Skároš, maď. Szkáros, Eszkáros leží v južnej časti Slánskych vrchov a má nasledovné historické zápisy: 1270 Skarus, 1327 Zkarus, 1335 Scarus, 1415 Escharos, 1416 Eskarus, 1468 Izkaros atď. Najstarší zápis obce Skerešovo, maď. Szkáros je takisto Scarus (1266). Názory na pôvod mena obce Skároš zhrnul B. Varsik v knihe Osídlenie košickej kotliny I. Kniezsa uvádza, že názov pochádza z os. mena Skaroš, odvodeného zo slova kárať alebo škvariť. Český Skaříšov je podľa A. Profousa odvodený od os. mena Skařeš a to od slova škaredý. Aj J. Stanislav vychádza z os. mena Skaroš. Podľa J. Melicha je názov odvodený zo slova škaredý, s motiváciou škaredá, chudobná pôda.
Vplyvom maďarčiny dochádzalo v stredoveku pri miestnych názvoch často ku zmene slovenského o za a. Toto je zrejme aj prípad zápisu Skarus namiesto *Skorus (Skoruš). Skoruš v tomto prípade môže byť oskoruša (Sorbus domestica) alebo skoruša, čo je nárečové pomenovanie jarabiny vtáčej (Sorbus aucuparia). Maďarský názov Eszkáros (Escharos, Eskarus, Izkaros) možno doslova preložiť ako Oskoruš. Domovinou oskoruše je Stredomorie, odkiaľ sa najneskôr v stredoveku dostala aj do teplejších oblastí Slovenska. Šírili ju popri cestách pútnici, obchodníci i vojaci, pretože jej plody sa používali ako liek proti hnačke. S oskorušou prišli do styku najskôr južní Slovania, lebo obývali areál jej pôvodného výskytu. V macedónčine je to skoruša, skorša, oskoruša, oskruša, v slovinčine oskóruš, skóriš i skórš, v chorvátčine oskoruša, dial. skorš, oskorš, skoruša, v bulharčine skóruša i oskóruša.
Po skoruši je na Orave pomenované pohorie Skorušina a na Slovensku máme aj vrchy: Skorušina, Skorušová a Skorušiniak. V širšom okolí Tatier sú viaceré chotárne názvy motivované touto drevinou. Kele (2007) píše, že názov Skorušina súvisí so stromom oskoruša (Sorbus domestica). Podľa neho bol vrchol alebo jeho okolie pravdepodobne porastený týmito užitočnými drevinami. To je však vylúčené, lebo oskoruša je teplomilná drevina. Šaur (2008) v článku o oskoruši (čes.oskeruše) píše, že v poľských nárečiach žijú podoby typu skorusza, skoruch a pod. iba na území pôvodne habsburskom a ukrajinské skoruch len v Haliči, čo ukazuje na možné rozšírenie stromu i jeho mena prostredníctvom chorvátskej kolonizácie v dobách úteku Chorvátov pred Turkami. V.Šaur evidentne nepostrehol, že v poľštine skorusza a v ukrajinčine skoruch neznamená oskorušu (Sorbus domestica) ale jarabinu (Sorbus aucuparia). Ani v slovenských dialektoch skoruša, skorušina, skorušie, skorucha, škorucha nie je oskoruša ale jarabina. Meno Skorušiny odvodzoval od skoruše (jarabiny) už Kocian (1933). Jazykovedci skúmajúci slová importované do Karpát valaskou kolonizáciou nezistili, že slovo skoruša v nárečiach severného Slovenska pochádza z Rumunska. Zrejme od Slovanov prebrala rumunčina slová scoruş (strom) a scoruşa (plod) s významom oskoruša (Sorbus domestica). Oskoruša a jarabina majú podobné plody i perovitozložené listy, preto Rumuni volajú jarabinu aj scoruş-de-munte (horská oskoruša) alebo scoruş sălbatic (divá, planá oskoruša). Meno scoruş vo význame jarabina Valasi preniesli aj do východo- a západokarparských horských oblastí Ukrajiny, Slovenska a Poľska. V ukrajinských nárečiach sa jarabina povie skoruch i skorušína, v poľských nárečiach v okolí Tatier je to skorus, skorusa, skorusz i skoruch. Východní Slovania majú pre oskorušu i jarabinu spoločný názov: rus. rjabína, ukr. gorobína.
Na záver ešte krátka poznámka k miestnemu názvu Hoskora, čo je potok a dolina v Malej Fatre, v minulosti tvoriaca hranicu medzi Trenčianskou a Turčianskou stolicou. Majtán (2000) v monografii mesta Vrútky označuje názov za záhadný a neobjasnený. Z predchádzajúceho textu je zrejmé, že ide o (H)oskoru, v tomto prípade o jarabinu (skorušu), lebo horské podmienky nespĺňajú stanovištné nároky oskoruše. Počiatočné H je druhotné ako v prípade riečky Holeška (1113 Olesca), mesta Oslany (1293 Hozlen), vrchov Osečný (1352 Hosechno), Veľká Ostrá (1293 Hostra hora) atď.
Kele, F.: Prírodné krásy Slovenska. Najvyššie vrchy. Bratislava, 2007.
Kocian, A.: Orava. Dolný Kubín, 1933.
Majtán, M.: Pôvodné názvy Vrútok a ich chotára. In: Vrútky 1255-2000. Vrútky 2000.
Šaur, V.: Oskeruše. Haló noviny. 4.,2008.
Varsik B.: Osídlenie Košickej kotliny I. Bratislava, 1964.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára