Riečka Ipoltica (16 km) sa vlieva do Čierneho Váhu, Poltarica (16,8 km) je prítokom Ipľa. Na pôvod týchto hydroným je niekoľko názorov. Krško (2007) píše, že Ipoltica má podobnú motiváciu ako ďalšia významná rieka Ipeľ - obidva názvy súvisia s praslovanskou podobou (j)upeľ, (j)upoľ (kde môžeme nájsť paralelu s litovským upelis), ktorá označovala rieku. V názve Ipoltica môžeme vidieť aj východiskový tvar pre mesto Poltár, ktoré bolo motivované praslovanským koreňom -plt-, -pelt- vo význame mokraď, mokrina. Zo základu pelt-: plt- vo význame mokro, mokrina, voda odvodzuje meno Poltára aj Ondruš (2002). Základ polt- je nezvučnou obdobou zvučného bolt-, po ôsmom storočí blato, bloto, boloto. Prvotné pomenovanie malo podľa neho podobu Pltár a Maďari ho po desiatom storočí transformovali na Poltár.
So zaujímavými názormi prišiel Kútnik Šmálov (2005), ktorý v kapitole Benediktíni na Slovensku v IX.-XI. storočí píše, že toponymá sú petrifikovaným archívom. Autor píše, že kláštor sv. Hypolita v Nitre pod Zoborom založili benediktíni zo Sankt Pölten v Rakúsku ešte v dobách Veľkej Moravy. Benediktíni z Nitry šírili kresťanstvo ďalej na východ, o čom svedčia viaceré miestne názvy. V Liptove to má byť 1. vrch Ipolt, 2. riečka Ipoľtica a 3. sídlisko Ipolt. Tieto toponymá majú svedčiť o prítomnosti benediktínov-eremitov v doline Čierneho Váhu. Nedostatkom týchto úvah je, že 1. prítomnosť benediktínov v tejto lokalite nie je písomne doložená, 2. kaplnka v bývalej osade Ipolt nie je zasvätená sv. Hypolitovi ale Najsvätejšej Trojici a 3. osada je známa pod menom Ipolt a nie Sv. Ipolt (Hypolit) ako je to pri iných liptovských osadách, napr. Lipt. sv. Anna, Lipt. sv. Mara, Lipt. sv. Ján, Lipt. sv. Michal, Lipt. sv. Mikuláš a Lipt. sv. Ondrej. Menom sv. Hypolit (Ipolt, Polt) majú byť motivované aj miestne názvy: 1. rieka Ipol (Ipeľ), 2. potok Poltal (Poltarica) a 3. obec Poltár. Proti tejto etymológii môžeme mať rovnaké námietky ako v prípade liptovských toponým.
Dňa 4.10.1260 vydal uhorský kráľ Belo IV listinu, v ktorej potvrdzuje majetok kláštoru v Spišskom Štiavniku. Jedným z hraničných bodov tohto majetku bol aj vrch Polta alio nomine (ináč) Golicha, čo je dnešná Kráľova hoľa. Názov Golicha (Golica, Holica) vychádza z psl. a stsl. golъ „holý“. Názov Polta má rovnaký význam a vychádza zo slova polъ, ktoré Miklosich (1862-65) prekladá ako apertus, čo po latinsky znamená nepokrytý, obnažený. V ruštine pólyj znamená holý, pustý. Významom podobné sú slová poľana a pole. Na hrebeni Kráľovohoľských Tatier sú dominantné tri vrchy: Kráľova hoľa (1948 m), Veľká Vápenica (1691 m) a Veľký bok (1727 m), ktorých vrcholy boli holé a mohli sa teda volať Polta. Podľa urbára panstva v Liptovskom Hrádku z roku 1670 sa Kráľovohoľské Tatry volali alpes Ipolt (vrchy Ipolt). Veľký bok sa ešte v roku 1736 volal Ipolt Weliky a aj Matej Bel ho v roku 1742 tiež spomína ako Ipolt veliký. Nápadnú zmenu Polta > Ipolt určite nevyvolali domáci Slováci ale iné etnikum. V okolí Liptovského Hrádku je Uhorská Ves, v ktorej sa usadili maďarské posádky po obsadení Liptova. Nemci žili v obci Hybe a v Nižnej a Vyšnej Boci, kde ťažili zlato a farebné kovy. Nemci učite hľadali zlato aj na Polte (Veľkom boku) a predpokladali, že jej názov súvisí s osobným menom Polt, Ipolt, Hypolit. Vrch Ipolt dal meno potoku Ipoltica, ktorý pramení pod ním i osade Ipolt (cirkevno-právne patrila pod Hybe) známej pod týmto menom ešte začiatkom 19. storočia. Neskôr sa volala Hošková a dnes Čierny Váh. Liptáci volali Ipolticu Ipôľtica a Ipolt bol zrejme Ipôlt. V slovenčine pôlt je pás slaniny, prípadne bok svine určený na údenie. Toto slovo poznajú aj iní Slovania, čes. polt, stčes. polet, hluž. połč, ukr. a rus. póloť, sln. plat, východiskom je polъtь a to z polъ „polovica“. Iným významom slova polъ je strana, bok. Zmena Ipolt > Veľký bok je výsledkom ľudovej etymológie, keď sa Ipolt (Ipôlt) považoval za pôlt „bok“.
Rovnaký pôvod má aj potok Poltarica. V listine, ktorú vydal Belo IV v roku 1246 vedie hranica: per medium siluae Polta, exit ad lapidem album, praetera cadet in flumen Poltal ... Meno riečky Poltal (Poltar), dnešnej Poltarice i mesta Poltár (1409 Naghpolthar, Kyspoltar) je odvodený od lesa (silva) Polta, ktorého časť bola zrejme nezalesnená, pustá, holá. Miestny názov Biela skala (lat. lapis albus) nájdeme aj na súčasných mapách. Južne od hrebeňa Bielej skaly tečie Poltarica a severne od neho potok Polovno, prítok Poltarice. Mená obidvoch vodných tokov i lesa Polta (dodnes sa zachoval chotárny názov Polovno) vychádza zo slova polъ, rusky pólyj „holý, obnažený“, v našom prípade les s poľanami, holinami.
V Zoborskej listine z roku 1113 sa v Hornom Turci spomína osada sv. Hypolita (villa qusedam sancti Ypoliti) ako majetok zoborského kláštora sv. Hypolita. Zo strany Slovenského Pravna bol hranicou potok Polerieka (Polereca, Polireca). Asi 1 km východne od potoka je vŕšok Polík, na ktorom stojí ranogotický kostolík sv. Kozmu a sv. Damiána. Kostolík dali postaviť zemania z Polerieky a Bobonuka a dnes patrí do katastra Abramovej, ktorá sa od Polerieky oddelila ešte v stredoveku. V roku 1340 sa v tomto priestore spomína possessio regalis de Polik. Kútnik Šmálov (2005) uvádza, že aj potok Polerieka a vrch Polík sú odvodené z mena Hypolit (skrátené na Ipolt, Ipol, Polt, Poli, Pol). Krajčovič (2005) rieši etymológiu obce Polerieka (1363 Polereka) a nie potoka. Podľa neho názov je zložený zo slova pole (psl. *polje) v staršom význame časť menej úrodnej zeme a rieka s významom vodný tok, z ktorého je okolie zavlažovené záplavami alebo zavlažovať ho z rieky je služobnou povinnosťou obyvateľov obce. Takáto motivácia pomenovania obce neobstojí, lebo meno potoka je staršie (spomína sa už v roku 1113). Potok meria len 6,6 km, z čoho prvá polovina tečie horou, druhá lúkami. Služobná povinnosť obyvateľov zavlažovať polia neprichádza do úvahy. Podľa Krajčoviča podnet na vznik názvu Polerieka mohol dať aj pôvodne voľne sa rozlievajúci tok z minerálneho prameňa v chotári obce. Výdatnosť prameňa je však slabá na to aby dal meno obci alebo potoka.
Králik (2010) pri odvodzovaní hydronyma Polerieka vychádza z ruského adj. pólyj (z *polъ) s významom dutý, prázdny; pustý, holý; otvorený, (o vode) vysoký, vyliaty a v ruských dialektoch aj nepokrytý ľadom, nezamrznutý. Z viacerých možností si autor vybral motiváciu rozlievajúci sa, rozliaty tok, resp. nezamŕzajúci tok. Takáto interpretácia je prijateľná, no s prihliadnutím na iné slovenské toponymá môže byť aj iná. Na dohľad od Polerieky je vrch Polík, pričom v Štiavnických vrchoch je vrch Holík. Polík a Holík je rovnaká dvojica ako Polta a Golicha, pričom východiskom sú adj. polъ, resp. golъ s významom holý, obnažený, pustý. Polík je v súčasnosti nezalesnený, na jednom svahu je cintorín a na vrchole je kostol s niekoľkými solitérnymi stromami. Polerieka a Polík patrili vo včasnom stredoveku do jedného chotára. Holé, lysé vrchy, napr. Lysá hora, Lysec boli pre starých Slovanov posvätné, možno aj preto tu cirkev dala postaviť kostol. Miestny názov Polík je aj v katastri Ružomberka, Uhorskej Vsi, Vavrišova, Lipt. Jána a vrch Polík (271 m) je v Cerovej vrchovine. V Hornom Turci pri obci Háj bola v stredoveku osada Polun zaznačená v listinách z rokov 1340 a 1529. Polun je dnešné Čremošné. Aj toto meno zrejme vychádza zo slova *polъ. Šikura (1944) uvádza, že Polun je asi Poľana, čo by i prírodným charakterom zodpovedalo neskoršiemu Čremošnému. Motiváciou toponým Polta (les i Kráľova hoľa) a Ipolt (Veľký bok) bol starší význam adj. polъ = holý, pustý. Pomenovanie vodných tokov Ipoltica, Poltarica a Polovno je druhotné. V Kráľovohoľských Tatrách sú dvojice: vrch Kráľova hoľa → potok Holičná, vrch Veľká Vápenica → potok Vápenica, vrch Ipolt (dnes Veľký bok) → potok Ipoltica. Aj vrch Polík a potok Polerieka (Polireca) majú zrejme spoločnú etymológiu a sú pomenované podľa holého, resp. nezalesneného terénu na nive Turca. Polerieka je potok tečúci „polým“ terénom, resp. poľom v pôvodnom význame tohto slova. Motiváciu nezamŕzajúci tok môže mať skôr rieka Polta (168 km) v Archangeľskej oblasti Ruska. Daľ (1980) uvádza z Archangeľskej oblasti slovné spojenie „rjeka póla“ = holá, čistá rieka, nepokrytá ľadom.
S našimi toponymami Poltár a Poltarica sa niekedy spája ukrajinské mesto Poltava (Poltáva). Historické záznamy pre Poltavu sú: 1174 Ltava, neskôr Oltava, 1757 Pultava. Podľa Kissa (1978) meno Poltavy súvisí s blatistým, močaristým terénom. Súvisí s protoindoeurópskym koreňom *l(H)u-to- „blato“, z ktorého je stír. loth, lat. lutum, lit. liutýnas a iné. Východiskom je *Lъtava > Ltava. Aj Slovinci majú svoju Poltaricu, čo je pravý prítok rieky Krka. Pri jej prameni je jaskyňa Poltarica, objavená v roku 2003. Naša Poltarica má meno podľa lesa Polta, ktorým pretekala. Slovinská riečka môže mať aj inú motiváciu pomenovania. Slovinčina pozná slovo poltár, čo je prútený kôš na prechovávanie ulovených rýb vo vode (môže sa ťahať aj za člnom). Súvislosť tohto slova s Poltaricou je nejasná. Miklosich (1862-65) má pri slove polъ aj významy: gr. ἐπαρυστήρ, čo je črpák na nalievanie oleja do lampy a lat. haustrum, kde haurīre je čerpať vodu (napr. zo studne). V slovinčine tomu zodpovedá sloveso pláti, póljem „čerpať vodu“. Iné významy slovesa pláti sú: (o vode) vlniť sa, búriť sa, vrieť, kypieť, špliechať, prúdiť. Meno Poltarice bude zrejme súvisieť s jej prudkým tokom.
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка III. Москва, 1980.
Kiss L.: Földrajzi nevek etimológiai szótára. Budapest, 1978.
Krajčovič R.: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest. Bratislava, 2005.
Králik Ľ.: K etymologickej interpretácii hydronyma Polerieka. In: Lexika slovenskej onymie. Bratislava, 2010.
Krško J.: Vody horného Váhu očami jazykovedca. In: Medzinárodná konferencia prírodovedných pracovníkov múzeí a pracovníkov múzeí v prírode. Liptovský Mikuláš, 2007.
Kútnik Šmálov J.: Kresťanský stredovek Slovenska. Bratislava, 2005.
Ondruš Š.: Pôvod mena Poltár. In: Mesto Poltár. Regionálna monografia. Poltár, 2002.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Šikura J.Š.: Miestopisné dejiny Turca. Bratislava, 1944.
