Pôvod hydronyma Ipolnok a oronyma Japeň

Kútnik Šmálov (2005) vo svojej práci uvádza, že benediktíni z kláštora sv.Hypolita pod nitrianskym Zoborom šírili kresťanstvo po celom Slovensku, pričom meno svojho patróna (Ipolt, Ipol, Polt, Poli, Pol) preniesli aj na niektoré osady, vrchy a vodné toky. Podľa sv.Hypolita mal byť pomenovaný vrch Veľký Ipolt (dnes Veľký bok), potok Ipoltica, osada Ipolt (dnes Čierny Váh) i Kráľova hoľa (Polta). Najstarší zápis sa vzťahuje na Kráľovu hoľu, ktorá mala v roku 1260 dve mená: Polta alio nomine (ináč) Golicha. Staroslovienske polъ i golъ a ruské pólyj i gólyj znamenajú to isté: nahý, holý. Názov Polta teda nesúvisí so sv.Hypolitom ale znamená horskú poľanu. Zmenu Polta > Ipolt urobili nemeckí kolonisti a názvy Veľký Ipolt, Ipoltica a Ipolt s menom Hypolit súvisia len druhotne a to nedopatrením. Rovnaké je to aj v prípade mesta Poltár a riečky Poltarica. Ich mená súvisia s lesom Polta (1246) a adj. polъ „holý“. Tretím prípadom má byť potok Polerieka a vrch Polík v hornom Turci. Aj tieto mená sú odvodené z adj. polъ a nesúvisia so sv.Hypolitom.

Ako štvrtý príklad uvádza Kútnik Šmálov (2005) niekoľko miestnych názvov v Gemeri. Autor píše, že v Rimavských Janovciach sa pravdepodobne nachádzal benediktínsky kláštor. Východne od Rim. Janoviec v katastri obce Sútor je vrch Ipeľník (305 m), pôvodne Ipolnok. Na východ od Ipeľníka sú Radnovce a v ich katastri bol les, potok a samota Ipolnok. Chotárny názov Ipeľník (pole) je aj v obci Vieska nad Blhom ležiacej asi 1 km severne od Radnoviec. Samota Ipolnok bola aj v neďalekej Chanave. Kláštor v Rim. Janovciach i Chanave (ich benediktínsky pôvod je neistý) má podporiť názor, že miestne názvy Ipolnok sú visia so sv.Hypolitom. Už J. Melich názov Ipolnok vysvetľoval slovenskou slovotvornou zdrobňujúcou príponou -ník, teda malý Ipol (Ipeľ).

Potok Ipeľník sa dnes volá Radnovský potok. Sičáková (1996) uvádza nasledovné historické mená potoka: 1384 Ipolnok pataka, 1550-60 Az Ipolnokba, 1623 Ipolnok pataka, 1648 Iponok patakja, 1771 Ipolnokban, 1815 Ipolnok pataka, 1852 Kis Ipónok. Autorka pôvod názvu Ipolnok nerieši, pripomína len, že je rovnaký ako pri potoku Ipoltica. Východiská pri riešení tohto problému sú dve: 1. Názov Ipeľník – Ipolnok je odvodený od rieky Ipeľ, maď. Ipoly, je to teda malý Ipeľ „Iplík“. Kútnik Šmálov (2005) odvodzuje aj meno Ipľa od mena sv.Hypolita. Odvoláva sa na ojedinelý zápis Ipultu, Ipulthu z roku 1298. Všeobecne sa uznáva, že meno Ipľa je predslovanské. Sú známe dvojice vodných tokov ako je Nitra – Nitrica, Rimava – Rimavica, Orava – Oravica, Hron – Hronec – Hronček, Turiec – Turček, Východný Turiec – Turčok, Zolná – Zolnica, no v našom prípade Ipeľník je v povodí Slanej a nie Ipľa. Miestny názov Ipolnok v chotári Chanavy nie je odvodený od rieky Ipeľ – Ipoly.
2. Názov Ipeľník – Ipolnok má potok, vrch, samota, les, pole a môže súvisieť priamo s menom Hypolit. Hypolit má v maďarčine mužskú podobu Ipoly a Ipolnok a ženskú Ipolta a Ipolyka. V roku 1323 sa spomína meno Ipoľ (Ipolit) v Turci v súvislosti s obcou Sebeslavce (Šikura, 1944). Miestne názvy Ipolnok sú najskôr odvodené z maďarskej podoby osobného mena Hypolit a ich pôvodcami nie sú nutne benediktíni a nemusia teda súvisieť so sv.Hypolitom. Malohont vlastnili vo včasnom stredoveku Hontovci, ku ktorým patril v 13. storočí aj veľmož Hypolit. Historické záznamy potoka hovoria len o názve Ipolnok, je preto možné, že názov Ipeľník vznikol až druhotne ako preklad z maďarčiny. Názov Ipeľník je opodstatnený len ak by bol odvodený od rieky Ipeľ.

Stanislav (2004) uvádza dolinu Ipónok pri Radnovciach, ktorá zjavne súvisí s potokom Ipolnok. Názov je podľa neho nejasný a znamená asi *Japovník, k jap-ný. Patrí k slovesu apati, apajǫ „pozorovať, počúvať“, stčes. japati, jápati. Názov môže patriť do systému názvov, ktorými sa označujú strážne body na starých strážnych líniách. Táto etymológia neobstojí lebo Ipónok je len skomolený názov pre Ipolnok. V tejto súvislosti je zaujímavý miestny názov Japeň vo Veľkej Fatre, časť Bralná Fatra. Hrebeň Japeň leží západne od Starých Hôr a severne od Harmanca. Na juhu hrebeňa je Zadný Japeň (1064 m), na severe Predný Japeň, resp. Japeň (1154 m). Povedľa hrebeňa vedú cesty z Banskej Bystrice na horské prechody Donovaly a Šturec, dalo by sa preto uvažovať o motivácii stčes. slovesom japati, jápati „pozorovať, hľadať, počúvať“. V iných jazykoch majú však príbuzné slovesá skôr význam zízať, hlúpo hľadieť. Sloveso japati je asi príbuzné so sch. zapážati „pozorovať, všímať si“ a zȁptija = zàpčija „strážnik“. Iný význam má sch. jápiti „zívať, doširoka sa otvárať“ a čes. japati „chápať“. Prídavné meno japný znamená v češtine vtipný, obratný i pohotový, opakom je nejapný. Po poľsky japa sú ústa, sch. jȁpa je otec. Sch. jȁpād i zȁpād je slk. zápač „zatienená, severná strana“. Slovo zápač sa na Slovensku niekoľkokrát použilo ako chotárny názov. Ruské, cirkevnoslovanské apъ znamenalo farbu a povapiti „vápniť, bieliť“. Ruské vápa, vap je farba, strus. vapъ je farba, vapьno je vápno. Naše vápno sa po slovinsky povie apno. Podľa Skoka (1971) v- v slove vápno bolo chápané ako protéza a lokálne nahradené písmenom j-. V srbskom a chorvátskom jazyku sú slová vápno i jápno, jápnen je vápenný, jàpnenica je vápenka. Meno vrchu Japeň môže súvisieť s jeho vápencovým podkladom a so slovami vápno – jápno. Južne od Dolného Harmanca je vrch Vápenica (1022 m), severne od Starých Hôr je vrch Zadná Vápená (934 m) a dolina Veľká Vápenná. Na Slovensku sú zo slova vápno, resp. vápenec odvodené mená vrchov Vápeč, Vápenec, Vápenica, Vápenná, Vápnik, Vápno a iné. Treba si však uvedomiť rozdiel medzi vápnom a vápencom ako surovinou na výrobu vápna. Poľské priezviská Jopoł, Japola, Japowicz, Japał, Japiński sa odvodzujú zo slov japa „ústa, huba“ alebo gapa „hlupák“. Slovinské priezvisko Japelj má nejasnú etymológiu, no zrejme tiež súvisí s ústami a ich pohybmi.

 Ako sa ukazuje, slovanských východísk oronyma Japeň je niekoľko, no ťažko rozhodnúť, ktoré je reálne. Slová jȁpād a jápno poznajú len južní Slovania a bolo by treba objasniť ako sa dostali na Slovensko. Priestor nad B. Bystricou bol oddávna známy ťažbou medi, ktorú tu od stredoveku ťažili najmä nemeckí kolonisti. Pôvod oronyma Japeň môže byť preto aj germánsky. Nemecké japsen i jappen, holandské gijpen, nórske gjespe, švédske gäspa, anglické gasp a anglosaské gipian znamená lapať (dych), dychčať, dýchať s otvorenými ústami. Sloveso gaffen, v starej dolnej nemčine gapen znamená zízať, zvedavo, hlúpo sa pozerať na niečo (zrejme s otvorenými ústami). Slovesám jappen a gaffen má blízko sloveso gähnen „zívať“ (Kluge, 2002). Zívať sa povie nórsky gjespe, islandsky geispa, holandsky gapen. Meno vrchu Japeň by mohlo byť motivované tým, že pri výstupe na vrchol sa zadychčíme, lapáme dych.

Objasnenie etymológie českých slov japati (Machek, 1971) a nejapný (Rejzek, 2001) je problematické. Prvý autor ho spája s gréckym ἐξαπίνης „predčasná (náhla) jar“, druhý s latinským in-opīnātus „netušený, nečakaný“ a opīnārī „nazdávať sa“. Problémové je aj samotné slovo nejapný. České slovníky uvádzajú pri slove nejapný význam 1. silně nevhodný, pošetilý, nerozumný, 2. nechápavý, nedovtipný, těžkopádný, pri slove japný význam vtipný, obratný, pohotový. Slovo nejapný spopularizoval vták dront nelietavý alebo maurícijský (Didus ineptus, Linnaues), ktorému dal Presl meno blboun nejapný. Meno Didus vychádza zo staroportugalského duodou „hlupák“ a ineptus v latinčine znamená neschopný, nespôsobilý, hlúpy. Dront nelietal a pred človekom neutekal, preto si vyslúžil meno hlúpy. Český zápor ne-(japný) sa rovná latinskému in-(eptus = aptus). Problém je v tom, že samotné adj. japný by malo znamenať hlúpy, porov. poľ. gap(i)owaty „nahlúply, tupý“, nem. Gaffer, poľ. gap „hlúpo, zvedavo hľadiaci, nečinne sa prizerajúci“, gaffen „hlúpo sa pozerať na niečo“. Ne-japný je vlastne ne-hlúpy. Slovo japati je v starej češtine doložené slovným spojením japaj nebesa a vykladá sa ako pozorovati, hledati, poslouchati. Slovu japati by mohlo zodpovedaťsthnem. geffida „1. pozorovanie, 2. pren. rozjímanie“, ale i poľ. gapić się „zízať, čes. zevlovat, čumět“, sch. jápiti „zívať, široko sa otvárať“, lit. žiopsóti „zívať, zízať, stáť s otvorenými ústami“, angl. gape „hlúpo zízať“, nem. gaffen „hlúpo sa pozerať“  a stír. hāphikā „zívať“. Pri českých slovách japati a nejapný možno teda nájsť širšie indoeurópske súvislosti. Motiváciou pre vznik uvedených slovies je pohyb úst: zívanie, zízanie, hlúpe pozeranie (s otvorenými ústami), škľabenie sa, lapanie po dychu, papuľovanie.

Zo Slovníka slovenských nárečí by sme do tejto skupiny mohli zaradiť slová: géple „ústa, papuľa“, gépľovať „odvrávať, papuľovať“, gápľoš „táravý, papuľnatý človek“, gápľať i gápliť „tárať“ a asi aj gápa „mladšia, namyslená žena, fiflena“. Kálal (1924) má gáple pl. „otvor, pery“ a slovné spojenie: má hodné (veľké) gáple „mnoho jí“. Najbližšie k týmto slovám má poľ. japa „huba, ústa“. Staronordické geipa znamená rozprávať sa, doslova nechať ústa bežať alebo „pustiť si ústa na špacírku“. Vysvetliť pôvod oronyma Japeň zo slovnej zásoby slovenčiny je prakticky nemožné, preto bolo potrebné širšie indoeurópske porovnávanie. Väčšina slov s koreňom jap-, gap- sa spája s otvorenými ústami, ktoré môžu byť ďalšou motiváciou pomenovania vrchu. Pod vrcholom je medzi hrebeňmi menšia kotlina, ktorá sa tiež volá Japeň a môže pripomínať doširoka otvorené, zívajúce ústa.

Kálal M.: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica, 1924.
Kluge F.: Etymologisches Wörterbuch der deutschen Sprache. Berlin - New York, 2002.                                                                                                                            
Kútnik Šmálov J.: Kresťanský stredovek Slovenska. Bratislava, 2005.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.                                                         Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.
Sičáková Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov, 1996.
Skok P.: Etimologijski rječnik hrvatskoga ili srpskoga jezyka. Zagreb, 1971.
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Šikura J.Š.: Miestopisné dejiny Turca. Bratislava, 1944.

Miestne názvy s koreňom Sul- na Slovensku

Na Slovensku i v ďalších krajinách, v ktorých sa hovorí slovanskými jazykmi je väčší počet toponým začínajúcich sa koreňom Sul-. Východiskom pre ich pomenovanie môžu byť viacelé slová s týmto koreňom. Staroslovienske coyлѣй i coyлий sa prekladá ako βελτίων „lepší“ alebo κομψότερος, pričom κομψός znamený elegantný, príjemný i šikovný. Ďalším slovom je coyлицa, čo je lat. hasta „1. bodacia alebo vrhacia kopia, oštep, 2. žrď, kôl“. V slovenčine a češtine sa stredoveká bodacia alebo vrhacia zbraň (kopia) volala sudlica, resp. sudlice, rus. cýлицa, ukr. cyлиця, sln., sch. súlica. Názov zbrane súvisí so stsl. slovesom соунѫти (sunǫti) „sunúť“, rus. cýнyть, sch. sùljati. Príbuzné je rus. cyлять i cýлить „pichať, strkať, vrážať“ a sch. sùljati se „kĺzať sa, šmýkať sa, padať“. Koreň sul- je aj v rus. cyлить „sľubovať“, cyлóй „vodný vír, krútňava“ i „kyseľ – rôsolovitý nápoj“. V slovenčine sulc je rôsol. Po ukrajinsky cyлiя je demižón, po rusky cyлeя je nádoba s hrdlom, fľaša (ploská). Sula je po ukr. zubáč (ryba), sch. sulica je losos, slk. dial. šul(a) je jalec i ostriež. Na východnom Slovensku suľa je jazyčnica. Soľ je v Čechách sůl, v Poľsku sól [sul], na vých. Slovensku suľ. Po lotyšsky sula je šťava, po litovsky sulà je lymfa, miazga. Lotyšské sloveso sūlāt, sulot a litovské sloveso sulóti znamená tiecť, byť vlhký.

Na Slovensku sú štyri obce s koreňom Sul-: Sulany, 1296 Zulan, 1390 Sulyen; Súlovce, 1312 Zuloch, 1326 Zoloch, 1406 Zwlocz; Suľov, 1193 Sulo, 1318 Zuloch (asi „Sulovec“), 1336 Zovlo, 1408 Zwlo, 1443 Swlow a Sulín, 1600 Zulin. Uhlár (1984) odvodzuje názvy Sulany, Súlovce a Súľov z osobného mena Sulislav. Z Čiech je od roku 1193 známa obec Sulislav, v Poľsku sú Sulisławice, lužickí Srbi majú Sulimirojce. Z osobného mena Sulislav a Sulimír sú mená: Sul, Sula, Sulan, Sulej, Suleta atď. (Etymologia nazwisk. www.stankiewice.com). Pôvod týchto OM treba hľadať v stsl.  coyлѣй, coyлий „lepší, príjemný“. V okolí Súľova sú známe Súľovské skaly vyznačujúce sa stĺpovitými skalnými útvarmi nazývanými aj skalné ihly. Tu by sa dalo uvažovať aj o motivácii pomenovania týmito špicatými skalami pripomínajúcimi sudlicu (sulicu), čo je stredoveká bodná a vrhacia zbraň. Na vých. Slovensku sulak je stĺp alebo kôl v plote. Meno obce i hradu Súľov skôr odvodené z OM Sulo. Staršie je meno obce známej od roku 1193. Hrad bol vybudovaný až v 13. stor., zrejme po tatarskom vpáde.

Meno kysuckého vrchu Súľov (903 m) sem pravdepodobne preniesli kolonisti z Považia (z okolia Súľovských skál). Marec (E-Kysuce) uvádza viacej takýchto párových toponým, napr. Predmier, Vrchpredmier, Kebľov, Hričov – Hričovec, Visolaje – Visalaje (asi 1 km za hranicou s Moravou).
Na Kysuciach je aj Súľkov potok, inak i Súľkov, 1700 potuočzek Szulkowsky. Meno potoka i osady Suľkov je odvodené z mena Suľko (Krško, Velička 2011). Chotárny názov Sulkov (les) je aj v katastri Topoľčianok. Z osobného mena môže byť odvodený aj  názov sedla Súľová (909 m), 1291 Zulheg, mons, 1675 Szulova, erdö. Pod sedlom tečie Súľovský potok (i Súľová) 14 km v povodí Slanej. Sičáková (1996) uvádza, že Ila názov odvodzuje z OM Soľ/Suľ.

Meno obce Sulín je písomne doložené až v roku 1600. Staršie údaje: 1352 Sulyn, 1364 Szolain sa vzťahujú na Sulínsky potok (Sulínku) (Murcko, Pavelčíková, Števík 2005). Motiváciou pomenovania obce i potoka je s najväčšou pravdepodobnosťou prameň minerálnej vody Sulínka. Táto minerálka má zvýšený obsah sodíka a má slanú príchuť. Všetky tri miestne názvy by teda mohli vychádzať zo slova soľ, poľsky sól, východoslovensky suľ. Túto verziu podporuje aj názov vrchu Soľovka (827,9 m) nachádzajúceho sa na sever od obce. Podľa soli je na Slovensku pomenovaných veľa vodných tokov, napr.: Soľanka (Váh), Soľný potok (Kysuca), Soličný a Soľný potok (Orava), Slaná, Slanec, Slaný potok (Hron), Solisko (Topľa), Soľný potok (Torysa), Slančík (Roňava).

Západne od obce Trubín, v pohorí Vtáčnik je vrch Sulina (873 m), ktorého súčasťou je aj Sulinská skala. Pod vrchom pramení Trubínsky (v roku 1975 Sulinský) potok (Krško, 2008). Mohutná Sulinská skala je tvorená vyvrelými horninami, horizontálne i vertikálne zbrázdená puklinami. Vplyvom zvetrávania sa zo skaly oddeľujú menšie i väčšie kamene, tvoriace na jej úpätí sute, sutiny. Motiváciou pomenovania by mohli byť rozpadávajúce sa skaly. Východiskom je sch. sùljati se „kĺzať sa, šmýkať sa, padať, zosúvať sa“ a sùljati „sunúť (dole)“. Bernolák spája sloveso posúlať so slovesom poválať, syn. pobúrať, porúcať. Je to rovnaká motivácia ako pri vrchu Rozsutec. Túto etymológiu potvrdzuje mapa z roku 1915, na ktorej je pod Sulinou v zátvorke Rozsipana skála. Suljina dolina v Bosne a Hercegovine je husto pokrytá suťami. Rovnaký pôvod môže mať aj chotárny názov Suličín východne od Zlatých Moraviec. Takúto etymológiu môžu mať teoreticky i ďalšie miestne názvy spomínané v tomto príspevku. Vo svojej staršej histórii mohli byť domy v obciach „posúľané“, t.j. pováľané, zbúrané alebo sú v ich blízkosti rozpadávajúce sa skaly a sute.

Krško J.: Hydronymia povodia Hrona. Banská Bystrica, 2008.                               
Krško J.: Velička D.: Hydronymia povodia Kysuce. Banská Bystrica 2011.
Marec J.: Nomen omen, alebo – odkiaľ sú Turzovčania? E-Kysuce.
Murcko M.: Pavelčíková M., Števík M.: Sulín. Monografia obce, 2005.
Sičáková Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov, 1996.
Uhlár V.: Priezviská so sufixom -ej. Slovenská reč, 49 (4): 236-240, 1984.

O miestnych názvoch Chanava a Momot

Sičáková (1996) uvádza, že potok Chanava (2,5 km) pramení a ústi jv od obce Chanava. Na súčasných mapách tok nie je pomenovaný. Podľa Šmilauera (1932) potok Chanava ústi napravo od obce Abovce. V tej istej publikácii píše Sičáková, že potok Lúčka pramení pri obci Chanava (pod vrchom Lúčka (272 m) a ústi pri obci Abovce. Je tu teda možnosť, že najstarší údaj fl. Honua (1298) sa dá stotožniť s potokom Lúčka, s najstarším údajom až z roku 1630 Luka patak. Potok Honua (Chanava) sa v neskorších listinách už nespomína. Viac údajov máme o rovnomennej obci Chanava, maď. Hanva, 1266 Honua, 1295 Hanua, 1920 Hanava, 1927 Chanava. V katastri Chanavy bola aj osada Heegh (maď. hegy = kopec): 1404 Hanwa a. modo Heegh, 1417/1476 Hegy a. n. Kyshanwa. Pre Šmilauera (1932) je názov potoka Honua nejasný. Sičáková (1996) cituje len názor Stanislava, podľa ktorého meno obce Chanava súvisí s tur. slovom chán. Podľa Krajčoviča (2009) je Chanava miestom ľudí nemiestneho správania (slk. dial. chám je nevychovaný človek, grobián).

Viacerí autori vychádzali pri skúmaní pôvodu miestneho názvu Chanava z koreňa Chan-, ktorý je  však známy až od roku 1927. Pôvodný názov obce i potoka bol Honua, zrejme zo slovenského *Honava, z čoho je maďarské Hanva. Maďarské Hanva bolo administratívne zmenené na Hanava (1920) a neskôr na Chanava (1927), čo skomplikovalo možnosť objasnenia tohto názvu. Stanislav považuje názov Chanava za turkický a Závodný (2008) za neslovanský, resp. predslovanský. Pri potoku dlhom 2,5 km je nereálny predslovanský pôvod (keltský, germánsky) a z neslovanských jazykov prichádza do úvahy len maďarčina. Kiss (1980) o názve Hanva však píše, že jeho pôvod je neznámy. Pre objasnenie najstarších záznamov Honua je najdôležitejšia interpretácia počiatočného písmena H. V časti toponým došlo k prirodzenej zmene H > CH, napr.: Chrabrany, 1291 Hrabor; Choča, 1209 Hecze; Chrašťany, 1209 Herestien; Chrenovec, 1243 Hyrenouch; Chynorany, 1387 Herenen; Chyžné, 1427 Hyznow a iné. V prípade Chanavy Maďari zachovali pôvodné H a k zmene H > CH došlo administratívne až v roku 1927. Druhú skupinu tvoria toponymá so znenou G > H, napr.: Holiša, 1246 Galsa; Hrkovce, 1156 Gyrki; Hodejov, 1280 Gede; Hucín, 1327 Gyuche; Hranovnica, 1294 Granich a iné. Chanava do tejto skupiny nepatrí. Tretiu skupinu tvoria miestne názvy, pri ktorých už prebehla prirodzená zmena  G > H a od najstarších zápisov až doteraz je len H. Sem patrí napr.: Hlboké, 1262 Holbouka; Hrádok, 1246 Harranuk; Hrabové, 1268 Hrabua; Hrušov, 1285 Huruso; Hubovo, 1235/70 Habou; Hvozdnica, 1250 Hoznucha a iné. Najstaršie záznamy Chanavy – Honua sú z druhej polovice 13. storočia, kedy už mohla nastať zmena G > H.

Keď vychádzame z najstaršieho názvu Honua, *Honava, najpravdepodobnejším východiskom je stsl. sloveso gъnati „hnať, honiť“. Toto sloveso je všeslovanské a s koreňom hon- súvisí veľa slov. Hon je lovenie zveri, poľovačka, honec je ten, kto pri poľovačke nadháňa zver. Hon je i staršia plošná miera a chotárny názov Hony je na Slovensku dosť častý. V súvislosti s vodou sa v minulosti používalo slovo náhon, čo je stavidlo so žľabom na umelý prívod vody poháňajúce vodné zariadenia (mlyn, valchu a pod.). Veľa slov súvisí aj s chovom dobytka, napr. honelník, náhončí, pohonič, honelnica „časť košiara, do ktorej sa zatvárajú ovce alebo útulok, kde spávajú honelníci“. Honem znamená rýchlo a honiť je usmerňovať pohyb zvierat, hnať istým smerom i viesť záprah, poháňať. Chotárny názov Priehonisko označuje miesto, cez ktoré sa preháňa dobytok a veľmi rozšírený je chotárny názov Výhon, čo je úzky priestor, kade sa ženie dobytok na pašu, prípadne sa tu aj pasie. V prípade, že v názve *Honava (1266 Honua) došlo k zmene  G > H už v prvej polovici 13. storočia je stsl. gъnati možným východiskom týchto miestnych názvov. Staroslovienskemu gъnati je príbuzné aj sloveso gъnǫti „movere – pohybovať sa“.

Chanave ( 1266 Honua) má možno blízko gemerská obec Honce, maď. Gencs, 1318 Gunch, 1427 Gench, 1773 Gencž, 1920 Genč a maďarská obec Göncz (južne od Košíc) známej takmer po celý stredovek pod menom Gunch (cca 10 zápisov). Stanislav (2004) pri obci Göncz vychádza zo slov *Gonьcь alebo *Gonьci. Varsik (1964) názor Stanislava poznal, no názov Göncz považuje za nejasný. Na západ od obce Honce sa do Štítnika vlieva Hončiansky potok (6 km), 1626 Geonczy patak, 1635 Genchy patak. Na východ od obce sa vlieva do Slanej Honský potok (6 km), 1291 Sebuspotok, Sebespatak, 1352 Gunch fl., 1416 Gunchpataka, 1456 Sebespathak, 1626 Geonczy patak (Sičáková, 1996). Po maďarsky sebes je bystrý, prudký, rýchly. To by zodpovedalo slovenskému hnať sa, honiť sa. Honský potok tečie cez Rožňavské Bystré, 1317 Sebuspotak, 1602  Biztro alias Sebespatak a do Slanej sa vlieva pri Brzotíne (stsl. brъzъ = rýchly, prudký, bystrý).

Veľmi krátkym prítokom rieky Slaná je aj potok Momot (2,4 km). Les, ktorým preteká potok sa tiež volá Momot. Sičáková považuje tieto mázvy za etymologicky nejasné. Podľa Slovníka slovenských nárečí momot je človek, ktorý sa ťažkopádne vyjadruje a momotať znamená tárať. Sloveso mumlať znamená: 1. vydávať hlboké, tlmené zvuky, 2. prejavovať sa tupým zvukom, dudlať, dunieť, hrmieť, 3. nezrozumiteľne hovoriť, brblať, mrmlať. Čmeliakovi (Bombus) sa miestami hovorí mumák. Názov Momot možno označiť za zvukomalebný, súvisiaci s dudlavým, mrmlavým, brblavým zvukom, ktorý potok vydáva. V povodí Slanej majú zvukomalebný pôvod aj potoky Čurgov, Hrkotavý potok, Húkľavý potok a Zdychavka.

Kiss L.: Földrajzi nevek etimológiai szótára. Budapest, 1980.
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (15). Kultúra slova, 2009, 43(3): 154-162.
Sičáková Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov, 1996.                   
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932
Varsik B.: Osídlenie Košickej kotliny I. Bratislava, 1964.
Závodný A.: Distribúcia sufixu -ava v slovenskej hydronýmii. Logos onomastiki, 2008 1(2): 48-52.
Slovník slovenských nárečí II. Bratislava, 2006.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I. Bratislava, 1977.