V slovanských jazykoch a ich nárečiach je väčší počet rastlinných názvov, ktorých pôvod považuje Vasmer (1967) i Machek (1954) za neobjasnený. Konopnica (Galeopsis) má mená: slc. ziabor, zäbor, ziaborček, čes. žabr, h.luž. zabrij, kašub. zibř, zabř, ukr. žabrij, žabrej, žabrik, sln. zébrat a pod. Najviac nárečových mien je v ruštine: žabrej, žaber, žebraj, žabrik, žíbrij, zjaber, zjabra, zjabrij, zjabrik, zjabir, zjabrjá, zubrej a šabrik. Po nemecky sa konopnica povie Hohlzahn (hohl = dutý, zahn = zub). Do tejto skupiny patria aj mená iných druhov rastlín. Hluchavka (Lamium) sa povie po slovinsky žíbrc, žibrt, žíbrje i žibrica, po chorvátsky je to žibrat, žibret a v slovenčine (dial.) je to tiež ziabor. Pobobné meno má aj čistec (Stachys), rus. žabrej, zjábrej, slc. dial. žabrík, žiabrik; všivec (Pedicularis), rus. žabrej; horčinka krušpánová (Polygala chamaebuxus), sln. žíbrc; štrkáč (Rhinanthus), rus. zjábrej; pyštek, dial. pyšťok (Linaria), rus. žabréj, žabrík, poľ. dial. koci pysk; papuľka (Antirrhinum) vlčia huba, lvová huba, lvové papuľky, lvecí pysk. Hoci tieto druhy patria do rozličných čeľadí, ich spoločným znakom je tvar kvetu pripomínajúci pysk, ústa. Po slovensky sa niektorým z nich hovorí papuľka. Po stlačení kvetu z boku sa papuľka dokonca otvára. Čeľadi hluchavkovité (Lamiaceae) sa v minulosti hovorilo aj pyskaté (Labiatae). Po grécky λάμια je žralok, λαμυρός je pažravý, po latinsky labium je pera, gamba, pysk. Aj v názve Galeopsis grécke slovo γᾰλεός znamená žraloka. Po rusky žabríť, žabrováť znamená žrať; žabrún i žabróvka je pažravý jedák, žrút. Zébriť znamená žuť, hrýzť a zébri i zébry je spodná čeľusť ako aj spodné ďasná a priestor pod jazykom. Po litovsky žébrėti znamená jesť, lapať perami. Mená ziabor, žiabrik atď. súvisia aj so slovom žiabra, žiabre, rus. žábry, dial. zjábra, zébra, čo sú dýchacie orgány vodných živočíchov. Bernolák má zgabra (= zjabra, ziabra), vo význame „žaba“, čo je choroba jazyka a ústnej dutiny. Pôvod slova žiabre nie je celkom objasnený (Rejzek, 2001), no spája sa s avest. zafar „ústa, pažerák“ a koreňmi *gēb(h)-r-, *geb(h)- s významom čeľusť, ústa, žrať. Táto etymológia je v súlade s motiváciou pomenovania sledovaných rastlín. Slovo ziabor a jeho varianty je všeslovanské, a poznajú ho južní, východní i západní Slovania.
Vasmer (1967) k predchádzajúcej skupine zaradil aj rastlinu s ruským menom žibéc, čo je naša zubačka cibuľkonosná (Dentaria bulbifera), rus. zubjánka, nem. Zahnwurz, angl. toothwort. Lat. dens, nem. Zahn i angl. tooth je zub. Táto rastlina nie je pomenovaná podľa tvaru kvetov ale podľa koreňa, ktorý pripomína zub. Ľudové meno zubačky je: čes. babí zub, poľ. babie zęby. Je možné, že žibéc sa pôvodne volal zubéc „zub, zúbok“. V ruštine žabík je stvrdnutý zub ryby zvanej morský vlk. Žbíca v slovinčine znamená klinček. Ruské meno žíbrij, ukr. žibécь patrí aj kosienke (Serratula), ktorá tiež nemá pyskaté kvety. Jej meno je: rus., ukr. serpúcha, stč. a sln. srpek, slc. dial. sŕpok, poľ. sirp, sirpik, sierpik, bulh. sъrpec, chorv. srpac atď. Lat. serratus je pílovitý, so zubami ako na píle. Listy kosienky sú po stranách pílovité, zubaté. Aj púpava (Taraxacum) so zubatými listami má v ruštine meno zubnik. V prípade kosienky Serratula je možná aj kontaminácia s iným druhom. Konopnica napuchnutá (Galeopsis tetrahit) sa po ukrajinsky povie žabrij zvičajnij, dial. žabrik i serpušnik; pyštek (Linaria) ľonok, dial. žabki i serporiz; čistec (Stachys) čistecь, dial. žabrij i serputnik.
Otázkou je, či do tejto skupiny patria aj mená ďalších hluchavkovitých rastlín, napr. materina dúška (Thymus), hrdobarka (Teucrium) a saturejka (Satureia). Materina dúška a hrdobarka sa po rusky volá čebréc a ľudové mená materinej dúšky v ukrajinčine sú: čebrecь, čaber, čibrik, čabrik, čuberka, čebrinecь a čebričok. Saturejka má v slovanských jazykoch mená: slc. dial. čúbor, čúbrik, čes. čabr, čubr, poľ. cząber, stpoľ. czubr, sln. čóber, sch. čúbar, bul. čúbrica, ukr. čabér, rus. čabër, čáber a pod. Mená týchto rastlín sú dosť variabilné, no na ich začiatku chýbajú písmená z alebo ž. Väčšina etymológov sa zhoduje v tom, že východiskom pre slovanské mená saturejky je grécke ϑύμβρα, ϑυμβραία a ϑύμβρον = saturejka. Grécke meno saturejky súvisí buď s menom materinej dúšky = ϑύμον, ϑύμος (ϑύω znamená kúriť, dymiť), alebo pravdepodobnejšie so slovom τύφω = dymiť, kadiť.
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка I. Москва, 1978.
Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка II. Москва, 1967.
Чопик В.И., Дудченко Л.Г., Краснова А.Н.:Дикорастущие полезные растения Украины. Киев, 1983.
Kálal M.: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica, 1924.
Machek,V.: Česká a slovenská jména rostlin. Praha, 1954.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára