Kalina sipútková (Viburnum lantana) je stredne veľký ker s oválnymi listami a krémovobielymi kvetmi. Plody sú najprv zelené, potom červené a celkom zrelé sú čierne. Jej ľudové mená sú siripútka, siripôtka, serepútka, serapútka i serypútka. Machek (1954) považuje ich pôvod za nejasný. Prvá časť názvu sir-/ser- vychádza z csl. сѣръ, rus. séryj, ukr. sírij, sln. sér, sérast „sivý, šedivý“ a s tým súvisí aj sln. seréti „šedivieť“ a sérec „človek so sivou hlavou“. Slovenské adj. šerý znamená skôr tmavý. Motiváciou sú listy pokryté na spodnej strane sivobielymi chĺpkami. Jemné chĺpky sú aj na mladých výhonkoch. Plstnatosť listov a mladých výhonkov siripútky vyjadruje aj nem. wolliger Schneeball a sch. vȕnasta ùdikovina. Listy sú na spodnej strane akoby pomúčené, čo vyjadruje iné nemecké meno: kleiner Mehlbaum, -strauch. Mehlbaum je aj mukyňa (Sorbus aria), s rovnako pomúčenými listami.
Druhá časť -pútka súvisí so slovami pútať „viazať, spájať“, puto „1. povraz slúžiaci na sputnanie 2. spojivo“ a pútko „slučka, ktorou sa niečo upevňuje“. Táto časť fytonyma súvisí s pružnosťou a ohybnosťou prútov dreviny. Druhové meno lantana je z lat. lentus „ohybný, poddajný“. To isté vyjadrujú aj anglické mená twistwood a lithy tree, kde twist znamená splietať, zvíjať, stáčať a lithe je ohybný, pružný. To isté vyjadruje aj nemecké meno Schlingenbaum, kde Schlinge sa prekladá ako slučka, oko, pasca, poľov. pútka na jarabice a schlingen znamená: 1. vinúť, krútiť 2. viazať, pliesť. V minulosti sa prúty siripútky využívali v košikárstve a na viazanie, napr. snopov. Slovenskému menu je najbližší starý anglický názov hoarwithy, kde hoar je šedivý a withy je ohybný prút. Slovenské meno siripútka má analógie v germánskych jazykoch a motiváciou je sivá farba spodku listov a mladých výhonkov ako i ohybnosť jej prútov používaných na viazanie, pútanie.
Kalina siripútková má v slovanských jazykoch rôzne mená. Slovenská siripútka je unikátna. České meno tušalaj je umelý výtvor Presla (1823), po rusky je to gordovína, gordína, gord, po ukrajinsky gordovik i gordovína, po poľsky hordowina a hordowit. Bulhari hovoria siripútke tutuníga i bubolják, Slovinci hudíka, hudobika, dobrika i dobrovita, Chorváti a Srbi hudika, ùdika, ùdikovina, lemprika, Bosniaci hudika, udika i fudika. V nárečiach jednotlivých jazykov by sa našli i ďalšie mená. Naši jazykovedci vybrali z viacerých verzií (siripútka, siripôtka, serepútka, serapútka, serypútka) ako spisovnú formu siripútka, etymológiu tohto slova však nepoznali. Koreň sir- je bližší východoslovenským nárečiam (ukr. sírij), na strednom Slovensku by to bol skôr koreň ser- ( csl. сѣръ, sln. sér, sérast). Z možností siri-, sere-, sera- a sery- by bolo asi najvhodnejšie nedoložené sero-, porov. mená rastlín: belolist, černohlávok, sinokvet, zlatobyľ, žltohlav. V ruštine séro- i -seró je prvá časť zloženín „sivo-, šedo-“, napr. seroglázyj „sivooký“, seropesók „sivý piesok“. Podobne po ukrajinsky siroókij je sivooký a sirozém je sivozem. Druhá časť mena: -pútka je v ženskom rode, čo vyjadruje meno serapútka. V každom prípade meno tohto kra je starobylé a je v ňom zachované v súčasnej slovenčine zaniknuté adj. serý „sivý, lat. glaucus“. Z csl. сѣръ, pôvodne slk. serý je dnešné adj. šerý.
Machek V.: Česká a slovenská jména rostlin. Praha, 1954.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára