Na Slovensku i v ďalších krajinách, v ktorých sa hovorí slovanskými jazykmi je väčší počet toponým začínajúcich sa koreňom Sul-. Východiskom pre ich pomenovanie môžu byť viacelé slová s týmto koreňom. Staroslovienske coyлѣй i coyлий sa prekladá ako βελτίων „lepší“ alebo κομψότερος, pričom κομψός znamený elegantný, príjemný i šikovný. Ďalším slovom je coyлицa, čo je lat. hasta „1. bodacia alebo vrhacia kopia, oštep, 2. žrď, kôl“. V slovenčine a češtine sa stredoveká bodacia alebo vrhacia zbraň (kopia) volala sudlica, resp. sudlice, rus. cýлицa, ukr. cyлиця, sln., sch. súlica. Názov zbrane súvisí so stsl. slovesom соунѫти (sunǫti) „sunúť“, rus. cýнyть, sch. sùljati. Príbuzné je rus. cyлять i cýлить „pichať, strkať, vrážať“ a sch. sùljati se „kĺzať sa, šmýkať sa, padať“. Koreň sul- je aj v rus. cyлить „sľubovať“, cyлóй „vodný vír, krútňava“ i „kyseľ – rôsolovitý nápoj“. V slovenčine sulc je rôsol. Po ukrajinsky cyлiя je demižón, po rusky cyлeя je nádoba s hrdlom, fľaša (ploská). Sula je po ukr. zubáč (ryba), sch. sulica je losos, slk. dial. šul(a) je jalec i ostriež. Na východnom Slovensku suľa je jazyčnica. Soľ je v Čechách sůl, v Poľsku sól [sul], na vých. Slovensku suľ. Po lotyšsky sula je šťava, po litovsky sulà je lymfa, miazga. Lotyšské sloveso sūlāt, sulot a litovské sloveso sulóti znamená tiecť, byť vlhký.
Na Slovensku sú štyri obce s koreňom Sul-: Sulany, 1296 Zulan, 1390 Sulyen; Súlovce, 1312 Zuloch, 1326 Zoloch, 1406 Zwlocz; Suľov, 1193 Sulo, 1318 Zuloch (asi „Sulovec“), 1336 Zovlo, 1408 Zwlo, 1443 Swlow a Sulín, 1600 Zulin. Uhlár (1984) odvodzuje názvy Sulany, Súlovce a Súľov z osobného mena Sulislav. Z Čiech je od roku 1193 známa obec Sulislav, v Poľsku sú Sulisławice, lužickí Srbi majú Sulimirojce. Z osobného mena Sulislav a Sulimír sú mená: Sul, Sula, Sulan, Sulej, Suleta atď. (Etymologia nazwisk. www.stankiewice.com). Pôvod týchto OM treba hľadať v stsl. coyлѣй, coyлий „lepší, príjemný“. V okolí Súľova sú známe Súľovské skaly vyznačujúce sa stĺpovitými skalnými útvarmi nazývanými aj skalné ihly. Tu by sa dalo uvažovať aj o motivácii pomenovania týmito špicatými skalami pripomínajúcimi sudlicu (sulicu), čo je stredoveká bodná a vrhacia zbraň. Na vých. Slovensku sulak je stĺp alebo kôl v plote. Meno obce i hradu Súľov skôr odvodené z OM Sulo. Staršie je meno obce známej od roku 1193. Hrad bol vybudovaný až v 13. stor., zrejme po tatarskom vpáde.
Meno kysuckého vrchu Súľov (903 m) sem pravdepodobne preniesli kolonisti z Považia (z okolia Súľovských skál). Marec (E-Kysuce) uvádza viacej takýchto párových toponým, napr. Predmier, Vrchpredmier, Kebľov, Hričov – Hričovec, Visolaje – Visalaje (asi 1 km za hranicou s Moravou).
Na Kysuciach je aj Súľkov potok, inak i Súľkov, 1700 potuočzek Szulkowsky. Meno potoka i osady Suľkov je odvodené z mena Suľko (Krško, Velička 2011). Chotárny názov Sulkov (les) je aj v katastri Topoľčianok. Z osobného mena môže byť odvodený aj názov sedla Súľová (909 m), 1291 Zulheg, mons, 1675 Szulova, erdö. Pod sedlom tečie Súľovský potok (i Súľová) 14 km v povodí Slanej. Sičáková (1996) uvádza, že Ila názov odvodzuje z OM Soľ/Suľ.
Meno obce Sulín je písomne doložené až v roku 1600. Staršie údaje: 1352 Sulyn, 1364 Szolain sa vzťahujú na Sulínsky potok (Sulínku) (Murcko, Pavelčíková, Števík 2005). Motiváciou pomenovania obce i potoka je s najväčšou pravdepodobnosťou prameň minerálnej vody Sulínka. Táto minerálka má zvýšený obsah sodíka a má slanú príchuť. Všetky tri miestne názvy by teda mohli vychádzať zo slova soľ, poľsky sól, východoslovensky suľ. Túto verziu podporuje aj názov vrchu Soľovka (827,9 m) nachádzajúceho sa na sever od obce. Podľa soli je na Slovensku pomenovaných veľa vodných tokov, napr.: Soľanka (Váh), Soľný potok (Kysuca), Soličný a Soľný potok (Orava), Slaná, Slanec, Slaný potok (Hron), Solisko (Topľa), Soľný potok (Torysa), Slančík (Roňava).
Západne od obce Trubín, v pohorí Vtáčnik je vrch Sulina (873 m), ktorého súčasťou je aj Sulinská skala. Pod vrchom pramení Trubínsky (v roku 1975 Sulinský) potok (Krško, 2008). Mohutná Sulinská skala je tvorená vyvrelými horninami, horizontálne i vertikálne zbrázdená puklinami. Vplyvom zvetrávania sa zo skaly oddeľujú menšie i väčšie kamene, tvoriace na jej úpätí sute, sutiny. Motiváciou pomenovania by mohli byť rozpadávajúce sa skaly. Východiskom je sch. sùljati se „kĺzať sa, šmýkať sa, padať, zosúvať sa“ a sùljati „sunúť (dole)“. Bernolák spája sloveso posúlať so slovesom poválať, syn. pobúrať, porúcať. Je to rovnaká motivácia ako pri vrchu Rozsutec. Túto etymológiu potvrdzuje mapa z roku 1915, na ktorej je pod Sulinou v zátvorke Rozsipana skála. Suljina dolina v Bosne a Hercegovine je husto pokrytá suťami. Rovnaký pôvod môže mať aj chotárny názov Suličín východne od Zlatých Moraviec. Takúto etymológiu môžu mať teoreticky i ďalšie miestne názvy spomínané v tomto príspevku. Vo svojej staršej histórii mohli byť domy v obciach „posúľané“, t.j. pováľané, zbúrané alebo sú v ich blízkosti rozpadávajúce sa skaly a sute.
Krško J.: Hydronymia povodia Hrona. Banská Bystrica, 2008.
Krško J.: Velička D.: Hydronymia povodia Kysuce. Banská Bystrica 2011.
Marec J.: Nomen omen, alebo – odkiaľ sú Turzovčania? E-Kysuce.
Murcko M.: Pavelčíková M., Števík M.: Sulín. Monografia obce, 2005.
Sičáková Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov, 1996.
Uhlár V.: Priezviská so sufixom -ej. Slovenská reč, 49 (4): 236-240, 1984.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára