Rieka Vlára, česky Vlář pramení na Morave a pri Nemšovej sa vlieva do Váhu. Teoreticky by mala patriť do povodia Moravy, no predrala sa hrebeňom Bielych Karpát, čím si získala označenie pirátska rieka. Údolím Vláry viedla už v praveku dôležitá obchodná cesta. Na rozdiel od iných riek sú pokusy o objasnenie pôvodu jej mena veľmi zriedkavé. Šmilauer (1932) etymológiu Vláry neriešil, lebo podľa neho meno rieky je v dokladoch doložené až v 18. storočí (Šmilauer, 1981). Podľa Varsika (1990) je rieka zapísaná v listine z roku 1193 pod menom Valara a v roku 1539 sa spomína rybník na Wlarzy. Na zápise Valara sa prejavil vplyv maďarčiny.V roku 1511 je na moravskej strane doložená osada Vlář, ktorá už v roku 1520 bola pustá.
Ondruš (1979) sa tiež nazdával, že meno rieky je známe až z 18. storočia. Podľa neho podoba vlar- vznikla pravdepodobne metatézou zo staršieho vol-r-a. Základ vol- je v útvare vol-ra > vlára geneticky zhodný so slovanskými zemepisnými názvami Volyň a Voložnica. Východiskom je ie. koreň aul-, psl. ul-, s významom priehlbeň, jama, dolina. Vlára je teda rieka v doline, údolí. Podľa Varsika (1990) výklad Ondruša, že pôvod základu názvu rieky Vláry je slovanského pôvodu a že vznikol zo slovanskej formy *Volra, nijako nepresvedčuje. Šmilauer (1981) upozorňuje na veľký výskyt hlásky -r- v menách slovenských riek: Bodrog, Hron, Laborec, Latorica, Nitra, Vlára, Poprad a Hornád, čo by mohlo svedčiť o ich predslovanskom pôvode.
Objasnenie mena rieky z koreňa vlar- pôsobí veľké problémy, či vychádzame zo slovanských alebo iných indoeurópskych jazykov. Východiskom by mohol byť predpoklad zmeny vral- > vlar-. Po dánsky vræle, vraale, švédsky vråla, nórsky (dial.) vræla a dolnonemecky wrâlen znamená kričať, revať. Táto motivácia je pomerne častá pri viacerých slovenských riekach, napr. Gortva, Hučava, Laborec, Revúca, Vyčoma a iné. Z Nórska je známa rieka Vråla. Falk a Torp (1960) pri hesle vræle neuvádzajú žiadne príbuzné slová z iných indoeurópskych jazykov. Z germánskych jazykov odkazujú na heslo vrinske, čo znamená po dánsky erdžať, krochkať. Vrinske a príbuzné dánske a švédske vride - točiť, vrtieť, krútiť vychádza z ie. *vri-, *vre-.
V stredovekých listinách zo Slovenska je zápis fons Wralis (1364), ktorý má podľa Šmilauera (1932) neisté znenie a neznámu etymológiu. V príspevku Etymologické drobnosti 1 na tomto blogu sa názov Wralis (Wral) interpretuje ako vriedlo, dial. vrielo, sln. vrélo, sch.vrȅlo, bul. vreló, čo je slovanský ekvivalent latinského fons. Slovo vriedlo úzko súvisí so slovesom vrieť, ktoré má niekoľko významov: 1. byť vo vare, variť sa, 2. peniť sa ako pri vare, klokotať, šumieť 3. (o vode) vyvierať. So slovesom vrieť súvisí náš potok Vríca a Vruči potok na Balkáne. Z Balkánu je známe aj Vučije Vrelo, Slamino Vrelo, Djedova Vrela, Vrelo Bosne, čo sú vyvieračky, no existuje aj Vrelo potok, rieka Vrelo končiaca vodopádom rovnakého mena. Názvom Vrelo sa pomenúvajú najmä vyvieračky s veľkým objemom vyvierajúcej vody, no známe sú aj potoky, rieky a vodopády. Na Váhu boli ešte v minulom storočí skaly Margita a Besná, medzi ktorými voda pretekala veľmi búrlivo a podľa Husku (1972) sa tam tvorili krutilá a vriela.
Pred Slovanmi obývali stredné Považie Germáni, preto je možné prevzatie mena rieky od nich. Motivácia pomenovania Vláry z germánskych jazykov je presvedčivá, nutný je však predpoklad zmeny vral- > vlar-. Menej pravdepodobná, je súvislosť so slovom vriedlo. Miestny názov fons Wralis bol zaznamenaný oproti Vláre v Strážovských vrchoch, teda tiež na strednom Považí. Prameň fons Wralis sa mohol v stredoveku volať *Vrälo, *Vrielo alebo *Vrelo. Z hľadiska etymológie by bolo zajímavé posúdiť vzťah medzi germánskymi slovami vræle, vraale, vrinske a vride a slovanskými slovami vrieť, vriedlo a prípadne i vrieskať, vrešťať.
Falk H.S. a Torp A.: Norwegisch-Dänisches etymologisches Wörterbuch. Oslo a Bergen, 1960.
Huska M.A.: Slovenskí pltníci. Martin,1972.
Ondruš Š.: Slovenské rieky - pôvod mien. Studia Academica Slovaca. 1979, 8: 269-287.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Šmilauer V.: Šimon Ondruš: Slovenské rieky - pôvod mien. Zpravodaj místopisní komise ČSAV. 1981, 22 (1-2): 151-156.
Varsik B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, 1990.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára