V monografii obce Hrochoť sú uvedené názory dvoch autorov na pôvod mena obce (Ďurková, 1997) . Podľa V.Šmilauera je názov Hrochoť nejasný, podľa P.Bujnáka je názov slovenský (slovanský) a súvisí so slovom kruchoť, t.j. čo sa mrví, čo je krehké, to znamená v prvom rade tenký ľad, dalej drobné skaly, cestu a zem nimi pokrytú. Kroch i kruch podľa Slovníka slovenských nárečí znamená: 1. kus ľadu, kryha 2. kus niečoho podobný hrude. Krušiť sa znamená drobiť sa, lámať sa, krušina je rozdrobené skálie. Iný názor má Krajčovič (2009), podľa ktorého názov Hrochoť súvisí s praskavým zvukom po švihaní bičmi pastierov pri pasení dobytku. Hrochot má byť hlučný, ostrý zvuk spôsobený plieskaním pastierskeho biča, údermi alebo chôdzou po ľade.
Hrochot v slovenčine znamená hukot, podľa Kálala (1924) i chrochtanie. Slovo je všeslovanské: rus., bulh. gróchot, ukr. gróchit, poľ., mac. grochot, s.-ch. grȍhot, sln. grohot, s významom hukot, rachot alebo chichot, rehot. Po rumunsky grohăí je chrochtať, grohotí znamená rachotiť, rútiť sa (o kameňoch na svahu alebo hnaných vodou). Ruské a ukrajinské gróchot znamená aj rešeto, riečicu. S.-ch.grȍhot má aj ďalší význam: kamenistá pôda. Grohotljika je piesčitá pôda premiešaná kameňmi a štrkom. V Rumunsku grohot i grohotíş je hromada kameňov, sutina alebo štrk. V slovenčine sa hrochoť interpretuje ako zamrznutá, hrboľatá zem, resp. blato, obyčajne na ceste. Jánošík a Jóna (1946) majú dva významy: zamrznuté blato s nerovným povrchom; čo má tvrdý, drapľavý povrch. Slovník slovenského jazyka I. cituje vetu z Hviezdoslava : Voz drgľoval po štrku, po hrochoti. V Nevoľnom pri spracovaní konopí zmäknuté byle prestierali na hrochoť (kamenná suť). Hrochoť teda znamená aj drobné kamene: štrk, suť.
Machek (1971) považuje sloveso hrochati za zvukomalebné. Hrochtať podľa Jánošíka a Jónu (1946) znamená vydávať zvuk. Aj východoslovanské gróchot = rešeto, riečica z súvisí so zvukom vydávaným pri osievaní a triedení sypkých materiálov. Hrochoť je teda zvukomalebné slovo, nesúvisiace s drobením, mrvením ani s hrboľmi na ceste ale s hrochtaním, chrochtaním, teda hukotom, hrmotom, rachotom pri chodení po suti, štrku alebo zamrznutom blate. Je to podobná motivácia ako pri štrku, ktorého pomenovanie súvisí so slovesom štrkať. Hrochoť má teda meno podľa výskytu kamenných sutí v chotári obce.
Slovo hrochoť je často využínané v geografických názvoch najmä na Balkáne. Grohot je planina v Slovinsku a takéto meno má aj niekoľko vrchov v Bosne a Hercegovine i v Macedónsku. V Bosne a Hercegovine je to aj názov doliny a ľudského sídla. V Rumunsku je rieka Grohot a početné vrchy majú meno: Grohot, Grohotiş, Grohotişul i Grohoţel. Podobne i ľudské sídla majú meno Grohot, Grohoţel i Grohoţele. Podľa Iordana (1963) sú tieto mená motivované hromadami kameňov, suťami a štrkom. Na Slovensku je na východ od obce aj vrch Hrochoť. Neďaleko Hrochote sú vrchy Hrochôtka (1282 Horhagberch) v k.ú. Čerín a Malá Hrochôtka v k.ú. H. Mičiná. V katastri obce Sebedražie je chotárny názov Chrochôtka (Mjartan, 1924). Západne od obce Čebovce tečie Cerínsky, inak i Višňovský potok. Jeho paralelným názvom je Hrochoť. Meno Hrochoť má i mokraď na tomto potoku a časť chotára Čeboviec. Slovo hrochoť je zaznačené na hornom Považí, Orave, Gemeri i Honte, geografické názvy s ním spojené sú najmä v širšom okolí Zvolena.
V listine z r. 1281 sa spomína Hurhudpotoka, čo je dolná časť potoka Vrbovok v povodí Ipľa. V ďalšej časti listiny sa spomína sicco potok, secundum siccum potok a tercium siccum Hurhud, quod vulgo Ogren. Šmilauer (1932) čítal Hurhud ako Chruchoť. Etymológia názvu mu nebola jasná, pričom nepredpokladal súvislosť medzi menami potoka Chruchoť a obce Hrochoť. V časti Krupinskej planiny, kde sa vlieva Vrbovok do Litavy nemá časť potokov vodu po celý rok. Takéto potoky mávajú často meno Suchý (lat. siccus). V čase sucha sú ich korytá pokryté kameňmi, štrkom a pieskom (hrochoť, *kruchoť), čo mohlo motivovať ich pomenovanie. Po 13. storočí sa meno potoka zapisovalo nasledovne: 1308 Hurhud, 1471 Harhot, 1868 Chrochod, 1871 Chrochod, Chruchod, Churchod, 1875-76 Chruchoď, 1900 Chruchod, 1935 Chruchoď, Chruchod, 1965, 1969, 1993 Churchoď (Majtán, Žigo, 1999). Popri potoku má aj časť chotára meno: 1868 Chrochod, 1868 Chruchod 1871 Churchod, 1993 Churchoď. Majtán a Zigo (1999) používajú názvy Churchoď a Chruchoď, ktoré hodnotia ako významovo nepriezračné. Stredoveký, maďarizovaný názov Churchoď používajú aj ochranári a poľovníci. Bujnák (1927) zistil, že miestni slovenskí obyvatelia používajú názov Chruchoť. Keď si porovnáme historické názvy potoka Chruchoť a obce Hrochoť: 1424 Horhagh, 1479 Horhagh aliter Chrochot, 1507 Rochod, 1521 Hrochott, 1527 Rochota, 1786 Hrochot, 1863-1913 Horhát, 1920 Chrochot, 1927 Hrochoť je zrejmé, že obidva majú rovnaké východiská. K týmto dvom môžeme pridať aj potok a chotárny názov Hrochoť v neďalekých Čebovciach. Už Bujnák (1927) písal, že tieto lokality sú pomenované podľa drobného skália alebo tenkého ľadu, s čím možno súhlasiť. Jeho etymológia vychádza zo stsl. kruch-, kr
ъšiti a slk. *kruchoť, krušiť s motiváciou čo je krehké, čo sa mrví. Alternatívou je etymológia vychádzajúca zo slov hrochoť, hrochtať, chrochtať, s motiváciou čo pri dotyku a pohybe vydáva zvuk.
V spomínanej listine z r. 1281 sa spomína Hurhud, quod vulgo Ogren. Názov Ogren by sa dal vysvetliť z koreňa grn-, hrn- s významom hrnúť, hromadiť. Mac. grne znamená hromadiť, sch. gȓnuti znamená zhrnúť. Po slovinsky ogreníti, ogrénem je ohrnúť, osypať (osuti). Východiskom je stsl. ogrenǫti, ogrъnǫti s významom odvrhnúť, s ohľadom na slovinské ogreníti zrejme aj odhrnúť. Pod slovom ogren sa mohol rozumieť, náplav ("náhrn"), násyp, hromada štrku a piesku v koryte vyschnutého potoka.
Bujnák, P.: Maďarské horh a slovenské hrochoť. Sborník Matice slovenskej 1927, 5 (1-2): 65-72.
Ďurková, M.: Zo stredovekých dejín obce Hrochoť. In: Hrochoť - vrchárske srdce Podpoľania. Hrochoť, 1997.
Iordan, I.: Toponimia romînească. Bucureţi, 1963.
Jánošík, A., Jóna, E.: Slovník spisovného jazyka slovenského. Martin, 1946.
Kálal, M.: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica, 1924.
Krajčovič, R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (15). Kultúra slova 2009 43 (3): 154-162.
Machek, V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Majtán, M., Žigo, P.: Hydronymia povodia Ipľa. Bratislava, 1999.
Mjartan, J.: Sebedražie. Sborník Matice slovenskej 1924, 2(1): 17-38.
Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Slovník slovenského jazyka I. Bratislava, 1959. Slovník slovenských nárečí I. Bratislava, 1994.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára