Etymológie: Pôvod hydronyma Laborec

Etymológie: Pôvod hydronyma Laborec: "Pokusov o vysvetlenie mena rieky Laborec je niekoľko. Najstarší, na východnom Slovensku stále populárny je výklad, ktorý podal Anonymus v di..."

Etymológia pomenovania Vrakune

Martin Baco vo svojom blogu O názvoch miest Vrakúň a Vrakuňa uverejnenom na internete odmieta etymológie Jána Stanislava a Petra Ratkoša týkajúce sa Vrakune. Z jeho textu sa zdá, že informácie čerpal buď z druhej ruky, alebo prácu Stanislava (1943) čítal nepozorne. Pri svojich tvrdeniach ignoroval aj bežné slovníky slovenského jazyka. Píše, že Stanislav odvodzuje pôvod názvu Vrakuňa od hypotetického starého slovanského slova *vrakuňa (klamárka, klebetnica, čarodejnica). Hypotetický názov Vrakuňa je konštrukt Stanislava, ktorý ho vytvoril z existujúceho slovenského nárečového slova vracať (správne vračaťL.B.), ktoré znamená čarovať a ruského slova врaкать, ktoré znamená klebetiť. V skutočnosti vrakuňa, rus. вракýнья nie je hypotetický konštrukt ale reálne doložené slovo v slovníku V. Daľa (1978).

O etymológii P.Ratkoša M.Baco píše: "Preklad slova brekyňa znie v slovenčine skoruša. Odhliadnuc od pôvodu slova, berkenye je stále používané maďarské slovo".  K tomu len dve pripomienky: 1. Slovenské slovo brekyňa je stále živé a do slovenčiny ho netreba prekladať. 2. Skoruša je nárečové pomenovanie jarabiny vtáčej. M.Baco ďalej píše, že je len ťažko pochopiteľné prečo bolo slovo berkenye, zrozumiteľné v širokom maďarskom okolí, zmenené na Vrakuňa, ktoré nemá žiaden význam. K tomu len toľko, že slovo berkenye je možno v okolí Vrakune zrozumiteľné (aj keď nie je isté koľko Vrakunčanov hovoriacich po maďarsky mu rozumie), no obec sa volá Vereknye a nie Berkenye. Menu Vereknye nemôže rozumieť nikto, lebo nie je maďarské a nič neznamená. Maďari prispôsobovali slovenské mená obcí maďarčine, preto je prirodzené, že Slováci robia to isté. Aj Nemcom by sa dalo vyčítať, že pre Vrakuňu vytvorili nezrozumiteľné mená Frecen-, Fraten-, Fragen- a Wrackendorf. 

Stredoveké záznamy pre Vrakuňu sú nasledovné: 1279 Werekne, 1290 Verekene, 1297 Frecendorf (Fretendorf), 1323 Verekuna, 1356 Oluerekenye, 1393 Berekenye in theutonico Fratedorf. Varsik (1984) a Marek (2006) udávajú rok 1392 a zápis Berekenya, resp. Bereknya. Z novoveku máme názvy: 1773 Vereknye, Fragendorf, 1786 Wereknye, Frattendorf, 1808 Vereknye, Frattendorf, Wrackendorf, 1863-1913 Vereknye, 1920 Fragendorf, 1927-48 Verekne, 1948 Vrakuňa. Slovenský názov Vrakuňa zrejme presadil Prof. J.Stanislav, ktorý bol členom názvoslovnej komisie a v roku 1943 publikoval na túto tému článok v časopise Slovenská reč. Podľa Stanislava (1943) nemecký tvar na Wrak- nám jasne ukazuje, že základom je vrak-. Nemecká forma ukazuje, že keď Nemci prišli do styku s touto obcou, Slováci užívali ešte svoj starý tvar. To prezrádza, že Nemci tu našli slovenské obyvateľstvo a prevzali živý slovenský tvar. Stačí si pozrieť historické mená Vrakune a zistíme, že tieto závery možno spochybniť. Názov Wrackendorf je až z roku 1808 a nemohol byť prevzatý priamo od Slovákov. Najstarší nemecký názov z konca 13. storočia je Frecendorf (Fretendorf).

Druhú časť názvu Vrakuňa odvodzuje Stanislav (1943) zo záznamu Verekuna z roku 1323. Podľa neho ide o zmiešaný maďarsko-slovenský tvar. Prvá časť verek- je  maďarská, z pôvodného vrak- a druhá časť -una je slovenská. Svoju úlohu tu zrejme zohral aj názov obce Vrakúň, maď. Várkony, v stredoveku Warkun (1260), Varkun (1262). Názvy Varkun (Vrakúň) a Verekuna (Vrakuňa) autor spojil s ruskými slovami вракýнъ a вракýнья, v preklade klamár, klamárka, prípadne klebetník, klebetnica. Vo svojom Výkladovom slovníku živého veľkoruského jazyka má Daľ (1978) slovesá врать, врáкать a врéкать s významom klamať, tárať a s tým spojené apelatíva враль, врачъ, врачунъ, врачýнья, вракýнъ a вракýнья, s významom klamár, táraj. Slová врáкать, вракýнъ a вракýнья sú špecificky ruské, neznáme v iných slovanských jazykoch. Podľa Stanislava ich však poznali aj starí Slováci. Ako východisko pre pomenovanie Vrakune je problematiský aj  ich význam klamať, klamár, klamárka, čo Stanislav (1943) riešil rozšírením významu slovesa vrákať aj o význam čarovať, prípadne i liečiť. Vychádzal z nárečových slov vračať = čarovať a vražica, vražkyňa = čarodejnica. Vrakuňa tak mohla byť nielen klamárka, klebetnica ale aj čarodejnica a liečiteľka. Inou možnosťou je odvodenie mena obce od osobného mena Vrakuňa. Argumenty Stanislava (1943) preberá aj Krajčovič (2005).

Aj podľa Ondruša (1990) sa obec volala pôvodne Vrakuňa. Podľa neho v 13. a 14. storočí vedľa seba existoval názov Vrakuňa i jeho maďarizovaná podoba Vereknye. Svedčiť o tom má zápis Vraknye z roku 1459. Zo zápisov z 13. a 14 storočia sa to však potvrdiť nedá. Vrak- môže byť aj z nemeckéko názvu obce.  Východiskom pre pomenovanie Vrakune má byť ruské nárečové slovo vorok = ohrada, plot, známe v okolí Smolenska a na juhu Ruska. Autor pripúšťa, že slovo vorok i toponymá od neho odvodené sú obmedzené len na lokality kde sa hovorí rusky. Nedá sa teda hovoriť o jeho praslovanskom pôvode. Potvrdením tejto etymológie má byť dvojica susediacich obcí Vrakúň a Nyék. Podľa Ondruša (1990) nyék je staré maďarské slovo znamenajúce ohradu. Východiskom pre Vrakúň i Nyék by teda mala byť ohrada, plot. Obcí s menom Nyék je na Slovensku niekoľko a v skutočnosti sú pomenované podľa staromaďarského kmeňa Nyék. Aj motivácia pomenovania obcí Vrakuňa a Vrakúň je problematická. V ich blízkosti mali byť ohrady na brehu vodných tokov, ktoré mali zabrániť záplavám. Je iluzorné myslieť si, že by drevený plot mohol zabrániť povodni.

Slovo brekyňa, maď. berkenye je dobre doložené už od stredoveku. Prvý záznam je z roku 1055 a má podobu brokina. Baby (2007) uvádza z druhej polovice 13. storočia tieto varianty: 1259, 1264, 1265 berekune, 1270 berekuna, 1274 Brekyne, 1278 berecune, 1279 berkenye, Bereknye, 1280, 1284 Berekene, 1283 berekene, 1296 berekunya, berekenye, 1299 berekyna. A magyar nyelv tőrténeti-etimológiai szótára z roku 1984 na strane 285 píše, že slovo berkenye je prebraté od Slovanov. Brekyňa je drevina patriaca do rodu Sorbus, ktorý má u nás niekoľko druhov. Botanický názov druhu Sorbus torminalis je jarabina brekyňová, ľud. brekyňa, brek, čes. břekyně, maď.

barkóca(fa), barkócaberkenye, S. aucuparia je jarabina vtáčia, ľud. jarabina, maď. veres berkenye, madárberkenye, S. aria je jarabina mukyňová, ľud. mukyňa, muk, maď. lisztes berkenye, süvöltény a S. domestica je jarabina oskorušová ľud. oskoruša, maď. házi berkenye. Na Slovensku sa slovo brekyňa viaže len na druh Sorbus torminalis, v Maďarsku označuje berkenye všetky druhy rodu Sorbus.

Variabilita stredovekých záznamov pre brekyňu sa vo veľkej miere zhoduje so záznamami pre Vrakuňu, s tým rozdielom, že písmeno b nahrádza v. Výnimkou je rok 1393, kde je pre Vrakuňu záznam Berekenye, 1392  Berekenya, Bereknya. Zámena písmen b a v je bežná vo viacerých jazykoch. V okolí Bratislavy je to napr. potok Vydrica, nem. Beidricz a z toho chorvátske Baidrica. Na etnicky zmiešanom okolí Bratislavy sa mohol názov Brekyňa zmeniť na Vrekyňa, maď. Bereknye/Vereknye, pričom názov Vereknye sa chápal ako toponymum a ďalej sa nespájal s brekyňou. Stanislav (2004) v knihe Slovenský juh v stredoveku uvádza niekoľko miestnych názvov pomenovaných podľa brekyne, resp. maď. berkenye, napr. vrchy Berkenaihegy a Berkenye, chotárny názov Berkenye, potok Brekene potoka (1268), a zrejme aj terra Brechina (1244) a villa Berken (1268). V Novohradskej župe je obec Berkenye a v Rumunsku Berkenyes. Južne od Zvolena je malá osada Brekyňa. Miestny názov Vereknye je v miestopise býv. Uhorska osamotený. Aj náš Vrakúň maď. Várkony má v Maďarsku troch menovcov a na východnom Slovensku je chotárny názov, pôvodne obec Várkond. Stanislav (1943) uvádza pre Vrakuňu ľudový názov Verekyňa. Jednoduchí ľudia bez znalosti jazykových pravidiel zmenili maďarský názov Vereknye na Verekyňa, čo by pri predpokladanom názve Bereknye bola Berekyňa, resp. Brekyňa.

Ak by sa Vrakuňa pôvodne volala Brekyňa, maď. Berkenye, stále nie je isté, či meno obci dali Slováci alebo Maďari. Slovo berkenye má síce slovanský pôvod, no pomenovať obec mohli aj Maďari, v čom možno súhlasiť s M.Bacom. Hlavným problémom v tomto prípade je určenie dreviny podľa ktorej bola obec pomenovaná. Zo štyroch druhov rodu Sorbus môžeme takmer s určitosťou vylúčiť mukyňu (S. aria). Podľa maďarského etymologického slovníka slovo berkenye znamenalo pôvodne jarabinu (S. aucuparia). Jarabina rastie prevažne v horách a jej prirodzený výskyt v okolí Vrakune nie je vylúčený, no málo pravdepodobný. V okolí Bratislavy bežne rastie brekyňa (S. torminalis) a v tomto prípade by meno obci dali Slováci. Maďari volali brekyňu barkóca, zo slovanského brek, *brekovica. V prípade Maďarov by bola obec najskôr pomenovaná podľa oskoruše (S.domestica), maď. házi berkenye, ktorá rastie na juhu, je to mohutný strom a má najväčšie praktiké upotrebenie. Presne určiť druh rodu Sorbus, podľa ktorého bola pomenovaná Vrakuňa bude veľmi ťažké. 

Bába B.: Szláv eredetű faneveinkről. Debrecen, 2007.

Даль В.: Толковый словaрь живого великорусского языка I. Москвa, 1978.
Krajčovič R.: Živé kroniky slovenských dejín. Bratislava, 2005.                               

Marek M.: Cudzie etniká na stredovekom Slovensku. Martin, 2006.

Ondruš Š.: Rača, Vrača > Brača, Vrakuňa a Vrkoč. Slovenská reč, 1990(55) : 26-33.
Stanislav J.: Verekňa - Várkoň. Slovenská reč, 1943(10) : 129-132.                       
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.                                   
Varsik B.: Z osídlenia západného a stredného Slovenska v stredoveku. Bratislava, 1984.

Pôvod hydronyma Nitra

Názory na pôvod mena rieky Nitra zhrnul v prvej tretine minulého storočia Šmilauer (1932): slovanská verzia vychádzala zo slova *vъn-otrь: vnútro, nútro, nemecká zo slov *nit-: stiesnený a aar: voda. Autor sa nepriklonil ani k jednej z nich a názov považuje za nejasný. K tomu istému záveru dospel aj Varsik (1990). Ondruš (2000) považuje názov Nitry za slovanský, odvodený z koreňa *neit-:*nit-, s významom rúbať, sekať i páliť, žiariť a nietiť. Podľa Krajčoviča (2005) dali rieke meno Rimania: názov je zložený a mal podobu neui-iter (Neuiter), kde neuius je nový a iter je úzka cesta, prípadne i vodný tok, rieka. Najnovšie Šapošnikov (2010) prišiel s názorom, že meno rieky pochádza z lat. nitrum, čo je sóda. Podľa neho pobrežné kamene boli v minulosti pokryté povlakom alkalických solí. 

Mená väčších slovenských riek považujú viacerí autori za predslovanské a objasnenie ich pôvodu si vyžaduje širší indoeurópsky rozbor. Východiskom našich analýz je ie. koreň *uod-/*ued- a *uodr-/*uedr-, od ktorého viaceré indoeurópske jazyky odvodili pomenovanie vody. S týmto koreňom súvisí ie. koreň *udros a *udra, s motiváciou vodný živočích. Priamo z koreňa *udra vychádza staroindické a staroiránske meno vydry. Aj v baltských jazykoch je pomenovanie vydry blízke východiskovému koreňu: lit. údra, lot. údris, stprus. wudro, prus. udro. V slovanských jazykoch je to buď vydra alebo vidra, len v hluž. wudra a dluž. hudra. V germánskych jazykoch došlo k určitým zmenám hlások: dánsky je to ešte odder, stnord. otr. nór. oter, isl. otur, šv. utter, angl., hol., nem. otter. Z lat. názvu lutra pochádza vedecký názov vydry (Lutra). Z latinčiny vychádzajú románske jazyky: tal. lóntra, fr. loutre, port. lontra. Španielčina má pre vydru dve mená: lutria a nutria. Dve mená má aj rumunčina: vídră a lutră a albánčina: vídёr a lundёr.                                                                   

Starogrécke slovo énydros sa prekladá ako vo vode žijúci a énydris je vydra i vodný had  (užovka). Starí Gréci nazývali vodného hada hýdra  alebo hýdros. Najbežnejší európsky vodný had – užovka obyčajná (Natrix natrix) má meno podľa lat. natrix. Blízke latinskému natrix (tal. natrice)  majú pomenovanie vodného hada, alebo hada vôbec keltské a niektoré germánske jazyky. Z protokeltského *natrik-: had je staroírske nathir, írske nathair, kymerské neidr, nadredd, bretónske a starokornské nader. Užovka sa po nemecky povie Natter, zo stredoveku sú zápisy: nat(a)ra, nater(e), nad(a)ra. Islandsky naðra (nöðru, nöðrur) je užovka, vretenica,  i had všeobecne. V starej angličtine je to nad(d)re. Po strate n sa vretenica angl. a hol. povie odder. Aj v nemčine popri slove Natter – užovka je aj Otter – vretenica.                                                                     

Uvedený podrobný prehľad poukazuje na zbližovanie niektorých slov znamenajúcich vydru a vodného hada, alebo hada vôbec. V nemčine der Otter je vydra, die Otter je vretenica. Dánsky odder je vydra, angl. a hol. adder je jedovatý had. Gr. énydris je vydra i užovka, isl. naðra, stangl. nadre je had, šp. nutria je vydra, lat. natrix, nem. Natter je vodný had. Po živočíchoch žijúcich vo vode dostali meno viaceré rieky a potoky. Vydra je prítokom Otavy v Čechach, Vydrica tečie neďaleko Bratislavy a Vydričný potok sa vlieva do Hrona. Z významných riek je to napr. Odra, nem. Oder, ktorá však podľa českých etymológov (Lutterer, Šrámek, 2004) súvisí so slovom voda a nie vydra.                                                                                                       

Popri vydre bol v minulosti stálym obyvateľom vodných tokov bobor. Podľa bobra je pomenovaných niekoľko obcí: Bobrov, Bobrovec, Bobrovček a Bobrovník. Na Morave je to riečka Bobrava, na Slovensku Bebrava. Bebrava sa považuje sa slovanské hydronymum, no vzhľadom na rovnaké korene germánskeho biber a slovenského bobor nemôžeme vylúčiť ani jeho prevzatie. Bebrava je pre nás zaujímavá tým, že spolu s Nitricou sú najväčšími prítokmi Nitry na jej hornom toku. Bolo by lákavé pomenovanie Bebravy podľa bobra a Nitry (Nitravy) podľa vydry. Vylúčiť sa to nedá, no pravdepodobnejšou motiváciou je vodný had. Východiskom môžu byť keltské slová nathir, neidr, nader a germánske nat(a)ra, nater(e), naðra  a nadra. Asi to nebude náhoda, že práve Kelti a Germáni trvalejšie obývali naše územie pred  Slovanmi. Rovnakú etymológiu má aj nemecká Netra, podľa Šmilauera (1932) v XI. stor. Naderaha, v XIII. stor. Nethre.

Pre naše potreby je zaujímavá aj etymológia latinského natrix a protokeltského *natrik-. Podľa de Vaana (2008) slovo natrix vychádza z koreňa *(s)nh₁-tr-ih₂-, s motiváciou "who spins round, snake" t.j. točiaci sa dookola (ako vreteno), had. To je zrejme motivácia aj pre našu vretenicu (Vipera). V iných slovanských jazykoch toto slovo znamená iného hada - slepúcha (Anguis). Machek (1971) vychádza pri stčes. vřětenicě, mor. vřetenice, poľ. wrzecienica, ukr. vereteľnyk, rus. vereteníca (všetko slepúch) z pododného tvaru hada a vretena. Meno Nitry by teda mohlo vychádzať z hadovitého tvaru jej koryta. Z Novohradu je známa riečka Točnica a vodné toky Lukva, Lukavec a Lukavica sú tiež pomenované podľa hadovitého, kľukatého tvaru, podobne ako Lakavica v povodí Vardaru (Duridanov, 1975). Pôvodný tvar bol *Lokavica z adj. *lokavъ - ohnutý, zakrivený. Aj Varsik (1990) odvodzuje meno Lukavice z adj. *lokavъ, s významom zákerný, dravý, ľstivý, čo je prenesený význam slova krivý.                      

Protokeltské slovo *natrik- odvodzuje Matasović (2009) z koreňa *(s)nh₂-tr s významom vodný had, užovka. Motiváciou je ie. koreň *sneh₂ s významom plávať. To, že jedno slovo sa vykladá rozličným spôsobom je v etymológii časté. V prípade užovky (Natrix) je to spôsobené tým, že grécke néo znamená plávať i priasť (s tým súvisí točenie vretena), latinské neo, nere je priasť, no, nare je plávať a protokeltské *sniy-o- je priasť a *sna- je plávať. Latinčina má popri slovese no má aj derivát nato, natare s rovnakým významom plávať. Po grécky nátor znamená plávajúci. S prihliadnutím na spôsob života užovky i pomenovanie iných vodných živočíchov sa prikláňam k názoru, že jej pomenovanie súvisí s vodou a plávaním. Nitra bola riekou so zvýšeným výskytom užoviek. Po gaelsky nathrachan je place infested with serpents = miesto zamorené hadmi (gael. nathair je had).

Duridanov, I.: Die Hydronymie des Vardarsystems als Geschichstsquelle. Köln/Wien, l975.
Krajčovič, R..: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest. Bratislava, 2005.

Lutterer, I., Šrámek, R.: Zeměpisná jména v Čechách, na Moravě a ve Slezsku. Praha, 2004.   .

Matasović, R.: Etymological Dictionary of Proto-Celtic. Leiden/Boston, 2009.

Ondruš, Š.: Odtajnené trezory slov. Martin, 2000.                                                                  
Šapošnikov, A.K.: Etimologičeskije zametki na poljach "Hydronymia povodia Nitry" In: Lexika slovenskej onymie" p.244-267. Bratislava, 2010.

Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha/Bratislava, 1932.

de Vaan, M.: Etymological Dictionary of Latin and the other Italic Languages. Leiden/Boston, 2008.                                                                                                                                            
Varsik, B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, l990.

Pôvod názvu Molpír a Leusdorf

Molpír je významná archeologická lokalita nad obcou Smolenice. Názov vrchu nie je slovanský, ale ani predslovanský. Meno mu dali nemeckí kolonisti, ktorí už pred tatárskym vpádom, ale najmä po ňom osídľovali južné svahy Malých Karpát. Ich prítomnosť dokazujú stredoveké listiny i viaceré miestne názvy, ktoré po nich zostali. Názov vrchu Molpír je dvojslovný. Druhá časť –pír je z nemeckého Beere, čo sú drobné šťavnaté plody rôznych drevín i bylín, napr. jahody, maliny, ríbezle, jarabiny atď. Zmena b na p je v stredovekej nemčine bežná. V niektorých regiónoch Slovenska sa malinám hovorí himber, himbér i hinpír, čo je prevzaté z nem. Himbeere. Pod menom Himbeere poznajú maliny vo všetkých nárečových oblastiach Nemecka, s výnimkou Bavorska, kde ich nahradili Molbeere, Holbeere a Hoippa. Názov vrchu Molpír bol teda motivovaný výskytom malín (bav. dial. Molbeere), pričom bavorský dialekt poukazuje na pôvodné sídla kolonistov.  

Názov Smolenice, maď. Szomolány, nem. Smolenitz je slovanský a motivovaný bol výrobou smoly v ich okolí. Nemeckí kolonisti používali v stredoveku pre Smolenice názov Leusdorf , 1401 Leustorff, 1544 Leusdarf. B. Varsik v knihe Z osídlenia západného a stredného Slovenska v stredoveku (1984) píše, že Leusdorf vznikol zo staršieho názvu Leupusdorf (1240). Leupus, skrátené na Leus má byť odvodené z os. mena Leopold. Kráľ Belo IV. datoval jednu z listín v obci Leupusdorf, pričom nie je isté, či to skutočne boli Smolenice. Pochybné je aj krátenie mena Leopold na Leus samotnými Nemcami.       

V staroslovienskom jazyku slovo lǫg znamenalo háj, les. Po zániku nosoviek a zmene g na h máme v slovenčine slovo luh, adj. lužný. Pod luhom sa rozumie zaplavovaný les v nížine, niekedy i s priľahlými podmáčanými lúkami. Región Lužica vo vých. Nemecku sa po nemecky volá Lausitz, Lužické hory v Čechách sú Lausitzer Bergland, rieka Lužnice je Lainsitz (1179 Lunsenize). B. Varsik v citovanej publikácii píše, že riečka Čierna voda sa pôvodne volala Lužnica, resp. Ložnica, z čoho pochádzal nemecký názov dnešného Bernolákova: 1313 Luensnicz, 1317 Luensnich, 1347 Losnych, 1434 Lainsnicz atď. Koreň Lains-, Luens- je prevzatý v čase existencie nosoviek, koreň Laus- po ich zániku. Treba si tiež uvedomiť, že v stredovekých listinách sa ž spravidla zapisovalo ak s. Podľa B. Varsika horný tok Lužnice nad Pezinkom sa nazýval Lúčnik: 1208 Luchinc, Lucinc, 1256 Luchnuk. V staroslovienskom jazyku slovo lǫka znamenalo bažinu, močiar, po zániku nosoviek to bola lúka, najprv s významom podmáčaná lúka, neskôr každý väčší trávnatý porast. Z roku 1391 máme zápis: Luchnuk alio nomine Leuseng, preložené do dnešnej slovenčiny: Lúčnik, inými slovami Lužník. Nemecký názov Leusdorf  môžeme teda preložiť ako Lužná Ves a datovať ho až po zániku nosoviek. Podľa turistickej mapy cez chotár Smoleníc tečú dva potoky: Smolenický a Luhový. Podľa Luhového potoka mohla byť pomenovaná obec Leusdorf.        

Pôvod hydronyma Laborec

Pokusov o vysvetlenie mena rieky Laborec je niekoľko. Najstarší, na východnom Slovensku stále populárny je výklad, ktorý podal Anonymus v diele Gesta Hungarorum: rieka je pomenovaná podľa veľmoža Laborca. Varsik (1990) etymológiu Laborca neriešil, zaujímalo ho len to, či prebrali jeho meno Maďari od Slovákov alebo opačne. Lutterer, Majtán, Šrámek (1982) a Ondruš (2000) vychádzajú z ie. koreňa albh- "biely". Laborec je podľa nich biela rieka. Šmilauer (1932) uvádza etymológie keltské, germánske, slovanské i maďarské. Samotný autor považoval za najlepší Melichov výklad, podľa ktorého je názov rieky bulharsko-turecký a vychádza zo spojenia *Alp-Bars t.j. hrdinský pardál. Ku keltskej etymológii Pogodina i Šachmatova zo slov labara a llafar = sonorus, schmatzend, rauschend má dve výhrady: 1. v Potisí není keltských jmen 2. kde se vzalo -c-. Na pôsobenie Keltov na východe Slovenska poukázal už Varsik (1990) a najnovšie Pieta (2008). Koncové c je už slovanské, podobne ako pri riekach Hnilec, Dunajec, Lukavec, Latorica, Vydrica i vrchoch Inovec, Bezovec, Volovec atď. Najnovšie Hromník (2010)  odvodzuje meno Laborca z tamilčiny. Ala-boru v tomto jazyku je drevený pluh, ktorému sa podľa autora podobá tok rieky.                                                                                                                                      

Nezávisle od Pogodina a Šachmatova som dospel ku keltskému pôvodu hydronyma Laborec a stotožňujem sa s ich závermi. Základom je protokeltský koreň *lab(a)ro- "táravý, hlučný" (Matasovič, 2009). Z toho je staroírske labar a kymerské llafar s rovnakým významom. Po bretónsky labar i lavar a kornsky lauar je rozhovor, reč, jazyk, po gaelsky labh je slovo. Príbuzné je grécke lábros "prudký" a lábreúomai "hlučne rozprávať". Gaelské slová labhar, labharra sa prekladajú ako hlučný, šumiaci. V gaelskom slovníku (MacLennan, 2005) sa uvádza, že so slovom labhar sa často stretávame pri menách vodných tokov. Starodávne je galské meno rieky Labarus. Šmilauer (1932) uvádza z Bavoska rieku Laber, z Alsaska Leber (Lievre) a z Chorvátska Lobor. Motivácia je rovnaká ako pri riečkach Revúca (revať), Hučava, Hukava (hučať) alebo Vyčoma (vyť, poľ. wyć, rus.dial. vyčáť i vičáť, s.-ch. víkati, bulh. víkam "kričať, kňučať, volať"), teda hučiaca, šumiaca, hlučná rieka.

Hromník, C.A.: Sloveni/Slováci kde sú Vaše korene? Bratislava, 2010.                                                                                                                       
Lutterer, Majtán, Šrámek, R.: Zeměpisná jména v Čechách, na Moravě a ve Slezsku. Praha, 2004.
MacClennan, M.: A pronouncing and etymological dictionary of gaelic language. Edinburgh, 2005.

Matasović, R.: Etymological Dictionary of Proto-Celtic. Leiden/Boston, 2009.

Ondruš, Š.: Odtajnené trezory slov. Martin, 2000.                                                                  
Pieta, K.: Keltské osídlenie Slovenska. Nitra, 2008.

Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha/Bratislava, 1932.

Varsik, B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, l990.

Pôvod miestneho názvu Kľačany

Miestny názov Kľačany (v stredovekých zápisoch najčastejšie Kelechen) patrí k najrozšírenejším na Slovensku. Počet obcí a osád, vrátane zaniknutých, môžeme odhadnúť na viac ako dvadsať päť. Názov je evidente slovanský a na prvý pohľad priehľadný. Počet pokusov o jeho vysvetlenie a ich výsledky svedčia skôr o opaku. Starší jazykovedci (S.Czambel, I.Kniezsa) vychádzali zo slovinského slova kléč, čo je skalný útes. Podľa nich sú Kľačany dedinou pri skale. K tomuto názoru sa priklonil aj Varsik (1964). Praktické overenie tejto etymológie vyznieva v jej neprospech, lebo v okolí väčšiny Kľačian nie sú žiadne skalné útesy alebo bralá. V súvislosti so slovom kléč treba pripomenúť niekoľko vrchov pomenovaných Kľak. Tieto sú v Malej a Veľkej Fatre, na Muránskej planine a v pohorí Vtáčnik. Typický je Kľak v M. Fatre, neďaleko prameňa Nitry. Nemci ho volali Nase (nos), pretože jeho vrchol je naklonený na jednu stranu. Pokojne by sa mohol volať Kriváň. Podľa Kľaku je pomenovaná obec Kľačno na Hornej Nitre a rovnako tak ružomberské sídlisko Kľačno, ďalej partizánska obec Kľak a  MN Nižná Kľaková na Muránskej planine.

Hunka (2006) v monografii obce Kľačany odvodzuje jej názov zo slovesa klčovať, pričom sa odvoláva na práce Stanislava (2004) a Krajčoviča (2005). Stanislav (2004) považuje meno Kľačany za najasné. Krajčovič (2005) sa pôvodom názvu Kľačany vôbec  nezaoberá a zo slovesa klčovať odvodzuje mená obcí Klčovany, Klčovo a Klčov.

Podľa Halagu (1992) názov Kľačany je odvodený od os. mena Klečen doloženého v roku 1333. Popri Košickom Klečenove (1427 Kelechen) sem zaraďuje aj ďalších 8-10 miestnych názvov na vých. Slovensku s pôvodnými zápismi Kelechen. Takáto etymológia nie je vylúčené v jednotlivých prípadoch, nemožno ju však zovšeobecniť pre všetky Kľačany. Otázkou je aj pôvod os. mena Klečen. Podľa autora to bol nábožný človek, ktorý často kľačal. Staročeské klécěti je kulhati a klécěnie je kulhání. Klečen teda mohol byť aj krivý, krívajúci človek.

Pršo (1983) Uhlár (1988) a Krajčovič (1993, 2010) považujú Kľačany za obec, pri ktorej rastú krivé stromy a kry. České slovo kleč znamená kosodrevinu a srbochorvátske slovo klék, kléka kosodrevinu i borievku. Macedónci hovoria kosodrevine klek a borievke kleka. Medzi listnatými drevinami by sme len ťažko hľadali úplne rovné kmene aké majú smrek alebo jedľa. Na zakrivenie kmeňa vplýva množstvo faktorov, no spomínané názvy klek, kleč majú druhy, ktorých krivosť je daná geneticky. Treba si však uvedomiť, že prirodzená, dedične podmienená krivosť alebo poliehavosť je vlastnosťou druhu (species) a nie rodu (genus). Popri rovnej sosne (Pinus silvestris) rastie u nás poliehavá kosodrevina (Pinus mugo). Naša borievka obyčajná (Juniperus communis) rastie rovno, balkánska netata (Juniperus sabina) je poliehavá a pomenovanie kleka je namieste. Naša kosodrevina rastie spolu s niekoľkými druhmi poliehavých vŕb nad hornou hranicou lesa, kde je vznik trvalých ľudských sídel vylúčený. Naše Kľačany teda nie sú pomenované podľa drevín, ktoré majú poliehavosť v génoch. Podľa Prša (1983) aj vrch Kľak je pomenovaný podľa krivých drevín.        

Viacerí historici, napr. Kučera (1974), Ratkoš (1990), Beňko (1996), Uličný (2001), Rábik (2003) predpokladajú, že motiváciou pre pomenovanie Kľačian bola plemenná kobyla, v minulosti nazývaná kľača. V Kľačanoch sa mali vo väčšom počte chovať kobyly zabezpečujúce dostatok potomstva pre hospodárske a vojenské úcely a niektorí autori ich považujú za služobnícku osadu. Historický ani nárečový slovník slovenského jazyka slovo kľača vo význame kobyla neuvádza. Slovo chýba aj v staroslovienskom a staročeskom slovníku. Ruské slovo kljáča sa prekladá ako mitrha, herka a rovnaký význam má aj slovinská kleka a valašská klača. Len poľský jazyk má slovo klacz, pôv. klacza vo význame kobyla. Poliaci však prebrali toto slovo až v 16. storočí od Rusov. Pod kľačou sa teda nerozumela chovná kobyla, ale staré, vychudnuté, opotrebované a spravidla i krívajúce zviera. Proti verzii historikov svedčí aj fakt, že pomenovanie Kľačany sa stredovekí pisári ani raz nepokúsili preložiť do maďarčiny. Ak by motiváciou pomenovania bola kobyla (kľača) určite by tak urobili. Napríklad obec Kobyly na východnom Slovensku mala zápisy: 1277 Kobula, 1366 Kabalafalua, 1427 Lowfalua (ló = maď. kôň), 1449 Koboldorph. 

Slovenčina popri miestnych názvoch Kľak, Kľače, Kľačno, Kľačná skala, Klečenov a Kľačany pozná aj apelatívum kľače, čes. kleče, čo sú zakrivené držadlá pluhu. Vo valašskom nárečí sa sane volajú podľa zakrivených predných saníc aj kľaky, kľačary a kľačany (Machek, 1971). Slovinský klek je diabol a je to zrejme náhrada tohto tabuového slova slovom ,,krivý”. Z doteraz uvedeného by sme mohli urobiť nasledovný záver: praslovanské prídavné meno *klȩkъ, vo význame ohnutý, krivý sa zmenilo na klek-, kläk-, kľak-, kljak-, po palatalizácii kleč-, kläč-, kľač-, kljač- a z týchto koreňov boli utvorené apelatíva a miestne názvy s motiváciou ohnutý, krivý. Miestny názov Kľačany by mohol byť utvorený priamo z adj. *klȩkъ - krivý a Kľačany sú staršou verziou miestneho názvu Krivany. Podľa Uhlára (1988) sú Kľačany pri Urminciach pomenované podľa krivej doliny. Miestny názov Kľačany má v skutočnosti iný pôvod.

Podľa knihy Zeměpisné jména Československa (Luterer, Majtán, Šrámek 1982) je názov stredočeskej obce Klecany (1316 de Kleczan) odvodený zo staročeského slova klet - klec, budka: "posmešným označením klecané (z kletjane) nazývali susedia ľudí bývajúcich v kletoch, t.j. v malých domčekoch". V staročeských textoch slovo klet nie je zaznačené, no jeho rozšírenie je všeslovanské. Východiskom je stsl. клѣть, клѣтька, клѣтьца, s významom komôrka, chyžka, lat. cella. Slovinské klét je pivnica, srbochorvátske klet i klijet je 1. domček vo vinohrade 2. komora. V ruštine kleť je komora, sypáreň, chyžka, v poľštine kleć je provizorná chyžka zlepená z hliny. V slovenských nárečiach je popri slove klet rozšírené najmä na východe krajiny slovo priklet, prikľet, demin. prikľecik, prikľat, v Gemeri i piklet. V spisovnej slovenčine je to pitvor alebo predsieň. Slovo sa chápe ako archaické a popri Slovanoch ho poznajú aj Balti: lit. klétis, lot. klets, s rovnakým významom. Po zhodnotení doterajšej literatúry sa ukazuje, že české Klecany a slovenské Kľačany majú rovnakú etymológiu. Ich obyvatelia pôvodne žili v chatrných chyžkách nazývaných "klet, kleť, kleć",

pravdepodobne zhotovených z prútia oblepeného hlinou.  

Beňko J.: Starý Turiec. Martin 1996

Halaga O.R..: Počiatky Košíc a zrod metropoly. Košice 1992

Hunka J.:Dejiny obce od roku 1256 po rok 1918. In: Kľačany 1956-2006. Kľačany 2006

Krajčovič R.: Lexika toponymie v Požitaví. In: Z vývinu slovenskej lexiky. Bratislava 1993

Krajčovič R.: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest. Bratislava 2005

Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladom názvov obcí a miest. Kultúra slova  2010 44: 146-153.

Kučera M.: Slovensko po páde Veľkej Moravy. Bratislava 1974

Lutterer I. Majtán M. Šrámek R.: Zeměprisná jména Československa. Praha 1982       Pršo A.: O pôvode niektorých názvov obcí na Hornej Nitre. Slov. reč, 48: 283-288,

1983

Rábik V.: Marcelov hrad na Spiši a okolnosti jeho držby v stredoveku. In: Terra scepusiensis. Levoča, Wrocław 2003

Ratkoš P.: Slovensko v dobe veľkomoravskej. Košice 1990

Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava 2004

Uhlár V.: Základné informácie o mestách a obciach okresu. In: Okres Topoľčany. Bratislava 1988

Uličný F.: Dejiny osídlenia Zemplínskej župy. Michalovce 2001.

Varsik B.: Osídlenie košickej kotliny I. Bratislava 1964