Rieka Latorica pramení vo Východných Karpatoch na Ukrajine a meria 188 km, z toho 38 km je na Slovensku. Jej historické zápisy sú: 1214/1342 Latericia, 1263 Latorcha, 1265 Lathorcha, 1270 Loturcha, 1321 Lathurcha, 1335 Lothorcha, 1808 Latorcza (Varsik, 1990). Šmilauer (1932) uvádza, že meno je nepochybne cudzieho, predslovanského pôvodu, ktorý je podľa neho neznámy. Vo svojej knihe cituje etymológie iných autorov: 1. latinská - latus = bok, strana, pritekajúca z boku (Dongó), 2. keltská - Latara, Latera (Šachmatov), 3. slovanská - lata (Iljev), 4. germánska - lal, lhlet – Bergabhang, hluf – laufen (Czirbusz). Podľa Ondruša (1979) základ lat- mal prvotný význam studený, t.j. studená rieka. Ten istý autor v inej publikácii (Ondruš, 2000) predpokladá, že meno rieky je odvodené z praslovanského základu volt- príponou -or, t.j. z podoby Voltorica vznikla po 8. storočí forma Vlatorica a z toho Latorica. Latorica má mať rovnakú motiváciu ako česká Vltava a ruské rieky Voltica, Volotyň, Voloťma, Veleťma, Veletovka a pod. Šmilauer (1981) i Varsik (1990) o týchto etymológiách pochybujú.
V slovanských jazykoch je prípona -ica pri menách vodných tokov bežná, napr. Bystrica, Drevenica, Lukavica, Teplica, Vydrica, atď. Od Slovanov prebrali túto príponu v podobe -iţa aj Rumuni, napr. Bistriţa, Cameniţa, Delniţa, Dobriţa, Sorniţa a pod. Príponu -ica majú aj rovnomenné prítoky väčších riek, napr. Nitra – Nitrica, Orava – Oravica, Rimava – Rimavica, Úpa – Úpice a pod. To je zrejme aj prípad dvojice rumunských riek Lotru (Latron, Latris) – Latoriţa. Rieka Latoriţa s prítokmi Latoriţa de Jos a Latoriţa de Mijloc sa vlieva rieky Lotru, ktorá je prítokom rieky Olt. Do rieky Olt sa vlieva aj Lotrişorul, Lotrişor, Lotrişoara Mare (Lotriorul) a Lotrioara. Ukrajinsko-slovenská Latorica a rumunská dvojica Lotru – Latoriţa a s ich prítokmi má pravdepodobne rovnakú etymológiu.
Iordan (1963) píše, že meno rieky Lotru môže pochádzať z rumunského adj. lotru, fem. loatră, s významom rýchly, prudký. Tento význam slova je nárečový a rumunský slovník má len význam lotor, z nemeckého Lotterbube. Slovo lotru s významom rýchly, prudký nemá palalelu v iných indoeurópskych jazykoch a táto motivácia je preto neistá. Buza (2010) zaraďuje rieku Lotru k hydronymám trácko-gétsko-dáckeho pôvodu.
Jednou z možností je zvukomalebný pôvod mena rieky. Prehľad môžeme začať staroindickým rāyati = štekať. Rovnaký význam má i stsl. лаяти, rus. лáять, sln. lajati, sch. lȁjati a poľ. łajać. České láti znamená štekať i nadávať a hromžiť, láteřit znamená hromžiť, brýzgať. Aj v litovčine lóti a lotyštine riet, lãt znamená štekať. Ruské лотошить znamená 1. brblať, mrmlať, 2. tárať, trepať. Daľ (1979) pridáva ďalšie významy: plieskať, špliechať ako voda na plytčine; zurčať, žblnkotať, šumieť; vydávať ostré zvuky. Po albánsky loto znamená plakať, oplakávať, nariekať, trúchliť i kričať. deVaan spája latinské slová lāmenta, -ōrum = kvílenie, vzdychanie a lātrō, -āre = štekať. Latinské lātrō, -āre má viac významov: 1. štekať, 2. kričať, revať, 3. šumieť, 4. vrčať, škŕkať (v žalúdku). Lātrātus je 1. štekanie, 2. šum, hurhaj, škriepka. Podobne po rumunsky lătrá je štekať, vyť, lătrát je štekanie. Táto motivácia by pripadala do úvahy skôr pre horný tok Latorice v karpatských horách. Rimania v povodí Latorice nepôsobili a pravdepodobný nie je ani baltský, či slovanský pôvod mena.
Inou motiváciou môže byť blato, kal, teda kalná rieka, či rieka tečúca cez blatistý, močaristý terén. Význam blato, kal, špina majú slová: staroírske loth, gaelské làthach, latinské lutum, albáske lum. Latinské lutāre znamená pokryť blatom. Po rumunsky lut je hlina, íl, lutós je ílovitý. Po albánsky latyrë sú splašky i blato, laturi je špina, laturis ur je špinavý a laturis znamená zašpiniť. Po litovsky liūtis je lejak, liūtýnas je kaluž. Takáto motivácia by pripadala do úvahy v slovenskej časti Latorice, ktorá na Východoslovenskej nížine preteká močaristým terénom a vytvára mnohé meandre a mŕtve ramená. Galské meno Paríža je Lutetia.
Ďalšou možnosťou je staroírske slovo láthar, angl. (flat) layer = rovina. Podľa Matasovića (2009) východiskom pre toto slovo je protokeltský koreň *flátro-. Príbuzné je gael. làr, angl. floor, nem. Flur, lat. planus, angl. plain. Motiváciou by bol rovinatý terén, ktorým Latorica na slovenskom území tečie. Meno rieky však najskôr vychádza z írskeho slova latharach – angl. swamp = bažina, močiar, močarina, pretože to sú typické biotopy v dolnom toku rieky (ír. latharach = močiar je blízke stír. loth, gael. làthach, alb. latyrë = blato). K podobnému záveru prišiel už v roku 1912 Šachmatov: Im Bassin der Theiß cf. den Zufluß des Badrog Latorica mit der kelticher Ortsbenennung Latora, Latera (jetzt Lattes im Frankreich). Autor neuvádza konkrétne keltské slovo, ani motiváciu pomenovania, dajú sa len predpokladať rovnaké východiská. Šmilauer (1932) túto etymológiu neakceptoval, lebo nepredpokladal keltské hydronamá v Potisí. Rieka Laborec sa vlieva do Latorice asi 10 km pred jej sútokom s Ondavou neďaleko obce Zemplín. Archeologické nálezy z okolia Zemplína prítomnosť Keltov preukázali (Pieta, 2008). O keltskom pôvode hydronyma Latorica môže svedčiť i keltské meno Laborca (po gaelsky labhar, labharra je hlučný, šumiaci). Meno rumunskej rieky Latoriţa je zrejme odvodené od rieky Lotru pôv. Latris (podobne ako Nitra – Nitrica) a môže byť tiež keltského pôvodu (v obidvoch prípadoch ide o horské rieky a nedá sa vylúčiť ani zvukomalebný pôvod).
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка II. Москва, 1979.
Buza M.: On the origins and historical evolution of toponymy on the territory of Romania. www. rjgeo.ro/atassuri . Publikované 2010.
Iordan, I.: Toponimia romînească. Bucureţi, 1963.
Ondruš Š.: Slovenské rieky - pôvod mien. Studia Academica Slovaca. 1979, 8: 269-287.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory slov. Martin, 2000.
Pieta K.: Keltské osídlenie Slovenska. Nitra, 2008
Schachmatov A. A.: Zu den ältesten slavisch-keltischen Beziehungen. Archiv für slavische Philologie. 1912, 33: 51-99.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
de Vaan M.: Etymological Dictionary of Latin and the other Italic Languages. Leiden - Boston, 2008.
Šmilauer V.: Šimon Ondruš: Slovenské rieky - pôvod mien. Zpravodaj místopisní komise ČSAV. 1981, 22 (1-2): 151-156.
Varsik B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, 1990.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára