Lopúch väčší (Arctium lappa) je rastlina s veľkými listami. Jeho plody s háčikmi sa zachytávajú na odeve ľudí a srsti zvierat. Je bežne rozšírený od nížin po horské pásmo. Lopúch bol motiváciou pre viaceré toponymá na Slovensku. Lopušné Pažite tvorili pôvodne dve obce: Lopušná, 1598 Lapussina, 1658 Lapusna a Pažite, 1662 Pazittje. Vrch Lopušná je v Nízkych Javorníkoch, Veľkej Fatre a Muránskej planine, Lopušná dolina je južne od Svitu i v Malej Fatre. Lopúch dal meno aj viacerým potokom. Mená potokov Lopušná a Do Lopušnej v povodí Turca odvodzuje Krško (2003) od lopúcha. Pri potokoch Lopušná v povodí Váhu a Lopušný, inak i Vadičovský potok v povodí Kysuce uvádzajú Krško (2011), resp. Krško, Velička (2011) aj vedecký názov rodu – lopúch (Arctium). Do tretice, pri potoku Lopušné v povodí Hrona uvádza Krško (2008) aj druhové meno – lopúch väčší (Arctium lappa). V slovenských nárečiach sa pod lopúchom rozumie nielen rod lopúch (Arctium) ale aj deväťsil (Petasites). Pod malým, resp. horkým lopúchom sa rozumel podbeľ (Tussilago). Dva významy fytonyma lopúch (Arctium i Petasites) uvádza aj Historický slovník slovenského jazyka II. Kálal (1924) pod lopúchom rozumel len deväťsil. Slovník slovenských nárečí uvádza pod heslom lopúch len rod lopúch (Arctium) a podbeľ (Tussilago), deväťsil chýba. V prípade spomínaných horských potokov i ďalších toponymách sa pod lopúchom určite rozumel deväťsil (Petasites) a nie lopúch (Arctium). Deväťsil tvorí v údoliach horských potokov súvislé zapojené porasty.
Kálal M. Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica, 1924.
Krško J.: Hydronymia povodia Turca. Banská Bystrica, 2003.
Krško J.: Hydronymia povodia Hrona. Banská Bystrica, 2008.
Krško J.: Hydronymia horného povodia Váhu (od povodia Rajčianky po prameň Váhu). Banská Bystrica, 2011.
Krško J., Velička D.: Hydronymia povodia Kysuce. Banská Bystrica, 2011.
Historický slovník slovenského jazyka II. Bratislava, 1992.
Slovník slovenských nárečí II. Bratislava, 2006.
pondelok 3. júna 2013
štvrtok 4. apríla 2013
Etymológia fytonyma imelo a Mistel (Viscum)
Imelo biele (Viscum album) je poloparazitická rastlina rastúca v korunách stromov. Vodu a živiny odoberá svojmu hostiteľovi, jej zelené listy sú však schopné fotosyntézy. Imelo si najviac vážili Kelti, pre ktorých to bola posvätná rastlina. Podľa Camerona (1883) jej mená ako gael. a ír. uile-ice, ír. uile iceach, kymr. oll-iach, uchelwydd, uchelfar majú význam univerzálny liek. Latinské vīscum znamená 1. imelo, 2. lep na vtáky, vīscōsus je lepkavý. Grécke ίξός je plod imela i lep z neho. Latinské i grécke meno imela súvisí s využívaním jeho plodov na výrobu lepidla na vtáky. Kluge (2002) o názve Mistel, čo je imelo po nemecky píše: „mhd. mistel m., ahd. mistil, as. mistil m. Aus germ. *mistilō f. „Mistel“, auch in anord. mistilteinn m., ae. mistel m (?). Wohl Lautvariante zu der lat. Entsprechung viscum n., auch gr. ixós m.; also *mihs-tlo-.“ V anglickom mistletoe druhá časť -toe znamená konár, pôvod prvej časi – mistle je neznámy. Falk a Thorp (1960) odvodzujú slovo Mistel z nem. Mist, germ. *mista- „hnoj, trus“. Vychádzajú z toho, že vtáky živiace sa plodmi imela roznášajú jeho semená trusom. Takáto etymológia však predpokladá, že Germáni najprv spoznali mechanizmus prenášania semien rastliny a až potom jej dali meno. Podľa Vasmera (1971) sa pôvod názvu imelo hľadá v rôznej chuti jej plodov: stind. amlás, amblás „kyslý“, alb. ëmblë „sladký“, tëmblë „žlč“, lat. amārus „horký“, sthn. ampfaro „štiav“. Obsah plodov imela je lepivý, preto by ich sotva niekto jedol. Machek (1954) píše: „Preslova věta „původ jména národního neznámý“ platí dosud. Brückner měl za to, že to slovo patří ke jmu, jmouti (*jьmǫ, *jęti), protože ze jmélí dělali lep na jímání, chytání ptáků.“ V novšej práci (Machek, 1971) autor píše, že slovo je asi „praevropské“. Novšie Rejzek (2001) píše, slovo je asi z ie. slovného základu *em- „brať, chytať“ (jmout). Motiváciou môže byť parazitický spôsob života rastliny či fakt, že z jej bobúľ sa vyrábal lep na vtáky.
Názov imelo je všeslovanský: slk. dial. omela, omelie, omelo, omaľja, omeľja, jemelo, jemalo, mel, emelo, čes. amala, bleskové koště, čarodějná metla, čertovo koště, dubové mejlí, emelo, gmejlí, hromová metla, hímelí, hýmelí, jamela, jemalo, jemela, jemelí, jímelí, jmel, jmelí, melé, mílí, mel, omejlí, omela, omelie, omelo (Rystonová, 2007), poľ. jemioła, hluž. jemjélina, dluž. jémjélina, jémjoł, cartowe chožyšćo, rus. oméla, ukr. iméla, oméla, čortove pomelo, namelina, rus. oméla, bul. ìmel, sch. ìmela, mèla, sln. oméla, csl. imela. Príbuzné je aj pomenovanie imela v baltských jazykoch: lit. ãmalas, lot. amuols, amuls, āmals.
Ometlo je slamená, brezová alebo čečinová metla na dlhej rúčke na vymetanie pekárskej pece. Jeho ľudové názvy sú omel, omelo, omolo, omälo, omielce, čes. pometlo, poľ. pomiotło, sln. ométalnica, ométalo, rus., ukr. pomeló. Východiskom je sloveso miesť, stsl. mesti, rus., ukr. mestí, brus. mescь, poľ. mieść, hluž. mjeść, dluž. mjasć, sln., sch. mésti a príbuzné slovesá ako je omiesť, poometať, pozametať, rus. pomestí, sch. pomèsti, pòmesti, omèsti, sln. pomêsti, omêsti, mac. pomete a pod. Z psl. mesti je aj metla, rus. metlá, dem. metëlka, ukr. mitlá, poľ. miotła, sln. métla, sch. mètla, bul. metlà, psl. *metьla. Rastliny imela pripomínajú metlu, pomelo, omelo, preto v slovanských jazykoch je motiváciou tohto fytonyma podobnosť s metlou. Vyjadrujú to aj ľudové mená: čes. čarodějná metla, hromová metla, čertovo koště, bleskové koště (čes. koště = metla), dluž. cartowe chozyšćo (dluž. chozyšćo = metla), ukr. čortove pomeló. Rastliny imela v korunách stromov pripomínajú čarovníky, čo sú zhluky vetvičiek pripomínajúce vtáčie hniezda. Tieto deformácie drevín spôsobujú choroby alebo sú fyziologického pôvodu. Čarovníkom, ktoré pripomínajú imelo sa hovorí aj hromová, čes. čarodějná metla. Ruské veďmino pomeló , angl. witch broom, nem. Hexenbesen je bosorkina metla. V Nemecku sa miestami hovorí Hexenbesen čarovníku aj imelu.
Podľa metly a jej slovných derivátov je pomenovaných veľa rastlín. Metlina (panicula) je zložený strapec a tento typ súkvetia má veľa rastlín, predovšetkým trávy. Slovo metla je vo fytonyme metlica, čes. metlice (Deschampsia), rus. metlíca, poľ. miotła – metlička (Apera), metluška, čes. metlička (Avenella), čes. dial. metlovník, metlovka – prútnatec metlovitý (Sarothamnus scoparius), metla zlatá – zlatobyľ obyčajná (Solidago virgaurea), metlice šedivá (Corynephorus canescens), metlice vlašská – mätonoh mnohokvetý (Lolium multiflorum), metlice francouská (Arrhenatherum elatius), bul. díva metlà – vres obyčajný (Calluna vulgaris), metlíka – 1. breza (Betula), 2. nevädza (Centaurea), metlíčina – nevädza poľná (Centaurea cyanus), sln. metlíka, sch. mètlika – palina (Artemisia), rus. dial. metljúk (Agrostis), metlika (Poa), ukr. dial. mitlá (Artemisia annua) a iné. Tieto mená rastlín sú odvodené od metly, meno imela (omela) je odvodené od metly na vymetanie chlebovej pece, t.j. ometla > omela a pometla > pomela. V slovenských nárečiach sa aj čečina a chvoja určená na výrobu ometla volala omelo, omelie, omelina.
Výsledkom predchádzajúcej analýzy je, že meno imela je motivované podobnosťou s ometlom, omelom, pometlom, pomelom, metlou a pod. Staršie sú názvy omelo, omela, mladšie je imelo, jemelo, jmelí. V inom svetle sa teraz ukazujú nemecké slová Mist a Mistel. Kluge (2002) spája apelatívum Mist s germ. *meig-a- a so slovesami: stind. méhati, gr. ὀμείχω, lat. mingere, stlit. mỹžti a sch. mížati s významom vylučovať moč, močiť. Nemecké Mist a holandské mest sa do slovenčiny prekladá ako hnoj, trus. Iné pomenovanie trusu je slk. výmet, čes. výmět, rus. pomët, poľ. pomiot a to isté znamená aj litovské méšlas a lotyšské mēsli. Tieto slová súvisia so stsl. mesti s významom metať, vrhať a lit. mèsti, lot. mest znamenajúcimi to isté. Nemecké Mist má aj ďalšie významy: smeť, smetie a smetisko. Aj tieto slová sú odvodené zo stsl. slovesa mesti, ale s významom miesť, zametať, zmetať, čes. smetati, smítati, smétati. Srbochorvátske pòmet je 1. odpad, 2. potrat. Vysúvaniu, vytláčaniu „vyvrhnutiu“ klasu z pošvy posledného listu obilnín sa hovorí metanie (klasenie). Slovo Mist súvisí s pôvodným významom slovesa mesti „metať, vrhať“. Názov imela – Mistel, germ. *mihs-tlo-, *mistilō f. súvisí tiež so slovesom mesti, v tomto prípade s významom „miesť, zametať“ a jeho derivátmi metla, mitla, pometlo, ometlo, pomelo, omelo. Podobnosť omela (metly) s poloparazitickou rastlinou Viscum album bolo motiváciou fytonyma imelo i nem. Mistel. Machek (1954) predpokladá, že imelo má balto-slovanský pôvod. Litovské mèsti a lotyšské mest znamená len metať, vrhať, nie zametať.
Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка III. Москва, 1971.
Cameron J.: Gaelic names of plants. Edinburgh and London, 1883.
Falk H.S. a Torp A.: Norwegisch-Dänisches etymologisches Wörterbuch. Oslo & Bergen, 1960.
Kluge F.: Etymologisches Wörterbuch der deutschen Sprache. Berlin – New York, 2002.
Machek V.: Česká a slovenská jména rostlin. Praha, 1954.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.
Rystonová I.: Průvodce lidovými názvy rostlin. Praha, 2007.
Názov imelo je všeslovanský: slk. dial. omela, omelie, omelo, omaľja, omeľja, jemelo, jemalo, mel, emelo, čes. amala, bleskové koště, čarodějná metla, čertovo koště, dubové mejlí, emelo, gmejlí, hromová metla, hímelí, hýmelí, jamela, jemalo, jemela, jemelí, jímelí, jmel, jmelí, melé, mílí, mel, omejlí, omela, omelie, omelo (Rystonová, 2007), poľ. jemioła, hluž. jemjélina, dluž. jémjélina, jémjoł, cartowe chožyšćo, rus. oméla, ukr. iméla, oméla, čortove pomelo, namelina, rus. oméla, bul. ìmel, sch. ìmela, mèla, sln. oméla, csl. imela. Príbuzné je aj pomenovanie imela v baltských jazykoch: lit. ãmalas, lot. amuols, amuls, āmals.
Ometlo je slamená, brezová alebo čečinová metla na dlhej rúčke na vymetanie pekárskej pece. Jeho ľudové názvy sú omel, omelo, omolo, omälo, omielce, čes. pometlo, poľ. pomiotło, sln. ométalnica, ométalo, rus., ukr. pomeló. Východiskom je sloveso miesť, stsl. mesti, rus., ukr. mestí, brus. mescь, poľ. mieść, hluž. mjeść, dluž. mjasć, sln., sch. mésti a príbuzné slovesá ako je omiesť, poometať, pozametať, rus. pomestí, sch. pomèsti, pòmesti, omèsti, sln. pomêsti, omêsti, mac. pomete a pod. Z psl. mesti je aj metla, rus. metlá, dem. metëlka, ukr. mitlá, poľ. miotła, sln. métla, sch. mètla, bul. metlà, psl. *metьla. Rastliny imela pripomínajú metlu, pomelo, omelo, preto v slovanských jazykoch je motiváciou tohto fytonyma podobnosť s metlou. Vyjadrujú to aj ľudové mená: čes. čarodějná metla, hromová metla, čertovo koště, bleskové koště (čes. koště = metla), dluž. cartowe chozyšćo (dluž. chozyšćo = metla), ukr. čortove pomeló. Rastliny imela v korunách stromov pripomínajú čarovníky, čo sú zhluky vetvičiek pripomínajúce vtáčie hniezda. Tieto deformácie drevín spôsobujú choroby alebo sú fyziologického pôvodu. Čarovníkom, ktoré pripomínajú imelo sa hovorí aj hromová, čes. čarodějná metla. Ruské veďmino pomeló , angl. witch broom, nem. Hexenbesen je bosorkina metla. V Nemecku sa miestami hovorí Hexenbesen čarovníku aj imelu.
Podľa metly a jej slovných derivátov je pomenovaných veľa rastlín. Metlina (panicula) je zložený strapec a tento typ súkvetia má veľa rastlín, predovšetkým trávy. Slovo metla je vo fytonyme metlica, čes. metlice (Deschampsia), rus. metlíca, poľ. miotła – metlička (Apera), metluška, čes. metlička (Avenella), čes. dial. metlovník, metlovka – prútnatec metlovitý (Sarothamnus scoparius), metla zlatá – zlatobyľ obyčajná (Solidago virgaurea), metlice šedivá (Corynephorus canescens), metlice vlašská – mätonoh mnohokvetý (Lolium multiflorum), metlice francouská (Arrhenatherum elatius), bul. díva metlà – vres obyčajný (Calluna vulgaris), metlíka – 1. breza (Betula), 2. nevädza (Centaurea), metlíčina – nevädza poľná (Centaurea cyanus), sln. metlíka, sch. mètlika – palina (Artemisia), rus. dial. metljúk (Agrostis), metlika (Poa), ukr. dial. mitlá (Artemisia annua) a iné. Tieto mená rastlín sú odvodené od metly, meno imela (omela) je odvodené od metly na vymetanie chlebovej pece, t.j. ometla > omela a pometla > pomela. V slovenských nárečiach sa aj čečina a chvoja určená na výrobu ometla volala omelo, omelie, omelina.
Výsledkom predchádzajúcej analýzy je, že meno imela je motivované podobnosťou s ometlom, omelom, pometlom, pomelom, metlou a pod. Staršie sú názvy omelo, omela, mladšie je imelo, jemelo, jmelí. V inom svetle sa teraz ukazujú nemecké slová Mist a Mistel. Kluge (2002) spája apelatívum Mist s germ. *meig-a- a so slovesami: stind. méhati, gr. ὀμείχω, lat. mingere, stlit. mỹžti a sch. mížati s významom vylučovať moč, močiť. Nemecké Mist a holandské mest sa do slovenčiny prekladá ako hnoj, trus. Iné pomenovanie trusu je slk. výmet, čes. výmět, rus. pomët, poľ. pomiot a to isté znamená aj litovské méšlas a lotyšské mēsli. Tieto slová súvisia so stsl. mesti s významom metať, vrhať a lit. mèsti, lot. mest znamenajúcimi to isté. Nemecké Mist má aj ďalšie významy: smeť, smetie a smetisko. Aj tieto slová sú odvodené zo stsl. slovesa mesti, ale s významom miesť, zametať, zmetať, čes. smetati, smítati, smétati. Srbochorvátske pòmet je 1. odpad, 2. potrat. Vysúvaniu, vytláčaniu „vyvrhnutiu“ klasu z pošvy posledného listu obilnín sa hovorí metanie (klasenie). Slovo Mist súvisí s pôvodným významom slovesa mesti „metať, vrhať“. Názov imela – Mistel, germ. *mihs-tlo-, *mistilō f. súvisí tiež so slovesom mesti, v tomto prípade s významom „miesť, zametať“ a jeho derivátmi metla, mitla, pometlo, ometlo, pomelo, omelo. Podobnosť omela (metly) s poloparazitickou rastlinou Viscum album bolo motiváciou fytonyma imelo i nem. Mistel. Machek (1954) predpokladá, že imelo má balto-slovanský pôvod. Litovské mèsti a lotyšské mest znamená len metať, vrhať, nie zametať.
Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка III. Москва, 1971.
Cameron J.: Gaelic names of plants. Edinburgh and London, 1883.
Falk H.S. a Torp A.: Norwegisch-Dänisches etymologisches Wörterbuch. Oslo & Bergen, 1960.
Kluge F.: Etymologisches Wörterbuch der deutschen Sprache. Berlin – New York, 2002.
Machek V.: Česká a slovenská jména rostlin. Praha, 1954.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.
Rystonová I.: Průvodce lidovými názvy rostlin. Praha, 2007.
štvrtok 28. marca 2013
Motivácia pomenovania fytonyma bukvica (Betonica)
Betonika lekárska (Betonica officinalis) sa v literatúre často uvádza aj pod latinským menom Stachys officinalis. Jej všeslovanské meno je bukvica, slk. dial. bukvica, bukva, čes. bukvice, bukovice, bukva, bukvín, stčes. bukvicě, poľ. bukwica, bukwa, bugwica, hluž. bukwica, ukr. bukva, bukvicja, bukovica, bukovnik, buk-trava, bukivka, rus. búkvica, búkovica, bukovina, sln. búkvica, bókvica, sch. bukvica, bokvica. Meno bukvica majú aj iné druhy rastlín, sch. bukva, bokva, bukvica a bokvica je skoroceľ (Plantago), marulka (Calamintha), čistec (Stachys) a hlaváč (Scabiosa), mac. bukvica a bul. bukovica je skoroceľ (Plantago), čes. bukvice bílá, slk. bukva, bukvica biela a rus. búkvica bélaja je prvosienka (Primula). Historický slovník slovenského jazyka má pri hesle bukovica veroniku obyčajnú (Veronica chamaedrys). Je možné, že toto meno mala aj veronika klasnatá (V. spicata). Po rusky búkvica lesnaja je čistec lesný (Stachys silvatica) a búkvica ruskaja je zbehovec plazivý (Ajuga reptans). Na druhej strane má betonika lekárska aj iné mená, napr. ukr. gašnik, diman, zolotnik, šalfej polevoj, babka, dedik, jakivka, sorokozub, starovina, konuper, chorv. jetrnjak, čistac, ranjak, ranka, serpač, srpec, bul. ranlíst, rošòvina atď.
O motivácii fytonyma bukvica Machek (1954) píše: „Dosud jediný pokus o výklad jejího jména je u Rostafińského; že prý je od buk, poněvadž má listí na okraji srstnaté podobně jako buk. Zdá se, že je možno tomu přisvědčiti“. Tento názor cituje bez pripomienok aj Bezlaj (1977). Ten istý autor (Machek, 1971) o niekoľko rokov uvádza: „Bukvice je velmi vážená rostlina léčivá. Ale vědomost o její léčivosti přišla k nám snad z ciziny, a tedy i jméno je snad ze střlat. betonica: cizí slovo bylo mnohonásobně a pronikavě změněno, nakonec přichýleno – bukvice má listí na okraji ostnaté jako buk – k domácímu slovu pro plod buku“. Objasnenie pôvodu fytonyma bukvica podobnosťou listov buka a betoniky neobstojí hlavne z dôvodov botanických. Machek často hľadá pôvod slovanských mien rastlín a živočíchov v neslovanských, najmä praeurópskych jazykoch. Objasniť zmenu betonica > bukvica by však bola príliš komplikovaná a autor sa ju ani nepokúsil naznačiť. O názve bukvice (bílá), čo je prvosienka (Primula) M. Krobotová píše: „Název bukvice vychází zřejmě z toho, že listy petrklíče jsou na okraji srstnaté jako plody buku“. Ani toto prirovnanie plodov buka a listov prvosienky nezodpovedá realite a vychádza len z predstáv jazykovedcov. Biela bukvica má svoje meno najskôr prenesené z betoniky, ktorá sa volá aj červená bukvica.
Rodové meno Stachys má grécky pôvod, pričom στάχυς je: 1. obilný klas, 2. bot. čistec. Súkvetie klas majú nielen obilniny ale aj skoroceľ i viaceré vstavačovité a hluchavkovité rastliny, okrem iných aj betonika (bukvica). Meno rodu Stachys je teda motivované typom súkvetia tejto rastliny, ktorým je klas. Starí Slovania našli podobnosť medzi súkvetím betoniky (bukvice) a plodom buka lesného (Fagus silvatica), ktorým je bukvica. Bukvice sú trojboké nažky, v čase dozrievania ukryté v čiaškach (cupula) zložených zo štyroch cípov. Povrch čiašky je pokrytý početnými, na konci zahnutými tuhými ostňami a mäkkými riedkymi chlpmi. Čiašku má napríklad aj gaštan (Castanea) a dub (Quercus). Meno bukvice (Betonica) je motivované tvarom neotvorenej čiašky buka lesného, ktorá sa podobá súkvetiu (klasu) betoniky na počiatku kvitnutia. Meno bukvica majú aj skoroceľ, marulka, čistec, hlaváč a iné rastliny, pričom motivácia je rovnaká. Objasnenie pôvodu fytonyma bukvica je veľmi jednoduché, priezračné a nevyžaduje krkolomné linguistické konštrukcie.
Bezlaj F.: Etimološki slovar slevenskego jezika I. Ljubljana, 1977.
Krobotová M.: O slovech a slovních spojeních. kcjl.upol.cz/krobotova/aktuality.doc
Machek V.: Česká a slovenská jména rostlin. Praha, 1954.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Historický slovník slovenského jazyka I. Bratislava, 1991.
O motivácii fytonyma bukvica Machek (1954) píše: „Dosud jediný pokus o výklad jejího jména je u Rostafińského; že prý je od buk, poněvadž má listí na okraji srstnaté podobně jako buk. Zdá se, že je možno tomu přisvědčiti“. Tento názor cituje bez pripomienok aj Bezlaj (1977). Ten istý autor (Machek, 1971) o niekoľko rokov uvádza: „Bukvice je velmi vážená rostlina léčivá. Ale vědomost o její léčivosti přišla k nám snad z ciziny, a tedy i jméno je snad ze střlat. betonica: cizí slovo bylo mnohonásobně a pronikavě změněno, nakonec přichýleno – bukvice má listí na okraji ostnaté jako buk – k domácímu slovu pro plod buku“. Objasnenie pôvodu fytonyma bukvica podobnosťou listov buka a betoniky neobstojí hlavne z dôvodov botanických. Machek často hľadá pôvod slovanských mien rastlín a živočíchov v neslovanských, najmä praeurópskych jazykoch. Objasniť zmenu betonica > bukvica by však bola príliš komplikovaná a autor sa ju ani nepokúsil naznačiť. O názve bukvice (bílá), čo je prvosienka (Primula) M. Krobotová píše: „Název bukvice vychází zřejmě z toho, že listy petrklíče jsou na okraji srstnaté jako plody buku“. Ani toto prirovnanie plodov buka a listov prvosienky nezodpovedá realite a vychádza len z predstáv jazykovedcov. Biela bukvica má svoje meno najskôr prenesené z betoniky, ktorá sa volá aj červená bukvica.
Rodové meno Stachys má grécky pôvod, pričom στάχυς je: 1. obilný klas, 2. bot. čistec. Súkvetie klas majú nielen obilniny ale aj skoroceľ i viaceré vstavačovité a hluchavkovité rastliny, okrem iných aj betonika (bukvica). Meno rodu Stachys je teda motivované typom súkvetia tejto rastliny, ktorým je klas. Starí Slovania našli podobnosť medzi súkvetím betoniky (bukvice) a plodom buka lesného (Fagus silvatica), ktorým je bukvica. Bukvice sú trojboké nažky, v čase dozrievania ukryté v čiaškach (cupula) zložených zo štyroch cípov. Povrch čiašky je pokrytý početnými, na konci zahnutými tuhými ostňami a mäkkými riedkymi chlpmi. Čiašku má napríklad aj gaštan (Castanea) a dub (Quercus). Meno bukvice (Betonica) je motivované tvarom neotvorenej čiašky buka lesného, ktorá sa podobá súkvetiu (klasu) betoniky na počiatku kvitnutia. Meno bukvica majú aj skoroceľ, marulka, čistec, hlaváč a iné rastliny, pričom motivácia je rovnaká. Objasnenie pôvodu fytonyma bukvica je veľmi jednoduché, priezračné a nevyžaduje krkolomné linguistické konštrukcie.
Bezlaj F.: Etimološki slovar slevenskego jezika I. Ljubljana, 1977.
Krobotová M.: O slovech a slovních spojeních. kcjl.upol.cz/krobotova/aktuality.doc
Machek V.: Česká a slovenská jména rostlin. Praha, 1954.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Historický slovník slovenského jazyka I. Bratislava, 1991.
piatok 22. marca 2013
Pôvod fytonyma rešetliak (Rhamnus)
Rešetliak prečisťujúci (Rhamnus cathartica L.) je stredne veľký ker s nepravidelnou korunou. Konáre sú protistojné, na konci spravidla otŕnené. Listy sú oválne, kvety nenápadné, plody majú veľkosť hrachu, zrelé sú čiernej farby. Vo viacerých jazykoch je rešetliak pomenovaný podľa tŕňov na konci konárov, napr. angl. buckthorn, nem. Kreutzdorn, Wegdorn, hol. wegedoorn, dán. vrietorn, maď. varjútövis benge, tal. spin cervino, špan. espína cervína, rum. spinul cerbului, rus. krušína koljúčaja, pridoróžnaja iglá, gael. ramh droighionin a pod. Meno rodu Rhamnus je z gr. ῥάμυος „druh pichľavého kra“. Plody rešetliaka sú nejedlé, preto sú ponechávané pre živočíchy, napr. sch. pàsji dren, pàsjakovina, sln. čistilna kozja češnja, čes. psí jahůdky, vlčí třešně, nem. Hirschdorn a iné.
Slovenskému rešetliaku zodpovedá čes. řešetlák, stpoľ. rzeszecina, rzeszenica, trzȩsiecina a dluž. rašeśin a raśešyna. Machek (1954) uvádza dva názory na pôvod týchto mien 1. z rešetliaka sa vyrábali rešetá (Rostafiński), 2. súvisí so stslov. rěšiti = uvolňovať, rozpúšťať, vzhľadom na prečisťujúce účinky jeho plodov (Polívka). Macheka nepresvedčil ani jeden z výkladov. Podľa neho je slovo pravdepodobne cudzie, asi orientálne, ale prameň nepozná.
Ruské sloveso razrešíť má významy: 1. dovoliť, povoliť niečo 2. rozriešiť, vyriešiť 3. rozviazať 4. uvoľniť, oslobodiť 5. oslobodiť, zbaviť od niečoho. Po srbo-chorvátsky réšiti se znamená zbaviť sa koho, čoho, rešénje je 1. riešenie 2. rozhodnutie 3. zbavenie. Slovinské reševáti znamená zbavovať, vyslobodzovať, zachraňovať od čoho, reševálec je osloboditeľ, záchranca, spasiteľ. Východiskom je stsl. рѣшати, рѣшити (lat. solvere) „uvolniť, odviazať, spustiť, vyslobodiť“. Využitie uvedených slov vo fytonyme rešetliak súvisí s laxatívnymi účinkami jeho plodov. To potvrduje aj latinské druhové meno cathartica (z gr. καθαρτικός), t.j. čistiaci, prečisťujúci. Túto vlastnosť vyjadruje aj bulh. slabítelna zъrníka (slabítelen = preháňavý, prečisťujúci), sln. čistilna kozja češnja, nem. Purgierwegdorn, Purgierkirche (Purgiermittel = preháňadlo), fr. nerprun purgatif. Východiskom je lat. pūrgo, -āre „očisťovať, oslobodzovať“. Polívkov názor, že meno rešetliaka súvisí s jeho laxatívnymi účinkami je zrejme správny a pôvod fytonyma je slovanský.
Machek V.: Česká a slovenská jména rostlin. Praha, 1954.
Slovenskému rešetliaku zodpovedá čes. řešetlák, stpoľ. rzeszecina, rzeszenica, trzȩsiecina a dluž. rašeśin a raśešyna. Machek (1954) uvádza dva názory na pôvod týchto mien 1. z rešetliaka sa vyrábali rešetá (Rostafiński), 2. súvisí so stslov. rěšiti = uvolňovať, rozpúšťať, vzhľadom na prečisťujúce účinky jeho plodov (Polívka). Macheka nepresvedčil ani jeden z výkladov. Podľa neho je slovo pravdepodobne cudzie, asi orientálne, ale prameň nepozná.
Ruské sloveso razrešíť má významy: 1. dovoliť, povoliť niečo 2. rozriešiť, vyriešiť 3. rozviazať 4. uvoľniť, oslobodiť 5. oslobodiť, zbaviť od niečoho. Po srbo-chorvátsky réšiti se znamená zbaviť sa koho, čoho, rešénje je 1. riešenie 2. rozhodnutie 3. zbavenie. Slovinské reševáti znamená zbavovať, vyslobodzovať, zachraňovať od čoho, reševálec je osloboditeľ, záchranca, spasiteľ. Východiskom je stsl. рѣшати, рѣшити (lat. solvere) „uvolniť, odviazať, spustiť, vyslobodiť“. Využitie uvedených slov vo fytonyme rešetliak súvisí s laxatívnymi účinkami jeho plodov. To potvrduje aj latinské druhové meno cathartica (z gr. καθαρτικός), t.j. čistiaci, prečisťujúci. Túto vlastnosť vyjadruje aj bulh. slabítelna zъrníka (slabítelen = preháňavý, prečisťujúci), sln. čistilna kozja češnja, nem. Purgierwegdorn, Purgierkirche (Purgiermittel = preháňadlo), fr. nerprun purgatif. Východiskom je lat. pūrgo, -āre „očisťovať, oslobodzovať“. Polívkov názor, že meno rešetliaka súvisí s jeho laxatívnymi účinkami je zrejme správny a pôvod fytonyma je slovanský.
Machek V.: Česká a slovenská jména rostlin. Praha, 1954.
O fytonyme kaška
Kaška, podobne ako ziabor nie je meno jedného druhu alebo rodu rastlín ale sú takto pomenované rastliny patriace do viacerých čeľadí. Na časti západného a stredného Slovenska sa pod kaškou najčastejšie rozumie prvosienka jarná (Primula veris) a vo vyšších polohách zrejme aj prvosienka vyššia (P. elatior). Iné mená tohto druhu sú káška, kašička, kaštica, kaštička a gaška. Machek (1954) sem zaraďuje aj rus. gásnik a gášnik. V ruštine i ukrajinčine tieto názvy patria aj betonike lekárskej (Betonica officinalis). Pôvod mena kaška (Primula) považuje Machek za nejasný. Zo Slovenska je známa aj ťuríča (turíčna) kaška, čo je konvalinka voňavá (Convallaria majalis) a pod menom kaška, kašička sa uvádza aj kvet bazy čiernej (Sambucus nigra).
V starej češtine kaška bol kvet bazy čiernej „flos sambuci“. V súčasnej češtine kaška i kašice je prvosienka jarná, košička i kašička je žerušnica lúčna (Cardamine pratensis), kašička je nezábudka močiarna (Myosotis palustris) a nezábudka riedkokvetá (M.sparsiflora), kašinec je púpava lekárska (Taraxacum officinale) a kaška je pastierska kapsička (Capsella bursa-pastoris). Pastierska kapsička je aj ukr. káška a sln. kášica. Lyžičník lekársky (Cochlearia officinalis) sa povie srb. kašikara, sch. kàšica, kašíčac i kašíčak. Meno káška majú viaceré rastliny v ruštine a ukrajinčine. Je to napr. rus. myší chvost obyčajný (Achillea millefolium), ľaničník siaty (Camelina sativa), vinič (Vitis), rus. a ukr. túžobník (Filipendula), ukr. lipkavec pravý (Galium verum), žerušnica (Cardamine), tarica turkestanská (Alyssum turkestanicum), rus. i ukr. kášnik je šedivka sivá (Berteroa incana), rus. kaškará je rododendron (Rhododendron chrysanthum). Meno káška majú v ruštine a ukrajinčine aj viaceré druhy ďateliny (Trifolium).
Machek (1954) píše: „Slovanské jméno kaša, čes. kaše, znamenalo původně nikoli jistý polotuhý pokrm, ale jáhly nebo krupici (tak v nářečích dosud na Moravě a na Slovensku). Kaška jsou tedy „jáhličky“ nebo „krupice“, čímž se myslí přehojná drobná semínka této byliny (pastierska kapsička). Daľ 1979), ktorého slovník je výkladový, nie etymologický píše, že meno kaška majú rastliny s veľkým počtom drobných kvietkov a púčikov. Historický slovník slovenského jazyka uvádza pri hesle kaša niekoľko významov: 1. obité alebo nahrubo zomleté (šupky zbavené) zrno niektorých kultúrnych plodín, 2. polotuhé jedlo z takto upraveného zrna, 3. hmota podobná kaši, 4. plody prosa siateho (proso sa nazýva aj žltá kaša). Mlyny sa v minulosti delili na kašné (výroba krúpov) a múčne (výroba múky). Po srbochorvátsky kašìčara je vodný mlyn. Je pravdepodobnejšie že fytonymum kaška je motivované podobnosťou kvetných púčikov s krúpmi, krúpkami i krupicou a nie početnosťou semien ako to uvádza Machek. Drobným krúpom sa veľmi podobajú biele púčiky na súkvetiach bazy čiernej, túžobníka, mnohých kapustovitých rastlín, lipkavcov i konvalinky. Aj hlávky ďateliny sú zložené z veľkého počtu drobných kvietkov (od bielych až po rôzne odtiene červenej), no podobnosť s krúpami nie je taká zjavná. Ešte problematickejšie je to pri našej prvosienke. Meno bolo buď prenesené z iného rastlinného druhu alebo je odvodené od žltej farby kvetov (proso sa nazývalo aj žltá kaša). České meno kašinec „púpava“ je najpravdepodobnejšie prenesené z prvosienky.
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка II. Москва, 1979.
Machek V.: Česká a slovenská jména rostlin. Praha, 1954.
Historický slovník slovenského jazyka II. Bratislava, 1992.
V starej češtine kaška bol kvet bazy čiernej „flos sambuci“. V súčasnej češtine kaška i kašice je prvosienka jarná, košička i kašička je žerušnica lúčna (Cardamine pratensis), kašička je nezábudka močiarna (Myosotis palustris) a nezábudka riedkokvetá (M.sparsiflora), kašinec je púpava lekárska (Taraxacum officinale) a kaška je pastierska kapsička (Capsella bursa-pastoris). Pastierska kapsička je aj ukr. káška a sln. kášica. Lyžičník lekársky (Cochlearia officinalis) sa povie srb. kašikara, sch. kàšica, kašíčac i kašíčak. Meno káška majú viaceré rastliny v ruštine a ukrajinčine. Je to napr. rus. myší chvost obyčajný (Achillea millefolium), ľaničník siaty (Camelina sativa), vinič (Vitis), rus. a ukr. túžobník (Filipendula), ukr. lipkavec pravý (Galium verum), žerušnica (Cardamine), tarica turkestanská (Alyssum turkestanicum), rus. i ukr. kášnik je šedivka sivá (Berteroa incana), rus. kaškará je rododendron (Rhododendron chrysanthum). Meno káška majú v ruštine a ukrajinčine aj viaceré druhy ďateliny (Trifolium).
Machek (1954) píše: „Slovanské jméno kaša, čes. kaše, znamenalo původně nikoli jistý polotuhý pokrm, ale jáhly nebo krupici (tak v nářečích dosud na Moravě a na Slovensku). Kaška jsou tedy „jáhličky“ nebo „krupice“, čímž se myslí přehojná drobná semínka této byliny (pastierska kapsička). Daľ 1979), ktorého slovník je výkladový, nie etymologický píše, že meno kaška majú rastliny s veľkým počtom drobných kvietkov a púčikov. Historický slovník slovenského jazyka uvádza pri hesle kaša niekoľko významov: 1. obité alebo nahrubo zomleté (šupky zbavené) zrno niektorých kultúrnych plodín, 2. polotuhé jedlo z takto upraveného zrna, 3. hmota podobná kaši, 4. plody prosa siateho (proso sa nazýva aj žltá kaša). Mlyny sa v minulosti delili na kašné (výroba krúpov) a múčne (výroba múky). Po srbochorvátsky kašìčara je vodný mlyn. Je pravdepodobnejšie že fytonymum kaška je motivované podobnosťou kvetných púčikov s krúpmi, krúpkami i krupicou a nie početnosťou semien ako to uvádza Machek. Drobným krúpom sa veľmi podobajú biele púčiky na súkvetiach bazy čiernej, túžobníka, mnohých kapustovitých rastlín, lipkavcov i konvalinky. Aj hlávky ďateliny sú zložené z veľkého počtu drobných kvietkov (od bielych až po rôzne odtiene červenej), no podobnosť s krúpami nie je taká zjavná. Ešte problematickejšie je to pri našej prvosienke. Meno bolo buď prenesené z iného rastlinného druhu alebo je odvodené od žltej farby kvetov (proso sa nazývalo aj žltá kaša). České meno kašinec „púpava“ je najpravdepodobnejšie prenesené z prvosienky.
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка II. Москва, 1979.
Machek V.: Česká a slovenská jména rostlin. Praha, 1954.
Historický slovník slovenského jazyka II. Bratislava, 1992.
streda 13. marca 2013
Etymológia fytonyma siripútka (Viburnum lantana)
Kalina sipútková (Viburnum lantana) je stredne veľký ker s oválnymi listami a krémovobielymi kvetmi. Plody sú najprv zelené, potom červené a celkom zrelé sú čierne. Jej ľudové mená sú siripútka, siripôtka, serepútka, serapútka i serypútka. Machek (1954) považuje ich pôvod za nejasný. Prvá časť názvu sir-/ser- vychádza z csl. сѣръ, rus. séryj, ukr. sírij, sln. sér, sérast „sivý, šedivý“ a s tým súvisí aj sln. seréti „šedivieť“ a sérec „človek so sivou hlavou“. Slovenské adj. šerý znamená skôr tmavý. Motiváciou sú listy pokryté na spodnej strane sivobielymi chĺpkami. Jemné chĺpky sú aj na mladých výhonkoch. Plstnatosť listov a mladých výhonkov siripútky vyjadruje aj nem. wolliger Schneeball a sch. vȕnasta ùdikovina. Listy sú na spodnej strane akoby pomúčené, čo vyjadruje iné nemecké meno: kleiner Mehlbaum, -strauch. Mehlbaum je aj mukyňa (Sorbus aria), s rovnako pomúčenými listami.
Druhá časť -pútka súvisí so slovami pútať „viazať, spájať“, puto „1. povraz slúžiaci na sputnanie 2. spojivo“ a pútko „slučka, ktorou sa niečo upevňuje“. Táto časť fytonyma súvisí s pružnosťou a ohybnosťou prútov dreviny. Druhové meno lantana je z lat. lentus „ohybný, poddajný“. To isté vyjadrujú aj anglické mená twistwood a lithy tree, kde twist znamená splietať, zvíjať, stáčať a lithe je ohybný, pružný. To isté vyjadruje aj nemecké meno Schlingenbaum, kde Schlinge sa prekladá ako slučka, oko, pasca, poľov. pútka na jarabice a schlingen znamená: 1. vinúť, krútiť 2. viazať, pliesť. V minulosti sa prúty siripútky využívali v košikárstve a na viazanie, napr. snopov. Slovenskému menu je najbližší starý anglický názov hoarwithy, kde hoar je šedivý a withy je ohybný prút. Slovenské meno siripútka má analógie v germánskych jazykoch a motiváciou je sivá farba spodku listov a mladých výhonkov ako i ohybnosť jej prútov používaných na viazanie, pútanie.
Kalina siripútková má v slovanských jazykoch rôzne mená. Slovenská siripútka je unikátna. České meno tušalaj je umelý výtvor Presla (1823), po rusky je to gordovína, gordína, gord, po ukrajinsky gordovik i gordovína, po poľsky hordowina a hordowit. Bulhari hovoria siripútke tutuníga i bubolják, Slovinci hudíka, hudobika, dobrika i dobrovita, Chorváti a Srbi hudika, ùdika, ùdikovina, lemprika, Bosniaci hudika, udika i fudika. V nárečiach jednotlivých jazykov by sa našli i ďalšie mená. Naši jazykovedci vybrali z viacerých verzií (siripútka, siripôtka, serepútka, serapútka, serypútka) ako spisovnú formu siripútka, etymológiu tohto slova však nepoznali. Koreň sir- je bližší východoslovenským nárečiam (ukr. sírij), na strednom Slovensku by to bol skôr koreň ser- ( csl. сѣръ, sln. sér, sérast). Z možností siri-, sere-, sera- a sery- by bolo asi najvhodnejšie nedoložené sero-, porov. mená rastlín: belolist, černohlávok, sinokvet, zlatobyľ, žltohlav. V ruštine séro- i -seró je prvá časť zloženín „sivo-, šedo-“, napr. seroglázyj „sivooký“, seropesók „sivý piesok“. Podobne po ukrajinsky siroókij je sivooký a sirozém je sivozem. Druhá časť mena: -pútka je v ženskom rode, čo vyjadruje meno serapútka. V každom prípade meno tohto kra je starobylé a je v ňom zachované v súčasnej slovenčine zaniknuté adj. serý „sivý, lat. glaucus“. Z csl. сѣръ, pôvodne slk. serý je dnešné adj. šerý.
Machek V.: Česká a slovenská jména rostlin. Praha, 1954.
Druhá časť -pútka súvisí so slovami pútať „viazať, spájať“, puto „1. povraz slúžiaci na sputnanie 2. spojivo“ a pútko „slučka, ktorou sa niečo upevňuje“. Táto časť fytonyma súvisí s pružnosťou a ohybnosťou prútov dreviny. Druhové meno lantana je z lat. lentus „ohybný, poddajný“. To isté vyjadrujú aj anglické mená twistwood a lithy tree, kde twist znamená splietať, zvíjať, stáčať a lithe je ohybný, pružný. To isté vyjadruje aj nemecké meno Schlingenbaum, kde Schlinge sa prekladá ako slučka, oko, pasca, poľov. pútka na jarabice a schlingen znamená: 1. vinúť, krútiť 2. viazať, pliesť. V minulosti sa prúty siripútky využívali v košikárstve a na viazanie, napr. snopov. Slovenskému menu je najbližší starý anglický názov hoarwithy, kde hoar je šedivý a withy je ohybný prút. Slovenské meno siripútka má analógie v germánskych jazykoch a motiváciou je sivá farba spodku listov a mladých výhonkov ako i ohybnosť jej prútov používaných na viazanie, pútanie.
Kalina siripútková má v slovanských jazykoch rôzne mená. Slovenská siripútka je unikátna. České meno tušalaj je umelý výtvor Presla (1823), po rusky je to gordovína, gordína, gord, po ukrajinsky gordovik i gordovína, po poľsky hordowina a hordowit. Bulhari hovoria siripútke tutuníga i bubolják, Slovinci hudíka, hudobika, dobrika i dobrovita, Chorváti a Srbi hudika, ùdika, ùdikovina, lemprika, Bosniaci hudika, udika i fudika. V nárečiach jednotlivých jazykov by sa našli i ďalšie mená. Naši jazykovedci vybrali z viacerých verzií (siripútka, siripôtka, serepútka, serapútka, serypútka) ako spisovnú formu siripútka, etymológiu tohto slova však nepoznali. Koreň sir- je bližší východoslovenským nárečiam (ukr. sírij), na strednom Slovensku by to bol skôr koreň ser- ( csl. сѣръ, sln. sér, sérast). Z možností siri-, sere-, sera- a sery- by bolo asi najvhodnejšie nedoložené sero-, porov. mená rastlín: belolist, černohlávok, sinokvet, zlatobyľ, žltohlav. V ruštine séro- i -seró je prvá časť zloženín „sivo-, šedo-“, napr. seroglázyj „sivooký“, seropesók „sivý piesok“. Podobne po ukrajinsky siroókij je sivooký a sirozém je sivozem. Druhá časť mena: -pútka je v ženskom rode, čo vyjadruje meno serapútka. V každom prípade meno tohto kra je starobylé a je v ňom zachované v súčasnej slovenčine zaniknuté adj. serý „sivý, lat. glaucus“. Z csl. сѣръ, pôvodne slk. serý je dnešné adj. šerý.
Machek V.: Česká a slovenská jména rostlin. Praha, 1954.
Pôvod hydronyma Bocegaj
Bocegaj (11,5 km) je pravý prítok Drevenice v povodí Žitavy. Potok pramení v katastri obce Žirany, preteká severne od Kolíňan a do Drevenice sa vlieva nad obcou Malé Chrašťany. Hladký (2004) uvádza historické údaje: 1891 Gócza patak, 1937 Kolenianský potok, 1947 Góca. Od roku 1959 sa striedajú názvy Bocegaj/Bocegai, zriedkavo i Šalga. V roku 1957 sa zistili nárečové mená Bodzega, Becegaj a Bodzegaj. Podľa Hladkého názov Bocegaj vznikol z terénneho názvu Bocega porov. pôv. maďarskú grafiku Bacegai „Bocegský potok“). Etymológiu terénneho názvu Bocega ani hydronyma Bocegaj autor neuvádza.
Meno potoka Bocegaj je zložené z dvoch slov: bodza = slk. baza, dial. buoza (Sambucus) a gaj/gai = slk. háj, poľ., rus. gaj, sln. gáj.. Podoba Becegai/Bocegaj neprekvapuje, lebo v Žiranoch a Kolíňanoch žijú takmer výlučne Maďari a to zrejme už od 10. storočia. Slovo bodza vo význame baza prebrali Maďari od Slovákov a v maďarčine je doložené už od 14. storočia (Ondruš, 2004). Slovo gaj/gai, s počiatočným g v názve Bocegaj svedčí o prevzatí zo slovenčiny už pred 12. storočím. Terénny názov Bocegaj „Bazový háj“ sa môže zdať čudný, no v lužných lesoch rastú rastliny v troch poschodiach: 1. byliny 2. kry 3. stromy. V spomenutom háji mohla baza dominovať v druhom, krovinnom poschodí.
Svojrázne si vysvetľoval rôzne zápisy slova baza v slovenských miestnych názvoch Šapošnikov (2010). Názov Bocegaj vykladal ako bočný háj. Vodný kanál *Bodza, 1889 Bogya ér autor vykladal zo st.ind. bojá- „ohyb, oblúk“. Slovenské dz zapisovali Maďari ako gy „ď“, napr. Prievidza, maď. Privigye, Paludza maď. Palugya, Brodzany, maď. Brogyán a pod. Bzinský potok tečie cez obec Bzince s historickými zápismi 1390 Both, 1913 Bod. Názov Bod prirovnáva autor k nem. hydronymu Bode, s protogerm. *buð- „pôda, hlina, grunt“. Starší názov Both odvodzuje Šapošnikov z psl. *botъ (rus. botálo) „palica na plašenie rýb v riekach“. V tomto prípade th treba čítať ako c < dz a pri zápise Bod vzniklo d z ď < gy < dz. Zápisy Both a Bod treba čítať ako Bodz(a), t.j. baza. Svojsky si autor vysvetlil aj názvy Brodziansky potok a Brodzany, pričom vychádzal z historických názvov obce: 1293 Brogen, Borogen, 1295 Baragan, 1352 Bragyan, 1773 Brogyan, Brogyany. Navrhuje vychádzať z h.luž. bróžeń „stodola“ a to z psl. *boržьnь, *borgъ. Názov má byť výsledkom srbskej a chorvátskej kolonizácie. Všeobecne sa uznáva pôvod názvu Brodzany z apelatíva brod, stsl. brodъ. V starších zápisoch g a gy je za slovenské dz. Bez znalosti vplyvu maďarčiny na stredovekú uhorskú toponymiu nemožno riešiť etymológiu miestnach názvov.
Hladký J.: Hydronymia povodia Nitry. Trnava 2004.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory III. Martin 2004.
Шапошников К. А.: Этимологические заметки на полях „Hydronymia povodia Nitry“. In: Lexika slovenskej onymie. Bratislava 2010.
Meno potoka Bocegaj je zložené z dvoch slov: bodza = slk. baza, dial. buoza (Sambucus) a gaj/gai = slk. háj, poľ., rus. gaj, sln. gáj.. Podoba Becegai/Bocegaj neprekvapuje, lebo v Žiranoch a Kolíňanoch žijú takmer výlučne Maďari a to zrejme už od 10. storočia. Slovo bodza vo význame baza prebrali Maďari od Slovákov a v maďarčine je doložené už od 14. storočia (Ondruš, 2004). Slovo gaj/gai, s počiatočným g v názve Bocegaj svedčí o prevzatí zo slovenčiny už pred 12. storočím. Terénny názov Bocegaj „Bazový háj“ sa môže zdať čudný, no v lužných lesoch rastú rastliny v troch poschodiach: 1. byliny 2. kry 3. stromy. V spomenutom háji mohla baza dominovať v druhom, krovinnom poschodí.
Svojrázne si vysvetľoval rôzne zápisy slova baza v slovenských miestnych názvoch Šapošnikov (2010). Názov Bocegaj vykladal ako bočný háj. Vodný kanál *Bodza, 1889 Bogya ér autor vykladal zo st.ind. bojá- „ohyb, oblúk“. Slovenské dz zapisovali Maďari ako gy „ď“, napr. Prievidza, maď. Privigye, Paludza maď. Palugya, Brodzany, maď. Brogyán a pod. Bzinský potok tečie cez obec Bzince s historickými zápismi 1390 Both, 1913 Bod. Názov Bod prirovnáva autor k nem. hydronymu Bode, s protogerm. *buð- „pôda, hlina, grunt“. Starší názov Both odvodzuje Šapošnikov z psl. *botъ (rus. botálo) „palica na plašenie rýb v riekach“. V tomto prípade th treba čítať ako c < dz a pri zápise Bod vzniklo d z ď < gy < dz. Zápisy Both a Bod treba čítať ako Bodz(a), t.j. baza. Svojsky si autor vysvetlil aj názvy Brodziansky potok a Brodzany, pričom vychádzal z historických názvov obce: 1293 Brogen, Borogen, 1295 Baragan, 1352 Bragyan, 1773 Brogyan, Brogyany. Navrhuje vychádzať z h.luž. bróžeń „stodola“ a to z psl. *boržьnь, *borgъ. Názov má byť výsledkom srbskej a chorvátskej kolonizácie. Všeobecne sa uznáva pôvod názvu Brodzany z apelatíva brod, stsl. brodъ. V starších zápisoch g a gy je za slovenské dz. Bez znalosti vplyvu maďarčiny na stredovekú uhorskú toponymiu nemožno riešiť etymológiu miestnach názvov.
Hladký J.: Hydronymia povodia Nitry. Trnava 2004.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory III. Martin 2004.
Шапошников К. А.: Этимологические заметки на полях „Hydronymia povodia Nitry“. In: Lexika slovenskej onymie. Bratislava 2010.
štvrtok 28. februára 2013
Pôvod hydronyma Ipolnok a oronyma Japeň
Kútnik Šmálov (2005) vo svojej práci uvádza, že benediktíni z kláštora sv.Hypolita pod nitrianskym Zoborom šírili kresťanstvo po celom Slovensku, pričom meno svojho patróna (Ipolt, Ipol, Polt, Poli, Pol) preniesli aj na niektoré osady, vrchy a vodné toky. Podľa sv.Hypolita mal byť pomenovaný vrch Veľký Ipolt (dnes Veľký bok), potok Ipoltica, osada Ipolt (dnes Čierny Váh) i Kráľova hoľa (Polta). Najstarší zápis sa vzťahuje na Kráľovu hoľu, ktorá mala v roku 1260 dve mená: Polta alio nomine (ináč) Golicha. Staroslovienske polъ i golъ a ruské pólyj i gólyj znamenajú to isté: nahý, holý. Názov Polta teda nesúvisí so sv.Hypolitom ale znamená horskú poľanu. Zmenu Polta > Ipolt urobili nemeckí kolonisti a názvy Veľký Ipolt, Ipoltica a Ipolt s menom Hypolit súvisia len druhotne a to nedopatrením. Rovnaké je to aj v prípade mesta Poltár a riečky Poltarica. Ich mená súvisia s lesom Polta (1246) a adj. polъ „holý“. Tretím prípadom má byť potok Polerieka a vrch Polík v hornom Turci. Aj tieto mená sú odvodené z adj. polъ a nesúvisia so sv.Hypolitom.
Ako štvrtý príklad uvádza Kútnik Šmálov (2005) niekoľko miestnych názvov v Gemeri. Autor píše, že v Rimavských Janovciach sa pravdepodobne nachádzal benediktínsky kláštor. Východne od Rim. Janoviec v katastri obce Sútor je vrch Ipeľník (305 m), pôvodne Ipolnok. Na východ od Ipeľníka sú Radnovce a v ich katastri bol les, potok a samota Ipolnok. Chotárny názov Ipeľník (pole) je aj v obci Vieska nad Blhom ležiacej asi 1 km severne od Radnoviec. Samota Ipolnok bola aj v neďalekej Chanave. Kláštor v Rim. Janovciach i Chanave (ich benediktínsky pôvod je neistý) má podporiť názor, že miestne názvy Ipolnok sú visia so sv.Hypolitom. Už J. Melich názov Ipolnok vysvetľoval slovenskou slovotvornou zdrobňujúcou príponou -ník, teda malý Ipol (Ipeľ).
Potok Ipeľník sa dnes volá Radnovský potok. Sičáková (1996) uvádza nasledovné historické mená potoka: 1384 Ipolnok pataka, 1550-60 Az Ipolnokba, 1623 Ipolnok pataka, 1648 Iponok patakja, 1771 Ipolnokban, 1815 Ipolnok pataka, 1852 Kis Ipónok. Autorka pôvod názvu Ipolnok nerieši, pripomína len, že je rovnaký ako pri potoku Ipoltica. Východiská pri riešení tohto problému sú dve: 1. Názov Ipeľník – Ipolnok je odvodený od rieky Ipeľ, maď. Ipoly, je to teda malý Ipeľ „Iplík“. Kútnik Šmálov (2005) odvodzuje aj meno Ipľa od mena sv.Hypolita. Odvoláva sa na ojedinelý zápis Ipultu, Ipulthu z roku 1298. Všeobecne sa uznáva, že meno Ipľa je predslovanské. Sú známe dvojice vodných tokov ako je Nitra – Nitrica, Rimava – Rimavica, Orava – Oravica, Hron – Hronec – Hronček, Turiec – Turček, Východný Turiec – Turčok, Zolná – Zolnica, no v našom prípade Ipeľník je v povodí Slanej a nie Ipľa. Miestny názov Ipolnok v chotári Chanavy nie je odvodený od rieky Ipeľ – Ipoly.
2. Názov Ipeľník – Ipolnok má potok, vrch, samota, les, pole a môže súvisieť priamo s menom Hypolit. Hypolit má v maďarčine mužskú podobu Ipoly a Ipolnok a ženskú Ipolta a Ipolyka. V roku 1323 sa spomína meno Ipoľ (Ipolit) v Turci v súvislosti s obcou Sebeslavce (Šikura, 1944). Miestne názvy Ipolnok sú najskôr odvodené z maďarskej podoby osobného mena Hypolit a ich pôvodcami nie sú nutne benediktíni a nemusia teda súvisieť so sv.Hypolitom. Malohont vlastnili vo včasnom stredoveku Hontovci, ku ktorým patril v 13. storočí aj veľmož Hypolit. Historické záznamy potoka hovoria len o názve Ipolnok, je preto možné, že názov Ipeľník vznikol až druhotne ako preklad z maďarčiny. Názov Ipeľník je opodstatnený len ak by bol odvodený od rieky Ipeľ.
Stanislav (2004) uvádza dolinu Ipónok pri Radnovciach, ktorá zjavne súvisí s potokom Ipolnok. Názov je podľa neho nejasný a znamená asi *Japovník, k jap-ný. Patrí k slovesu apati, apajǫ „pozorovať, počúvať“, stčes. japati, jápati. Názov môže patriť do systému názvov, ktorými sa označujú strážne body na starých strážnych líniách. Táto etymológia neobstojí lebo Ipónok je len skomolený názov pre Ipolnok. V tejto súvislosti je zaujímavý miestny názov Japeň vo Veľkej Fatre, časť Bralná Fatra. Hrebeň Japeň leží západne od Starých Hôr a severne od Harmanca. Na juhu hrebeňa je Zadný Japeň (1064 m), na severe Predný Japeň, resp. Japeň (1154 m). Povedľa hrebeňa vedú cesty z Banskej Bystrice na horské prechody Donovaly a Šturec, dalo by sa preto uvažovať o motivácii stčes. slovesom japati, jápati „pozorovať, hľadať, počúvať“. V iných jazykoch majú však príbuzné slovesá skôr význam zízať, hlúpo hľadieť. Sloveso japati je asi príbuzné so sch. zapážati „pozorovať, všímať si“ a zȁptija = zàpčija „strážnik“. Iný význam má sch. jápiti „zívať, doširoka sa otvárať“ a čes. japati „chápať“. Prídavné meno japný znamená v češtine vtipný, obratný i pohotový, opakom je nejapný. Po poľsky japa sú ústa, sch. jȁpa je otec. Sch. jȁpād i zȁpād je slk. zápač „zatienená, severná strana“. Slovo zápač sa na Slovensku niekoľkokrát použilo ako chotárny názov. Ruské, cirkevnoslovanské apъ znamenalo farbu a povapiti „vápniť, bieliť“. Ruské vápa, vap je farba, strus. vapъ je farba, vapьno je vápno. Naše vápno sa po slovinsky povie apno. Podľa Skoka (1971) v- v slove vápno bolo chápané ako protéza a lokálne nahradené písmenom j-. V srbskom a chorvátskom jazyku sú slová vápno i jápno, jápnen je vápenný, jàpnenica je vápenka. Meno vrchu Japeň môže súvisieť s jeho vápencovým podkladom a so slovami vápno – jápno. Južne od Dolného Harmanca je vrch Vápenica (1022 m), severne od Starých Hôr je vrch Zadná Vápená (934 m) a dolina Veľká Vápenná. Na Slovensku sú zo slova vápno, resp. vápenec odvodené mená vrchov Vápeč, Vápenec, Vápenica, Vápenná, Vápnik, Vápno a iné. Treba si však uvedomiť rozdiel medzi vápnom a vápencom ako surovinou na výrobu vápna. Poľské priezviská Jopoł, Japola, Japowicz, Japał, Japiński sa odvodzujú zo slov japa „ústa, huba“ alebo gapa „hlupák“. Slovinské priezvisko Japelj má nejasnú etymológiu, no zrejme tiež súvisí s ústami a ich pohybmi.
Ako sa ukazuje, slovanských východísk oronyma Japeň je niekoľko, no ťažko rozhodnúť, ktoré je reálne. Slová jȁpād a jápno poznajú len južní Slovania a bolo by treba objasniť ako sa dostali na Slovensko. Priestor nad B. Bystricou bol oddávna známy ťažbou medi, ktorú tu od stredoveku ťažili najmä nemeckí kolonisti. Pôvod oronyma Japeň môže byť preto aj germánsky. Nemecké japsen i jappen, holandské gijpen, nórske gjespe, švédske gäspa, anglické gasp a anglosaské gipian znamená lapať (dych), dychčať, dýchať s otvorenými ústami. Sloveso gaffen, v starej dolnej nemčine gapen znamená zízať, zvedavo, hlúpo sa pozerať na niečo (zrejme s otvorenými ústami). Slovesám jappen a gaffen má blízko sloveso gähnen „zívať“ (Kluge, 2002). Zívať sa povie nórsky gjespe, islandsky geispa, holandsky gapen. Meno vrchu Japeň by mohlo byť motivované tým, že pri výstupe na vrchol sa zadychčíme, lapáme dych.
Objasnenie etymológie českých slov japati (Machek, 1971) a nejapný (Rejzek, 2001) je problematické. Prvý autor ho spája s gréckym ἐξαπίνης „predčasná (náhla) jar“, druhý s latinským in-opīnātus „netušený, nečakaný“ a opīnārī „nazdávať sa“. Problémové je aj samotné slovo nejapný. České slovníky uvádzajú pri slove nejapný význam 1. silně nevhodný, pošetilý, nerozumný, 2. nechápavý, nedovtipný, těžkopádný, pri slove japný význam vtipný, obratný, pohotový. Slovo nejapný spopularizoval vták dront nelietavý alebo maurícijský (Didus ineptus, Linnaues), ktorému dal Presl meno blboun nejapný. Meno Didus vychádza zo staroportugalského duodou „hlupák“ a ineptus v latinčine znamená neschopný, nespôsobilý, hlúpy. Dront nelietal a pred človekom neutekal, preto si vyslúžil meno hlúpy. Český zápor ne-(japný) sa rovná latinskému in-(eptus = aptus). Problém je v tom, že samotné adj. japný by malo znamenať hlúpy, porov. poľ. gap(i)owaty „nahlúply, tupý“, nem. Gaffer, poľ. gap „hlúpo, zvedavo hľadiaci, nečinne sa prizerajúci“, gaffen „hlúpo sa pozerať na niečo“. Ne-japný je vlastne ne-hlúpy. Slovo japati je v starej češtine doložené slovným spojením japaj nebesa a vykladá sa ako pozorovati, hledati, poslouchati. Slovu japati by mohlo zodpovedaťsthnem. geffida „1. pozorovanie, 2. pren. rozjímanie“, ale i poľ. gapić się „zízať, čes. zevlovat, čumět“, sch. jápiti „zívať, široko sa otvárať“, lit. žiopsóti „zívať, zízať, stáť s otvorenými ústami“, angl. gape „hlúpo zízať“, nem. gaffen „hlúpo sa pozerať“ a stír. hāphikā „zívať“. Pri českých slovách japati a nejapný možno teda nájsť širšie indoeurópske súvislosti. Motiváciou pre vznik uvedených slovies je pohyb úst: zívanie, zízanie, hlúpe pozeranie (s otvorenými ústami), škľabenie sa, lapanie po dychu, papuľovanie.
Zo Slovníka slovenských nárečí by sme do tejto skupiny mohli zaradiť slová: géple „ústa, papuľa“, gépľovať „odvrávať, papuľovať“, gápľoš „táravý, papuľnatý človek“, gápľať i gápliť „tárať“ a asi aj gápa „mladšia, namyslená žena, fiflena“. Kálal (1924) má gáple pl. „otvor, pery“ a slovné spojenie: má hodné (veľké) gáple „mnoho jí“. Najbližšie k týmto slovám má poľ. japa „huba, ústa“. Staronordické geipa znamená rozprávať sa, doslova nechať ústa bežať alebo „pustiť si ústa na špacírku“. Vysvetliť pôvod oronyma Japeň zo slovnej zásoby slovenčiny je prakticky nemožné, preto bolo potrebné širšie indoeurópske porovnávanie. Väčšina slov s koreňom jap-, gap- sa spája s otvorenými ústami, ktoré môžu byť ďalšou motiváciou pomenovania vrchu. Pod vrcholom je medzi hrebeňmi menšia kotlina, ktorá sa tiež volá Japeň a môže pripomínať doširoka otvorené, zívajúce ústa.
Kálal M.: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica, 1924.
Kluge F.: Etymologisches Wörterbuch der deutschen Sprache. Berlin - New York, 2002.
Kútnik Šmálov J.: Kresťanský stredovek Slovenska. Bratislava, 2005.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971. Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.
Sičáková Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov, 1996.
Skok P.: Etimologijski rječnik hrvatskoga ili srpskoga jezyka. Zagreb, 1971.
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Šikura J.Š.: Miestopisné dejiny Turca. Bratislava, 1944.
Ako štvrtý príklad uvádza Kútnik Šmálov (2005) niekoľko miestnych názvov v Gemeri. Autor píše, že v Rimavských Janovciach sa pravdepodobne nachádzal benediktínsky kláštor. Východne od Rim. Janoviec v katastri obce Sútor je vrch Ipeľník (305 m), pôvodne Ipolnok. Na východ od Ipeľníka sú Radnovce a v ich katastri bol les, potok a samota Ipolnok. Chotárny názov Ipeľník (pole) je aj v obci Vieska nad Blhom ležiacej asi 1 km severne od Radnoviec. Samota Ipolnok bola aj v neďalekej Chanave. Kláštor v Rim. Janovciach i Chanave (ich benediktínsky pôvod je neistý) má podporiť názor, že miestne názvy Ipolnok sú visia so sv.Hypolitom. Už J. Melich názov Ipolnok vysvetľoval slovenskou slovotvornou zdrobňujúcou príponou -ník, teda malý Ipol (Ipeľ).
Potok Ipeľník sa dnes volá Radnovský potok. Sičáková (1996) uvádza nasledovné historické mená potoka: 1384 Ipolnok pataka, 1550-60 Az Ipolnokba, 1623 Ipolnok pataka, 1648 Iponok patakja, 1771 Ipolnokban, 1815 Ipolnok pataka, 1852 Kis Ipónok. Autorka pôvod názvu Ipolnok nerieši, pripomína len, že je rovnaký ako pri potoku Ipoltica. Východiská pri riešení tohto problému sú dve: 1. Názov Ipeľník – Ipolnok je odvodený od rieky Ipeľ, maď. Ipoly, je to teda malý Ipeľ „Iplík“. Kútnik Šmálov (2005) odvodzuje aj meno Ipľa od mena sv.Hypolita. Odvoláva sa na ojedinelý zápis Ipultu, Ipulthu z roku 1298. Všeobecne sa uznáva, že meno Ipľa je predslovanské. Sú známe dvojice vodných tokov ako je Nitra – Nitrica, Rimava – Rimavica, Orava – Oravica, Hron – Hronec – Hronček, Turiec – Turček, Východný Turiec – Turčok, Zolná – Zolnica, no v našom prípade Ipeľník je v povodí Slanej a nie Ipľa. Miestny názov Ipolnok v chotári Chanavy nie je odvodený od rieky Ipeľ – Ipoly.
2. Názov Ipeľník – Ipolnok má potok, vrch, samota, les, pole a môže súvisieť priamo s menom Hypolit. Hypolit má v maďarčine mužskú podobu Ipoly a Ipolnok a ženskú Ipolta a Ipolyka. V roku 1323 sa spomína meno Ipoľ (Ipolit) v Turci v súvislosti s obcou Sebeslavce (Šikura, 1944). Miestne názvy Ipolnok sú najskôr odvodené z maďarskej podoby osobného mena Hypolit a ich pôvodcami nie sú nutne benediktíni a nemusia teda súvisieť so sv.Hypolitom. Malohont vlastnili vo včasnom stredoveku Hontovci, ku ktorým patril v 13. storočí aj veľmož Hypolit. Historické záznamy potoka hovoria len o názve Ipolnok, je preto možné, že názov Ipeľník vznikol až druhotne ako preklad z maďarčiny. Názov Ipeľník je opodstatnený len ak by bol odvodený od rieky Ipeľ.
Stanislav (2004) uvádza dolinu Ipónok pri Radnovciach, ktorá zjavne súvisí s potokom Ipolnok. Názov je podľa neho nejasný a znamená asi *Japovník, k jap-ný. Patrí k slovesu apati, apajǫ „pozorovať, počúvať“, stčes. japati, jápati. Názov môže patriť do systému názvov, ktorými sa označujú strážne body na starých strážnych líniách. Táto etymológia neobstojí lebo Ipónok je len skomolený názov pre Ipolnok. V tejto súvislosti je zaujímavý miestny názov Japeň vo Veľkej Fatre, časť Bralná Fatra. Hrebeň Japeň leží západne od Starých Hôr a severne od Harmanca. Na juhu hrebeňa je Zadný Japeň (1064 m), na severe Predný Japeň, resp. Japeň (1154 m). Povedľa hrebeňa vedú cesty z Banskej Bystrice na horské prechody Donovaly a Šturec, dalo by sa preto uvažovať o motivácii stčes. slovesom japati, jápati „pozorovať, hľadať, počúvať“. V iných jazykoch majú však príbuzné slovesá skôr význam zízať, hlúpo hľadieť. Sloveso japati je asi príbuzné so sch. zapážati „pozorovať, všímať si“ a zȁptija = zàpčija „strážnik“. Iný význam má sch. jápiti „zívať, doširoka sa otvárať“ a čes. japati „chápať“. Prídavné meno japný znamená v češtine vtipný, obratný i pohotový, opakom je nejapný. Po poľsky japa sú ústa, sch. jȁpa je otec. Sch. jȁpād i zȁpād je slk. zápač „zatienená, severná strana“. Slovo zápač sa na Slovensku niekoľkokrát použilo ako chotárny názov. Ruské, cirkevnoslovanské apъ znamenalo farbu a povapiti „vápniť, bieliť“. Ruské vápa, vap je farba, strus. vapъ je farba, vapьno je vápno. Naše vápno sa po slovinsky povie apno. Podľa Skoka (1971) v- v slove vápno bolo chápané ako protéza a lokálne nahradené písmenom j-. V srbskom a chorvátskom jazyku sú slová vápno i jápno, jápnen je vápenný, jàpnenica je vápenka. Meno vrchu Japeň môže súvisieť s jeho vápencovým podkladom a so slovami vápno – jápno. Južne od Dolného Harmanca je vrch Vápenica (1022 m), severne od Starých Hôr je vrch Zadná Vápená (934 m) a dolina Veľká Vápenná. Na Slovensku sú zo slova vápno, resp. vápenec odvodené mená vrchov Vápeč, Vápenec, Vápenica, Vápenná, Vápnik, Vápno a iné. Treba si však uvedomiť rozdiel medzi vápnom a vápencom ako surovinou na výrobu vápna. Poľské priezviská Jopoł, Japola, Japowicz, Japał, Japiński sa odvodzujú zo slov japa „ústa, huba“ alebo gapa „hlupák“. Slovinské priezvisko Japelj má nejasnú etymológiu, no zrejme tiež súvisí s ústami a ich pohybmi.
Ako sa ukazuje, slovanských východísk oronyma Japeň je niekoľko, no ťažko rozhodnúť, ktoré je reálne. Slová jȁpād a jápno poznajú len južní Slovania a bolo by treba objasniť ako sa dostali na Slovensko. Priestor nad B. Bystricou bol oddávna známy ťažbou medi, ktorú tu od stredoveku ťažili najmä nemeckí kolonisti. Pôvod oronyma Japeň môže byť preto aj germánsky. Nemecké japsen i jappen, holandské gijpen, nórske gjespe, švédske gäspa, anglické gasp a anglosaské gipian znamená lapať (dych), dychčať, dýchať s otvorenými ústami. Sloveso gaffen, v starej dolnej nemčine gapen znamená zízať, zvedavo, hlúpo sa pozerať na niečo (zrejme s otvorenými ústami). Slovesám jappen a gaffen má blízko sloveso gähnen „zívať“ (Kluge, 2002). Zívať sa povie nórsky gjespe, islandsky geispa, holandsky gapen. Meno vrchu Japeň by mohlo byť motivované tým, že pri výstupe na vrchol sa zadychčíme, lapáme dych.
Objasnenie etymológie českých slov japati (Machek, 1971) a nejapný (Rejzek, 2001) je problematické. Prvý autor ho spája s gréckym ἐξαπίνης „predčasná (náhla) jar“, druhý s latinským in-opīnātus „netušený, nečakaný“ a opīnārī „nazdávať sa“. Problémové je aj samotné slovo nejapný. České slovníky uvádzajú pri slove nejapný význam 1. silně nevhodný, pošetilý, nerozumný, 2. nechápavý, nedovtipný, těžkopádný, pri slove japný význam vtipný, obratný, pohotový. Slovo nejapný spopularizoval vták dront nelietavý alebo maurícijský (Didus ineptus, Linnaues), ktorému dal Presl meno blboun nejapný. Meno Didus vychádza zo staroportugalského duodou „hlupák“ a ineptus v latinčine znamená neschopný, nespôsobilý, hlúpy. Dront nelietal a pred človekom neutekal, preto si vyslúžil meno hlúpy. Český zápor ne-(japný) sa rovná latinskému in-(eptus = aptus). Problém je v tom, že samotné adj. japný by malo znamenať hlúpy, porov. poľ. gap(i)owaty „nahlúply, tupý“, nem. Gaffer, poľ. gap „hlúpo, zvedavo hľadiaci, nečinne sa prizerajúci“, gaffen „hlúpo sa pozerať na niečo“. Ne-japný je vlastne ne-hlúpy. Slovo japati je v starej češtine doložené slovným spojením japaj nebesa a vykladá sa ako pozorovati, hledati, poslouchati. Slovu japati by mohlo zodpovedaťsthnem. geffida „1. pozorovanie, 2. pren. rozjímanie“, ale i poľ. gapić się „zízať, čes. zevlovat, čumět“, sch. jápiti „zívať, široko sa otvárať“, lit. žiopsóti „zívať, zízať, stáť s otvorenými ústami“, angl. gape „hlúpo zízať“, nem. gaffen „hlúpo sa pozerať“ a stír. hāphikā „zívať“. Pri českých slovách japati a nejapný možno teda nájsť širšie indoeurópske súvislosti. Motiváciou pre vznik uvedených slovies je pohyb úst: zívanie, zízanie, hlúpe pozeranie (s otvorenými ústami), škľabenie sa, lapanie po dychu, papuľovanie.
Zo Slovníka slovenských nárečí by sme do tejto skupiny mohli zaradiť slová: géple „ústa, papuľa“, gépľovať „odvrávať, papuľovať“, gápľoš „táravý, papuľnatý človek“, gápľať i gápliť „tárať“ a asi aj gápa „mladšia, namyslená žena, fiflena“. Kálal (1924) má gáple pl. „otvor, pery“ a slovné spojenie: má hodné (veľké) gáple „mnoho jí“. Najbližšie k týmto slovám má poľ. japa „huba, ústa“. Staronordické geipa znamená rozprávať sa, doslova nechať ústa bežať alebo „pustiť si ústa na špacírku“. Vysvetliť pôvod oronyma Japeň zo slovnej zásoby slovenčiny je prakticky nemožné, preto bolo potrebné širšie indoeurópske porovnávanie. Väčšina slov s koreňom jap-, gap- sa spája s otvorenými ústami, ktoré môžu byť ďalšou motiváciou pomenovania vrchu. Pod vrcholom je medzi hrebeňmi menšia kotlina, ktorá sa tiež volá Japeň a môže pripomínať doširoka otvorené, zívajúce ústa.
Kálal M.: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica, 1924.
Kluge F.: Etymologisches Wörterbuch der deutschen Sprache. Berlin - New York, 2002.
Kútnik Šmálov J.: Kresťanský stredovek Slovenska. Bratislava, 2005.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971. Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.
Sičáková Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov, 1996.
Skok P.: Etimologijski rječnik hrvatskoga ili srpskoga jezyka. Zagreb, 1971.
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Šikura J.Š.: Miestopisné dejiny Turca. Bratislava, 1944.
Miestne názvy s koreňom Sul- na Slovensku
Na Slovensku i v ďalších krajinách, v ktorých sa hovorí slovanskými jazykmi je väčší počet toponým začínajúcich sa koreňom Sul-. Východiskom pre ich pomenovanie môžu byť viacelé slová s týmto koreňom. Staroslovienske coyлѣй i coyлий sa prekladá ako βελτίων „lepší“ alebo κομψότερος, pričom κομψός znamený elegantný, príjemný i šikovný. Ďalším slovom je coyлицa, čo je lat. hasta „1. bodacia alebo vrhacia kopia, oštep, 2. žrď, kôl“. V slovenčine a češtine sa stredoveká bodacia alebo vrhacia zbraň (kopia) volala sudlica, resp. sudlice, rus. cýлицa, ukr. cyлиця, sln., sch. súlica. Názov zbrane súvisí so stsl. slovesom соунѫти (sunǫti) „sunúť“, rus. cýнyть, sch. sùljati. Príbuzné je rus. cyлять i cýлить „pichať, strkať, vrážať“ a sch. sùljati se „kĺzať sa, šmýkať sa, padať“. Koreň sul- je aj v rus. cyлить „sľubovať“, cyлóй „vodný vír, krútňava“ i „kyseľ – rôsolovitý nápoj“. V slovenčine sulc je rôsol. Po ukrajinsky cyлiя je demižón, po rusky cyлeя je nádoba s hrdlom, fľaša (ploská). Sula je po ukr. zubáč (ryba), sch. sulica je losos, slk. dial. šul(a) je jalec i ostriež. Na východnom Slovensku suľa je jazyčnica. Soľ je v Čechách sůl, v Poľsku sól [sul], na vých. Slovensku suľ. Po lotyšsky sula je šťava, po litovsky sulà je lymfa, miazga. Lotyšské sloveso sūlāt, sulot a litovské sloveso sulóti znamená tiecť, byť vlhký.
Na Slovensku sú štyri obce s koreňom Sul-: Sulany, 1296 Zulan, 1390 Sulyen; Súlovce, 1312 Zuloch, 1326 Zoloch, 1406 Zwlocz; Suľov, 1193 Sulo, 1318 Zuloch (asi „Sulovec“), 1336 Zovlo, 1408 Zwlo, 1443 Swlow a Sulín, 1600 Zulin. Uhlár (1984) odvodzuje názvy Sulany, Súlovce a Súľov z osobného mena Sulislav. Z Čiech je od roku 1193 známa obec Sulislav, v Poľsku sú Sulisławice, lužickí Srbi majú Sulimirojce. Z osobného mena Sulislav a Sulimír sú mená: Sul, Sula, Sulan, Sulej, Suleta atď. (Etymologia nazwisk. www.stankiewice.com). Pôvod týchto OM treba hľadať v stsl. coyлѣй, coyлий „lepší, príjemný“. V okolí Súľova sú známe Súľovské skaly vyznačujúce sa stĺpovitými skalnými útvarmi nazývanými aj skalné ihly. Tu by sa dalo uvažovať aj o motivácii pomenovania týmito špicatými skalami pripomínajúcimi sudlicu (sulicu), čo je stredoveká bodná a vrhacia zbraň. Na vých. Slovensku sulak je stĺp alebo kôl v plote. Meno obce i hradu Súľov skôr odvodené z OM Sulo. Staršie je meno obce známej od roku 1193. Hrad bol vybudovaný až v 13. stor., zrejme po tatarskom vpáde.
Meno kysuckého vrchu Súľov (903 m) sem pravdepodobne preniesli kolonisti z Považia (z okolia Súľovských skál). Marec (E-Kysuce) uvádza viacej takýchto párových toponým, napr. Predmier, Vrchpredmier, Kebľov, Hričov – Hričovec, Visolaje – Visalaje (asi 1 km za hranicou s Moravou).
Na Kysuciach je aj Súľkov potok, inak i Súľkov, 1700 potuočzek Szulkowsky. Meno potoka i osady Suľkov je odvodené z mena Suľko (Krško, Velička 2011). Chotárny názov Sulkov (les) je aj v katastri Topoľčianok. Z osobného mena môže byť odvodený aj názov sedla Súľová (909 m), 1291 Zulheg, mons, 1675 Szulova, erdö. Pod sedlom tečie Súľovský potok (i Súľová) 14 km v povodí Slanej. Sičáková (1996) uvádza, že Ila názov odvodzuje z OM Soľ/Suľ.
Meno obce Sulín je písomne doložené až v roku 1600. Staršie údaje: 1352 Sulyn, 1364 Szolain sa vzťahujú na Sulínsky potok (Sulínku) (Murcko, Pavelčíková, Števík 2005). Motiváciou pomenovania obce i potoka je s najväčšou pravdepodobnosťou prameň minerálnej vody Sulínka. Táto minerálka má zvýšený obsah sodíka a má slanú príchuť. Všetky tri miestne názvy by teda mohli vychádzať zo slova soľ, poľsky sól, východoslovensky suľ. Túto verziu podporuje aj názov vrchu Soľovka (827,9 m) nachádzajúceho sa na sever od obce. Podľa soli je na Slovensku pomenovaných veľa vodných tokov, napr.: Soľanka (Váh), Soľný potok (Kysuca), Soličný a Soľný potok (Orava), Slaná, Slanec, Slaný potok (Hron), Solisko (Topľa), Soľný potok (Torysa), Slančík (Roňava).
Západne od obce Trubín, v pohorí Vtáčnik je vrch Sulina (873 m), ktorého súčasťou je aj Sulinská skala. Pod vrchom pramení Trubínsky (v roku 1975 Sulinský) potok (Krško, 2008). Mohutná Sulinská skala je tvorená vyvrelými horninami, horizontálne i vertikálne zbrázdená puklinami. Vplyvom zvetrávania sa zo skaly oddeľujú menšie i väčšie kamene, tvoriace na jej úpätí sute, sutiny. Motiváciou pomenovania by mohli byť rozpadávajúce sa skaly. Východiskom je sch. sùljati se „kĺzať sa, šmýkať sa, padať, zosúvať sa“ a sùljati „sunúť (dole)“. Bernolák spája sloveso posúlať so slovesom poválať, syn. pobúrať, porúcať. Je to rovnaká motivácia ako pri vrchu Rozsutec. Túto etymológiu potvrdzuje mapa z roku 1915, na ktorej je pod Sulinou v zátvorke Rozsipana skála. Suljina dolina v Bosne a Hercegovine je husto pokrytá suťami. Rovnaký pôvod môže mať aj chotárny názov Suličín východne od Zlatých Moraviec. Takúto etymológiu môžu mať teoreticky i ďalšie miestne názvy spomínané v tomto príspevku. Vo svojej staršej histórii mohli byť domy v obciach „posúľané“, t.j. pováľané, zbúrané alebo sú v ich blízkosti rozpadávajúce sa skaly a sute.
Krško J.: Hydronymia povodia Hrona. Banská Bystrica, 2008.
Krško J.: Velička D.: Hydronymia povodia Kysuce. Banská Bystrica 2011.
Marec J.: Nomen omen, alebo – odkiaľ sú Turzovčania? E-Kysuce.
Murcko M.: Pavelčíková M., Števík M.: Sulín. Monografia obce, 2005.
Sičáková Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov, 1996.
Uhlár V.: Priezviská so sufixom -ej. Slovenská reč, 49 (4): 236-240, 1984.
Na Slovensku sú štyri obce s koreňom Sul-: Sulany, 1296 Zulan, 1390 Sulyen; Súlovce, 1312 Zuloch, 1326 Zoloch, 1406 Zwlocz; Suľov, 1193 Sulo, 1318 Zuloch (asi „Sulovec“), 1336 Zovlo, 1408 Zwlo, 1443 Swlow a Sulín, 1600 Zulin. Uhlár (1984) odvodzuje názvy Sulany, Súlovce a Súľov z osobného mena Sulislav. Z Čiech je od roku 1193 známa obec Sulislav, v Poľsku sú Sulisławice, lužickí Srbi majú Sulimirojce. Z osobného mena Sulislav a Sulimír sú mená: Sul, Sula, Sulan, Sulej, Suleta atď. (Etymologia nazwisk. www.stankiewice.com). Pôvod týchto OM treba hľadať v stsl. coyлѣй, coyлий „lepší, príjemný“. V okolí Súľova sú známe Súľovské skaly vyznačujúce sa stĺpovitými skalnými útvarmi nazývanými aj skalné ihly. Tu by sa dalo uvažovať aj o motivácii pomenovania týmito špicatými skalami pripomínajúcimi sudlicu (sulicu), čo je stredoveká bodná a vrhacia zbraň. Na vých. Slovensku sulak je stĺp alebo kôl v plote. Meno obce i hradu Súľov skôr odvodené z OM Sulo. Staršie je meno obce známej od roku 1193. Hrad bol vybudovaný až v 13. stor., zrejme po tatarskom vpáde.
Meno kysuckého vrchu Súľov (903 m) sem pravdepodobne preniesli kolonisti z Považia (z okolia Súľovských skál). Marec (E-Kysuce) uvádza viacej takýchto párových toponým, napr. Predmier, Vrchpredmier, Kebľov, Hričov – Hričovec, Visolaje – Visalaje (asi 1 km za hranicou s Moravou).
Na Kysuciach je aj Súľkov potok, inak i Súľkov, 1700 potuočzek Szulkowsky. Meno potoka i osady Suľkov je odvodené z mena Suľko (Krško, Velička 2011). Chotárny názov Sulkov (les) je aj v katastri Topoľčianok. Z osobného mena môže byť odvodený aj názov sedla Súľová (909 m), 1291 Zulheg, mons, 1675 Szulova, erdö. Pod sedlom tečie Súľovský potok (i Súľová) 14 km v povodí Slanej. Sičáková (1996) uvádza, že Ila názov odvodzuje z OM Soľ/Suľ.
Meno obce Sulín je písomne doložené až v roku 1600. Staršie údaje: 1352 Sulyn, 1364 Szolain sa vzťahujú na Sulínsky potok (Sulínku) (Murcko, Pavelčíková, Števík 2005). Motiváciou pomenovania obce i potoka je s najväčšou pravdepodobnosťou prameň minerálnej vody Sulínka. Táto minerálka má zvýšený obsah sodíka a má slanú príchuť. Všetky tri miestne názvy by teda mohli vychádzať zo slova soľ, poľsky sól, východoslovensky suľ. Túto verziu podporuje aj názov vrchu Soľovka (827,9 m) nachádzajúceho sa na sever od obce. Podľa soli je na Slovensku pomenovaných veľa vodných tokov, napr.: Soľanka (Váh), Soľný potok (Kysuca), Soličný a Soľný potok (Orava), Slaná, Slanec, Slaný potok (Hron), Solisko (Topľa), Soľný potok (Torysa), Slančík (Roňava).
Západne od obce Trubín, v pohorí Vtáčnik je vrch Sulina (873 m), ktorého súčasťou je aj Sulinská skala. Pod vrchom pramení Trubínsky (v roku 1975 Sulinský) potok (Krško, 2008). Mohutná Sulinská skala je tvorená vyvrelými horninami, horizontálne i vertikálne zbrázdená puklinami. Vplyvom zvetrávania sa zo skaly oddeľujú menšie i väčšie kamene, tvoriace na jej úpätí sute, sutiny. Motiváciou pomenovania by mohli byť rozpadávajúce sa skaly. Východiskom je sch. sùljati se „kĺzať sa, šmýkať sa, padať, zosúvať sa“ a sùljati „sunúť (dole)“. Bernolák spája sloveso posúlať so slovesom poválať, syn. pobúrať, porúcať. Je to rovnaká motivácia ako pri vrchu Rozsutec. Túto etymológiu potvrdzuje mapa z roku 1915, na ktorej je pod Sulinou v zátvorke Rozsipana skála. Suljina dolina v Bosne a Hercegovine je husto pokrytá suťami. Rovnaký pôvod môže mať aj chotárny názov Suličín východne od Zlatých Moraviec. Takúto etymológiu môžu mať teoreticky i ďalšie miestne názvy spomínané v tomto príspevku. Vo svojej staršej histórii mohli byť domy v obciach „posúľané“, t.j. pováľané, zbúrané alebo sú v ich blízkosti rozpadávajúce sa skaly a sute.
Krško J.: Hydronymia povodia Hrona. Banská Bystrica, 2008.
Krško J.: Velička D.: Hydronymia povodia Kysuce. Banská Bystrica 2011.
Marec J.: Nomen omen, alebo – odkiaľ sú Turzovčania? E-Kysuce.
Murcko M.: Pavelčíková M., Števík M.: Sulín. Monografia obce, 2005.
Sičáková Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov, 1996.
Uhlár V.: Priezviská so sufixom -ej. Slovenská reč, 49 (4): 236-240, 1984.
O miestnych názvoch Chanava a Momot
Sičáková (1996) uvádza, že potok Chanava (2,5 km) pramení a ústi jv od obce Chanava. Na súčasných mapách tok nie je pomenovaný. Podľa Šmilauera (1932) potok Chanava ústi napravo od obce Abovce. V tej istej publikácii píše Sičáková, že potok Lúčka pramení pri obci Chanava (pod vrchom Lúčka (272 m) a ústi pri obci Abovce. Je tu teda možnosť, že najstarší údaj fl. Honua (1298) sa dá stotožniť s potokom Lúčka, s najstarším údajom až z roku 1630 Luka patak. Potok Honua (Chanava) sa v neskorších listinách už nespomína. Viac údajov máme o rovnomennej obci Chanava, maď. Hanva, 1266 Honua, 1295 Hanua, 1920 Hanava, 1927 Chanava. V katastri Chanavy bola aj osada Heegh (maď. hegy = kopec): 1404 Hanwa a. modo Heegh, 1417/1476 Hegy a. n. Kyshanwa. Pre Šmilauera (1932) je názov potoka Honua nejasný. Sičáková (1996) cituje len názor Stanislava, podľa ktorého meno obce Chanava súvisí s tur. slovom chán. Podľa Krajčoviča (2009) je Chanava miestom ľudí nemiestneho správania (slk. dial. chám je nevychovaný človek, grobián).
Viacerí autori vychádzali pri skúmaní pôvodu miestneho názvu Chanava z koreňa Chan-, ktorý je však známy až od roku 1927. Pôvodný názov obce i potoka bol Honua, zrejme zo slovenského *Honava, z čoho je maďarské Hanva. Maďarské Hanva bolo administratívne zmenené na Hanava (1920) a neskôr na Chanava (1927), čo skomplikovalo možnosť objasnenia tohto názvu. Stanislav považuje názov Chanava za turkický a Závodný (2008) za neslovanský, resp. predslovanský. Pri potoku dlhom 2,5 km je nereálny predslovanský pôvod (keltský, germánsky) a z neslovanských jazykov prichádza do úvahy len maďarčina. Kiss (1980) o názve Hanva však píše, že jeho pôvod je neznámy. Pre objasnenie najstarších záznamov Honua je najdôležitejšia interpretácia počiatočného písmena H. V časti toponým došlo k prirodzenej zmene H > CH, napr.: Chrabrany, 1291 Hrabor; Choča, 1209 Hecze; Chrašťany, 1209 Herestien; Chrenovec, 1243 Hyrenouch; Chynorany, 1387 Herenen; Chyžné, 1427 Hyznow a iné. V prípade Chanavy Maďari zachovali pôvodné H a k zmene H > CH došlo administratívne až v roku 1927. Druhú skupinu tvoria toponymá so znenou G > H, napr.: Holiša, 1246 Galsa; Hrkovce, 1156 Gyrki; Hodejov, 1280 Gede; Hucín, 1327 Gyuche; Hranovnica, 1294 Granich a iné. Chanava do tejto skupiny nepatrí. Tretiu skupinu tvoria miestne názvy, pri ktorých už prebehla prirodzená zmena G > H a od najstarších zápisov až doteraz je len H. Sem patrí napr.: Hlboké, 1262 Holbouka; Hrádok, 1246 Harranuk; Hrabové, 1268 Hrabua; Hrušov, 1285 Huruso; Hubovo, 1235/70 Habou; Hvozdnica, 1250 Hoznucha a iné. Najstaršie záznamy Chanavy – Honua sú z druhej polovice 13. storočia, kedy už mohla nastať zmena G > H.
Keď vychádzame z najstaršieho názvu Honua, *Honava, najpravdepodobnejším východiskom je stsl. sloveso gъnati „hnať, honiť“. Toto sloveso je všeslovanské a s koreňom hon- súvisí veľa slov. Hon je lovenie zveri, poľovačka, honec je ten, kto pri poľovačke nadháňa zver. Hon je i staršia plošná miera a chotárny názov Hony je na Slovensku dosť častý. V súvislosti s vodou sa v minulosti používalo slovo náhon, čo je stavidlo so žľabom na umelý prívod vody poháňajúce vodné zariadenia (mlyn, valchu a pod.). Veľa slov súvisí aj s chovom dobytka, napr. honelník, náhončí, pohonič, honelnica „časť košiara, do ktorej sa zatvárajú ovce alebo útulok, kde spávajú honelníci“. Honem znamená rýchlo a honiť je usmerňovať pohyb zvierat, hnať istým smerom i viesť záprah, poháňať. Chotárny názov Priehonisko označuje miesto, cez ktoré sa preháňa dobytok a veľmi rozšírený je chotárny názov Výhon, čo je úzky priestor, kade sa ženie dobytok na pašu, prípadne sa tu aj pasie. V prípade, že v názve *Honava (1266 Honua) došlo k zmene G > H už v prvej polovici 13. storočia je stsl. gъnati možným východiskom týchto miestnych názvov. Staroslovienskemu gъnati je príbuzné aj sloveso gъnǫti „movere – pohybovať sa“.
Chanave ( 1266 Honua) má možno blízko gemerská obec Honce, maď. Gencs, 1318 Gunch, 1427 Gench, 1773 Gencž, 1920 Genč a maďarská obec Göncz (južne od Košíc) známej takmer po celý stredovek pod menom Gunch (cca 10 zápisov). Stanislav (2004) pri obci Göncz vychádza zo slov *Gonьcь alebo *Gonьci. Varsik (1964) názor Stanislava poznal, no názov Göncz považuje za nejasný. Na západ od obce Honce sa do Štítnika vlieva Hončiansky potok (6 km), 1626 Geonczy patak, 1635 Genchy patak. Na východ od obce sa vlieva do Slanej Honský potok (6 km), 1291 Sebuspotok, Sebespatak, 1352 Gunch fl., 1416 Gunchpataka, 1456 Sebespathak, 1626 Geonczy patak (Sičáková, 1996). Po maďarsky sebes je bystrý, prudký, rýchly. To by zodpovedalo slovenskému hnať sa, honiť sa. Honský potok tečie cez Rožňavské Bystré, 1317 Sebuspotak, 1602 Biztro alias Sebespatak a do Slanej sa vlieva pri Brzotíne (stsl. brъzъ = rýchly, prudký, bystrý).
Veľmi krátkym prítokom rieky Slaná je aj potok Momot (2,4 km). Les, ktorým preteká potok sa tiež volá Momot. Sičáková považuje tieto mázvy za etymologicky nejasné. Podľa Slovníka slovenských nárečí momot je človek, ktorý sa ťažkopádne vyjadruje a momotať znamená tárať. Sloveso mumlať znamená: 1. vydávať hlboké, tlmené zvuky, 2. prejavovať sa tupým zvukom, dudlať, dunieť, hrmieť, 3. nezrozumiteľne hovoriť, brblať, mrmlať. Čmeliakovi (Bombus) sa miestami hovorí mumák. Názov Momot možno označiť za zvukomalebný, súvisiaci s dudlavým, mrmlavým, brblavým zvukom, ktorý potok vydáva. V povodí Slanej majú zvukomalebný pôvod aj potoky Čurgov, Hrkotavý potok, Húkľavý potok a Zdychavka.
Kiss L.: Földrajzi nevek etimológiai szótára. Budapest, 1980.
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (15). Kultúra slova, 2009, 43(3): 154-162.
Sičáková Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov, 1996.
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932
Varsik B.: Osídlenie Košickej kotliny I. Bratislava, 1964.
Závodný A.: Distribúcia sufixu -ava v slovenskej hydronýmii. Logos onomastiki, 2008 1(2): 48-52.
Slovník slovenských nárečí II. Bratislava, 2006.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I. Bratislava, 1977.
Viacerí autori vychádzali pri skúmaní pôvodu miestneho názvu Chanava z koreňa Chan-, ktorý je však známy až od roku 1927. Pôvodný názov obce i potoka bol Honua, zrejme zo slovenského *Honava, z čoho je maďarské Hanva. Maďarské Hanva bolo administratívne zmenené na Hanava (1920) a neskôr na Chanava (1927), čo skomplikovalo možnosť objasnenia tohto názvu. Stanislav považuje názov Chanava za turkický a Závodný (2008) za neslovanský, resp. predslovanský. Pri potoku dlhom 2,5 km je nereálny predslovanský pôvod (keltský, germánsky) a z neslovanských jazykov prichádza do úvahy len maďarčina. Kiss (1980) o názve Hanva však píše, že jeho pôvod je neznámy. Pre objasnenie najstarších záznamov Honua je najdôležitejšia interpretácia počiatočného písmena H. V časti toponým došlo k prirodzenej zmene H > CH, napr.: Chrabrany, 1291 Hrabor; Choča, 1209 Hecze; Chrašťany, 1209 Herestien; Chrenovec, 1243 Hyrenouch; Chynorany, 1387 Herenen; Chyžné, 1427 Hyznow a iné. V prípade Chanavy Maďari zachovali pôvodné H a k zmene H > CH došlo administratívne až v roku 1927. Druhú skupinu tvoria toponymá so znenou G > H, napr.: Holiša, 1246 Galsa; Hrkovce, 1156 Gyrki; Hodejov, 1280 Gede; Hucín, 1327 Gyuche; Hranovnica, 1294 Granich a iné. Chanava do tejto skupiny nepatrí. Tretiu skupinu tvoria miestne názvy, pri ktorých už prebehla prirodzená zmena G > H a od najstarších zápisov až doteraz je len H. Sem patrí napr.: Hlboké, 1262 Holbouka; Hrádok, 1246 Harranuk; Hrabové, 1268 Hrabua; Hrušov, 1285 Huruso; Hubovo, 1235/70 Habou; Hvozdnica, 1250 Hoznucha a iné. Najstaršie záznamy Chanavy – Honua sú z druhej polovice 13. storočia, kedy už mohla nastať zmena G > H.
Keď vychádzame z najstaršieho názvu Honua, *Honava, najpravdepodobnejším východiskom je stsl. sloveso gъnati „hnať, honiť“. Toto sloveso je všeslovanské a s koreňom hon- súvisí veľa slov. Hon je lovenie zveri, poľovačka, honec je ten, kto pri poľovačke nadháňa zver. Hon je i staršia plošná miera a chotárny názov Hony je na Slovensku dosť častý. V súvislosti s vodou sa v minulosti používalo slovo náhon, čo je stavidlo so žľabom na umelý prívod vody poháňajúce vodné zariadenia (mlyn, valchu a pod.). Veľa slov súvisí aj s chovom dobytka, napr. honelník, náhončí, pohonič, honelnica „časť košiara, do ktorej sa zatvárajú ovce alebo útulok, kde spávajú honelníci“. Honem znamená rýchlo a honiť je usmerňovať pohyb zvierat, hnať istým smerom i viesť záprah, poháňať. Chotárny názov Priehonisko označuje miesto, cez ktoré sa preháňa dobytok a veľmi rozšírený je chotárny názov Výhon, čo je úzky priestor, kade sa ženie dobytok na pašu, prípadne sa tu aj pasie. V prípade, že v názve *Honava (1266 Honua) došlo k zmene G > H už v prvej polovici 13. storočia je stsl. gъnati možným východiskom týchto miestnych názvov. Staroslovienskemu gъnati je príbuzné aj sloveso gъnǫti „movere – pohybovať sa“.
Chanave ( 1266 Honua) má možno blízko gemerská obec Honce, maď. Gencs, 1318 Gunch, 1427 Gench, 1773 Gencž, 1920 Genč a maďarská obec Göncz (južne od Košíc) známej takmer po celý stredovek pod menom Gunch (cca 10 zápisov). Stanislav (2004) pri obci Göncz vychádza zo slov *Gonьcь alebo *Gonьci. Varsik (1964) názor Stanislava poznal, no názov Göncz považuje za nejasný. Na západ od obce Honce sa do Štítnika vlieva Hončiansky potok (6 km), 1626 Geonczy patak, 1635 Genchy patak. Na východ od obce sa vlieva do Slanej Honský potok (6 km), 1291 Sebuspotok, Sebespatak, 1352 Gunch fl., 1416 Gunchpataka, 1456 Sebespathak, 1626 Geonczy patak (Sičáková, 1996). Po maďarsky sebes je bystrý, prudký, rýchly. To by zodpovedalo slovenskému hnať sa, honiť sa. Honský potok tečie cez Rožňavské Bystré, 1317 Sebuspotak, 1602 Biztro alias Sebespatak a do Slanej sa vlieva pri Brzotíne (stsl. brъzъ = rýchly, prudký, bystrý).
Veľmi krátkym prítokom rieky Slaná je aj potok Momot (2,4 km). Les, ktorým preteká potok sa tiež volá Momot. Sičáková považuje tieto mázvy za etymologicky nejasné. Podľa Slovníka slovenských nárečí momot je človek, ktorý sa ťažkopádne vyjadruje a momotať znamená tárať. Sloveso mumlať znamená: 1. vydávať hlboké, tlmené zvuky, 2. prejavovať sa tupým zvukom, dudlať, dunieť, hrmieť, 3. nezrozumiteľne hovoriť, brblať, mrmlať. Čmeliakovi (Bombus) sa miestami hovorí mumák. Názov Momot možno označiť za zvukomalebný, súvisiaci s dudlavým, mrmlavým, brblavým zvukom, ktorý potok vydáva. V povodí Slanej majú zvukomalebný pôvod aj potoky Čurgov, Hrkotavý potok, Húkľavý potok a Zdychavka.
Kiss L.: Földrajzi nevek etimológiai szótára. Budapest, 1980.
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (15). Kultúra slova, 2009, 43(3): 154-162.
Sičáková Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov, 1996.
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932
Varsik B.: Osídlenie Košickej kotliny I. Bratislava, 1964.
Závodný A.: Distribúcia sufixu -ava v slovenskej hydronýmii. Logos onomastiki, 2008 1(2): 48-52.
Slovník slovenských nárečí II. Bratislava, 2006.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I. Bratislava, 1977.
štvrtok 10. januára 2013
Pôvod názvu obcí Korňa a Karná
Korňa je kysucká obec ležiaca západne od Turzovky. Názory na pôvod jej mena zhrnul vo svojom článku Velička (2009). Najmenej pravdepodobnú až uletenú verziu predostrel A. Petrovský-Šichman. Podľa neho kysucké miestne názvy Ulčáky (Ulčák) a Kornica pri Klokočove majú svoj pôvod už v dobe rímskej, keď na Balkáne existovala rieka Ulca (dnes Vuka) a rímska pevnosť Cornacum (dnes Vukovar), ktorých mená mali byť prenesené na Kysuce najneskoršie v čase Veľkej Moravy. Neslovanský pôvod Korne predpokladal aj K. Točík. Vychádzal z latinského slova cornua „rožný statok“. Územie Korne malo slúžiť ako pastvina pre rožný statok a Košariská pre ovce. Podľa D. Choluja sa v Korni spracúvala kôra. D. Velička uprednostňuje názor, že pomenovanie Korňa a Kornica mohli mať význam pletených ohrád z prútia, kde sa mohol pásť nejaký druh dobytka. V trenčianskych nárečiach slová korna a kornica znamenajú niečo prepletené, napr. vlasy (vrkoč), prútie, slama, cesto (pletenka) a pod. Hydronymá Kornianka (9,4 km), 1580 fl. Na Weliku Kornu, 1690 rivus Kornya a Kornica (3,1 km), 1793 Kornitza odvodzujú Krško a Velička (2011) od mena obce Korňa a ďalej ich etymológiu neskúmali. V okr. Humenné je obec Karná, 1543 Karna. Podľa Uličného (2001) názov zaiste korení v slove kar, ale motivácia použitia tohto slova pre názov sídliska zostáva nejasná. Cez Karnú preteká Karnianský potok.
Etymológie názvu obce Korňa vychádzajú z predpokladu, že pôvodný bol názov obce a druhotné sú názvy potokov. Najstaršie listinné pramene z roku 1580 ( ohraničenie majetku Suňogovcov) spomínajú len vodné toky: ... príduc k rieke Krno a idúc k rieke na Weliku Kornu, ... Spomínaní autori nevyužili údaj z roku 1580: k rieke Krno a nevyužité zostali aj príbuzné toponymá z ostatného územia Slovenska, resp. Uhorska. V okr. Poltár máme obec Krná, maď. Korna, 1573 Korme Lehota, 1786 Krena, 1808 Krňa a potok Krná, 1864 Kornai p., v okr. Detva je osada Krné (Krnô), z okr. Rožňava sú stredoveké zápisy: 1364 Korna Lypa, 1430 Kornalipa. V Štiavnických vrchoch je vrch Krnčište a v Považskom Inovci Grnica. Nad obcou Úbrež je les Karná (Karna) a nad Remetskými Hámrami je chotárny názov Kárnice. Stanislav (2004) uvádza z Maďarska 2x názov Környe (v 15. storočí Kernye), Kornyi tó (tó = jazero), Kornyihal(om) (halom = hôrka, chlm) a jazero Korniche, 1264 stagnum Kernyche.
S koreňom Krn- sa stretávame aj pri osobných menách: Krno, Krnek, Krnčo, Krnáč. Z osobných mien sú odvodené aj niektoré miestne názvy, napr. Krnišov, 1266 Kurumsou, 1317 Kormosso, v Maďarsku je to z roku 1409 Kornisháza, v moravskosliezskom regióne je to Krnov, 1249 Kyrnow, poľ. Karniów, lat. Carnovia, medzi Detvou a Hriňovou je osada Krnáčovci. Meno obce Krnča, 1183 Kernulch, 1246 Kernuch odvodzuje Uhlár (1984) z OM Krnek, Krnčo a vidí tu paralelu s názvami Bytča, Ľupča a pod. Najstarší záznam Kernulch, t.j. Krnovec je však skôr odvodený z adj. krný.
Východiskom slov s koreňom krn- je sloveso krъnǫti, lat. emere „skosiť“ a adj. krъnъ „s odrezaným nosom, ušami apod.“ (Miklosich, 1862). Tomu zodpovedá sch. kŕnjiti „skracovať, odlamovať“ a sln. kŕniti „mrzačiť“, kŕnjiti „skracovať“. Slovinské adj. kŕn znamená zakrpatený a sch. kȓnj, kŕnjav, kŕnjast znamená odlomený, neúplný. Ruské kórnyj, ukrajinské kórnij znamená krátky, nízky, kornáť znamená skracovať, orezávať. Ruština pozná aj zložené slová kornoúchij, kornorúkij, kornokrýlyj, kornochvóstyj a pod. V češtine krněti je krpatieť a krniti skracovať, odrezávať. V slovenčine krnieť znamená krpatieť a zakrnieť zakrpatieť. Krnáč je krivý, hrčovitý kus dreva i zakrpatený, krivý strom. Krne, krny, krnačky i krnaky sú jednoduché, obyčajne doma urobené sane a krňa je okutie krivíc na drevených saniach. Bernolák a Jungmann majú pri slove krňa význam Wasserrinne „rína, žľab“. V slovinčine kŕn znamená aj vrchol hory, ostrý hrebeň a krnica je údolie, kotlina i hrča na dreve.
Názvy Környe v Maďarsku odvodzuje Stanislav (2004) zo slova krňa, čes. krně „prasa“. Moor uvažuje aj o slove krina „studňa“. Koreň Krn- menia Maďari na Korn-, Körn-, Kern-, Rusi na Korn- a Poliaci na Karn-. Pri obci Karná ide o východoslovenskú formu názvu Krná. Aj pri názve Korňa ide o posun Krn- > Korn-, podobne ako pri susednej obci Kelčov < Klčov. Na zmenu Krn- > Korn- nemusela mať vplyv maďarčina ale skôr nárečie Valachov prichádzajúcich z východu. Zo slovenského okruhu toponýn s koreňom Krn-, Korn- je najjasnejšia motivácia pri názve Korna Lypa. Orientačným bodom bola stará lipa s polámanými konármi v dôsledku búrky. Pri názvoch Krná, Krné, Karná a Korňa ide najskôr o motiváciu „krátka, malá, drobná“, čo sa prirodzene vzťahuje na obdobie krátko po vzniku obce. Menej pravdepodobná je motivácia „krivá“. Pri názvoch Krná a Korňa je otázkou, či meno patrilo primárne obci alebo potoku. Názov vrchu Krnište bude súvisieť s väčším výskytom pokrútených, hrčavých alebo polámanách stromov.
Krško J., Velička D.: Hydronymia povodia Kysuce. Banská Bystrica, 2011.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Uhlár V.: Pôvod miestneho názvu Krnča. Kultúra slova, 1984, 18 (2): 48-52.
Uličný, F.: Dejiny osídlenia Zemplínskej župy. Michalovce, 2001.
Velička D.: Poznámky k starším dejinám Korne. Kysuce, 2009, roč. 9, č. 3.
Etymológie názvu obce Korňa vychádzajú z predpokladu, že pôvodný bol názov obce a druhotné sú názvy potokov. Najstaršie listinné pramene z roku 1580 ( ohraničenie majetku Suňogovcov) spomínajú len vodné toky: ... príduc k rieke Krno a idúc k rieke na Weliku Kornu, ... Spomínaní autori nevyužili údaj z roku 1580: k rieke Krno a nevyužité zostali aj príbuzné toponymá z ostatného územia Slovenska, resp. Uhorska. V okr. Poltár máme obec Krná, maď. Korna, 1573 Korme Lehota, 1786 Krena, 1808 Krňa a potok Krná, 1864 Kornai p., v okr. Detva je osada Krné (Krnô), z okr. Rožňava sú stredoveké zápisy: 1364 Korna Lypa, 1430 Kornalipa. V Štiavnických vrchoch je vrch Krnčište a v Považskom Inovci Grnica. Nad obcou Úbrež je les Karná (Karna) a nad Remetskými Hámrami je chotárny názov Kárnice. Stanislav (2004) uvádza z Maďarska 2x názov Környe (v 15. storočí Kernye), Kornyi tó (tó = jazero), Kornyihal(om) (halom = hôrka, chlm) a jazero Korniche, 1264 stagnum Kernyche.
S koreňom Krn- sa stretávame aj pri osobných menách: Krno, Krnek, Krnčo, Krnáč. Z osobných mien sú odvodené aj niektoré miestne názvy, napr. Krnišov, 1266 Kurumsou, 1317 Kormosso, v Maďarsku je to z roku 1409 Kornisháza, v moravskosliezskom regióne je to Krnov, 1249 Kyrnow, poľ. Karniów, lat. Carnovia, medzi Detvou a Hriňovou je osada Krnáčovci. Meno obce Krnča, 1183 Kernulch, 1246 Kernuch odvodzuje Uhlár (1984) z OM Krnek, Krnčo a vidí tu paralelu s názvami Bytča, Ľupča a pod. Najstarší záznam Kernulch, t.j. Krnovec je však skôr odvodený z adj. krný.
Východiskom slov s koreňom krn- je sloveso krъnǫti, lat. emere „skosiť“ a adj. krъnъ „s odrezaným nosom, ušami apod.“ (Miklosich, 1862). Tomu zodpovedá sch. kŕnjiti „skracovať, odlamovať“ a sln. kŕniti „mrzačiť“, kŕnjiti „skracovať“. Slovinské adj. kŕn znamená zakrpatený a sch. kȓnj, kŕnjav, kŕnjast znamená odlomený, neúplný. Ruské kórnyj, ukrajinské kórnij znamená krátky, nízky, kornáť znamená skracovať, orezávať. Ruština pozná aj zložené slová kornoúchij, kornorúkij, kornokrýlyj, kornochvóstyj a pod. V češtine krněti je krpatieť a krniti skracovať, odrezávať. V slovenčine krnieť znamená krpatieť a zakrnieť zakrpatieť. Krnáč je krivý, hrčovitý kus dreva i zakrpatený, krivý strom. Krne, krny, krnačky i krnaky sú jednoduché, obyčajne doma urobené sane a krňa je okutie krivíc na drevených saniach. Bernolák a Jungmann majú pri slove krňa význam Wasserrinne „rína, žľab“. V slovinčine kŕn znamená aj vrchol hory, ostrý hrebeň a krnica je údolie, kotlina i hrča na dreve.
Názvy Környe v Maďarsku odvodzuje Stanislav (2004) zo slova krňa, čes. krně „prasa“. Moor uvažuje aj o slove krina „studňa“. Koreň Krn- menia Maďari na Korn-, Körn-, Kern-, Rusi na Korn- a Poliaci na Karn-. Pri obci Karná ide o východoslovenskú formu názvu Krná. Aj pri názve Korňa ide o posun Krn- > Korn-, podobne ako pri susednej obci Kelčov < Klčov. Na zmenu Krn- > Korn- nemusela mať vplyv maďarčina ale skôr nárečie Valachov prichádzajúcich z východu. Zo slovenského okruhu toponýn s koreňom Krn-, Korn- je najjasnejšia motivácia pri názve Korna Lypa. Orientačným bodom bola stará lipa s polámanými konármi v dôsledku búrky. Pri názvoch Krná, Krné, Karná a Korňa ide najskôr o motiváciu „krátka, malá, drobná“, čo sa prirodzene vzťahuje na obdobie krátko po vzniku obce. Menej pravdepodobná je motivácia „krivá“. Pri názvoch Krná a Korňa je otázkou, či meno patrilo primárne obci alebo potoku. Názov vrchu Krnište bude súvisieť s väčším výskytom pokrútených, hrčavých alebo polámanách stromov.
Krško J., Velička D.: Hydronymia povodia Kysuce. Banská Bystrica, 2011.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Uhlár V.: Pôvod miestneho názvu Krnča. Kultúra slova, 1984, 18 (2): 48-52.
Uličný, F.: Dejiny osídlenia Zemplínskej župy. Michalovce, 2001.
Velička D.: Poznámky k starším dejinám Korne. Kysuce, 2009, roč. 9, č. 3.
Etymológia pomenovania vrabca domového (Passer domesticus) v slovanských a germánskych jazykoch
Slovo vrabec (Passer) je všeslovanské: rus. воробéй, вирябéй, strus. воробии, csl. врабии, ukr. воробéць, горобéць, горобéль, гворобéць, brus. веребéй, ворóбчык, poľ. wróbel, hluž. wrobel, dluž. robeľ, sln. vrabelj, vrábec, sch. vrábac, mac. врабец, bul. врабéц, psl. *vorbьcь, *vorbьjь, *verbьjь. Od Slovanov prebrali toto slovo Rumuni: vrabie, vrӑbéte, brabéte, Albánci: rabec, rabeckë, rabekë, Maďari: veréb a Fíni: varpu. Do tejto skupiny patrí aj lot. zvirbulis a lit. žvirblis. Nie celkom jasná je príbuznosť gaelského riabhag, čo je vrchárka modrá (Prunella modularis), angl. Hedge Sparrow i Hedge Warbler. Menom riabhag sa označuje aj škovránok (Alauda). Vrchárka i škovránok sa na vrabca dosť podobajú. Na pôvod slova vrabec sú dva názory. Niektorí autori vychádzajú z gréckeho ῥόβιλλος – akýsi vták (Фасмер, 1964, Rejzek, 2001). Machek (1971) a ďalší predpokladajú, že meno vrabca je zvukomalebné. Príkladom je angl. warble trilkovať, spievať. Warblers sú spevavce z čeľade penicovité (Sylvidae), napr. penica (Sylvia), kolibiarik (Phylloscopus), svrčiak (Locustella), trsteniarik (Acrocephalus) i iné. Vrabec sa v germánskych jazykoch volá: angl. sparrow, šv. sparv, nór., dán. spurv. gót. sparwa, nem. Sperling.
Živočíchy si podľa vzťahu k človeku môžeme rozdeliť na tri skupiny: 1. Žijúce vo voľnej prírode, ktoré sa človeka stránia, 2. Domáce, ktoré si človek domestifikoval a využíva ich na svoje účely, 3. Synantropné, ktoré si spoločnosť človeka vybrali dobrovoľne. Synantropná je napr. mucha domáca (Musca domestica), svrček domový (Gryllulus domesticus), myš domová (Mus musculus), lastovička obyčajná (Hirundo rustica) a v minulosti to boli domové hady (najmä užovky). Gréci označovali synantropné živočíchy slovom ὁροφίας - žijúci pod strechou, domový, napr. ὁροφίας μύς – domová myš a ὁροφίας ὄφις - domáci had. Po grécky ὀροφή je krov, strecha, ἐρέφω znamená pokrývať. Pomenovanie vrabca by mohlo vychádzať z gr. ὁροφίας - žijúci pod strechou, domový. V minulosti boli strechy pokryté slamou a trstinou významným hniezdiskom vrabca domového (Ferianc,1965). Po kymersky sa vrabec povie aderyn y to, kde aderyn je vták a to je strecha. Uvedená etymológia nie je problémová z jazykovej stránky a v poriadku je aj motivácia.
Pokiaľ by meno vrabca, rus. воробéй, ukr. горобéль, psl. *vorbьjь, *verbьjь vychádzalo z gr. ὀροφή „krov, strecha“ a ὁροφίας „žijúci pod strechou, domový“, potom aj germánske pomenovanie vrabca: gót. sparwa, angl. sparrow, ags. spearva, šv. sparv, ahd. sparo, mhd. spar, sparwe, sperwe, sperc, sperche, mnd. sperlink, mhd. sperlinc, nem. Sperling by sme mohli odvodiť z nem. (Dach)sparren, mhd. sparre, ahd. sparro, angl. spar, pretože vrabec domový často hniezdil na strechách a v krovoch domov. Rovnakú motiváciu má aj pomenovanie dažďovníka (Apus) v nemčine: Spierschwalbe, Spiere, juhonem. dial. Speir. Nemci majú pre tohto vtáka podobného lastovičke niekoľko mien: Turm-, Mauer-, Stein- a Spierschwalbe. Mená naznačujú, že dažďovník hniezdi na vysokých vežiach, múroch, skalách a strechách, resp. krovoch (Dachsparren).
Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка. Москва, I964.
Ferianc O.: Stavovce Slovenska III. Vtáky II. Bratislava, 1965.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.
Živočíchy si podľa vzťahu k človeku môžeme rozdeliť na tri skupiny: 1. Žijúce vo voľnej prírode, ktoré sa človeka stránia, 2. Domáce, ktoré si človek domestifikoval a využíva ich na svoje účely, 3. Synantropné, ktoré si spoločnosť človeka vybrali dobrovoľne. Synantropná je napr. mucha domáca (Musca domestica), svrček domový (Gryllulus domesticus), myš domová (Mus musculus), lastovička obyčajná (Hirundo rustica) a v minulosti to boli domové hady (najmä užovky). Gréci označovali synantropné živočíchy slovom ὁροφίας - žijúci pod strechou, domový, napr. ὁροφίας μύς – domová myš a ὁροφίας ὄφις - domáci had. Po grécky ὀροφή je krov, strecha, ἐρέφω znamená pokrývať. Pomenovanie vrabca by mohlo vychádzať z gr. ὁροφίας - žijúci pod strechou, domový. V minulosti boli strechy pokryté slamou a trstinou významným hniezdiskom vrabca domového (Ferianc,1965). Po kymersky sa vrabec povie aderyn y to, kde aderyn je vták a to je strecha. Uvedená etymológia nie je problémová z jazykovej stránky a v poriadku je aj motivácia.
Pokiaľ by meno vrabca, rus. воробéй, ukr. горобéль, psl. *vorbьjь, *verbьjь vychádzalo z gr. ὀροφή „krov, strecha“ a ὁροφίας „žijúci pod strechou, domový“, potom aj germánske pomenovanie vrabca: gót. sparwa, angl. sparrow, ags. spearva, šv. sparv, ahd. sparo, mhd. spar, sparwe, sperwe, sperc, sperche, mnd. sperlink, mhd. sperlinc, nem. Sperling by sme mohli odvodiť z nem. (Dach)sparren, mhd. sparre, ahd. sparro, angl. spar, pretože vrabec domový často hniezdil na strechách a v krovoch domov. Rovnakú motiváciu má aj pomenovanie dažďovníka (Apus) v nemčine: Spierschwalbe, Spiere, juhonem. dial. Speir. Nemci majú pre tohto vtáka podobného lastovičke niekoľko mien: Turm-, Mauer-, Stein- a Spierschwalbe. Mená naznačujú, že dažďovník hniezdi na vysokých vežiach, múroch, skalách a strechách, resp. krovoch (Dachsparren).
Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка. Москва, I964.
Ferianc O.: Stavovce Slovenska III. Vtáky II. Bratislava, 1965.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)