V roku 2010 vydal Cyril A.Hromník knihu Sloveni/Slováci kde sú Vaše korene?, v ktorej tvrdí, že Slováci (pôvodne Sloveni) žili v priestore Západných Karpát najmenej od doby bronzovej. Od prelomu 4. a 3. tisícročia pred n.l. prichádzali do styku s drávidskými obchodníkmi s farebnými kovmi (meď, cín, zlato a striebro), ktorí prišli z Indie. Reliktami z tejto doby sú viaceré jazykové výpožičky z tamilčiny, jedného z drávidskej skupiny jazykov. Z tamilčiny sú podľa autora odvodené aj viaceré názvy miest a obcí na Slovensku.
Z tamilčiny údajne pochádza názov obce Slovenské Pravno, v dobe bronzovej Solveni Paravu. Ľudské sídla bývajú pomenované podľa etnicity ich obyvateľov v prípade prisťahovania sa do etnicky homogenneho prostredia. Tak vznikli Moravany, Zlaté Moravce, Ruská, Ruskov, Nemčice, Nemčiňany, Nemečky, Hontianske Nemce a pod. Iný je prípad obcí s rovnakým menom, z ktorých jednu obývajú Slováci a druhú príslušníci iného etnika, napr. Slovenský a Chorvátsky Grob, Slovenská a Partizánska (pôv. Nemecká) Ľupča a pod. Veľký počet obcí s rovnakým menom je typický pre Hornú Nitru a Turiec. Sú to napr. Rudno, Diviaky, Požeha, Nedožery, Lazany, Laskár, Žabokreky a iné. K takýmto párovým obciam patrí aj Pravno. V Turci je to Slovenské Pravno s historickými zápismi: 1113 Prauna, 1275 Prona, 1279 Prauna, 1293 Prouna, 1302 Prouna, Prona, 1453 Prona Sclavonicalis, 1514 Tothprona, 1736 Tót Prona, Slowenske Prawno. (VSO, III. p.56). Dokumenty jasne ukazujú, že názov Slovenské Pravno je doložený až z polovice 15. storočia. Bola to reakcia na kolonizáciu Pravna na nitrianskej strane Nemcami, pretože sa tu našlo zlato. Nemci sem prišli zo stredoslovenských banských miest i priamo z Nemecka krátko pred polovicou 14. storočía. Historické zápisy pre Nitrianske (pôv. Nemecké) Pravno sú: 1393 Prona, 1416 Aranprowna, 1493 Nemethprona, 1773 Nemeczke Prawno (VSO II. p. 304). Obidve obce sa pôvodne volali Pravno a až po nájdení zlata na Hornej Nitre sa miestne Pravno premenovalo na Zlaté a neskôr Nemecké Pravno, ako protiklad Slovenského Pravna. Z uvedeného vyplýva, že kontinuita názvu Slovenské Pravno od doby bronzovej je vylúčená a tento je písomne doložený až z 15. storočia.
Z tamilčiny má pochádzať a názov baníckeho mesta Banská Štiavnica - Banská "Rezerva zlata" (z tam. śema- = rezerva, niti = zlato, t.j. nazhromaždený poklad). Aj v tomto prípade chýba kontinuita názvu Štiavnica, lebo mesto sa pôvodne volalo Baňa: 1156 terra Banensium, 1217 a 1254 Bana a až neskôr: 1255 Schebnyzbana, 1275 Schemnitz, 1286 Zebnech Bana, 1290 Selmeczbanya, 1300 Scebuzbana, 1346 Sceunichbanya, 1446 Schebniczia, 1449 Sczawnicza, 1713 Stawnicza (VSO I. p. 135). Meno mesta súvisí s potokom Štiavnica (1246 fluv. Seunche, 1266 fluv. Seuniche, 1301 fluv. Scheuvniche), ktorého pôvod je v slove šťava, šťavica (minerálna voda). Potok Štiavnica je aj v Liptove a okolí Banskej Bystrice (oficiáne Tajovský potok), Štiavnička je na Horehroni, Šťavica je v povodí Slanej a Ipľa, Šťavinka v povodí Uličky, Štiavnik v povodí Váhu, Popradu a Hornádu. V Šarišskom Štiavniku a Sigorde je prameň Ščavica resp. Šťavica. Meno Šťavica majú aj osady pri Málinci a Hajnáčke. Popri Banskej Štiavnici poznáme aj Liptovskú Štiavnicu (1300 Sceunicha), Turčiansku Štiavničku (1477 Sczewnicze), Štiavničku (1505 Kysstzewnycza), Spišský Štiavnik (1246 Scinik, 1294 Savnik, Schewnik, Sceunuk), Šarišský Štiavnik (1567 Chawnik) a Štiavnik (1439 Sczewnyk). Ak by názov Štiavnica znamenal Rezervu zlata, bolo by zlatonosných baní na Slovensku oveľa viac. Aj mesto Kremnica je pomenované podľa rovnomenného potoka (súvisí s minerálom kremeň). C.A.Hromník uvádza inú etymológiu mesta Kremnica: Lesná Dedina s Rýdzim Zlatom (z tam. keri, vymeniteľné s śeri, s významom lesná dedina, + má = rýdzosť zlata, + niti = zlato). Do tretice aj Banská Bystrica je pomenovaná podľa potoka Bystrica, ale nemá tamilský pôvod.
Aj názov obcí Špania dolina a Španie Pole má mať pôvod v tamilčine (tam. sa = s, + paņam = bohatstvo, čo sa odráža v starom mene Urvölgy, čo je Pánska, čiže Bohatá dolina). Špania dolina je teda Bohatá dolina a Španie Pole je Botaté Pole. Lutterer, Majtán a Šrámek (1982) odvodzujú príd. meno španí = pánsky zo slova špán, maď. ispán a to zo *žpan = župan, správca župy. Po srbochorvátsky špân je správca majetku. Význam pánsky potvrdzujú aj významy v iných jazykoch: lat. Vallis Dominorum, nem. Herrengrund a maď. Úrvölgy. Ako v predchádzajúcich prípadoch ani tu nie je doložená kontinuita mena z doby bronzovej: 1263 Montana, 1458 Grueb, 1535 Herrengrundt. V prípade Španej doliny platí, že bola bohatá na medenú rudu, pri obci Španie Pole, potoku Španie, vrchoch Španí laz, Španí kameň a Španej doline v Západných Tatrách tákáto motivácia chýba.
Tamilský pôvod majú mať i Krompachy, t.j. Bohaté miesto alebo strana, z tam. Kořu = bohatý, + pakkam = miesto, strana, čo sa odráža v starých menách pre Krompachy: Zemanská strana, Serie Nobilium, Adelschutte. Najstaršie zápisy: 1246 Krumpach, 1273 Krompach jasne poukazujú na nemecký pôvod mena. Prvá časť Krum- je z nem. krumm = krivý a -pach je stredoveký zápis nem. Bach = potok. Krummbach je v preklade Krivý potok, čo je pomerne častý názov potokov na Slovensku. Mená obcí a miest spomenutých v tomto príspevku sa dajú odvodiť zo slovenčiny, resp. nemčiny (na čo poukázali napr. Lutterer, Majtán a Šrámek, 1982) a ich vývin je doložený v stredovekých listinách. Tamilské etymológie sú nedôveryhodné a nikdy nebudú doložené v písomných dokumentoch. Motivácia tzv. tamilských názvov navyše neplatí pre ostatné, rovnomenné miestne názvy.
Hromník C.A.: Sloveni/Slováci kde sú Vaše korene? Bratislava, 2010.
Lutterer I., Majtán M. a Šrámek R.: Zeměpisná jména Československa. Praha, 1982.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I. Bratislava, 1977.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku II. Bratislava, 1977.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku III. Bratislava, 1978.
piatok 19. augusta 2011
streda 27. júla 2011
Bolo na hrade Beckov bludisko ?
Hrad Beckov sa v najstarších listinách spomína pod menom Blundus cca 1200, Blundix 1208, Bolonduch 1264, Bolondug 1332, Bolunduz 1385. Chaloupecký (1923) spomína ešte jeden stredoveký hrad Blonduch 1219, Bloudich 1222, Bulunduch 1240, Bolonduch 1267 z povodia Gortvy, ktorú chybne umiestňuje do Hontu. Táto jeho informácia sa však nepotvrdila (Lukačka, 2006). Išlo najskôr o riv. Blodna (1429), dnes Rieka, čo je ľavý prítok Litavy v Honte. Kontinuita názvu v slovenčine sa v novoveku prerušila. Historici a jazykovedci ho uvádzajú najčastejšie ako Bludič (Lutterer, Majtán, Šrámek, 1982), Bludinec (Chaloupecký, 1923) Blǫdica (Krajčovič, 2005), alebo Bludište (Lukačka, 2006). Bludisko, bludište je miesto, kde možno ľahko zablúdiť, labyrint. Bludisko súvisí so slovom blúdiť – chodiť po nesprávnej ceste, mýliť sa. Etymológia najstarších zápisov pomenovania hradu vychádzajúca zo slov blúdiť, bludisko je problematická. V priebehu 10-11. storočia na hradnej skale určite nebol labyrint hradieb alebo múrov, v ktorom by sa dalo zablúdiť. Nemožno prijať ani argument, že hrad bol v bludnom, hustom lese (Lutterer, Majtán, Šrámek, 1982). Hradná skala musela byť viditeľná z veľkej diaľky aj v stredoveku. Podľa R. Krajčoviča (2005) pôvodný názov bol Blǫdica a bol utvorený od praslovanského apelatíva blǫdica vo význame miesto blúdiaceho, hojne rozvetveného toku Váhu pri skalnatom brale. Nepravdepodobný je pôvod maďarizovaného názvu Bolondócz z maďarského slova bolond (bláznivý, blázon, hlupák, hlúposť), ktoré má slovanský pôvod.
Starosloviensky jazyk poznal slovesá blǫditi, 1. os. blǫždǫ – blúdiť (čes. blouditi) a blęsti 1. os. blędǫ – nerozumne rozprávať, tárať, hovoriť bludy. Slovesá blǫditi a blȩsti mali aj ďalší význam: smilniť, lat. fornicare. Blǫdьnikь bol smilník, blǫdьnica bola smilná žena, neviestka a blǫdilište bolo miesto nerestí, nevestinec. Starší názov hradu mohol vychádzať aj z iného stsl. slovesa: bljusti, 1. os. bljudǫ, s významom dávať pozor, strážiť, rus. smotréť, lat. videre, observare. S týmto slovesom súvisí aj stsl. slovo bljustiteľ s významom strážca, nem. Wächter, lat. speculator. Spomenúť treba aj slovo sъbljudenije – sledovanie, stráž. Sloveso bljusti v uvedenom význame sa v slovenčine nezachovalo. Za príbuzné možno považovať slovesá bľuskať, bľusknúť, bľusnúť – živo pozerať, mrkať, mihať očami, vo valašskom nárečí je to blusa, bluska „pokukovat“.
Kontinuitu staroslovienskeho slovesa bljusti máme v ruskom slovese bljustí, 1. os. bljudú – zachovávať, chrániť niečo. S našou problematikou súvisia aj ďalšie ruské slová: bljustíteľ – strážca, ochranca, nabljustí – spozorovať, zbadať, nabljudáť – zachovávať, strážiť niečo, dívať sa pozorne na niečo. Bulharčina má slová nabljudátel – pozorovateľ, nabljudénie – pozorovanie, sledovanie, nabljudatelnica – pozorovateľňa a macedónčina slová nabljuduva – pozorovať, všímať si a nabljuduvač – pozorovateľ. Pôvodné pomenovanie hradu Beckov mohlo mať teda motiváciu strážne, pozorovacie miesto a nie bludisko. Táto motivácia má svoju logiku, z jazykovej stránky sú však problémom nosovky v stredovekých zápisoch.
V najzápadnejšej rakúskej spolkovej krajine Voralberg sa nachádza mesto Bludenz, česky Bludenec, 842/43 Pludono, Pluteno, 1249 Pludins. V meste sú zrúcaniny hradu Sonnenberg a kaštiel Gayenhofen (Gay = háj ?). Názov nie je podľa Tschaiknera (2003) germánsky ale predrímsky a vychádza z indoeurópskeho koreňa *pleud- "fliessen" = tiecť, prúdiť, plynúť. Koreň *pleu- je aj v slk. pluť a čes. plout. V blízkosti mesta Bludenz sa spája niekoľko potokov. V starej nemčine sa namiesto b často písalo p a podobne t namiesto d. Zápisy Pludono, Pluteno a Pludins mohli znamenať aj *Bludono, *Bludeno, *Bludens a z toho súčasné Bludenz. Nie je jasné, či názov nášho hradu a rakúskeho mesta môže mať rovnakú etymológiu. V okrese Bludenz je aj obec Bludesch, 842 villa pludassis, ktorej meno sa odvodzuje z keltského pa-lut. Lut podobne ako latinské lutum znamená blato. Mená českých obcí Bludovice (poľ. Błędowice) a Bludov (pôv. hrad Bludov, nem. Blaude) odvodzujú Lutterer, Majtán a Šrámek (1982) z osobného mena Blud. V povodí Ipľa je potok Rieka, ktorý sa v stredoveku menoval aj riv. Blodna (1429). Údolie, ktorým potok tiekol sa v tej istej listine spomína ako vallis Blodna. Majtán a Žigo (1999) odvodzujú názov Bludná z názvu doliny (< blúdiť).
Chaloupecký, V.: Staré Slovensko. Bratislava, 1923.
Krajčovič,R.: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest. Bratislava, 2005.
Lukačka, J.: Beckov v období včasného a vrcholného stredoveku. In: Beckov I. Dejiny obce do roku 1918. Nové Mesto nad Váhom, 2006.
Lutterer, I., Majtán, M., Šrámek, R.: Zeměpisná jména Československa. Praha, 1982.
Majtán, M., Žigo P.: Hydronymia povodia Ipľa. Bratislava, 1999.
Slovník jazyka staroslověnského I. Praha, 1966.
Tschaikner, M.: Bludenzer Geschichtsblätter. Bludenz, 2003.
Starosloviensky jazyk poznal slovesá blǫditi, 1. os. blǫždǫ – blúdiť (čes. blouditi) a blęsti 1. os. blędǫ – nerozumne rozprávať, tárať, hovoriť bludy. Slovesá blǫditi a blȩsti mali aj ďalší význam: smilniť, lat. fornicare. Blǫdьnikь bol smilník, blǫdьnica bola smilná žena, neviestka a blǫdilište bolo miesto nerestí, nevestinec. Starší názov hradu mohol vychádzať aj z iného stsl. slovesa: bljusti, 1. os. bljudǫ, s významom dávať pozor, strážiť, rus. smotréť, lat. videre, observare. S týmto slovesom súvisí aj stsl. slovo bljustiteľ s významom strážca, nem. Wächter, lat. speculator. Spomenúť treba aj slovo sъbljudenije – sledovanie, stráž. Sloveso bljusti v uvedenom význame sa v slovenčine nezachovalo. Za príbuzné možno považovať slovesá bľuskať, bľusknúť, bľusnúť – živo pozerať, mrkať, mihať očami, vo valašskom nárečí je to blusa, bluska „pokukovat“.
Kontinuitu staroslovienskeho slovesa bljusti máme v ruskom slovese bljustí, 1. os. bljudú – zachovávať, chrániť niečo. S našou problematikou súvisia aj ďalšie ruské slová: bljustíteľ – strážca, ochranca, nabljustí – spozorovať, zbadať, nabljudáť – zachovávať, strážiť niečo, dívať sa pozorne na niečo. Bulharčina má slová nabljudátel – pozorovateľ, nabljudénie – pozorovanie, sledovanie, nabljudatelnica – pozorovateľňa a macedónčina slová nabljuduva – pozorovať, všímať si a nabljuduvač – pozorovateľ. Pôvodné pomenovanie hradu Beckov mohlo mať teda motiváciu strážne, pozorovacie miesto a nie bludisko. Táto motivácia má svoju logiku, z jazykovej stránky sú však problémom nosovky v stredovekých zápisoch.
V najzápadnejšej rakúskej spolkovej krajine Voralberg sa nachádza mesto Bludenz, česky Bludenec, 842/43 Pludono, Pluteno, 1249 Pludins. V meste sú zrúcaniny hradu Sonnenberg a kaštiel Gayenhofen (Gay = háj ?). Názov nie je podľa Tschaiknera (2003) germánsky ale predrímsky a vychádza z indoeurópskeho koreňa *pleud- "fliessen" = tiecť, prúdiť, plynúť. Koreň *pleu- je aj v slk. pluť a čes. plout. V blízkosti mesta Bludenz sa spája niekoľko potokov. V starej nemčine sa namiesto b často písalo p a podobne t namiesto d. Zápisy Pludono, Pluteno a Pludins mohli znamenať aj *Bludono, *Bludeno, *Bludens a z toho súčasné Bludenz. Nie je jasné, či názov nášho hradu a rakúskeho mesta môže mať rovnakú etymológiu. V okrese Bludenz je aj obec Bludesch, 842 villa pludassis, ktorej meno sa odvodzuje z keltského pa-lut. Lut podobne ako latinské lutum znamená blato. Mená českých obcí Bludovice (poľ. Błędowice) a Bludov (pôv. hrad Bludov, nem. Blaude) odvodzujú Lutterer, Majtán a Šrámek (1982) z osobného mena Blud. V povodí Ipľa je potok Rieka, ktorý sa v stredoveku menoval aj riv. Blodna (1429). Údolie, ktorým potok tiekol sa v tej istej listine spomína ako vallis Blodna. Majtán a Žigo (1999) odvodzujú názov Bludná z názvu doliny (< blúdiť).
Chaloupecký, V.: Staré Slovensko. Bratislava, 1923.
Krajčovič,R.: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest. Bratislava, 2005.
Lukačka, J.: Beckov v období včasného a vrcholného stredoveku. In: Beckov I. Dejiny obce do roku 1918. Nové Mesto nad Váhom, 2006.
Lutterer, I., Majtán, M., Šrámek, R.: Zeměpisná jména Československa. Praha, 1982.
Majtán, M., Žigo P.: Hydronymia povodia Ipľa. Bratislava, 1999.
Slovník jazyka staroslověnského I. Praha, 1966.
Tschaikner, M.: Bludenzer Geschichtsblätter. Bludenz, 2003.
Etymologické drobnosti 1
Majtán (2000) v monografii Vrútok píše, že pisár v roku 1363 dal maďarskú podobu názvu Malý závoz, ktorý dnes nedokážeme presne lokalizovať. Stredoveký zápis mal podobu Kuuzauoz, čo autor interpretuje ako Kis závoz (maď. kis = malý). Stredoveké kuu sa v súčasnej maďarčine zapisuje ako kö, čo je kameň, skala. Kuuzauoz (Kamenný závoz) by sme pri takejto interpretácii mohli stotožniť s Kamennou dolinou v Malej Fatre, ktorá leží západne od Vrútok.
Základné etymologické príručky (Machek, 1971, Lutterer, Majtán, Šrámek, 1982) predpokladajú, že apelatívum grúň a miestny názov Grúň pochádzajú z rumunského slova gruiu, ktoré asi súvisí s latinským grunium = svinský rypák. Slovo grúň a názov Grúň sa dajú vysvetliť aj jasnejšie a zrozumiteľnejšie. Rumunské slovo grui znamená vrch, kopec i pahorok. V jednej časti Rumunska majú vrchy pomenovanie Grui(ul), v inej časti, napr. v Banáte je to Gruń (Iordan, 1963). Na Slovensko prenikla prostredníctvom Valachov podoba gruń, v slovenskom jazyku grúň a v miestnych názvoch Grúň. Na tradične uvádzaný svinský rypák treba zabudnúť.
Múrok (5,2 km) je pravý prítok Muráňa, pričom toto meno bolo zaznačené až v druhej polovici 20. storočia (Sičáková, 1996). Podľa autorky je meno odvodené od apelatívu múr, suf. -ok (malý Muráň). Južne od ústia do Muráňa je hrebeň s vrchmi Muteň (466 m.) a Prihradzianska Hradná (407,6 m.). V strede medzi nimi nad obcou Šivetice bol v stredoveku hrádok, z ktorého sa zachoval len malý múrik. Podľa neho sa vrch volá Múrik (496 m.) a najskôr podľa neho dostal meno i potok Múrok. V roku 1868 sa Múrok volal Kemiensky potok (po jazykovej úprave Kamenský potok). Autorka odvodzuje meno potoka od apelatívu kameň (dial. kemeň): tok s kamenistým dnom. Približne v polovici toku je chotárny názov Kameniansky chodník, zrejme podľa starej cesty z Jelšavy do Kamenian cez Nandraž. Kemiensky potok teda dostal svoje meno podľa cesty vedľa potoka, ktorou sa chodilo do Kamenian.
Šmilauer (1932, p. 90) cituje z listiny z roku 1364 údaj ad fontem Wralis, čo je prameň medzi vrchmi Strážov a Sokolie v Strážovských vrchoch. Presné znenie a etymológia miestneho názvu fons Wralis (Wral) sú podľa neho neznáme. Na turistickej mape sa v tejto oblasti nachádza vodopád a dva pramene. Názov Wralis (Wral) sa dá interpretovať ako vriedlo, dial. vrielo, sln. vrélo, sch.vrȅlo, čo je slovanský ekvivalent latinského fons.
Klokočový potok sa nachádzal v povodí Nitry a podľa Hladkého (2004) je jeho názov motivovaný zvukom vody a súvisí so slovesom klokotať. Meno potoka je skôr odvodený od dreviny klokoč (Staphylea) pomenovanej podľa klokotavého zvuku jeho suchých plodov. Podľa klokoča je pomenovaná obec Klokočov, nitrianske sídlisko Klokočina i vrchy Klokoč, Klokočina a Klokočiny. Klokočské potoky sú v povodí Hrona až štyri. Ich meno súvisí primárne s klokočom (Krško, 2008). Potok Klokoč v povodí Vyčomy sa spomína aj v listine z roku 1324 (Lukačka, 1993).
Pôvod názvu obce Klátova Nová Ves sa najnovšie pokúsil objasniť Krajčovič (2010). Vychádza z adj. klátový t.j. niečo urobené z klátov, pevný plot, stavba, zátarasa a pod. Klátova Nová Ves je pomenovaná podľa pevného plota z klátov okolo mýtnej stanice alebo okolo kláštora s pozemkom neďaleko obce. Najnovšie sa stanovila forma menného adjektíva Klátova, zrejme vzhľadom na to, že adj. klátový v súčasných slovníkoch slovenského jazyka sa neuvádza alebo v domienke, že prívlastok bol utvorený od priezviska či prímena Klát. Lukačka (1993) v monografii obce píše, že potomkovia Ondreja z rodu Diviackovcov (Mikuláš, Martin, Ondrej II, Ján a Štefan), ktorým obec v stredoveku patrila sa vyznačovali vysokou , mohutnou postavou, a preto im prischla prezývka Klát (maď. Tökes). Z pôvodnej Novej Vsi sa tak stala Klátova Nová Ves, podobne ako zo susednej Hornej Novej Vsi Janova Ves. Spomínaná mýtna stanica v skutočnosti stála v Mýtnej Novej Vsi a najbližší kláštor bol až v Klíži.
Hladký, J.: Hydronymia povodia Nitry. Trnava, 2004.
Iordan, I.: Toponimia romîneascӑ. Bucureşti, 1963.
Krajčovič, R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladom názvov obcí a miest (21). Kultúra slova 2010, 44: 146-153.
Krško, J.: Hydronymia povodia Hrona. Banská Bystrica, 2008.
Lukačka, J.: Klátova Nová Ves 1293-1993. Klátova Nová Ves, 1993.
Lutterer, I., Majtán, M., Šrámek, R.: Zeměpisná jména Československa. Praha, 1982.
Machek, V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Majtán, M.: Pôvodné názvy Vrútok a ich chotára. In: Vrútky 1255-2000. Vrútky, 2000. Sičáková, Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov, 1966.
Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Základné etymologické príručky (Machek, 1971, Lutterer, Majtán, Šrámek, 1982) predpokladajú, že apelatívum grúň a miestny názov Grúň pochádzajú z rumunského slova gruiu, ktoré asi súvisí s latinským grunium = svinský rypák. Slovo grúň a názov Grúň sa dajú vysvetliť aj jasnejšie a zrozumiteľnejšie. Rumunské slovo grui znamená vrch, kopec i pahorok. V jednej časti Rumunska majú vrchy pomenovanie Grui(ul), v inej časti, napr. v Banáte je to Gruń (Iordan, 1963). Na Slovensko prenikla prostredníctvom Valachov podoba gruń, v slovenskom jazyku grúň a v miestnych názvoch Grúň. Na tradične uvádzaný svinský rypák treba zabudnúť.
Múrok (5,2 km) je pravý prítok Muráňa, pričom toto meno bolo zaznačené až v druhej polovici 20. storočia (Sičáková, 1996). Podľa autorky je meno odvodené od apelatívu múr, suf. -ok (malý Muráň). Južne od ústia do Muráňa je hrebeň s vrchmi Muteň (466 m.) a Prihradzianska Hradná (407,6 m.). V strede medzi nimi nad obcou Šivetice bol v stredoveku hrádok, z ktorého sa zachoval len malý múrik. Podľa neho sa vrch volá Múrik (496 m.) a najskôr podľa neho dostal meno i potok Múrok. V roku 1868 sa Múrok volal Kemiensky potok (po jazykovej úprave Kamenský potok). Autorka odvodzuje meno potoka od apelatívu kameň (dial. kemeň): tok s kamenistým dnom. Približne v polovici toku je chotárny názov Kameniansky chodník, zrejme podľa starej cesty z Jelšavy do Kamenian cez Nandraž. Kemiensky potok teda dostal svoje meno podľa cesty vedľa potoka, ktorou sa chodilo do Kamenian.
Šmilauer (1932, p. 90) cituje z listiny z roku 1364 údaj ad fontem Wralis, čo je prameň medzi vrchmi Strážov a Sokolie v Strážovských vrchoch. Presné znenie a etymológia miestneho názvu fons Wralis (Wral) sú podľa neho neznáme. Na turistickej mape sa v tejto oblasti nachádza vodopád a dva pramene. Názov Wralis (Wral) sa dá interpretovať ako vriedlo, dial. vrielo, sln. vrélo, sch.vrȅlo, čo je slovanský ekvivalent latinského fons.
Klokočový potok sa nachádzal v povodí Nitry a podľa Hladkého (2004) je jeho názov motivovaný zvukom vody a súvisí so slovesom klokotať. Meno potoka je skôr odvodený od dreviny klokoč (Staphylea) pomenovanej podľa klokotavého zvuku jeho suchých plodov. Podľa klokoča je pomenovaná obec Klokočov, nitrianske sídlisko Klokočina i vrchy Klokoč, Klokočina a Klokočiny. Klokočské potoky sú v povodí Hrona až štyri. Ich meno súvisí primárne s klokočom (Krško, 2008). Potok Klokoč v povodí Vyčomy sa spomína aj v listine z roku 1324 (Lukačka, 1993).
Pôvod názvu obce Klátova Nová Ves sa najnovšie pokúsil objasniť Krajčovič (2010). Vychádza z adj. klátový t.j. niečo urobené z klátov, pevný plot, stavba, zátarasa a pod. Klátova Nová Ves je pomenovaná podľa pevného plota z klátov okolo mýtnej stanice alebo okolo kláštora s pozemkom neďaleko obce. Najnovšie sa stanovila forma menného adjektíva Klátova, zrejme vzhľadom na to, že adj. klátový v súčasných slovníkoch slovenského jazyka sa neuvádza alebo v domienke, že prívlastok bol utvorený od priezviska či prímena Klát. Lukačka (1993) v monografii obce píše, že potomkovia Ondreja z rodu Diviackovcov (Mikuláš, Martin, Ondrej II, Ján a Štefan), ktorým obec v stredoveku patrila sa vyznačovali vysokou , mohutnou postavou, a preto im prischla prezývka Klát (maď. Tökes). Z pôvodnej Novej Vsi sa tak stala Klátova Nová Ves, podobne ako zo susednej Hornej Novej Vsi Janova Ves. Spomínaná mýtna stanica v skutočnosti stála v Mýtnej Novej Vsi a najbližší kláštor bol až v Klíži.
Hladký, J.: Hydronymia povodia Nitry. Trnava, 2004.
Iordan, I.: Toponimia romîneascӑ. Bucureşti, 1963.
Krajčovič, R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladom názvov obcí a miest (21). Kultúra slova 2010, 44: 146-153.
Krško, J.: Hydronymia povodia Hrona. Banská Bystrica, 2008.
Lukačka, J.: Klátova Nová Ves 1293-1993. Klátova Nová Ves, 1993.
Lutterer, I., Majtán, M., Šrámek, R.: Zeměpisná jména Československa. Praha, 1982.
Machek, V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Majtán, M.: Pôvodné názvy Vrútok a ich chotára. In: Vrútky 1255-2000. Vrútky, 2000. Sičáková, Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov, 1966.
Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
štvrtok 23. júna 2011
Pôvod hydronyma Gortva
Historické záznamy: 1240 Gorthoa, 1246 Gurtua, 1351 Gortua, 1341 Suruthuafew (Guruthuafeu), 1366 Gortuauyze, 1390 Gorothua, 1402 Gortuafe,1429 Gorothwa, 1571-73 Gorthaua ukazujú, že pôvodné meno rieky bolo Gortava (Varsik, 1990). Šmilauer (1932), Stanislav (2004), Varsik (1990) i Sičáková (1996) považujú pomenovanie Gortvy za nejasné a neisté je aj to, či meno je slovanského alebo neslovanského pôvodu. Slov s koreňom gort- nie je v indoeurópskych jazykoch veľa. Najväčšiu skupinu tvoria slová s významom uzavretý, ohradený priestor, ohrada, plot, záhrada, pole a podobne, napr. lat. hortus, gr. khórtos, stír. gort, nem. Garten, angl. garden, alb. gardh, rus. górod, ogoród ap. Vo Veľkej Británii je niekoľko miestnych názvov odvodených z gaelského slova gort = obrábaná pôda, pole.V Lužickom Srbsku je miestny názov Górty, ktorý odvodzuje Muka (1928) z nemeckého Gärten. Nájsť motiváciu pre odvodenie mena rieky z týchto slov je problematické. Rovnaké je to aj so stír. gorta, gael. gort, s významom hlad, hladovanie. Podľa Krajčoviča (2008) názov obce Gortva pochádza zo slov grt, grta, čo má byť otvor hrdla, prenesene otvor v zemi, priehlbina, kde sa stráca voda vytekajúca z minerálneho prameňa.
Czirbusz (1908) považuje meno za slovanské a odvodzuje ho zo slova hrtan, zrejme podľa oblúkovitého tvaru toku rieky (slk. dial. hrtáň, hrta i orta je ohnutý koniec saní). Rieka sa však nevolá Gortan ale Gortva (Gortava). Hrtan sa povie poľ. krtań, rus., ukr. gortáň, bul. grъklján, sch. grkljan, stsl. grъtanъ, grъtanь, psl. gъrtanь. Slovo hrtan sa často spája so slovom hrdlo, poľ. gardło, rus., ukr. górlo, sch. gȑlo, sln. gŕlo, psl. gъrdlo. Pre hrtan má slovenčina aj pomenovanie gágor. Hrtan, hrdlo i gágor sú orgány, v ktorých sa tvorí zvuk, čo sa odráža pri utváraní viacerých slovies. S gágorom sa spája sloveso gagotať, gágoriť, jčes. gagořit, rus. gagáriť. Od rus. a ukr. górlo sú odvodené slovesá gorlániť, resp. gorláti, s významom kričať, revať. Ruské gorlástyj a ukrajinská gorlástij sa prekladá ako krikľavý, hlučný. Rus. gorlopán je kriklúň a gorláč (zool.) je vrešťan. Sloveso gorlaniť, s významom spievať, revať má aj Kálal (1924). Slovinské gŕléti, gŕliti znamená hrkútať, sch. gŕlat je hlasný, hlučný. Sch. grkljan je hrtan, gȑkati znamená hrkútať. Po rusky gortáň je hrtan, rus. dial. gortániť znamená kričať, hulákať na plné hrdlo (hrtan). Miklosich (1862-65) má sloveso grъtaniti = kričať, zvučať. Slovník slovenských nárečí má z Gemera sloveso hartusiť (slk. dial. hartan, čes. dial. hrtús =hrtan) = robiť krik, znepokojovať krikom a z okolia Ilavy sloveso hartušiť = búchať, trieskať, hrmotať. Hurtošiť, hurtovať znamená robiť lomoz, hrkot, krik. Hrtaniť znamená hlasno kašlať. slk. dial. hrtániť, mor. dial. (c)hrtániť znamená kričať z plného hrdla. Po česky hartusiti je robiť hluk, rachotiť. Machek (1971) i Rejzek (2001) považujú sloveso hartusit za nejasné. Z mimoslovanskej slovnej zásoby môžeme uviesť gaelské garthaich i garrthaich = angl. a loud tumultuous shout, clamour, any loud noise, teda hlučné volanie, lomoz, hluk. Dalo by sa uvažovať o keltskom pôvode pomenovania Gortvy, pravdepodobnejší je však slovanský pôvod tohto hydronyma. Motiváciou pre pomenovanie rieky je zvuk, ktorý vydáva prúd vody. Sloveso hrtániť malo pred 12. storočím podobu gortániť (v ruštine je to doteraz) a z neho vzniklo hydronymum Gortava (vplyvom maďarčiny dnes Gortva), podobne ako zo slovesa hučať vzniklo hydronymum Hučava.
Czirbusz G.: A kárpátok hegyeinek és folyóinak. Nagybecskerek, 1908.
Kálal M.: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica, 1924.
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (12). Kultúra slova, 2008, 42 (6): 339-346.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Muka E.: Słownik dolnoserbskeje rěcy a jeje narecow. III. Pśidanki. Praha, 1928.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.
Sičáková Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov, 1996.
Stanislav J.: Slovenský juh s stredoveku II. Bratislava, 2004.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Varsik B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, 1990.
Slovník slovenských nárečí I. Bratislava, 1994.
Czirbusz (1908) považuje meno za slovanské a odvodzuje ho zo slova hrtan, zrejme podľa oblúkovitého tvaru toku rieky (slk. dial. hrtáň, hrta i orta je ohnutý koniec saní). Rieka sa však nevolá Gortan ale Gortva (Gortava). Hrtan sa povie poľ. krtań, rus., ukr. gortáň, bul. grъklján, sch. grkljan, stsl. grъtanъ, grъtanь, psl. gъrtanь. Slovo hrtan sa často spája so slovom hrdlo, poľ. gardło, rus., ukr. górlo, sch. gȑlo, sln. gŕlo, psl. gъrdlo. Pre hrtan má slovenčina aj pomenovanie gágor. Hrtan, hrdlo i gágor sú orgány, v ktorých sa tvorí zvuk, čo sa odráža pri utváraní viacerých slovies. S gágorom sa spája sloveso gagotať, gágoriť, jčes. gagořit, rus. gagáriť. Od rus. a ukr. górlo sú odvodené slovesá gorlániť, resp. gorláti, s významom kričať, revať. Ruské gorlástyj a ukrajinská gorlástij sa prekladá ako krikľavý, hlučný. Rus. gorlopán je kriklúň a gorláč (zool.) je vrešťan. Sloveso gorlaniť, s významom spievať, revať má aj Kálal (1924). Slovinské gŕléti, gŕliti znamená hrkútať, sch. gŕlat je hlasný, hlučný. Sch. grkljan je hrtan, gȑkati znamená hrkútať. Po rusky gortáň je hrtan, rus. dial. gortániť znamená kričať, hulákať na plné hrdlo (hrtan). Miklosich (1862-65) má sloveso grъtaniti = kričať, zvučať. Slovník slovenských nárečí má z Gemera sloveso hartusiť (slk. dial. hartan, čes. dial. hrtús =hrtan) = robiť krik, znepokojovať krikom a z okolia Ilavy sloveso hartušiť = búchať, trieskať, hrmotať. Hurtošiť, hurtovať znamená robiť lomoz, hrkot, krik. Hrtaniť znamená hlasno kašlať. slk. dial. hrtániť, mor. dial. (c)hrtániť znamená kričať z plného hrdla. Po česky hartusiti je robiť hluk, rachotiť. Machek (1971) i Rejzek (2001) považujú sloveso hartusit za nejasné. Z mimoslovanskej slovnej zásoby môžeme uviesť gaelské garthaich i garrthaich = angl. a loud tumultuous shout, clamour, any loud noise, teda hlučné volanie, lomoz, hluk. Dalo by sa uvažovať o keltskom pôvode pomenovania Gortvy, pravdepodobnejší je však slovanský pôvod tohto hydronyma. Motiváciou pre pomenovanie rieky je zvuk, ktorý vydáva prúd vody. Sloveso hrtániť malo pred 12. storočím podobu gortániť (v ruštine je to doteraz) a z neho vzniklo hydronymum Gortava (vplyvom maďarčiny dnes Gortva), podobne ako zo slovesa hučať vzniklo hydronymum Hučava.
Czirbusz G.: A kárpátok hegyeinek és folyóinak. Nagybecskerek, 1908.
Kálal M.: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica, 1924.
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (12). Kultúra slova, 2008, 42 (6): 339-346.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Muka E.: Słownik dolnoserbskeje rěcy a jeje narecow. III. Pśidanki. Praha, 1928.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.
Sičáková Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov, 1996.
Stanislav J.: Slovenský juh s stredoveku II. Bratislava, 2004.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Varsik B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, 1990.
Slovník slovenských nárečí I. Bratislava, 1994.
O hydronymách Drietoma a Vyčoma
Spoločným znakom pomenovania riečok Drietoma a Vyčoma je zriedkavá a starobylá prípona -oma. Starobylosť mien, aj keď s najväčšou pravdepodobnosťou slovanských, sťažuje vysvetlenie ich pôvodu. Šmilauer (1932) považoval obidve za neobjasnené. Za neznámeho pôvodu považovali meno Vyčomy aj Uhlár (1981) a Varsik (1990). Druhý z autorov porovnával meno Vyčomy s miestnymi názvami Vicsa a Vichadal, ktoré sa zvyknú spájať so slovami vlk, vĺča. Meno Vyčomy neprekonalo od stredoveku veľké zmeny: 1246 Wichama, 1293Wichema 1301 Vychama, 1340 Wychma, 1359 Vychma, Wichma (Hladký, 2004). Podľa Šapošnikova (2010) koreň *vyč- môže byť príbuzný zvukomalebnému slovesnému koreňu *vykati, vylúčiť nemožno ani substrátny pôvod hydronyma ako napr. mesto Uxama v Španielsku.
Viaceré slovenské rieky sú pomenované podľa šumu, hluku, ktorý vydáva tečúca voda. Takúto motiváciu má zrejme aj Vyčoma. Vychádzať môžeme zo slovies vyť, poľ. wyć, rus. dial. vyčáť i vičáť, bul. vikam, sch. víkati, s významom kričať, volať. Machek (1971) odvodzuje slovo povyk z nezachovaného slovesa vykati = křičeti, hlučeti. Vyčoma je teda vyčiaca, hučiaca riečka. Takúto etymológiu by mohol potvrdiť zápis Hucsarló patak z roku 1895, ktorý považuje Hladký (2004) za nejasný. Rovnakú motiváciu má aj Hlomniansky potok (Hlomná) v povodí Vyčomy, ktorého meno súvisí s apelatívom hlom, hlomoz, psl. *glom- = lomoz, prenikavý zvuk (Hladký, 2004). Názov Hlomná má tie isté východiská ako riečka Galamia (Galomia) v povodí Ipľa, s najstarším záznamom Holumna (1260).
Obec Drietoma (1321 Drethma) je pomenovaná podľa riečky (1244 Derethma), ktorá sa dnes volá Drietomica. Podľa Šmilauera (1932) je etymológia Drietomy najasná a nevyjadruje sa k nej ani Varsik (1990). Východiskom je zrejme psl. *derti, z ktorého môžeme odvodiť až tri etymológie:
1. Najstarší je význam sťahovať kožu, drať obuv, odev, kôru stromov a pod. Drať, drieť, odierať sa povie stč. dřieti, čes. dříti, poľ. drzeć, sch. derati, sln. dréti, bul. derá, rus. drať, ukr. dérti. Koryto (riečište) vyschnutého potoka je po sch. déra. Táto motivácia (drať, odierať dno a brehy vodou) je najpravdepodobnejšia.
2. Ďalší význam bežať, utekať má čes. dřeti, poľ. drzeć, rus. udráť, udiráť, sln. dréti. Príbuzné je slk. trieliť (od trieť) a laš. dial. drhnuč. V slovinčine dréti znamená aj rýchlo tiecť. Drietoma by v tomto prípade bola riečkou s rýchlo tečúcou vodou, podobne ako Bystrica. Túto etymológiu zastáva Krajčovič (2008).
3. Tretím významom je kričať, revať, ako je to v poľ. drzeć się, sln. dreti se, sch. derati se, bul. derá se. Motivácia by bola rovnaká ako pri hydronymách Hučava, Revúca, Vyčoma a pod.
S psl. *derti súvisia mená ďalších dvoch potokov. V povodí Slanej je to potok Udoriná, ktorý nemá stredoveké zápisy a Syčáková (1996) považuje jeho etymológiu za nejasnú. Potok preteká dolinou Udorina. Dnešný Radvanský potok má historiské záznamy: 1255 a 1256 Vdurna, 1263 Wodroana, Vudroana, 1287 Odorna, 1291 Udurnya, Udurna, 1293 Vdurna, 1404 Udorna, 1736 a 1820 Udurna, 1876 Udurnica, 1892 Udvorná, 1968 Udurna (Krško, 2008). Krško uvádza názor Šmilauera, podľa ktorého meno Udorná pochádza z adj. dvorná (resp. z predl. u + adj. dvorná). Verbič (2010) odvodzuje názov Udoriná z psl. *dorъ (< *dьrati), z čoho je strus. dorъ a rus. dial. dor = pôda vyčistená (od drevín L.B.) pre oranie. Daľ (1978) má pri slove dorъ významy: rúbaň, čistina, oráčina, žiarovisko, čomu zodpovedá slovenský laz. Podľa výkladu Verbiča (2010) by názvu Udoriná zodpovedal náš Lazný potok. Povodie Udorinej však leží v horách a nie je vhodné na poľnohospodárske využívanie. Veľký rusko-slovenský slovník z roku 1960 má pri slovesách udráť, udiráť významy: ujsť, utekať, ufujazdiť, zdúchnuť. Daľ (1980) má pri týchto slovesách významy: odtrhnúť, oddrapiť. So slovesami udráť a udiráť je príbuzne prídavné meno udórčivyj - náchylný odtrhávať časti niečoho. Daľ (1980) cituje vetu: Рѣчка удóрчива (удóристая) по веснамъ яры подмываетъ. Ruské slovo jar má význam strmý svah alebo breh, úžľabina, roklina, výmoľ. Potoky Udoriná a Udorná sú pomenované podľa výmoľov a strží tvoriacich sa pri prudkom topení snehu na jar a pri silných lejakoch. Voda odiera, podmýva ich brehy. Ruské slovesá udráť, udiráť majú význam: 1. odtrhnúť, oddrapiť, 2. ujsť, utekať. Hydronymá Drietoma, Udoriná, Udorná odvodzujeme od staršieho významu odtrhnúť, oddrapiť. Krajčovič (2008) dal pri Drietome prednosť významu utekať. Rovnakú etymológiu ako Udoriná a Udorná má zrejme aj spišský potok Odorica. Ruským slovesám udráť, udiráť je príbuzné slovinské udréti s významom prelomiť sa, prevaliť sa, pretrhnúť sa (ľad. mraky, hrádza), prepadnúť sa (zem). So slovesom udréti súvisia podstatné mená udòr a udorína.
Na strednom Slovensku pri Lovinobani leží obec Uderiná, s historickými názvami 1467 Wdarnya, 1469 Wdwarnya, Wdornya, 1808 Udornya, Uderna, Udeřina, Udorna, 1920 Uderiná. V chotári obce sú názvy Uderinky a Veľká Uderiná. Podobne ako pri potoku Udorná aj meno Uderinej sa zvykne odvodzovať zo slova dvor, maď. udvar. Meno obce má však zrejme podobnú motiváciu ako potoky Udoriná a Udorná a dolina Udorina. Je pomenovaná podľa výmoľov a prepadnutých, poklesnutých miest v teréne. Po slovinsky udorína je miesto, kde terén poklesol a vznikli priehlbiny. Rovnaký význam má slovo udrtina. Udòr je, prielom, strž, priehlbeň, vymleté miesto. Priehlbiny mohla vytvoriť voda, prípadne boli výsledkom banskej činnosti v stredoveku.
Do tejto skupiny miestnych názvov asi patrí aj vrch Udrina (652 m) v Strážovských vrchoch. Na vrchole bolo staroveké hradisko chránené z jednej strany prudkými skalnými zrázmi a z druhej priekopami a valmi. Staroveké hradisko bolo aj nad obcou Uderiná. Motivácia v tomto prípade nie je celkom jasná. Mohli to byť napríklad priekopy okolo hradiska, dnes čiastočne zasypané.
Вербич С.: Словацька гідронімія як об´экт етимологічного аналізу. In: Lexika slovenskej onymie. Bratislava, 2010.
Даль B.:Толковый словарь живого великорусского языка I. Москва, 1978.Дaль B.: Толковый словарь живого великорусского языка IV. Москва, 1980.
Шапошников А. К.: Этимологические заметки на полях "Hydronymia povodia Nitry". In: Lexika slovenskej onymie. Bratislava, 2010.
Hladký J.: Hydronymia povodia Nitry. Trnava, 2004.
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (10), Kultúra slova, 2008, 42(4): 223-229.
Krško J.: Hydronymia povodia Hrona. Banská Bystrica, 2008.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Sičáková Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov, 1996.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha - Bratislava, 1932.
Uhlár V.: Vihorlat a Vičoma/Vyčoma v ľudovej etymológii. Slovenská reč, 1981, 46(5): 298-302.
Varsik B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, 1990.
Viaceré slovenské rieky sú pomenované podľa šumu, hluku, ktorý vydáva tečúca voda. Takúto motiváciu má zrejme aj Vyčoma. Vychádzať môžeme zo slovies vyť, poľ. wyć, rus. dial. vyčáť i vičáť, bul. vikam, sch. víkati, s významom kričať, volať. Machek (1971) odvodzuje slovo povyk z nezachovaného slovesa vykati = křičeti, hlučeti. Vyčoma je teda vyčiaca, hučiaca riečka. Takúto etymológiu by mohol potvrdiť zápis Hucsarló patak z roku 1895, ktorý považuje Hladký (2004) za nejasný. Rovnakú motiváciu má aj Hlomniansky potok (Hlomná) v povodí Vyčomy, ktorého meno súvisí s apelatívom hlom, hlomoz, psl. *glom- = lomoz, prenikavý zvuk (Hladký, 2004). Názov Hlomná má tie isté východiská ako riečka Galamia (Galomia) v povodí Ipľa, s najstarším záznamom Holumna (1260).
Obec Drietoma (1321 Drethma) je pomenovaná podľa riečky (1244 Derethma), ktorá sa dnes volá Drietomica. Podľa Šmilauera (1932) je etymológia Drietomy najasná a nevyjadruje sa k nej ani Varsik (1990). Východiskom je zrejme psl. *derti, z ktorého môžeme odvodiť až tri etymológie:
1. Najstarší je význam sťahovať kožu, drať obuv, odev, kôru stromov a pod. Drať, drieť, odierať sa povie stč. dřieti, čes. dříti, poľ. drzeć, sch. derati, sln. dréti, bul. derá, rus. drať, ukr. dérti. Koryto (riečište) vyschnutého potoka je po sch. déra. Táto motivácia (drať, odierať dno a brehy vodou) je najpravdepodobnejšia.
2. Ďalší význam bežať, utekať má čes. dřeti, poľ. drzeć, rus. udráť, udiráť, sln. dréti. Príbuzné je slk. trieliť (od trieť) a laš. dial. drhnuč. V slovinčine dréti znamená aj rýchlo tiecť. Drietoma by v tomto prípade bola riečkou s rýchlo tečúcou vodou, podobne ako Bystrica. Túto etymológiu zastáva Krajčovič (2008).
3. Tretím významom je kričať, revať, ako je to v poľ. drzeć się, sln. dreti se, sch. derati se, bul. derá se. Motivácia by bola rovnaká ako pri hydronymách Hučava, Revúca, Vyčoma a pod.
S psl. *derti súvisia mená ďalších dvoch potokov. V povodí Slanej je to potok Udoriná, ktorý nemá stredoveké zápisy a Syčáková (1996) považuje jeho etymológiu za nejasnú. Potok preteká dolinou Udorina. Dnešný Radvanský potok má historiské záznamy: 1255 a 1256 Vdurna, 1263 Wodroana, Vudroana, 1287 Odorna, 1291 Udurnya, Udurna, 1293 Vdurna, 1404 Udorna, 1736 a 1820 Udurna, 1876 Udurnica, 1892 Udvorná, 1968 Udurna (Krško, 2008). Krško uvádza názor Šmilauera, podľa ktorého meno Udorná pochádza z adj. dvorná (resp. z predl. u + adj. dvorná). Verbič (2010) odvodzuje názov Udoriná z psl. *dorъ (< *dьrati), z čoho je strus. dorъ a rus. dial. dor = pôda vyčistená (od drevín L.B.) pre oranie. Daľ (1978) má pri slove dorъ významy: rúbaň, čistina, oráčina, žiarovisko, čomu zodpovedá slovenský laz. Podľa výkladu Verbiča (2010) by názvu Udoriná zodpovedal náš Lazný potok. Povodie Udorinej však leží v horách a nie je vhodné na poľnohospodárske využívanie. Veľký rusko-slovenský slovník z roku 1960 má pri slovesách udráť, udiráť významy: ujsť, utekať, ufujazdiť, zdúchnuť. Daľ (1980) má pri týchto slovesách významy: odtrhnúť, oddrapiť. So slovesami udráť a udiráť je príbuzne prídavné meno udórčivyj - náchylný odtrhávať časti niečoho. Daľ (1980) cituje vetu: Рѣчка удóрчива (удóристая) по веснамъ яры подмываетъ. Ruské slovo jar má význam strmý svah alebo breh, úžľabina, roklina, výmoľ. Potoky Udoriná a Udorná sú pomenované podľa výmoľov a strží tvoriacich sa pri prudkom topení snehu na jar a pri silných lejakoch. Voda odiera, podmýva ich brehy. Ruské slovesá udráť, udiráť majú význam: 1. odtrhnúť, oddrapiť, 2. ujsť, utekať. Hydronymá Drietoma, Udoriná, Udorná odvodzujeme od staršieho významu odtrhnúť, oddrapiť. Krajčovič (2008) dal pri Drietome prednosť významu utekať. Rovnakú etymológiu ako Udoriná a Udorná má zrejme aj spišský potok Odorica. Ruským slovesám udráť, udiráť je príbuzné slovinské udréti s významom prelomiť sa, prevaliť sa, pretrhnúť sa (ľad. mraky, hrádza), prepadnúť sa (zem). So slovesom udréti súvisia podstatné mená udòr a udorína.
Na strednom Slovensku pri Lovinobani leží obec Uderiná, s historickými názvami 1467 Wdarnya, 1469 Wdwarnya, Wdornya, 1808 Udornya, Uderna, Udeřina, Udorna, 1920 Uderiná. V chotári obce sú názvy Uderinky a Veľká Uderiná. Podobne ako pri potoku Udorná aj meno Uderinej sa zvykne odvodzovať zo slova dvor, maď. udvar. Meno obce má však zrejme podobnú motiváciu ako potoky Udoriná a Udorná a dolina Udorina. Je pomenovaná podľa výmoľov a prepadnutých, poklesnutých miest v teréne. Po slovinsky udorína je miesto, kde terén poklesol a vznikli priehlbiny. Rovnaký význam má slovo udrtina. Udòr je, prielom, strž, priehlbeň, vymleté miesto. Priehlbiny mohla vytvoriť voda, prípadne boli výsledkom banskej činnosti v stredoveku.
Do tejto skupiny miestnych názvov asi patrí aj vrch Udrina (652 m) v Strážovských vrchoch. Na vrchole bolo staroveké hradisko chránené z jednej strany prudkými skalnými zrázmi a z druhej priekopami a valmi. Staroveké hradisko bolo aj nad obcou Uderiná. Motivácia v tomto prípade nie je celkom jasná. Mohli to byť napríklad priekopy okolo hradiska, dnes čiastočne zasypané.
Вербич С.: Словацька гідронімія як об´экт етимологічного аналізу. In: Lexika slovenskej onymie. Bratislava, 2010.
Даль B.:Толковый словарь живого великорусского языка I. Москва, 1978.Дaль B.: Толковый словарь живого великорусского языка IV. Москва, 1980.
Шапошников А. К.: Этимологические заметки на полях "Hydronymia povodia Nitry". In: Lexika slovenskej onymie. Bratislava, 2010.
Hladký J.: Hydronymia povodia Nitry. Trnava, 2004.
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (10), Kultúra slova, 2008, 42(4): 223-229.
Krško J.: Hydronymia povodia Hrona. Banská Bystrica, 2008.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Sičáková Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov, 1996.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha - Bratislava, 1932.
Uhlár V.: Vihorlat a Vičoma/Vyčoma v ľudovej etymológii. Slovenská reč, 1981, 46(5): 298-302.
Varsik B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, 1990.
streda 4. mája 2011
Etymológia slova hrochoť a miestneho názvu Hrochoť
V monografii obce Hrochoť sú uvedené názory dvoch autorov na pôvod mena obce (Ďurková, 1997) . Podľa V.Šmilauera je názov Hrochoť nejasný, podľa P.Bujnáka je názov slovenský (slovanský) a súvisí so slovom kruchoť, t.j. čo sa mrví, čo je krehké, to znamená v prvom rade tenký ľad, dalej drobné skaly, cestu a zem nimi pokrytú. Kroch i kruch podľa Slovníka slovenských nárečí znamená: 1. kus ľadu, kryha 2. kus niečoho podobný hrude. Krušiť sa znamená drobiť sa, lámať sa, krušina je rozdrobené skálie. Iný názor má Krajčovič (2009), podľa ktorého názov Hrochoť súvisí s praskavým zvukom po švihaní bičmi pastierov pri pasení dobytku. Hrochot má byť hlučný, ostrý zvuk spôsobený plieskaním pastierskeho biča, údermi alebo chôdzou po ľade.
Hrochot v slovenčine znamená hukot, podľa Kálala (1924) i chrochtanie. Slovo je všeslovanské: rus., bulh. gróchot, ukr. gróchit, poľ., mac. grochot, s.-ch. grȍhot, sln. grohot, s významom hukot, rachot alebo chichot, rehot. Po rumunsky grohăí je chrochtať, grohotí znamená rachotiť, rútiť sa (o kameňoch na svahu alebo hnaných vodou). Ruské a ukrajinské gróchot znamená aj rešeto, riečicu. S.-ch.grȍhot má aj ďalší význam: kamenistá pôda. Grohotljika je piesčitá pôda premiešaná kameňmi a štrkom. V Rumunsku grohot i grohotíş je hromada kameňov, sutina alebo štrk. V slovenčine sa hrochoť interpretuje ako zamrznutá, hrboľatá zem, resp. blato, obyčajne na ceste. Jánošík a Jóna (1946) majú dva významy: zamrznuté blato s nerovným povrchom; čo má tvrdý, drapľavý povrch. Slovník slovenského jazyka I. cituje vetu z Hviezdoslava : Voz drgľoval po štrku, po hrochoti. V Nevoľnom pri spracovaní konopí zmäknuté byle prestierali na hrochoť (kamenná suť). Hrochoť teda znamená aj drobné kamene: štrk, suť.
Machek (1971) považuje sloveso hrochati za zvukomalebné. Hrochtať podľa Jánošíka a Jónu (1946) znamená vydávať zvuk. Aj východoslovanské gróchot = rešeto, riečica z súvisí so zvukom vydávaným pri osievaní a triedení sypkých materiálov. Hrochoť je teda zvukomalebné slovo, nesúvisiace s drobením, mrvením ani s hrboľmi na ceste ale s hrochtaním, chrochtaním, teda hukotom, hrmotom, rachotom pri chodení po suti, štrku alebo zamrznutom blate. Je to podobná motivácia ako pri štrku, ktorého pomenovanie súvisí so slovesom štrkať. Hrochoť má teda meno podľa výskytu kamenných sutí v chotári obce.
Slovo hrochoť je často využínané v geografických názvoch najmä na Balkáne. Grohot je planina v Slovinsku a takéto meno má aj niekoľko vrchov v Bosne a Hercegovine i v Macedónsku. V Bosne a Hercegovine je to aj názov doliny a ľudského sídla. V Rumunsku je rieka Grohot a početné vrchy majú meno: Grohot, Grohotiş, Grohotişul i Grohoţel. Podobne i ľudské sídla majú meno Grohot, Grohoţel i Grohoţele. Podľa Iordana (1963) sú tieto mená motivované hromadami kameňov, suťami a štrkom. Na Slovensku je na východ od obce aj vrch Hrochoť. Neďaleko Hrochote sú vrchy Hrochôtka (1282 Horhagberch) v k.ú. Čerín a Malá Hrochôtka v k.ú. H. Mičiná. V katastri obce Sebedražie je chotárny názov Chrochôtka (Mjartan, 1924). Západne od obce Čebovce tečie Cerínsky, inak i Višňovský potok. Jeho paralelným názvom je Hrochoť. Meno Hrochoť má i mokraď na tomto potoku a časť chotára Čeboviec. Slovo hrochoť je zaznačené na hornom Považí, Orave, Gemeri i Honte, geografické názvy s ním spojené sú najmä v širšom okolí Zvolena.
V listine z r. 1281 sa spomína Hurhudpotoka, čo je dolná časť potoka Vrbovok v povodí Ipľa. V ďalšej časti listiny sa spomína sicco potok, secundum siccum potok a tercium siccum Hurhud, quod vulgo Ogren. Šmilauer (1932) čítal Hurhud ako Chruchoť. Etymológia názvu mu nebola jasná, pričom nepredpokladal súvislosť medzi menami potoka Chruchoť a obce Hrochoť. V časti Krupinskej planiny, kde sa vlieva Vrbovok do Litavy nemá časť potokov vodu po celý rok. Takéto potoky mávajú často meno Suchý (lat. siccus). V čase sucha sú ich korytá pokryté kameňmi, štrkom a pieskom (hrochoť, *kruchoť), čo mohlo motivovať ich pomenovanie. Po 13. storočí sa meno potoka zapisovalo nasledovne: 1308 Hurhud, 1471 Harhot, 1868 Chrochod, 1871 Chrochod, Chruchod, Churchod, 1875-76 Chruchoď, 1900 Chruchod, 1935 Chruchoď, Chruchod, 1965, 1969, 1993 Churchoď (Majtán, Žigo, 1999). Popri potoku má aj časť chotára meno: 1868 Chrochod, 1868 Chruchod 1871 Churchod, 1993 Churchoď. Majtán a Zigo (1999) používajú názvy Churchoď a Chruchoď, ktoré hodnotia ako významovo nepriezračné. Stredoveký, maďarizovaný názov Churchoď používajú aj ochranári a poľovníci. Bujnák (1927) zistil, že miestni slovenskí obyvatelia používajú názov Chruchoť. Keď si porovnáme historické názvy potoka Chruchoť a obce Hrochoť: 1424 Horhagh, 1479 Horhagh aliter Chrochot, 1507 Rochod, 1521 Hrochott, 1527 Rochota, 1786 Hrochot, 1863-1913 Horhát, 1920 Chrochot, 1927 Hrochoť je zrejmé, že obidva majú rovnaké východiská. K týmto dvom môžeme pridať aj potok a chotárny názov Hrochoť v neďalekých Čebovciach. Už Bujnák (1927) písal, že tieto lokality sú pomenované podľa drobného skália alebo tenkého ľadu, s čím možno súhlasiť. Jeho etymológia vychádza zo stsl. kruch-, kr
ъšiti a slk. *kruchoť, krušiť s motiváciou čo je krehké, čo sa mrví. Alternatívou je etymológia vychádzajúca zo slov hrochoť, hrochtať, chrochtať, s motiváciou čo pri dotyku a pohybe vydáva zvuk.
V spomínanej listine z r. 1281 sa spomína Hurhud, quod vulgo Ogren. Názov Ogren by sa dal vysvetliť z koreňa grn-, hrn- s významom hrnúť, hromadiť. Mac. grne znamená hromadiť, sch. gȓnuti znamená zhrnúť. Po slovinsky ogreníti, ogrénem je ohrnúť, osypať (osuti). Východiskom je stsl. ogrenǫti, ogrъnǫti s významom odvrhnúť, s ohľadom na slovinské ogreníti zrejme aj odhrnúť. Pod slovom ogren sa mohol rozumieť, náplav ("náhrn"), násyp, hromada štrku a piesku v koryte vyschnutého potoka.
Bujnák, P.: Maďarské horh a slovenské hrochoť. Sborník Matice slovenskej 1927, 5 (1-2): 65-72.
Ďurková, M.: Zo stredovekých dejín obce Hrochoť. In: Hrochoť - vrchárske srdce Podpoľania. Hrochoť, 1997.
Iordan, I.: Toponimia romînească. Bucureţi, 1963.
Jánošík, A., Jóna, E.: Slovník spisovného jazyka slovenského. Martin, 1946.
Kálal, M.: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica, 1924.
Krajčovič, R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (15). Kultúra slova 2009 43 (3): 154-162.
Machek, V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Majtán, M., Žigo, P.: Hydronymia povodia Ipľa. Bratislava, 1999.
Mjartan, J.: Sebedražie. Sborník Matice slovenskej 1924, 2(1): 17-38.
Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Slovník slovenského jazyka I. Bratislava, 1959. Slovník slovenských nárečí I. Bratislava, 1994.
Hrochot v slovenčine znamená hukot, podľa Kálala (1924) i chrochtanie. Slovo je všeslovanské: rus., bulh. gróchot, ukr. gróchit, poľ., mac. grochot, s.-ch. grȍhot, sln. grohot, s významom hukot, rachot alebo chichot, rehot. Po rumunsky grohăí je chrochtať, grohotí znamená rachotiť, rútiť sa (o kameňoch na svahu alebo hnaných vodou). Ruské a ukrajinské gróchot znamená aj rešeto, riečicu. S.-ch.grȍhot má aj ďalší význam: kamenistá pôda. Grohotljika je piesčitá pôda premiešaná kameňmi a štrkom. V Rumunsku grohot i grohotíş je hromada kameňov, sutina alebo štrk. V slovenčine sa hrochoť interpretuje ako zamrznutá, hrboľatá zem, resp. blato, obyčajne na ceste. Jánošík a Jóna (1946) majú dva významy: zamrznuté blato s nerovným povrchom; čo má tvrdý, drapľavý povrch. Slovník slovenského jazyka I. cituje vetu z Hviezdoslava : Voz drgľoval po štrku, po hrochoti. V Nevoľnom pri spracovaní konopí zmäknuté byle prestierali na hrochoť (kamenná suť). Hrochoť teda znamená aj drobné kamene: štrk, suť.
Machek (1971) považuje sloveso hrochati za zvukomalebné. Hrochtať podľa Jánošíka a Jónu (1946) znamená vydávať zvuk. Aj východoslovanské gróchot = rešeto, riečica z súvisí so zvukom vydávaným pri osievaní a triedení sypkých materiálov. Hrochoť je teda zvukomalebné slovo, nesúvisiace s drobením, mrvením ani s hrboľmi na ceste ale s hrochtaním, chrochtaním, teda hukotom, hrmotom, rachotom pri chodení po suti, štrku alebo zamrznutom blate. Je to podobná motivácia ako pri štrku, ktorého pomenovanie súvisí so slovesom štrkať. Hrochoť má teda meno podľa výskytu kamenných sutí v chotári obce.
Slovo hrochoť je často využínané v geografických názvoch najmä na Balkáne. Grohot je planina v Slovinsku a takéto meno má aj niekoľko vrchov v Bosne a Hercegovine i v Macedónsku. V Bosne a Hercegovine je to aj názov doliny a ľudského sídla. V Rumunsku je rieka Grohot a početné vrchy majú meno: Grohot, Grohotiş, Grohotişul i Grohoţel. Podobne i ľudské sídla majú meno Grohot, Grohoţel i Grohoţele. Podľa Iordana (1963) sú tieto mená motivované hromadami kameňov, suťami a štrkom. Na Slovensku je na východ od obce aj vrch Hrochoť. Neďaleko Hrochote sú vrchy Hrochôtka (1282 Horhagberch) v k.ú. Čerín a Malá Hrochôtka v k.ú. H. Mičiná. V katastri obce Sebedražie je chotárny názov Chrochôtka (Mjartan, 1924). Západne od obce Čebovce tečie Cerínsky, inak i Višňovský potok. Jeho paralelným názvom je Hrochoť. Meno Hrochoť má i mokraď na tomto potoku a časť chotára Čeboviec. Slovo hrochoť je zaznačené na hornom Považí, Orave, Gemeri i Honte, geografické názvy s ním spojené sú najmä v širšom okolí Zvolena.
V listine z r. 1281 sa spomína Hurhudpotoka, čo je dolná časť potoka Vrbovok v povodí Ipľa. V ďalšej časti listiny sa spomína sicco potok, secundum siccum potok a tercium siccum Hurhud, quod vulgo Ogren. Šmilauer (1932) čítal Hurhud ako Chruchoť. Etymológia názvu mu nebola jasná, pričom nepredpokladal súvislosť medzi menami potoka Chruchoť a obce Hrochoť. V časti Krupinskej planiny, kde sa vlieva Vrbovok do Litavy nemá časť potokov vodu po celý rok. Takéto potoky mávajú často meno Suchý (lat. siccus). V čase sucha sú ich korytá pokryté kameňmi, štrkom a pieskom (hrochoť, *kruchoť), čo mohlo motivovať ich pomenovanie. Po 13. storočí sa meno potoka zapisovalo nasledovne: 1308 Hurhud, 1471 Harhot, 1868 Chrochod, 1871 Chrochod, Chruchod, Churchod, 1875-76 Chruchoď, 1900 Chruchod, 1935 Chruchoď, Chruchod, 1965, 1969, 1993 Churchoď (Majtán, Žigo, 1999). Popri potoku má aj časť chotára meno: 1868 Chrochod, 1868 Chruchod 1871 Churchod, 1993 Churchoď. Majtán a Zigo (1999) používajú názvy Churchoď a Chruchoď, ktoré hodnotia ako významovo nepriezračné. Stredoveký, maďarizovaný názov Churchoď používajú aj ochranári a poľovníci. Bujnák (1927) zistil, že miestni slovenskí obyvatelia používajú názov Chruchoť. Keď si porovnáme historické názvy potoka Chruchoť a obce Hrochoť: 1424 Horhagh, 1479 Horhagh aliter Chrochot, 1507 Rochod, 1521 Hrochott, 1527 Rochota, 1786 Hrochot, 1863-1913 Horhát, 1920 Chrochot, 1927 Hrochoť je zrejmé, že obidva majú rovnaké východiská. K týmto dvom môžeme pridať aj potok a chotárny názov Hrochoť v neďalekých Čebovciach. Už Bujnák (1927) písal, že tieto lokality sú pomenované podľa drobného skália alebo tenkého ľadu, s čím možno súhlasiť. Jeho etymológia vychádza zo stsl. kruch-, kr
ъšiti a slk. *kruchoť, krušiť s motiváciou čo je krehké, čo sa mrví. Alternatívou je etymológia vychádzajúca zo slov hrochoť, hrochtať, chrochtať, s motiváciou čo pri dotyku a pohybe vydáva zvuk.
V spomínanej listine z r. 1281 sa spomína Hurhud, quod vulgo Ogren. Názov Ogren by sa dal vysvetliť z koreňa grn-, hrn- s významom hrnúť, hromadiť. Mac. grne znamená hromadiť, sch. gȓnuti znamená zhrnúť. Po slovinsky ogreníti, ogrénem je ohrnúť, osypať (osuti). Východiskom je stsl. ogrenǫti, ogrъnǫti s významom odvrhnúť, s ohľadom na slovinské ogreníti zrejme aj odhrnúť. Pod slovom ogren sa mohol rozumieť, náplav ("náhrn"), násyp, hromada štrku a piesku v koryte vyschnutého potoka.
Bujnák, P.: Maďarské horh a slovenské hrochoť. Sborník Matice slovenskej 1927, 5 (1-2): 65-72.
Ďurková, M.: Zo stredovekých dejín obce Hrochoť. In: Hrochoť - vrchárske srdce Podpoľania. Hrochoť, 1997.
Iordan, I.: Toponimia romînească. Bucureţi, 1963.
Jánošík, A., Jóna, E.: Slovník spisovného jazyka slovenského. Martin, 1946.
Kálal, M.: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica, 1924.
Krajčovič, R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (15). Kultúra slova 2009 43 (3): 154-162.
Machek, V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Majtán, M., Žigo, P.: Hydronymia povodia Ipľa. Bratislava, 1999.
Mjartan, J.: Sebedražie. Sborník Matice slovenskej 1924, 2(1): 17-38.
Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Slovník slovenského jazyka I. Bratislava, 1959. Slovník slovenských nárečí I. Bratislava, 1994.
Pôvod hydronyma Galamia
Galamia je potok prameniaci nad obcou Kleňany a ústiaci do Ipľa pri Balogu nad Ipľom. Majtán a Žigo (1999) uvádzajú tieto historické názvy: 1260 riv. Holumna, 1351 fl. Galanya, 1423 fl. Galanya, 1486 fl. Chalamia, 1871 Galomia patak, 1935 Galamia, 1965 Galamia, 1977 Galomia, 1991 Galamia, Galomia. Názvy Galomia (Galamia) nie sú podľa nich jasné a názov Holumná azda súvisí so slovom holohumnica (>holumnica). Podľa Šmilauera (1932) sú presné znenie a etymológia neznáme. Pomer mien Holumna : Galanya a Galamia : Kelenye (Kleňany) je nejasný.
Pôvod hydronyma Galamia je zvukomalebný a vychádza z ie. koreňov *gel-, *gol-*gal-, ktoré sú v slovách spojených s vydávaním zvuku. V slovanských jazykoch je to psl. gъlkъ, stsl. glъkъ, bul. glъč, stpoľ. giełk, sln., rus. dial. golk, slk. hluk a psl. golsъ, stsl. glasъ, rus. gólos, sln. glás, slk. hlas. Zo slova galásъ (hlas, šum, krik) odvodzuje Daľ (1978) slovesá galániť, galáčiť, galášiť, s významom kričať, vrieskať, hulákať. Vasmer (1964) sloveso galániť = hlasno sa smiať odvodzuje od gáliť = smiať sa. V ruštine golosíť znamená revať, kvíliť a podobný význam má aj sloveso galdéť. Po srbochorvátsky galamiti je hulákať, šumieť, galáma je hluk, šum a galámdžija je ten kto kričí, reve. Slovník slovenských nárečí uvádza slovesá galatovať a halačiť, s významom hlučne sa zabávať. Príkladmi v neslovanských jazykoch sú: gael. galan = šum, galanach = hlučný, sthnem., stangl. galan = spievať, kymr. galw, angl. call, stisl. kalla = volať, nem. gellen, hol. gillen, gálmen, isl. gjalla = zvučať, kričať, dán. gale, šv. gala = kikiríkať, kukať, krákať, kričať. Strednoírske glám (angl. clamour) = krik, lomoz vychádza z protokeltského *glaxsma. Pôvodné meno potoka bolo asi *Galamná, s významom Hlučná, Hlasná, Šumiaca a pod. Názov bol motivovaný hučaním vody v kaňonovitom koryte s menšími vodopádmi nad obcou Kleňany.
Uvedené ie. korene sú časté aj pri menách vtákov s výrazným hlasom. Lat. gallus a lot. gailis je kohút, nem. Nachtigall je slávik, gael. callag je potápka, strir. gall je labuť. Po lotyšsky gulkstet je kričať (pri vtákoch) a gulbis je labuť. V slovanských jazykoch bul. galún, sch. galić je havran, rus. a ukr. gálka, gálica, bul. gálica, sch. galica je kavka. Vasmer (1964) vysvetľuje slovo gálka z psl. *
galъ = čierny. Sch. galičast je čierny, galin je čierny kôň, vraník. Psl. *galъ súvisí s lat. galla, nem. Galle, čo je po rusky černiľnyj orech, slk. hálka, dubienka, z ktorej sa vyrábalo čierne farbivo. Čajka sa povie po macedónsky galeb, po srbochorvátsky galéb i gȁleb. Pri rovnakom koreni gal- má čajka bielu, havran a kavka čiernu farbu, spoločný pre tieto vtáky je krikľavý hlas. Podobné je to aj s holubom, ktorého etymológia nie je dostatočne objasnená a jeho meno sa najčastejšie odvodzuje od farby jeho peria. Po rusky je to gólubь, po slovinsky golób, latinsky columba, gaelsky calman, colm. Po slovinsky gólčáti znamená hrkútať (sln. golk = hluk). Uvažovať by sa teda mohlo aj o zvukomalebnom pôvode mena týchto vtákov.
Názov Galamia je starobylý a vznikol ešte pred zmenou g na h v slovenčine, teda pred 12. storočím. Názov sa zachoval v maďarskom prostredí , pretože staromaďarské kmene sa v Poiplí usadili už v 10. storočí, teda v prvej fáze obsadzovania územia. Na východ od Galamie sú obce Vinica, maď. Nyek a Kosihy nad Ipľom, maď. Ipolykeszi, pomenované podľa strážnych posádok kmeňov Nyék a Keszi. Zrejme od počiatku obývali Maďari rovinnú časť Ipeľskej kotliny a Slováci boli väčšinou vytlačení do predhorí Krupinskej planiny. Slovenské osídlenie mala aj obec Kleňany, nad ktorou pramení Galamia. Pri ohraničovaní jej chotára v roku 1260 bol potok zapísaný s h: in capite rivuli Holumna. Neskoršie zápisy už boli v pôvodnom tvare, ktorý tu našli Maďari pred 12.storočím, teda s g na začiatku mena.
Zaujímavý je zápis fl. Chalamia z roku 1486, ktorý sa zhoduje so stredovekými menami obce Čalomija: 1244 Chalamia, 1260 Cholomia, 1332 Salomia, 1373 Chalampnia, 1405 Naghchalamya. Podobnosť je aj medzi názvom Holumna a Chalampnia, čo možno čítať ako *Chalamnia, resp. *Chalamna. Spomenúť treba aj zápisy: 1786 Nagy Cschalumina a 1808 Welká Cžalumina. Pôvodná Čalomija ležala okolo románskeho kostola (nedávno archeologicky preskúmanéno) severne od Veľkej Čalomije , no v dôsledku zhoršených hydrologických pomerov sa ešte v stredoveku časť obyvateľov premiestnila na juh k Ipľu (Veľká Čalomija) a časť na východ (Malá Čalomija) (Antolov, 2003). Súvislosť medzi potokom Galamia a obcou Čalomija je nejasná. Obec je od ústia potoka vzdialená 11 km na východ a oddeľuje ich Veľký potok a dve obce: Balog nad Ipľom a Kosihy nad Ipľom. Problematická je aj zmena koreňa gal- (hol-) na čal-.
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка 1. Москва, 1978.
Фасмер М.: Єтимологический словарь русского языка I. Москва, 1964.
Antolov P.: Veľká Čalomija - pozoruhodnosti. Komárno, 2003.
Majtán M., Žigo P.: Hydronymia povodia Ipľa. Bratislava, 1999.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha-Bratislava, 1932.
Slovník slovenských nárečí. Bratislava, 1994.
Pôvod hydronyma Galamia je zvukomalebný a vychádza z ie. koreňov *gel-, *gol-*gal-, ktoré sú v slovách spojených s vydávaním zvuku. V slovanských jazykoch je to psl. gъlkъ, stsl. glъkъ, bul. glъč, stpoľ. giełk, sln., rus. dial. golk, slk. hluk a psl. golsъ, stsl. glasъ, rus. gólos, sln. glás, slk. hlas. Zo slova galásъ (hlas, šum, krik) odvodzuje Daľ (1978) slovesá galániť, galáčiť, galášiť, s významom kričať, vrieskať, hulákať. Vasmer (1964) sloveso galániť = hlasno sa smiať odvodzuje od gáliť = smiať sa. V ruštine golosíť znamená revať, kvíliť a podobný význam má aj sloveso galdéť. Po srbochorvátsky galamiti je hulákať, šumieť, galáma je hluk, šum a galámdžija je ten kto kričí, reve. Slovník slovenských nárečí uvádza slovesá galatovať a halačiť, s významom hlučne sa zabávať. Príkladmi v neslovanských jazykoch sú: gael. galan = šum, galanach = hlučný, sthnem., stangl. galan = spievať, kymr. galw, angl. call, stisl. kalla = volať, nem. gellen, hol. gillen, gálmen, isl. gjalla = zvučať, kričať, dán. gale, šv. gala = kikiríkať, kukať, krákať, kričať. Strednoírske glám (angl. clamour) = krik, lomoz vychádza z protokeltského *glaxsma. Pôvodné meno potoka bolo asi *Galamná, s významom Hlučná, Hlasná, Šumiaca a pod. Názov bol motivovaný hučaním vody v kaňonovitom koryte s menšími vodopádmi nad obcou Kleňany.
Uvedené ie. korene sú časté aj pri menách vtákov s výrazným hlasom. Lat. gallus a lot. gailis je kohút, nem. Nachtigall je slávik, gael. callag je potápka, strir. gall je labuť. Po lotyšsky gulkstet je kričať (pri vtákoch) a gulbis je labuť. V slovanských jazykoch bul. galún, sch. galić je havran, rus. a ukr. gálka, gálica, bul. gálica, sch. galica je kavka. Vasmer (1964) vysvetľuje slovo gálka z psl. *
galъ = čierny. Sch. galičast je čierny, galin je čierny kôň, vraník. Psl. *galъ súvisí s lat. galla, nem. Galle, čo je po rusky černiľnyj orech, slk. hálka, dubienka, z ktorej sa vyrábalo čierne farbivo. Čajka sa povie po macedónsky galeb, po srbochorvátsky galéb i gȁleb. Pri rovnakom koreni gal- má čajka bielu, havran a kavka čiernu farbu, spoločný pre tieto vtáky je krikľavý hlas. Podobné je to aj s holubom, ktorého etymológia nie je dostatočne objasnená a jeho meno sa najčastejšie odvodzuje od farby jeho peria. Po rusky je to gólubь, po slovinsky golób, latinsky columba, gaelsky calman, colm. Po slovinsky gólčáti znamená hrkútať (sln. golk = hluk). Uvažovať by sa teda mohlo aj o zvukomalebnom pôvode mena týchto vtákov.
Názov Galamia je starobylý a vznikol ešte pred zmenou g na h v slovenčine, teda pred 12. storočím. Názov sa zachoval v maďarskom prostredí , pretože staromaďarské kmene sa v Poiplí usadili už v 10. storočí, teda v prvej fáze obsadzovania územia. Na východ od Galamie sú obce Vinica, maď. Nyek a Kosihy nad Ipľom, maď. Ipolykeszi, pomenované podľa strážnych posádok kmeňov Nyék a Keszi. Zrejme od počiatku obývali Maďari rovinnú časť Ipeľskej kotliny a Slováci boli väčšinou vytlačení do predhorí Krupinskej planiny. Slovenské osídlenie mala aj obec Kleňany, nad ktorou pramení Galamia. Pri ohraničovaní jej chotára v roku 1260 bol potok zapísaný s h: in capite rivuli Holumna. Neskoršie zápisy už boli v pôvodnom tvare, ktorý tu našli Maďari pred 12.storočím, teda s g na začiatku mena.
Zaujímavý je zápis fl. Chalamia z roku 1486, ktorý sa zhoduje so stredovekými menami obce Čalomija: 1244 Chalamia, 1260 Cholomia, 1332 Salomia, 1373 Chalampnia, 1405 Naghchalamya. Podobnosť je aj medzi názvom Holumna a Chalampnia, čo možno čítať ako *Chalamnia, resp. *Chalamna. Spomenúť treba aj zápisy: 1786 Nagy Cschalumina a 1808 Welká Cžalumina. Pôvodná Čalomija ležala okolo románskeho kostola (nedávno archeologicky preskúmanéno) severne od Veľkej Čalomije , no v dôsledku zhoršených hydrologických pomerov sa ešte v stredoveku časť obyvateľov premiestnila na juh k Ipľu (Veľká Čalomija) a časť na východ (Malá Čalomija) (Antolov, 2003). Súvislosť medzi potokom Galamia a obcou Čalomija je nejasná. Obec je od ústia potoka vzdialená 11 km na východ a oddeľuje ich Veľký potok a dve obce: Balog nad Ipľom a Kosihy nad Ipľom. Problematická je aj zmena koreňa gal- (hol-) na čal-.
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка 1. Москва, 1978.
Фасмер М.: Єтимологический словарь русского языка I. Москва, 1964.
Antolov P.: Veľká Čalomija - pozoruhodnosti. Komárno, 2003.
Majtán M., Žigo P.: Hydronymia povodia Ipľa. Bratislava, 1999.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha-Bratislava, 1932.
Slovník slovenských nárečí. Bratislava, 1994.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)