Lopúch väčší (Arctium lappa) je rastlina s veľkými listami. Jeho plody s háčikmi sa zachytávajú na odeve ľudí a srsti zvierat. Je bežne rozšírený od nížin po horské pásmo. Lopúch bol motiváciou pre viaceré toponymá na Slovensku. Lopušné Pažite tvorili pôvodne dve obce: Lopušná, 1598 Lapussina, 1658 Lapusna a Pažite, 1662 Pazittje. Vrch Lopušná je v Nízkych Javorníkoch, Veľkej Fatre a Muránskej planine, Lopušná dolina je južne od Svitu i v Malej Fatre. Lopúch dal meno aj viacerým potokom. Mená potokov Lopušná a Do Lopušnej v povodí Turca odvodzuje Krško (2003) od lopúcha. Pri potokoch Lopušná v povodí Váhu a Lopušný, inak i Vadičovský potok v povodí Kysuce uvádzajú Krško (2011), resp. Krško, Velička (2011) aj vedecký názov rodu – lopúch (Arctium). Do tretice, pri potoku Lopušné v povodí Hrona uvádza Krško (2008) aj druhové meno – lopúch väčší (Arctium lappa). V slovenských nárečiach sa pod lopúchom rozumie nielen rod lopúch (Arctium) ale aj deväťsil (Petasites). Pod malým, resp. horkým lopúchom sa rozumel podbeľ (Tussilago). Dva významy fytonyma lopúch (Arctium i Petasites) uvádza aj Historický slovník slovenského jazyka II. Kálal (1924) pod lopúchom rozumel len deväťsil. Slovník slovenských nárečí uvádza pod heslom lopúch len rod lopúch (Arctium) a podbeľ (Tussilago), deväťsil chýba. V prípade spomínaných horských potokov i ďalších toponymách sa pod lopúchom určite rozumel deväťsil (Petasites) a nie lopúch (Arctium). Deväťsil tvorí v údoliach horských potokov súvislé zapojené porasty.
Kálal M. Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica, 1924.
Krško J.: Hydronymia povodia Turca. Banská Bystrica, 2003.
Krško J.: Hydronymia povodia Hrona. Banská Bystrica, 2008.
Krško J.: Hydronymia horného povodia Váhu (od povodia Rajčianky po prameň Váhu). Banská Bystrica, 2011.
Krško J., Velička D.: Hydronymia povodia Kysuce. Banská Bystrica, 2011.
Historický slovník slovenského jazyka II. Bratislava, 1992.
Slovník slovenských nárečí II. Bratislava, 2006.
pondelok 3. júna 2013
štvrtok 4. apríla 2013
Etymológia fytonyma imelo a Mistel (Viscum)
Imelo biele (Viscum album) je poloparazitická rastlina rastúca v korunách stromov. Vodu a živiny odoberá svojmu hostiteľovi, jej zelené listy sú však schopné fotosyntézy. Imelo si najviac vážili Kelti, pre ktorých to bola posvätná rastlina. Podľa Camerona (1883) jej mená ako gael. a ír. uile-ice, ír. uile iceach, kymr. oll-iach, uchelwydd, uchelfar majú význam univerzálny liek. Latinské vīscum znamená 1. imelo, 2. lep na vtáky, vīscōsus je lepkavý. Grécke ίξός je plod imela i lep z neho. Latinské i grécke meno imela súvisí s využívaním jeho plodov na výrobu lepidla na vtáky. Kluge (2002) o názve Mistel, čo je imelo po nemecky píše: „mhd. mistel m., ahd. mistil, as. mistil m. Aus germ. *mistilō f. „Mistel“, auch in anord. mistilteinn m., ae. mistel m (?). Wohl Lautvariante zu der lat. Entsprechung viscum n., auch gr. ixós m.; also *mihs-tlo-.“ V anglickom mistletoe druhá časť -toe znamená konár, pôvod prvej časi – mistle je neznámy. Falk a Thorp (1960) odvodzujú slovo Mistel z nem. Mist, germ. *mista- „hnoj, trus“. Vychádzajú z toho, že vtáky živiace sa plodmi imela roznášajú jeho semená trusom. Takáto etymológia však predpokladá, že Germáni najprv spoznali mechanizmus prenášania semien rastliny a až potom jej dali meno. Podľa Vasmera (1971) sa pôvod názvu imelo hľadá v rôznej chuti jej plodov: stind. amlás, amblás „kyslý“, alb. ëmblë „sladký“, tëmblë „žlč“, lat. amārus „horký“, sthn. ampfaro „štiav“. Obsah plodov imela je lepivý, preto by ich sotva niekto jedol. Machek (1954) píše: „Preslova věta „původ jména národního neznámý“ platí dosud. Brückner měl za to, že to slovo patří ke jmu, jmouti (*jьmǫ, *jęti), protože ze jmélí dělali lep na jímání, chytání ptáků.“ V novšej práci (Machek, 1971) autor píše, že slovo je asi „praevropské“. Novšie Rejzek (2001) píše, slovo je asi z ie. slovného základu *em- „brať, chytať“ (jmout). Motiváciou môže byť parazitický spôsob života rastliny či fakt, že z jej bobúľ sa vyrábal lep na vtáky.
Názov imelo je všeslovanský: slk. dial. omela, omelie, omelo, omaľja, omeľja, jemelo, jemalo, mel, emelo, čes. amala, bleskové koště, čarodějná metla, čertovo koště, dubové mejlí, emelo, gmejlí, hromová metla, hímelí, hýmelí, jamela, jemalo, jemela, jemelí, jímelí, jmel, jmelí, melé, mílí, mel, omejlí, omela, omelie, omelo (Rystonová, 2007), poľ. jemioła, hluž. jemjélina, dluž. jémjélina, jémjoł, cartowe chožyšćo, rus. oméla, ukr. iméla, oméla, čortove pomelo, namelina, rus. oméla, bul. ìmel, sch. ìmela, mèla, sln. oméla, csl. imela. Príbuzné je aj pomenovanie imela v baltských jazykoch: lit. ãmalas, lot. amuols, amuls, āmals.
Ometlo je slamená, brezová alebo čečinová metla na dlhej rúčke na vymetanie pekárskej pece. Jeho ľudové názvy sú omel, omelo, omolo, omälo, omielce, čes. pometlo, poľ. pomiotło, sln. ométalnica, ométalo, rus., ukr. pomeló. Východiskom je sloveso miesť, stsl. mesti, rus., ukr. mestí, brus. mescь, poľ. mieść, hluž. mjeść, dluž. mjasć, sln., sch. mésti a príbuzné slovesá ako je omiesť, poometať, pozametať, rus. pomestí, sch. pomèsti, pòmesti, omèsti, sln. pomêsti, omêsti, mac. pomete a pod. Z psl. mesti je aj metla, rus. metlá, dem. metëlka, ukr. mitlá, poľ. miotła, sln. métla, sch. mètla, bul. metlà, psl. *metьla. Rastliny imela pripomínajú metlu, pomelo, omelo, preto v slovanských jazykoch je motiváciou tohto fytonyma podobnosť s metlou. Vyjadrujú to aj ľudové mená: čes. čarodějná metla, hromová metla, čertovo koště, bleskové koště (čes. koště = metla), dluž. cartowe chozyšćo (dluž. chozyšćo = metla), ukr. čortove pomeló. Rastliny imela v korunách stromov pripomínajú čarovníky, čo sú zhluky vetvičiek pripomínajúce vtáčie hniezda. Tieto deformácie drevín spôsobujú choroby alebo sú fyziologického pôvodu. Čarovníkom, ktoré pripomínajú imelo sa hovorí aj hromová, čes. čarodějná metla. Ruské veďmino pomeló , angl. witch broom, nem. Hexenbesen je bosorkina metla. V Nemecku sa miestami hovorí Hexenbesen čarovníku aj imelu.
Podľa metly a jej slovných derivátov je pomenovaných veľa rastlín. Metlina (panicula) je zložený strapec a tento typ súkvetia má veľa rastlín, predovšetkým trávy. Slovo metla je vo fytonyme metlica, čes. metlice (Deschampsia), rus. metlíca, poľ. miotła – metlička (Apera), metluška, čes. metlička (Avenella), čes. dial. metlovník, metlovka – prútnatec metlovitý (Sarothamnus scoparius), metla zlatá – zlatobyľ obyčajná (Solidago virgaurea), metlice šedivá (Corynephorus canescens), metlice vlašská – mätonoh mnohokvetý (Lolium multiflorum), metlice francouská (Arrhenatherum elatius), bul. díva metlà – vres obyčajný (Calluna vulgaris), metlíka – 1. breza (Betula), 2. nevädza (Centaurea), metlíčina – nevädza poľná (Centaurea cyanus), sln. metlíka, sch. mètlika – palina (Artemisia), rus. dial. metljúk (Agrostis), metlika (Poa), ukr. dial. mitlá (Artemisia annua) a iné. Tieto mená rastlín sú odvodené od metly, meno imela (omela) je odvodené od metly na vymetanie chlebovej pece, t.j. ometla > omela a pometla > pomela. V slovenských nárečiach sa aj čečina a chvoja určená na výrobu ometla volala omelo, omelie, omelina.
Výsledkom predchádzajúcej analýzy je, že meno imela je motivované podobnosťou s ometlom, omelom, pometlom, pomelom, metlou a pod. Staršie sú názvy omelo, omela, mladšie je imelo, jemelo, jmelí. V inom svetle sa teraz ukazujú nemecké slová Mist a Mistel. Kluge (2002) spája apelatívum Mist s germ. *meig-a- a so slovesami: stind. méhati, gr. ὀμείχω, lat. mingere, stlit. mỹžti a sch. mížati s významom vylučovať moč, močiť. Nemecké Mist a holandské mest sa do slovenčiny prekladá ako hnoj, trus. Iné pomenovanie trusu je slk. výmet, čes. výmět, rus. pomët, poľ. pomiot a to isté znamená aj litovské méšlas a lotyšské mēsli. Tieto slová súvisia so stsl. mesti s významom metať, vrhať a lit. mèsti, lot. mest znamenajúcimi to isté. Nemecké Mist má aj ďalšie významy: smeť, smetie a smetisko. Aj tieto slová sú odvodené zo stsl. slovesa mesti, ale s významom miesť, zametať, zmetať, čes. smetati, smítati, smétati. Srbochorvátske pòmet je 1. odpad, 2. potrat. Vysúvaniu, vytláčaniu „vyvrhnutiu“ klasu z pošvy posledného listu obilnín sa hovorí metanie (klasenie). Slovo Mist súvisí s pôvodným významom slovesa mesti „metať, vrhať“. Názov imela – Mistel, germ. *mihs-tlo-, *mistilō f. súvisí tiež so slovesom mesti, v tomto prípade s významom „miesť, zametať“ a jeho derivátmi metla, mitla, pometlo, ometlo, pomelo, omelo. Podobnosť omela (metly) s poloparazitickou rastlinou Viscum album bolo motiváciou fytonyma imelo i nem. Mistel. Machek (1954) predpokladá, že imelo má balto-slovanský pôvod. Litovské mèsti a lotyšské mest znamená len metať, vrhať, nie zametať.
Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка III. Москва, 1971.
Cameron J.: Gaelic names of plants. Edinburgh and London, 1883.
Falk H.S. a Torp A.: Norwegisch-Dänisches etymologisches Wörterbuch. Oslo & Bergen, 1960.
Kluge F.: Etymologisches Wörterbuch der deutschen Sprache. Berlin – New York, 2002.
Machek V.: Česká a slovenská jména rostlin. Praha, 1954.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.
Rystonová I.: Průvodce lidovými názvy rostlin. Praha, 2007.
Názov imelo je všeslovanský: slk. dial. omela, omelie, omelo, omaľja, omeľja, jemelo, jemalo, mel, emelo, čes. amala, bleskové koště, čarodějná metla, čertovo koště, dubové mejlí, emelo, gmejlí, hromová metla, hímelí, hýmelí, jamela, jemalo, jemela, jemelí, jímelí, jmel, jmelí, melé, mílí, mel, omejlí, omela, omelie, omelo (Rystonová, 2007), poľ. jemioła, hluž. jemjélina, dluž. jémjélina, jémjoł, cartowe chožyšćo, rus. oméla, ukr. iméla, oméla, čortove pomelo, namelina, rus. oméla, bul. ìmel, sch. ìmela, mèla, sln. oméla, csl. imela. Príbuzné je aj pomenovanie imela v baltských jazykoch: lit. ãmalas, lot. amuols, amuls, āmals.
Ometlo je slamená, brezová alebo čečinová metla na dlhej rúčke na vymetanie pekárskej pece. Jeho ľudové názvy sú omel, omelo, omolo, omälo, omielce, čes. pometlo, poľ. pomiotło, sln. ométalnica, ométalo, rus., ukr. pomeló. Východiskom je sloveso miesť, stsl. mesti, rus., ukr. mestí, brus. mescь, poľ. mieść, hluž. mjeść, dluž. mjasć, sln., sch. mésti a príbuzné slovesá ako je omiesť, poometať, pozametať, rus. pomestí, sch. pomèsti, pòmesti, omèsti, sln. pomêsti, omêsti, mac. pomete a pod. Z psl. mesti je aj metla, rus. metlá, dem. metëlka, ukr. mitlá, poľ. miotła, sln. métla, sch. mètla, bul. metlà, psl. *metьla. Rastliny imela pripomínajú metlu, pomelo, omelo, preto v slovanských jazykoch je motiváciou tohto fytonyma podobnosť s metlou. Vyjadrujú to aj ľudové mená: čes. čarodějná metla, hromová metla, čertovo koště, bleskové koště (čes. koště = metla), dluž. cartowe chozyšćo (dluž. chozyšćo = metla), ukr. čortove pomeló. Rastliny imela v korunách stromov pripomínajú čarovníky, čo sú zhluky vetvičiek pripomínajúce vtáčie hniezda. Tieto deformácie drevín spôsobujú choroby alebo sú fyziologického pôvodu. Čarovníkom, ktoré pripomínajú imelo sa hovorí aj hromová, čes. čarodějná metla. Ruské veďmino pomeló , angl. witch broom, nem. Hexenbesen je bosorkina metla. V Nemecku sa miestami hovorí Hexenbesen čarovníku aj imelu.
Podľa metly a jej slovných derivátov je pomenovaných veľa rastlín. Metlina (panicula) je zložený strapec a tento typ súkvetia má veľa rastlín, predovšetkým trávy. Slovo metla je vo fytonyme metlica, čes. metlice (Deschampsia), rus. metlíca, poľ. miotła – metlička (Apera), metluška, čes. metlička (Avenella), čes. dial. metlovník, metlovka – prútnatec metlovitý (Sarothamnus scoparius), metla zlatá – zlatobyľ obyčajná (Solidago virgaurea), metlice šedivá (Corynephorus canescens), metlice vlašská – mätonoh mnohokvetý (Lolium multiflorum), metlice francouská (Arrhenatherum elatius), bul. díva metlà – vres obyčajný (Calluna vulgaris), metlíka – 1. breza (Betula), 2. nevädza (Centaurea), metlíčina – nevädza poľná (Centaurea cyanus), sln. metlíka, sch. mètlika – palina (Artemisia), rus. dial. metljúk (Agrostis), metlika (Poa), ukr. dial. mitlá (Artemisia annua) a iné. Tieto mená rastlín sú odvodené od metly, meno imela (omela) je odvodené od metly na vymetanie chlebovej pece, t.j. ometla > omela a pometla > pomela. V slovenských nárečiach sa aj čečina a chvoja určená na výrobu ometla volala omelo, omelie, omelina.
Výsledkom predchádzajúcej analýzy je, že meno imela je motivované podobnosťou s ometlom, omelom, pometlom, pomelom, metlou a pod. Staršie sú názvy omelo, omela, mladšie je imelo, jemelo, jmelí. V inom svetle sa teraz ukazujú nemecké slová Mist a Mistel. Kluge (2002) spája apelatívum Mist s germ. *meig-a- a so slovesami: stind. méhati, gr. ὀμείχω, lat. mingere, stlit. mỹžti a sch. mížati s významom vylučovať moč, močiť. Nemecké Mist a holandské mest sa do slovenčiny prekladá ako hnoj, trus. Iné pomenovanie trusu je slk. výmet, čes. výmět, rus. pomët, poľ. pomiot a to isté znamená aj litovské méšlas a lotyšské mēsli. Tieto slová súvisia so stsl. mesti s významom metať, vrhať a lit. mèsti, lot. mest znamenajúcimi to isté. Nemecké Mist má aj ďalšie významy: smeť, smetie a smetisko. Aj tieto slová sú odvodené zo stsl. slovesa mesti, ale s významom miesť, zametať, zmetať, čes. smetati, smítati, smétati. Srbochorvátske pòmet je 1. odpad, 2. potrat. Vysúvaniu, vytláčaniu „vyvrhnutiu“ klasu z pošvy posledného listu obilnín sa hovorí metanie (klasenie). Slovo Mist súvisí s pôvodným významom slovesa mesti „metať, vrhať“. Názov imela – Mistel, germ. *mihs-tlo-, *mistilō f. súvisí tiež so slovesom mesti, v tomto prípade s významom „miesť, zametať“ a jeho derivátmi metla, mitla, pometlo, ometlo, pomelo, omelo. Podobnosť omela (metly) s poloparazitickou rastlinou Viscum album bolo motiváciou fytonyma imelo i nem. Mistel. Machek (1954) predpokladá, že imelo má balto-slovanský pôvod. Litovské mèsti a lotyšské mest znamená len metať, vrhať, nie zametať.
Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка III. Москва, 1971.
Cameron J.: Gaelic names of plants. Edinburgh and London, 1883.
Falk H.S. a Torp A.: Norwegisch-Dänisches etymologisches Wörterbuch. Oslo & Bergen, 1960.
Kluge F.: Etymologisches Wörterbuch der deutschen Sprache. Berlin – New York, 2002.
Machek V.: Česká a slovenská jména rostlin. Praha, 1954.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.
Rystonová I.: Průvodce lidovými názvy rostlin. Praha, 2007.
štvrtok 28. marca 2013
Motivácia pomenovania fytonyma bukvica (Betonica)
Betonika lekárska (Betonica officinalis) sa v literatúre často uvádza aj pod latinským menom Stachys officinalis. Jej všeslovanské meno je bukvica, slk. dial. bukvica, bukva, čes. bukvice, bukovice, bukva, bukvín, stčes. bukvicě, poľ. bukwica, bukwa, bugwica, hluž. bukwica, ukr. bukva, bukvicja, bukovica, bukovnik, buk-trava, bukivka, rus. búkvica, búkovica, bukovina, sln. búkvica, bókvica, sch. bukvica, bokvica. Meno bukvica majú aj iné druhy rastlín, sch. bukva, bokva, bukvica a bokvica je skoroceľ (Plantago), marulka (Calamintha), čistec (Stachys) a hlaváč (Scabiosa), mac. bukvica a bul. bukovica je skoroceľ (Plantago), čes. bukvice bílá, slk. bukva, bukvica biela a rus. búkvica bélaja je prvosienka (Primula). Historický slovník slovenského jazyka má pri hesle bukovica veroniku obyčajnú (Veronica chamaedrys). Je možné, že toto meno mala aj veronika klasnatá (V. spicata). Po rusky búkvica lesnaja je čistec lesný (Stachys silvatica) a búkvica ruskaja je zbehovec plazivý (Ajuga reptans). Na druhej strane má betonika lekárska aj iné mená, napr. ukr. gašnik, diman, zolotnik, šalfej polevoj, babka, dedik, jakivka, sorokozub, starovina, konuper, chorv. jetrnjak, čistac, ranjak, ranka, serpač, srpec, bul. ranlíst, rošòvina atď.
O motivácii fytonyma bukvica Machek (1954) píše: „Dosud jediný pokus o výklad jejího jména je u Rostafińského; že prý je od buk, poněvadž má listí na okraji srstnaté podobně jako buk. Zdá se, že je možno tomu přisvědčiti“. Tento názor cituje bez pripomienok aj Bezlaj (1977). Ten istý autor (Machek, 1971) o niekoľko rokov uvádza: „Bukvice je velmi vážená rostlina léčivá. Ale vědomost o její léčivosti přišla k nám snad z ciziny, a tedy i jméno je snad ze střlat. betonica: cizí slovo bylo mnohonásobně a pronikavě změněno, nakonec přichýleno – bukvice má listí na okraji ostnaté jako buk – k domácímu slovu pro plod buku“. Objasnenie pôvodu fytonyma bukvica podobnosťou listov buka a betoniky neobstojí hlavne z dôvodov botanických. Machek často hľadá pôvod slovanských mien rastlín a živočíchov v neslovanských, najmä praeurópskych jazykoch. Objasniť zmenu betonica > bukvica by však bola príliš komplikovaná a autor sa ju ani nepokúsil naznačiť. O názve bukvice (bílá), čo je prvosienka (Primula) M. Krobotová píše: „Název bukvice vychází zřejmě z toho, že listy petrklíče jsou na okraji srstnaté jako plody buku“. Ani toto prirovnanie plodov buka a listov prvosienky nezodpovedá realite a vychádza len z predstáv jazykovedcov. Biela bukvica má svoje meno najskôr prenesené z betoniky, ktorá sa volá aj červená bukvica.
Rodové meno Stachys má grécky pôvod, pričom στάχυς je: 1. obilný klas, 2. bot. čistec. Súkvetie klas majú nielen obilniny ale aj skoroceľ i viaceré vstavačovité a hluchavkovité rastliny, okrem iných aj betonika (bukvica). Meno rodu Stachys je teda motivované typom súkvetia tejto rastliny, ktorým je klas. Starí Slovania našli podobnosť medzi súkvetím betoniky (bukvice) a plodom buka lesného (Fagus silvatica), ktorým je bukvica. Bukvice sú trojboké nažky, v čase dozrievania ukryté v čiaškach (cupula) zložených zo štyroch cípov. Povrch čiašky je pokrytý početnými, na konci zahnutými tuhými ostňami a mäkkými riedkymi chlpmi. Čiašku má napríklad aj gaštan (Castanea) a dub (Quercus). Meno bukvice (Betonica) je motivované tvarom neotvorenej čiašky buka lesného, ktorá sa podobá súkvetiu (klasu) betoniky na počiatku kvitnutia. Meno bukvica majú aj skoroceľ, marulka, čistec, hlaváč a iné rastliny, pričom motivácia je rovnaká. Objasnenie pôvodu fytonyma bukvica je veľmi jednoduché, priezračné a nevyžaduje krkolomné linguistické konštrukcie.
Bezlaj F.: Etimološki slovar slevenskego jezika I. Ljubljana, 1977.
Krobotová M.: O slovech a slovních spojeních. kcjl.upol.cz/krobotova/aktuality.doc
Machek V.: Česká a slovenská jména rostlin. Praha, 1954.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Historický slovník slovenského jazyka I. Bratislava, 1991.
O motivácii fytonyma bukvica Machek (1954) píše: „Dosud jediný pokus o výklad jejího jména je u Rostafińského; že prý je od buk, poněvadž má listí na okraji srstnaté podobně jako buk. Zdá se, že je možno tomu přisvědčiti“. Tento názor cituje bez pripomienok aj Bezlaj (1977). Ten istý autor (Machek, 1971) o niekoľko rokov uvádza: „Bukvice je velmi vážená rostlina léčivá. Ale vědomost o její léčivosti přišla k nám snad z ciziny, a tedy i jméno je snad ze střlat. betonica: cizí slovo bylo mnohonásobně a pronikavě změněno, nakonec přichýleno – bukvice má listí na okraji ostnaté jako buk – k domácímu slovu pro plod buku“. Objasnenie pôvodu fytonyma bukvica podobnosťou listov buka a betoniky neobstojí hlavne z dôvodov botanických. Machek často hľadá pôvod slovanských mien rastlín a živočíchov v neslovanských, najmä praeurópskych jazykoch. Objasniť zmenu betonica > bukvica by však bola príliš komplikovaná a autor sa ju ani nepokúsil naznačiť. O názve bukvice (bílá), čo je prvosienka (Primula) M. Krobotová píše: „Název bukvice vychází zřejmě z toho, že listy petrklíče jsou na okraji srstnaté jako plody buku“. Ani toto prirovnanie plodov buka a listov prvosienky nezodpovedá realite a vychádza len z predstáv jazykovedcov. Biela bukvica má svoje meno najskôr prenesené z betoniky, ktorá sa volá aj červená bukvica.
Rodové meno Stachys má grécky pôvod, pričom στάχυς je: 1. obilný klas, 2. bot. čistec. Súkvetie klas majú nielen obilniny ale aj skoroceľ i viaceré vstavačovité a hluchavkovité rastliny, okrem iných aj betonika (bukvica). Meno rodu Stachys je teda motivované typom súkvetia tejto rastliny, ktorým je klas. Starí Slovania našli podobnosť medzi súkvetím betoniky (bukvice) a plodom buka lesného (Fagus silvatica), ktorým je bukvica. Bukvice sú trojboké nažky, v čase dozrievania ukryté v čiaškach (cupula) zložených zo štyroch cípov. Povrch čiašky je pokrytý početnými, na konci zahnutými tuhými ostňami a mäkkými riedkymi chlpmi. Čiašku má napríklad aj gaštan (Castanea) a dub (Quercus). Meno bukvice (Betonica) je motivované tvarom neotvorenej čiašky buka lesného, ktorá sa podobá súkvetiu (klasu) betoniky na počiatku kvitnutia. Meno bukvica majú aj skoroceľ, marulka, čistec, hlaváč a iné rastliny, pričom motivácia je rovnaká. Objasnenie pôvodu fytonyma bukvica je veľmi jednoduché, priezračné a nevyžaduje krkolomné linguistické konštrukcie.
Bezlaj F.: Etimološki slovar slevenskego jezika I. Ljubljana, 1977.
Krobotová M.: O slovech a slovních spojeních. kcjl.upol.cz/krobotova/aktuality.doc
Machek V.: Česká a slovenská jména rostlin. Praha, 1954.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Historický slovník slovenského jazyka I. Bratislava, 1991.
piatok 22. marca 2013
Pôvod fytonyma rešetliak (Rhamnus)
Rešetliak prečisťujúci (Rhamnus cathartica L.) je stredne veľký ker s nepravidelnou korunou. Konáre sú protistojné, na konci spravidla otŕnené. Listy sú oválne, kvety nenápadné, plody majú veľkosť hrachu, zrelé sú čiernej farby. Vo viacerých jazykoch je rešetliak pomenovaný podľa tŕňov na konci konárov, napr. angl. buckthorn, nem. Kreutzdorn, Wegdorn, hol. wegedoorn, dán. vrietorn, maď. varjútövis benge, tal. spin cervino, špan. espína cervína, rum. spinul cerbului, rus. krušína koljúčaja, pridoróžnaja iglá, gael. ramh droighionin a pod. Meno rodu Rhamnus je z gr. ῥάμυος „druh pichľavého kra“. Plody rešetliaka sú nejedlé, preto sú ponechávané pre živočíchy, napr. sch. pàsji dren, pàsjakovina, sln. čistilna kozja češnja, čes. psí jahůdky, vlčí třešně, nem. Hirschdorn a iné.
Slovenskému rešetliaku zodpovedá čes. řešetlák, stpoľ. rzeszecina, rzeszenica, trzȩsiecina a dluž. rašeśin a raśešyna. Machek (1954) uvádza dva názory na pôvod týchto mien 1. z rešetliaka sa vyrábali rešetá (Rostafiński), 2. súvisí so stslov. rěšiti = uvolňovať, rozpúšťať, vzhľadom na prečisťujúce účinky jeho plodov (Polívka). Macheka nepresvedčil ani jeden z výkladov. Podľa neho je slovo pravdepodobne cudzie, asi orientálne, ale prameň nepozná.
Ruské sloveso razrešíť má významy: 1. dovoliť, povoliť niečo 2. rozriešiť, vyriešiť 3. rozviazať 4. uvoľniť, oslobodiť 5. oslobodiť, zbaviť od niečoho. Po srbo-chorvátsky réšiti se znamená zbaviť sa koho, čoho, rešénje je 1. riešenie 2. rozhodnutie 3. zbavenie. Slovinské reševáti znamená zbavovať, vyslobodzovať, zachraňovať od čoho, reševálec je osloboditeľ, záchranca, spasiteľ. Východiskom je stsl. рѣшати, рѣшити (lat. solvere) „uvolniť, odviazať, spustiť, vyslobodiť“. Využitie uvedených slov vo fytonyme rešetliak súvisí s laxatívnymi účinkami jeho plodov. To potvrduje aj latinské druhové meno cathartica (z gr. καθαρτικός), t.j. čistiaci, prečisťujúci. Túto vlastnosť vyjadruje aj bulh. slabítelna zъrníka (slabítelen = preháňavý, prečisťujúci), sln. čistilna kozja češnja, nem. Purgierwegdorn, Purgierkirche (Purgiermittel = preháňadlo), fr. nerprun purgatif. Východiskom je lat. pūrgo, -āre „očisťovať, oslobodzovať“. Polívkov názor, že meno rešetliaka súvisí s jeho laxatívnymi účinkami je zrejme správny a pôvod fytonyma je slovanský.
Machek V.: Česká a slovenská jména rostlin. Praha, 1954.
Slovenskému rešetliaku zodpovedá čes. řešetlák, stpoľ. rzeszecina, rzeszenica, trzȩsiecina a dluž. rašeśin a raśešyna. Machek (1954) uvádza dva názory na pôvod týchto mien 1. z rešetliaka sa vyrábali rešetá (Rostafiński), 2. súvisí so stslov. rěšiti = uvolňovať, rozpúšťať, vzhľadom na prečisťujúce účinky jeho plodov (Polívka). Macheka nepresvedčil ani jeden z výkladov. Podľa neho je slovo pravdepodobne cudzie, asi orientálne, ale prameň nepozná.
Ruské sloveso razrešíť má významy: 1. dovoliť, povoliť niečo 2. rozriešiť, vyriešiť 3. rozviazať 4. uvoľniť, oslobodiť 5. oslobodiť, zbaviť od niečoho. Po srbo-chorvátsky réšiti se znamená zbaviť sa koho, čoho, rešénje je 1. riešenie 2. rozhodnutie 3. zbavenie. Slovinské reševáti znamená zbavovať, vyslobodzovať, zachraňovať od čoho, reševálec je osloboditeľ, záchranca, spasiteľ. Východiskom je stsl. рѣшати, рѣшити (lat. solvere) „uvolniť, odviazať, spustiť, vyslobodiť“. Využitie uvedených slov vo fytonyme rešetliak súvisí s laxatívnymi účinkami jeho plodov. To potvrduje aj latinské druhové meno cathartica (z gr. καθαρτικός), t.j. čistiaci, prečisťujúci. Túto vlastnosť vyjadruje aj bulh. slabítelna zъrníka (slabítelen = preháňavý, prečisťujúci), sln. čistilna kozja češnja, nem. Purgierwegdorn, Purgierkirche (Purgiermittel = preháňadlo), fr. nerprun purgatif. Východiskom je lat. pūrgo, -āre „očisťovať, oslobodzovať“. Polívkov názor, že meno rešetliaka súvisí s jeho laxatívnymi účinkami je zrejme správny a pôvod fytonyma je slovanský.
Machek V.: Česká a slovenská jména rostlin. Praha, 1954.
O fytonyme kaška
Kaška, podobne ako ziabor nie je meno jedného druhu alebo rodu rastlín ale sú takto pomenované rastliny patriace do viacerých čeľadí. Na časti západného a stredného Slovenska sa pod kaškou najčastejšie rozumie prvosienka jarná (Primula veris) a vo vyšších polohách zrejme aj prvosienka vyššia (P. elatior). Iné mená tohto druhu sú káška, kašička, kaštica, kaštička a gaška. Machek (1954) sem zaraďuje aj rus. gásnik a gášnik. V ruštine i ukrajinčine tieto názvy patria aj betonike lekárskej (Betonica officinalis). Pôvod mena kaška (Primula) považuje Machek za nejasný. Zo Slovenska je známa aj ťuríča (turíčna) kaška, čo je konvalinka voňavá (Convallaria majalis) a pod menom kaška, kašička sa uvádza aj kvet bazy čiernej (Sambucus nigra).
V starej češtine kaška bol kvet bazy čiernej „flos sambuci“. V súčasnej češtine kaška i kašice je prvosienka jarná, košička i kašička je žerušnica lúčna (Cardamine pratensis), kašička je nezábudka močiarna (Myosotis palustris) a nezábudka riedkokvetá (M.sparsiflora), kašinec je púpava lekárska (Taraxacum officinale) a kaška je pastierska kapsička (Capsella bursa-pastoris). Pastierska kapsička je aj ukr. káška a sln. kášica. Lyžičník lekársky (Cochlearia officinalis) sa povie srb. kašikara, sch. kàšica, kašíčac i kašíčak. Meno káška majú viaceré rastliny v ruštine a ukrajinčine. Je to napr. rus. myší chvost obyčajný (Achillea millefolium), ľaničník siaty (Camelina sativa), vinič (Vitis), rus. a ukr. túžobník (Filipendula), ukr. lipkavec pravý (Galium verum), žerušnica (Cardamine), tarica turkestanská (Alyssum turkestanicum), rus. i ukr. kášnik je šedivka sivá (Berteroa incana), rus. kaškará je rododendron (Rhododendron chrysanthum). Meno káška majú v ruštine a ukrajinčine aj viaceré druhy ďateliny (Trifolium).
Machek (1954) píše: „Slovanské jméno kaša, čes. kaše, znamenalo původně nikoli jistý polotuhý pokrm, ale jáhly nebo krupici (tak v nářečích dosud na Moravě a na Slovensku). Kaška jsou tedy „jáhličky“ nebo „krupice“, čímž se myslí přehojná drobná semínka této byliny (pastierska kapsička). Daľ 1979), ktorého slovník je výkladový, nie etymologický píše, že meno kaška majú rastliny s veľkým počtom drobných kvietkov a púčikov. Historický slovník slovenského jazyka uvádza pri hesle kaša niekoľko významov: 1. obité alebo nahrubo zomleté (šupky zbavené) zrno niektorých kultúrnych plodín, 2. polotuhé jedlo z takto upraveného zrna, 3. hmota podobná kaši, 4. plody prosa siateho (proso sa nazýva aj žltá kaša). Mlyny sa v minulosti delili na kašné (výroba krúpov) a múčne (výroba múky). Po srbochorvátsky kašìčara je vodný mlyn. Je pravdepodobnejšie že fytonymum kaška je motivované podobnosťou kvetných púčikov s krúpmi, krúpkami i krupicou a nie početnosťou semien ako to uvádza Machek. Drobným krúpom sa veľmi podobajú biele púčiky na súkvetiach bazy čiernej, túžobníka, mnohých kapustovitých rastlín, lipkavcov i konvalinky. Aj hlávky ďateliny sú zložené z veľkého počtu drobných kvietkov (od bielych až po rôzne odtiene červenej), no podobnosť s krúpami nie je taká zjavná. Ešte problematickejšie je to pri našej prvosienke. Meno bolo buď prenesené z iného rastlinného druhu alebo je odvodené od žltej farby kvetov (proso sa nazývalo aj žltá kaša). České meno kašinec „púpava“ je najpravdepodobnejšie prenesené z prvosienky.
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка II. Москва, 1979.
Machek V.: Česká a slovenská jména rostlin. Praha, 1954.
Historický slovník slovenského jazyka II. Bratislava, 1992.
V starej češtine kaška bol kvet bazy čiernej „flos sambuci“. V súčasnej češtine kaška i kašice je prvosienka jarná, košička i kašička je žerušnica lúčna (Cardamine pratensis), kašička je nezábudka močiarna (Myosotis palustris) a nezábudka riedkokvetá (M.sparsiflora), kašinec je púpava lekárska (Taraxacum officinale) a kaška je pastierska kapsička (Capsella bursa-pastoris). Pastierska kapsička je aj ukr. káška a sln. kášica. Lyžičník lekársky (Cochlearia officinalis) sa povie srb. kašikara, sch. kàšica, kašíčac i kašíčak. Meno káška majú viaceré rastliny v ruštine a ukrajinčine. Je to napr. rus. myší chvost obyčajný (Achillea millefolium), ľaničník siaty (Camelina sativa), vinič (Vitis), rus. a ukr. túžobník (Filipendula), ukr. lipkavec pravý (Galium verum), žerušnica (Cardamine), tarica turkestanská (Alyssum turkestanicum), rus. i ukr. kášnik je šedivka sivá (Berteroa incana), rus. kaškará je rododendron (Rhododendron chrysanthum). Meno káška majú v ruštine a ukrajinčine aj viaceré druhy ďateliny (Trifolium).
Machek (1954) píše: „Slovanské jméno kaša, čes. kaše, znamenalo původně nikoli jistý polotuhý pokrm, ale jáhly nebo krupici (tak v nářečích dosud na Moravě a na Slovensku). Kaška jsou tedy „jáhličky“ nebo „krupice“, čímž se myslí přehojná drobná semínka této byliny (pastierska kapsička). Daľ 1979), ktorého slovník je výkladový, nie etymologický píše, že meno kaška majú rastliny s veľkým počtom drobných kvietkov a púčikov. Historický slovník slovenského jazyka uvádza pri hesle kaša niekoľko významov: 1. obité alebo nahrubo zomleté (šupky zbavené) zrno niektorých kultúrnych plodín, 2. polotuhé jedlo z takto upraveného zrna, 3. hmota podobná kaši, 4. plody prosa siateho (proso sa nazýva aj žltá kaša). Mlyny sa v minulosti delili na kašné (výroba krúpov) a múčne (výroba múky). Po srbochorvátsky kašìčara je vodný mlyn. Je pravdepodobnejšie že fytonymum kaška je motivované podobnosťou kvetných púčikov s krúpmi, krúpkami i krupicou a nie početnosťou semien ako to uvádza Machek. Drobným krúpom sa veľmi podobajú biele púčiky na súkvetiach bazy čiernej, túžobníka, mnohých kapustovitých rastlín, lipkavcov i konvalinky. Aj hlávky ďateliny sú zložené z veľkého počtu drobných kvietkov (od bielych až po rôzne odtiene červenej), no podobnosť s krúpami nie je taká zjavná. Ešte problematickejšie je to pri našej prvosienke. Meno bolo buď prenesené z iného rastlinného druhu alebo je odvodené od žltej farby kvetov (proso sa nazývalo aj žltá kaša). České meno kašinec „púpava“ je najpravdepodobnejšie prenesené z prvosienky.
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка II. Москва, 1979.
Machek V.: Česká a slovenská jména rostlin. Praha, 1954.
Historický slovník slovenského jazyka II. Bratislava, 1992.
streda 13. marca 2013
Etymológia fytonyma siripútka (Viburnum lantana)
Kalina sipútková (Viburnum lantana) je stredne veľký ker s oválnymi listami a krémovobielymi kvetmi. Plody sú najprv zelené, potom červené a celkom zrelé sú čierne. Jej ľudové mená sú siripútka, siripôtka, serepútka, serapútka i serypútka. Machek (1954) považuje ich pôvod za nejasný. Prvá časť názvu sir-/ser- vychádza z csl. сѣръ, rus. séryj, ukr. sírij, sln. sér, sérast „sivý, šedivý“ a s tým súvisí aj sln. seréti „šedivieť“ a sérec „človek so sivou hlavou“. Slovenské adj. šerý znamená skôr tmavý. Motiváciou sú listy pokryté na spodnej strane sivobielymi chĺpkami. Jemné chĺpky sú aj na mladých výhonkoch. Plstnatosť listov a mladých výhonkov siripútky vyjadruje aj nem. wolliger Schneeball a sch. vȕnasta ùdikovina. Listy sú na spodnej strane akoby pomúčené, čo vyjadruje iné nemecké meno: kleiner Mehlbaum, -strauch. Mehlbaum je aj mukyňa (Sorbus aria), s rovnako pomúčenými listami.
Druhá časť -pútka súvisí so slovami pútať „viazať, spájať“, puto „1. povraz slúžiaci na sputnanie 2. spojivo“ a pútko „slučka, ktorou sa niečo upevňuje“. Táto časť fytonyma súvisí s pružnosťou a ohybnosťou prútov dreviny. Druhové meno lantana je z lat. lentus „ohybný, poddajný“. To isté vyjadrujú aj anglické mená twistwood a lithy tree, kde twist znamená splietať, zvíjať, stáčať a lithe je ohybný, pružný. To isté vyjadruje aj nemecké meno Schlingenbaum, kde Schlinge sa prekladá ako slučka, oko, pasca, poľov. pútka na jarabice a schlingen znamená: 1. vinúť, krútiť 2. viazať, pliesť. V minulosti sa prúty siripútky využívali v košikárstve a na viazanie, napr. snopov. Slovenskému menu je najbližší starý anglický názov hoarwithy, kde hoar je šedivý a withy je ohybný prút. Slovenské meno siripútka má analógie v germánskych jazykoch a motiváciou je sivá farba spodku listov a mladých výhonkov ako i ohybnosť jej prútov používaných na viazanie, pútanie.
Kalina siripútková má v slovanských jazykoch rôzne mená. Slovenská siripútka je unikátna. České meno tušalaj je umelý výtvor Presla (1823), po rusky je to gordovína, gordína, gord, po ukrajinsky gordovik i gordovína, po poľsky hordowina a hordowit. Bulhari hovoria siripútke tutuníga i bubolják, Slovinci hudíka, hudobika, dobrika i dobrovita, Chorváti a Srbi hudika, ùdika, ùdikovina, lemprika, Bosniaci hudika, udika i fudika. V nárečiach jednotlivých jazykov by sa našli i ďalšie mená. Naši jazykovedci vybrali z viacerých verzií (siripútka, siripôtka, serepútka, serapútka, serypútka) ako spisovnú formu siripútka, etymológiu tohto slova však nepoznali. Koreň sir- je bližší východoslovenským nárečiam (ukr. sírij), na strednom Slovensku by to bol skôr koreň ser- ( csl. сѣръ, sln. sér, sérast). Z možností siri-, sere-, sera- a sery- by bolo asi najvhodnejšie nedoložené sero-, porov. mená rastlín: belolist, černohlávok, sinokvet, zlatobyľ, žltohlav. V ruštine séro- i -seró je prvá časť zloženín „sivo-, šedo-“, napr. seroglázyj „sivooký“, seropesók „sivý piesok“. Podobne po ukrajinsky siroókij je sivooký a sirozém je sivozem. Druhá časť mena: -pútka je v ženskom rode, čo vyjadruje meno serapútka. V každom prípade meno tohto kra je starobylé a je v ňom zachované v súčasnej slovenčine zaniknuté adj. serý „sivý, lat. glaucus“. Z csl. сѣръ, pôvodne slk. serý je dnešné adj. šerý.
Machek V.: Česká a slovenská jména rostlin. Praha, 1954.
Druhá časť -pútka súvisí so slovami pútať „viazať, spájať“, puto „1. povraz slúžiaci na sputnanie 2. spojivo“ a pútko „slučka, ktorou sa niečo upevňuje“. Táto časť fytonyma súvisí s pružnosťou a ohybnosťou prútov dreviny. Druhové meno lantana je z lat. lentus „ohybný, poddajný“. To isté vyjadrujú aj anglické mená twistwood a lithy tree, kde twist znamená splietať, zvíjať, stáčať a lithe je ohybný, pružný. To isté vyjadruje aj nemecké meno Schlingenbaum, kde Schlinge sa prekladá ako slučka, oko, pasca, poľov. pútka na jarabice a schlingen znamená: 1. vinúť, krútiť 2. viazať, pliesť. V minulosti sa prúty siripútky využívali v košikárstve a na viazanie, napr. snopov. Slovenskému menu je najbližší starý anglický názov hoarwithy, kde hoar je šedivý a withy je ohybný prút. Slovenské meno siripútka má analógie v germánskych jazykoch a motiváciou je sivá farba spodku listov a mladých výhonkov ako i ohybnosť jej prútov používaných na viazanie, pútanie.
Kalina siripútková má v slovanských jazykoch rôzne mená. Slovenská siripútka je unikátna. České meno tušalaj je umelý výtvor Presla (1823), po rusky je to gordovína, gordína, gord, po ukrajinsky gordovik i gordovína, po poľsky hordowina a hordowit. Bulhari hovoria siripútke tutuníga i bubolják, Slovinci hudíka, hudobika, dobrika i dobrovita, Chorváti a Srbi hudika, ùdika, ùdikovina, lemprika, Bosniaci hudika, udika i fudika. V nárečiach jednotlivých jazykov by sa našli i ďalšie mená. Naši jazykovedci vybrali z viacerých verzií (siripútka, siripôtka, serepútka, serapútka, serypútka) ako spisovnú formu siripútka, etymológiu tohto slova však nepoznali. Koreň sir- je bližší východoslovenským nárečiam (ukr. sírij), na strednom Slovensku by to bol skôr koreň ser- ( csl. сѣръ, sln. sér, sérast). Z možností siri-, sere-, sera- a sery- by bolo asi najvhodnejšie nedoložené sero-, porov. mená rastlín: belolist, černohlávok, sinokvet, zlatobyľ, žltohlav. V ruštine séro- i -seró je prvá časť zloženín „sivo-, šedo-“, napr. seroglázyj „sivooký“, seropesók „sivý piesok“. Podobne po ukrajinsky siroókij je sivooký a sirozém je sivozem. Druhá časť mena: -pútka je v ženskom rode, čo vyjadruje meno serapútka. V každom prípade meno tohto kra je starobylé a je v ňom zachované v súčasnej slovenčine zaniknuté adj. serý „sivý, lat. glaucus“. Z csl. сѣръ, pôvodne slk. serý je dnešné adj. šerý.
Machek V.: Česká a slovenská jména rostlin. Praha, 1954.
Pôvod hydronyma Bocegaj
Bocegaj (11,5 km) je pravý prítok Drevenice v povodí Žitavy. Potok pramení v katastri obce Žirany, preteká severne od Kolíňan a do Drevenice sa vlieva nad obcou Malé Chrašťany. Hladký (2004) uvádza historické údaje: 1891 Gócza patak, 1937 Kolenianský potok, 1947 Góca. Od roku 1959 sa striedajú názvy Bocegaj/Bocegai, zriedkavo i Šalga. V roku 1957 sa zistili nárečové mená Bodzega, Becegaj a Bodzegaj. Podľa Hladkého názov Bocegaj vznikol z terénneho názvu Bocega porov. pôv. maďarskú grafiku Bacegai „Bocegský potok“). Etymológiu terénneho názvu Bocega ani hydronyma Bocegaj autor neuvádza.
Meno potoka Bocegaj je zložené z dvoch slov: bodza = slk. baza, dial. buoza (Sambucus) a gaj/gai = slk. háj, poľ., rus. gaj, sln. gáj.. Podoba Becegai/Bocegaj neprekvapuje, lebo v Žiranoch a Kolíňanoch žijú takmer výlučne Maďari a to zrejme už od 10. storočia. Slovo bodza vo význame baza prebrali Maďari od Slovákov a v maďarčine je doložené už od 14. storočia (Ondruš, 2004). Slovo gaj/gai, s počiatočným g v názve Bocegaj svedčí o prevzatí zo slovenčiny už pred 12. storočím. Terénny názov Bocegaj „Bazový háj“ sa môže zdať čudný, no v lužných lesoch rastú rastliny v troch poschodiach: 1. byliny 2. kry 3. stromy. V spomenutom háji mohla baza dominovať v druhom, krovinnom poschodí.
Svojrázne si vysvetľoval rôzne zápisy slova baza v slovenských miestnych názvoch Šapošnikov (2010). Názov Bocegaj vykladal ako bočný háj. Vodný kanál *Bodza, 1889 Bogya ér autor vykladal zo st.ind. bojá- „ohyb, oblúk“. Slovenské dz zapisovali Maďari ako gy „ď“, napr. Prievidza, maď. Privigye, Paludza maď. Palugya, Brodzany, maď. Brogyán a pod. Bzinský potok tečie cez obec Bzince s historickými zápismi 1390 Both, 1913 Bod. Názov Bod prirovnáva autor k nem. hydronymu Bode, s protogerm. *buð- „pôda, hlina, grunt“. Starší názov Both odvodzuje Šapošnikov z psl. *botъ (rus. botálo) „palica na plašenie rýb v riekach“. V tomto prípade th treba čítať ako c < dz a pri zápise Bod vzniklo d z ď < gy < dz. Zápisy Both a Bod treba čítať ako Bodz(a), t.j. baza. Svojsky si autor vysvetlil aj názvy Brodziansky potok a Brodzany, pričom vychádzal z historických názvov obce: 1293 Brogen, Borogen, 1295 Baragan, 1352 Bragyan, 1773 Brogyan, Brogyany. Navrhuje vychádzať z h.luž. bróžeń „stodola“ a to z psl. *boržьnь, *borgъ. Názov má byť výsledkom srbskej a chorvátskej kolonizácie. Všeobecne sa uznáva pôvod názvu Brodzany z apelatíva brod, stsl. brodъ. V starších zápisoch g a gy je za slovenské dz. Bez znalosti vplyvu maďarčiny na stredovekú uhorskú toponymiu nemožno riešiť etymológiu miestnach názvov.
Hladký J.: Hydronymia povodia Nitry. Trnava 2004.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory III. Martin 2004.
Шапошников К. А.: Этимологические заметки на полях „Hydronymia povodia Nitry“. In: Lexika slovenskej onymie. Bratislava 2010.
Meno potoka Bocegaj je zložené z dvoch slov: bodza = slk. baza, dial. buoza (Sambucus) a gaj/gai = slk. háj, poľ., rus. gaj, sln. gáj.. Podoba Becegai/Bocegaj neprekvapuje, lebo v Žiranoch a Kolíňanoch žijú takmer výlučne Maďari a to zrejme už od 10. storočia. Slovo bodza vo význame baza prebrali Maďari od Slovákov a v maďarčine je doložené už od 14. storočia (Ondruš, 2004). Slovo gaj/gai, s počiatočným g v názve Bocegaj svedčí o prevzatí zo slovenčiny už pred 12. storočím. Terénny názov Bocegaj „Bazový háj“ sa môže zdať čudný, no v lužných lesoch rastú rastliny v troch poschodiach: 1. byliny 2. kry 3. stromy. V spomenutom háji mohla baza dominovať v druhom, krovinnom poschodí.
Svojrázne si vysvetľoval rôzne zápisy slova baza v slovenských miestnych názvoch Šapošnikov (2010). Názov Bocegaj vykladal ako bočný háj. Vodný kanál *Bodza, 1889 Bogya ér autor vykladal zo st.ind. bojá- „ohyb, oblúk“. Slovenské dz zapisovali Maďari ako gy „ď“, napr. Prievidza, maď. Privigye, Paludza maď. Palugya, Brodzany, maď. Brogyán a pod. Bzinský potok tečie cez obec Bzince s historickými zápismi 1390 Both, 1913 Bod. Názov Bod prirovnáva autor k nem. hydronymu Bode, s protogerm. *buð- „pôda, hlina, grunt“. Starší názov Both odvodzuje Šapošnikov z psl. *botъ (rus. botálo) „palica na plašenie rýb v riekach“. V tomto prípade th treba čítať ako c < dz a pri zápise Bod vzniklo d z ď < gy < dz. Zápisy Both a Bod treba čítať ako Bodz(a), t.j. baza. Svojsky si autor vysvetlil aj názvy Brodziansky potok a Brodzany, pričom vychádzal z historických názvov obce: 1293 Brogen, Borogen, 1295 Baragan, 1352 Bragyan, 1773 Brogyan, Brogyany. Navrhuje vychádzať z h.luž. bróžeń „stodola“ a to z psl. *boržьnь, *borgъ. Názov má byť výsledkom srbskej a chorvátskej kolonizácie. Všeobecne sa uznáva pôvod názvu Brodzany z apelatíva brod, stsl. brodъ. V starších zápisoch g a gy je za slovenské dz. Bez znalosti vplyvu maďarčiny na stredovekú uhorskú toponymiu nemožno riešiť etymológiu miestnach názvov.
Hladký J.: Hydronymia povodia Nitry. Trnava 2004.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory III. Martin 2004.
Шапошников К. А.: Этимологические заметки на полях „Hydronymia povodia Nitry“. In: Lexika slovenskej onymie. Bratislava 2010.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)