Meno Kľak majú na Slovensku tri vrchy. Jeden je v Malej Fatre (1351 m), druhý vo Veľkej Fatre (1394 m) a tretí v Muránskej planine (1409 m). Kľak v Malej Fatre nazývali Nemci Nase = nos. V pohorí Vtáčnik sú hrebene Predný a Zadný Kľak. Do tejto skupiny patrí aj Kľačná skala v Strážovských vrchoch. Klek (1754) je aj v slovinských Karavankách a ďalší Klek (1182 m) je v Chorvátsku v masíve Velika Kapela. Veliki Klek na rozhraní Korutánska a Tirolska je slovinský názov najvyššieho rakúskeho vrchu Großglockner (3798 m).
Czirbusz (1908) si myslel, že názov vrchu súvisí so slovom hajcsomó. Toto maďarské slovo sa prekladá ako chumáč vlasov, chochol. Myslel tým zrejme slovenské klky, dial. klaky, čo je odpad pri česaní konopí a ľanu. Aj poľský kłak je chumáč bavlny, sena, srsti príp. vlasov alebo kúdol dymu. Ľ. Chobot a B. Piroha (www. hradlietava.sk) považujú názov za valaský a vychádzajú zo slova kľag = syridlo. Pršo (1983) predpokladal, že v starej slovenčine sa slovo kľak používalo na pomenovanie pokrúteného borievkového porastu, ale aj kosodreviny (z toho pomenovania vrchov Kľak, v Slovinsku Klek). Podobný názor má aj Krajčovič (2010), podľa ktorého kľak je niečo zakrivené, ohnuté, prenesene lužný porast s ohnutými kmeňmi a pokrivenými konármi alebo horská kosodrevina a pod. (psl. klȩkъ). Slovo je zachované v názve vrchu Kľak (1351 m). Aj horská obec Kľak (okr. Žarnovica) má meno podľa neďalekého vrchu Kľak pomenovaného zrejme podľa kosodreviny a starého lesného porastu na jeho vyšších horských úbočiach. Pri hesle Großglockner (Wikipedia) sú pre slovinský Veliki Klek uvedené iné dve etymológie: 1. Klek je miesto, kde sa stretávajú bosorky (F.Bezlaj), 2. Názov vrchu súvisí so slovinským kleč = útes, skala, nem. Klippe (R.Badjura).
V lužickej srbčine klak je niečo ohnuté, zvlášť držadlá pluhu, čo je slk. kľača, pl. kľače, čes. kleč, pl. kleče, laš. klak, poľ. klȩk. Vo valašskom nárečí kľaky, kľačary i kľačany sú sane so zakrivenými sanicami vpredu. Na Slovensku sa sane s výrazne zakrivenými sanicami volajú krnačky. Diviačí kel volajú českí poľovníci klekták. Kléka (adj. klékast) je po slovinsky vychudnuté, zrobené zviera, mitrha, devla (kôň i krava). Rovnaký význam má ruská kljáča. Po bulharsky klékav je slabý, chorobný, mdlý. Po slovinsky klèk je diabol. Motivácia pomenovania je podobná ako pri ruských slovách kosój a lukávyj s rovnakým významom. Význam krivý, ohnutý sa preniesol aj na negatívne duševné vlastnosti diabla (zákerný, ľstivý). V skutočnosti je to tabuové slovo. Slovinčina má aj ďalšie zaujímavé slovo - kléč i kleč, čo je útes, skala (niekedy sa uvádza ostrá, inokedy neostrá). Týmto slovom sa často označujú útesy na pobreží i skalné steny pod vodou, ktoré sú nebezpečné pre plavbu lodí. Klečévje sú pobrežné útesy. Lužickí Srbi majú pre súhvezdie Herkules pomenovanie Klečeń. Staršie civilizácie znázorňovali toto súhvezdie ako kľačiaceho, resp. zohýbajúceho sa muža.
Klek (adj. klečitý) po česky a kléka (adj. klékast) po slovinsky je krivý strom, prípadne konár. Kleka je krivé drevo aj v kašubčine. S tým súvisí aj pomenovanie kosodreviny, poľ. kosodrzew (kosý = šikmý, krivý) vo viacerých slovanských jazykoch. Po bulharsky a macedónsky je to klek, po srbochorvátsky klȅk i klȅka (syn. krivulj), po česky kleč. Klȅk i klȅka po srbochorvátsky a kleka po macedónsky je aj borievka. Klék v slovinčine znamená tuju. Pomenovanie kosodreviny je motivované poliehavosťou dreviny, ako adaptácia na silné vetry a záľahy snehu v zime. Rovnakú motiváciu má aj pomenovanie kosodreviny v nemčine: Knieholz, Kniebusch, Krummholzbaum alebo Krummholz. Pršo (1983) uvádza, že malofatranský Kľak a slovinský Klek sú pomenované podľa kosodreviny (klek). Zhodou okolností ani Slováci ani Slovinci nevolajú kosodrevinu kľak, resp. klek, čo však v minulosti mohlo byť inak. Na Kľaku v Malej Fatre kosodrevina rastie, na Kľačnej skale v katastri obce Diviaky nad Nitriciou je to však vylúčené. Ďalší autor (Krajčovič, 2010) aplikuje apelatívum kľak príliš voľne a pod kľakom rozumie aj lužný les, čo nie je pisomne doložené a je to veľmi nepravdepodobné. Kľak nad rovnomennou obcou je podľa neho pomenovaný podľa kosodreviny a staršieho lesného porastu. Starší lesný porast možno sotva nazvať kľakom a v pohorí Vtáčnik kde sa nachádza Zadný Kľak kosodrevina nerastie. Tá rastie len v alpínskom výškovom stupni nad hornou hranicou lesa. Na vrchole Vtáčnika síce rastú zakrpatené, pokrivené buky, tzv. listnatá kosodrevina, no museli by sme predpokladať, že Vtáčnik sa pôvodne volal Kľak a Predný a Zadný Kľak boli jeho bočné hrebene. Pomenovanie Kľakov podľa porastov kosodreviny je teda málo pravdepodobné.
Z neslovanských jazykov je pre nás zaujímavý protokeltský koreň *klukā = kameň, skala, (angl. stone, rock) z ktorého je staroírsky cloch, strednokymerský a kornský clog s rovnakým významom. Príbuzný je koreň *klukaro-, s významom hromada kameňov, skál (angl. heap of stones, rocky place), z čoho pochádza staroírske clochar, kymerské clegyr a bretónske kleger. S posledným súvisí bretónske toponymum Kleger, pôv. Cleguer. Podľa Matasovića (2009) je protokeltský koreň *klukā výpožičkou z neznámeho neindoeurópskeho jazyka.V súvislosti s toponymom Kleger, resp. Cleguer je zaujímavé, že Großglockner, sln. Veliki Klek sa v 16. storočí menoval Glogger i Gloggner.
Špecifické postavenie má legendami opradený chorvátsky Klek, ktorého silueta predstavuje skameneného ležiaceho muža. Najvyšším bodom Kleku (1182 m) je hlava muža, telo tvorí členitá skalná stena nazvaná Klečice (1062 m). Skameneným mužom má byť staroslovanský boh Klek, ktorý sa motal okolo Perúnovej ženy, ten ho začal prenasledovať a v chorvátskych horách ho zasiahol strelou do nohy. Klek od úmoru a hrôzy skamenel v ležiacej polohe. Mýtický vrch Klek je vyhláseným miestom, kde sa na metlách zlietavajú bosorky. Slovinčina má pre bosorky zhromažďujúce sa na Kleku pomenovanie klékarica a pôvod mena vrchu podľa niektorých autorov súvisí práve so stretávaním sa bosoriek. Iný pôvod majú české klekánice, čo sú zlé víly unášajúce deti túlajúce sa mimo domu po večernom zvonení k modlidbe, čes. klekání, nem. Abendglocke. So zvukom (klepaním, klekotaním) súvisí aj pomenovanie klékljarica, čo je žena vyrábajúca čipky pomocou drevených paličiek. Paličkovať čipku sa po slovinsky povie klékljati.
Z doteraz navrhnutých etymológií je najmenej pravdepodobná tá, ktorá vychádza z valaského slova kľag = syridlo. Chýba tu akákoľvek motivácia. Je len predpoklad, že Czirbusz (1908) myslel maď. slovom hajcsomó slk. klky, resp. klaky, s významom chumáč, chochol. Aj Miklosich (1862-65) má pri slove klъkъ význam κροκη = klk, chumáč. Na Slovensku máme vrchy Chochuľa, Chochuľka, Chocholná, Chochol, no aj táto etymológia je málo pravdepodobná. Keď vychádzame zo slova kľak (v slovenčine nedoloženého pomenovania kosodreviny), problémom je, že kosodrevina nerastie na všetkých Kľakoch. Aj legendu o chorvátskom Kleku ako o zhromaždisku bosoriek možno sotva uplatniť na Slovensku. Ďalším možným východiskom je slovo kléč (kleč) = útes, skala. Kléč je slovinské slovo, nejasného pôvodu, neznáme v iných slovanských jazykoch. Teoreticky možno uvažovať aj o keltskom pôvode oroným Klek/Kľak.
Slovo klek/kleka má v slovanských jazykoch viacej významov. Všetci Západní Slovania označujú týmto slovom zakrivené, ohnuté držadlá pluhu. Niektorí Západní i Južní Slovania označujú týmto slovom aj krivé drevá, stromy a botanicky kosodrevinu, prípadne borievku. Miklosich (1862-65) má pri slove klъka význam ἀγκύλη = ohyb, zakrivenie, ἀγκύλος je zakrivený, ohnutý.Význam krivý, ohnutý, naklonený by mohol byť motiváciou aj pre vrchy s názvom Klek/Kľak. Balkánsky Klek a slovenský Kľak je teda vrch s vrcholom nakloneným na jednu stranu, krivý vrch. Je to rovnaká motivácia akú majú slovenské vrchy Kriváň (4x), Krivá (4x), Krivá hora (2x), Krivé (2x), Krivín, Krivuľa a Krivina. V srbsko-chorvátskom jazyku krivulj je synonymom pre klȅk a klȅka.
Czirbusz G.: A kárpátok hegyeinek és folyóinak. Nagybecskerek, 1908.
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladom názvov obcí a miest. Kultúra slova 2010 44: 146-153.
Matasović R.: Etymological Dictionary of Proto-Celtic. Leiden/Boston, 2009.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Pršo A.: O pôvode niektorých názvov obcí na Hornej Nitre. Slov. reč, 48: 283-288,
1983
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára