Naši poprední vedci zaoberajúci sa hydronýmiou slovenských riek (Šmilauer, 1932, Varsik, 1990) dospeli k názoru, že pôvod mena rieky Ida je predslovanský. Ani Ondruš (2000, 2002, 2004), ktorý pripisoval slovanský pôvod takmer všetkým väčším slovenským riekam vo svojich knihách Idu neuvádza. V príspevku O pôvode hydronyma Ida (4.3.2012) som sa pokúsil nájsť možné východiská v skupine indoeurópskych jazykov. Možností je niekoľko, no ani jedna nie je presvedčivá. Predslovanské meno si zachovali len najväčšie rieky a svojou dĺžkou 56,6 km Ida k takýmto nepatrí. Treba sa preto pokúsiť aj o objasnenie slovanského pôvodu jej mena.
Zaujímavosťou Idy je, že napriek neveľkej dĺžke mala v stredoveku až dve mená. Prvá časť, ktorá pramení a preteká kamenistým reliéfom Volovských vrchov mala meno Ida (1247/1331 fluv. Ida, 1251 aqua Yda). V rovinatom a močaristom teréne Košickej kotliny sa volala Konotopa (1298 Kanapota, 1323 fluvKanapta). Prevzatý názov sa v maďarčine vyvíjal takto: slovan. Konotopa > maď. Kanatopa > Kanapota > Kanyapta (Varsik, 1990). Motiváciou názvu Konotopa bol bahnitý podklad v koryte rieky a jej okolí, do ktorého sa zabárali nohy koní a neraz sa z neho nevedeli dostať a utopili sa alebo museli byť utratené. Toto hydronymum nie je na Slovensku ojedinelé a Konotopu podľa Varsika (1990) poznáme aj z Turca (1254 riv. Konotopa) a Spiša (1251 Kanatopa, alius fluv. Kanathopa).
V rovinatom teréne Košickej kotliny sa Ida rozlievala a vytvárala ramená. Jedno z ramien nieslo meno Mŕtva Ida (1251 usque Mortuam aquae Yda). Keď do povodia Idy prenikli Maďari jej meno sa pomaďarčilo na Holt Ida (1317 Holth Ida). Po maďarsky holt znamená mŕtvy. Adjektívum mŕtvy, mŕtva, v maďarčine morotva a holt, v latinčine mortus, mortua sa pre pomaly tečúce a stojaté vody používalo na celom našom území často. Najčastešie išlo o mŕtve ramená a jazerá vytvorené po povodniach na riekach, ktoré na rovinatých miestach menili svoje korytá. Krajčovič (2005) z povodia Váhu uvádza: 1286 mortus Wag – rameno Váhu pri Vrútkach, 1224 mortuum Vagh – rameno Váhu pri Novom Meste nad Váhom a 1297 stagnum Morutua – mŕtve rameno Váhu južne od Galanty.
Na územiach obývaných Slovanmi sa pre pomaly tečúce a stojaté vody používal aj názov Neteča. V Chovátsku je to jazero vedľa Drávy, v Rusku je Нетеча (Neteča) pri mestách Charkov a Jaroslavľ, na Slovensku poznáme zo stredoveku prítoky Laborca: Neteča (1266 ubi aqua Nececha) a Čierna Neteča (1301 fluv. Charnanatacha, 1357 Charnaneteche). Z ruskej Čeľjabinskej oblasti poznáme naopak rieku menom Теча (Teča), ktorá má tečúcu vodu.
Daľ (1882) má vo svojom slovníku pri hesle течь - tiecť slovo токъ (tok) s výzamom теча (teča) a потокъ (potok). Ruské slovo teča odvodené zo slova tiecť znamená teda tečúcu vodu, potok. Dolný tok riečky Ida bol veľmi pomalý a vytváral postranné mŕtve ramená, zatiaľ čo horný tok bol horským potokom. Pre dolný tok Idy je typická „neteča“ – netečúca, mŕtva voda, pre horný tok „teča“ - tečúca voda. Sloveso tiecť má podobný význam ako sloveso ísť, idem, ideš, ide z *id-ti, csl. iti, idǫ. Obidve slovesá znamenajú pohyb. Na dolnom toku bola netečúca, neidúca voda, na hornom toku tečúca, idúca voda. Keď slovo teča nahradíme slovom ida dostaneme meno naše riečky. Ida dostala svoje meno po rýchle tečúcom, resp. idúcom hornom toku kontrastujúcom so stojatým, pomalým dolným tokom.
Даль В.: Толковый словарь живaго великорусского языка IV. Москва, 1882.
Krajčovič R.: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest. Bratislava, 2005.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory slov. Martin, 2000.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory slov II. Martin, 2002.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory slovIII. Martin, 2004.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932
Varsik, B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, l990.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára