Csalló je maďarské meno pre Malý Dunaj a Csallóköz pre Žitný ostrov. Slovo köz je maďarské a v tomto prípade znamená medziriečie. Je to najväčší riečny ostrov v Európe, ktorý leží medzi riekami Dunaj a Malý Dunaj. Začína pod Bratislavou a končí pri Komárne. Stredovekých zápisov týchto geografických názvov je pomerne dosť. Püspoki Nagy (1991) cituje vetu z listiny Ondreja III. z roku 1291: Portum in Chollokuz transeundi infra civitatem Posonien in capite fluvii Chollou versus Haymburgam in portu Chollou in Zeuleus. Varsik (1990) uvádza tieto podoby názvov: in capite fluvii Chollow, in portu Chollow a Chaloupecký (1923): portus Challowkus, in capite fluvii Challowo, in portu Challow. Napriek rozličným zápisom geografických údajov je významné, že v jednej vete sa spomína ostrov, rieka i prístav. V iných prameňoch sa striedajú korene Choll- a Chall-, prvý prevládal v 14. storočí druhý v 15. storočí. K najstarším zápisom patrí 1209 Challov.
Prvá časť názvu Csalló- sa nedá objasniť z maďarskej slovnej zásoby aj keď pokusov bolo veľa. Históriu názvu ostrova v latinčine, maďarčine, nemčine a slovenčine spracoval v rozsiahlej monografii Püspoki Nagy (1991). Za posledných 450 rokov napočítal 42 výkladov slova Csallóköz, ktoré možno zoskupiť do 10 teórií. V 16.-17. storočí odvodzovali názov ostrova z maď. sarló „kosák“ a csaló „sklamanie“. Postupne vznikali ďalšie teórie, z ktorých si autor monografie osvojil názor etnografa Z. Bátkyho, ktorý vysvetľoval prvú časť názvu – Csalló- z tatárskeho čarlaγ, čo v reči Pečenehov píše čirlaγ. Obidve tieto slová znamenajú čajku (Larus). Po etymologickej stránke považuje Püspoki Nagy výklad mena Csalló zo slova čarlaγ „čajka“ za vyriešený. Kiss (1980) v etymologickom slovníku geografických názvov dospel tiež k názoru, že Csalló je odvodené zo slova čarlaγ, no slovo považuje za turecké, znamenajúce hlasný zvuk. Jeho predchodcom je staroturecké čarla- s rovnakým významom.
Šmilauer (1932) považoval názov za neznámy a neslovanský. Chaloupecký (1923) si myslel, že na začiatku Malého Dunaja bol staroslovanský cintorín „žalov“, ktorý dal meno rieke. Varsik (1990) píše, že Malý Dunaj, maď. Csalló sa pôvodne volal Čelov, tento svoj názor bližšie nezdôvodňuje, iba cituje Nemca Beraneka, ktorý vychádza zo slovanského slova čelo s významom hrot. Stanislav (2004) považuje názov Challow (Čalov) za slovanský a vychádza z koreňa ča-, čakať.
Krajčovič (2008) vychádza zo slovesa čaliť – pristáť, zastavovať sa (od l-ového part. hist. slovesa čati čakať na určitom mieste. Ďalej píše, že zrejme ide o stredoveký lodiarsky termín, ktorý sa rozšíril z východoslovanských krajín vďaka splavným vodným tokom, hlavne Dunaja s jeho prítokmi. Čalov je podľa neho miesto pristávania nákladných lodí. Najbližšie je rus. čaliť pristávať pri brehu, pričaliť zakotviť pri brehu, Vasmer IV. Táto etymológia je zrejme najpravdepodobnejšia.
V slovnej zásobe slovenčiny sloveso čaliť chýba, no rozšírené je vo východoslovanských jazykoch. Ruské a ukrajinské чал (čal) je lano na vyväzovanie, vyväzovacie, kotviace lano, rus. чáлить, чáлиться znamená v námorníctve vyväzovať, priväzovať sa lanom (k brehu, prístavisku) a ukr. чáлити znamená 1. pristávať, prirážať (loď) k brehu, 2. priväzovať, pripútavať, zakotvovať (loď). Podobné je rus. причáл 1. (námor.) pristávanie, pristátie, 2. prírazište, prístavište, mólo, kotvište, 3. zakotvovacie lano, причáливать i причáлить 1. vyväzovať, vyviazať (loď, čln) k brehu, 2. (o lodi) pristávať, pristáť. Príbuzné slová s rovnakým významom má aj ukrajinčina: причáл, причáлити, причáлювати. Všetky tieto slová súvisia s námorníctvom a plavením sa člnov a lodí.
Je takmer isté, že maďarské zemepisné názvy Csalló (Malý Dunaj) a Csallóköz (Žitný ostrov) vychádzajú zo slovesa *čaliť, rus. чáлить a ukr. чáлити. Stredoveký zápis portus Chollow, Chollou – prístav Čalov ukazuje, že tu kotvili, resp. boli uväzované, „čalili“ plavidlá. Motivácia je v tomto prípade jednoznačná. Odpadá aj potreba tendenčných hláskoslovných úprav východiskového slova, z čaliť dostaneme priamo Challo, Challow maď. Csalló.
Popri objasnení zemepisného názvov Csallóköz a Csalló je dôležitá aj etymológia slov чал a чáлить. Spájanie slovies čakať a čaliť (Krajčovič 2008) je špekulatívne a sotva reálne. Okrem iného sa čakať povie po rusky ждать a ukrajinsky ждáти. Vasmer (1973) cituje viacerých autorov hľadajúcich spojitosť s litovským, starovýchodonemeckým, arménskym, gréckym a tureckým jazykom. Žiadny z názorov nepovažuje autor za dostatočne presvedčivý. Z jazykového i historického hľadiska sa zdá najbližšie gr. κάλως „lodné lano“ a κέλλω „pristávať k brehu“. Grécke slová si mohli prispôsobiť svojmu jazyku slovanskí námorníci obchodujúci po veľkých riekach s Byzantskou ríšou.
Podľa Krajčoviča (2008) od slovesa čaliť je odvodené aj meno obce Čelovce (1295 Chal) patriacej do okresu Veľký Krtíš. Varsik 1990 uvádz najstarší názov v podobe 1295/1997 Chol. Pôvodný názov bol podľa Krajčoviča Čalovec a len vplyvom starej maďarčiny bolo odsunuté koncové -ovec. V stredoveku sa malo pri obci vyberať mýto, pri ktorom boli povinné zastaviť všetky nákladné povozy a pri blízkom brehu rieky aj lode. Najbližšia splavná rieka Ipeľ je však od Čeloviec vzdialená asi 20 km a cez obec tečie len menší potok, ktorý tu pramení. Táto motivácia teda nepricháda do úvahy. V stredovekých listinách sa obec vyskytuje pod menami Chol, Chal, Csol, Chaal, Cal i Ssal. V listine z roku 1260 sa v katastri obce spomína vrch Chol. V stredoveku sa na jeho južných svahoch pestoval vinič, no pre nízku rentabilitu boli vinice v 16. storočí zatrávnené a vrch sa dnes volá Senná hora. Ak by sa názov vrchu Chol (Čol) zachoval do dnešných dní, volal by sa zrejme Čelo ako sa volá niekoľko vrchov na Slovensku. Vrchol hory sa po bulharsky povie чал. Menom Čelo sa spravidla pomenúvajú vrchy dominujúce nad okolím. Čelovce boli najskôr pomenované podľa vrchu Chol „Čelo“.
Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка IV. Москва, 1973.
Chaloupecký V.: Staré Slovensko. Bratislava, 1923.
Kiss L.: Földrajzi nevek etimológiai szótára. Budapest, 1980.
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (7). Kultúra slova 2008 42 (1): 30-37.
Püspöki Nagy P.: A Csallóköz neveirol. Bratislava, 1991.
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha/Bratislava, 1932.
Varsik, B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, l990.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára