Tinorka alebo Tinorkový potok tečie a ústi v katastri obce Vasiľov na Hornej Orave a je to ľavý prítok Hruštínky. Meno potoka súvisí s terénnym názvom Tinorka. Majtán a Rymut (2006) považujú tento názov za nejasný. Uvažujú o osobnom mene Tinor. Meno Tinorky treba hľadať v stsl. tina = blato, bahnisko, močiar, s ktorým súvisí stč. a strus. tina, bul. a mac. tinja s podobným významom. Stsl. adj. tinavъ, tinьnъ sa prekladá ako bahnitý, blatistý. V ruštine tína je žaburina, prenesene i bahno. Obec Vasiľov založili v polovici 16. storočia Valasi, preto je vhodné pozrieť sa do slovnej zásoby rumunčiny. Aj rumunský jazyk pozná slová tínă = blato, tinós = blatistý a tiež norói, tinorói s rovnakým významom. Zo slova tínă sú v Rumunsku odvodené miestne názvy Tina, Tinoasa, Tinosul a Rîul Tinoasa (Iordan, 1963). Motiváciou pre pomenovanie potoka Tinorka je teda blato, blatistý, močaristý terén. V povodí Oravy tečú aj ďalšie dva potoky s touto motiváciou: Blatná a Blatnický potok. Slovo tínă zrejme Rumuni prevzali od Slovanov a meno Tinorky sa dá vysvetliť valaskou kolonizáciou Oravy.
Obec Krivosúd, dnes Krivosúd-Bodovka má historické zápisy: 1398 Kys Rauazd, 1405 Kys Rauazd al.n. Criuozugye, 1477 Kryuozwd, 1598 Krivosud. Karlík (1998) v monografii obce píše, že slovo Rauazd (Ravaszd) v ničom nepripomína neskorší Krivosúd, naviac je jeho význam nezrozumiteľný. Vysvetliť názov obce maďarským slovom ravasz - ľstivý, podvodný, prefíkaný, by bol len jeden z pokusov ako pochopiť jeho obsah. Význam maďarského slova ravasz je jasný, objasniť treba skôr význam slova krivosúd, krivosúdie. Po starosloviensky krivъ je krivý, nem. krumm, krivo je nesprávne, nespravodlivo, nem. unrecht, krivostь je zlo, podlosť, nespravodlivosť, krivota je neprávosť, zlo, podlosť a krivotvoriti znamená počínať si zle, nesprávne. Z uvedeného je zrejmé, že slová krivostь, krivota, krivo znamenajú v podstate to isté čo ravasz. Krajčovič (2011) prepisuje zápis Rauazd ako Rozvadz a ten odvodzuje od slovesa vadiť sa, s predponou roz- motivovaný hádkami a spormi osadníkov alebo medzi osadami. Názov je podľa neho príbuzný s názvom susednej obce Rozvadze (1212 Razovag, 1245 Rezwag, 1439 Rozwad), ktorá je dnes súčasťou Trenčianskych Stankoviec. Významová príbuznosť slov ravasz a krivosúdie svedčí skôr o tom, že zápis Rauazd vychádza z maď. ravasz = ľstivý, úskočný, lišiacky.
Listina z roku 1398 vymenúva obce patriace hradu Beckov a popri Krivosúde (Kys Rauazd) sa spomína neurčená obec Prona villa. Medzi obcami Rauazd a Prona existoval určitý vzťah, minimálne jazykový. V Hornom Turci sa nachádza obec Slovenské Pravno, so zápismi: 1113 Prauna, 1275 Prona, 1279 Prauna, 1293 Prouna, 1302 Prouna, Prona. V staroslovienčine pravъ je 1. priamy, rovný, nem. gerade 2. správny, spravodlivý, nem. recht, pravь je správne a pravina je rovnosť, priamosť. Ak meno Krivosúd, Krivosúdie (Criuozugye) znamenalo krivé, nespravodlivé súdenie, potom názov Pravno (Prona villa) zrejme znamenal spravodlivý súd.
V listine z roku 1398 je pred Krivosúdom (Kys Rauazd) uvedená ďalšia doposiaľ neurčená obec: Torbok. Je veľmi pravdepodobné, že Torbok ležal v susedstve alebo v katastri obce Krivosúd-Bodovka. Tento predpoklad vychádza z miestneho chotárneho názvu Trebotské. Zápis Torbok je ovplyvnený maďarčinou a mohol znamenať aj Trobok, Trebok či Trebot. Na Slovensku je väčší počet miestnych názvov s koreňom Treb-, najbližšie ku Krivosúdu-Bodovke sú Trebatice, maď. Trebete i Terbete: 1113 Trebeta, 1262 Debreta, 1298 Trebata.
Na Slovensku je niekoľko potokov pomenovaných Lukavec a Lukavica. Jeden Lukavec je v povodí Nitry (1982 Lukavec), druhý v povodí Laborca (1337 riv. Hamuschpataka). Lukavice sú tri, jedna v povodí Tople (1321 riv. Lukwycha), dve v povodí Hrona: prvá vo Zvolenskej kotline (1250 Lukocha, 1296 Lokocha), druhá oproti Žarnovici (1228 Lukovcha). Šmilauer (1932) odvodzuje meno týchto potokov z psl. lǫkavъ, s významom ľstivý, zlomyseľný, zákerný, dravý. Túto etymológiu si osvojili aj Varsik (1990), Hladký (2004) a Krško (2008). Adj. lǫkavъ má kontinuitu v jazykoch Východných a Južných Slovanov: rus. lukávyj, ukr. lukávij, sch. lȕkav, sln. lokàv, bul. lukáv. Západní Slovania toto adjektívum v slovnej zásobe nemajú. V poľskon jazyku łukowaty, łukowy, łękowaty a łękowy znamená oblúkovitý, zaoblený, łękawy je krivý. Psl. lǫkъ je luk (zbraň) i oblúk, klenba, dúha. V slovenčine lukový súvisí s lukom a lúkoť, dial. lúkota je oblúkovitá časť kolesa. V macedónčine lukav je ľstivý, úskočný, lakati znamená zatáčať, tvoriť zákruty, lakatenje je vinutie, krútenie, zatáčanie. Veľký rusko-slovenský slovník má pri slove lukávyj len význam: prefíkaný, ľstivý, zlomyseľný. Daľ, ktorý zachytáva staršiu slovnú zásobu ruštiny má aj slová lukovátyj - krivoľaký, kľukatý, lukáviť - 1. chodiť krivo, oblúkmi, zákrutami 2. pôsobiť lživo, zákerne, lživo. Lukávec, lukávica je ten kto lukáviť (toto slovo má uvedené dva významy). Stará ruština má pri slove lǫkavyi dva významy: 1. krivoľaký, kľukatý, 2. ľstivý, zákerný, lǫkavo znamená krivoľako, kľukato. Najstarší zápis Lukavca v povodí Laborca je maďarčine: Hamuschpataka. Maďarské adj. hamis preložil Šmilauer (1932) ako ľstivý. Hvozdzik (1933) má vo svojom slovníku tieto významy slova hamis: falošný, nepravý, podvodný, krivý, hamis tanu je krivý svedok, hamiseskű je krivá prísaha.
V povodí rieky Vardar v Macedónsku je riečka Lakajca, inak i Lakavica, Lokojca a Lakašnica. Aj ďalšie dve riečky nesú meno Lakavica a tretia je Kriva Lakavica. Duridanov (1975) odvodzuje jej meno z psl. *lǫkavъ = krútiaci, kľukato sa vinúci. Rovnakú motiváciu má aj poľská Łękawica (napr. v povodí Odry, Wieprzy a i.). Pôvodný význam psl. *lǫkavъ bol zrejme krivý, kľukatý a ten sa preniesol aj na negatívne vlastnosti ľudí (ľstivý, zákerný). Je to podobné ako pri stsl. krivъ = krivý, nem. krumm a krivo = nesprávne, nespravodlivo, nem. unrecht. Pri potokoch Lukavec a Lukavica možno vychádzať z adj. kľukatý i ľstivý, no vzhľadom na predchádzajúcu analýzu je pravdepodobnejšia prvá možnosť, podobne ako pri mac. Lakavici a poľ. Łękawici.
Existuje aj možnosť, že názov Lukavice je odvodený od lúky, teda potok tečúci po lúkach. V dolnolužickom jazyku łukajca (pôv. łukowica) je lúčny potok, potok pretekajúci lúkou. V súčasnosti je slovo zachované v názvoch viacerých vodných tokov, napr. Łuknica, nem. Löcknitz, čo je prítok Sprévy (Muka, 1921).
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка II. Москва, 1978.
Duridanov, I.: Die Hydronymie des Vardarsystems als Geschichtsquelle. Köln - Wien, 1975.
Hladký, J.: Hydronymia povodia Nitry. Trnava, 2004.
Hvozdzik, J.: Zovrubný slovník maďarsko-slovenský. Košice, 1933.
Karlík, J.: História obce. In: Krivosúd-Bodovka 1398-1998. Krivosúd-Bodovka, 1998.
Krajčovič, R. Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest. Kultúra slova 2011, 45(2): 98-106.
Krško J.: Hydronymia povodia Hrona. Banská Bystrica, 2008.
Majtán, M. a Rymut, K.: Hydronymia povodia Oravy. Bratislava, 2006.
Muka E.: Słownik dołnoserbskeje rěcy I. Petrohrad, 1921.
Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Varsik B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, 1990.
Veľký rusko-slovenský slovník. II. diel. Bratislava, 1963.
nedeľa 11. septembra 2011
streda 24. augusta 2011
Pôvod a história názvov skoruša a oskoruša
Oskoruša, botanicky jarabina oskorušová (Sorbus domestica) je mohutný, dlhoveký strom s jedlými plodmi. Pôvod jej názvu nie je objasnený, pričom Machek (1971) ho považuje za praeurópsky. Keď zoberieme do úvahy aj iné vedecké disciplíny, napr. históriu a fytogeografiu, potom praeurópsky pôvod mena oskoruše je otázny. Väčšina historikov predpokladá, že pravlasťou Slovanov bola severovýchodná Európa, teda oblasť za Karpatským oblúkom. Oskoruša je mediteránny druh, s areálom od Pyrenejského poloostrova, cez Apeninský poloostrov a Balkán až po Krym a Malú Áziu. V oblastiach s extrazonálnou mediteránnou mikroklímou (napr. Francúzsko, Nemecko, Stredná Európa) preniká aj do vnútrozemia. Na južnom Slovensku a južnej Morave rastie vzácne do nadmorskej výšky 500-600 m, približne tam, kde sa darí i viniču. Sídla Slovanov a areál oskoruše boli v staroveku izolované a nebol dôvod pomenovať ju. Južní Slovania sa usadili na Balkáne až v 6. stor. n.l. a vtedy prvýkrát spoznali túto drevinu. Príbuzná jarabina vtáčia (Sorbus aucuparia) je rozšírená v celej Európe, najmä vo vyších polohách. Pomenovanie jarabiny je všeslovanské.
Románske jazyky prebrali meno oskoruše z latinčiny: sorbus, resp. stredovekej latinčiny: *sorbea. Popri románskych jazykoch vychádza z latinčiny aj angličtina: service tree (ME. serves, OE. syrfe), nová gréčtina: σουρβιά a albánčina: shurbë. Albánci majú pre oskorušu aj druhé meno: vadhë, dial, vodhë, vosë, vojsë, v južnom Taliansku i valle, ktoré zrejme prebrali od Grékov. V nových sídlach na Balkáne mohli Južní Slovania prevziať meno oskoruše z latinčiny alebo gréčtiny, a to buď adaptáciou alebo kalkovaním dosiaľ neznámeho slova. Po grécky sa oskoruša (strom) povie ὄα, ὄη, οἵη, οὕα, ὠϊά, ὠά, οὖα, ἡ, plod oskoruše je ὄον. Zvukovo veľmi podobné slovo ᾤα, ὤα, ἡ má v gréčtine význam ovčia koža, ovca je ὄϊς, οἶς, ὁ i ἡ. Kritsch (1822) má pod heslom ὄα významy 1.pellis ovilla 2. sorbus, arbor 3. sorbus, fructas. Slovania si v 6. storočí osvojili význam ovčia koža a k slovu skora (koža) pripojili sufix -uša, čo je macedónska skoruša, skorša, oskoruša, oskruša, slovinská oskóruš, skóriš i skórš, chorvátska oskoruša, dial. skorš, oskorš, skoruša a bulharská skóruša i oskóruša.
Slovo skoruša prevzali od južných Slovanov Rumuni v podobe scorúş (strom) a scorúşӑ (plod). Oskoruša (S. domestica) rastie v nížinách a jej príbuzná jarabina (S. aucuparia) v horách. Oskoruša a jarabina majú podobné plody i perovitozložené listy, preto Rumuni volajú jarabinu aj scoruş-de-munte (horská oskoruša) alebo scoruş sălbatic (divá, planá oskoruša). Rumunskí horskí pastieri (Valasi) sa v prvých storočiach druhého milénia pohli so svojimi stádami smerom na sever a kolonizovali Východné a Západné Karpaty. Jazykovou pamiatkou na valaskú kolonizáciu je nárečové pomenovanie jarabiny na Ukrajine (skóruch, skorušína), na severnom Slovensku (skoruša, skorušina, skorušie, skorucha, škorucha) i v okolí poľských Tatier (skorusza, skorus, skorusa, skorusz i skoruch). Východní Slovania a Poliaci nemajú pre oskorušu osobité meno a volajú ju rovnako ako jarabinu, rus. rjabína, ukr. gorobína, poľ. jarzębina.
Poznámka na záver: Vedecký názov Sorbus je odvodený z lat. sorbum, čo je plod oskoruše (Sorbus domestica), no jeho etymológia je podľa de Vaana (2008) neobjasnená. Autor pritom vychádza z predpokladu, že protoindoeurópskym koreňom je *sVr-: červený. Červené plody má v skutočnosti jarabina (Sorbus aucuparia) a nie oskoruša (Sorbus domestica). Plody oskoruše sa v staroveku a stredoveku používali ako liek proti črevným kolikám a hnačkám. Choroba sa po latinsky volala tormina a liek proti nej torminalis (sorba). Ochranu proti hnačkám vystihuje starší nemecký názov oskoruše - Arschschütze. Slovo sorbum a teda aj Sorbus možno odvodiť z lat. slovesa sorbeo, -ere, s významom vstrebávať, pohlcovať. Plody oskoruše absorbovali, pohlcovali tekutý obsah tráviacej sústavy. Oskoruši príbuzná brekyňa sa po latinsky volá Sorbus torminalis.
Kritsch, V.A.: Lexicon manuale graeco-latinum. Vienna, 1822.
Machek, V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
de Vaan, M.: Etymological Dictionary of Latin and the other Italic Languages. Leiden - Boston, 2008.
Románske jazyky prebrali meno oskoruše z latinčiny: sorbus, resp. stredovekej latinčiny: *sorbea. Popri románskych jazykoch vychádza z latinčiny aj angličtina: service tree (ME. serves, OE. syrfe), nová gréčtina: σουρβιά a albánčina: shurbë. Albánci majú pre oskorušu aj druhé meno: vadhë, dial, vodhë, vosë, vojsë, v južnom Taliansku i valle, ktoré zrejme prebrali od Grékov. V nových sídlach na Balkáne mohli Južní Slovania prevziať meno oskoruše z latinčiny alebo gréčtiny, a to buď adaptáciou alebo kalkovaním dosiaľ neznámeho slova. Po grécky sa oskoruša (strom) povie ὄα, ὄη, οἵη, οὕα, ὠϊά, ὠά, οὖα, ἡ, plod oskoruše je ὄον. Zvukovo veľmi podobné slovo ᾤα, ὤα, ἡ má v gréčtine význam ovčia koža, ovca je ὄϊς, οἶς, ὁ i ἡ. Kritsch (1822) má pod heslom ὄα významy 1.pellis ovilla 2. sorbus, arbor 3. sorbus, fructas. Slovania si v 6. storočí osvojili význam ovčia koža a k slovu skora (koža) pripojili sufix -uša, čo je macedónska skoruša, skorša, oskoruša, oskruša, slovinská oskóruš, skóriš i skórš, chorvátska oskoruša, dial. skorš, oskorš, skoruša a bulharská skóruša i oskóruša.
Slovo skoruša prevzali od južných Slovanov Rumuni v podobe scorúş (strom) a scorúşӑ (plod). Oskoruša (S. domestica) rastie v nížinách a jej príbuzná jarabina (S. aucuparia) v horách. Oskoruša a jarabina majú podobné plody i perovitozložené listy, preto Rumuni volajú jarabinu aj scoruş-de-munte (horská oskoruša) alebo scoruş sălbatic (divá, planá oskoruša). Rumunskí horskí pastieri (Valasi) sa v prvých storočiach druhého milénia pohli so svojimi stádami smerom na sever a kolonizovali Východné a Západné Karpaty. Jazykovou pamiatkou na valaskú kolonizáciu je nárečové pomenovanie jarabiny na Ukrajine (skóruch, skorušína), na severnom Slovensku (skoruša, skorušina, skorušie, skorucha, škorucha) i v okolí poľských Tatier (skorusza, skorus, skorusa, skorusz i skoruch). Východní Slovania a Poliaci nemajú pre oskorušu osobité meno a volajú ju rovnako ako jarabinu, rus. rjabína, ukr. gorobína, poľ. jarzębina.
Poznámka na záver: Vedecký názov Sorbus je odvodený z lat. sorbum, čo je plod oskoruše (Sorbus domestica), no jeho etymológia je podľa de Vaana (2008) neobjasnená. Autor pritom vychádza z predpokladu, že protoindoeurópskym koreňom je *sVr-: červený. Červené plody má v skutočnosti jarabina (Sorbus aucuparia) a nie oskoruša (Sorbus domestica). Plody oskoruše sa v staroveku a stredoveku používali ako liek proti črevným kolikám a hnačkám. Choroba sa po latinsky volala tormina a liek proti nej torminalis (sorba). Ochranu proti hnačkám vystihuje starší nemecký názov oskoruše - Arschschütze. Slovo sorbum a teda aj Sorbus možno odvodiť z lat. slovesa sorbeo, -ere, s významom vstrebávať, pohlcovať. Plody oskoruše absorbovali, pohlcovali tekutý obsah tráviacej sústavy. Oskoruši príbuzná brekyňa sa po latinsky volá Sorbus torminalis.
Kritsch, V.A.: Lexicon manuale graeco-latinum. Vienna, 1822.
Machek, V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
de Vaan, M.: Etymological Dictionary of Latin and the other Italic Languages. Leiden - Boston, 2008.
piatok 19. augusta 2011
Tamilské miestne názvy na Slovensku
V roku 2010 vydal Cyril A.Hromník knihu Sloveni/Slováci kde sú Vaše korene?, v ktorej tvrdí, že Slováci (pôvodne Sloveni) žili v priestore Západných Karpát najmenej od doby bronzovej. Od prelomu 4. a 3. tisícročia pred n.l. prichádzali do styku s drávidskými obchodníkmi s farebnými kovmi (meď, cín, zlato a striebro), ktorí prišli z Indie. Reliktami z tejto doby sú viaceré jazykové výpožičky z tamilčiny, jedného z drávidskej skupiny jazykov. Z tamilčiny sú podľa autora odvodené aj viaceré názvy miest a obcí na Slovensku.
Z tamilčiny údajne pochádza názov obce Slovenské Pravno, v dobe bronzovej Solveni Paravu. Ľudské sídla bývajú pomenované podľa etnicity ich obyvateľov v prípade prisťahovania sa do etnicky homogenneho prostredia. Tak vznikli Moravany, Zlaté Moravce, Ruská, Ruskov, Nemčice, Nemčiňany, Nemečky, Hontianske Nemce a pod. Iný je prípad obcí s rovnakým menom, z ktorých jednu obývajú Slováci a druhú príslušníci iného etnika, napr. Slovenský a Chorvátsky Grob, Slovenská a Partizánska (pôv. Nemecká) Ľupča a pod. Veľký počet obcí s rovnakým menom je typický pre Hornú Nitru a Turiec. Sú to napr. Rudno, Diviaky, Požeha, Nedožery, Lazany, Laskár, Žabokreky a iné. K takýmto párovým obciam patrí aj Pravno. V Turci je to Slovenské Pravno s historickými zápismi: 1113 Prauna, 1275 Prona, 1279 Prauna, 1293 Prouna, 1302 Prouna, Prona, 1453 Prona Sclavonicalis, 1514 Tothprona, 1736 Tót Prona, Slowenske Prawno. (VSO, III. p.56). Dokumenty jasne ukazujú, že názov Slovenské Pravno je doložený až z polovice 15. storočia. Bola to reakcia na kolonizáciu Pravna na nitrianskej strane Nemcami, pretože sa tu našlo zlato. Nemci sem prišli zo stredoslovenských banských miest i priamo z Nemecka krátko pred polovicou 14. storočía. Historické zápisy pre Nitrianske (pôv. Nemecké) Pravno sú: 1393 Prona, 1416 Aranprowna, 1493 Nemethprona, 1773 Nemeczke Prawno (VSO II. p. 304). Obidve obce sa pôvodne volali Pravno a až po nájdení zlata na Hornej Nitre sa miestne Pravno premenovalo na Zlaté a neskôr Nemecké Pravno, ako protiklad Slovenského Pravna. Z uvedeného vyplýva, že kontinuita názvu Slovenské Pravno od doby bronzovej je vylúčená a tento je písomne doložený až z 15. storočia.
Z tamilčiny má pochádzať a názov baníckeho mesta Banská Štiavnica - Banská "Rezerva zlata" (z tam. śema- = rezerva, niti = zlato, t.j. nazhromaždený poklad). Aj v tomto prípade chýba kontinuita názvu Štiavnica, lebo mesto sa pôvodne volalo Baňa: 1156 terra Banensium, 1217 a 1254 Bana a až neskôr: 1255 Schebnyzbana, 1275 Schemnitz, 1286 Zebnech Bana, 1290 Selmeczbanya, 1300 Scebuzbana, 1346 Sceunichbanya, 1446 Schebniczia, 1449 Sczawnicza, 1713 Stawnicza (VSO I. p. 135). Meno mesta súvisí s potokom Štiavnica (1246 fluv. Seunche, 1266 fluv. Seuniche, 1301 fluv. Scheuvniche), ktorého pôvod je v slove šťava, šťavica (minerálna voda). Potok Štiavnica je aj v Liptove a okolí Banskej Bystrice (oficiáne Tajovský potok), Štiavnička je na Horehroni, Šťavica je v povodí Slanej a Ipľa, Šťavinka v povodí Uličky, Štiavnik v povodí Váhu, Popradu a Hornádu. V Šarišskom Štiavniku a Sigorde je prameň Ščavica resp. Šťavica. Meno Šťavica majú aj osady pri Málinci a Hajnáčke. Popri Banskej Štiavnici poznáme aj Liptovskú Štiavnicu (1300 Sceunicha), Turčiansku Štiavničku (1477 Sczewnicze), Štiavničku (1505 Kysstzewnycza), Spišský Štiavnik (1246 Scinik, 1294 Savnik, Schewnik, Sceunuk), Šarišský Štiavnik (1567 Chawnik) a Štiavnik (1439 Sczewnyk). Ak by názov Štiavnica znamenal Rezervu zlata, bolo by zlatonosných baní na Slovensku oveľa viac. Aj mesto Kremnica je pomenované podľa rovnomenného potoka (súvisí s minerálom kremeň). C.A.Hromník uvádza inú etymológiu mesta Kremnica: Lesná Dedina s Rýdzim Zlatom (z tam. keri, vymeniteľné s śeri, s významom lesná dedina, + má = rýdzosť zlata, + niti = zlato). Do tretice aj Banská Bystrica je pomenovaná podľa potoka Bystrica, ale nemá tamilský pôvod.
Aj názov obcí Špania dolina a Španie Pole má mať pôvod v tamilčine (tam. sa = s, + paņam = bohatstvo, čo sa odráža v starom mene Urvölgy, čo je Pánska, čiže Bohatá dolina). Špania dolina je teda Bohatá dolina a Španie Pole je Botaté Pole. Lutterer, Majtán a Šrámek (1982) odvodzujú príd. meno španí = pánsky zo slova špán, maď. ispán a to zo *žpan = župan, správca župy. Po srbochorvátsky špân je správca majetku. Význam pánsky potvrdzujú aj významy v iných jazykoch: lat. Vallis Dominorum, nem. Herrengrund a maď. Úrvölgy. Ako v predchádzajúcich prípadoch ani tu nie je doložená kontinuita mena z doby bronzovej: 1263 Montana, 1458 Grueb, 1535 Herrengrundt. V prípade Španej doliny platí, že bola bohatá na medenú rudu, pri obci Španie Pole, potoku Španie, vrchoch Španí laz, Španí kameň a Španej doline v Západných Tatrách tákáto motivácia chýba.
Tamilský pôvod majú mať i Krompachy, t.j. Bohaté miesto alebo strana, z tam. Kořu = bohatý, + pakkam = miesto, strana, čo sa odráža v starých menách pre Krompachy: Zemanská strana, Serie Nobilium, Adelschutte. Najstaršie zápisy: 1246 Krumpach, 1273 Krompach jasne poukazujú na nemecký pôvod mena. Prvá časť Krum- je z nem. krumm = krivý a -pach je stredoveký zápis nem. Bach = potok. Krummbach je v preklade Krivý potok, čo je pomerne častý názov potokov na Slovensku. Mená obcí a miest spomenutých v tomto príspevku sa dajú odvodiť zo slovenčiny, resp. nemčiny (na čo poukázali napr. Lutterer, Majtán a Šrámek, 1982) a ich vývin je doložený v stredovekých listinách. Tamilské etymológie sú nedôveryhodné a nikdy nebudú doložené v písomných dokumentoch. Motivácia tzv. tamilských názvov navyše neplatí pre ostatné, rovnomenné miestne názvy.
Hromník C.A.: Sloveni/Slováci kde sú Vaše korene? Bratislava, 2010.
Lutterer I., Majtán M. a Šrámek R.: Zeměpisná jména Československa. Praha, 1982.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I. Bratislava, 1977.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku II. Bratislava, 1977.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku III. Bratislava, 1978.
Z tamilčiny údajne pochádza názov obce Slovenské Pravno, v dobe bronzovej Solveni Paravu. Ľudské sídla bývajú pomenované podľa etnicity ich obyvateľov v prípade prisťahovania sa do etnicky homogenneho prostredia. Tak vznikli Moravany, Zlaté Moravce, Ruská, Ruskov, Nemčice, Nemčiňany, Nemečky, Hontianske Nemce a pod. Iný je prípad obcí s rovnakým menom, z ktorých jednu obývajú Slováci a druhú príslušníci iného etnika, napr. Slovenský a Chorvátsky Grob, Slovenská a Partizánska (pôv. Nemecká) Ľupča a pod. Veľký počet obcí s rovnakým menom je typický pre Hornú Nitru a Turiec. Sú to napr. Rudno, Diviaky, Požeha, Nedožery, Lazany, Laskár, Žabokreky a iné. K takýmto párovým obciam patrí aj Pravno. V Turci je to Slovenské Pravno s historickými zápismi: 1113 Prauna, 1275 Prona, 1279 Prauna, 1293 Prouna, 1302 Prouna, Prona, 1453 Prona Sclavonicalis, 1514 Tothprona, 1736 Tót Prona, Slowenske Prawno. (VSO, III. p.56). Dokumenty jasne ukazujú, že názov Slovenské Pravno je doložený až z polovice 15. storočia. Bola to reakcia na kolonizáciu Pravna na nitrianskej strane Nemcami, pretože sa tu našlo zlato. Nemci sem prišli zo stredoslovenských banských miest i priamo z Nemecka krátko pred polovicou 14. storočía. Historické zápisy pre Nitrianske (pôv. Nemecké) Pravno sú: 1393 Prona, 1416 Aranprowna, 1493 Nemethprona, 1773 Nemeczke Prawno (VSO II. p. 304). Obidve obce sa pôvodne volali Pravno a až po nájdení zlata na Hornej Nitre sa miestne Pravno premenovalo na Zlaté a neskôr Nemecké Pravno, ako protiklad Slovenského Pravna. Z uvedeného vyplýva, že kontinuita názvu Slovenské Pravno od doby bronzovej je vylúčená a tento je písomne doložený až z 15. storočia.
Z tamilčiny má pochádzať a názov baníckeho mesta Banská Štiavnica - Banská "Rezerva zlata" (z tam. śema- = rezerva, niti = zlato, t.j. nazhromaždený poklad). Aj v tomto prípade chýba kontinuita názvu Štiavnica, lebo mesto sa pôvodne volalo Baňa: 1156 terra Banensium, 1217 a 1254 Bana a až neskôr: 1255 Schebnyzbana, 1275 Schemnitz, 1286 Zebnech Bana, 1290 Selmeczbanya, 1300 Scebuzbana, 1346 Sceunichbanya, 1446 Schebniczia, 1449 Sczawnicza, 1713 Stawnicza (VSO I. p. 135). Meno mesta súvisí s potokom Štiavnica (1246 fluv. Seunche, 1266 fluv. Seuniche, 1301 fluv. Scheuvniche), ktorého pôvod je v slove šťava, šťavica (minerálna voda). Potok Štiavnica je aj v Liptove a okolí Banskej Bystrice (oficiáne Tajovský potok), Štiavnička je na Horehroni, Šťavica je v povodí Slanej a Ipľa, Šťavinka v povodí Uličky, Štiavnik v povodí Váhu, Popradu a Hornádu. V Šarišskom Štiavniku a Sigorde je prameň Ščavica resp. Šťavica. Meno Šťavica majú aj osady pri Málinci a Hajnáčke. Popri Banskej Štiavnici poznáme aj Liptovskú Štiavnicu (1300 Sceunicha), Turčiansku Štiavničku (1477 Sczewnicze), Štiavničku (1505 Kysstzewnycza), Spišský Štiavnik (1246 Scinik, 1294 Savnik, Schewnik, Sceunuk), Šarišský Štiavnik (1567 Chawnik) a Štiavnik (1439 Sczewnyk). Ak by názov Štiavnica znamenal Rezervu zlata, bolo by zlatonosných baní na Slovensku oveľa viac. Aj mesto Kremnica je pomenované podľa rovnomenného potoka (súvisí s minerálom kremeň). C.A.Hromník uvádza inú etymológiu mesta Kremnica: Lesná Dedina s Rýdzim Zlatom (z tam. keri, vymeniteľné s śeri, s významom lesná dedina, + má = rýdzosť zlata, + niti = zlato). Do tretice aj Banská Bystrica je pomenovaná podľa potoka Bystrica, ale nemá tamilský pôvod.
Aj názov obcí Špania dolina a Španie Pole má mať pôvod v tamilčine (tam. sa = s, + paņam = bohatstvo, čo sa odráža v starom mene Urvölgy, čo je Pánska, čiže Bohatá dolina). Špania dolina je teda Bohatá dolina a Španie Pole je Botaté Pole. Lutterer, Majtán a Šrámek (1982) odvodzujú príd. meno španí = pánsky zo slova špán, maď. ispán a to zo *žpan = župan, správca župy. Po srbochorvátsky špân je správca majetku. Význam pánsky potvrdzujú aj významy v iných jazykoch: lat. Vallis Dominorum, nem. Herrengrund a maď. Úrvölgy. Ako v predchádzajúcich prípadoch ani tu nie je doložená kontinuita mena z doby bronzovej: 1263 Montana, 1458 Grueb, 1535 Herrengrundt. V prípade Španej doliny platí, že bola bohatá na medenú rudu, pri obci Španie Pole, potoku Španie, vrchoch Španí laz, Španí kameň a Španej doline v Západných Tatrách tákáto motivácia chýba.
Tamilský pôvod majú mať i Krompachy, t.j. Bohaté miesto alebo strana, z tam. Kořu = bohatý, + pakkam = miesto, strana, čo sa odráža v starých menách pre Krompachy: Zemanská strana, Serie Nobilium, Adelschutte. Najstaršie zápisy: 1246 Krumpach, 1273 Krompach jasne poukazujú na nemecký pôvod mena. Prvá časť Krum- je z nem. krumm = krivý a -pach je stredoveký zápis nem. Bach = potok. Krummbach je v preklade Krivý potok, čo je pomerne častý názov potokov na Slovensku. Mená obcí a miest spomenutých v tomto príspevku sa dajú odvodiť zo slovenčiny, resp. nemčiny (na čo poukázali napr. Lutterer, Majtán a Šrámek, 1982) a ich vývin je doložený v stredovekých listinách. Tamilské etymológie sú nedôveryhodné a nikdy nebudú doložené v písomných dokumentoch. Motivácia tzv. tamilských názvov navyše neplatí pre ostatné, rovnomenné miestne názvy.
Hromník C.A.: Sloveni/Slováci kde sú Vaše korene? Bratislava, 2010.
Lutterer I., Majtán M. a Šrámek R.: Zeměpisná jména Československa. Praha, 1982.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I. Bratislava, 1977.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku II. Bratislava, 1977.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku III. Bratislava, 1978.
streda 27. júla 2011
Bolo na hrade Beckov bludisko ?
Hrad Beckov sa v najstarších listinách spomína pod menom Blundus cca 1200, Blundix 1208, Bolonduch 1264, Bolondug 1332, Bolunduz 1385. Chaloupecký (1923) spomína ešte jeden stredoveký hrad Blonduch 1219, Bloudich 1222, Bulunduch 1240, Bolonduch 1267 z povodia Gortvy, ktorú chybne umiestňuje do Hontu. Táto jeho informácia sa však nepotvrdila (Lukačka, 2006). Išlo najskôr o riv. Blodna (1429), dnes Rieka, čo je ľavý prítok Litavy v Honte. Kontinuita názvu v slovenčine sa v novoveku prerušila. Historici a jazykovedci ho uvádzajú najčastejšie ako Bludič (Lutterer, Majtán, Šrámek, 1982), Bludinec (Chaloupecký, 1923) Blǫdica (Krajčovič, 2005), alebo Bludište (Lukačka, 2006). Bludisko, bludište je miesto, kde možno ľahko zablúdiť, labyrint. Bludisko súvisí so slovom blúdiť – chodiť po nesprávnej ceste, mýliť sa. Etymológia najstarších zápisov pomenovania hradu vychádzajúca zo slov blúdiť, bludisko je problematická. V priebehu 10-11. storočia na hradnej skale určite nebol labyrint hradieb alebo múrov, v ktorom by sa dalo zablúdiť. Nemožno prijať ani argument, že hrad bol v bludnom, hustom lese (Lutterer, Majtán, Šrámek, 1982). Hradná skala musela byť viditeľná z veľkej diaľky aj v stredoveku. Podľa R. Krajčoviča (2005) pôvodný názov bol Blǫdica a bol utvorený od praslovanského apelatíva blǫdica vo význame miesto blúdiaceho, hojne rozvetveného toku Váhu pri skalnatom brale. Nepravdepodobný je pôvod maďarizovaného názvu Bolondócz z maďarského slova bolond (bláznivý, blázon, hlupák, hlúposť), ktoré má slovanský pôvod.
Starosloviensky jazyk poznal slovesá blǫditi, 1. os. blǫždǫ – blúdiť (čes. blouditi) a blęsti 1. os. blędǫ – nerozumne rozprávať, tárať, hovoriť bludy. Slovesá blǫditi a blȩsti mali aj ďalší význam: smilniť, lat. fornicare. Blǫdьnikь bol smilník, blǫdьnica bola smilná žena, neviestka a blǫdilište bolo miesto nerestí, nevestinec. Starší názov hradu mohol vychádzať aj z iného stsl. slovesa: bljusti, 1. os. bljudǫ, s významom dávať pozor, strážiť, rus. smotréť, lat. videre, observare. S týmto slovesom súvisí aj stsl. slovo bljustiteľ s významom strážca, nem. Wächter, lat. speculator. Spomenúť treba aj slovo sъbljudenije – sledovanie, stráž. Sloveso bljusti v uvedenom význame sa v slovenčine nezachovalo. Za príbuzné možno považovať slovesá bľuskať, bľusknúť, bľusnúť – živo pozerať, mrkať, mihať očami, vo valašskom nárečí je to blusa, bluska „pokukovat“.
Kontinuitu staroslovienskeho slovesa bljusti máme v ruskom slovese bljustí, 1. os. bljudú – zachovávať, chrániť niečo. S našou problematikou súvisia aj ďalšie ruské slová: bljustíteľ – strážca, ochranca, nabljustí – spozorovať, zbadať, nabljudáť – zachovávať, strážiť niečo, dívať sa pozorne na niečo. Bulharčina má slová nabljudátel – pozorovateľ, nabljudénie – pozorovanie, sledovanie, nabljudatelnica – pozorovateľňa a macedónčina slová nabljuduva – pozorovať, všímať si a nabljuduvač – pozorovateľ. Pôvodné pomenovanie hradu Beckov mohlo mať teda motiváciu strážne, pozorovacie miesto a nie bludisko. Táto motivácia má svoju logiku, z jazykovej stránky sú však problémom nosovky v stredovekých zápisoch.
V najzápadnejšej rakúskej spolkovej krajine Voralberg sa nachádza mesto Bludenz, česky Bludenec, 842/43 Pludono, Pluteno, 1249 Pludins. V meste sú zrúcaniny hradu Sonnenberg a kaštiel Gayenhofen (Gay = háj ?). Názov nie je podľa Tschaiknera (2003) germánsky ale predrímsky a vychádza z indoeurópskeho koreňa *pleud- "fliessen" = tiecť, prúdiť, plynúť. Koreň *pleu- je aj v slk. pluť a čes. plout. V blízkosti mesta Bludenz sa spája niekoľko potokov. V starej nemčine sa namiesto b často písalo p a podobne t namiesto d. Zápisy Pludono, Pluteno a Pludins mohli znamenať aj *Bludono, *Bludeno, *Bludens a z toho súčasné Bludenz. Nie je jasné, či názov nášho hradu a rakúskeho mesta môže mať rovnakú etymológiu. V okrese Bludenz je aj obec Bludesch, 842 villa pludassis, ktorej meno sa odvodzuje z keltského pa-lut. Lut podobne ako latinské lutum znamená blato. Mená českých obcí Bludovice (poľ. Błędowice) a Bludov (pôv. hrad Bludov, nem. Blaude) odvodzujú Lutterer, Majtán a Šrámek (1982) z osobného mena Blud. V povodí Ipľa je potok Rieka, ktorý sa v stredoveku menoval aj riv. Blodna (1429). Údolie, ktorým potok tiekol sa v tej istej listine spomína ako vallis Blodna. Majtán a Žigo (1999) odvodzujú názov Bludná z názvu doliny (< blúdiť).
Chaloupecký, V.: Staré Slovensko. Bratislava, 1923.
Krajčovič,R.: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest. Bratislava, 2005.
Lukačka, J.: Beckov v období včasného a vrcholného stredoveku. In: Beckov I. Dejiny obce do roku 1918. Nové Mesto nad Váhom, 2006.
Lutterer, I., Majtán, M., Šrámek, R.: Zeměpisná jména Československa. Praha, 1982.
Majtán, M., Žigo P.: Hydronymia povodia Ipľa. Bratislava, 1999.
Slovník jazyka staroslověnského I. Praha, 1966.
Tschaikner, M.: Bludenzer Geschichtsblätter. Bludenz, 2003.
Starosloviensky jazyk poznal slovesá blǫditi, 1. os. blǫždǫ – blúdiť (čes. blouditi) a blęsti 1. os. blędǫ – nerozumne rozprávať, tárať, hovoriť bludy. Slovesá blǫditi a blȩsti mali aj ďalší význam: smilniť, lat. fornicare. Blǫdьnikь bol smilník, blǫdьnica bola smilná žena, neviestka a blǫdilište bolo miesto nerestí, nevestinec. Starší názov hradu mohol vychádzať aj z iného stsl. slovesa: bljusti, 1. os. bljudǫ, s významom dávať pozor, strážiť, rus. smotréť, lat. videre, observare. S týmto slovesom súvisí aj stsl. slovo bljustiteľ s významom strážca, nem. Wächter, lat. speculator. Spomenúť treba aj slovo sъbljudenije – sledovanie, stráž. Sloveso bljusti v uvedenom význame sa v slovenčine nezachovalo. Za príbuzné možno považovať slovesá bľuskať, bľusknúť, bľusnúť – živo pozerať, mrkať, mihať očami, vo valašskom nárečí je to blusa, bluska „pokukovat“.
Kontinuitu staroslovienskeho slovesa bljusti máme v ruskom slovese bljustí, 1. os. bljudú – zachovávať, chrániť niečo. S našou problematikou súvisia aj ďalšie ruské slová: bljustíteľ – strážca, ochranca, nabljustí – spozorovať, zbadať, nabljudáť – zachovávať, strážiť niečo, dívať sa pozorne na niečo. Bulharčina má slová nabljudátel – pozorovateľ, nabljudénie – pozorovanie, sledovanie, nabljudatelnica – pozorovateľňa a macedónčina slová nabljuduva – pozorovať, všímať si a nabljuduvač – pozorovateľ. Pôvodné pomenovanie hradu Beckov mohlo mať teda motiváciu strážne, pozorovacie miesto a nie bludisko. Táto motivácia má svoju logiku, z jazykovej stránky sú však problémom nosovky v stredovekých zápisoch.
V najzápadnejšej rakúskej spolkovej krajine Voralberg sa nachádza mesto Bludenz, česky Bludenec, 842/43 Pludono, Pluteno, 1249 Pludins. V meste sú zrúcaniny hradu Sonnenberg a kaštiel Gayenhofen (Gay = háj ?). Názov nie je podľa Tschaiknera (2003) germánsky ale predrímsky a vychádza z indoeurópskeho koreňa *pleud- "fliessen" = tiecť, prúdiť, plynúť. Koreň *pleu- je aj v slk. pluť a čes. plout. V blízkosti mesta Bludenz sa spája niekoľko potokov. V starej nemčine sa namiesto b často písalo p a podobne t namiesto d. Zápisy Pludono, Pluteno a Pludins mohli znamenať aj *Bludono, *Bludeno, *Bludens a z toho súčasné Bludenz. Nie je jasné, či názov nášho hradu a rakúskeho mesta môže mať rovnakú etymológiu. V okrese Bludenz je aj obec Bludesch, 842 villa pludassis, ktorej meno sa odvodzuje z keltského pa-lut. Lut podobne ako latinské lutum znamená blato. Mená českých obcí Bludovice (poľ. Błędowice) a Bludov (pôv. hrad Bludov, nem. Blaude) odvodzujú Lutterer, Majtán a Šrámek (1982) z osobného mena Blud. V povodí Ipľa je potok Rieka, ktorý sa v stredoveku menoval aj riv. Blodna (1429). Údolie, ktorým potok tiekol sa v tej istej listine spomína ako vallis Blodna. Majtán a Žigo (1999) odvodzujú názov Bludná z názvu doliny (< blúdiť).
Chaloupecký, V.: Staré Slovensko. Bratislava, 1923.
Krajčovič,R.: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest. Bratislava, 2005.
Lukačka, J.: Beckov v období včasného a vrcholného stredoveku. In: Beckov I. Dejiny obce do roku 1918. Nové Mesto nad Váhom, 2006.
Lutterer, I., Majtán, M., Šrámek, R.: Zeměpisná jména Československa. Praha, 1982.
Majtán, M., Žigo P.: Hydronymia povodia Ipľa. Bratislava, 1999.
Slovník jazyka staroslověnského I. Praha, 1966.
Tschaikner, M.: Bludenzer Geschichtsblätter. Bludenz, 2003.
Etymologické drobnosti 1
Majtán (2000) v monografii Vrútok píše, že pisár v roku 1363 dal maďarskú podobu názvu Malý závoz, ktorý dnes nedokážeme presne lokalizovať. Stredoveký zápis mal podobu Kuuzauoz, čo autor interpretuje ako Kis závoz (maď. kis = malý). Stredoveké kuu sa v súčasnej maďarčine zapisuje ako kö, čo je kameň, skala. Kuuzauoz (Kamenný závoz) by sme pri takejto interpretácii mohli stotožniť s Kamennou dolinou v Malej Fatre, ktorá leží západne od Vrútok.
Základné etymologické príručky (Machek, 1971, Lutterer, Majtán, Šrámek, 1982) predpokladajú, že apelatívum grúň a miestny názov Grúň pochádzajú z rumunského slova gruiu, ktoré asi súvisí s latinským grunium = svinský rypák. Slovo grúň a názov Grúň sa dajú vysvetliť aj jasnejšie a zrozumiteľnejšie. Rumunské slovo grui znamená vrch, kopec i pahorok. V jednej časti Rumunska majú vrchy pomenovanie Grui(ul), v inej časti, napr. v Banáte je to Gruń (Iordan, 1963). Na Slovensko prenikla prostredníctvom Valachov podoba gruń, v slovenskom jazyku grúň a v miestnych názvoch Grúň. Na tradične uvádzaný svinský rypák treba zabudnúť.
Múrok (5,2 km) je pravý prítok Muráňa, pričom toto meno bolo zaznačené až v druhej polovici 20. storočia (Sičáková, 1996). Podľa autorky je meno odvodené od apelatívu múr, suf. -ok (malý Muráň). Južne od ústia do Muráňa je hrebeň s vrchmi Muteň (466 m.) a Prihradzianska Hradná (407,6 m.). V strede medzi nimi nad obcou Šivetice bol v stredoveku hrádok, z ktorého sa zachoval len malý múrik. Podľa neho sa vrch volá Múrik (496 m.) a najskôr podľa neho dostal meno i potok Múrok. V roku 1868 sa Múrok volal Kemiensky potok (po jazykovej úprave Kamenský potok). Autorka odvodzuje meno potoka od apelatívu kameň (dial. kemeň): tok s kamenistým dnom. Približne v polovici toku je chotárny názov Kameniansky chodník, zrejme podľa starej cesty z Jelšavy do Kamenian cez Nandraž. Kemiensky potok teda dostal svoje meno podľa cesty vedľa potoka, ktorou sa chodilo do Kamenian.
Šmilauer (1932, p. 90) cituje z listiny z roku 1364 údaj ad fontem Wralis, čo je prameň medzi vrchmi Strážov a Sokolie v Strážovských vrchoch. Presné znenie a etymológia miestneho názvu fons Wralis (Wral) sú podľa neho neznáme. Na turistickej mape sa v tejto oblasti nachádza vodopád a dva pramene. Názov Wralis (Wral) sa dá interpretovať ako vriedlo, dial. vrielo, sln. vrélo, sch.vrȅlo, čo je slovanský ekvivalent latinského fons.
Klokočový potok sa nachádzal v povodí Nitry a podľa Hladkého (2004) je jeho názov motivovaný zvukom vody a súvisí so slovesom klokotať. Meno potoka je skôr odvodený od dreviny klokoč (Staphylea) pomenovanej podľa klokotavého zvuku jeho suchých plodov. Podľa klokoča je pomenovaná obec Klokočov, nitrianske sídlisko Klokočina i vrchy Klokoč, Klokočina a Klokočiny. Klokočské potoky sú v povodí Hrona až štyri. Ich meno súvisí primárne s klokočom (Krško, 2008). Potok Klokoč v povodí Vyčomy sa spomína aj v listine z roku 1324 (Lukačka, 1993).
Pôvod názvu obce Klátova Nová Ves sa najnovšie pokúsil objasniť Krajčovič (2010). Vychádza z adj. klátový t.j. niečo urobené z klátov, pevný plot, stavba, zátarasa a pod. Klátova Nová Ves je pomenovaná podľa pevného plota z klátov okolo mýtnej stanice alebo okolo kláštora s pozemkom neďaleko obce. Najnovšie sa stanovila forma menného adjektíva Klátova, zrejme vzhľadom na to, že adj. klátový v súčasných slovníkoch slovenského jazyka sa neuvádza alebo v domienke, že prívlastok bol utvorený od priezviska či prímena Klát. Lukačka (1993) v monografii obce píše, že potomkovia Ondreja z rodu Diviackovcov (Mikuláš, Martin, Ondrej II, Ján a Štefan), ktorým obec v stredoveku patrila sa vyznačovali vysokou , mohutnou postavou, a preto im prischla prezývka Klát (maď. Tökes). Z pôvodnej Novej Vsi sa tak stala Klátova Nová Ves, podobne ako zo susednej Hornej Novej Vsi Janova Ves. Spomínaná mýtna stanica v skutočnosti stála v Mýtnej Novej Vsi a najbližší kláštor bol až v Klíži.
Hladký, J.: Hydronymia povodia Nitry. Trnava, 2004.
Iordan, I.: Toponimia romîneascӑ. Bucureşti, 1963.
Krajčovič, R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladom názvov obcí a miest (21). Kultúra slova 2010, 44: 146-153.
Krško, J.: Hydronymia povodia Hrona. Banská Bystrica, 2008.
Lukačka, J.: Klátova Nová Ves 1293-1993. Klátova Nová Ves, 1993.
Lutterer, I., Majtán, M., Šrámek, R.: Zeměpisná jména Československa. Praha, 1982.
Machek, V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Majtán, M.: Pôvodné názvy Vrútok a ich chotára. In: Vrútky 1255-2000. Vrútky, 2000. Sičáková, Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov, 1966.
Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Základné etymologické príručky (Machek, 1971, Lutterer, Majtán, Šrámek, 1982) predpokladajú, že apelatívum grúň a miestny názov Grúň pochádzajú z rumunského slova gruiu, ktoré asi súvisí s latinským grunium = svinský rypák. Slovo grúň a názov Grúň sa dajú vysvetliť aj jasnejšie a zrozumiteľnejšie. Rumunské slovo grui znamená vrch, kopec i pahorok. V jednej časti Rumunska majú vrchy pomenovanie Grui(ul), v inej časti, napr. v Banáte je to Gruń (Iordan, 1963). Na Slovensko prenikla prostredníctvom Valachov podoba gruń, v slovenskom jazyku grúň a v miestnych názvoch Grúň. Na tradične uvádzaný svinský rypák treba zabudnúť.
Múrok (5,2 km) je pravý prítok Muráňa, pričom toto meno bolo zaznačené až v druhej polovici 20. storočia (Sičáková, 1996). Podľa autorky je meno odvodené od apelatívu múr, suf. -ok (malý Muráň). Južne od ústia do Muráňa je hrebeň s vrchmi Muteň (466 m.) a Prihradzianska Hradná (407,6 m.). V strede medzi nimi nad obcou Šivetice bol v stredoveku hrádok, z ktorého sa zachoval len malý múrik. Podľa neho sa vrch volá Múrik (496 m.) a najskôr podľa neho dostal meno i potok Múrok. V roku 1868 sa Múrok volal Kemiensky potok (po jazykovej úprave Kamenský potok). Autorka odvodzuje meno potoka od apelatívu kameň (dial. kemeň): tok s kamenistým dnom. Približne v polovici toku je chotárny názov Kameniansky chodník, zrejme podľa starej cesty z Jelšavy do Kamenian cez Nandraž. Kemiensky potok teda dostal svoje meno podľa cesty vedľa potoka, ktorou sa chodilo do Kamenian.
Šmilauer (1932, p. 90) cituje z listiny z roku 1364 údaj ad fontem Wralis, čo je prameň medzi vrchmi Strážov a Sokolie v Strážovských vrchoch. Presné znenie a etymológia miestneho názvu fons Wralis (Wral) sú podľa neho neznáme. Na turistickej mape sa v tejto oblasti nachádza vodopád a dva pramene. Názov Wralis (Wral) sa dá interpretovať ako vriedlo, dial. vrielo, sln. vrélo, sch.vrȅlo, čo je slovanský ekvivalent latinského fons.
Klokočový potok sa nachádzal v povodí Nitry a podľa Hladkého (2004) je jeho názov motivovaný zvukom vody a súvisí so slovesom klokotať. Meno potoka je skôr odvodený od dreviny klokoč (Staphylea) pomenovanej podľa klokotavého zvuku jeho suchých plodov. Podľa klokoča je pomenovaná obec Klokočov, nitrianske sídlisko Klokočina i vrchy Klokoč, Klokočina a Klokočiny. Klokočské potoky sú v povodí Hrona až štyri. Ich meno súvisí primárne s klokočom (Krško, 2008). Potok Klokoč v povodí Vyčomy sa spomína aj v listine z roku 1324 (Lukačka, 1993).
Pôvod názvu obce Klátova Nová Ves sa najnovšie pokúsil objasniť Krajčovič (2010). Vychádza z adj. klátový t.j. niečo urobené z klátov, pevný plot, stavba, zátarasa a pod. Klátova Nová Ves je pomenovaná podľa pevného plota z klátov okolo mýtnej stanice alebo okolo kláštora s pozemkom neďaleko obce. Najnovšie sa stanovila forma menného adjektíva Klátova, zrejme vzhľadom na to, že adj. klátový v súčasných slovníkoch slovenského jazyka sa neuvádza alebo v domienke, že prívlastok bol utvorený od priezviska či prímena Klát. Lukačka (1993) v monografii obce píše, že potomkovia Ondreja z rodu Diviackovcov (Mikuláš, Martin, Ondrej II, Ján a Štefan), ktorým obec v stredoveku patrila sa vyznačovali vysokou , mohutnou postavou, a preto im prischla prezývka Klát (maď. Tökes). Z pôvodnej Novej Vsi sa tak stala Klátova Nová Ves, podobne ako zo susednej Hornej Novej Vsi Janova Ves. Spomínaná mýtna stanica v skutočnosti stála v Mýtnej Novej Vsi a najbližší kláštor bol až v Klíži.
Hladký, J.: Hydronymia povodia Nitry. Trnava, 2004.
Iordan, I.: Toponimia romîneascӑ. Bucureşti, 1963.
Krajčovič, R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladom názvov obcí a miest (21). Kultúra slova 2010, 44: 146-153.
Krško, J.: Hydronymia povodia Hrona. Banská Bystrica, 2008.
Lukačka, J.: Klátova Nová Ves 1293-1993. Klátova Nová Ves, 1993.
Lutterer, I., Majtán, M., Šrámek, R.: Zeměpisná jména Československa. Praha, 1982.
Machek, V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Majtán, M.: Pôvodné názvy Vrútok a ich chotára. In: Vrútky 1255-2000. Vrútky, 2000. Sičáková, Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov, 1966.
Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
štvrtok 23. júna 2011
Pôvod hydronyma Gortva
Historické záznamy: 1240 Gorthoa, 1246 Gurtua, 1351 Gortua, 1341 Suruthuafew (Guruthuafeu), 1366 Gortuauyze, 1390 Gorothua, 1402 Gortuafe,1429 Gorothwa, 1571-73 Gorthaua ukazujú, že pôvodné meno rieky bolo Gortava (Varsik, 1990). Šmilauer (1932), Stanislav (2004), Varsik (1990) i Sičáková (1996) považujú pomenovanie Gortvy za nejasné a neisté je aj to, či meno je slovanského alebo neslovanského pôvodu. Slov s koreňom gort- nie je v indoeurópskych jazykoch veľa. Najväčšiu skupinu tvoria slová s významom uzavretý, ohradený priestor, ohrada, plot, záhrada, pole a podobne, napr. lat. hortus, gr. khórtos, stír. gort, nem. Garten, angl. garden, alb. gardh, rus. górod, ogoród ap. Vo Veľkej Británii je niekoľko miestnych názvov odvodených z gaelského slova gort = obrábaná pôda, pole.V Lužickom Srbsku je miestny názov Górty, ktorý odvodzuje Muka (1928) z nemeckého Gärten. Nájsť motiváciu pre odvodenie mena rieky z týchto slov je problematické. Rovnaké je to aj so stír. gorta, gael. gort, s významom hlad, hladovanie. Podľa Krajčoviča (2008) názov obce Gortva pochádza zo slov grt, grta, čo má byť otvor hrdla, prenesene otvor v zemi, priehlbina, kde sa stráca voda vytekajúca z minerálneho prameňa.
Czirbusz (1908) považuje meno za slovanské a odvodzuje ho zo slova hrtan, zrejme podľa oblúkovitého tvaru toku rieky (slk. dial. hrtáň, hrta i orta je ohnutý koniec saní). Rieka sa však nevolá Gortan ale Gortva (Gortava). Hrtan sa povie poľ. krtań, rus., ukr. gortáň, bul. grъklján, sch. grkljan, stsl. grъtanъ, grъtanь, psl. gъrtanь. Slovo hrtan sa často spája so slovom hrdlo, poľ. gardło, rus., ukr. górlo, sch. gȑlo, sln. gŕlo, psl. gъrdlo. Pre hrtan má slovenčina aj pomenovanie gágor. Hrtan, hrdlo i gágor sú orgány, v ktorých sa tvorí zvuk, čo sa odráža pri utváraní viacerých slovies. S gágorom sa spája sloveso gagotať, gágoriť, jčes. gagořit, rus. gagáriť. Od rus. a ukr. górlo sú odvodené slovesá gorlániť, resp. gorláti, s významom kričať, revať. Ruské gorlástyj a ukrajinská gorlástij sa prekladá ako krikľavý, hlučný. Rus. gorlopán je kriklúň a gorláč (zool.) je vrešťan. Sloveso gorlaniť, s významom spievať, revať má aj Kálal (1924). Slovinské gŕléti, gŕliti znamená hrkútať, sch. gŕlat je hlasný, hlučný. Sch. grkljan je hrtan, gȑkati znamená hrkútať. Po rusky gortáň je hrtan, rus. dial. gortániť znamená kričať, hulákať na plné hrdlo (hrtan). Miklosich (1862-65) má sloveso grъtaniti = kričať, zvučať. Slovník slovenských nárečí má z Gemera sloveso hartusiť (slk. dial. hartan, čes. dial. hrtús =hrtan) = robiť krik, znepokojovať krikom a z okolia Ilavy sloveso hartušiť = búchať, trieskať, hrmotať. Hurtošiť, hurtovať znamená robiť lomoz, hrkot, krik. Hrtaniť znamená hlasno kašlať. slk. dial. hrtániť, mor. dial. (c)hrtániť znamená kričať z plného hrdla. Po česky hartusiti je robiť hluk, rachotiť. Machek (1971) i Rejzek (2001) považujú sloveso hartusit za nejasné. Z mimoslovanskej slovnej zásoby môžeme uviesť gaelské garthaich i garrthaich = angl. a loud tumultuous shout, clamour, any loud noise, teda hlučné volanie, lomoz, hluk. Dalo by sa uvažovať o keltskom pôvode pomenovania Gortvy, pravdepodobnejší je však slovanský pôvod tohto hydronyma. Motiváciou pre pomenovanie rieky je zvuk, ktorý vydáva prúd vody. Sloveso hrtániť malo pred 12. storočím podobu gortániť (v ruštine je to doteraz) a z neho vzniklo hydronymum Gortava (vplyvom maďarčiny dnes Gortva), podobne ako zo slovesa hučať vzniklo hydronymum Hučava.
Czirbusz G.: A kárpátok hegyeinek és folyóinak. Nagybecskerek, 1908.
Kálal M.: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica, 1924.
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (12). Kultúra slova, 2008, 42 (6): 339-346.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Muka E.: Słownik dolnoserbskeje rěcy a jeje narecow. III. Pśidanki. Praha, 1928.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.
Sičáková Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov, 1996.
Stanislav J.: Slovenský juh s stredoveku II. Bratislava, 2004.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Varsik B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, 1990.
Slovník slovenských nárečí I. Bratislava, 1994.
Czirbusz (1908) považuje meno za slovanské a odvodzuje ho zo slova hrtan, zrejme podľa oblúkovitého tvaru toku rieky (slk. dial. hrtáň, hrta i orta je ohnutý koniec saní). Rieka sa však nevolá Gortan ale Gortva (Gortava). Hrtan sa povie poľ. krtań, rus., ukr. gortáň, bul. grъklján, sch. grkljan, stsl. grъtanъ, grъtanь, psl. gъrtanь. Slovo hrtan sa často spája so slovom hrdlo, poľ. gardło, rus., ukr. górlo, sch. gȑlo, sln. gŕlo, psl. gъrdlo. Pre hrtan má slovenčina aj pomenovanie gágor. Hrtan, hrdlo i gágor sú orgány, v ktorých sa tvorí zvuk, čo sa odráža pri utváraní viacerých slovies. S gágorom sa spája sloveso gagotať, gágoriť, jčes. gagořit, rus. gagáriť. Od rus. a ukr. górlo sú odvodené slovesá gorlániť, resp. gorláti, s významom kričať, revať. Ruské gorlástyj a ukrajinská gorlástij sa prekladá ako krikľavý, hlučný. Rus. gorlopán je kriklúň a gorláč (zool.) je vrešťan. Sloveso gorlaniť, s významom spievať, revať má aj Kálal (1924). Slovinské gŕléti, gŕliti znamená hrkútať, sch. gŕlat je hlasný, hlučný. Sch. grkljan je hrtan, gȑkati znamená hrkútať. Po rusky gortáň je hrtan, rus. dial. gortániť znamená kričať, hulákať na plné hrdlo (hrtan). Miklosich (1862-65) má sloveso grъtaniti = kričať, zvučať. Slovník slovenských nárečí má z Gemera sloveso hartusiť (slk. dial. hartan, čes. dial. hrtús =hrtan) = robiť krik, znepokojovať krikom a z okolia Ilavy sloveso hartušiť = búchať, trieskať, hrmotať. Hurtošiť, hurtovať znamená robiť lomoz, hrkot, krik. Hrtaniť znamená hlasno kašlať. slk. dial. hrtániť, mor. dial. (c)hrtániť znamená kričať z plného hrdla. Po česky hartusiti je robiť hluk, rachotiť. Machek (1971) i Rejzek (2001) považujú sloveso hartusit za nejasné. Z mimoslovanskej slovnej zásoby môžeme uviesť gaelské garthaich i garrthaich = angl. a loud tumultuous shout, clamour, any loud noise, teda hlučné volanie, lomoz, hluk. Dalo by sa uvažovať o keltskom pôvode pomenovania Gortvy, pravdepodobnejší je však slovanský pôvod tohto hydronyma. Motiváciou pre pomenovanie rieky je zvuk, ktorý vydáva prúd vody. Sloveso hrtániť malo pred 12. storočím podobu gortániť (v ruštine je to doteraz) a z neho vzniklo hydronymum Gortava (vplyvom maďarčiny dnes Gortva), podobne ako zo slovesa hučať vzniklo hydronymum Hučava.
Czirbusz G.: A kárpátok hegyeinek és folyóinak. Nagybecskerek, 1908.
Kálal M.: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica, 1924.
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (12). Kultúra slova, 2008, 42 (6): 339-346.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Muka E.: Słownik dolnoserbskeje rěcy a jeje narecow. III. Pśidanki. Praha, 1928.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.
Sičáková Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov, 1996.
Stanislav J.: Slovenský juh s stredoveku II. Bratislava, 2004.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Varsik B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, 1990.
Slovník slovenských nárečí I. Bratislava, 1994.
O hydronymách Drietoma a Vyčoma
Spoločným znakom pomenovania riečok Drietoma a Vyčoma je zriedkavá a starobylá prípona -oma. Starobylosť mien, aj keď s najväčšou pravdepodobnosťou slovanských, sťažuje vysvetlenie ich pôvodu. Šmilauer (1932) považoval obidve za neobjasnené. Za neznámeho pôvodu považovali meno Vyčomy aj Uhlár (1981) a Varsik (1990). Druhý z autorov porovnával meno Vyčomy s miestnymi názvami Vicsa a Vichadal, ktoré sa zvyknú spájať so slovami vlk, vĺča. Meno Vyčomy neprekonalo od stredoveku veľké zmeny: 1246 Wichama, 1293Wichema 1301 Vychama, 1340 Wychma, 1359 Vychma, Wichma (Hladký, 2004). Podľa Šapošnikova (2010) koreň *vyč- môže byť príbuzný zvukomalebnému slovesnému koreňu *vykati, vylúčiť nemožno ani substrátny pôvod hydronyma ako napr. mesto Uxama v Španielsku.
Viaceré slovenské rieky sú pomenované podľa šumu, hluku, ktorý vydáva tečúca voda. Takúto motiváciu má zrejme aj Vyčoma. Vychádzať môžeme zo slovies vyť, poľ. wyć, rus. dial. vyčáť i vičáť, bul. vikam, sch. víkati, s významom kričať, volať. Machek (1971) odvodzuje slovo povyk z nezachovaného slovesa vykati = křičeti, hlučeti. Vyčoma je teda vyčiaca, hučiaca riečka. Takúto etymológiu by mohol potvrdiť zápis Hucsarló patak z roku 1895, ktorý považuje Hladký (2004) za nejasný. Rovnakú motiváciu má aj Hlomniansky potok (Hlomná) v povodí Vyčomy, ktorého meno súvisí s apelatívom hlom, hlomoz, psl. *glom- = lomoz, prenikavý zvuk (Hladký, 2004). Názov Hlomná má tie isté východiská ako riečka Galamia (Galomia) v povodí Ipľa, s najstarším záznamom Holumna (1260).
Obec Drietoma (1321 Drethma) je pomenovaná podľa riečky (1244 Derethma), ktorá sa dnes volá Drietomica. Podľa Šmilauera (1932) je etymológia Drietomy najasná a nevyjadruje sa k nej ani Varsik (1990). Východiskom je zrejme psl. *derti, z ktorého môžeme odvodiť až tri etymológie:
1. Najstarší je význam sťahovať kožu, drať obuv, odev, kôru stromov a pod. Drať, drieť, odierať sa povie stč. dřieti, čes. dříti, poľ. drzeć, sch. derati, sln. dréti, bul. derá, rus. drať, ukr. dérti. Koryto (riečište) vyschnutého potoka je po sch. déra. Táto motivácia (drať, odierať dno a brehy vodou) je najpravdepodobnejšia.
2. Ďalší význam bežať, utekať má čes. dřeti, poľ. drzeć, rus. udráť, udiráť, sln. dréti. Príbuzné je slk. trieliť (od trieť) a laš. dial. drhnuč. V slovinčine dréti znamená aj rýchlo tiecť. Drietoma by v tomto prípade bola riečkou s rýchlo tečúcou vodou, podobne ako Bystrica. Túto etymológiu zastáva Krajčovič (2008).
3. Tretím významom je kričať, revať, ako je to v poľ. drzeć się, sln. dreti se, sch. derati se, bul. derá se. Motivácia by bola rovnaká ako pri hydronymách Hučava, Revúca, Vyčoma a pod.
S psl. *derti súvisia mená ďalších dvoch potokov. V povodí Slanej je to potok Udoriná, ktorý nemá stredoveké zápisy a Syčáková (1996) považuje jeho etymológiu za nejasnú. Potok preteká dolinou Udorina. Dnešný Radvanský potok má historiské záznamy: 1255 a 1256 Vdurna, 1263 Wodroana, Vudroana, 1287 Odorna, 1291 Udurnya, Udurna, 1293 Vdurna, 1404 Udorna, 1736 a 1820 Udurna, 1876 Udurnica, 1892 Udvorná, 1968 Udurna (Krško, 2008). Krško uvádza názor Šmilauera, podľa ktorého meno Udorná pochádza z adj. dvorná (resp. z predl. u + adj. dvorná). Verbič (2010) odvodzuje názov Udoriná z psl. *dorъ (< *dьrati), z čoho je strus. dorъ a rus. dial. dor = pôda vyčistená (od drevín L.B.) pre oranie. Daľ (1978) má pri slove dorъ významy: rúbaň, čistina, oráčina, žiarovisko, čomu zodpovedá slovenský laz. Podľa výkladu Verbiča (2010) by názvu Udoriná zodpovedal náš Lazný potok. Povodie Udorinej však leží v horách a nie je vhodné na poľnohospodárske využívanie. Veľký rusko-slovenský slovník z roku 1960 má pri slovesách udráť, udiráť významy: ujsť, utekať, ufujazdiť, zdúchnuť. Daľ (1980) má pri týchto slovesách významy: odtrhnúť, oddrapiť. So slovesami udráť a udiráť je príbuzne prídavné meno udórčivyj - náchylný odtrhávať časti niečoho. Daľ (1980) cituje vetu: Рѣчка удóрчива (удóристая) по веснамъ яры подмываетъ. Ruské slovo jar má význam strmý svah alebo breh, úžľabina, roklina, výmoľ. Potoky Udoriná a Udorná sú pomenované podľa výmoľov a strží tvoriacich sa pri prudkom topení snehu na jar a pri silných lejakoch. Voda odiera, podmýva ich brehy. Ruské slovesá udráť, udiráť majú význam: 1. odtrhnúť, oddrapiť, 2. ujsť, utekať. Hydronymá Drietoma, Udoriná, Udorná odvodzujeme od staršieho významu odtrhnúť, oddrapiť. Krajčovič (2008) dal pri Drietome prednosť významu utekať. Rovnakú etymológiu ako Udoriná a Udorná má zrejme aj spišský potok Odorica. Ruským slovesám udráť, udiráť je príbuzné slovinské udréti s významom prelomiť sa, prevaliť sa, pretrhnúť sa (ľad. mraky, hrádza), prepadnúť sa (zem). So slovesom udréti súvisia podstatné mená udòr a udorína.
Na strednom Slovensku pri Lovinobani leží obec Uderiná, s historickými názvami 1467 Wdarnya, 1469 Wdwarnya, Wdornya, 1808 Udornya, Uderna, Udeřina, Udorna, 1920 Uderiná. V chotári obce sú názvy Uderinky a Veľká Uderiná. Podobne ako pri potoku Udorná aj meno Uderinej sa zvykne odvodzovať zo slova dvor, maď. udvar. Meno obce má však zrejme podobnú motiváciu ako potoky Udoriná a Udorná a dolina Udorina. Je pomenovaná podľa výmoľov a prepadnutých, poklesnutých miest v teréne. Po slovinsky udorína je miesto, kde terén poklesol a vznikli priehlbiny. Rovnaký význam má slovo udrtina. Udòr je, prielom, strž, priehlbeň, vymleté miesto. Priehlbiny mohla vytvoriť voda, prípadne boli výsledkom banskej činnosti v stredoveku.
Do tejto skupiny miestnych názvov asi patrí aj vrch Udrina (652 m) v Strážovských vrchoch. Na vrchole bolo staroveké hradisko chránené z jednej strany prudkými skalnými zrázmi a z druhej priekopami a valmi. Staroveké hradisko bolo aj nad obcou Uderiná. Motivácia v tomto prípade nie je celkom jasná. Mohli to byť napríklad priekopy okolo hradiska, dnes čiastočne zasypané.
Вербич С.: Словацька гідронімія як об´экт етимологічного аналізу. In: Lexika slovenskej onymie. Bratislava, 2010.
Даль B.:Толковый словарь живого великорусского языка I. Москва, 1978.Дaль B.: Толковый словарь живого великорусского языка IV. Москва, 1980.
Шапошников А. К.: Этимологические заметки на полях "Hydronymia povodia Nitry". In: Lexika slovenskej onymie. Bratislava, 2010.
Hladký J.: Hydronymia povodia Nitry. Trnava, 2004.
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (10), Kultúra slova, 2008, 42(4): 223-229.
Krško J.: Hydronymia povodia Hrona. Banská Bystrica, 2008.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Sičáková Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov, 1996.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha - Bratislava, 1932.
Uhlár V.: Vihorlat a Vičoma/Vyčoma v ľudovej etymológii. Slovenská reč, 1981, 46(5): 298-302.
Varsik B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, 1990.
Viaceré slovenské rieky sú pomenované podľa šumu, hluku, ktorý vydáva tečúca voda. Takúto motiváciu má zrejme aj Vyčoma. Vychádzať môžeme zo slovies vyť, poľ. wyć, rus. dial. vyčáť i vičáť, bul. vikam, sch. víkati, s významom kričať, volať. Machek (1971) odvodzuje slovo povyk z nezachovaného slovesa vykati = křičeti, hlučeti. Vyčoma je teda vyčiaca, hučiaca riečka. Takúto etymológiu by mohol potvrdiť zápis Hucsarló patak z roku 1895, ktorý považuje Hladký (2004) za nejasný. Rovnakú motiváciu má aj Hlomniansky potok (Hlomná) v povodí Vyčomy, ktorého meno súvisí s apelatívom hlom, hlomoz, psl. *glom- = lomoz, prenikavý zvuk (Hladký, 2004). Názov Hlomná má tie isté východiská ako riečka Galamia (Galomia) v povodí Ipľa, s najstarším záznamom Holumna (1260).
Obec Drietoma (1321 Drethma) je pomenovaná podľa riečky (1244 Derethma), ktorá sa dnes volá Drietomica. Podľa Šmilauera (1932) je etymológia Drietomy najasná a nevyjadruje sa k nej ani Varsik (1990). Východiskom je zrejme psl. *derti, z ktorého môžeme odvodiť až tri etymológie:
1. Najstarší je význam sťahovať kožu, drať obuv, odev, kôru stromov a pod. Drať, drieť, odierať sa povie stč. dřieti, čes. dříti, poľ. drzeć, sch. derati, sln. dréti, bul. derá, rus. drať, ukr. dérti. Koryto (riečište) vyschnutého potoka je po sch. déra. Táto motivácia (drať, odierať dno a brehy vodou) je najpravdepodobnejšia.
2. Ďalší význam bežať, utekať má čes. dřeti, poľ. drzeć, rus. udráť, udiráť, sln. dréti. Príbuzné je slk. trieliť (od trieť) a laš. dial. drhnuč. V slovinčine dréti znamená aj rýchlo tiecť. Drietoma by v tomto prípade bola riečkou s rýchlo tečúcou vodou, podobne ako Bystrica. Túto etymológiu zastáva Krajčovič (2008).
3. Tretím významom je kričať, revať, ako je to v poľ. drzeć się, sln. dreti se, sch. derati se, bul. derá se. Motivácia by bola rovnaká ako pri hydronymách Hučava, Revúca, Vyčoma a pod.
S psl. *derti súvisia mená ďalších dvoch potokov. V povodí Slanej je to potok Udoriná, ktorý nemá stredoveké zápisy a Syčáková (1996) považuje jeho etymológiu za nejasnú. Potok preteká dolinou Udorina. Dnešný Radvanský potok má historiské záznamy: 1255 a 1256 Vdurna, 1263 Wodroana, Vudroana, 1287 Odorna, 1291 Udurnya, Udurna, 1293 Vdurna, 1404 Udorna, 1736 a 1820 Udurna, 1876 Udurnica, 1892 Udvorná, 1968 Udurna (Krško, 2008). Krško uvádza názor Šmilauera, podľa ktorého meno Udorná pochádza z adj. dvorná (resp. z predl. u + adj. dvorná). Verbič (2010) odvodzuje názov Udoriná z psl. *dorъ (< *dьrati), z čoho je strus. dorъ a rus. dial. dor = pôda vyčistená (od drevín L.B.) pre oranie. Daľ (1978) má pri slove dorъ významy: rúbaň, čistina, oráčina, žiarovisko, čomu zodpovedá slovenský laz. Podľa výkladu Verbiča (2010) by názvu Udoriná zodpovedal náš Lazný potok. Povodie Udorinej však leží v horách a nie je vhodné na poľnohospodárske využívanie. Veľký rusko-slovenský slovník z roku 1960 má pri slovesách udráť, udiráť významy: ujsť, utekať, ufujazdiť, zdúchnuť. Daľ (1980) má pri týchto slovesách významy: odtrhnúť, oddrapiť. So slovesami udráť a udiráť je príbuzne prídavné meno udórčivyj - náchylný odtrhávať časti niečoho. Daľ (1980) cituje vetu: Рѣчка удóрчива (удóристая) по веснамъ яры подмываетъ. Ruské slovo jar má význam strmý svah alebo breh, úžľabina, roklina, výmoľ. Potoky Udoriná a Udorná sú pomenované podľa výmoľov a strží tvoriacich sa pri prudkom topení snehu na jar a pri silných lejakoch. Voda odiera, podmýva ich brehy. Ruské slovesá udráť, udiráť majú význam: 1. odtrhnúť, oddrapiť, 2. ujsť, utekať. Hydronymá Drietoma, Udoriná, Udorná odvodzujeme od staršieho významu odtrhnúť, oddrapiť. Krajčovič (2008) dal pri Drietome prednosť významu utekať. Rovnakú etymológiu ako Udoriná a Udorná má zrejme aj spišský potok Odorica. Ruským slovesám udráť, udiráť je príbuzné slovinské udréti s významom prelomiť sa, prevaliť sa, pretrhnúť sa (ľad. mraky, hrádza), prepadnúť sa (zem). So slovesom udréti súvisia podstatné mená udòr a udorína.
Na strednom Slovensku pri Lovinobani leží obec Uderiná, s historickými názvami 1467 Wdarnya, 1469 Wdwarnya, Wdornya, 1808 Udornya, Uderna, Udeřina, Udorna, 1920 Uderiná. V chotári obce sú názvy Uderinky a Veľká Uderiná. Podobne ako pri potoku Udorná aj meno Uderinej sa zvykne odvodzovať zo slova dvor, maď. udvar. Meno obce má však zrejme podobnú motiváciu ako potoky Udoriná a Udorná a dolina Udorina. Je pomenovaná podľa výmoľov a prepadnutých, poklesnutých miest v teréne. Po slovinsky udorína je miesto, kde terén poklesol a vznikli priehlbiny. Rovnaký význam má slovo udrtina. Udòr je, prielom, strž, priehlbeň, vymleté miesto. Priehlbiny mohla vytvoriť voda, prípadne boli výsledkom banskej činnosti v stredoveku.
Do tejto skupiny miestnych názvov asi patrí aj vrch Udrina (652 m) v Strážovských vrchoch. Na vrchole bolo staroveké hradisko chránené z jednej strany prudkými skalnými zrázmi a z druhej priekopami a valmi. Staroveké hradisko bolo aj nad obcou Uderiná. Motivácia v tomto prípade nie je celkom jasná. Mohli to byť napríklad priekopy okolo hradiska, dnes čiastočne zasypané.
Вербич С.: Словацька гідронімія як об´экт етимологічного аналізу. In: Lexika slovenskej onymie. Bratislava, 2010.
Даль B.:Толковый словарь живого великорусского языка I. Москва, 1978.Дaль B.: Толковый словарь живого великорусского языка IV. Москва, 1980.
Шапошников А. К.: Этимологические заметки на полях "Hydronymia povodia Nitry". In: Lexika slovenskej onymie. Bratislava, 2010.
Hladký J.: Hydronymia povodia Nitry. Trnava, 2004.
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (10), Kultúra slova, 2008, 42(4): 223-229.
Krško J.: Hydronymia povodia Hrona. Banská Bystrica, 2008.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Sičáková Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov, 1996.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha - Bratislava, 1932.
Uhlár V.: Vihorlat a Vičoma/Vyčoma v ľudovej etymológii. Slovenská reč, 1981, 46(5): 298-302.
Varsik B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, 1990.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)