Obec Žibritov sa nachádza v Štiavnických vrchoch, na ceste medzi Krupinou a Banskou Štiavnicou. V stredoveku túto oblasť intenzívne osídľovali nemeckí kolonisti. Historické zápisy pre Žibritov sú: 1266 Seurdfolua, Seweret, 1342 Sebrethfolua, 1773 Žibritowce. V dvojslovných názvoch prvá časť je osobné meno zakladateľa obce a druhá časť -folua, v súčasnej maďarčine falu, je obec, dedina. Meno zakladateľa obce vychádza z nemeckého Siegfried, v starej nemčine Sivrit (Sievert, Sivert), čo Česi prekladajú ako Žibřid. V stredovekých zápisoch sa písmeno Ž zapisovalo spravidla ako S. Meno Žibritovu dal teda muž menom Žibrit (Sebreth, Seweret). Z Čiechch sú známe obce Žibřidov, Žibřidice, Žibřidovice a rybník Žibřid.
Žibrid (867 m) je druhým najvyšším vrchom Súľovských skál. Dvojici Sivrit – Siegfied je podobná dvojica germánskych slov siv – Sieb. Po dánsky siv je sitina (Juncus) a po nemecky Sieb je sito, riečica. Kálal (1924) má vo svojom nárečovom slovníku slová žibra, žibro, s významom sito, riečica. Sito, na ktorom sa obilné zrná zbavujú špičiek je zúbor (rus.zubríť = vyštrbovať, vysekávať zuby). Žibra vo význame sito nemá so Žibridom nič spoločné, lebo chýba motivácia na takéto pomenovanie vrchu. Najpravdepodobnejšie je, že aj v tomto prípade oronymum vychádza z osobného mena Žibrid. V slovenských horách je veľa vrchov pomenovaných podľa mien osôb, napr. Janov vrch, Jánov grúň, Miškov vŕšok, Miková, Michalová, Ďurkov, Ďurkovec, Demianka atď. Tieto názvy sú buď dvojslovné alebo s príponou. V našom prípade by sme očakávali názov Žibridov vrch, Žibridov, Žibridová a pod. Sú však aj vrchy pomenované podľa osobného mena bez prípony, napr. Gregor (914 m) v Nízkych Tatrách, Veľký Gregor (524 m), Demian (615 m), Demian (678 m) v Štiavnických vrchoch, Eliáš (1167 m) v Chočských vrchoch, Jarolím (788 m) v Malej Fatre a Abrahám (351 m) v Medzevskej pahorkatine. Do poslednej skupiny zrejme patrí aj Žibrid.
V publikácii Názvy vrchov a dolín Slovenskej socialistickej republiky sú len dva vrchy s príponou -id: Žibrid a Lašid. Lašid (470 m) sa nachádza v pohorí Považský Inovec, východne od Beckova. Po chorvátsky lašid je strašidlo, príšera, prízrak a duch (zlý i dobrý). Z významu tohto slova sa dá usudzovať, že je to čarovný, mýtický vrch spojený s nejakou povesťou. Svetozár Hurban Vajanský vo veršovanej povesti o záchrane Nitry (Nitrianska) z roku 1876 píše: „Blaník i Lašid i hory Pálavy junákov svojich vysielajú davy!“ O českom Blaníku i našom Sitne sa traduje, že v jeho útrobách je ukryté vojsko, ktoré pomôže národu v najťažších chvíľach. Blaník predstavuje české, Pálava moravské a Lašid slovenské vojsko. O zázračných vlastnostiach vrchu Lašid sa Vajanský mohol dozvedieť od svojho otca Jozefa Miloslava Hurbana, ktorý bol rodákom z Beckova.
Juh Tribeča tvorí horský hrebeň, na začiatku ktorého je Zobor a na konci Žibrica. Etymológiou týchto oroným sa zaoberal Stanislav (2004, prvé vydanie 1948). V stredovekých písomných pamiatkach je Zobor zapísaný ako Zobur, Zubor, Zubur, ojedinele aj so Ž: Sombor, de Subro. Autor vychádza zo slova zubor < *zǫbrъ. Zubor, čes. zubr, sln. zóber, sch. zȕbar, poľ. żubr, pôv. zubr, v stredovekých prameňoch i ząbr a ząbrz je párnokopytník, ktorý u nás vo voľnej prírode dávno vyhynul. Na pôvod oronyma Zobor sú aj iné nazory: Melich si myslí, že pochádza z OM Sbor > Zbor. Častý je aj názor, že východiskom je ruské slovo sobór, údajne kláštor. Tento názor sa opiera o existenciu benediktínskeho kláštora sv. Hypolita pod Zoborom (nie na Zobore). Benediktíni však neprišli do Nitry z východu ale zo západu. V ruštine slovo sobór znamená: 1. hlavný, katedrálny chrám, 2. (cirkevný) snem, koncil a súvisí so slovom sobránie = zhromaždenie, sústredenie. Starosloviensky slovník uvádza pri slove sъborъ významy: 1. zhromaždenie, snem, synoda, 2. zhromaždisko, verejné miesto, 3. súbor, zbierka. Podľa Stanislava Zobor je zo slova zubor a Žibrica bola pôvodne *Zubrica. Pod Žibricou leží obec Žirany (1113 Sire, 1349 Syra), ktorej obyvatelia hovoria po maďarsky, čo zrejme spôsobilo zmenu Zubrica > Žibrica. V slovenských horách máme aj vrchy Zúbra a Zubrovka a 2x potok Zúbra. Tieto mená však zrejme vznikli až po zániku nosoviek.
Viacerí autori odvodzujú meno zubra zo slova zub, stsl. zǫbъ, poľ. ząb, sln. zób. Motiváciou zrejme nie sú jeho zuby ale špicaté rohy. Machek (1971) spája slovanské zubor, lit. stumbras a lot. sumbrs s gruzínskym domba „zubor“ a považuje tieto názvy za „praeurópske“. Gruzínskemu domba bude skôr príbuzné alb. dem a stír. dam, čo je býk. Slovo zubor sa niekedy spája aj s nem. Wisent „bizón“. Nemecké meno zubra má najbližšie k staroindickému viṣāṇā = roh (Kluge, 2002). Pri baltských menách zubra môže byť východiskom postupnosť: žambras/žumbras > zumbrs > sumbrs (www.suduva.com). Po litovsky žambis, žambris i žúobris je drevené radlo pluhu. Žambas je (ostrý) roh, okraj, žuburs je rásocha, výbežok, zub. Motiváciou pre pomenovania zubra v slovanských a baltských jazykoch sú zrejme jeho špicaté rohy.
Na internetovej stránke českej obce Sibřina (1197 Zebrin, 1309 Ziebrin, Zyebern, 1318 Syebrziny) sa odvodzuje jej meno zo základu *zebr, ktoré sa spája s rastlinou konopnica (Galeopsis). Rastliny rôznych rodov (Galeopsis, Lamium, Stachys, Polygala, Pedicularis, Rhinanthus, Linaria) patriace do viacerých čeľadí majú mená vychádzajúce z rovnakého základu: slc. ziabor, zäbor, žabrík, žiabrik, sln. zébrat, žíbrc, žibrt, žíbrje, žibrica, kašub. zibř, zabř, rus. žebrej, žaber, žíbrij, zjaber, zjabrij, zjabir, zubrej, ukr. zjubrij, zjabrij, žabrij atď. Tieto rastliny dostali svoje mená podľa tvaru kvetov, ktoré pripomínajú pysk, pyštek, papuľku cicavcov. Východiskom sú ruské slovesá žabríť „žrať“ a zébriť, čes. dial. žibrat „hrýzť“. Aj názvy vrchov Zobor, Žibrid a Žibrica by sa dali teoreticky odvodiť od mien spomínaných rastlín. Mená vrchov a ľudských sídel sa však len výnimočne pomenovávali podľa bylín (na Slovensku je napr. vrch Žihľavník a dve osady Žihľava), spravidla to boli dreviny, napr. dub, buk, javor, jaseň, rakyta, smrek a pod. Nedá sa predpokladať, že by sa Žibrica, Zobor alebo Žibrid volali podľa názvov rastlín s pyskatými kvetmi.
So zubrom možno súvisí aj meno obce Žemberovce (1256 Sember, 1381 Zember) v okrese Levice. Stanislav (1942) ho odvodzuje z osobného mena Žǫbrъ. Podľa zápisu z roku 1381 to mohol byť aj Zǫbrъ. Osobné meno Žǫbrъ, resp. Zǫbrъ zrejme súvisí so zubrom. Zápisy s nosovkou svedčia o tom, že Maďari prevzali názov ešte pred denazalizáciu. V okr. Veľký Krtíš máme obec Zombor (1327 Zobor, 1333 Zumbor, Zumbur, 1373 Zubur, 1374 Zombor) a v Maďarsku existujú štyri miestne názvy Zombor, so stredovekými zápismi Zumbor, Zombur, Zumbur, Zomber, Zembor a Zombor. Podľa Stanislava (2004) je etymológia týchto názvov *Zǫbrъ „zubor“. Na Slovensku sú podľa zubra pomenované oravské obce Zuberec, Zubrica (dnes v Poľsku) a Zubrohlava, ich pôvod však nesiaha do stredoveku. Na rozhraní Talianska, Rakúska a Nemecka v Ortlerských Alpách je nápadný vrch Gran Zebrú (3851 m), nem. Königspitze. Podľa stredovekej legendy je pomenovaný podľa muža menom Johannes Zebrusius. Ako to pri legendách býva, Zebrusius sa skôr volal podľa vrchu. Aj Anonymus tvrdil, že Zobor sa volá podľa veľmoža Zubura. Alpský vrch Großglockner sa po slovinsky volá Veliki Klek. Slovanské meno vrchu Gran Zebrú mohlo byť Veľký Zubor.
Kálal M.: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica, 1924.
Kluge F.: Etymologisches Wörterbuch der deutschen Sprache. Berlin – New York, 2002.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Stanislav J.: Zo slovenských miestnych názvov. Slov. reč 1942 9(7-8): 193-195.
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Názvy vrchov a dolín Slovenskej socialistickej republiky. Bratislava, 1987.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku. Bratislava, 1978.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára