O pôvode mena obce Brestov, maď. Boroszló

Z rodu brest (Ulmus) sa na Slovensku vyskytujú tri druhy: brest väzový, ľud. väz (U. laevis), brest horský (U. glabra, syn. U. montana) a brest hrabolistý (U. carpinifolia, syn. U. minor). Bresty u nás netvoria súvislejšie lesy ako duby, buky a smreky, no rastú na celom území. Bresty sú motiváciu pre mnohé toponymá. Podľa publikácie Názvy vrchov a dolín Slovenskej socialistickej republiky sú u nás oficiálne registrované vrchy: Brestová 4x, Brestové, Brestovec 2x, Brestovka, Brestovo, Bresty a Brestový diel 2x. Z ľudských sídel sú to v okr. Trnava Brestovany: 1113 Bristen, 1158 Sely, 1229 Scel, 1394 Rusten, maď. Beresztovány, Szil (brest je maď. szil, nem. Rüster), v okr. Komárno Brestovec: 1327 Zylas, 1398 Zilas, 1948 Brestovec, v okr. Považská Bystrica Briestenné: 1493 Bresten, 1496 Bresthyen, 1510 Briest, maď. Brjesztyenne, Beresztény, v okr. Humenné Brestov: 1567 Brezto, maď. Bresztó a Brestov nad Laborcom:1434 Breztow, 1496 Breszthyen, maď. Bresztó.

Zvláštne postavenie má Brestov v okr. Prešov. Jeho historické názvy sú: 1229 terra Borozlou, 1272 Borozlópatak, 1304 Buruzlouwtha, 1325 villa Buruzlou, 1332-1335 de Broslo, de Borozlou, de Broslow, 1773 Boroszló, Brestow, 1786 Boroszló, Bresztow, 1808 Boroszló, Břestow, 1913  Boroszló, 1920 Brestov, maď. Boroszló. Cez Brestov tečie rovnomenný potok so zápismi: 1272 riv. Borozlopotok, 1304 Buruzlou pothoka, 1333 Boroslopatak, 1865 Boroszlói patak, 1868 Presztovecz patak, 1901 Bresztovecz patak, 1965 Brestovec, 1971 Brestov.

Podľa Šmilauera (1932) je potok pomenovaný podľa osady Boroszló a tá z osobného mena Brȩcislavъ > Bracislav > Boroszló (meno mohlo znieť i Borislav alebo Vratislav). Ďalej píše, že meno Brestov je podľa Magyar Etymologiai Szótár ľudová etymológia. Podľa Varsika (1973) názov potoka a dediny Boroszló pochádza bezpečne zo slovanského názvu Brestov a ten od listnatého stromu brest. Zmena szt > szl je podľa neho ako v slovách pristav (latinizované na pristaldus), maď. poroszló a zástava, maď. zászló. Názov Brestov mali po niekoľko storočí zachovať pôvodní slovenskí obyvatelia obce a okolia. Krajčovič (2007) píše, že obec Brestov je pomenovaná podľa brestových lesov a hájov, pri ktorých vznikla. Zmenu Boroszló > Brestov neriešil. Goótšová, Chomová a Krško (2014) uvádzajú že meno hydronyma Brestov vzniklo transonymizáciou ojkonyma Brestov z apelatíva brest (Ulmus campestris). Podobne ako Krajčovič sa zmenou Boroszló > Brestov nezaoberali.

Toponymum Boroszló je známe aj z niekoľkých lokalít v Maďarsku. Stanislav (2004) uvádza zo Satumarskej stolice chotárny názov *Borozlousegh: 1402 Borozlousegh, 1415  Borozlozegh a z Boršodskej stolice majer Boroszló a pri ňom les Boroszloi erdő, hora Boroszlófő a vrch Boroszló. Podľa Stanislava sú tieto toponymá odvodené z os. mena Borislav. Poľské mesto Wrocław nem. Breslau, čes. Vratislav a maď. Boroszló sa odvodzuje zo stpoľ. os. mena Wrócisław alebo Vratislav. Teoreticky by sme sem mohli zaradiť aj moravské mesto Břeclav: 1046 Bratzlaw (falzifikát z 12. stor.). Na území mesta stál pôvodne hrad založený Břetislavom I. Do tejto skupiny zrejme patria aj najstaršie mená Bratislavy: 805 Wratisslaburgium, 907 Braslavespurch, Brezalauspurc, 1052 Preslawaspurch.

Zmena Boroszló > Brestov sa dá objasniť len poznaním viariability niekoľkých fytoným:

1. Bršlen (Euonymus) je ker vyznačujúci sa nápadnými plodmi. V slovenských nárečiach aj bršlam, bršľan, čes. brslen, dial. brsněl, brsnil, poľ. przmiel, rus. бересклéт, бересбрéк, бересдрень, брусклéт a iné.
2. Brečtan (Hedera) je popínavá vždyzelená rastlina. Jej meno je sln. bršlján, bršljén, bȓštan, bȓštran, sch. bŕšljan, bŕšlan, bŕštan, bršten, bršta, brštran, mac. bršlan, bršlen, blg. бръшлян, slk. dial. brštan, breštan, poľ. brzecztan, brzostan. Podľa Miklosicha (1886) meno prešlo aj do neslovanských jazykov: maď. boroszlán, borostyán, rum. boroşlan, broştean, boroştean (oficiálne iederă), ngr.
προυσλιάνη (oficiálne κισσός). Podľa Bezlaja (1977) brečtan je motiváciou toponyma Bršljin: 1481 pach Berschlin, Bršljinovec, cca 1400 Presslenowicz. V Rumunsku má väčší počet obcí meno Broşteni.
3. Lykovec (Daphne) je drobný kríček s ružovými, intenzívne voňajúcimi kvetmi. Maďarské mená boroszlán a borostyán patria brečtanu, no jeho oficiále meno je borostyán. Oficiálnym menom lykovca je boroszlán.
4. Brest (Ulmus) je rod listnatých drevín. Brest sa povie čes. břest, poľ. brzost, sln. brést, rus. a ukr. бéрест.

Najpravdepodobnejším dôvodom zmeny Boroszló > Brestov bolo poslovenčenie maďarizovaného toponyma (obec a potok) Boroszló. Autor zrejme prirovnal toponymum Boroszló k maď. fytonymu boroszlán = borostyán a to mu pripomínalo brest, poľ. brzost, rus. a ukr. бéрест. V susednej Zemplínskej stolici už existovali obce Brestov: 1567 Brezto, maď. Bresztó a Brestov nad Laborcom:1434 Breztow, 1496 Breszthyen, maď. Bresztó a priklonil sa k týmto miestnam názvom. Objasnenie etymológie slovanských fytoným brest, brečtan a bršlen robí problém aj renomovaným etymológom. Zhodujú sa v tom, že rôzne formy mohli  vzniknúť len v dôsledku kontaminácie etymologicky rozličných názvov. Formálne je meno obce Brestov odvodené od dreviny brest, no to je len chybným prekladom pôvodne slovanského osobného mena (Braslav?, Brȩcislavъ?, Borislav?, Vratislav?).

Medzi obcami Brestov a Mirkovce sú vrchy Malá a Veľká Zobrana. Podľa internetovej stránky obce Bestov mala byť na vrchole Malá Zobrana medzi 9.-12. storočím pustovňa mníchov – eremitov, ktorí sem prišli na konci 9. storočia z Opátstva sv. Hypolita pod Zoborom pri Nitre. Hľadá sa aj súvislosť medzi názvami vrchov Zobrana a Zobor. Názov motivovaný slovanským osobným menom mohli dať obci práve títo mnísi.

Bezlaj F.: Etymološki slovar slovenskega jezika I. Ljubljana 1977.
Goótšová A., Chomová A., Krško J.: Hydronymia slovenskej časti povodia Hornádu. Banská Bystrica 2014.
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (5). Kultúra slova 2007 41 (5): 278-285..
Miklosich F.: Etymologisches Wörterbuch der slavischen Sprachen. Wien 1886.
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Varsik B.: Osídlenie Košickej kotliny 2. Bratislava 1973.
Názvy vrchov a dolín Slovenskej socialistickej republiky. Bratislava, 1987.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I. Bratislava, 1977.

Pôvod názvu mesta Pezinok

Pezinok je okresné mesto ležiace na južných svahoch Malých Karpát, východne od Bratislavy. Jeho historické názvy sú: 1208, 1216, 1245, 1313, 1334 Bozen, 1231/1397, 1295, 1325, 1334, 1335, 1340 Bozyn, 1318 Poesing, 1439 Posing, 1437 Pezink, 1442 z Pezinka, 1634 Bazin. Zmena Bozen, Bozyn na Poesing, Posing (Pösing) sa dá vysvetliť jednoducho. Po tatárskom vpáde a plienení boli v roku 1241 pozvaní na Slovensko nemeckí kolonisti, ktorí sa usadili na západnom, strednom i východnom Slovensku. Na západe Slovenska to bola najmä oblasť medzi Bratislavou a Trnavou. Pre nemeckých pisárov bola typická zámena b > p, napr. Most pri Bratislave: 1283 Pruk (Brücke), Sološnica: 1367 Pratunprun (Breitenbrunn). Pre Nemcov je typický aj posesívny (privlastňovací) sufix (prípona) -g, -ing. Príkladom je rakúske lyžiarske stredisko Semmering: 1227 Semernik, zo slova čemerica (Helleborus), Lipsko a nem. Leipzig: 1015 Libzi, neskôr Lipz, Lipsk, zo slova lipa (Tilia). Meno dali mestu Lužickí Srbi.

Zložitejším problémom je objasnenie etymológie pôvodného mena Bozen, prípadne Bozyn. Podľa Stanislava (1942) je miestny názov utvorený z osobného mena Boza posesívnym sufixom -in. Meno Boza je doložené z roku 1610 v Rusku. Z mena Bozin vzniklo pravidelným vývinom maďarské Bazin, resp. Baziny. Zmena o > a je v maďarčine bežná, podobne ako zmena koncového -n na -ny. Názor Stanislava prebrali aj Lutterer, Majtán a Šrámek v knihe Zeměpisná jména Československa: “Dnešní místní jméno Pezinok (nář. Pezinek) vzniklo zpětným přejetím něm. podoby Pösing do slovenštiny. Základem je osobní jméno Boza nebo Baza (souvislost se slovem bez je sporná), k němuž připojena přivlast. přípona -in (s významem Bozův nebo Bazův majetek”. České slovo bez je v tomto prípade baza (Sambucus).

S názorom Stanislava nesúhlasí Varsik (1984), lebo Maďari preberali slovenské názvy pochádzajúce z os. mien do 13. storočia bez sufixu a podľa neho názov Bozen v najstarších dokladoch pre dnešný Pezinok bol osobným menom Božen a to bez sufixu. Osobné meno Božen je známe z českej Kosmasovej kroniky už z roku 1068. Keby sa zachovala v Pezinku a na jeho okolí kontinuita pôvodného slovenského obyvateľstva a kontinuita pôvodného slovenského názvu, bol by tu dnes zaiste názov Boženov alebo Boženice. Najstarší názov Bozen stotožňuje s os. menom Božen alebo Božeň aj Krajčovič (2005).

Aj táto interpretácia názvu Bozen má nedostatky. Stredovekí pisári v Uhorsku zapisovali hlásku z ako z a hlásku ž, maď. zs ako z i s, napr. Žalobín: 1451 Salaba, Žarnov: 1332 Serno, 1398 Sarnow, Žehra: 1245 Sygra, Žemberovce: 1256 Sember, Hrnčiarske Zalužany: 1362 Zalusan, Horné Držkovce: 1400 Dersk, Hažín: 1336 Kysgesun, Belža: 1232 Bilsa, Beloveža: 1355 Belawese atď. Krajčovič si tento problém uvedomoval pri poznámke: “to, že názov pôvodne znel Božen či Božeň bezpečne dokazuje záznam z r. 1399 Bossen”. Účelovo si vybral neskorý a ojedinelý záznam s koreňom Bos- a ignoroval desať starších záznamov s koreňom Boz-. V tomto prípade sú najlepším príkladom zápisy: 1002 Poson, 1045 Bosenburg, 1107 Bosan, 1108 Bosania, Posonia, 1143 Bosonium, 1151 Posonium, 1197 Posony. Výsledkom je maďarské pomenovanie Bratislavy – Pozsony. Aj v tomto prípade máme zmenu b > p, no v zápisoch Poson, Bosen, Bosan a Boson je v koreni Pos-, Bos- hláska s, čo je stredoveké ž. Nápisy treba čítať ako Požoň, Božeň, Bažaň a Božeň, čo sa odrazilo v maď. Pozsony (Požoň). Božeň teda žil v stredovekej Bratislave a nie v Pezinku.

Iným problémom je sufix -en v názve Bozen. Nasledovné príklady: 1113 Bristen – Brestovany, 1165 Selepchen – Slepčany, Drenchen 1291 – Drienčany, 1209 Herestien – Chrašťany, 1235 Kelenen – Kleňany, 1293 Topolchen Parvum – Topoľčianky, 1299 Zemerchen – Smrečany, 1293 Brogen – Brodzany, 1362 Koblen – Gbeľany, 1332 Lyssen – Liešťany, 1393 Berzen – Brezany a iné ukazujú, že sufix -en bol pri tvorbe miestnych názvov na Slovensku veľmi produktívny. Keď si názov Bozen rozdelíme na koreň Boz- a sufix -en, ostáva nám zistiť, čo v starej slovenčine znamenalo slovo boz. Z príkladov: 1135 Bozouk, 1245 Bozok – Bzovík, 1345 Bzina, 1348 Bozina – Bziny je jasné, že to bola baza.

Pomenovanie baza je všeslovanské, slk. dial. beza, buoza, čes. a stčes. bez, poľ. bez, h.luž. bóz, d.luž. bez, baz, sln. bez, mac. боз, бозел, sch. bȍz, blg. бъз, ukr. баз, боз, rus. бузинá, psl. *bъzъ.
Motiváciou pre pomenovanie bazy sú jej listy, ktoré po pošúchaní medzi prstami výrazne smrdia, zapáchajú, bzdia. Východiskom je indo-európsky koreň *pesd-e/o- „prdieť“ a z toho psl. *pьzděti –
smrdieť, smradiť, púšťať vetry, teda bzdiť, bzdieť i bzieť, sln. pezdéti, čes. bzdíti, ukr. бздíти, пездíти, blg. пъздя, mac. бaзди (Barabás, 2015).

Vyššie boli uvedené obce, ktorých meno bolo v stredoveku ukončené sufixom -en a dnes majú na konci sufix -any. Viaceré z nich boli pomenované podľa dreviny: Brezany, Brestovany, Drienčany, Chrašťany, Kleňany Liešťany, Smrečany a (Malé) Topoľčany. K týmto môžeme priradiť aj *Bazany,   prípadne *Bzany, pôvodne Bozen. Takto by sa z najväčšou pravdepodovnosťou volal Pezinok v prípade kontinuálneho vývinu mesta v slovenskom prostredí. Majtán (1998) vo svojej knihe uvádza názvy obcí Slovenska od roku 1773. Pre Pezinok je to: 1773 Bazinium, Bazin, Bösing, Pesinek, 1786 Pösing, Bozin, Pezinek, Basinium, 1808 Bazinium, Baziny, Bösing, Pezínek, 1863-1913 Bazin, 1920 Pezinok. Predpokladanému názvu *Bazany (*Bzany) sa najviac priblížili maď. Baziny a Bazin. Na východnom Slovensku sa nachádza obec Bžany: 1410 Bospataka, Bozpataka, 1474 Bozyas, 1773 Bzanye, 1808 Bzanné, 1920 Bžany. Podľa historika Uličného (2001) “ Názov zaiste korení v mene Božan či Bžan”. Podľa najstaršieho záznamu je obec najskôr pomenovaná podľa Bazového potoka. V slovenských nárečiach bzdoch je bźdoh, bdžoh, bzdieť bždžeč, bzdina bždžina.

Barabás L.: Etymológia fytonyma baza (Sambucus). blogspot.com 2015.
Krajčovič R.: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest.Bratislava, 2005.
Lutterer I., Majtán M., Šrámek R.:  Zeměpisná jména Československa. Praha, 1982.
Majtán M,: Názvy obcí Slovenskej republiky (Vývin v rokoch 1773-1997). Bratislava, 1998.
Stanislav J.: Zo slovenských miestnych názvov. Slovenská reč 1942, IX. (7-8): 193-196.
Uličný F.: Dejiny osídlenia Zemplínskej župy. Michalovce, 2001.
Varsik B.: Z osídlenia západného a stredného Slovenska v stredoveku. Bratislava, 1984.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I. Bratislava, 1977.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku II. Bratislava, 1977.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku III. Bratislava, 1978.

Etymológia fytonyma гордóвина (Viburnum lantana)

Pomenovanie kaliny obyčajnej (Viburnum opulus) je všeslovanské, rozšírené vo všetkých slovanských jazykoch. Jej príbuzná kalina siripútková (Viburnum lantana) – siripútka má v rôznych slovanských jazykoch rôzne mená. Pomenovanie siripútka je známe len na Slovensku. Pôvod mena tohto kra je objasnený na tomto blogu v príspevku: Etymológia fytonyma siripútka /Viburnum lantana) zo dňa 13.3.2013. Prvá časť názvu: siri- súvisí s jemným sivobielym ochlpením výhonkov a spodnej strany jej listov. Druhá časť: -pútka súvisí s ohybnosťou jej mladých prútov, ktoré sa využívali v košikárstve i viazanie (pútanie) snopov. Puto je 1. reťaz, povraz, remeň, okovy a pod. slúžiace na sputnanie niekoho alebo niečoho 2. spojivo (zdrob. pútko).

Siripútka sa po rusky povie гордóвина. Daľ (1978) uvádza aj ďalšie mená: гордъ, гордина, гордóвикъ. Po ukrajinsky je to гордoвина, гордина, poľsky hordowina a hordowit. Vasmer (1964) považuje etymológiu tohto slova za nejasnú.

Vychádzať treba z ie. koreňa *ǵʰorH- „črevo“. Na prvý pohľad je toto spojenie čudné, tento koreň  však v indoeurópskych jazykoch prekonal ďalší vývin. Grécke χορδή znamená črevo, ovčie črevo (na struny do hudobných nástrojov) i výrobky z čriev (klobásy, jaternice). Podobný význam má aj lat. chorda (corda): črevo, črevová struna a povrázok zo struny (používal sa na spútavanie väzňov a zajatcov). Z latinčiny prebrali slovo románske jazyky: fr. corde, cordelle, šp. cordel, port. corda, cordel a tal. còrda, s významom povraz, struna. Z francúzskeho cordelle prešlo slovo aj do germánskych jazykov: nem. Kordel, hol. koord, kardeel, angl. cord. Františkán sa po anglicky povie cordelier (nosili okolo pása povraz). V ruskej námorníckej terminológii sa používajú slová гóрдень,
гордéля, гaрдéль i кaрдéль. Sú to rôzne povrazy a laná používané pri manipulácii s lodnými plachtami. Zo slovenských nárečí poznáme slovo korda „povrázok, uzda“, sch. kôrda je povraz, mac. кордела je stuha.

Slovo гордóвина má teda rovnakú motiváciu ako sirpútka: ohybné prúty sa v minulosti používali namiesto povrazov na viazanie, spájanie, pútanie. Paralely nachádzame aj v iných jazykoch. Jedným z nemeckých mien siripútky je türkische Weide – prúty má ohybné ako vrba. Mená Rotschlinge a Wegenschlinge vychádzajú z slovesa schlingen „vinúť, krútiť, viazať a pliesť“. Schlinge je slučka, oko, pútka na jarabice. Bandstrauch naznačuje, že prúty siripútky sa používali na viazanie.

Даль В.: Толковый словарь живaго великорусского языка I. Москва, 1978.
Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка I. Москва, I964.

O názve obce Častá

Obec Častá leží na južnom úpätí Malých Karpát medzi Bratislavou a Trnavou. Dnes patrí do okresu Pezinok. Jej historické mená sú:1291 Chuzthu, 1296 Chezthey 1332-35 Henricus sacerdos de Chastue, (Chastuae), 1562 Cyesthe, 1773 Czasta, 1786 Čschasta, 1808 Cžasta, 1920 Častá. Slovenskému menu Častá zodpovedá maďarské Cseszte. Názorov na pôvod mena obce je niekoľko.

Podľa Krajčoviča (2008) časta je toponymické apelatívum od ľudového čast-, s príponou -a podľa osada. Má to byť usadlosť s vyčleneným chotárom z väčšieho územného celku. Obec Častá patrila panstvu Červený Kameň, a vznikla na vyčlenenej časti jeho územia. Apelatívum časta sa v slovenských slovníkoch nenachádza a ak by v stredoveku existovalo, bolo by takýchto toponým na Slovensku viac, pretože viaceré panstvá vyčleňovali zo svojho územia chotáre nových osád a obcí. Príbuzné je stčes. částa, o ktorom Gebauer (1970) píše: tu bezpochyby rozuměno parta = pars, a částa = část, kus. Menom Császta sú v Maďarsku pomenované aj vrchy a studničky, čo hovorí v neprospech názoru Krajčoviča.

Vo svojej knihe  Slovenský juh v stredoveku má Stanislav (2004) niekoľko toponým označených ako Časta, resp. Császta. Na brehu Blatenského jazera (stolica Zala) je to *Časta, 1093 villa Pilip cum portu in loco Chazta a neďaleko aj vrch Császta. V stolici Baranya je malá obec Császta, v Boršodskej stolici je samota Császta, 1477 Chasta a pri nej vrch Császta a studňa Császta kút. Na Žitnom ostrove je potok Császta (prítok Váhu). Tu je aj samota  Császta melléke, potok Kis Császta ére,  Császta patak (starý) a lúky  Császta hátirétek. Tieto toponymá sú podľa neho odvodené od osobného mena Časta < *Čȩsta. Gebauer (1970) má vo svojom slovníku osobné mená Časta, Částa, Částek a žen. Častava. Priezviská Částa a Császta sa zachovali dodnes. Obec Častá nie je v diele Stanislava uvedená priamo, lebo leží v regióne obývanom Slovákmi. Spomína sa len ako ďalší príklad na toto toponymum. Na turistckej mape z roku 2001 v severovýchodnej časti Žitného ostrova nachádzame potoky Částa, Stará Částa a Malá Částa, samotu Částa a chotárne názvy Částa a Pri Částe.

Etymológiu Stanislava preberá aj Varsik (1984). Dubovský (1993) v monografii obce Častá píše: „Oveľa pravdepodobnejší a správnejší je výklad  autorov Svobodu a Šmilauera (Místní jména v Čechách, V. s. 589), ktorí názov Častej odvodzujú od prídavného mena Častý, čo v starej slovenčine znamenalo hustý, tienistý“. Táto informácia je vymyslená, lebo v spomínanej knihe sa spomínajú len miestne mená v Čechách a nie na Slovensku. Na citovanej strane 589 autori Svoboda a Šmilauer (1960) píšu len to, že os. m. Částa vychádza z adjektívneho základu častý, pôvodne hustý. Podľa Dubovského je nemecký názov Častej: Schatmansdorf  (1390 Satmania, Sathmansdorf, 1437 Schadmansdorff, 1440 Schatmanstorf, 1543 Schadmansdorff, 1562 Cyesthe alias Sathmania) odvodený od nemeckého slova Shatten – tieň, schattengeben – dávať tieň.

Slovník súčasného slovenského jazyka pri adj. častý uvádza význam: veľakrát sa vyskytujúci, opakujúci, frekventovaný. V starej češtine častý je 1. častý, häufig, frequens a 2. častý v prostoru, četný, hustý, dicht. V ruštine чáстый je 1. hustý, 2. nachádzajúci sa blízko vedľa seba, 3. rýchly, 4. častý, чáща je 1. húština, húšťava, húštie, húšť, 2. prenes. les. Rovnaký význam má aj slovo чaстинá, чащóба a чащýга. Prídavné meno častý je všeslovanské. Vasmer (1973) má rus. чáстый, ukr. чáстий, brus. чáсты, strus. чaстъ, bul. чест, sch. čêst „častý i hustý“, sln. čésto, poľ. czȩsty, hluž. časty, dluž. cesty, stsl. чѧстъ (čȩstъ), psl. * čȩstъ. Miklosich (1862-1865) má vo svojom slovníku slová чѧстa (čȩsta) a  чѧстина (čȩstina), v preklade gr. βάσος, lat. fruticetum, slk. húšť, húština.

Mená obcí odvodených od osobného mena nezostávajú v slovenskom prostredí (na rozdiel od územia obývaného Maďarmi) spravidla v pôvodnom tvare a mávajú rôzne prípony, napr. Ješkova Ves, Peťovka, Štefanov, Henclová, Hendrichovce, Domadice, Demänová a pod. (výnimku tvoria obce pomenované po svätcoch). Czȩstochowa v Poľsku patrila osobe menom Czȩstoch. Častá si zachovala tvar bez prípon, čo napovedá, že má skôr inú motiváciu. Pokiaľ nie je v zakladacej listine obce uvedený pôvodný majiteľ, ťažko potvrdiť alebo vyvrátiť, že jej meno je odvodené od osobného mena. To platí aj pre terénne útvary ako sú potoky, vrchy, studničky a pod. Pre obec Častá a ďalšie spomenuté toponymá je najpravdepodobnejšou motiváciou psl. чѧстa (čȩsta) a чѧстина (čȩstina) „húštie, húština“. Podobný význam ako húštie, húština majú slová chrasť, chrašť, chriašť, chrastina, chraština, chrastie i chraštie. Od nich sú odvodené názvy obcí Chrasť nad Hornádom: 1280 Horost, 1344 Harast, Chrastince: 1290 Harastigyormoth, Chrastné: 1427 Nag Harasty a Chrašťany: 1209 Herestien a vrchy Chrasť, Chrástky, Chrasťová a Chrasťové. V slovenských pohoriach sú aj vrchy Húšťavy a Húštie, známe je i priezvisko Húšťava, resp. Húščava. Stanislav (2004) medzi miestnymi názvami odvodenými od os. m. Časta < *Čȩsta uvádza aj dva vrchy pomenované Császta. Tu by sme predpokladali skôr apelatívum čȩsta „húštie“.

Ak by sme uznali, že meno obce je odvodené od psl. чѧстa (čȩsta) „húštie“ potom je otázkou aj samotné písanie toponyma Častá. Častá je ženskou podobou adj. častý. Od prídavného mena hustý sú podstatné mená húštie a húština. Názov potoka Částa na Žitnom ostrove je oficiálne potvrdený Názvoslovnou komisiou pri Slovenskom úrade geodézie a kartografie. Toponymá na území Maďarska majú podobu Császta. Maďarský jazyk má svoje pravidlá, ktoré nie sú pre Slovákov záväzné, no ako na to poukázal Stanislav (2004), tieto miestne názvy majú slovenský pôvod a vznikli na území pôvodne obývanom Slovákmi. Aj po rusky sa húštie povie чáща [čášča]. V poslednej fáze existencie Rakúsko-Uhorska Maďari masívne pomaďarčovali slovenské miestne názvy. Po vzniku Československa boli tendencie opačné a mená obcí dostávali slovenskú podobu. Tak vznikol v roku 1920 názov Častá, ktorý sa používa dodnes. Názov má podobu prídavného mena a zrejme nebola známa jeho etymológia. Adekvátnejší by bol asi názov Částa odvovený od podstatného mena čȩsta „húštie“. Občania si na meno Častá zvykli, no určite ich zaujíma jeho pôvod.

Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка I. Москва, 1973
Gebauer J.: Slovník staročeský. Díl I [A/J]. Praha, 1970.
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (7). Kultúra slova 2008 42 (2): 89-96.
Kunetka-Beňo Š. a kol. Častá. Monografia obce. Častá, 1993.
Miklosich F.: Lexicon paleoslovenico-graeco-latinum. Vindobona, 1862-1865.
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Svoboda J. a Šmilauer V.: Místní jména v Čechách V. Praha, 1960.
Varsik B.: Z osídlenia západného a stredného Slovenska v stredoveku. Bratislava, 1984.
Geografické názvy okresu Komárno. Bratislava, 1991.
Slovník slovenských nárečí I. Bratislava, 1994.
Slovník súčasného slovenského jazyka ag. Bratislava, 2006.
Veľký rusko-slovenský slovník V. Bratislava, 1970.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I. Bratislava, 1977.

Pôvod zemepisných názvov Csalló a Csallóköz

Csalló je maďarské meno pre Malý Dunaj a Csallóköz pre Žitný ostrov. Slovo köz je maďarské a v tomto prípade znamená medziriečie. Je to najväčší riečny ostrov v Európe, ktorý leží medzi riekami Dunaj a Malý Dunaj. Začína pod Bratislavou a končí pri Komárne. Stredovekých zápisov týchto geografických názvov je pomerne dosť. Püspoki Nagy (1991) cituje vetu z listiny Ondreja III. z roku 1291: Portum in Chollokuz transeundi infra civitatem Posonien in capite fluvii Chollou versus Haymburgam in portu Chollou in Zeuleus. Varsik (1990) uvádza tieto podoby názvov: in capite fluvii Chollow, in portu Chollow a Chaloupecký (1923): portus Challowkus, in capite fluvii Challowo, in portu Challow. Napriek rozličným zápisom geografických údajov je významné, že v jednej vete sa spomína ostrov, rieka i prístav. V iných prameňoch sa striedajú korene Choll- a Chall-, prvý prevládal v 14. storočí druhý v 15. storočí. K najstarším zápisom patrí 1209 Challov.
 
Prvá časť názvu Csalló- sa nedá objasniť z maďarskej slovnej zásoby aj keď pokusov bolo veľa. Históriu názvu ostrova v latinčine, maďarčine, nemčine a slovenčine spracoval v rozsiahlej monografii Püspoki Nagy (1991). Za posledných 450 rokov napočítal 42 výkladov slova Csallóköz, ktoré možno zoskupiť do 10 teórií. V 16.-17. storočí odvodzovali názov ostrova z maď. sarló „kosák“ a csaló „sklamanie“. Postupne vznikali ďalšie teórie, z ktorých si autor monografie osvojil názor etnografa Z. Bátkyho, ktorý vysvetľoval prvú časť názvu – Csalló- z tatárskeho čarlaγ, čo v reči Pečenehov píše čirlaγ. Obidve tieto slová znamenajú čajku (Larus). Po etymologickej stránke považuje Püspoki Nagy výklad mena Csalló zo slova čarlaγ „čajka“ za vyriešený. Kiss (1980) v etymologickom slovníku geografických názvov dospel tiež k názoru, že Csalló je odvodené zo slova čarlaγ, no slovo považuje za turecké, znamenajúce hlasný zvuk. Jeho predchodcom je staroturecké čarla- s rovnakým významom.

Šmilauer (1932) považoval názov za neznámy a neslovanský. Chaloupecký (1923) si myslel, že na začiatku Malého Dunaja bol staroslovanský cintorín „žalov“, ktorý dal meno rieke. Varsik (1990) píše, že Malý Dunaj, maď. Csalló sa pôvodne volal Čelov, tento svoj názor bližšie nezdôvodňuje, iba cituje Nemca Beraneka, ktorý vychádza zo slovanského slova čelo s významom hrot. Stanislav (2004) považuje názov Challow (Čalov) za slovanský a vychádza z koreňa ča-, čakať.
                     
Krajčovič (2008) vychádza zo slovesa čaliť – pristáť, zastavovať sa (od l-ového part. hist. slovesa čati čakať na určitom mieste. Ďalej píše, že zrejme ide o stredoveký lodiarsky termín, ktorý sa rozšíril z východoslovanských krajín vďaka splavným vodným tokom, hlavne Dunaja s jeho prítokmi. Čalov je podľa neho miesto pristávania nákladných lodí. Najbližšie je rus. čaliť pristávať pri brehu, pričaliť zakotviť pri brehu, Vasmer IV. Táto etymológia je zrejme najpravdepodobnejšia.

V slovnej zásobe slovenčiny sloveso čaliť chýba, no rozšírené je vo východoslovanských jazykoch. Ruské a ukrajinské чал (čal) je lano na vyväzovanie, vyväzovacie, kotviace lano, rus. чáлить, чáлиться znamená v námorníctve vyväzovať, priväzovať sa lanom (k brehu, prístavisku) a ukr. чáлити znamená 1. pristávať, prirážať (loď) k brehu, 2. priväzovať, pripútavať, zakotvovať (loď). Podobné je rus. причáл 1. (námor.) pristávanie, pristátie, 2. prírazište, prístavište, mólo, kotvište, 3. zakotvovacie lano, причáливать i причáлить 1. vyväzovať, vyviazať (loď, čln) k brehu, 2. (o lodi) pristávať, pristáť. Príbuzné slová s rovnakým významom má aj ukrajinčina: причáл, причáлити, причáлювати. Všetky tieto slová súvisia s námorníctvom a plavením sa člnov a lodí.

Je takmer isté, že maďarské zemepisné názvy Csalló (Malý Dunaj) a Csallóköz (Žitný ostrov) vychádzajú zo slovesa *čaliť, rus. чáлить a ukr. чáлити. Stredoveký zápis portus Chollow, Chollou – prístav Čalov ukazuje, že tu kotvili, resp. boli uväzované, „čalili“ plavidlá. Motivácia je v tomto prípade jednoznačná. Odpadá aj potreba tendenčných hláskoslovných úprav východiskového slova, z čaliť dostaneme priamo Challo, Challow maď. Csalló.

Popri objasnení zemepisného názvov Csallóköz a Csalló je dôležitá aj etymológia slov чал a чáлить. Spájanie slovies čakať a čaliť (Krajčovič 2008) je špekulatívne a sotva reálne. Okrem iného sa čakať povie po rusky ждать a ukrajinsky ждáти. Vasmer (1973) cituje viacerých autorov hľadajúcich spojitosť s litovským, starovýchodonemeckým, arménskym, gréckym a tureckým jazykom. Žiadny z názorov nepovažuje autor za dostatočne presvedčivý. Z jazykového i historického hľadiska sa zdá najbližšie gr. κάλως  „lodné lano“ a κέλλω „pristávať k brehu“. Grécke slová si mohli prispôsobiť svojmu jazyku slovanskí námorníci obchodujúci po veľkých riekach s Byzantskou ríšou.

Podľa Krajčoviča (2008) od slovesa čaliť je odvodené aj meno obce Čelovce (1295 Chal) patriacej do okresu Veľký Krtíš. Varsik 1990 uvádz najstarší názov v podobe 1295/1997 Chol. Pôvodný názov bol podľa Krajčoviča Čalovec a len vplyvom starej maďarčiny bolo odsunuté koncové -ovec. V stredoveku sa malo pri obci vyberať mýto, pri ktorom boli povinné zastaviť všetky nákladné povozy a pri blízkom brehu rieky aj lode. Najbližšia splavná rieka Ipeľ je však od Čeloviec vzdialená asi 20 km a cez obec tečie len menší potok, ktorý tu pramení. Táto motivácia teda nepricháda do úvahy. V stredovekých listinách sa obec vyskytuje pod menami Chol, Chal, Csol, Chaal, Cal i Ssal. V listine z roku 1260 sa v katastri obce spomína vrch Chol. V stredoveku sa na jeho južných svahoch pestoval vinič, no pre nízku rentabilitu boli vinice v 16. storočí zatrávnené a vrch sa dnes volá Senná hora. Ak by sa názov vrchu Chol (Čol) zachoval do dnešných dní, volal by sa zrejme Čelo ako sa volá niekoľko vrchov na Slovensku. Vrchol hory sa po bulharsky povie чал. Menom Čelo sa spravidla pomenúvajú vrchy dominujúce nad okolím. Čelovce boli najskôr pomenované podľa vrchu Chol „Čelo“.

Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка IV. Москва, 1973.
Chaloupecký V.: Staré Slovensko. Bratislava, 1923.
Kiss L.: Földrajzi nevek etimológiai szótára. Budapest, 1980.
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (7). Kultúra slova 2008 42 (1): 30-37.
Püspöki Nagy P.: A Csallóköz neveirol. Bratislava, 1991.
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha/Bratislava, 1932.
Varsik, B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, l990.

Slovanský pôvod hydronyma Ida

Naši poprední vedci zaoberajúci sa hydronýmiou slovenských riek (Šmilauer, 1932, Varsik, 1990) dospeli k názoru, že pôvod mena rieky Ida je predslovanský. Ani Ondruš (2000, 2002, 2004), ktorý pripisoval slovanský pôvod takmer všetkým väčším slovenským riekam vo svojich knihách Idu neuvádza. V príspevku O pôvode hydronyma Ida (4.3.2012) som sa pokúsil nájsť možné východiská v skupine indoeurópskych jazykov. Možností je niekoľko, no ani jedna nie je presvedčivá. Predslovanské meno si zachovali len najväčšie rieky a svojou dĺžkou 56,6 km Ida k takýmto nepatrí. Treba sa preto pokúsiť aj o objasnenie slovanského pôvodu jej mena.

Zaujímavosťou Idy je, že napriek neveľkej dĺžke mala v stredoveku až dve mená. Prvá časť, ktorá pramení a preteká kamenistým reliéfom Volovských vrchov mala meno Ida (1247/1331 fluv. Ida, 1251 aqua Yda). V rovinatom a močaristom teréne Košickej kotliny sa volala Konotopa (1298 Kanapota, 1323 fluvKanapta). Prevzatý názov sa v maďarčine vyvíjal takto: slovan. Konotopa > maď. Kanatopa  > Kanapota > Kanyapta (Varsik, 1990). Motiváciou názvu Konotopa bol bahnitý podklad v koryte rieky a jej okolí, do ktorého sa zabárali nohy koní a neraz sa z neho nevedeli dostať a utopili sa alebo museli byť utratené. Toto hydronymum nie je na Slovensku ojedinelé a Konotopu podľa Varsika (1990) poznáme aj z Turca (1254  riv. Konotopa) a Spiša (1251 Kanatopa, alius fluv. Kanathopa).

V rovinatom teréne Košickej kotliny sa Ida rozlievala a vytvárala ramená. Jedno z ramien nieslo meno Mŕtva Ida (1251 usque Mortuam aquae Yda). Keď do povodia Idy prenikli Maďari  jej meno sa pomaďarčilo na Holt Ida (1317 Holth Ida). Po maďarsky holt znamená mŕtvy. Adjektívum mŕtvy, mŕtva, v maďarčine morotva a holt, v latinčine mortus, mortua sa pre pomaly tečúce a stojaté vody používalo na celom našom území často. Najčastešie išlo o mŕtve ramená a jazerá vytvorené po povodniach na riekach, ktoré na rovinatých miestach menili svoje korytá. Krajčovič (2005) z povodia Váhu uvádza: 1286 mortus Wag – rameno Váhu pri Vrútkach, 1224 mortuum Vagh – rameno Váhu pri Novom Meste nad Váhom a 1297 stagnum Morutua – mŕtve rameno Váhu južne od Galanty.

Na územiach obývaných Slovanmi sa pre pomaly tečúce a stojaté vody používal aj názov Neteča. V Chovátsku je to jazero vedľa Drávy, v Rusku je Нетеча (Neteča) pri mestách Charkov a Jaroslavľ, na Slovensku poznáme zo stredoveku prítoky Laborca: Neteča (1266 ubi aqua Nececha) a Čierna Neteča (1301 fluv. Charnanatacha, 1357 Charnaneteche). Z ruskej Čeľjabinskej oblasti poznáme naopak rieku menom Теча (Teča), ktorá má tečúcu vodu.

Daľ (1882) má vo svojom slovníku pri hesle течь - tiecť slovo токъ (tok) s výzamom теча (teča) a потокъ (potok). Ruské slovo teča odvodené zo slova tiecť znamená teda tečúcu vodu, potok. Dolný tok riečky Ida bol veľmi pomalý a vytváral postranné mŕtve ramená, zatiaľ čo horný tok bol horským potokom. Pre dolný tok Idy je typická „neteča“ – netečúca, mŕtva voda, pre horný tok „teča“ - tečúca voda. Sloveso tiecť má podobný význam ako sloveso ísť, idem, ideš, ide z *id-ti, csl. iti, idǫ. Obidve slovesá znamenajú pohyb. Na dolnom toku bola netečúca, neidúca voda, na hornom toku tečúca, idúca voda. Keď slovo teča nahradíme slovom ida dostaneme meno naše riečky. Ida dostala svoje meno po rýchle tečúcom, resp. idúcom hornom toku kontrastujúcom so stojatým, pomalým dolným tokom. 

Даль В.: Толковый словарь живaго великорусского языка IV. Москва, 1882.
Krajčovič R.: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest. Bratislava, 2005.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory slov. Martin, 2000.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory slov II. Martin, 2002.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory slovIII. Martin, 2004.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932
Varsik, B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, l990.

Etymológia fytonyma baza (Sambucus)

Baza čierna (Sambucus nigra) je ker s voňavými bielymi kvetmi a čiernymi bobuľkami. Rozšírená je po celom Slovensku, čo sa odrazilo vo viacerých miestnych názvoch, napr. Bzovík: 1135 Bozouk, 1245 Bozok, Bziny: 1345 Bzina, 1348 Bozina, Bzenica: 1326 Bezenche, Bzenov: 1423 Bezenke, Bzince: 1390 Both, Bzince pod Javorinou: 1332-37 Bot, 1340 Wezdenech, 1357 Byzench, 1392 Bod. Stredoveké zápisy Both, Bot, Bod znamenajú Bodz, Boc, Boz a Wezdenech je Bezdenec. Na juhu Slovenska s prevládajúcim maďarským obyvateľstvom je Bodza, maď. Bogya: 1387 Villa nobilium de Bogya. Maďarskí pisári zapisovali v stredoveku slovenské dz ako gy, t.j. ď, napr. Prievidza, maď. Privigye: 1113 Preuigan, Brodzany, maď. Brogyán: 1293 Brogen, Borogen. Na východnom Slovensku sú Bžany, maď. Bodzás: 1410 Bozpataka, 1474 Bozyas, 1773 Bzanye, 1808 Bzanné. Tieto toponymá sú najstaršími príkladmi fytonyma baza a ukazujú, že táto sa v stredoveku   volala boz a bez.

Pomenovanie baza je všeslovanské, psl. *bъzъ (i *buzъ, *bъzgъ), slk. dial. beza, bieza, buoza, gbeza, čes. bez, dial. baza, bazičky, bezd, bezina, bezinka, bzí, bzina, habzina, chabzda, chabza, chebz, smradinka, smradlavka, smradlavej bez, poľ. bez, h.luž. bóz, d.luž. bez, baz, sln. bez, bezѐg, mac. боз, бозел, sch. bȍz, бзóва, bzóva, bzóvina, zóva, bàzag, blg. бъз, ukr. баз, базовик, бзина, боз, бозник, бузинa, бузoк, rus. бузинa, бузoвникъ, бузникъ, бузъ, бoзъ, бузинникъ. Etymológia fytonyma baza nie je dostatočne objasnená. Vasmer (1964) uvádza niekoľkých autorov, ktorí spájajú bazu s bukom (Fagus). Machek (1971) predpokladá, že Slovania prebrali toto slovo od „praeurópanov“ a pre jeho variabilitu ho považuje za tabuové. V predchádzajúcej knihe (Machek, 1954) uvažuje o neindoeurópskom substráte. Za príbuzné považuje lat. sambucus. Tieto výklady sú nehodnoverné, čo si myslí aj Rejzek (2001).

Motiváciou pre pomenovanie bazy sú jej listy, ktoré po pošúchaní medzi prstami výrazne smrdia, zapáchajú, bzdia. Smrdieť, smradiť, púšťať vetry sa iným slovom povie bzdiť i bzdieť, bzieť, bzdúriť, rus. бздеть, ukr.  бздíти, пездíти, blg. пъздя, mac. бaзди, sch. бàздjeти, sln. pezdéti, čes. bzdíti, poľ. bzdieć, bździeć, bździć a to z psl. *pьzděti. Príbuzné je lit. bezdéti, lot. bezdêt – vypúšťať vetry, prdieť. Východiskom je ie. koreň *pesd-e/o- „prdieť“. Po maďarsky bodza je baza , bűz  je smrad a bűzös je smradľavý.

Príbuzné slová sú bzina, bzdina „črevný plyn, vetry, zápach“ a bzdiniar, bziniar, bzdoch, bzdec, bzdzec, bzdel, bzdúch, bzdún, bždžoch „zapáchajúci, bzdiaci človek, smradliak“. Zo zapáchajúcich živočíchov bzed je cap a rus. бздюхъ je tchor (Putorius). Bzdocha obyčajná (Dolycoris baccarum) a bzdocha zelená (Palomena viridissima) je zapáchajúci hmyz z radu bzdochy (Heteroptera). Vylučky zápachových žliaz zanechávajú smradľavú stopu na drobnom ovocí. Koprofágny chrobák lajniak (Geotrupes) živiaci sa exkrementami zvierat a  ľudovo nazývaný aj hovnivál sa po bulharsky volá базýн, бъзýн i бъзуняк.

Rovnakú motiváciu (bzieť, bzdieť) má aj pomenovanie príbuzného druhu: Sambucus ebulus - chabzda, dial. chabzd, habza, chabz, haps, chabzdie, chábrď, chábrdie, čes. chebdí, stč. chbedie, chvedie, chevdie, poľ. chebd, hebd, sln. hebet, hebed, sch. habat, ukr. вазовник, бузинa ялова, базник, базниче, бзюк, бoзник, габз, гобза, хабза, хабзинa, хoбза, blg. бъзе, rum. boz, bozul, bózie, alb. vuzhë. Slovník slovenských nárečí pozná i slová: bazinec - výkal ovce a bazdurina - hnoj pomiešaný s močovkou. Bzinec, v spojení babí bzinec je nárečové pomenovanie huby prášnica (Lycoperdon). Táto huba sa po rusky povie бздюхa. Nie je to typická smradľavá huba, jej suché plodnice majú na vrchnej strane otvor, z ktorého po stlačení uniká tmavý prášok obsahujúci spóry. Huba hadovka smradľavá (Phallus impudicus) sa po rumunsky povie bozuz.

Objasnenie motivácie fytonyma baza ukazuje, že Slovania ho neprebrali mechanicky od neurčitých „praeurópanov“, ale využili ie. koreň *pesd-, *pesd-e/o- „prdieť“, z čoho je  psl. *pьzděti a *bъzъ. Na pomenovanie bazy aplikovali jej charakteristický znak odpozorovaný z praktických skúseností s týmto krom: baza bzdie „smrdí“. Túto motiváciu podporujú aj české nárečové mená smradinka, smradlavka, smradlavej bez. O slovanskom pôvode svedčí i veľká rozmanitosť podôb tohto slova. Starí Slovania poznali jeho význam a prispôsobovali ho lokálnym nárečiam. Názov prešiel aj do susedných neslovanských jazykov: maď. bodza, rum. boz, bozie, alb. vuzhë.

Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка I. Москва, 1978.
Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка I. Москва, 1964.
Чопик В. И., Дудченко Л. Г., Краснова А. Н.: Дикорастущие полезные растения Украины. Киев, 1983.
Kálal M.: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica, 1924.
Machek V.: Česká a slovenská jména rostlin. Praha, 1954.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.
Rystonová I.: Průvodce lidovými názvy rostlin. Praha, 2007.
Slovník slovenských nárečí I. Bratislava, 1994.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I. Bratislava, 1977.