sobota 17. decembra 2011

Etymológia slova sitno a oronyma Sitno

Problematikou etymológie slova sitno i oronyma Sitno (1245 Cytun, 1290, 1332 Scyten) sa nedávno veľmi podrobne zaoberal Majtán (2001), nie je teda potrebné opakovať všetky podrobnosti uvedené vjeho príspevku. Slovník slovenského jazyka považuje slovo sitno za archaické, s významom peklo. Podľa J. Ribaya sytno je hlubina pekelná, dno pekla. Aj podľa J. Palkoviča je sitno dno pekla, podľa, M. Bella, J. Kollára a A. Kmeťa sitno a peklo znamená to isté. F. Šujanský definuje sitno ako podzemnú priepasť. Slovo sitno bolo zaznamenané v ľudovej reči i v krásnej literatúre. Majtán (2001) i viacerí zo spomínaných autorov spájajú slovo sitno s rastlinou sitina (Juncus). Zdôvodnenie je nasledovné: sitinové porasty rastú na mokrých, močaristých miestach, na trasoviskách. Od významu „trasovisko“, „priepadlisko“ (kde sa človek môže prepadnúť) nastal posun k významu „priepasť“ a „peklo“. Sitina rastie prevažne na vlhkých miestach, no nie každý vie, že na Slovensku máme aj sitinu trojzárezovú (Juncus trifidus) rastúcu nie na mokradiach ale na holiach v alpínskom a subalpínskom pásme. V súvislosti so Sitnom je paradox, že ani výborný botanik a znalec flóry Sitna – Andrej Kmeť na tomto vrchu sitinu nenašiel. Takáto motivácia je preto nedôveryhodná. Miestnych názvov s koreňom Sit-, Siet- je na Slovensku niekoľko desiatok, napr. Sítie, Sítina, Sitina, Sítenie, Sitieňa, Síteň, Sitieň, Sitienec, Sitian, Sitné, Sitno, Sitience, Sitienko, Sitník, Sitnica, Sitničky a Sitnikovec. Sem patria aj stredoslovenské názvy typu Sietie, Sieťa, Siete, Sietenec, Sietna, Sietne, Sietno a pod., s hypokorektnými dvojhláskami namiesto dlhého í. (Údaje sú z práce Majtána, 2001).

Pukanec (2005) prišiel s inou verziou etymológie oronyma Sitno. Vychádza z citátu v knihe Genesis (26, 21): „Potom vykopali inú studňu, ale aj o ňu sa hádali, a preto jej dali meno Sitna“. Autor sám komentuje svoju etymológiu: „Etymologizovanie od hebrejského Sitna, názvu biblickej studne, je podľa nás oveľa pravdepodobnejšie ako odvodzovanie od sitinového porastu, ktorý na Sitne chýba“. Autor vychádza z údajov M. Bella a A. Kmeťa o existencii studne na temene Sitna. Na Sitne (1009 m) bolo hradisko už v dobe bronzovej a obnovili ho i Slovania. Stredoveký hrad, ktorého ruiny stoja dodnes, je písomne doložený až v 16. storočí pod menom arx Szitnya. Hrad so studňou však nestojí na hlavnom vrchu ale na východnom skalnatom výbežku vo výške 920 m. Keď sa hradná studňa kopala, vrch už mal určite svoje meno. Je len ťažko uveriť, že by meno jedinej blízkovýchodnej studne (Sitná = Protivenstvo) bolo prenesené na vrch v Strednej Európe. Už M. Bell spájal slovo sitno so satanom (sitanom). Po hebrejsky je to satan, po aramejsky sitna = protivník. Mali by sme zostať na pevnej pôde a hľadať pôvod sitna i Sitna v skupine indoeurópskych jazykov.

Slovanským jazykom sú najbližšie baltské, ktoré sa často spájajú do balto-slovanskej jazykovej skupiny. Litovčina pozná slovo sietuvà s významom hlbina, hlbočina, jama, výmoľ, prepadlina i priepasť. Litovský koreň siet- nie je rozhodujúci, lebo naše sito je lit. sietas, lot. siets a slovenčina pozná i slovo sieť. Lit. sietuvà určite nesúvisí so sitinou, ktorá sa v tomto jazyku volá vikšris. Význam slov sietuvà a sitno je veľmi podobný a môžeme preto predpokladať spoločný pôvod.  Možným východiskom je ie. koreň *se- s významom long = dlhý, late = neskorý. V iných jazykoch je to protogerm. *sithas = dlhý, stnord. siða, stangl. sid, sthnem. sita, lat. serus = neskorý, strÍr. sith = dlhý, protokelt. *siti-, stÍr. sith- = dĺžka. Podľa tejto etymológie apelatívum sitno nesúvisí so sitinou, ale s podzemnou jamou, prepadlinou, priepasťou, „peklom“ (lit. sietuvà). Miklosich (1862-65) má vo svojom slovníku slovo сѣтьно, žiaľ s poznámkou: sensus dubius. Majtán (2001) odvodzuje všetky miestne názvy citované vyššie od slova sitina. Pri hľadaní ich motivácie by bolo vhodné pristupovať k nim individuále, podľa miestnych pomerov. Napr. dolina Sietno pri obci Budča sa nachádza pod Čertovou skalou a s veľkou pravdepodobnosťou súvisí so slovom sitno (sietno) = peklo. Podľa tejto etymológie apelatívum sitno nesúvisí so sitinou, ale s podzemnou jamou, prepadlinou, priepasťou, „peklom“ (lit. sietuvà).

Veľmi pravdepodobná je keltská etymológia vrchu Sitno. Gaelské adj. sith znamená nadprirodzený,   gaelské daoine sith a írske siothachan je angl. fairies. Anglické slovo fairy sa vykladá ako: an imaginary supernatural being with magical powers, t.j. domnelá nadprirodzená bytosť s magickou silou. An daoi je po gaelsky diabol. Po staroírsky siothán a gaelsky sìthean je hora, pahorok. Gaelské sìthean má v angličtine aj ďalší význam: a fairy hill = čarovná hora. Podľa keltskej mytológie vo vrchoch s týmto menom boli podzemné priestory, v ktorých bývali čarovné, nadprirodzené bytosti (A. Grant). Povesť o sitnianskych rytieroch v útrobách hory presne zodpovedá keltskému sìthean. Sitno bolo zrejme od staroveku považované za čarovnú horu. Na miestach s týmto menom často bývali predkeltské pohrebiská, čo je i prípad Sitna. Naviac, najstaršie zápisy Cytun, Scyten číta Majtán (2001) ako Sitieň, resp. Siteň a východne od Sitna je vrch Sitience (776 m) nazývaný aj Malé Sitno. Názov Sitno sa začal používať až v 16. storočí. Apelatívum sitno určite nesúvisí so sitinou ale s litovským sietuvà. Meno Sitna môže súvisieť s apelatívom sitno = peklo, priepasť alebo keltským sìthean = čarovná hora. Mýtus o sitnianskych rytieroch svedčí skôr o keltskom pôvode mena. Podzemné priestory pod Sitnom nie sú reálne (hlbočina, priepasť, peklo) ale ich existencia vychádza z keltskej mytológie. Slovu sìthean = čarovná hora je príbuzné dánske seid [sai´t], staronordické seiðr, litovské saitas a kymerské hud (z protokeltského koreňa *soyto-) s významom čary, čarovanie. V Írsku a Škótsku je veľký počet vrchov s menom Sìthean, resp. Sìdhean, napr. Sìthean Mòr – Veľká Čarovná hora,  Sìdhean Dubh – Čierna Č. h.,  Sìdhean Sluaigh – Č. h. so zástupom ľudí, resp. vojakov, Sìdhean an Airgid Č. h. so striebrom, Sìthean a´choin bhain – Č. h. s bielym psom, Dun an t-Sìthean – dun = hrad, Cnoc nan Sìthean – cnoc = pahorok, atď. (Grant).

Grant A.: Gaelic place names: sìth and sìthean. alison.grant[at]scotsdictionaries.org.uk
Majtán M.: Sitno (Etzelberg) – Sitno. Slovenská reč, 2001, 66(3): 147-152.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Pukanec M.: Perún na Sitne? Kultúra slova, 2005, 39(5): 269-274.

Pôvod hydronyma Latorica

Rieka Latorica pramení vo Východných Karpatoch na Ukrajine a meria 188 km, z toho 38 km je na Slovensku. Jej historické zápisy sú: 1214/1342 Latericia, 1263 Latorcha, 1265 Lathorcha, 1270 Loturcha, 1321 Lathurcha, 1335 Lothorcha, 1808 Latorcza (Varsik, 1990). Šmilauer (1932) uvádza, že meno je nepochybne cudzieho, predslovanského pôvodu, ktorý je podľa neho neznámy. Vo svojej knihe cituje etymológie iných autorov: 1. latinská - latus = bok, strana, pritekajúca z boku (Dongó), 2. keltská - Latara, Latera (Šachmatov), 3. slovanská - lata (Iljev), 4. germánska - lal, lhlet – Bergabhang, hluf – laufen (Czirbusz). Podľa Ondruša (1979) základ lat- mal prvotný význam studený, t.j. studená rieka. Ten istý autor v inej publikácii (Ondruš, 2000) predpokladá, že meno rieky je odvodené z praslovanského základu volt- príponou -or, t.j. z podoby Voltorica vznikla po 8. storočí forma Vlatorica a z toho Latorica.  Latorica má mať rovnakú motiváciu ako česká Vltava a ruské rieky Voltica, Volotyň, Voloťma, Veleťma, Veletovka a pod. Šmilauer (1981) i Varsik (1990) o týchto etymológiách pochybujú.

V slovanských jazykoch je prípona -ica pri menách vodných tokov bežná, napr. Bystrica, Drevenica, Lukavica,  Teplica, Vydrica, atď. Od Slovanov prebrali túto príponu v podobe -iţa aj Rumuni, napr. Bistriţa, Cameniţa, Delniţa, Dobriţa, Sorniţa a pod. Príponu -ica majú aj rovnomenné prítoky väčších riek, napr. Nitra – Nitrica, Orava – Oravica, Rimava – Rimavica, Úpa – Úpice a pod. To je zrejme aj prípad dvojice rumunských riek Lotru (Latron, Latris) – Latoriţa. Rieka  Latoriţa s prítokmi  Latoriţa de Jos a  Latoriţa de Mijloc sa vlieva rieky Lotru, ktorá je prítokom rieky Olt. Do rieky Olt sa vlieva aj Lotrişorul, Lotrişor, Lotrişoara Mare (Lotriorul) a Lotrioara. Ukrajinsko-slovenská Latorica a rumunská dvojica Lotru – Latoriţa a s ich prítokmi má pravdepodobne rovnakú etymológiu.

Iordan (1963) píše, že meno rieky Lotru môže pochádzať z rumunského adj. lotru, fem. loatră, s významom rýchly, prudký. Tento význam slova je nárečový a rumunský slovník má len význam lotor, z nemeckého Lotterbube. Slovo lotru s významom rýchly, prudký nemá palalelu v iných indoeurópskych jazykoch a táto motivácia je preto neistá. Buza (2010) zaraďuje rieku Lotru k hydronymám trácko-gétsko-dáckeho pôvodu.

Jednou z možností je zvukomalebný pôvod mena rieky. Prehľad môžeme začať staroindickým rāyati = štekať. Rovnaký význam má i stsl. лаяти, rus. лáять, sln. lajati, sch. lȁjati a poľ. łajać. České láti znamená štekať i nadávať a hromžiť, láteřit znamená hromžiť, brýzgať. Aj v litovčine lóti a lotyštine riet, lãt znamená štekať. Ruské лотошить znamená 1. brblať, mrmlať, 2. tárať, trepať. Daľ (1979) pridáva ďalšie významy: plieskať, špliechať ako voda na plytčine; zurčať, žblnkotať, šumieť; vydávať ostré zvuky. Po albánsky loto znamená plakať, oplakávať, nariekať, trúchliť i kričať. deVaan spája latinské slová lāmenta, -ōrum = kvílenie, vzdychanie a lātrō, -āre = štekať. Latinské lātrō, -āre má viac významov: 1. štekať, 2. kričať, revať, 3. šumieť, 4. vrčať, škŕkať (v žalúdku). Lātrātus je 1. štekanie, 2. šum, hurhaj, škriepka. Podobne po rumunsky lătrá je štekať, vyť, lătrát je štekanie. Táto motivácia by pripadala do úvahy skôr pre horný tok Latorice v karpatských horách. Rimania v povodí Latorice nepôsobili a pravdepodobný nie je ani baltský, či slovanský pôvod mena.

Inou motiváciou môže byť blato, kal, teda kalná rieka, či rieka tečúca cez blatistý, močaristý terén. Význam blato, kal, špina majú slová: staroírske loth, gaelské làthach, latinské lutum, albáske lum. Latinské lutāre znamená pokryť blatom. Po rumunsky lut je hlina, íl, lutós je ílovitý. Po albánsky latyrë sú splašky i blato, laturi je špina, laturis ur je špinavý a laturis znamená zašpiniť. Po litovsky liūtis je lejak, liūtýnas je kaluž. Takáto motivácia by pripadala do úvahy v slovenskej časti Latorice, ktorá na Východoslovenskej nížine preteká močaristým terénom a vytvára mnohé meandre a mŕtve ramená. Galské meno Paríža je Lutetia.

Ďalšou možnosťou je staroírske slovo láthar, angl. (flat) layer = rovina. Podľa Matasovića (2009)  východiskom pre toto slovo je protokeltský koreň *flátro-. Príbuzné je gael. làr, angl. floor, nem. Flur, lat. planus, angl. plain. Motiváciou by bol rovinatý terén, ktorým Latorica na slovenskom území tečie. Meno rieky však najskôr vychádza z írskeho slova latharach – angl. swamp = bažina, močiar, močarina, pretože to sú typické biotopy v dolnom toku rieky (ír. latharach = močiar je blízke stír. loth, gael. làthach, alb. latyrë = blato). K podobnému záveru prišiel už v roku 1912 Šachmatov: Im Bassin der Theiß cf. den Zufluß des Badrog Latorica mit der kelticher Ortsbenennung Latora, Latera (jetzt Lattes im Frankreich). Autor neuvádza konkrétne keltské slovo, ani motiváciu pomenovania, dajú sa len predpokladať rovnaké východiská. Šmilauer (1932) túto etymológiu neakceptoval, lebo nepredpokladal keltské hydronamá v Potisí. Rieka Laborec sa vlieva do Latorice asi 10 km pred jej sútokom s Ondavou neďaleko obce Zemplín. Archeologické nálezy z okolia Zemplína prítomnosť Keltov preukázali (Pieta, 2008). O keltskom pôvode hydronyma Latorica môže svedčiť i keltské meno Laborca (po gaelsky labhar, labharra je hlučný, šumiaci). Meno rumunskej rieky Latoriţa je zrejme odvodené od rieky Lotru pôv. Latris (podobne ako Nitra – Nitrica) a môže byť tiež keltského pôvodu (v obidvoch prípadoch ide o horské rieky a nedá sa vylúčiť ani zvukomalebný pôvod).

Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка II. Москва, 1979.
Buza M.: On the origins and historical evolution of toponymy on the territory of Romania. www. rjgeo.ro/atassuri . Publikované 2010.
Iordan, I.: Toponimia romînească. Bucureţi, 1963.                                                   
Ondruš Š.: Slovenské rieky - pôvod mien. Studia Academica Slovaca. 1979, 8: 269-287.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory slov. Martin, 2000.
Pieta K.: Keltské osídlenie Slovenska. Nitra, 2008
Schachmatov A. A.: Zu den ältesten slavisch-keltischen Beziehungen. Archiv für slavische Philologie. 1912, 33: 51-99.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
de Vaan M.: Etymological Dictionary of Latin and the other Italic Languages. Leiden - Boston, 2008.
Šmilauer V.: Šimon Ondruš: Slovenské rieky - pôvod mien. Zpravodaj místopisní komise ČSAV. 1981, 22 (1-2): 151-156.
Varsik B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, 1990.

Motivácia pomenovania jarabiny vtáčej (Sorbus aucuparia) v germánskych, keltských a slovanských jazykoch

Rebro má v germánskych a slovanských jazykoch rovnaké východiská. Predpokladá sa, že pochádza gr.  ἐρέφω = pokrývať, prekrývať, ὀροφή = krov, strecha. Vo väčšine slovanských jazykov je to rebro, čes. žebro, poľ. żebro, ziobro, hluž. rjebło, dluž. rjobro i rjobło. Po nemecky je to Rippe, v stredoveku rippe, rib(b)e, rieb, ribbi, angl. rib, nór. ribbe, dán. ríbben, šv. rèvben, isl. rifbein. V slovanských jazykoch sú podľa rebra, prípadne rebríka pomenované viaceré rastliny s perovitozloženými listami. Najčastejšie je to papraď (Dryopteris): čertovo rebro, vlčie rebro, hadie rebríky, rebrínie, rebríčie, rebričina a pod., perovník (Matteuccia) je poľ. żebrówka, rebrovka (Blechnum) je čes. žebrovnice, perutník (Hottonia) je čes. žebratka, rebrica (Libanotis) je čes. žebřice, sezel (Seseli) je poľ. zebrzyca i  żebrówka, myší chvost (Achillea) je po česky žebříček, stčes. řebřík, sch. rebrac, nátržník husí (Potentilla anserina) je slk. dial. rebrínie, drabinka. Vratič (Tanacetum) je rus. rjabínka, rjabišnik, díkaja rjabína, ukr. riabínnik, díka horobína.

Podobne ako uvedené rastliny aj jarabina vtáčia (Sorbus aucuparia) má perovitozložené listy pripomínajúce vtáčie pero alebo rebrá na hrudnej kostre človeka alebo iných stavovcov, prípadne krov strechy. Pomenovanie jarabiny je všeslovanské: dluž. jerébina, hluž. wjerjebina, poľ. jarząb, čes. jeřáb, dial. jahřabina, řeřáb, jerábník, sln. jerebíka, sch. jarèbika, rus. rjabína, dial. grabína, jarobína, ukr. horobína, dial. horóba, orába a vorób. Pri objasňovaní pôvodu slova jarabina, rus. rjabína je lákavé hľadať súvislosť s príd. menom jarabý, rus. rjabój, s významom strakatý, pestrý. Takejto súvislosti však niet. Východisko treba hľadať v slovách ὀροφή, rib, rebro. Motivácia pomenovania jarabiny je rovnaká ako pri jaseni (Fraxinus), ktorý má tiež perovitozložené listy.

Predpokladá sa, že keltský názov jaseňa vychádza z protokeltského koreňa *osno-. Kymersky je to onnen, onn, kornsky onnen, bretónsky unn, írsky nuin, staroírsky uinnius. Rebro sa povie po írsky asna, gaelsky aisen, starokornsky a kymersky asen. Jaseň je teda pomenovaný podľa listov, ktoré sa podobajú na rebrá. Jarabina sa v keltských jazykoch nazýva „jaseň s bobuľami (angl. berry), presnejšie s malvičkami“. Staroírsky je to cáerthenn, írsky  caorthann, gaelsky caorann, mannsky keirn, kymersky cerddinen, kornsky kerdhynen, bretónsky kerzhinenn. Prvá časť týchto slov je bobuľa: stír. cáir, gael. caor, druhá časť znamená jaseň.

V germánskych jazykoch sa jarabina povie anglicky mountain ash (horský jaseň), nemecky Eberesche. Esche je jaseň a prvá časť slova Eber- zrejme súvisí s protokeltským koreňom *eburo-  = tis (Taxus). Tis aj jarabina majú drobné červené plody. V týchto jazykoch sa jarabina považovala za formu jaseňa, pričom motiváciou sú nepochybne perovitozložené listy obidvoch drevín. Germánske pomenovanie jaseňa možno odvodiť z arm. oskr, korn. ascorn, bret. ascourn, kymr. asgurn, strkymr. ascurn, ascwrn, čo je kosť, pretože listy jaseňa pripomínajú rebrá, čiže kosti, kostru človeka. V starej angličtine sa jaseň (ash) volal æsc, v starej nemčine to bol asc, asca, asch i esch(e).

V keltských jazykoch a nemčine má jaseň i jarabina rovnaké meno, len jarabina je jaseň s boboľami. V angličtine je jarabina horský jaseň. Staršie je pomenovanie jaseňa, lebo má rovnakú motiváciu v baltských, germánskych, keltských i slovanských jazykoch. Meno jarabiny je mladšie a Slovania využili nové slovo rebro (z gr. ὀροφή) namiesto pôvodného keltského asen. Rovnako postupovali aj Nemci pri pomenovaní oskoruše, bot. jarabina oskorušová (Sorbus domestica). Oskoruša sa povie nemecky Sperberbaum, Speierlingsbaum, Sperbe, Spierbaum, Spierling, v stredoveku sperboum, spirboum a niekedy označuje aj jarabinu (Vogelbeerbaum). Gréckemu slovu ὀροφή vo význame krov, drevená konštrukcia krovu zodpovedá nem. Sparren, Dachsparren, Sparrenwerk, Sparrwerk, Rippenwerk, v stredoveku sparro, sparre, dán. tágspar, spǽrrevark, angl. spar, stnord. sparri, lot. spares. V tomto prípade je východiskom pre pomenovanie oskoruše, nem. Sperberbaum germánske pomenovanie krovu. Je tovnaká motivácia ako pri jarabine, lebo obidve dreviny majú perovitozložené listy. Podľa perovitozložených listov je pomenovaný aj túžobník brestolistý (Filipendula ulmaria), nem. Spierstaude, vojnovka (Polemonium), nem. Sperrkraut, Sperberkraut, Leiterblatt a tavoľníkovec jarabinolistý (Sorbaria sorbifolia), nem. Spierstrauch, rus. rjabínnik, ukr. horobínnik. Anglickému sparrow-grass (Asparagus) zodpovedá sch. rebruša a rum. dial. coasta-drácului (čertovo rebro). Zaujímavou dvojicou je šv. kärrspira a gael. lus riabhach, čo je všivec močiarny (Pedicularis palustris) s perovitými listami.

Vičenec vikolistý (Onobrychis viciaefolia) je kŕmna rastlina z čeľade vikovité (Viciaceae). Jeho francúzske pomenovanie esparcet, esparcette je zaznamenané až okolo roku 1600, no prevzali ho viaceré európske jazyky: šp. esparcet, tal. esparceta, rum. sparcétӑ, nem. Esparsette, alb. esparsetë, lot. esparsete, čes. esparseta, sparseta, šparzeta, rus. esparcét, poľ. esparzeta. Aj pôvod tohto slova treba hľadať v germ. sparre (krov), ktoré prešlo do stredovekej francúzštiny v podobe, espars, esparre s rovnakým významom. Všetky rastliny z čeľade vikovité (Viciaceae) majú perovitozložené listy. Je možné, že aj vika (Vicia) a cícer (Cicer) (ὄροβος resp. ἐρέβινϑος) sú v gréčtine pomenované podľa tvaru listov.