streda 20. apríla 2011

Pôvod hydronyma Hron

Názory na pôvod mena rieky Hron, v starších prameňoch Gran, Grana, Grain, Gron, Goron (podrobný zoznam uvádza Krško, 2008) zosumarizoval V. Šmilauer vo svojom diele Vodopis starého Slovenska už v roku 1932. Etymológie rozdelil na ilýrske, keltské, slovanské a germánske. Najväčšiu popularitu má dodnes tzv. kvádska etymológia E.Schwarza, ktorá vychádza z tvaru *Granahua, kde Gran- je zo sthnem. gran (Fichte = smrek) a -ahua je voda. So západogermánskym pôvodom mena Hron súhlasí aj J. Melich, nesúhlasí však s východiskovým tvarom *Granahua, lebo je v rozpore so zápisom Marca Aurerlia z 2.stor. n.l.: Γρανούᾳ (Granoua). Z našich jazykovedcov súhlasí so Schwarzovou etymológiou Krajčovič (2005) a Krško (2008). Varsik (1990) pôvod názvu Hron nerieši, pripomína len, že E. Schwarz sa svojej etymológie z roku 1923 vzdal a v roku 1961 považuje meno rieky za predkeltské.

Východiskom pre pomenovanie Hrona má byť starohornonemecké slovo gran = Fichte (smrek). Etymologické slovníky (Falk, Torp, 1960, Kluge, 2002) uvádzajú pre sthnem. gran(a) a strhnem. gran(e) tieto významy: Schnurbart, Ährenspitze a Fischbein. Slovo gran má v modernej nemčine formu Granne. Významy slov gran a Granne sú v slovenčine: fúzy, ôstie (na klase), rybie kosti a štetiny zvierat. Slovo gran vo význame ihličnatá drevina je v skutočnosti nordické. Motivácia sthnem. gran a nordického gran je podobná: tenké, ostré výrastky na rastlínách alebo živočíchoch. Najvýstižnejší preklad nordického gran je ihličňan, lebo znamená nielen smrek (Picea) ale aj iné druhy konifer. Islandské gran (i grön) sa do angličtiny prekladá ako pine-tree, t.j. borovica (Pinus), smrek sa po islandsky povie greni. Po dánsky a švédsky gran je jedľa (Abies). Dánčina pritom rozlišuje adelgran = jedľa a rodgran = smrek. Po nórsky gran je smrek. Severonemecké (dial.) grëne a holandské green je výpožička z nordických jazykov.

Z uvedeného prehľadu vyplýva, že gran je nordického pôvodu a môže znamenať ľubovoľnú ihličnatú drevinu. Aj pomenovanie Hrona podľa ihličnanov má svoje slabiny. Reliéf Slovenska je pomerne členitý a vertikálne sa člení na niekoľko výškových stupňov. V rovinno-pahorkatinnom stupni tečie Hron od Slovenskej brány po ústie do Dunaja. Na tomto území nie sú prirodzené porasty ihličňanov. V submontánnom stupni od Slovenskej brány po Banskú Bystricu prevládajú listnaté dreviny. Smrekové lesy sú typické pre horský (montánny) výškový stupeň od prameňa Hrona až po B.Bystricu. V smrečinách montánneho stupňa tečú prevžne horské bystriny, ústiace do väčších tokov. Na brehoch Hrona i ostatných slovenských riek rastie intrazonálna vegetácia (vrba, jelša) závislá viac od vody ako od nadmorskej výšky. Pomenovanie Hrona podľa smrekov je preto málo pravdepodobné, aj keď vylúčiť sa nedá.

Viacero slovenských riek je pomenovaných podľa zvuku, ktorý vydávajú, napr. Revúca (revať), Hučava, Húčľava, Hukava (hučať), Galamia (sch. galámiti = hučať), Vyčoma (vyť, poľ. wyć, rus. dial. vyčáť i vičáť, sch. víkati), Laborec (gael. labhar = hlučný, šumiaci), Sopotnica (sopot = vodopád, šumiaca voda), Dudlavka (dudlať). Takáto etymológia je možná aj v prípade Hrona. Východiskom by bolo germ. *grai-, *grainôjan, z ktorým súvisí anglo-saské granian a angl. groan [gron] (Bosworth, 1954). Slová granian a groan sa prekladajú rôzne, no vzťahujú sa spravidla vydávanie rôznych zvukov: šumieť, stonať, vzdychať, plakať, kričať, vyť, vŕzgať, rachotiť a pod. Príbuzné je nem. greinen, sthnem. grinan, strdnem. grinnen (grann), grennen, grannen, šv.grína, nór. grine s významom plakať, revať a pod. Islandské grenja znamená vyť, revať, hučať. Isté väzby sú aj na keltské jazyky: anglické groan je po gaelsky gearan, gerain, v strednej írčíne je to geran. Zaujímavé je aj írske crónán a gaelské cronan, po anglicky murmuring noise; the murmur of a stream, teda mrmlanie, šumenie vodného toku. Podobný význam má aj anglické croon [croon]. Nie je vylúčený keltský, no pravdepodobnejší je germánsky pôvod hydronyma Hron.

Bosworth, J.:An anglo-saxon dictionary. London, 1954.
Falk, H.S.: Torp, A.: Norwegisch-Dänisches etymologisches Wörterbuch. Oslo & Bergen, 1960.
Kluge, F.: Etymologisches Wörterbuch der deutschen Sprache. Berlin/New York, 2002.
Krajčovič, R.: Živé kroniky slovenských dejín. Bratislava, 2005. Krško, J.: Hydronymia povodia Hrona. Banská Bystrica, 2008. Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932. Varsik, B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku. Bratislava, 1990.

 



 

Pôvod miestnych názvov Skároš, Skerešovo a Skorušina

Skároš, maď. Szkáros, Eszkáros leží v južnej časti Slánskych vrchov a má nasledovné historické zápisy: 1270 Skarus, 1327 Zkarus, 1335 Scarus, 1415 Escharos, 1416 Eskarus, 1468 Izkaros atď. Najstarší zápis obce Skerešovo, maď. Szkáros je takisto Scarus (1266). Názory na pôvod mena obce Skároš zhrnul B. Varsik v knihe Osídlenie košickej kotliny I. Kniezsa uvádza, že názov pochádza z os. mena Skaroš, odvodeného zo slova kárať alebo škvariť. Český Skaříšov je podľa A. Profousa odvodený od os. mena Skařeš a to od slova škaredý. Aj J. Stanislav vychádza z os. mena Skaroš. Podľa J. Melicha je názov odvodený zo slova škaredý, s motiváciou škaredá, chudobná pôda.
Vplyvom maďarčiny dochádzalo v stredoveku pri miestnych názvoch často ku zmene slovenského o za a. Toto je zrejme aj prípad zápisu Skarus namiesto *Skorus (Skoruš). Skoruš v tomto prípade môže byť oskoruša (Sorbus domestica) alebo skoruša, čo je nárečové pomenovanie jarabiny vtáčej (Sorbus aucuparia). Maďarský názov Eszkáros (Escharos, Eskarus, Izkaros) možno doslova preložiť ako Oskoruš. Domovinou oskoruše je Stredomorie, odkiaľ sa najneskôr v stredoveku dostala aj do teplejších oblastí Slovenska. Šírili ju popri cestách pútnici, obchodníci i vojaci, pretože jej plody sa používali ako liek proti hnačke. S oskorušou prišli do styku najskôr južní Slovania, lebo obývali areál jej pôvodného výskytu. V macedónčine je to skoruša, skorša, oskoruša, oskruša, v slovinčine oskóruš, skóriš i skórš, v chorvátčine oskoruša, dial. skorš, oskorš, skoruša, v bulharčine skóruša i oskóruša.
Po skoruši je na Orave pomenované pohorie Skorušina a na Slovensku máme aj vrchy: Skorušina, Skorušová a Skorušiniak. V širšom okolí Tatier sú viaceré chotárne názvy motivované touto drevinou. Kele (2007) píše, že názov Skorušina súvisí so stromom oskoruša (Sorbus domestica). Podľa neho bol vrchol alebo jeho okolie pravdepodobne porastený týmito užitočnými drevinami. To je však vylúčené, lebo oskoruša je teplomilná drevina. Šaur (2008) v článku o oskoruši (čes.oskeruše) píše, že v poľských nárečiach žijú podoby typu skorusza, skoruch a pod. iba na území pôvodne habsburskom a ukrajinské skoruch len v Haliči, čo ukazuje na možné rozšírenie stromu i jeho mena prostredníctvom chorvátskej kolonizácie v dobách úteku Chorvátov pred Turkami. V.Šaur evidentne nepostrehol, že v poľštine skorusza a v ukrajinčine skoruch neznamená oskorušu (Sorbus domestica) ale jarabinu (Sorbus aucuparia). Ani v slovenských dialektoch skoruša, skorušina, skorušie, skorucha, škorucha nie je oskoruša ale jarabina. Meno Skorušiny odvodzoval od skoruše (jarabiny) už Kocian (1933).
Jazykovedci skúmajúci slová importované do Karpát valaskou kolonizáciou nezistili, že slovo skoruša v nárečiach severného Slovenska pochádza z Rumunska. Zrejme od Slovanov prebrala rumunčina slová scoruş (strom) a scoruşa (plod) s významom oskoruša (Sorbus domestica). Oskoruša a jarabina majú podobné plody i perovitozložené listy, preto Rumuni volajú jarabinu aj scoruş-de-munte (horská oskoruša) alebo scoruş sălbatic (divá, planá oskoruša). Meno scoruş vo význame jarabina Valasi preniesli aj do východo- a západokarparských horských oblastí Ukrajiny, Slovenska a Poľska. V ukrajinských nárečiach sa jarabina povie skoruch i skorušína, v poľských nárečiach v okolí Tatier je to skorus, skorusa, skorusz i skoruch. Východní Slovania majú pre oskorušu i jarabinu spoločný názov: rus. rjabína, ukr. gorobína.
Na záver ešte krátka poznámka k miestnemu názvu Hoskora, čo je potok a dolina v Malej Fatre, v minulosti tvoriaca hranicu medzi Trenčianskou a Turčianskou stolicou. Majtán (2000) v monografii mesta Vrútky označuje názov za záhadný a neobjasnený. Z predchádzajúceho textu je zrejmé, že ide o (H)oskoru, v tomto prípade o jarabinu (skorušu), lebo horské podmienky nespĺňajú stanovištné nároky oskoruše. Počiatočné H je druhotné ako v prípade riečky Holeška (1113 Olesca), mesta Oslany (1293 Hozlen), vrchov Osečný (1352 Hosechno), Veľká Ostrá (1293 Hostra hora) atď.

Kele, F.: Prírodné krásy Slovenska. Najvyššie vrchy. Bratislava, 2007.
Kocian, A.: Orava. Dolný Kubín, 1933.
Majtán, M.: Pôvodné názvy Vrútok a ich chotára. In: Vrútky 1255-2000. Vrútky 2000.
Šaur, V.: Oskeruše. Haló noviny. 4.,2008.
Varsik B.: Osídlenie Košickej kotliny I. Bratislava, 1964.