nedeľa 23. augusta 2015

Pôvod zemepisných názvov Csalló a Csallóköz

Csalló je maďarské meno pre Malý Dunaj a Csallóköz pre Žitný ostrov. Slovo köz je maďarské a v tomto prípade znamená medziriečie. Je to najväčší riečny ostrov v Európe, ktorý leží medzi riekami Dunaj a Malý Dunaj. Začína pod Bratislavou a končí pri Komárne. Stredovekých zápisov týchto geografických názvov je pomerne dosť. Püspoki Nagy (1991) cituje vetu z listiny Ondreja III. z roku 1291: Portum in Chollokuz transeundi infra civitatem Posonien in capite fluvii Chollou versus Haymburgam in portu Chollou in Zeuleus. Varsik (1990) uvádza tieto podoby názvov: in capite fluvii Chollow, in portu Chollow a Chaloupecký (1923): portus Challowkus, in capite fluvii Challowo, in portu Challow. Napriek rozličným zápisom geografických údajov je významné, že v jednej vete sa spomína ostrov, rieka i prístav. V iných prameňoch sa striedajú korene Choll- a Chall-, prvý prevládal v 14. storočí druhý v 15. storočí. K najstarším zápisom patrí 1209 Challov.
 
Prvá časť názvu Csalló- sa nedá objasniť z maďarskej slovnej zásoby aj keď pokusov bolo veľa. Históriu názvu ostrova v latinčine, maďarčine, nemčine a slovenčine spracoval v rozsiahlej monografii Püspoki Nagy (1991). Za posledných 450 rokov napočítal 42 výkladov slova Csallóköz, ktoré možno zoskupiť do 10 teórií. V 16.-17. storočí odvodzovali názov ostrova z maď. sarló „kosák“ a csaló „sklamanie“. Postupne vznikali ďalšie teórie, z ktorých si autor monografie osvojil názor etnografa Z. Bátkyho, ktorý vysvetľoval prvú časť názvu – Csalló- z tatárskeho čarlaγ, čo v reči Pečenehov píše čirlaγ. Obidve tieto slová znamenajú čajku (Larus). Po etymologickej stránke považuje Püspoki Nagy výklad mena Csalló zo slova čarlaγ „čajka“ za vyriešený. Kiss (1980) v etymologickom slovníku geografických názvov dospel tiež k názoru, že Csalló je odvodené zo slova čarlaγ, no slovo považuje za turecké, znamenajúce hlasný zvuk. Jeho predchodcom je staroturecké čarla- s rovnakým významom.

Šmilauer (1932) považoval názov za neznámy a neslovanský. Chaloupecký (1923) si myslel, že na začiatku Malého Dunaja bol staroslovanský cintorín „žalov“, ktorý dal meno rieke. Varsik (1990) píše, že Malý Dunaj, maď. Csalló sa pôvodne volal Čelov, tento svoj názor bližšie nezdôvodňuje, iba cituje Nemca Beraneka, ktorý vychádza zo slovanského slova čelo s významom hrot. Stanislav (2004) považuje názov Challow (Čalov) za slovanský a vychádza z koreňa ča-, čakať.
                     
Krajčovič (2008) vychádza zo slovesa čaliť – pristáť, zastavovať sa (od l-ového part. hist. slovesa čati čakať na určitom mieste. Ďalej píše, že zrejme ide o stredoveký lodiarsky termín, ktorý sa rozšíril z východoslovanských krajín vďaka splavným vodným tokom, hlavne Dunaja s jeho prítokmi. Čalov je podľa neho miesto pristávania nákladných lodí. Najbližšie je rus. čaliť pristávať pri brehu, pričaliť zakotviť pri brehu, Vasmer IV. Táto etymológia je zrejme najpravdepodobnejšia.

V slovnej zásobe slovenčiny sloveso čaliť chýba, no rozšírené je vo východoslovanských jazykoch. Ruské a ukrajinské чал (čal) je lano na vyväzovanie, vyväzovacie, kotviace lano, rus. чáлить, чáлиться znamená v námorníctve vyväzovať, priväzovať sa lanom (k brehu, prístavisku) a ukr. чáлити znamená 1. pristávať, prirážať (loď) k brehu, 2. priväzovať, pripútavať, zakotvovať (loď). Podobné je rus. причáл 1. (námor.) pristávanie, pristátie, 2. prírazište, prístavište, mólo, kotvište, 3. zakotvovacie lano, причáливать i причáлить 1. vyväzovať, vyviazať (loď, čln) k brehu, 2. (o lodi) pristávať, pristáť. Príbuzné slová s rovnakým významom má aj ukrajinčina: причáл, причáлити, причáлювати. Všetky tieto slová súvisia s námorníctvom a plavením sa člnov a lodí.

Je takmer isté, že maďarské zemepisné názvy Csalló (Malý Dunaj) a Csallóköz (Žitný ostrov) vychádzajú zo slovesa *čaliť, rus. чáлить a ukr. чáлити. Stredoveký zápis portus Chollow, Chollou – prístav Čalov ukazuje, že tu kotvili, resp. boli uväzované, „čalili“ plavidlá. Motivácia je v tomto prípade jednoznačná. Odpadá aj potreba tendenčných hláskoslovných úprav východiskového slova, z čaliť dostaneme priamo Challo, Challow maď. Csalló.

Popri objasnení zemepisného názvov Csallóköz a Csalló je dôležitá aj etymológia slov чал a чáлить. Spájanie slovies čakať a čaliť (Krajčovič 2008) je špekulatívne a sotva reálne. Okrem iného sa čakať povie po rusky ждать a ukrajinsky ждáти. Vasmer (1973) cituje viacerých autorov hľadajúcich spojitosť s litovským, starovýchodonemeckým, arménskym, gréckym a tureckým jazykom. Žiadny z názorov nepovažuje autor za dostatočne presvedčivý. Z jazykového i historického hľadiska sa zdá najbližšie gr. κάλως  „lodné lano“ a κέλλω „pristávať k brehu“. Grécke slová si mohli prispôsobiť svojmu jazyku slovanskí námorníci obchodujúci po veľkých riekach s Byzantskou ríšou.

Podľa Krajčoviča (2008) od slovesa čaliť je odvodené aj meno obce Čelovce (1295 Chal) patriacej do okresu Veľký Krtíš. Varsik 1990 uvádz najstarší názov v podobe 1295/1997 Chol. Pôvodný názov bol podľa Krajčoviča Čalovec a len vplyvom starej maďarčiny bolo odsunuté koncové -ovec. V stredoveku sa malo pri obci vyberať mýto, pri ktorom boli povinné zastaviť všetky nákladné povozy a pri blízkom brehu rieky aj lode. Najbližšia splavná rieka Ipeľ je však od Čeloviec vzdialená asi 20 km a cez obec tečie len menší potok, ktorý tu pramení. Táto motivácia teda nepricháda do úvahy. V stredovekých listinách sa obec vyskytuje pod menami Chol, Chal, Csol, Chaal, Cal i Ssal. V listine z roku 1260 sa v katastri obce spomína vrch Chol. V stredoveku sa na jeho južných svahoch pestoval vinič, no pre nízku rentabilitu boli vinice v 16. storočí zatrávnené a vrch sa dnes volá Senná hora. Ak by sa názov vrchu Chol (Čol) zachoval do dnešných dní, volal by sa zrejme Čelo ako sa volá niekoľko vrchov na Slovensku. Vrchol hory sa po bulharsky povie чал. Menom Čelo sa spravidla pomenúvajú vrchy dominujúce nad okolím. Čelovce boli najskôr pomenované podľa vrchu Chol „Čelo“.

Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка IV. Москва, 1973.
Chaloupecký V.: Staré Slovensko. Bratislava, 1923.
Kiss L.: Földrajzi nevek etimológiai szótára. Budapest, 1980.
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (7). Kultúra slova 2008 42 (1): 30-37.
Püspöki Nagy P.: A Csallóköz neveirol. Bratislava, 1991.
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha/Bratislava, 1932.
Varsik, B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, l990.

Slovanský pôvod hydronyma Ida

Naši poprední vedci zaoberajúci sa hydronýmiou slovenských riek (Šmilauer, 1932, Varsik, 1990) dospeli k názoru, že pôvod mena rieky Ida je predslovanský. Ani Ondruš (2000, 2002, 2004), ktorý pripisoval slovanský pôvod takmer všetkým väčším slovenským riekam vo svojich knihách Idu neuvádza. V príspevku O pôvode hydronyma Ida (4.3.2012) som sa pokúsil nájsť možné východiská v skupine indoeurópskych jazykov. Možností je niekoľko, no ani jedna nie je presvedčivá. Predslovanské meno si zachovali len najväčšie rieky a svojou dĺžkou 56,6 km Ida k takýmto nepatrí. Treba sa preto pokúsiť aj o objasnenie slovanského pôvodu jej mena.

Zaujímavosťou Idy je, že napriek neveľkej dĺžke mala v stredoveku až dve mená. Prvá časť, ktorá pramení a preteká kamenistým reliéfom Volovských vrchov mala meno Ida (1247/1331 fluv. Ida, 1251 aqua Yda). V rovinatom a močaristom teréne Košickej kotliny sa volala Konotopa (1298 Kanapota, 1323 fluvKanapta). Prevzatý názov sa v maďarčine vyvíjal takto: slovan. Konotopa > maď. Kanatopa  > Kanapota > Kanyapta (Varsik, 1990). Motiváciou názvu Konotopa bol bahnitý podklad v koryte rieky a jej okolí, do ktorého sa zabárali nohy koní a neraz sa z neho nevedeli dostať a utopili sa alebo museli byť utratené. Toto hydronymum nie je na Slovensku ojedinelé a Konotopu podľa Varsika (1990) poznáme aj z Turca (1254  riv. Konotopa) a Spiša (1251 Kanatopa, alius fluv. Kanathopa).

V rovinatom teréne Košickej kotliny sa Ida rozlievala a vytvárala ramená. Jedno z ramien nieslo meno Mŕtva Ida (1251 usque Mortuam aquae Yda). Keď do povodia Idy prenikli Maďari  jej meno sa pomaďarčilo na Holt Ida (1317 Holth Ida). Po maďarsky holt znamená mŕtvy. Adjektívum mŕtvy, mŕtva, v maďarčine morotva a holt, v latinčine mortus, mortua sa pre pomaly tečúce a stojaté vody používalo na celom našom území často. Najčastešie išlo o mŕtve ramená a jazerá vytvorené po povodniach na riekach, ktoré na rovinatých miestach menili svoje korytá. Krajčovič (2005) z povodia Váhu uvádza: 1286 mortus Wag – rameno Váhu pri Vrútkach, 1224 mortuum Vagh – rameno Váhu pri Novom Meste nad Váhom a 1297 stagnum Morutua – mŕtve rameno Váhu južne od Galanty.

Na územiach obývaných Slovanmi sa pre pomaly tečúce a stojaté vody používal aj názov Neteča. V Chovátsku je to jazero vedľa Drávy, v Rusku je Нетеча (Neteča) pri mestách Charkov a Jaroslavľ, na Slovensku poznáme zo stredoveku prítoky Laborca: Neteča (1266 ubi aqua Nececha) a Čierna Neteča (1301 fluv. Charnanatacha, 1357 Charnaneteche). Z ruskej Čeľjabinskej oblasti poznáme naopak rieku menom Теча (Teča), ktorá má tečúcu vodu.

Daľ (1882) má vo svojom slovníku pri hesle течь - tiecť slovo токъ (tok) s výzamom теча (teča) a потокъ (potok). Ruské slovo teča odvodené zo slova tiecť znamená teda tečúcu vodu, potok. Dolný tok riečky Ida bol veľmi pomalý a vytváral postranné mŕtve ramená, zatiaľ čo horný tok bol horským potokom. Pre dolný tok Idy je typická „neteča“ – netečúca, mŕtva voda, pre horný tok „teča“ - tečúca voda. Sloveso tiecť má podobný význam ako sloveso ísť, idem, ideš, ide z *id-ti, csl. iti, idǫ. Obidve slovesá znamenajú pohyb. Na dolnom toku bola netečúca, neidúca voda, na hornom toku tečúca, idúca voda. Keď slovo teča nahradíme slovom ida dostaneme meno naše riečky. Ida dostala svoje meno po rýchle tečúcom, resp. idúcom hornom toku kontrastujúcom so stojatým, pomalým dolným tokom. 

Даль В.: Толковый словарь живaго великорусского языка IV. Москва, 1882.
Krajčovič R.: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest. Bratislava, 2005.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory slov. Martin, 2000.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory slov II. Martin, 2002.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory slovIII. Martin, 2004.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932
Varsik, B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, l990.

Etymológia fytonyma baza (Sambucus)

Baza čierna (Sambucus nigra) je ker s voňavými bielymi kvetmi a čiernymi bobuľkami. Rozšírená je po celom Slovensku, čo sa odrazilo vo viacerých miestnych názvoch, napr. Bzovík: 1135 Bozouk, 1245 Bozok, Bziny: 1345 Bzina, 1348 Bozina, Bzenica: 1326 Bezenche, Bzenov: 1423 Bezenke, Bzince: 1390 Both, Bzince pod Javorinou: 1332-37 Bot, 1340 Wezdenech, 1357 Byzench, 1392 Bod. Stredoveké zápisy Both, Bot, Bod znamenajú Bodz, Boc, Boz a Wezdenech je Bezdenec. Na juhu Slovenska s prevládajúcim maďarským obyvateľstvom je Bodza, maď. Bogya: 1387 Villa nobilium de Bogya. Maďarskí pisári zapisovali v stredoveku slovenské dz ako gy, t.j. ď, napr. Prievidza, maď. Privigye: 1113 Preuigan, Brodzany, maď. Brogyán: 1293 Brogen, Borogen. Na východnom Slovensku sú Bžany, maď. Bodzás: 1410 Bozpataka, 1474 Bozyas, 1773 Bzanye, 1808 Bzanné. Tieto toponymá sú najstaršími príkladmi fytonyma baza a ukazujú, že táto sa v stredoveku   volala boz a bez.

Pomenovanie baza je všeslovanské, psl. *bъzъ (i *buzъ, *bъzgъ), slk. dial. beza, bieza, buoza, gbeza, čes. bez, dial. baza, bazičky, bezd, bezina, bezinka, bzí, bzina, habzina, chabzda, chabza, chebz, smradinka, smradlavka, smradlavej bez, poľ. bez, h.luž. bóz, d.luž. bez, baz, sln. bez, bezѐg, mac. боз, бозел, sch. bȍz, бзóва, bzóva, bzóvina, zóva, bàzag, blg. бъз, ukr. баз, базовик, бзина, боз, бозник, бузинa, бузoк, rus. бузинa, бузoвникъ, бузникъ, бузъ, бoзъ, бузинникъ. Etymológia fytonyma baza nie je dostatočne objasnená. Vasmer (1964) uvádza niekoľkých autorov, ktorí spájajú bazu s bukom (Fagus). Machek (1971) predpokladá, že Slovania prebrali toto slovo od „praeurópanov“ a pre jeho variabilitu ho považuje za tabuové. V predchádzajúcej knihe (Machek, 1954) uvažuje o neindoeurópskom substráte. Za príbuzné považuje lat. sambucus. Tieto výklady sú nehodnoverné, čo si myslí aj Rejzek (2001).

Motiváciou pre pomenovanie bazy sú jej listy, ktoré po pošúchaní medzi prstami výrazne smrdia, zapáchajú, bzdia. Smrdieť, smradiť, púšťať vetry sa iným slovom povie bzdiť i bzdieť, bzieť, bzdúriť, rus. бздеть, ukr.  бздíти, пездíти, blg. пъздя, mac. бaзди, sch. бàздjeти, sln. pezdéti, čes. bzdíti, poľ. bzdieć, bździeć, bździć a to z psl. *pьzděti. Príbuzné je lit. bezdéti, lot. bezdêt – vypúšťať vetry, prdieť. Východiskom je ie. koreň *pesd-e/o- „prdieť“. Po maďarsky bodza je baza , bűz  je smrad a bűzös je smradľavý.

Príbuzné slová sú bzina, bzdina „črevný plyn, vetry, zápach“ a bzdiniar, bziniar, bzdoch, bzdec, bzdzec, bzdel, bzdúch, bzdún, bždžoch „zapáchajúci, bzdiaci človek, smradliak“. Zo zapáchajúcich živočíchov bzed je cap a rus. бздюхъ je tchor (Putorius). Bzdocha obyčajná (Dolycoris baccarum) a bzdocha zelená (Palomena viridissima) je zapáchajúci hmyz z radu bzdochy (Heteroptera). Vylučky zápachových žliaz zanechávajú smradľavú stopu na drobnom ovocí. Koprofágny chrobák lajniak (Geotrupes) živiaci sa exkrementami zvierat a  ľudovo nazývaný aj hovnivál sa po bulharsky volá базýн, бъзýн i бъзуняк.

Rovnakú motiváciu (bzieť, bzdieť) má aj pomenovanie príbuzného druhu: Sambucus ebulus - chabzda, dial. chabzd, habza, chabz, haps, chabzdie, chábrď, chábrdie, čes. chebdí, stč. chbedie, chvedie, chevdie, poľ. chebd, hebd, sln. hebet, hebed, sch. habat, ukr. вазовник, бузинa ялова, базник, базниче, бзюк, бoзник, габз, гобза, хабза, хабзинa, хoбза, blg. бъзе, rum. boz, bozul, bózie, alb. vuzhë. Slovník slovenských nárečí pozná i slová: bazinec - výkal ovce a bazdurina - hnoj pomiešaný s močovkou. Bzinec, v spojení babí bzinec je nárečové pomenovanie huby prášnica (Lycoperdon). Táto huba sa po rusky povie бздюхa. Nie je to typická smradľavá huba, jej suché plodnice majú na vrchnej strane otvor, z ktorého po stlačení uniká tmavý prášok obsahujúci spóry. Huba hadovka smradľavá (Phallus impudicus) sa po rumunsky povie bozuz.

Objasnenie motivácie fytonyma baza ukazuje, že Slovania ho neprebrali mechanicky od neurčitých „praeurópanov“, ale využili ie. koreň *pesd-, *pesd-e/o- „prdieť“, z čoho je  psl. *pьzděti a *bъzъ. Na pomenovanie bazy aplikovali jej charakteristický znak odpozorovaný z praktických skúseností s týmto krom: baza bzdie „smrdí“. Túto motiváciu podporujú aj české nárečové mená smradinka, smradlavka, smradlavej bez. O slovanskom pôvode svedčí i veľká rozmanitosť podôb tohto slova. Starí Slovania poznali jeho význam a prispôsobovali ho lokálnym nárečiam. Názov prešiel aj do susedných neslovanských jazykov: maď. bodza, rum. boz, bozie, alb. vuzhë.

Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка I. Москва, 1978.
Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка I. Москва, 1964.
Чопик В. И., Дудченко Л. Г., Краснова А. Н.: Дикорастущие полезные растения Украины. Киев, 1983.
Kálal M.: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica, 1924.
Machek V.: Česká a slovenská jména rostlin. Praha, 1954.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.
Rystonová I.: Průvodce lidovými názvy rostlin. Praha, 2007.
Slovník slovenských nárečí I. Bratislava, 1994.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I. Bratislava, 1977.