Pomenovanie kaliny obyčajnej (Viburnum opulus) je všeslovanské, rozšírené vo všetkých slovanských jazykoch. Jej príbuzná kalina siripútková (Viburnum lantana) – siripútka má v rôznych slovanských jazykoch rôzne mená. Pomenovanie siripútka je známe len na Slovensku. Pôvod mena tohto kra je objasnený na tomto blogu v príspevku: Etymológia fytonyma siripútka /Viburnum lantana) zo dňa 13.3.2013. Prvá časť názvu: siri- súvisí s jemným sivobielym ochlpením výhonkov a spodnej strany jej listov. Druhá časť: -pútka súvisí s ohybnosťou jej mladých prútov, ktoré sa využívali v košikárstve i viazanie (pútanie) snopov. Puto je 1. reťaz, povraz, remeň, okovy a pod. slúžiace na sputnanie niekoho alebo niečoho 2. spojivo (zdrob. pútko).
Siripútka sa po rusky povie гордóвина. Daľ (1978) uvádza aj ďalšie mená: гордъ, гордина, гордóвикъ. Po ukrajinsky je to гордoвина, гордина, poľsky hordowina a hordowit. Vasmer (1964) považuje etymológiu tohto slova za nejasnú.
Vychádzať treba z ie. koreňa *ǵʰorH- „črevo“. Na prvý pohľad je toto spojenie čudné, tento koreň však v indoeurópskych jazykoch prekonal ďalší vývin. Grécke χορδή znamená črevo, ovčie črevo (na struny do hudobných nástrojov) i výrobky z čriev (klobásy, jaternice). Podobný význam má aj lat. chorda (corda): črevo, črevová struna a povrázok zo struny (používal sa na spútavanie väzňov a zajatcov). Z latinčiny prebrali slovo románske jazyky: fr. corde, cordelle, šp. cordel, port. corda, cordel a tal. còrda, s významom povraz, struna. Z francúzskeho cordelle prešlo slovo aj do germánskych jazykov: nem. Kordel, hol. koord, kardeel, angl. cord. Františkán sa po anglicky povie cordelier (nosili okolo pása povraz). V ruskej námorníckej terminológii sa používajú slová гóрдень,
гордéля, гaрдéль i кaрдéль. Sú to rôzne povrazy a laná používané pri manipulácii s lodnými plachtami. Zo slovenských nárečí poznáme slovo korda „povrázok, uzda“, sch. kôrda je povraz, mac. кордела je stuha.
Slovo гордóвина má teda rovnakú motiváciu ako sirpútka: ohybné prúty sa v minulosti používali namiesto povrazov na viazanie, spájanie, pútanie. Paralely nachádzame aj v iných jazykoch. Jedným z nemeckých mien siripútky je türkische Weide – prúty má ohybné ako vrba. Mená Rotschlinge a Wegenschlinge vychádzajú z slovesa schlingen „vinúť, krútiť, viazať a pliesť“. Schlinge je slučka, oko, pútka na jarabice. Bandstrauch naznačuje, že prúty siripútky sa používali na viazanie.
Даль В.: Толковый словарь живaго великорусского языка I. Москва, 1978.
Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка I. Москва, I964.
streda 16. septembra 2015
štvrtok 3. septembra 2015
O názve obce Častá
Obec Častá leží na južnom úpätí Malých Karpát medzi Bratislavou a Trnavou. Dnes patrí do okresu Pezinok. Jej historické mená sú:1291 Chuzthu, 1296 Chezthey 1332-35 Henricus sacerdos de Chastue, (Chastuae), 1562 Cyesthe, 1773 Czasta, 1786 Čschasta, 1808 Cžasta, 1920 Častá. Slovenskému menu Častá zodpovedá maďarské Cseszte. Názorov na pôvod mena obce je niekoľko.
Podľa Krajčoviča (2008) časta je toponymické apelatívum od ľudového čast-, s príponou -a podľa osada. Má to byť usadlosť s vyčleneným chotárom z väčšieho územného celku. Obec Častá patrila panstvu Červený Kameň, a vznikla na vyčlenenej časti jeho územia. Apelatívum časta sa v slovenských slovníkoch nenachádza a ak by v stredoveku existovalo, bolo by takýchto toponým na Slovensku viac, pretože viaceré panstvá vyčleňovali zo svojho územia chotáre nových osád a obcí. Príbuzné je stčes. částa, o ktorom Gebauer (1970) píše: tu bezpochyby rozuměno parta = pars, a částa = část, kus. Menom Császta sú v Maďarsku pomenované aj vrchy a studničky, čo hovorí v neprospech názoru Krajčoviča.
Vo svojej knihe Slovenský juh v stredoveku má Stanislav (2004) niekoľko toponým označených ako Časta, resp. Császta. Na brehu Blatenského jazera (stolica Zala) je to *Časta, 1093 villa Pilip cum portu in loco Chazta a neďaleko aj vrch Császta. V stolici Baranya je malá obec Császta, v Boršodskej stolici je samota Császta, 1477 Chasta a pri nej vrch Császta a studňa Császta kút. Na Žitnom ostrove je potok Császta (prítok Váhu). Tu je aj samota Császta melléke, potok Kis Császta ére, Császta patak (starý) a lúky Császta hátirétek. Tieto toponymá sú podľa neho odvodené od osobného mena Časta < *Čȩsta. Gebauer (1970) má vo svojom slovníku osobné mená Časta, Částa, Částek a žen. Častava. Priezviská Částa a Császta sa zachovali dodnes. Obec Častá nie je v diele Stanislava uvedená priamo, lebo leží v regióne obývanom Slovákmi. Spomína sa len ako ďalší príklad na toto toponymum. Na turistckej mape z roku 2001 v severovýchodnej časti Žitného ostrova nachádzame potoky Částa, Stará Částa a Malá Částa, samotu Částa a chotárne názvy Částa a Pri Částe.
Etymológiu Stanislava preberá aj Varsik (1984). Dubovský (1993) v monografii obce Častá píše: „Oveľa pravdepodobnejší a správnejší je výklad autorov Svobodu a Šmilauera (Místní jména v Čechách, V. s. 589), ktorí názov Častej odvodzujú od prídavného mena Častý, čo v starej slovenčine znamenalo hustý, tienistý“. Táto informácia je vymyslená, lebo v spomínanej knihe sa spomínajú len miestne mená v Čechách a nie na Slovensku. Na citovanej strane 589 autori Svoboda a Šmilauer (1960) píšu len to, že os. m. Částa vychádza z adjektívneho základu častý, pôvodne hustý. Podľa Dubovského je nemecký názov Častej: Schatmansdorf (1390 Satmania, Sathmansdorf, 1437 Schadmansdorff, 1440 Schatmanstorf, 1543 Schadmansdorff, 1562 Cyesthe alias Sathmania) odvodený od nemeckého slova Shatten – tieň, schattengeben – dávať tieň.
Slovník súčasného slovenského jazyka pri adj. častý uvádza význam: veľakrát sa vyskytujúci, opakujúci, frekventovaný. V starej češtine častý je 1. častý, häufig, frequens a 2. častý v prostoru, četný, hustý, dicht. V ruštine чáстый je 1. hustý, 2. nachádzajúci sa blízko vedľa seba, 3. rýchly, 4. častý, чáща je 1. húština, húšťava, húštie, húšť, 2. prenes. les. Rovnaký význam má aj slovo чaстинá, чащóба a чащýга. Prídavné meno častý je všeslovanské. Vasmer (1973) má rus. чáстый, ukr. чáстий, brus. чáсты, strus. чaстъ, bul. чест, sch. čêst „častý i hustý“, sln. čésto, poľ. czȩsty, hluž. časty, dluž. cesty, stsl. чѧстъ (čȩstъ), psl. * čȩstъ. Miklosich (1862-1865) má vo svojom slovníku slová чѧстa (čȩsta) a чѧстина (čȩstina), v preklade gr. βάσος, lat. fruticetum, slk. húšť, húština.
Mená obcí odvodených od osobného mena nezostávajú v slovenskom prostredí (na rozdiel od územia obývaného Maďarmi) spravidla v pôvodnom tvare a mávajú rôzne prípony, napr. Ješkova Ves, Peťovka, Štefanov, Henclová, Hendrichovce, Domadice, Demänová a pod. (výnimku tvoria obce pomenované po svätcoch). Czȩstochowa v Poľsku patrila osobe menom Czȩstoch. Častá si zachovala tvar bez prípon, čo napovedá, že má skôr inú motiváciu. Pokiaľ nie je v zakladacej listine obce uvedený pôvodný majiteľ, ťažko potvrdiť alebo vyvrátiť, že jej meno je odvodené od osobného mena. To platí aj pre terénne útvary ako sú potoky, vrchy, studničky a pod. Pre obec Častá a ďalšie spomenuté toponymá je najpravdepodobnejšou motiváciou psl. чѧстa (čȩsta) a чѧстина (čȩstina) „húštie, húština“. Podobný význam ako húštie, húština majú slová chrasť, chrašť, chriašť, chrastina, chraština, chrastie i chraštie. Od nich sú odvodené názvy obcí Chrasť nad Hornádom: 1280 Horost, 1344 Harast, Chrastince: 1290 Harastigyormoth, Chrastné: 1427 Nag Harasty a Chrašťany: 1209 Herestien a vrchy Chrasť, Chrástky, Chrasťová a Chrasťové. V slovenských pohoriach sú aj vrchy Húšťavy a Húštie, známe je i priezvisko Húšťava, resp. Húščava. Stanislav (2004) medzi miestnymi názvami odvodenými od os. m. Časta < *Čȩsta uvádza aj dva vrchy pomenované Császta. Tu by sme predpokladali skôr apelatívum čȩsta „húštie“.
Ak by sme uznali, že meno obce je odvodené od psl. чѧстa (čȩsta) „húštie“ potom je otázkou aj samotné písanie toponyma Častá. Častá je ženskou podobou adj. častý. Od prídavného mena hustý sú podstatné mená húštie a húština. Názov potoka Částa na Žitnom ostrove je oficiálne potvrdený Názvoslovnou komisiou pri Slovenskom úrade geodézie a kartografie. Toponymá na území Maďarska majú podobu Császta. Maďarský jazyk má svoje pravidlá, ktoré nie sú pre Slovákov záväzné, no ako na to poukázal Stanislav (2004), tieto miestne názvy majú slovenský pôvod a vznikli na území pôvodne obývanom Slovákmi. Aj po rusky sa húštie povie чáща [čášča]. V poslednej fáze existencie Rakúsko-Uhorska Maďari masívne pomaďarčovali slovenské miestne názvy. Po vzniku Československa boli tendencie opačné a mená obcí dostávali slovenskú podobu. Tak vznikol v roku 1920 názov Častá, ktorý sa používa dodnes. Názov má podobu prídavného mena a zrejme nebola známa jeho etymológia. Adekvátnejší by bol asi názov Částa odvovený od podstatného mena čȩsta „húštie“. Občania si na meno Častá zvykli, no určite ich zaujíma jeho pôvod.
Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка I. Москва, 1973
Gebauer J.: Slovník staročeský. Díl I [A/J]. Praha, 1970.
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (7). Kultúra slova 2008 42 (2): 89-96.
Kunetka-Beňo Š. a kol. Častá. Monografia obce. Častá, 1993.
Miklosich F.: Lexicon paleoslovenico-graeco-latinum. Vindobona, 1862-1865.
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Svoboda J. a Šmilauer V.: Místní jména v Čechách V. Praha, 1960.
Varsik B.: Z osídlenia západného a stredného Slovenska v stredoveku. Bratislava, 1984.
Geografické názvy okresu Komárno. Bratislava, 1991.
Slovník slovenských nárečí I. Bratislava, 1994.
Slovník súčasného slovenského jazyka ag. Bratislava, 2006.
Veľký rusko-slovenský slovník V. Bratislava, 1970.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I. Bratislava, 1977.
Podľa Krajčoviča (2008) časta je toponymické apelatívum od ľudového čast-, s príponou -a podľa osada. Má to byť usadlosť s vyčleneným chotárom z väčšieho územného celku. Obec Častá patrila panstvu Červený Kameň, a vznikla na vyčlenenej časti jeho územia. Apelatívum časta sa v slovenských slovníkoch nenachádza a ak by v stredoveku existovalo, bolo by takýchto toponým na Slovensku viac, pretože viaceré panstvá vyčleňovali zo svojho územia chotáre nových osád a obcí. Príbuzné je stčes. částa, o ktorom Gebauer (1970) píše: tu bezpochyby rozuměno parta = pars, a částa = část, kus. Menom Császta sú v Maďarsku pomenované aj vrchy a studničky, čo hovorí v neprospech názoru Krajčoviča.
Vo svojej knihe Slovenský juh v stredoveku má Stanislav (2004) niekoľko toponým označených ako Časta, resp. Császta. Na brehu Blatenského jazera (stolica Zala) je to *Časta, 1093 villa Pilip cum portu in loco Chazta a neďaleko aj vrch Császta. V stolici Baranya je malá obec Császta, v Boršodskej stolici je samota Császta, 1477 Chasta a pri nej vrch Császta a studňa Császta kút. Na Žitnom ostrove je potok Császta (prítok Váhu). Tu je aj samota Császta melléke, potok Kis Császta ére, Császta patak (starý) a lúky Császta hátirétek. Tieto toponymá sú podľa neho odvodené od osobného mena Časta < *Čȩsta. Gebauer (1970) má vo svojom slovníku osobné mená Časta, Částa, Částek a žen. Častava. Priezviská Částa a Császta sa zachovali dodnes. Obec Častá nie je v diele Stanislava uvedená priamo, lebo leží v regióne obývanom Slovákmi. Spomína sa len ako ďalší príklad na toto toponymum. Na turistckej mape z roku 2001 v severovýchodnej časti Žitného ostrova nachádzame potoky Částa, Stará Částa a Malá Částa, samotu Částa a chotárne názvy Částa a Pri Částe.
Etymológiu Stanislava preberá aj Varsik (1984). Dubovský (1993) v monografii obce Častá píše: „Oveľa pravdepodobnejší a správnejší je výklad autorov Svobodu a Šmilauera (Místní jména v Čechách, V. s. 589), ktorí názov Častej odvodzujú od prídavného mena Častý, čo v starej slovenčine znamenalo hustý, tienistý“. Táto informácia je vymyslená, lebo v spomínanej knihe sa spomínajú len miestne mená v Čechách a nie na Slovensku. Na citovanej strane 589 autori Svoboda a Šmilauer (1960) píšu len to, že os. m. Částa vychádza z adjektívneho základu častý, pôvodne hustý. Podľa Dubovského je nemecký názov Častej: Schatmansdorf (1390 Satmania, Sathmansdorf, 1437 Schadmansdorff, 1440 Schatmanstorf, 1543 Schadmansdorff, 1562 Cyesthe alias Sathmania) odvodený od nemeckého slova Shatten – tieň, schattengeben – dávať tieň.
Slovník súčasného slovenského jazyka pri adj. častý uvádza význam: veľakrát sa vyskytujúci, opakujúci, frekventovaný. V starej češtine častý je 1. častý, häufig, frequens a 2. častý v prostoru, četný, hustý, dicht. V ruštine чáстый je 1. hustý, 2. nachádzajúci sa blízko vedľa seba, 3. rýchly, 4. častý, чáща je 1. húština, húšťava, húštie, húšť, 2. prenes. les. Rovnaký význam má aj slovo чaстинá, чащóба a чащýга. Prídavné meno častý je všeslovanské. Vasmer (1973) má rus. чáстый, ukr. чáстий, brus. чáсты, strus. чaстъ, bul. чест, sch. čêst „častý i hustý“, sln. čésto, poľ. czȩsty, hluž. časty, dluž. cesty, stsl. чѧстъ (čȩstъ), psl. * čȩstъ. Miklosich (1862-1865) má vo svojom slovníku slová чѧстa (čȩsta) a чѧстина (čȩstina), v preklade gr. βάσος, lat. fruticetum, slk. húšť, húština.
Mená obcí odvodených od osobného mena nezostávajú v slovenskom prostredí (na rozdiel od územia obývaného Maďarmi) spravidla v pôvodnom tvare a mávajú rôzne prípony, napr. Ješkova Ves, Peťovka, Štefanov, Henclová, Hendrichovce, Domadice, Demänová a pod. (výnimku tvoria obce pomenované po svätcoch). Czȩstochowa v Poľsku patrila osobe menom Czȩstoch. Častá si zachovala tvar bez prípon, čo napovedá, že má skôr inú motiváciu. Pokiaľ nie je v zakladacej listine obce uvedený pôvodný majiteľ, ťažko potvrdiť alebo vyvrátiť, že jej meno je odvodené od osobného mena. To platí aj pre terénne útvary ako sú potoky, vrchy, studničky a pod. Pre obec Častá a ďalšie spomenuté toponymá je najpravdepodobnejšou motiváciou psl. чѧстa (čȩsta) a чѧстина (čȩstina) „húštie, húština“. Podobný význam ako húštie, húština majú slová chrasť, chrašť, chriašť, chrastina, chraština, chrastie i chraštie. Od nich sú odvodené názvy obcí Chrasť nad Hornádom: 1280 Horost, 1344 Harast, Chrastince: 1290 Harastigyormoth, Chrastné: 1427 Nag Harasty a Chrašťany: 1209 Herestien a vrchy Chrasť, Chrástky, Chrasťová a Chrasťové. V slovenských pohoriach sú aj vrchy Húšťavy a Húštie, známe je i priezvisko Húšťava, resp. Húščava. Stanislav (2004) medzi miestnymi názvami odvodenými od os. m. Časta < *Čȩsta uvádza aj dva vrchy pomenované Császta. Tu by sme predpokladali skôr apelatívum čȩsta „húštie“.
Ak by sme uznali, že meno obce je odvodené od psl. чѧстa (čȩsta) „húštie“ potom je otázkou aj samotné písanie toponyma Častá. Častá je ženskou podobou adj. častý. Od prídavného mena hustý sú podstatné mená húštie a húština. Názov potoka Částa na Žitnom ostrove je oficiálne potvrdený Názvoslovnou komisiou pri Slovenskom úrade geodézie a kartografie. Toponymá na území Maďarska majú podobu Császta. Maďarský jazyk má svoje pravidlá, ktoré nie sú pre Slovákov záväzné, no ako na to poukázal Stanislav (2004), tieto miestne názvy majú slovenský pôvod a vznikli na území pôvodne obývanom Slovákmi. Aj po rusky sa húštie povie чáща [čášča]. V poslednej fáze existencie Rakúsko-Uhorska Maďari masívne pomaďarčovali slovenské miestne názvy. Po vzniku Československa boli tendencie opačné a mená obcí dostávali slovenskú podobu. Tak vznikol v roku 1920 názov Častá, ktorý sa používa dodnes. Názov má podobu prídavného mena a zrejme nebola známa jeho etymológia. Adekvátnejší by bol asi názov Částa odvovený od podstatného mena čȩsta „húštie“. Občania si na meno Častá zvykli, no určite ich zaujíma jeho pôvod.
Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка I. Москва, 1973
Gebauer J.: Slovník staročeský. Díl I [A/J]. Praha, 1970.
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (7). Kultúra slova 2008 42 (2): 89-96.
Kunetka-Beňo Š. a kol. Častá. Monografia obce. Častá, 1993.
Miklosich F.: Lexicon paleoslovenico-graeco-latinum. Vindobona, 1862-1865.
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Svoboda J. a Šmilauer V.: Místní jména v Čechách V. Praha, 1960.
Varsik B.: Z osídlenia západného a stredného Slovenska v stredoveku. Bratislava, 1984.
Geografické názvy okresu Komárno. Bratislava, 1991.
Slovník slovenských nárečí I. Bratislava, 1994.
Slovník súčasného slovenského jazyka ag. Bratislava, 2006.
Veľký rusko-slovenský slovník V. Bratislava, 1970.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I. Bratislava, 1977.
nedeľa 23. augusta 2015
Pôvod zemepisných názvov Csalló a Csallóköz
Csalló je maďarské meno pre Malý Dunaj a Csallóköz pre Žitný ostrov. Slovo köz je maďarské a v tomto prípade znamená medziriečie. Je to najväčší riečny ostrov v Európe, ktorý leží medzi riekami Dunaj a Malý Dunaj. Začína pod Bratislavou a končí pri Komárne. Stredovekých zápisov týchto geografických názvov je pomerne dosť. Püspoki Nagy (1991) cituje vetu z listiny Ondreja III. z roku 1291: Portum in Chollokuz transeundi infra civitatem Posonien in capite fluvii Chollou versus Haymburgam in portu Chollou in Zeuleus. Varsik (1990) uvádza tieto podoby názvov: in capite fluvii Chollow, in portu Chollow a Chaloupecký (1923): portus Challowkus, in capite fluvii Challowo, in portu Challow. Napriek rozličným zápisom geografických údajov je významné, že v jednej vete sa spomína ostrov, rieka i prístav. V iných prameňoch sa striedajú korene Choll- a Chall-, prvý prevládal v 14. storočí druhý v 15. storočí. K najstarším zápisom patrí 1209 Challov.
Prvá časť názvu Csalló- sa nedá objasniť z maďarskej slovnej zásoby aj keď pokusov bolo veľa. Históriu názvu ostrova v latinčine, maďarčine, nemčine a slovenčine spracoval v rozsiahlej monografii Püspoki Nagy (1991). Za posledných 450 rokov napočítal 42 výkladov slova Csallóköz, ktoré možno zoskupiť do 10 teórií. V 16.-17. storočí odvodzovali názov ostrova z maď. sarló „kosák“ a csaló „sklamanie“. Postupne vznikali ďalšie teórie, z ktorých si autor monografie osvojil názor etnografa Z. Bátkyho, ktorý vysvetľoval prvú časť názvu – Csalló- z tatárskeho čarlaγ, čo v reči Pečenehov píše čirlaγ. Obidve tieto slová znamenajú čajku (Larus). Po etymologickej stránke považuje Püspoki Nagy výklad mena Csalló zo slova čarlaγ „čajka“ za vyriešený. Kiss (1980) v etymologickom slovníku geografických názvov dospel tiež k názoru, že Csalló je odvodené zo slova čarlaγ, no slovo považuje za turecké, znamenajúce hlasný zvuk. Jeho predchodcom je staroturecké čarla- s rovnakým významom.
Šmilauer (1932) považoval názov za neznámy a neslovanský. Chaloupecký (1923) si myslel, že na začiatku Malého Dunaja bol staroslovanský cintorín „žalov“, ktorý dal meno rieke. Varsik (1990) píše, že Malý Dunaj, maď. Csalló sa pôvodne volal Čelov, tento svoj názor bližšie nezdôvodňuje, iba cituje Nemca Beraneka, ktorý vychádza zo slovanského slova čelo s významom hrot. Stanislav (2004) považuje názov Challow (Čalov) za slovanský a vychádza z koreňa ča-, čakať.
Krajčovič (2008) vychádza zo slovesa čaliť – pristáť, zastavovať sa (od l-ového part. hist. slovesa čati čakať na určitom mieste. Ďalej píše, že zrejme ide o stredoveký lodiarsky termín, ktorý sa rozšíril z východoslovanských krajín vďaka splavným vodným tokom, hlavne Dunaja s jeho prítokmi. Čalov je podľa neho miesto pristávania nákladných lodí. Najbližšie je rus. čaliť pristávať pri brehu, pričaliť zakotviť pri brehu, Vasmer IV. Táto etymológia je zrejme najpravdepodobnejšia.
V slovnej zásobe slovenčiny sloveso čaliť chýba, no rozšírené je vo východoslovanských jazykoch. Ruské a ukrajinské чал (čal) je lano na vyväzovanie, vyväzovacie, kotviace lano, rus. чáлить, чáлиться znamená v námorníctve vyväzovať, priväzovať sa lanom (k brehu, prístavisku) a ukr. чáлити znamená 1. pristávať, prirážať (loď) k brehu, 2. priväzovať, pripútavať, zakotvovať (loď). Podobné je rus. причáл 1. (námor.) pristávanie, pristátie, 2. prírazište, prístavište, mólo, kotvište, 3. zakotvovacie lano, причáливать i причáлить 1. vyväzovať, vyviazať (loď, čln) k brehu, 2. (o lodi) pristávať, pristáť. Príbuzné slová s rovnakým významom má aj ukrajinčina: причáл, причáлити, причáлювати. Všetky tieto slová súvisia s námorníctvom a plavením sa člnov a lodí.
Je takmer isté, že maďarské zemepisné názvy Csalló (Malý Dunaj) a Csallóköz (Žitný ostrov) vychádzajú zo slovesa *čaliť, rus. чáлить a ukr. чáлити. Stredoveký zápis portus Chollow, Chollou – prístav Čalov ukazuje, že tu kotvili, resp. boli uväzované, „čalili“ plavidlá. Motivácia je v tomto prípade jednoznačná. Odpadá aj potreba tendenčných hláskoslovných úprav východiskového slova, z čaliť dostaneme priamo Challo, Challow maď. Csalló.
Popri objasnení zemepisného názvov Csallóköz a Csalló je dôležitá aj etymológia slov чал a чáлить. Spájanie slovies čakať a čaliť (Krajčovič 2008) je špekulatívne a sotva reálne. Okrem iného sa čakať povie po rusky ждать a ukrajinsky ждáти. Vasmer (1973) cituje viacerých autorov hľadajúcich spojitosť s litovským, starovýchodonemeckým, arménskym, gréckym a tureckým jazykom. Žiadny z názorov nepovažuje autor za dostatočne presvedčivý. Z jazykového i historického hľadiska sa zdá najbližšie gr. κάλως „lodné lano“ a κέλλω „pristávať k brehu“. Grécke slová si mohli prispôsobiť svojmu jazyku slovanskí námorníci obchodujúci po veľkých riekach s Byzantskou ríšou.
Podľa Krajčoviča (2008) od slovesa čaliť je odvodené aj meno obce Čelovce (1295 Chal) patriacej do okresu Veľký Krtíš. Varsik 1990 uvádz najstarší názov v podobe 1295/1997 Chol. Pôvodný názov bol podľa Krajčoviča Čalovec a len vplyvom starej maďarčiny bolo odsunuté koncové -ovec. V stredoveku sa malo pri obci vyberať mýto, pri ktorom boli povinné zastaviť všetky nákladné povozy a pri blízkom brehu rieky aj lode. Najbližšia splavná rieka Ipeľ je však od Čeloviec vzdialená asi 20 km a cez obec tečie len menší potok, ktorý tu pramení. Táto motivácia teda nepricháda do úvahy. V stredovekých listinách sa obec vyskytuje pod menami Chol, Chal, Csol, Chaal, Cal i Ssal. V listine z roku 1260 sa v katastri obce spomína vrch Chol. V stredoveku sa na jeho južných svahoch pestoval vinič, no pre nízku rentabilitu boli vinice v 16. storočí zatrávnené a vrch sa dnes volá Senná hora. Ak by sa názov vrchu Chol (Čol) zachoval do dnešných dní, volal by sa zrejme Čelo ako sa volá niekoľko vrchov na Slovensku. Vrchol hory sa po bulharsky povie чал. Menom Čelo sa spravidla pomenúvajú vrchy dominujúce nad okolím. Čelovce boli najskôr pomenované podľa vrchu Chol „Čelo“.
Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка IV. Москва, 1973.
Chaloupecký V.: Staré Slovensko. Bratislava, 1923.
Kiss L.: Földrajzi nevek etimológiai szótára. Budapest, 1980.
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (7). Kultúra slova 2008 42 (1): 30-37.
Püspöki Nagy P.: A Csallóköz neveirol. Bratislava, 1991.
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha/Bratislava, 1932.
Varsik, B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, l990.
Prvá časť názvu Csalló- sa nedá objasniť z maďarskej slovnej zásoby aj keď pokusov bolo veľa. Históriu názvu ostrova v latinčine, maďarčine, nemčine a slovenčine spracoval v rozsiahlej monografii Püspoki Nagy (1991). Za posledných 450 rokov napočítal 42 výkladov slova Csallóköz, ktoré možno zoskupiť do 10 teórií. V 16.-17. storočí odvodzovali názov ostrova z maď. sarló „kosák“ a csaló „sklamanie“. Postupne vznikali ďalšie teórie, z ktorých si autor monografie osvojil názor etnografa Z. Bátkyho, ktorý vysvetľoval prvú časť názvu – Csalló- z tatárskeho čarlaγ, čo v reči Pečenehov píše čirlaγ. Obidve tieto slová znamenajú čajku (Larus). Po etymologickej stránke považuje Püspoki Nagy výklad mena Csalló zo slova čarlaγ „čajka“ za vyriešený. Kiss (1980) v etymologickom slovníku geografických názvov dospel tiež k názoru, že Csalló je odvodené zo slova čarlaγ, no slovo považuje za turecké, znamenajúce hlasný zvuk. Jeho predchodcom je staroturecké čarla- s rovnakým významom.
Šmilauer (1932) považoval názov za neznámy a neslovanský. Chaloupecký (1923) si myslel, že na začiatku Malého Dunaja bol staroslovanský cintorín „žalov“, ktorý dal meno rieke. Varsik (1990) píše, že Malý Dunaj, maď. Csalló sa pôvodne volal Čelov, tento svoj názor bližšie nezdôvodňuje, iba cituje Nemca Beraneka, ktorý vychádza zo slovanského slova čelo s významom hrot. Stanislav (2004) považuje názov Challow (Čalov) za slovanský a vychádza z koreňa ča-, čakať.
Krajčovič (2008) vychádza zo slovesa čaliť – pristáť, zastavovať sa (od l-ového part. hist. slovesa čati čakať na určitom mieste. Ďalej píše, že zrejme ide o stredoveký lodiarsky termín, ktorý sa rozšíril z východoslovanských krajín vďaka splavným vodným tokom, hlavne Dunaja s jeho prítokmi. Čalov je podľa neho miesto pristávania nákladných lodí. Najbližšie je rus. čaliť pristávať pri brehu, pričaliť zakotviť pri brehu, Vasmer IV. Táto etymológia je zrejme najpravdepodobnejšia.
V slovnej zásobe slovenčiny sloveso čaliť chýba, no rozšírené je vo východoslovanských jazykoch. Ruské a ukrajinské чал (čal) je lano na vyväzovanie, vyväzovacie, kotviace lano, rus. чáлить, чáлиться znamená v námorníctve vyväzovať, priväzovať sa lanom (k brehu, prístavisku) a ukr. чáлити znamená 1. pristávať, prirážať (loď) k brehu, 2. priväzovať, pripútavať, zakotvovať (loď). Podobné je rus. причáл 1. (námor.) pristávanie, pristátie, 2. prírazište, prístavište, mólo, kotvište, 3. zakotvovacie lano, причáливать i причáлить 1. vyväzovať, vyviazať (loď, čln) k brehu, 2. (o lodi) pristávať, pristáť. Príbuzné slová s rovnakým významom má aj ukrajinčina: причáл, причáлити, причáлювати. Všetky tieto slová súvisia s námorníctvom a plavením sa člnov a lodí.
Je takmer isté, že maďarské zemepisné názvy Csalló (Malý Dunaj) a Csallóköz (Žitný ostrov) vychádzajú zo slovesa *čaliť, rus. чáлить a ukr. чáлити. Stredoveký zápis portus Chollow, Chollou – prístav Čalov ukazuje, že tu kotvili, resp. boli uväzované, „čalili“ plavidlá. Motivácia je v tomto prípade jednoznačná. Odpadá aj potreba tendenčných hláskoslovných úprav východiskového slova, z čaliť dostaneme priamo Challo, Challow maď. Csalló.
Popri objasnení zemepisného názvov Csallóköz a Csalló je dôležitá aj etymológia slov чал a чáлить. Spájanie slovies čakať a čaliť (Krajčovič 2008) je špekulatívne a sotva reálne. Okrem iného sa čakať povie po rusky ждать a ukrajinsky ждáти. Vasmer (1973) cituje viacerých autorov hľadajúcich spojitosť s litovským, starovýchodonemeckým, arménskym, gréckym a tureckým jazykom. Žiadny z názorov nepovažuje autor za dostatočne presvedčivý. Z jazykového i historického hľadiska sa zdá najbližšie gr. κάλως „lodné lano“ a κέλλω „pristávať k brehu“. Grécke slová si mohli prispôsobiť svojmu jazyku slovanskí námorníci obchodujúci po veľkých riekach s Byzantskou ríšou.
Podľa Krajčoviča (2008) od slovesa čaliť je odvodené aj meno obce Čelovce (1295 Chal) patriacej do okresu Veľký Krtíš. Varsik 1990 uvádz najstarší názov v podobe 1295/1997 Chol. Pôvodný názov bol podľa Krajčoviča Čalovec a len vplyvom starej maďarčiny bolo odsunuté koncové -ovec. V stredoveku sa malo pri obci vyberať mýto, pri ktorom boli povinné zastaviť všetky nákladné povozy a pri blízkom brehu rieky aj lode. Najbližšia splavná rieka Ipeľ je však od Čeloviec vzdialená asi 20 km a cez obec tečie len menší potok, ktorý tu pramení. Táto motivácia teda nepricháda do úvahy. V stredovekých listinách sa obec vyskytuje pod menami Chol, Chal, Csol, Chaal, Cal i Ssal. V listine z roku 1260 sa v katastri obce spomína vrch Chol. V stredoveku sa na jeho južných svahoch pestoval vinič, no pre nízku rentabilitu boli vinice v 16. storočí zatrávnené a vrch sa dnes volá Senná hora. Ak by sa názov vrchu Chol (Čol) zachoval do dnešných dní, volal by sa zrejme Čelo ako sa volá niekoľko vrchov na Slovensku. Vrchol hory sa po bulharsky povie чал. Menom Čelo sa spravidla pomenúvajú vrchy dominujúce nad okolím. Čelovce boli najskôr pomenované podľa vrchu Chol „Čelo“.
Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка IV. Москва, 1973.
Chaloupecký V.: Staré Slovensko. Bratislava, 1923.
Kiss L.: Földrajzi nevek etimológiai szótára. Budapest, 1980.
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (7). Kultúra slova 2008 42 (1): 30-37.
Püspöki Nagy P.: A Csallóköz neveirol. Bratislava, 1991.
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha/Bratislava, 1932.
Varsik, B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, l990.
Slovanský pôvod hydronyma Ida
Naši poprední vedci zaoberajúci sa hydronýmiou slovenských riek (Šmilauer, 1932, Varsik, 1990) dospeli k názoru, že pôvod mena rieky Ida je predslovanský. Ani Ondruš (2000, 2002, 2004), ktorý pripisoval slovanský pôvod takmer všetkým väčším slovenským riekam vo svojich knihách Idu neuvádza. V príspevku O pôvode hydronyma Ida (4.3.2012) som sa pokúsil nájsť možné východiská v skupine indoeurópskych jazykov. Možností je niekoľko, no ani jedna nie je presvedčivá. Predslovanské meno si zachovali len najväčšie rieky a svojou dĺžkou 56,6 km Ida k takýmto nepatrí. Treba sa preto pokúsiť aj o objasnenie slovanského pôvodu jej mena.
Zaujímavosťou Idy je, že napriek neveľkej dĺžke mala v stredoveku až dve mená. Prvá časť, ktorá pramení a preteká kamenistým reliéfom Volovských vrchov mala meno Ida (1247/1331 fluv. Ida, 1251 aqua Yda). V rovinatom a močaristom teréne Košickej kotliny sa volala Konotopa (1298 Kanapota, 1323 fluvKanapta). Prevzatý názov sa v maďarčine vyvíjal takto: slovan. Konotopa > maď. Kanatopa > Kanapota > Kanyapta (Varsik, 1990). Motiváciou názvu Konotopa bol bahnitý podklad v koryte rieky a jej okolí, do ktorého sa zabárali nohy koní a neraz sa z neho nevedeli dostať a utopili sa alebo museli byť utratené. Toto hydronymum nie je na Slovensku ojedinelé a Konotopu podľa Varsika (1990) poznáme aj z Turca (1254 riv. Konotopa) a Spiša (1251 Kanatopa, alius fluv. Kanathopa).
V rovinatom teréne Košickej kotliny sa Ida rozlievala a vytvárala ramená. Jedno z ramien nieslo meno Mŕtva Ida (1251 usque Mortuam aquae Yda). Keď do povodia Idy prenikli Maďari jej meno sa pomaďarčilo na Holt Ida (1317 Holth Ida). Po maďarsky holt znamená mŕtvy. Adjektívum mŕtvy, mŕtva, v maďarčine morotva a holt, v latinčine mortus, mortua sa pre pomaly tečúce a stojaté vody používalo na celom našom území často. Najčastešie išlo o mŕtve ramená a jazerá vytvorené po povodniach na riekach, ktoré na rovinatých miestach menili svoje korytá. Krajčovič (2005) z povodia Váhu uvádza: 1286 mortus Wag – rameno Váhu pri Vrútkach, 1224 mortuum Vagh – rameno Váhu pri Novom Meste nad Váhom a 1297 stagnum Morutua – mŕtve rameno Váhu južne od Galanty.
Na územiach obývaných Slovanmi sa pre pomaly tečúce a stojaté vody používal aj názov Neteča. V Chovátsku je to jazero vedľa Drávy, v Rusku je Нетеча (Neteča) pri mestách Charkov a Jaroslavľ, na Slovensku poznáme zo stredoveku prítoky Laborca: Neteča (1266 ubi aqua Nececha) a Čierna Neteča (1301 fluv. Charnanatacha, 1357 Charnaneteche). Z ruskej Čeľjabinskej oblasti poznáme naopak rieku menom Теча (Teča), ktorá má tečúcu vodu.
Daľ (1882) má vo svojom slovníku pri hesle течь - tiecť slovo токъ (tok) s výzamom теча (teča) a потокъ (potok). Ruské slovo teča odvodené zo slova tiecť znamená teda tečúcu vodu, potok. Dolný tok riečky Ida bol veľmi pomalý a vytváral postranné mŕtve ramená, zatiaľ čo horný tok bol horským potokom. Pre dolný tok Idy je typická „neteča“ – netečúca, mŕtva voda, pre horný tok „teča“ - tečúca voda. Sloveso tiecť má podobný význam ako sloveso ísť, idem, ideš, ide z *id-ti, csl. iti, idǫ. Obidve slovesá znamenajú pohyb. Na dolnom toku bola netečúca, neidúca voda, na hornom toku tečúca, idúca voda. Keď slovo teča nahradíme slovom ida dostaneme meno naše riečky. Ida dostala svoje meno po rýchle tečúcom, resp. idúcom hornom toku kontrastujúcom so stojatým, pomalým dolným tokom.
Даль В.: Толковый словарь живaго великорусского языка IV. Москва, 1882.
Krajčovič R.: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest. Bratislava, 2005.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory slov. Martin, 2000.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory slov II. Martin, 2002.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory slovIII. Martin, 2004.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932
Varsik, B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, l990.
Zaujímavosťou Idy je, že napriek neveľkej dĺžke mala v stredoveku až dve mená. Prvá časť, ktorá pramení a preteká kamenistým reliéfom Volovských vrchov mala meno Ida (1247/1331 fluv. Ida, 1251 aqua Yda). V rovinatom a močaristom teréne Košickej kotliny sa volala Konotopa (1298 Kanapota, 1323 fluvKanapta). Prevzatý názov sa v maďarčine vyvíjal takto: slovan. Konotopa > maď. Kanatopa > Kanapota > Kanyapta (Varsik, 1990). Motiváciou názvu Konotopa bol bahnitý podklad v koryte rieky a jej okolí, do ktorého sa zabárali nohy koní a neraz sa z neho nevedeli dostať a utopili sa alebo museli byť utratené. Toto hydronymum nie je na Slovensku ojedinelé a Konotopu podľa Varsika (1990) poznáme aj z Turca (1254 riv. Konotopa) a Spiša (1251 Kanatopa, alius fluv. Kanathopa).
V rovinatom teréne Košickej kotliny sa Ida rozlievala a vytvárala ramená. Jedno z ramien nieslo meno Mŕtva Ida (1251 usque Mortuam aquae Yda). Keď do povodia Idy prenikli Maďari jej meno sa pomaďarčilo na Holt Ida (1317 Holth Ida). Po maďarsky holt znamená mŕtvy. Adjektívum mŕtvy, mŕtva, v maďarčine morotva a holt, v latinčine mortus, mortua sa pre pomaly tečúce a stojaté vody používalo na celom našom území často. Najčastešie išlo o mŕtve ramená a jazerá vytvorené po povodniach na riekach, ktoré na rovinatých miestach menili svoje korytá. Krajčovič (2005) z povodia Váhu uvádza: 1286 mortus Wag – rameno Váhu pri Vrútkach, 1224 mortuum Vagh – rameno Váhu pri Novom Meste nad Váhom a 1297 stagnum Morutua – mŕtve rameno Váhu južne od Galanty.
Na územiach obývaných Slovanmi sa pre pomaly tečúce a stojaté vody používal aj názov Neteča. V Chovátsku je to jazero vedľa Drávy, v Rusku je Нетеча (Neteča) pri mestách Charkov a Jaroslavľ, na Slovensku poznáme zo stredoveku prítoky Laborca: Neteča (1266 ubi aqua Nececha) a Čierna Neteča (1301 fluv. Charnanatacha, 1357 Charnaneteche). Z ruskej Čeľjabinskej oblasti poznáme naopak rieku menom Теча (Teča), ktorá má tečúcu vodu.
Daľ (1882) má vo svojom slovníku pri hesle течь - tiecť slovo токъ (tok) s výzamom теча (teča) a потокъ (potok). Ruské slovo teča odvodené zo slova tiecť znamená teda tečúcu vodu, potok. Dolný tok riečky Ida bol veľmi pomalý a vytváral postranné mŕtve ramená, zatiaľ čo horný tok bol horským potokom. Pre dolný tok Idy je typická „neteča“ – netečúca, mŕtva voda, pre horný tok „teča“ - tečúca voda. Sloveso tiecť má podobný význam ako sloveso ísť, idem, ideš, ide z *id-ti, csl. iti, idǫ. Obidve slovesá znamenajú pohyb. Na dolnom toku bola netečúca, neidúca voda, na hornom toku tečúca, idúca voda. Keď slovo teča nahradíme slovom ida dostaneme meno naše riečky. Ida dostala svoje meno po rýchle tečúcom, resp. idúcom hornom toku kontrastujúcom so stojatým, pomalým dolným tokom.
Даль В.: Толковый словарь живaго великорусского языка IV. Москва, 1882.
Krajčovič R.: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest. Bratislava, 2005.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory slov. Martin, 2000.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory slov II. Martin, 2002.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory slovIII. Martin, 2004.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932
Varsik, B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, l990.
Etymológia fytonyma baza (Sambucus)
Baza čierna (Sambucus nigra) je ker s voňavými bielymi kvetmi a čiernymi bobuľkami. Rozšírená je po celom Slovensku, čo sa odrazilo vo viacerých miestnych názvoch, napr. Bzovík: 1135 Bozouk, 1245 Bozok, Bziny: 1345 Bzina, 1348 Bozina, Bzenica: 1326 Bezenche, Bzenov: 1423 Bezenke, Bzince: 1390 Both, Bzince pod Javorinou: 1332-37 Bot, 1340 Wezdenech, 1357 Byzench, 1392 Bod. Stredoveké zápisy Both, Bot, Bod znamenajú Bodz, Boc, Boz a Wezdenech je Bezdenec. Na juhu Slovenska s prevládajúcim maďarským obyvateľstvom je Bodza, maď. Bogya: 1387 Villa nobilium de Bogya. Maďarskí pisári zapisovali v stredoveku slovenské dz ako gy, t.j. ď, napr. Prievidza, maď. Privigye: 1113 Preuigan, Brodzany, maď. Brogyán: 1293 Brogen, Borogen. Na východnom Slovensku sú Bžany, maď. Bodzás: 1410 Bozpataka, 1474 Bozyas, 1773 Bzanye, 1808 Bzanné. Tieto toponymá sú najstaršími príkladmi fytonyma baza a ukazujú, že táto sa v stredoveku volala boz a bez.
Pomenovanie baza je všeslovanské, psl. *bъzъ (i *buzъ, *bъzgъ), slk. dial. beza, bieza, buoza, gbeza, čes. bez, dial. baza, bazičky, bezd, bezina, bezinka, bzí, bzina, habzina, chabzda, chabza, chebz, smradinka, smradlavka, smradlavej bez, poľ. bez, h.luž. bóz, d.luž. bez, baz, sln. bez, bezѐg, mac. боз, бозел, sch. bȍz, бзóва, bzóva, bzóvina, zóva, bàzag, blg. бъз, ukr. баз, базовик, бзина, боз, бозник, бузинa, бузoк, rus. бузинa, бузoвникъ, бузникъ, бузъ, бoзъ, бузинникъ. Etymológia fytonyma baza nie je dostatočne objasnená. Vasmer (1964) uvádza niekoľkých autorov, ktorí spájajú bazu s bukom (Fagus). Machek (1971) predpokladá, že Slovania prebrali toto slovo od „praeurópanov“ a pre jeho variabilitu ho považuje za tabuové. V predchádzajúcej knihe (Machek, 1954) uvažuje o neindoeurópskom substráte. Za príbuzné považuje lat. sambucus. Tieto výklady sú nehodnoverné, čo si myslí aj Rejzek (2001).
Motiváciou pre pomenovanie bazy sú jej listy, ktoré po pošúchaní medzi prstami výrazne smrdia, zapáchajú, bzdia. Smrdieť, smradiť, púšťať vetry sa iným slovom povie bzdiť i bzdieť, bzieť, bzdúriť, rus. бздеть, ukr. бздíти, пездíти, blg. пъздя, mac. бaзди, sch. бàздjeти, sln. pezdéti, čes. bzdíti, poľ. bzdieć, bździeć, bździć a to z psl. *pьzděti. Príbuzné je lit. bezdéti, lot. bezdêt – vypúšťať vetry, prdieť. Východiskom je ie. koreň *pesd-e/o- „prdieť“. Po maďarsky bodza je baza , bűz je smrad a bűzös je smradľavý.
Príbuzné slová sú bzina, bzdina „črevný plyn, vetry, zápach“ a bzdiniar, bziniar, bzdoch, bzdec, bzdzec, bzdel, bzdúch, bzdún, bždžoch „zapáchajúci, bzdiaci človek, smradliak“. Zo zapáchajúcich živočíchov bzed je cap a rus. бздюхъ je tchor (Putorius). Bzdocha obyčajná (Dolycoris baccarum) a bzdocha zelená (Palomena viridissima) je zapáchajúci hmyz z radu bzdochy (Heteroptera). Vylučky zápachových žliaz zanechávajú smradľavú stopu na drobnom ovocí. Koprofágny chrobák lajniak (Geotrupes) živiaci sa exkrementami zvierat a ľudovo nazývaný aj hovnivál sa po bulharsky volá базýн, бъзýн i бъзуняк.
Rovnakú motiváciu (bzieť, bzdieť) má aj pomenovanie príbuzného druhu: Sambucus ebulus - chabzda, dial. chabzd, habza, chabz, haps, chabzdie, chábrď, chábrdie, čes. chebdí, stč. chbedie, chvedie, chevdie, poľ. chebd, hebd, sln. hebet, hebed, sch. habat, ukr. вазовник, бузинa ялова, базник, базниче, бзюк, бoзник, габз, гобза, хабза, хабзинa, хoбза, blg. бъзе, rum. boz, bozul, bózie, alb. vuzhë. Slovník slovenských nárečí pozná i slová: bazinec - výkal ovce a bazdurina - hnoj pomiešaný s močovkou. Bzinec, v spojení babí bzinec je nárečové pomenovanie huby prášnica (Lycoperdon). Táto huba sa po rusky povie бздюхa. Nie je to typická smradľavá huba, jej suché plodnice majú na vrchnej strane otvor, z ktorého po stlačení uniká tmavý prášok obsahujúci spóry. Huba hadovka smradľavá (Phallus impudicus) sa po rumunsky povie bozuz.
Objasnenie motivácie fytonyma baza ukazuje, že Slovania ho neprebrali mechanicky od neurčitých „praeurópanov“, ale využili ie. koreň *pesd-, *pesd-e/o- „prdieť“, z čoho je psl. *pьzděti a *bъzъ. Na pomenovanie bazy aplikovali jej charakteristický znak odpozorovaný z praktických skúseností s týmto krom: baza bzdie „smrdí“. Túto motiváciu podporujú aj české nárečové mená smradinka, smradlavka, smradlavej bez. O slovanskom pôvode svedčí i veľká rozmanitosť podôb tohto slova. Starí Slovania poznali jeho význam a prispôsobovali ho lokálnym nárečiam. Názov prešiel aj do susedných neslovanských jazykov: maď. bodza, rum. boz, bozie, alb. vuzhë.
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка I. Москва, 1978.
Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка I. Москва, 1964.
Чопик В. И., Дудченко Л. Г., Краснова А. Н.: Дикорастущие полезные растения Украины. Киев, 1983.
Kálal M.: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica, 1924.
Machek V.: Česká a slovenská jména rostlin. Praha, 1954.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.
Rystonová I.: Průvodce lidovými názvy rostlin. Praha, 2007.
Slovník slovenských nárečí I. Bratislava, 1994.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I. Bratislava, 1977.
Pomenovanie baza je všeslovanské, psl. *bъzъ (i *buzъ, *bъzgъ), slk. dial. beza, bieza, buoza, gbeza, čes. bez, dial. baza, bazičky, bezd, bezina, bezinka, bzí, bzina, habzina, chabzda, chabza, chebz, smradinka, smradlavka, smradlavej bez, poľ. bez, h.luž. bóz, d.luž. bez, baz, sln. bez, bezѐg, mac. боз, бозел, sch. bȍz, бзóва, bzóva, bzóvina, zóva, bàzag, blg. бъз, ukr. баз, базовик, бзина, боз, бозник, бузинa, бузoк, rus. бузинa, бузoвникъ, бузникъ, бузъ, бoзъ, бузинникъ. Etymológia fytonyma baza nie je dostatočne objasnená. Vasmer (1964) uvádza niekoľkých autorov, ktorí spájajú bazu s bukom (Fagus). Machek (1971) predpokladá, že Slovania prebrali toto slovo od „praeurópanov“ a pre jeho variabilitu ho považuje za tabuové. V predchádzajúcej knihe (Machek, 1954) uvažuje o neindoeurópskom substráte. Za príbuzné považuje lat. sambucus. Tieto výklady sú nehodnoverné, čo si myslí aj Rejzek (2001).
Motiváciou pre pomenovanie bazy sú jej listy, ktoré po pošúchaní medzi prstami výrazne smrdia, zapáchajú, bzdia. Smrdieť, smradiť, púšťať vetry sa iným slovom povie bzdiť i bzdieť, bzieť, bzdúriť, rus. бздеть, ukr. бздíти, пездíти, blg. пъздя, mac. бaзди, sch. бàздjeти, sln. pezdéti, čes. bzdíti, poľ. bzdieć, bździeć, bździć a to z psl. *pьzděti. Príbuzné je lit. bezdéti, lot. bezdêt – vypúšťať vetry, prdieť. Východiskom je ie. koreň *pesd-e/o- „prdieť“. Po maďarsky bodza je baza , bűz je smrad a bűzös je smradľavý.
Príbuzné slová sú bzina, bzdina „črevný plyn, vetry, zápach“ a bzdiniar, bziniar, bzdoch, bzdec, bzdzec, bzdel, bzdúch, bzdún, bždžoch „zapáchajúci, bzdiaci človek, smradliak“. Zo zapáchajúcich živočíchov bzed je cap a rus. бздюхъ je tchor (Putorius). Bzdocha obyčajná (Dolycoris baccarum) a bzdocha zelená (Palomena viridissima) je zapáchajúci hmyz z radu bzdochy (Heteroptera). Vylučky zápachových žliaz zanechávajú smradľavú stopu na drobnom ovocí. Koprofágny chrobák lajniak (Geotrupes) živiaci sa exkrementami zvierat a ľudovo nazývaný aj hovnivál sa po bulharsky volá базýн, бъзýн i бъзуняк.
Rovnakú motiváciu (bzieť, bzdieť) má aj pomenovanie príbuzného druhu: Sambucus ebulus - chabzda, dial. chabzd, habza, chabz, haps, chabzdie, chábrď, chábrdie, čes. chebdí, stč. chbedie, chvedie, chevdie, poľ. chebd, hebd, sln. hebet, hebed, sch. habat, ukr. вазовник, бузинa ялова, базник, базниче, бзюк, бoзник, габз, гобза, хабза, хабзинa, хoбза, blg. бъзе, rum. boz, bozul, bózie, alb. vuzhë. Slovník slovenských nárečí pozná i slová: bazinec - výkal ovce a bazdurina - hnoj pomiešaný s močovkou. Bzinec, v spojení babí bzinec je nárečové pomenovanie huby prášnica (Lycoperdon). Táto huba sa po rusky povie бздюхa. Nie je to typická smradľavá huba, jej suché plodnice majú na vrchnej strane otvor, z ktorého po stlačení uniká tmavý prášok obsahujúci spóry. Huba hadovka smradľavá (Phallus impudicus) sa po rumunsky povie bozuz.
Objasnenie motivácie fytonyma baza ukazuje, že Slovania ho neprebrali mechanicky od neurčitých „praeurópanov“, ale využili ie. koreň *pesd-, *pesd-e/o- „prdieť“, z čoho je psl. *pьzděti a *bъzъ. Na pomenovanie bazy aplikovali jej charakteristický znak odpozorovaný z praktických skúseností s týmto krom: baza bzdie „smrdí“. Túto motiváciu podporujú aj české nárečové mená smradinka, smradlavka, smradlavej bez. O slovanskom pôvode svedčí i veľká rozmanitosť podôb tohto slova. Starí Slovania poznali jeho význam a prispôsobovali ho lokálnym nárečiam. Názov prešiel aj do susedných neslovanských jazykov: maď. bodza, rum. boz, bozie, alb. vuzhë.
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка I. Москва, 1978.
Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка I. Москва, 1964.
Чопик В. И., Дудченко Л. Г., Краснова А. Н.: Дикорастущие полезные растения Украины. Киев, 1983.
Kálal M.: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica, 1924.
Machek V.: Česká a slovenská jména rostlin. Praha, 1954.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.
Rystonová I.: Průvodce lidovými názvy rostlin. Praha, 2007.
Slovník slovenských nárečí I. Bratislava, 1994.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I. Bratislava, 1977.
pondelok 3. júna 2013
Využitie fytonyma lopúch v toponýmii Slovenska
Lopúch väčší (Arctium lappa) je rastlina s veľkými listami. Jeho plody s háčikmi sa zachytávajú na odeve ľudí a srsti zvierat. Je bežne rozšírený od nížin po horské pásmo. Lopúch bol motiváciou pre viaceré toponymá na Slovensku. Lopušné Pažite tvorili pôvodne dve obce: Lopušná, 1598 Lapussina, 1658 Lapusna a Pažite, 1662 Pazittje. Vrch Lopušná je v Nízkych Javorníkoch, Veľkej Fatre a Muránskej planine, Lopušná dolina je južne od Svitu i v Malej Fatre. Lopúch dal meno aj viacerým potokom. Mená potokov Lopušná a Do Lopušnej v povodí Turca odvodzuje Krško (2003) od lopúcha. Pri potokoch Lopušná v povodí Váhu a Lopušný, inak i Vadičovský potok v povodí Kysuce uvádzajú Krško (2011), resp. Krško, Velička (2011) aj vedecký názov rodu – lopúch (Arctium). Do tretice, pri potoku Lopušné v povodí Hrona uvádza Krško (2008) aj druhové meno – lopúch väčší (Arctium lappa). V slovenských nárečiach sa pod lopúchom rozumie nielen rod lopúch (Arctium) ale aj deväťsil (Petasites). Pod malým, resp. horkým lopúchom sa rozumel podbeľ (Tussilago). Dva významy fytonyma lopúch (Arctium i Petasites) uvádza aj Historický slovník slovenského jazyka II. Kálal (1924) pod lopúchom rozumel len deväťsil. Slovník slovenských nárečí uvádza pod heslom lopúch len rod lopúch (Arctium) a podbeľ (Tussilago), deväťsil chýba. V prípade spomínaných horských potokov i ďalších toponymách sa pod lopúchom určite rozumel deväťsil (Petasites) a nie lopúch (Arctium). Deväťsil tvorí v údoliach horských potokov súvislé zapojené porasty.
Kálal M. Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica, 1924.
Krško J.: Hydronymia povodia Turca. Banská Bystrica, 2003.
Krško J.: Hydronymia povodia Hrona. Banská Bystrica, 2008.
Krško J.: Hydronymia horného povodia Váhu (od povodia Rajčianky po prameň Váhu). Banská Bystrica, 2011.
Krško J., Velička D.: Hydronymia povodia Kysuce. Banská Bystrica, 2011.
Historický slovník slovenského jazyka II. Bratislava, 1992.
Slovník slovenských nárečí II. Bratislava, 2006.
Kálal M. Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica, 1924.
Krško J.: Hydronymia povodia Turca. Banská Bystrica, 2003.
Krško J.: Hydronymia povodia Hrona. Banská Bystrica, 2008.
Krško J.: Hydronymia horného povodia Váhu (od povodia Rajčianky po prameň Váhu). Banská Bystrica, 2011.
Krško J., Velička D.: Hydronymia povodia Kysuce. Banská Bystrica, 2011.
Historický slovník slovenského jazyka II. Bratislava, 1992.
Slovník slovenských nárečí II. Bratislava, 2006.
štvrtok 4. apríla 2013
Etymológia fytonyma imelo a Mistel (Viscum)
Imelo biele (Viscum album) je poloparazitická rastlina rastúca v korunách stromov. Vodu a živiny odoberá svojmu hostiteľovi, jej zelené listy sú však schopné fotosyntézy. Imelo si najviac vážili Kelti, pre ktorých to bola posvätná rastlina. Podľa Camerona (1883) jej mená ako gael. a ír. uile-ice, ír. uile iceach, kymr. oll-iach, uchelwydd, uchelfar majú význam univerzálny liek. Latinské vīscum znamená 1. imelo, 2. lep na vtáky, vīscōsus je lepkavý. Grécke ίξός je plod imela i lep z neho. Latinské i grécke meno imela súvisí s využívaním jeho plodov na výrobu lepidla na vtáky. Kluge (2002) o názve Mistel, čo je imelo po nemecky píše: „mhd. mistel m., ahd. mistil, as. mistil m. Aus germ. *mistilō f. „Mistel“, auch in anord. mistilteinn m., ae. mistel m (?). Wohl Lautvariante zu der lat. Entsprechung viscum n., auch gr. ixós m.; also *mihs-tlo-.“ V anglickom mistletoe druhá časť -toe znamená konár, pôvod prvej časi – mistle je neznámy. Falk a Thorp (1960) odvodzujú slovo Mistel z nem. Mist, germ. *mista- „hnoj, trus“. Vychádzajú z toho, že vtáky živiace sa plodmi imela roznášajú jeho semená trusom. Takáto etymológia však predpokladá, že Germáni najprv spoznali mechanizmus prenášania semien rastliny a až potom jej dali meno. Podľa Vasmera (1971) sa pôvod názvu imelo hľadá v rôznej chuti jej plodov: stind. amlás, amblás „kyslý“, alb. ëmblë „sladký“, tëmblë „žlč“, lat. amārus „horký“, sthn. ampfaro „štiav“. Obsah plodov imela je lepivý, preto by ich sotva niekto jedol. Machek (1954) píše: „Preslova věta „původ jména národního neznámý“ platí dosud. Brückner měl za to, že to slovo patří ke jmu, jmouti (*jьmǫ, *jęti), protože ze jmélí dělali lep na jímání, chytání ptáků.“ V novšej práci (Machek, 1971) autor píše, že slovo je asi „praevropské“. Novšie Rejzek (2001) píše, slovo je asi z ie. slovného základu *em- „brať, chytať“ (jmout). Motiváciou môže byť parazitický spôsob života rastliny či fakt, že z jej bobúľ sa vyrábal lep na vtáky.
Názov imelo je všeslovanský: slk. dial. omela, omelie, omelo, omaľja, omeľja, jemelo, jemalo, mel, emelo, čes. amala, bleskové koště, čarodějná metla, čertovo koště, dubové mejlí, emelo, gmejlí, hromová metla, hímelí, hýmelí, jamela, jemalo, jemela, jemelí, jímelí, jmel, jmelí, melé, mílí, mel, omejlí, omela, omelie, omelo (Rystonová, 2007), poľ. jemioła, hluž. jemjélina, dluž. jémjélina, jémjoł, cartowe chožyšćo, rus. oméla, ukr. iméla, oméla, čortove pomelo, namelina, rus. oméla, bul. ìmel, sch. ìmela, mèla, sln. oméla, csl. imela. Príbuzné je aj pomenovanie imela v baltských jazykoch: lit. ãmalas, lot. amuols, amuls, āmals.
Ometlo je slamená, brezová alebo čečinová metla na dlhej rúčke na vymetanie pekárskej pece. Jeho ľudové názvy sú omel, omelo, omolo, omälo, omielce, čes. pometlo, poľ. pomiotło, sln. ométalnica, ométalo, rus., ukr. pomeló. Východiskom je sloveso miesť, stsl. mesti, rus., ukr. mestí, brus. mescь, poľ. mieść, hluž. mjeść, dluž. mjasć, sln., sch. mésti a príbuzné slovesá ako je omiesť, poometať, pozametať, rus. pomestí, sch. pomèsti, pòmesti, omèsti, sln. pomêsti, omêsti, mac. pomete a pod. Z psl. mesti je aj metla, rus. metlá, dem. metëlka, ukr. mitlá, poľ. miotła, sln. métla, sch. mètla, bul. metlà, psl. *metьla. Rastliny imela pripomínajú metlu, pomelo, omelo, preto v slovanských jazykoch je motiváciou tohto fytonyma podobnosť s metlou. Vyjadrujú to aj ľudové mená: čes. čarodějná metla, hromová metla, čertovo koště, bleskové koště (čes. koště = metla), dluž. cartowe chozyšćo (dluž. chozyšćo = metla), ukr. čortove pomeló. Rastliny imela v korunách stromov pripomínajú čarovníky, čo sú zhluky vetvičiek pripomínajúce vtáčie hniezda. Tieto deformácie drevín spôsobujú choroby alebo sú fyziologického pôvodu. Čarovníkom, ktoré pripomínajú imelo sa hovorí aj hromová, čes. čarodějná metla. Ruské veďmino pomeló , angl. witch broom, nem. Hexenbesen je bosorkina metla. V Nemecku sa miestami hovorí Hexenbesen čarovníku aj imelu.
Podľa metly a jej slovných derivátov je pomenovaných veľa rastlín. Metlina (panicula) je zložený strapec a tento typ súkvetia má veľa rastlín, predovšetkým trávy. Slovo metla je vo fytonyme metlica, čes. metlice (Deschampsia), rus. metlíca, poľ. miotła – metlička (Apera), metluška, čes. metlička (Avenella), čes. dial. metlovník, metlovka – prútnatec metlovitý (Sarothamnus scoparius), metla zlatá – zlatobyľ obyčajná (Solidago virgaurea), metlice šedivá (Corynephorus canescens), metlice vlašská – mätonoh mnohokvetý (Lolium multiflorum), metlice francouská (Arrhenatherum elatius), bul. díva metlà – vres obyčajný (Calluna vulgaris), metlíka – 1. breza (Betula), 2. nevädza (Centaurea), metlíčina – nevädza poľná (Centaurea cyanus), sln. metlíka, sch. mètlika – palina (Artemisia), rus. dial. metljúk (Agrostis), metlika (Poa), ukr. dial. mitlá (Artemisia annua) a iné. Tieto mená rastlín sú odvodené od metly, meno imela (omela) je odvodené od metly na vymetanie chlebovej pece, t.j. ometla > omela a pometla > pomela. V slovenských nárečiach sa aj čečina a chvoja určená na výrobu ometla volala omelo, omelie, omelina.
Výsledkom predchádzajúcej analýzy je, že meno imela je motivované podobnosťou s ometlom, omelom, pometlom, pomelom, metlou a pod. Staršie sú názvy omelo, omela, mladšie je imelo, jemelo, jmelí. V inom svetle sa teraz ukazujú nemecké slová Mist a Mistel. Kluge (2002) spája apelatívum Mist s germ. *meig-a- a so slovesami: stind. méhati, gr. ὀμείχω, lat. mingere, stlit. mỹžti a sch. mížati s významom vylučovať moč, močiť. Nemecké Mist a holandské mest sa do slovenčiny prekladá ako hnoj, trus. Iné pomenovanie trusu je slk. výmet, čes. výmět, rus. pomët, poľ. pomiot a to isté znamená aj litovské méšlas a lotyšské mēsli. Tieto slová súvisia so stsl. mesti s významom metať, vrhať a lit. mèsti, lot. mest znamenajúcimi to isté. Nemecké Mist má aj ďalšie významy: smeť, smetie a smetisko. Aj tieto slová sú odvodené zo stsl. slovesa mesti, ale s významom miesť, zametať, zmetať, čes. smetati, smítati, smétati. Srbochorvátske pòmet je 1. odpad, 2. potrat. Vysúvaniu, vytláčaniu „vyvrhnutiu“ klasu z pošvy posledného listu obilnín sa hovorí metanie (klasenie). Slovo Mist súvisí s pôvodným významom slovesa mesti „metať, vrhať“. Názov imela – Mistel, germ. *mihs-tlo-, *mistilō f. súvisí tiež so slovesom mesti, v tomto prípade s významom „miesť, zametať“ a jeho derivátmi metla, mitla, pometlo, ometlo, pomelo, omelo. Podobnosť omela (metly) s poloparazitickou rastlinou Viscum album bolo motiváciou fytonyma imelo i nem. Mistel. Machek (1954) predpokladá, že imelo má balto-slovanský pôvod. Litovské mèsti a lotyšské mest znamená len metať, vrhať, nie zametať.
Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка III. Москва, 1971.
Cameron J.: Gaelic names of plants. Edinburgh and London, 1883.
Falk H.S. a Torp A.: Norwegisch-Dänisches etymologisches Wörterbuch. Oslo & Bergen, 1960.
Kluge F.: Etymologisches Wörterbuch der deutschen Sprache. Berlin – New York, 2002.
Machek V.: Česká a slovenská jména rostlin. Praha, 1954.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.
Rystonová I.: Průvodce lidovými názvy rostlin. Praha, 2007.
Názov imelo je všeslovanský: slk. dial. omela, omelie, omelo, omaľja, omeľja, jemelo, jemalo, mel, emelo, čes. amala, bleskové koště, čarodějná metla, čertovo koště, dubové mejlí, emelo, gmejlí, hromová metla, hímelí, hýmelí, jamela, jemalo, jemela, jemelí, jímelí, jmel, jmelí, melé, mílí, mel, omejlí, omela, omelie, omelo (Rystonová, 2007), poľ. jemioła, hluž. jemjélina, dluž. jémjélina, jémjoł, cartowe chožyšćo, rus. oméla, ukr. iméla, oméla, čortove pomelo, namelina, rus. oméla, bul. ìmel, sch. ìmela, mèla, sln. oméla, csl. imela. Príbuzné je aj pomenovanie imela v baltských jazykoch: lit. ãmalas, lot. amuols, amuls, āmals.
Ometlo je slamená, brezová alebo čečinová metla na dlhej rúčke na vymetanie pekárskej pece. Jeho ľudové názvy sú omel, omelo, omolo, omälo, omielce, čes. pometlo, poľ. pomiotło, sln. ométalnica, ométalo, rus., ukr. pomeló. Východiskom je sloveso miesť, stsl. mesti, rus., ukr. mestí, brus. mescь, poľ. mieść, hluž. mjeść, dluž. mjasć, sln., sch. mésti a príbuzné slovesá ako je omiesť, poometať, pozametať, rus. pomestí, sch. pomèsti, pòmesti, omèsti, sln. pomêsti, omêsti, mac. pomete a pod. Z psl. mesti je aj metla, rus. metlá, dem. metëlka, ukr. mitlá, poľ. miotła, sln. métla, sch. mètla, bul. metlà, psl. *metьla. Rastliny imela pripomínajú metlu, pomelo, omelo, preto v slovanských jazykoch je motiváciou tohto fytonyma podobnosť s metlou. Vyjadrujú to aj ľudové mená: čes. čarodějná metla, hromová metla, čertovo koště, bleskové koště (čes. koště = metla), dluž. cartowe chozyšćo (dluž. chozyšćo = metla), ukr. čortove pomeló. Rastliny imela v korunách stromov pripomínajú čarovníky, čo sú zhluky vetvičiek pripomínajúce vtáčie hniezda. Tieto deformácie drevín spôsobujú choroby alebo sú fyziologického pôvodu. Čarovníkom, ktoré pripomínajú imelo sa hovorí aj hromová, čes. čarodějná metla. Ruské veďmino pomeló , angl. witch broom, nem. Hexenbesen je bosorkina metla. V Nemecku sa miestami hovorí Hexenbesen čarovníku aj imelu.
Podľa metly a jej slovných derivátov je pomenovaných veľa rastlín. Metlina (panicula) je zložený strapec a tento typ súkvetia má veľa rastlín, predovšetkým trávy. Slovo metla je vo fytonyme metlica, čes. metlice (Deschampsia), rus. metlíca, poľ. miotła – metlička (Apera), metluška, čes. metlička (Avenella), čes. dial. metlovník, metlovka – prútnatec metlovitý (Sarothamnus scoparius), metla zlatá – zlatobyľ obyčajná (Solidago virgaurea), metlice šedivá (Corynephorus canescens), metlice vlašská – mätonoh mnohokvetý (Lolium multiflorum), metlice francouská (Arrhenatherum elatius), bul. díva metlà – vres obyčajný (Calluna vulgaris), metlíka – 1. breza (Betula), 2. nevädza (Centaurea), metlíčina – nevädza poľná (Centaurea cyanus), sln. metlíka, sch. mètlika – palina (Artemisia), rus. dial. metljúk (Agrostis), metlika (Poa), ukr. dial. mitlá (Artemisia annua) a iné. Tieto mená rastlín sú odvodené od metly, meno imela (omela) je odvodené od metly na vymetanie chlebovej pece, t.j. ometla > omela a pometla > pomela. V slovenských nárečiach sa aj čečina a chvoja určená na výrobu ometla volala omelo, omelie, omelina.
Výsledkom predchádzajúcej analýzy je, že meno imela je motivované podobnosťou s ometlom, omelom, pometlom, pomelom, metlou a pod. Staršie sú názvy omelo, omela, mladšie je imelo, jemelo, jmelí. V inom svetle sa teraz ukazujú nemecké slová Mist a Mistel. Kluge (2002) spája apelatívum Mist s germ. *meig-a- a so slovesami: stind. méhati, gr. ὀμείχω, lat. mingere, stlit. mỹžti a sch. mížati s významom vylučovať moč, močiť. Nemecké Mist a holandské mest sa do slovenčiny prekladá ako hnoj, trus. Iné pomenovanie trusu je slk. výmet, čes. výmět, rus. pomët, poľ. pomiot a to isté znamená aj litovské méšlas a lotyšské mēsli. Tieto slová súvisia so stsl. mesti s významom metať, vrhať a lit. mèsti, lot. mest znamenajúcimi to isté. Nemecké Mist má aj ďalšie významy: smeť, smetie a smetisko. Aj tieto slová sú odvodené zo stsl. slovesa mesti, ale s významom miesť, zametať, zmetať, čes. smetati, smítati, smétati. Srbochorvátske pòmet je 1. odpad, 2. potrat. Vysúvaniu, vytláčaniu „vyvrhnutiu“ klasu z pošvy posledného listu obilnín sa hovorí metanie (klasenie). Slovo Mist súvisí s pôvodným významom slovesa mesti „metať, vrhať“. Názov imela – Mistel, germ. *mihs-tlo-, *mistilō f. súvisí tiež so slovesom mesti, v tomto prípade s významom „miesť, zametať“ a jeho derivátmi metla, mitla, pometlo, ometlo, pomelo, omelo. Podobnosť omela (metly) s poloparazitickou rastlinou Viscum album bolo motiváciou fytonyma imelo i nem. Mistel. Machek (1954) predpokladá, že imelo má balto-slovanský pôvod. Litovské mèsti a lotyšské mest znamená len metať, vrhať, nie zametať.
Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка III. Москва, 1971.
Cameron J.: Gaelic names of plants. Edinburgh and London, 1883.
Falk H.S. a Torp A.: Norwegisch-Dänisches etymologisches Wörterbuch. Oslo & Bergen, 1960.
Kluge F.: Etymologisches Wörterbuch der deutschen Sprache. Berlin – New York, 2002.
Machek V.: Česká a slovenská jména rostlin. Praha, 1954.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.
Rystonová I.: Průvodce lidovými názvy rostlin. Praha, 2007.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)