny brest, no to je len chybným prekladom pôvodne slovanského osobného mena (Braslav?, Brȩcislavъ?, Borislav?, Vratislav?).

Medzi obcami Brestov a Mirkovce sú vrchy Malá a Veľká Zobrana. Podľa internetovej stránky obce Bestov mala byť na vrchole Malá Zobrana medzi 9.-12. storočím pustovňa mníchov – eremitov, ktorí sem prišli na konci 9. storočia z Opátstva sv. Hypolita pod Zoborom pri Nitre. Hľadá sa aj súvislosť medzi názvami vrchov Zobrana a Zobor. Názov motivovaný slovanským osobným menom mohli dať obci práve títo mnísi.

Bezlaj F.: Etymološki slovar slovenskega jezika I. Ljubljana 1977.
Goótšová A., Chomová A., Krško J.: Hydronymia slovenskej časti povodia Hornádu. Banská Bystrica 2014.
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (5). Kultúra slova 2007 41 (5): 278-285..
Miklosich F.: Etymologisches Wörterbuch der slavischen Sprachen. Wien 1886.
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Varsik B.: Osídlenie Košickej kotliny 2. Bratislava 1973.
Názvy vrchov a dolín Slovenskej socialistickej republiky. Bratislava, 1987.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I. Bratislava, 1977.