Stručný etymologický slovník slovenčiny: poznámky k fytonymám baza a oskoruša

Stručný etymologický slovník slovenčiny (Králik, 2015) pri hesle baza uvádza:

baza bot. „Sambucus“ • Dial. aj beza, buoza a i.; všetko z psl. *bъza ž., čo je variant psl. *bъzъ m. (> slk. dial bez a i.) – ide o nedostatočne jasný výraz, ktorý sa obyčajne porovnáva s kurd. būz, bawz „brest“ (to sa však novšie odvodzuje od ide. *ṷei(ǝ)-, →viť), pričom sa predpokladá ďalšia súvislosť obidvoch výrazov s ide. názvom buka (*bhāgó-; →buk).

Spájať kurd. būz, bawz „brest“ s bazou viedla jazykovedcov vonkajšia podobnosť so slovami: ukr. бузинa, бузoк, rus. бузинa, бузoвникъ, бузникъ, бузъ, baz a baza v rôznych slovanských jazykoch. Po zmene b > v z kurd. būz, bawz dostaneme *vūz, *vawz, čo je slk. väz, čes. vaz, poľ. wiąz, sch. vêz, rus. вяз. Väz je drevina, ktorej oficiálny názov je brest väzový (Ulmus laevis). Svoje meno má väz podľa ohybných vetvičiek, ktoré slúžili na viazanie, pletenie a vitie. Kurdské būz, bawz a náš väz vychádzajú z ide. koreňa *ṷei(ǝ)- a s bazou nemá nič spoločné. Z botanickej stránky je absurdné aj spájanie fytoným baza a buk, ktoré je v etymologických slovníkoch bežné. Rejzek (2001) píše, že spojenie bazy s lat. Sambucus je neúnosné hláskoslovne a spojenie s ie. názvom buku významovo.

Zdá sa, že východisko treba hľadať v psl. *bъza ž. a *bъzъ m. Motiváciou pre pomenovanie bazy sú jej listy, ktoré po pošúchaní medzi prstami výrazne smrdia, zapáchajú, bzdia. Smrdieť, smradiť, púšťať vetry sa iným slovom povie bzdiť i bzdieť, bzieť, bzdúriť, rus. бздеть, ukr. бздíти, пездíти, blg. пъздя, mac. бaзди, sch. бàздjeти, sln. pezdéti, čes. bzdíti, poľ. bzdieć, bździeć, bździć a to z psl. *pьzděti. Príbuzné je lit. bezdéti, lot. bezdêt – vypúšťať vetry, prdieť. Východiskom je ie. koreň *pesd-e/o- „prdieť“. Po maďarsky bodza je baza , bűz je smrad a bűzös je smradľavý. Pozri aj http://ladislavbarabas.blogspot.sk/2015/08/etymologia-fytonyma-baza-sambucus.html

Pri hesle oskoruša čítame:

oskoruša „bot. Sorbus domestica“ • Azda odvodené od *oskora, nejasného pôvodu – uvažovalo sa aj o zloženine na základe psl. *osa (ďalej pozri * →osika) a *kora (→kôra); t.j. pôvodne „(o strome) majúci osikovú kôru“, resp. „pripomínajúci kôrou osiku“?

*oskora je zrejme rus. óсокорь, ukr. oсокíр, blr. ясокор, poľ. sokora i osokor, jasiokor, sokorzyna, čo je náš topoľ biely (Populus alba) i topoľ čierny (P. nigra). Tieto druhy topoľov majú kôru podobnú osike, čo je prirodzené, lebo aj osika, bot. topoľ osikový (Populus tremula) patrí do rodu Populus. Táto *oskora je známa len vo východoslovanských jazykoch a oskoruši tu hovoria рябина (Sorbus). Len v karpatskej časti Ukrajiny poznajú slová skóruch, skorušína, čo je v tomto prípade jarabina vtáčia (Sorbus aucuparia). Za pravlasť Slovanov sa považuje severovýchodná Európa, kde oskoruša nemá prirodzený areál výskytu. Slovania s ňou prišli do kontaktu až po preniknutí na Balkán v 6. storočí. Grécke slovo ὄα sa prekladá ako 1. oskoruša 2. ovčia koža. Slovania nazývali ovčiu kožu aj skora a pridaním prípony -uša vznikla skoruša a z nej oskoruša. Slovo skoruša prevzali od južných Slovanov Rumuni v podobe scorúş (strom) a scorúşӑ (plod). Oskoruša, botanicky jarabina oskorušová (Sorbus domestica) rastie v nížinách a jej príbuzná jarabina vtáčia (Sorbus aucuparia) v horách. V horách rastúca jarabina sa po rumunsky povie scorúş-du-munte, teda horská skoruša (oskoruša). Valasi, rumunskí, horskí pastieri v stredoveku kolonizovali aj so svojimi stádami Východné a Západné Karpaty a slovo skoruša preniklo aj na Ukrajinu, Slovensko a Poľsko. K staršiemu fytonymu jarabina (vtáčia) pribudlo synonymum skoruša. Vzhľadom na izolované areály fytoným osokor a oskoroša je ich vzájomná kontaminácia prakticky vylúčená. Pozri aj http://ladislavbarabas.blogspot.sk/2011/08/povod-historia-nazvov-skorusa-oskorusa.html

Králik Ľ.: Stručný etymologický slovník slovenčiny. Bratislava 2015.

Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.

Pôvod fytonyma drieň (Cornus)

Stručný etymologický slovník slovenčiny (Králik, 2015) pri hesle drieň uvádza:

drieň „bot. Cornus mas“ /od *13. stor.) • Psl. *dernjь, od ide. *der-; pôvodný význam bol asi „tŕnistý, derúci ker“. • Psl. *derti, *derǫ; od ide. *der- „drať, trhať“.

Vecným problémom tejto etymológie je, že drieň nemá tŕne, nie je tŕnistý a teda ani derúci ker. Takéto vlastnosti má iný ker – dráč (Berberis), stčes. dráč, dřien stpoľ. dracz, drzon, bul. кѝсел трън. Meno tohto kra v iných slovanských jazykoch nie je odvodené zo slov tŕň a drať. Dalo by sa namietať, že meno drieňa sa mohlo preniesť z fytonyma dráč. Obidva kry majú červené plody, dráč je však menší. Proti tomu sa dá argumentovať tým, že drieň je fytonymum všeslovanské a teda zrejme staršie.

Tŕň, čes trn, sch. tȓn. poľ. cierń, stpoľ. tarn, bul. трън, rus. тёрн, dial. тёрeн, strus. тьрнъ, ukr. тéрeн sa povie nem. Dorn, angl. thorn, hol. doorn, bret. draen, dréan, corn. drain, drēn, kymr. draen, gael. dris, droigheann, stír. draigen. Trnka (Prunus spinosa) je poľ. tarń, tarnina, mn. tarnie, sch. tŕnulić, bul. трънка, rus. тёрн, терновник, nem. Schwarzdorn, hol. sleedoorn, angl. blackthorn, kymr. draen. Hloh (Crataegus) je nem. Weiẞdorn, hol. meidoorn, hagendoorn, angl. hawthorn, kymr. draenen wen, gael. droigheann. Uvedené príklady ukazujú, že tŕň majú v mene len dreviny, ktoré sú nositeľmi tŕňov. Drieň medzi ne nepatrí.

Po grécky sa povie drieň κρανιά i κράνεια, jeho plod je κράνειον, ngr. je to κρανιά, κρανέα, resp. κράνο(ν). Po latinsky cornus je drieň a cornum je jeho plod, tj. drienka. Po grécky κραναός je tvrdý, skalnatý, po latinsky cornu je roh. Grécke slová κρανιά, κράνεια a latinské cornus znamenajú aj kopiju. Latinské pomenovanie drieňa – cornus prevzali po úprave do svojej slovnej zásoby románske a niektoré germánske jazyky. Grécke i latinské fytonymum je motivované tvrdosťou a pevnosťou drieňového dreva. Vyrábali sa z neho napr. Zuby do hrablí. Slová tvrdý a roh sú aj v nemeckom pomenovaní drieňa – Hartriegel a Hornstrauch.

Grécke prídavné meno δροόυ znamená silný, pevný (ie. *drou- „drevo, les“), grécke δόρν je drevo, strom i oštep (ie. *doru „strom, drevo). Slovo je prastaré, napr. chet. tāru, skt. dāru, av. dāuru znamená znamená tiež drevo i strom. Príbuzné je aj naše drevo, rus. дéрево „strom i drevo, angl. tree. ae. treōw, germ. *trewa-, got. triu, anord. tre. Gréckemu prídavnému menu δροόυ je príbuzné aj stír. dron, ktoré tiež znamená silný, pevný. Pevné drevo majú aj iné dreviny, napr. bršlen (Evonymus) sa po rusky povie aj бересдрень, vtáči zob (Ligustrum) je po francúzsky troène (troëne), stfr. troine. Nášmu drieňu je najbližšie nemecké ahd. tyrn, dirnboum.

Uvedený text ukázal, že fytonymum drieň nemôže byť motivované významom „tŕnistý, derúci ker“, z psl. *derti, *derǫ; od ide. *der- „drať, trhať“ ako píše Králik (2015). Drieňu totiž chýbajú tŕne. Motiváciou pomenovania aj pre Slovanov je význam pevný, silný, ktorý sa uplatnil v iných indoeurópskych jazykoch a Slovania ho prebrali.

Králik Ľ.: Stručný etymologický slovník slovenčiny. Bratislava 2015.

Motivácia pomenovania fytoným brest (Ulmus), bršlen (Evonymus) a brečtan (Hedera) v slovanských, baltských a germánskych jazykoch

Vo svojom etymologickom slovníku má de Vaan (2008) heslo carpinus „hrab“ a sloveso carpō, carpere „trhať, zbierať plody, ovocie, lístie“. Ako príbuzné uvádza fytonymá: stprus. skerptus, lit. skirpstas „brest“, skirpstùs (?) „buk“ a slovesá lit. kerpù, kirpti „sekať, rezať, strihať, hrýzť“, lot. cìrpt „holiť“. Podľa de Vaana tieto stromy majú pílovité okraje listov a ich meno môže vychádzať zo slovesa to cut „rezať“. Toto je však len tzv. „ľudová etymológia“. Listy a vetvičky týchto stromov boli v minulosti využívané ako doplnkové krmivo pre drobné prežúvavce (kozy a ovce), čo súvisí s pomenovaním drevín.

Vedecký názov Carpinus označuje v slovanských jazykoch hrab  psl. *grab(r)ъ, poľ. grab, rus. a ukr. граб, sch. grȁb, gràbar, čes. habr, bul. гàбъp, mac. гaбep, sln. gaber. Podobne ako pri dvojici lat. carpinus – carpere a lit. skirpstas – kirpti môžeme aj fytonymum hrab spájať so stsl. slovesom  грабити „uchvacovať, lúpiť, zdierať, drancovať, nem. raffen, rauben, lat. diripere“. Dnes sa sloveso hrabať spája najmä s hrabaním sena, v minulosti znamenalo aj lúpiť, zdierať, drancovať. Ďalšou dvojicou je stprus. skōberwīs, lit. skrõblas „hrab“ a skrósti „rozrezať, rozsekať“. Po lotyšsky sa hrab povie skābardis,  pričom skrāpēt, skrabināt je škrabať, skābbarība je silážne krmivo a skābsiens je kyslé seno a skābs je kyslý.

Brest (Ulmus) sa povie čes. břest, poľ. brzost, sln. brest, sch. brijest, blg. бряст, rus. a ukr. бéрест.
Machek (1971) vidí súvislosť medzi brestom a brezou (Betula). Podľa neho len tieto dva stromy vytvárajú na konároch korok. To ich približuje k nem. Borke „kôra stromu“, ďalšie súvislosti sú podľa neho nejasné. Brückner (1957) má brest pod heslom breza. Vasmer (1964) má pri hesle бéрест (Ulmus) aj slovo бeрёстa „brezová kôra“ a motiváciu je pravdepodobne adj. svetlý. Zo slovom svetlý spája brest aj Bezlaj (1977). Podľa Snoja (1997) je brest pomenovaný podľa svetlého lyka a východiskom je ie. koreň *bherHǵ-to-. Spájanie brestu s adj. svetlý je záhadou. Brest nemá ani svetlú kôru ani drevo a svetlé lyko má väčšina drevín.

Pre objasnenie pôvodu fytonyma brest je dôležité apelatívum: sln. bŕst, bŕstje „púčik“, sln., sch. bȓst „mladý výhonok krov a stromov“, bul., mac. бръст „orezané vetvičky s lístim ako zimné krmivo oviec a kôz, slk. dial. brost i bros „1. kvetné puky a jahňady 2. tenké suché vetvičky, raždie, rus. брoс „oddelené hlávky ľanu a konope“, rus., ukr.. брoсть „púčik“. Po slovinsky bŕslênje je pučanie, nalievanie pukov a bŕskanje je hrabanie, dolovanie, strkanie, bȓstéti znamená pučať, rašiť a bŕskati hrabať, dolovať a brstíti ohrýzať mladé výhonky, sch. bȑstī i bŕstiti znamená ožierať mladé výhonky, ohrýzať lístky, bȑsnat je listnatý. Po bulharsky бръстя a macedónsky брсти znamená: 1. kŕmiť v zime kozy a ovce orezanými vetvičkami 2. žrať výhonky drevín kozami a ovcami. Ruské slovesá бросáть a брóсить znamenajú zbierať hlávky ľanu, csl. бръснѫти je škrabať, drhnúť, holiť, bul. бръшa je trieť, stierať, stsl. брысало je strapec a събрысати znamená zoškrabať.

Podobne ako pri dvojiciach: lat. carpere – carpinus , lit. skrósti – skrõblas, stsl. грабити – slk hrab,  lit. kirpti – skerptus aj v tomto prípade ide o dvojicu psl. *brъstiti (sę) „1. ožierať mladé výhonky krov a stromov kozami a ovcami 2. kŕmiť kozy a ovce výhonkami krov a oviec“ – *brъstъ i*brъstь „mladé výhonky stromov a krov“ a fytonymum brest.

Zo slovesa *brъstiti (sę) sú odvodené aj mená ďalších dvoch rodov rastlín. Prvým je brečtan (Hedera), sln. bȓštan, bȓštran, sch. bŕštan, bršten, bršta, brštran, slk. dial. brštan, breštan, čes. břečtan, poľ. brzecztan, brzostan, ukr. борощаник, прочитан, maď. borostyán, rum. broştean, boroştean, boroşleán. Iným menom tohto rodu je sln. bršlján, bršljén, sch. bŕšljan, bŕšlan, mac. bršlan, bršlen, blg. бръшлян, slk. dial. bršlen, ngr. προυσλιάνη. Po maďarsky boroszlán bol pôvodne orgován (Syringa), dnes je to lykovec (Daphne). Orgován i lykovec majú intenzívne voniace fialové kvety. Fytonymum boroszlán môže pochádzať zo slovanského bršlján, bršlan, alebo zmenou szt > szl  z borostyán.

Ďalším druhom je bršlen (Evonymus), slk. dial. aj bršlam, bršľan, čes. brslen, dial. brsněl, brsnil, poľ. przmiel, rus. бересклéт, бересбрéк, бересдрень, брусклéт, брусклéн, бруслѝна. To, že listy a výhonky bršlena sú veľmi atraktívne pre kozy sa  odrazilo aj v menách tohto rodu: stprus. wosigrabis (wosi je koza a grabis je hrab), lit. ožẽkšnis (ožys je koza), maď. kecskerágó (kecske je koza), rum. caprifói (capra je koza). Ako krmivo pre kozy slúžila v minulosti aj rakyta, angl. goat willow (goat je koza).

Etymologické slovníky (Vasmer, 1964, Bezlaj, 1977, Snoj, 1997. Rejzek, 2001 a i.) považujú tieto fytonymá za nejasné. Podľa nich mohli rozličné formy vzniknúť len v dôsledku kontaminácie etymologicky rôznych názvov. Podľa Trubačeva (1976) fytonymum *brьščьľanъ/*brъščьlenъ vychádza zo slovesa *brъsati/*brъskati a motiváciou je „odtrhnuté na krmivo“, t.j. tieto  rastliny slúžia ako potrava prežúvavcov.

Miklosich (1886) spája psl. *brъsnǫti a stsl. бръснѫти s latinským slovesom radere „zoškrabovať, strúhať, spilovať, čistiť, holiť (hlavu, bradu)“. Po bulharsky бръснa znamená holiť, бръснaт je holený, oholený. Psl. *brъsnǫti je blízke slovesu brúsiť, ktoré je v rus. брусклéт, брусклéн, бруслѝна (Evonymus). S tým asi súvisí aj rum. şleu „brest“. Sloveso şlefui znamená brúsiť, zrejme z nem. schleifen. V ruskom брусклéн znamená -клéн javor (Acer), бересбрéк -брéк je brek  (Sorbus torminalis) a бересдрень -дрень je drieň (Cornus).
 
Brest sa po nemecky povie Ulm, jeho ďalšie meno je Rüster. Kluge (2002) píše, že -ter je sufix typický pre mená stromov, prvú časť slova spája s mhd. rust. Ďalšie súvislosti sú podľa neho nejasné. Falk a Torp (1960) pri hesle ris uvádzajú: „sammlung dünner zweige, reis, rute als strafwerkzeug“, šv. ris, anord. hrîs „krovie, húštie“, ags. hrîs „vetva, konár“, mnd. rîs „konár, krík“, (hol rijs), ahd. rîs (nem. Reis „vetva, haluz, výhonok“). Ďalej uvádzajú nór. risbit „ročná koza“, šv. dial. risbit, anord. hrîsbîtr, mnd. rîsebîter  „ rok starý dobytok, ktorý už môže ohrýzať výhonky stromov“. Ďalším heslom je riste: „einschneiden“, t.j. zarezať, zastrihnúť, narezať, nakrájať, šv. rista, nór. rĭsta, šv. vb. anord. rĭsta (z *ristian) a rîsta (reist) „schneiden, ritzen, aufschlitzen“ = mnd. risten „(ein)ritzen, schlitzem“. Menom Kleine Rüster i Klienrüster sa označuje bršlen (Evonymus) a Rüster je i javor Acer platanoides.

Brest sa povie nemecky aj Effe, hol. iep, iepeboum, fríz. iperenbeam. Tieto mená vychádzajú z fytonyma brečtan (Hedera), nem. Efeu, Epheu, v 8. stor. ebihewi, mhd. ep-höu, ebehöu a je príbuzné a. ivy, ae. īfig. Druhou časťou fytonyma je -heu, t.j. Heu „seno“. Listy brečtanu sú zelené aj v zime a v minulosti boli spolu so senom z lúčnych rastlín a vetvičkami brestu používané ako doplnkové krmivo pre domáce zvietatá.  Brečtan sa povie holandsky klímóp, pričom klímen znamená liezť, vinúť sa. Iným menom brestu je lit. guobà, lot. goba. Litovské slovesá góbstyti a góbti znamená kryť, omotávať sa má podobný význam ako hol. klímen. Omotávať sa a pokrývať je typická vlastnosť brečtanu a lit. guobà, lot. goba mohla pôvodne patriť tomuto druhu, podobne ako je to pri nem. Effe a hol. iep. Brečtan sa povie litovsky gẽbenė.

Uvedené príklady ukazujú, že pomenovanie drevín brest, bršlen a brečtan má v slovanských, baltských a germánskych jazykoch rovnakú motiváciu vychádzajúcu z toho, že ich listy a mladé vetvičky slúžili v minulosti ako potrava hospodárskych zvierat. To ich spája s pomenovaním hrabu v latinčine, slovanských a baltských jazykoch.

 Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка I. Москва, 1964.
Трубачев О.Н. ed.: Этимологический словарь славянских языков 3. Москва, 1976.
Bezlaj F.: Etymološki slovar slovenskega jezika I. Ljubljana, 1977.
Brückner A.: Słownik etymologiczny jȩzyka polskiego. Warszawa, 1957.
Falk H.S. a Torp A.: Norvegisch-Dänisches etymologischos Wörterbuch. Oslo a Bergen, 1960.
Kluge F.: Etymologisches Wörterbuch der deutschen Sprache. Berlin – New York, 2002.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Miklosich F.: Etymologisches Wörterbuch der slavischen Sprachen. Wien 1886.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.
Snoj M.: Slovenski etymološki slovar. Ljubljana, 1997.

O pôvode mena obce Brestov, maď. Boroszló

Z rodu brest (Ulmus) sa na Slovensku vyskytujú tri druhy: brest väzový, ľud. väz (U. laevis), brest horský (U. glabra, syn. U. montana) a brest hrabolistý (U. carpinifolia, syn. U. minor). Bresty u nás netvoria súvislejšie lesy ako duby, buky a smreky, no rastú na celom území. Bresty sú motiváciu pre mnohé toponymá. Podľa publikácie Názvy vrchov a dolín Slovenskej socialistickej republiky sú u nás oficiálne registrované vrchy: Brestová 4x, Brestové, Brestovec 2x, Brestovka, Brestovo, Bresty a Brestový diel 2x. Z ľudských sídel sú to v okr. Trnava Brestovany: 1113 Bristen, 1158 Sely, 1229 Scel, 1394 Rusten, maď. Beresztovány, Szil (brest je maď. szil, nem. Rüster), v okr. Komárno Brestovec: 1327 Zylas, 1398 Zilas, 1948 Brestovec, v okr. Považská Bystrica Briestenné: 1493 Bresten, 1496 Bresthyen, 1510 Briest, maď. Brjesztyenne, Beresztény, v okr. Humenné Brestov: 1567 Brezto, maď. Bresztó a Brestov nad Laborcom:1434 Breztow, 1496 Breszthyen, maď. Bresztó.

Zvláštne postavenie má Brestov v okr. Prešov. Jeho historické názvy sú: 1229 terra Borozlou, 1272 Borozlópatak, 1304 Buruzlouwtha, 1325 villa Buruzlou, 1332-1335 de Broslo, de Borozlou, de Broslow, 1773 Boroszló, Brestow, 1786 Boroszló, Bresztow, 1808 Boroszló, Břestow, 1913  Boroszló, 1920 Brestov, maď. Boroszló. Cez Brestov tečie rovnomenný potok so zápismi: 1272 riv. Borozlopotok, 1304 Buruzlou pothoka, 1333 Boroslopatak, 1865 Boroszlói patak, 1868 Presztovecz patak, 1901 Bresztovecz patak, 1965 Brestovec, 1971 Brestov.

Podľa Šmilauera (1932) je potok pomenovaný podľa osady Boroszló a tá z osobného mena Brȩcislavъ > Bracislav > Boroszló (meno mohlo znieť i Borislav alebo Vratislav). Ďalej píše, že meno Brestov je podľa Magyar Etymologiai Szótár ľudová etymológia. Podľa Varsika (1973) názov potoka a dediny Boroszló pochádza bezpečne zo slovanského názvu Brestov a ten od listnatého stromu brest. Zmena szt > szl je podľa neho ako v slovách pristav (latinizované na pristaldus), maď. poroszló a zástava, maď. zászló. Názov Brestov mali po niekoľko storočí zachovať pôvodní slovenskí obyvatelia obce a okolia. Krajčovič (2007) píše, že obec Brestov je pomenovaná podľa brestových lesov a hájov, pri ktorých vznikla. Zmenu Boroszló > Brestov neriešil. Goótšová, Chomová a Krško (2014) uvádzajú že meno hydronyma Brestov vzniklo transonymizáciou ojkonyma Brestov z apelatíva brest (Ulmus campestris). Podobne ako Krajčovič sa zmenou Boroszló > Brestov nezaoberali.

Toponymum Boroszló je známe aj z niekoľkých lokalít v Maďarsku. Stanislav (2004) uvádza zo Satumarskej stolice chotárny názov *Borozlousegh: 1402 Borozlousegh, 1415  Borozlozegh a z Boršodskej stolice majer Boroszló a pri ňom les Boroszloi erdő, hora Boroszlófő a vrch Boroszló. Podľa Stanislava sú tieto toponymá odvodené z os. mena Borislav. Poľské mesto Wrocław nem. Breslau, čes. Vratislav a maď. Boroszló sa odvodzuje zo stpoľ. os. mena Wrócisław alebo Vratislav. Teoreticky by sme sem mohli zaradiť aj moravské mesto Břeclav: 1046 Bratzlaw (falzifikát z 12. stor.). Na území mesta stál pôvodne hrad založený Břetislavom I. Do tejto skupiny zrejme patria aj najstaršie mená Bratislavy: 805 Wratisslaburgium, 907 Braslavespurch, Brezalauspurc, 1052 Preslawaspurch.

Zmena Boroszló > Brestov sa dá objasniť len poznaním viariability niekoľkých fytoným:

1. Bršlen (Euonymus) je ker vyznačujúci sa nápadnými plodmi. V slovenských nárečiach aj bršlam, bršľan, čes. brslen, dial. brsněl, brsnil, poľ. przmiel, rus. бересклéт, бересбрéк, бересдрень, брусклéт a iné.
2. Brečtan (Hedera) je popínavá vždyzelená rastlina. Jej meno je sln. bršlján, bršljén, bȓštan, bȓštran, sch. bŕšljan, bŕšlan, bŕštan, bršten, bršta, brštran, mac. bršlan, bršlen, blg. бръшлян, slk. dial. brštan, breštan, poľ. brzecztan, brzostan. Podľa Miklosicha (1886) meno prešlo aj do neslovanských jazykov: maď. boroszlán, borostyán, rum. boroşlan, broştean, boroştean (oficiálne iederă), ngr.
προυσλιάνη (oficiálne κισσός). Podľa Bezlaja (1977) brečtan je motiváciou toponyma Bršljin: 1481 pach Berschlin, Bršljinovec, cca 1400 Presslenowicz. V Rumunsku má väčší počet obcí meno Broşteni.
3. Lykovec (Daphne) je drobný kríček s ružovými, intenzívne voňajúcimi kvetmi. Maďarské mená boroszlán a borostyán patria brečtanu, no jeho oficiále meno je borostyán. Oficiálnym menom lykovca je boroszlán.
4. Brest (Ulmus) je rod listnatých drevín. Brest sa povie čes. břest, poľ. brzost, sln. brést, rus. a ukr. бéрест.

Najpravdepodobnejším dôvodom zmeny Boroszló > Brestov bolo poslovenčenie maďarizovaného toponyma (obec a potok) Boroszló. Autor zrejme prirovnal toponymum Boroszló k maď. fytonymu boroszlán = borostyán a to mu pripomínalo brest, poľ. brzost, rus. a ukr. бéрест. V susednej Zemplínskej stolici už existovali obce Brestov: 1567 Brezto, maď. Bresztó a Brestov nad Laborcom:1434 Breztow, 1496 Breszthyen, maď. Bresztó a priklonil sa k týmto miestnam názvom. Objasnenie etymológie slovanských fytoným brest, brečtan a bršlen robí problém aj renomovaným etymológom. Zhodujú sa v tom, že rôzne formy mohli  vzniknúť len v dôsledku kontaminácie etymologicky rozličných názvov. Formálne je meno obce Brestov odvodené od dreviny brest, no to je len chybným prekladom pôvodne slovanského osobného mena (Braslav?, Brȩcislavъ?, Borislav?, Vratislav?).

Medzi obcami Brestov a Mirkovce sú vrchy Malá a Veľká Zobrana. Podľa internetovej stránky obce Bestov mala byť na vrchole Malá Zobrana medzi 9.-12. storočím pustovňa mníchov – eremitov, ktorí sem prišli na konci 9. storočia z Opátstva sv. Hypolita pod Zoborom pri Nitre. Hľadá sa aj súvislosť medzi názvami vrchov Zobrana a Zobor. Názov motivovaný slovanským osobným menom mohli dať obci práve títo mnísi.

Bezlaj F.: Etymološki slovar slovenskega jezika I. Ljubljana 1977.
Goótšová A., Chomová A., Krško J.: Hydronymia slovenskej časti povodia Hornádu. Banská Bystrica 2014.
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (5). Kultúra slova 2007 41 (5): 278-285..
Miklosich F.: Etymologisches Wörterbuch der slavischen Sprachen. Wien 1886.
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Varsik B.: Osídlenie Košickej kotliny 2. Bratislava 1973.
Názvy vrchov a dolín Slovenskej socialistickej republiky. Bratislava, 1987.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I. Bratislava, 1977.

Pôvod názvu mesta Pezinok

Pezinok je okresné mesto ležiace na južných svahoch Malých Karpát, východne od Bratislavy. Jeho historické názvy sú: 1208, 1216, 1245, 1313, 1334 Bozen, 1231/1397, 1295, 1325, 1334, 1335, 1340 Bozyn, 1318 Poesing, 1439 Posing, 1437 Pezink, 1442 z Pezinka, 1634 Bazin. Zmena Bozen, Bozyn na Poesing, Posing (Pösing) sa dá vysvetliť jednoducho. Po tatárskom vpáde a plienení boli v roku 1241 pozvaní na Slovensko nemeckí kolonisti, ktorí sa usadili na západnom, strednom i východnom Slovensku. Na západe Slovenska to bola najmä oblasť medzi Bratislavou a Trnavou. Pre nemeckých pisárov bola typická zámena b > p, napr. Most pri Bratislave: 1283 Pruk (Brücke), Sološnica: 1367 Pratunprun (Breitenbrunn). Pre Nemcov je typický aj posesívny (privlastňovací) sufix (prípona) -g, -ing. Príkladom je rakúske lyžiarske stredisko Semmering: 1227 Semernik, zo slova čemerica (Helleborus), Lipsko a nem. Leipzig: 1015 Libzi, neskôr Lipz, Lipsk, zo slova lipa (Tilia). Meno dali mestu Lužickí Srbi.

Zložitejším problémom je objasnenie etymológie pôvodného mena Bozen, prípadne Bozyn. Podľa Stanislava (1942) je miestny názov utvorený z osobného mena Boza posesívnym sufixom -in. Meno Boza je doložené z roku 1610 v Rusku. Z mena Bozin vzniklo pravidelným vývinom maďarské Bazin, resp. Baziny. Zmena o > a je v maďarčine bežná, podobne ako zmena koncového -n na -ny. Názor Stanislava prebrali aj Lutterer, Majtán a Šrámek v knihe Zeměpisná jména Československa: “Dnešní místní jméno Pezinok (nář. Pezinek) vzniklo zpětným přejetím něm. podoby Pösing do slovenštiny. Základem je osobní jméno Boza nebo Baza (souvislost se slovem bez je sporná), k němuž připojena přivlast. přípona -in (s významem Bozův nebo Bazův majetek”. České slovo bez je v tomto prípade baza (Sambucus).

S názorom Stanislava nesúhlasí Varsik (1984), lebo Maďari preberali slovenské názvy pochádzajúce z os. mien do 13. storočia bez sufixu a podľa neho názov Bozen v najstarších dokladoch pre dnešný Pezinok bol osobným menom Božen a to bez sufixu. Osobné meno Božen je známe z českej Kosmasovej kroniky už z roku 1068. Keby sa zachovala v Pezinku a na jeho okolí kontinuita pôvodného slovenského obyvateľstva a kontinuita pôvodného slovenského názvu, bol by tu dnes zaiste názov Boženov alebo Boženice. Najstarší názov Bozen stotožňuje s os. menom Božen alebo Božeň aj Krajčovič (2005).

Aj táto interpretácia názvu Bozen má nedostatky. Stredovekí pisári v Uhorsku zapisovali hlásku z ako z a hlásku ž, maď. zs ako z i s, napr. Žalobín: 1451 Salaba, Žarnov: 1332 Serno, 1398 Sarnow, Žehra: 1245 Sygra, Žemberovce: 1256 Sember, Hrnčiarske Zalužany: 1362 Zalusan, Horné Držkovce: 1400 Dersk, Hažín: 1336 Kysgesun, Belža: 1232 Bilsa, Beloveža: 1355 Belawese atď. Krajčovič si tento problém uvedomoval pri poznámke: “to, že názov pôvodne znel Božen či Božeň bezpečne dokazuje záznam z r. 1399 Bossen”. Účelovo si vybral neskorý a ojedinelý záznam s koreňom Bos- a ignoroval desať starších záznamov s koreňom Boz-. V tomto prípade sú najlepším príkladom zápisy: 1002 Poson, 1045 Bosenburg, 1107 Bosan, 1108 Bosania, Posonia, 1143 Bosonium, 1151 Posonium, 1197 Posony. Výsledkom je maďarské pomenovanie Bratislavy – Pozsony. Aj v tomto prípade máme zmenu b > p, no v zápisoch Poson, Bosen, Bosan a Boson je v koreni Pos-, Bos- hláska s, čo je stredoveké ž. Nápisy treba čítať ako Požoň, Božeň, Bažaň a Božeň, čo sa odrazilo v maď. Pozsony (Požoň). Božeň teda žil v stredovekej Bratislave a nie v Pezinku.

Iným problémom je sufix -en v názve Bozen. Nasledovné príklady: 1113 Bristen – Brestovany, 1165 Selepchen – Slepčany, Drenchen 1291 – Drienčany, 1209 Herestien – Chrašťany, 1235 Kelenen – Kleňany, 1293 Topolchen Parvum – Topoľčianky, 1299 Zemerchen – Smrečany, 1293 Brogen – Brodzany, 1362 Koblen – Gbeľany, 1332 Lyssen – Liešťany, 1393 Berzen – Brezany a iné ukazujú, že sufix -en bol pri tvorbe miestnych názvov na Slovensku veľmi produktívny. Keď si názov Bozen rozdelíme na koreň Boz- a sufix -en, ostáva nám zistiť, čo v starej slovenčine znamenalo slovo boz. Z príkladov: 1135 Bozouk, 1245 Bozok – Bzovík, 1345 Bzina, 1348 Bozina – Bziny je jasné, že to bola baza.

Pomenovanie baza je všeslovanské, slk. dial. beza, buoza, čes. a stčes. bez, poľ. bez, h.luž. bóz, d.luž. bez, baz, sln. bez, mac. боз, бозел, sch. bȍz, blg. бъз, ukr. баз, боз, rus. бузинá, psl. *bъzъ.
Motiváciou pre pomenovanie bazy sú jej listy, ktoré po pošúchaní medzi prstami výrazne smrdia, zapáchajú, bzdia. Východiskom je indo-európsky koreň *pesd-e/o- „prdieť“ a z toho psl. *pьzděti –
smrdieť, smradiť, púšťať vetry, teda bzdiť, bzdieť i bzieť, sln. pezdéti, čes. bzdíti, ukr. бздíти, пездíти, blg. пъздя, mac. бaзди (Barabás, 2015).

Vyššie boli uvedené obce, ktorých meno bolo v stredoveku ukončené sufixom -en a dnes majú na konci sufix -any. Viaceré z nich boli pomenované podľa dreviny: Brezany, Brestovany, Drienčany, Chrašťany, Kleňany Liešťany, Smrečany a (Malé) Topoľčany. K týmto môžeme priradiť aj *Bazany,   prípadne *Bzany, pôvodne Bozen. Takto by sa z najväčšou pravdepodovnosťou volal Pezinok v prípade kontinuálneho vývinu mesta v slovenskom prostredí. Majtán (1998) vo svojej knihe uvádza názvy obcí Slovenska od roku 1773. Pre Pezinok je to: 1773 Bazinium, Bazin, Bösing, Pesinek, 1786 Pösing, Bozin, Pezinek, Basinium, 1808 Bazinium, Baziny, Bösing, Pezínek, 1863-1913 Bazin, 1920 Pezinok. Predpokladanému názvu *Bazany (*Bzany) sa najviac priblížili maď. Baziny a Bazin. Na východnom Slovensku sa nachádza obec Bžany: 1410 Bospataka, Bozpataka, 1474 Bozyas, 1773 Bzanye, 1808 Bzanné, 1920 Bžany. Podľa historika Uličného (2001) “ Názov zaiste korení v mene Božan či Bžan”. Podľa najstaršieho záznamu je obec najskôr pomenovaná podľa Bazového potoka. V slovenských nárečiach bzdoch je bźdoh, bdžoh, bzdieť bždžeč, bzdina bždžina.

Barabás L.: Etymológia fytonyma baza (Sambucus). blogspot.com 2015.
Krajčovič R.: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest.Bratislava, 2005.
Lutterer I., Majtán M., Šrámek R.:  Zeměpisná jména Československa. Praha, 1982.
Majtán M,: Názvy obcí Slovenskej republiky (Vývin v rokoch 1773-1997). Bratislava, 1998.
Stanislav J.: Zo slovenských miestnych názvov. Slovenská reč 1942, IX. (7-8): 193-196.
Uličný F.: Dejiny osídlenia Zemplínskej župy. Michalovce, 2001.
Varsik B.: Z osídlenia západného a stredného Slovenska v stredoveku. Bratislava, 1984.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I. Bratislava, 1977.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku II. Bratislava, 1977.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku III. Bratislava, 1978.

Etymológia fytonyma гордóвина (Viburnum lantana)

Pomenovanie kaliny obyčajnej (Viburnum opulus) je všeslovanské, rozšírené vo všetkých slovanských jazykoch. Jej príbuzná kalina siripútková (Viburnum lantana) – siripútka má v rôznych slovanských jazykoch rôzne mená. Pomenovanie siripútka je známe len na Slovensku. Pôvod mena tohto kra je objasnený na tomto blogu v príspevku: Etymológia fytonyma siripútka /Viburnum lantana) zo dňa 13.3.2013. Prvá časť názvu: siri- súvisí s jemným sivobielym ochlpením výhonkov a spodnej strany jej listov. Druhá časť: -pútka súvisí s ohybnosťou jej mladých prútov, ktoré sa využívali v košikárstve i viazanie (pútanie) snopov. Puto je 1. reťaz, povraz, remeň, okovy a pod. slúžiace na sputnanie niekoho alebo niečoho 2. spojivo (zdrob. pútko).

Siripútka sa po rusky povie гордóвина. Daľ (1978) uvádza aj ďalšie mená: гордъ, гордина, гордóвикъ. Po ukrajinsky je to гордoвина, гордина, poľsky hordowina a hordowit. Vasmer (1964) považuje etymológiu tohto slova za nejasnú.

Vychádzať treba z ie. koreňa *ǵʰorH- „črevo“. Na prvý pohľad je toto spojenie čudné, tento koreň  však v indoeurópskych jazykoch prekonal ďalší vývin. Grécke χορδή znamená črevo, ovčie črevo (na struny do hudobných nástrojov) i výrobky z čriev (klobásy, jaternice). Podobný význam má aj lat. chorda (corda): črevo, črevová struna a povrázok zo struny (používal sa na spútavanie väzňov a zajatcov). Z latinčiny prebrali slovo románske jazyky: fr. corde, cordelle, šp. cordel, port. corda, cordel a tal. còrda, s významom povraz, struna. Z francúzskeho cordelle prešlo slovo aj do germánskych jazykov: nem. Kordel, hol. koord, kardeel, angl. cord. Františkán sa po anglicky povie cordelier (nosili okolo pása povraz). V ruskej námorníckej terminológii sa používajú slová гóрдень,
гордéля, гaрдéль i кaрдéль. Sú to rôzne povrazy a laná používané pri manipulácii s lodnými plachtami. Zo slovenských nárečí poznáme slovo korda „povrázok, uzda“, sch. kôrda je povraz, mac. кордела je stuha.

Slovo гордóвина má teda rovnakú motiváciu ako sirpútka: ohybné prúty sa v minulosti používali namiesto povrazov na viazanie, spájanie, pútanie. Paralely nachádzame aj v iných jazykoch. Jedným z nemeckých mien siripútky je türkische Weide – prúty má ohybné ako vrba. Mená Rotschlinge a Wegenschlinge vychádzajú z slovesa schlingen „vinúť, krútiť, viazať a pliesť“. Schlinge je slučka, oko, pútka na jarabice. Bandstrauch naznačuje, že prúty siripútky sa používali na viazanie.

Даль В.: Толковый словарь живaго великорусского языка I. Москва, 1978.
Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка I. Москва, I964.

O názve obce Častá

Obec Častá leží na južnom úpätí Malých Karpát medzi Bratislavou a Trnavou. Dnes patrí do okresu Pezinok. Jej historické mená sú:1291 Chuzthu, 1296 Chezthey 1332-35 Henricus sacerdos de Chastue, (Chastuae), 1562 Cyesthe, 1773 Czasta, 1786 Čschasta, 1808 Cžasta, 1920 Častá. Slovenskému menu Častá zodpovedá maďarské Cseszte. Názorov na pôvod mena obce je niekoľko.

Podľa Krajčoviča (2008) časta je toponymické apelatívum od ľudového čast-, s príponou -a podľa osada. Má to byť usadlosť s vyčleneným chotárom z väčšieho územného celku. Obec Častá patrila panstvu Červený Kameň, a vznikla na vyčlenenej časti jeho územia. Apelatívum časta sa v slovenských slovníkoch nenachádza a ak by v stredoveku existovalo, bolo by takýchto toponým na Slovensku viac, pretože viaceré panstvá vyčleňovali zo svojho územia chotáre nových osád a obcí. Príbuzné je stčes. částa, o ktorom Gebauer (1970) píše: tu bezpochyby rozuměno parta = pars, a částa = část, kus. Menom Császta sú v Maďarsku pomenované aj vrchy a studničky, čo hovorí v neprospech názoru Krajčoviča.

Vo svojej knihe  Slovenský juh v stredoveku má Stanislav (2004) niekoľko toponým označených ako Časta, resp. Császta. Na brehu Blatenského jazera (stolica Zala) je to *Časta, 1093 villa Pilip cum portu in loco Chazta a neďaleko aj vrch Császta. V stolici Baranya je malá obec Császta, v Boršodskej stolici je samota Császta, 1477 Chasta a pri nej vrch Császta a studňa Császta kút. Na Žitnom ostrove je potok Császta (prítok Váhu). Tu je aj samota  Császta melléke, potok Kis Császta ére,  Császta patak (starý) a lúky  Császta hátirétek. Tieto toponymá sú podľa neho odvodené od osobného mena Časta < *Čȩsta. Gebauer (1970) má vo svojom slovníku osobné mená Časta, Částa, Částek a žen. Častava. Priezviská Částa a Császta sa zachovali dodnes. Obec Častá nie je v diele Stanislava uvedená priamo, lebo leží v regióne obývanom Slovákmi. Spomína sa len ako ďalší príklad na toto toponymum. Na turistckej mape z roku 2001 v severovýchodnej časti Žitného ostrova nachádzame potoky Částa, Stará Částa a Malá Částa, samotu Částa a chotárne názvy Částa a Pri Částe.

Etymológiu Stanislava preberá aj Varsik (1984). Dubovský (1993) v monografii obce Častá píše: „Oveľa pravdepodobnejší a správnejší je výklad  autorov Svobodu a Šmilauera (Místní jména v Čechách, V. s. 589), ktorí názov Častej odvodzujú od prídavného mena Častý, čo v starej slovenčine znamenalo hustý, tienistý“. Táto informácia je vymyslená, lebo v spomínanej knihe sa spomínajú len miestne mená v Čechách a nie na Slovensku. Na citovanej strane 589 autori Svoboda a Šmilauer (1960) píšu len to, že os. m. Částa vychádza z adjektívneho základu častý, pôvodne hustý. Podľa Dubovského je nemecký názov Častej: Schatmansdorf  (1390 Satmania, Sathmansdorf, 1437 Schadmansdorff, 1440 Schatmanstorf, 1543 Schadmansdorff, 1562 Cyesthe alias Sathmania) odvodený od nemeckého slova Shatten – tieň, schattengeben – dávať tieň.

Slovník súčasného slovenského jazyka pri adj. častý uvádza význam: veľakrát sa vyskytujúci, opakujúci, frekventovaný. V starej češtine častý je 1. častý, häufig, frequens a 2. častý v prostoru, četný, hustý, dicht. V ruštine чáстый je 1. hustý, 2. nachádzajúci sa blízko vedľa seba, 3. rýchly, 4. častý, чáща je 1. húština, húšťava, húštie, húšť, 2. prenes. les. Rovnaký význam má aj slovo чaстинá, чащóба a чащýга. Prídavné meno častý je všeslovanské. Vasmer (1973) má rus. чáстый, ukr. чáстий, brus. чáсты, strus. чaстъ, bul. чест, sch. čêst „častý i hustý“, sln. čésto, poľ. czȩsty, hluž. časty, dluž. cesty, stsl. чѧстъ (čȩstъ), psl. * čȩstъ. Miklosich (1862-1865) má vo svojom slovníku slová чѧстa (čȩsta) a  чѧстина (čȩstina), v preklade gr. βάσος, lat. fruticetum, slk. húšť, húština.

Mená obcí odvodených od osobného mena nezostávajú v slovenskom prostredí (na rozdiel od územia obývaného Maďarmi) spravidla v pôvodnom tvare a mávajú rôzne prípony, napr. Ješkova Ves, Peťovka, Štefanov, Henclová, Hendrichovce, Domadice, Demänová a pod. (výnimku tvoria obce pomenované po svätcoch). Czȩstochowa v Poľsku patrila osobe menom Czȩstoch. Častá si zachovala tvar bez prípon, čo napovedá, že má skôr inú motiváciu. Pokiaľ nie je v zakladacej listine obce uvedený pôvodný majiteľ, ťažko potvrdiť alebo vyvrátiť, že jej meno je odvodené od osobného mena. To platí aj pre terénne útvary ako sú potoky, vrchy, studničky a pod. Pre obec Častá a ďalšie spomenuté toponymá je najpravdepodobnejšou motiváciou psl. чѧстa (čȩsta) a чѧстина (čȩstina) „húštie, húština“. Podobný význam ako húštie, húština majú slová chrasť, chrašť, chriašť, chrastina, chraština, chrastie i chraštie. Od nich sú odvodené názvy obcí Chrasť nad Hornádom: 1280 Horost, 1344 Harast, Chrastince: 1290 Harastigyormoth, Chrastné: 1427 Nag Harasty a Chrašťany: 1209 Herestien a vrchy Chrasť, Chrástky, Chrasťová a Chrasťové. V slovenských pohoriach sú aj vrchy Húšťavy a Húštie, známe je i priezvisko Húšťava, resp. Húščava. Stanislav (2004) medzi miestnymi názvami odvodenými od os. m. Časta < *Čȩsta uvádza aj dva vrchy pomenované Császta. Tu by sme predpokladali skôr apelatívum čȩsta „húštie“.

Ak by sme uznali, že meno obce je odvodené od psl. чѧстa (čȩsta) „húštie“ potom je otázkou aj samotné písanie toponyma Častá. Častá je ženskou podobou adj. častý. Od prídavného mena hustý sú podstatné mená húštie a húština. Názov potoka Částa na Žitnom ostrove je oficiálne potvrdený Názvoslovnou komisiou pri Slovenskom úrade geodézie a kartografie. Toponymá na území Maďarska majú podobu Császta. Maďarský jazyk má svoje pravidlá, ktoré nie sú pre Slovákov záväzné, no ako na to poukázal Stanislav (2004), tieto miestne názvy majú slovenský pôvod a vznikli na území pôvodne obývanom Slovákmi. Aj po rusky sa húštie povie чáща [čášča]. V poslednej fáze existencie Rakúsko-Uhorska Maďari masívne pomaďarčovali slovenské miestne názvy. Po vzniku Československa boli tendencie opačné a mená obcí dostávali slovenskú podobu. Tak vznikol v roku 1920 názov Častá, ktorý sa používa dodnes. Názov má podobu prídavného mena a zrejme nebola známa jeho etymológia. Adekvátnejší by bol asi názov Částa odvovený od podstatného mena čȩsta „húštie“. Občania si na meno Častá zvykli, no určite ich zaujíma jeho pôvod.

Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка I. Москва, 1973
Gebauer J.: Slovník staročeský. Díl I [A/J]. Praha, 1970.
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (7). Kultúra slova 2008 42 (2): 89-96.
Kunetka-Beňo Š. a kol. Častá. Monografia obce. Častá, 1993.
Miklosich F.: Lexicon paleoslovenico-graeco-latinum. Vindobona, 1862-1865.
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Svoboda J. a Šmilauer V.: Místní jména v Čechách V. Praha, 1960.
Varsik B.: Z osídlenia západného a stredného Slovenska v stredoveku. Bratislava, 1984.
Geografické názvy okresu Komárno. Bratislava, 1991.
Slovník slovenských nárečí I. Bratislava, 1994.
Slovník súčasného slovenského jazyka ag. Bratislava, 2006.
Veľký rusko-slovenský slovník V. Bratislava, 1970.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I. Bratislava, 1977.