Kútnik Šmálov (2005) vo svojej práci uvádza, že benediktíni z kláštora sv.Hypolita pod nitrianskym Zoborom šírili kresťanstvo po celom Slovensku, pričom meno svojho patróna (Ipolt, Ipol, Polt, Poli, Pol) preniesli aj na niektoré osady, vrchy a vodné toky. Podľa sv.Hypolita mal byť pomenovaný vrch Veľký Ipolt (dnes Veľký bok), potok Ipoltica, osada Ipolt (dnes Čierny Váh) i Kráľova hoľa (Polta). Najstarší zápis sa vzťahuje na Kráľovu hoľu, ktorá mala v roku 1260 dve mená: Polta alio nomine (ináč) Golicha. Staroslovienske polъ i golъ a ruské pólyj i gólyj znamenajú to isté: nahý, holý. Názov Polta teda nesúvisí so sv.Hypolitom ale znamená horskú poľanu. Zmenu Polta > Ipolt urobili nemeckí kolonisti a názvy Veľký Ipolt, Ipoltica a Ipolt s menom Hypolit súvisia len druhotne a to nedopatrením. Rovnaké je to aj v prípade mesta Poltár a riečky Poltarica. Ich mená súvisia s lesom Polta (1246) a adj. polъ „holý“. Tretím prípadom má byť potok Polerieka a vrch Polík v hornom Turci. Aj tieto mená sú odvodené z adj. polъ a nesúvisia so sv.Hypolitom.
Ako štvrtý príklad uvádza Kútnik Šmálov (2005) niekoľko miestnych názvov v Gemeri. Autor píše, že v Rimavských Janovciach sa pravdepodobne nachádzal benediktínsky kláštor. Východne od Rim. Janoviec v katastri obce Sútor je vrch Ipeľník (305 m), pôvodne Ipolnok. Na východ od Ipeľníka sú Radnovce a v ich katastri bol les, potok a samota Ipolnok. Chotárny názov Ipeľník (pole) je aj v obci Vieska nad Blhom ležiacej asi 1 km severne od Radnoviec. Samota Ipolnok bola aj v neďalekej Chanave. Kláštor v Rim. Janovciach i Chanave (ich benediktínsky pôvod je neistý) má podporiť názor, že miestne názvy Ipolnok sú visia so sv.Hypolitom. Už J. Melich názov Ipolnok vysvetľoval slovenskou slovotvornou zdrobňujúcou príponou -ník, teda malý Ipol (Ipeľ).
Potok Ipeľník sa dnes volá Radnovský potok. Sičáková (1996) uvádza nasledovné historické mená potoka: 1384 Ipolnok pataka, 1550-60 Az Ipolnokba, 1623 Ipolnok pataka, 1648 Iponok patakja, 1771 Ipolnokban, 1815 Ipolnok pataka, 1852 Kis Ipónok. Autorka pôvod názvu Ipolnok nerieši, pripomína len, že je rovnaký ako pri potoku Ipoltica. Východiská pri riešení tohto problému sú dve: 1. Názov Ipeľník – Ipolnok je odvodený od rieky Ipeľ, maď. Ipoly, je to teda malý Ipeľ „Iplík“. Kútnik Šmálov (2005) odvodzuje aj meno Ipľa od mena sv.Hypolita. Odvoláva sa na ojedinelý zápis Ipultu, Ipulthu z roku 1298. Všeobecne sa uznáva, že meno Ipľa je predslovanské. Sú známe dvojice vodných tokov ako je Nitra – Nitrica, Rimava – Rimavica, Orava – Oravica, Hron – Hronec – Hronček, Turiec – Turček, Východný Turiec – Turčok, Zolná – Zolnica, no v našom prípade Ipeľník je v povodí Slanej a nie Ipľa. Miestny názov Ipolnok v chotári Chanavy nie je odvodený od rieky Ipeľ – Ipoly.
2. Názov Ipeľník – Ipolnok má potok, vrch, samota, les, pole a môže súvisieť priamo s menom Hypolit. Hypolit má v maďarčine mužskú podobu Ipoly a Ipolnok a ženskú Ipolta a Ipolyka. V roku 1323 sa spomína meno Ipoľ (Ipolit) v Turci v súvislosti s obcou Sebeslavce (Šikura, 1944). Miestne názvy Ipolnok sú najskôr odvodené z maďarskej podoby osobného mena Hypolit a ich pôvodcami nie sú nutne benediktíni a nemusia teda súvisieť so sv.Hypolitom. Malohont vlastnili vo včasnom stredoveku Hontovci, ku ktorým patril v 13. storočí aj veľmož Hypolit. Historické záznamy potoka hovoria len o názve Ipolnok, je preto možné, že názov Ipeľník vznikol až druhotne ako preklad z maďarčiny. Názov Ipeľník je opodstatnený len ak by bol odvodený od rieky Ipeľ.
Stanislav (2004) uvádza dolinu Ipónok pri Radnovciach, ktorá zjavne súvisí s potokom Ipolnok. Názov je podľa neho nejasný a znamená asi *Japovník, k jap-ný. Patrí k slovesu apati, apajǫ „pozorovať, počúvať“, stčes. japati, jápati. Názov môže patriť do systému názvov, ktorými sa označujú strážne body na starých strážnych líniách. Táto etymológia neobstojí lebo Ipónok je len skomolený názov pre Ipolnok. V tejto súvislosti je zaujímavý miestny názov Japeň vo Veľkej Fatre, časť Bralná Fatra. Hrebeň Japeň leží západne od Starých Hôr a severne od Harmanca. Na juhu hrebeňa je Zadný Japeň (1064 m), na severe Predný Japeň, resp. Japeň (1154 m). Povedľa hrebeňa vedú cesty z Banskej Bystrice na horské prechody Donovaly a Šturec, dalo by sa preto uvažovať o motivácii stčes. slovesom japati, jápati „pozorovať, hľadať, počúvať“. V iných jazykoch majú však príbuzné slovesá skôr význam zízať, hlúpo hľadieť. Sloveso japati je asi príbuzné so sch. zapážati „pozorovať, všímať si“ a zȁptija = zàpčija „strážnik“. Iný význam má sch. jápiti „zívať, doširoka sa otvárať“ a čes. japati „chápať“. Prídavné meno japný znamená v češtine vtipný, obratný i pohotový, opakom je nejapný. Po poľsky japa sú ústa, sch. jȁpa je otec. Sch. jȁpād i zȁpād je slk. zápač „zatienená, severná strana“. Slovo zápač sa na Slovensku niekoľkokrát použilo ako chotárny názov. Ruské, cirkevnoslovanské apъ znamenalo farbu a povapiti „vápniť, bieliť“. Ruské vápa, vap je farba, strus. vapъ je farba, vapьno je vápno. Naše vápno sa po slovinsky povie apno. Podľa Skoka (1971) v- v slove vápno bolo chápané ako protéza a lokálne nahradené písmenom j-. V srbskom a chorvátskom jazyku sú slová vápno i jápno, jápnen je vápenný, jàpnenica je vápenka. Meno vrchu Japeň môže súvisieť s jeho vápencovým podkladom a so slovami vápno – jápno. Južne od Dolného Harmanca je vrch Vápenica (1022 m), severne od Starých Hôr je vrch Zadná Vápená (934 m) a dolina Veľká Vápenná. Na Slovensku sú zo slova vápno, resp. vápenec odvodené mená vrchov Vápeč, Vápenec, Vápenica, Vápenná, Vápnik, Vápno a iné. Treba si však uvedomiť rozdiel medzi vápnom a vápencom ako surovinou na výrobu vápna. Poľské priezviská Jopoł, Japola, Japowicz, Japał, Japiński sa odvodzujú zo slov japa „ústa, huba“ alebo gapa „hlupák“. Slovinské priezvisko Japelj má nejasnú etymológiu, no zrejme tiež súvisí s ústami a ich pohybmi.
Ako sa ukazuje, slovanských východísk oronyma Japeň je niekoľko, no ťažko rozhodnúť, ktoré je reálne. Slová jȁpād a jápno poznajú len južní Slovania a bolo by treba objasniť ako sa dostali na Slovensko. Priestor nad B. Bystricou bol oddávna známy ťažbou medi, ktorú tu od stredoveku ťažili najmä nemeckí kolonisti. Pôvod oronyma Japeň môže byť preto aj germánsky. Nemecké japsen i jappen, holandské gijpen, nórske gjespe, švédske gäspa, anglické gasp a anglosaské gipian znamená lapať (dych), dychčať, dýchať s otvorenými ústami. Sloveso gaffen, v starej dolnej nemčine gapen znamená zízať, zvedavo, hlúpo sa pozerať na niečo (zrejme s otvorenými ústami). Slovesám jappen a gaffen má blízko sloveso gähnen „zívať“ (Kluge, 2002). Zívať sa povie nórsky gjespe, islandsky geispa, holandsky gapen. Meno vrchu Japeň by mohlo byť motivované tým, že pri výstupe na vrchol sa zadychčíme, lapáme dych.
Objasnenie etymológie českých slov japati (Machek, 1971) a nejapný (Rejzek, 2001) je problematické. Prvý autor ho spája s gréckym ἐξαπίνης „predčasná (náhla) jar“, druhý s latinským in-opīnātus „netušený, nečakaný“ a opīnārī „nazdávať sa“. Problémové je aj samotné slovo nejapný. České slovníky uvádzajú pri slove nejapný význam 1. silně nevhodný, pošetilý, nerozumný, 2. nechápavý, nedovtipný, těžkopádný, pri slove japný význam vtipný, obratný, pohotový. Slovo nejapný spopularizoval vták dront nelietavý alebo maurícijský (Didus ineptus, Linnaues), ktorému dal Presl meno blboun nejapný. Meno Didus vychádza zo staroportugalského duodou „hlupák“ a ineptus v latinčine znamená neschopný, nespôsobilý, hlúpy. Dront nelietal a pred človekom neutekal, preto si vyslúžil meno hlúpy. Český zápor ne-(japný) sa rovná latinskému in-(eptus = aptus). Problém je v tom, že samotné adj. japný by malo znamenať hlúpy, porov. poľ. gap(i)owaty „nahlúply, tupý“, nem. Gaffer, poľ. gap „hlúpo, zvedavo hľadiaci, nečinne sa prizerajúci“, gaffen „hlúpo sa pozerať na niečo“. Ne-japný je vlastne ne-hlúpy. Slovo japati je v starej češtine doložené slovným spojením japaj nebesa a vykladá sa ako pozorovati, hledati, poslouchati. Slovu japati by mohlo zodpovedaťsthnem. geffida „1. pozorovanie, 2. pren. rozjímanie“, ale i poľ. gapić się „zízať, čes. zevlovat, čumět“, sch. jápiti „zívať, široko sa otvárať“, lit. žiopsóti „zívať, zízať, stáť s otvorenými ústami“, angl. gape „hlúpo zízať“, nem. gaffen „hlúpo sa pozerať“ a stír. hāphikā „zívať“. Pri českých slovách japati a nejapný možno teda nájsť širšie indoeurópske súvislosti. Motiváciou pre vznik uvedených slovies je pohyb úst: zívanie, zízanie, hlúpe pozeranie (s otvorenými ústami), škľabenie sa, lapanie po dychu, papuľovanie.
Zo Slovníka slovenských nárečí by sme do tejto skupiny mohli zaradiť slová: géple „ústa, papuľa“, gépľovať „odvrávať, papuľovať“, gápľoš „táravý, papuľnatý človek“, gápľať i gápliť „tárať“ a asi aj gápa „mladšia, namyslená žena, fiflena“. Kálal (1924) má gáple pl. „otvor, pery“ a slovné spojenie: má hodné (veľké) gáple „mnoho jí“. Najbližšie k týmto slovám má poľ. japa „huba, ústa“. Staronordické geipa znamená rozprávať sa, doslova nechať ústa bežať alebo „pustiť si ústa na špacírku“. Vysvetliť pôvod oronyma Japeň zo slovnej zásoby slovenčiny je prakticky nemožné, preto bolo potrebné širšie indoeurópske porovnávanie. Väčšina slov s koreňom jap-, gap- sa spája s otvorenými ústami, ktoré môžu byť ďalšou motiváciou pomenovania vrchu. Pod vrcholom je medzi hrebeňmi menšia kotlina, ktorá sa tiež volá Japeň a môže pripomínať doširoka otvorené, zívajúce ústa.
Kálal M.: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica, 1924.
Kluge F.: Etymologisches Wörterbuch der deutschen Sprache. Berlin - New York, 2002.
Kútnik Šmálov J.: Kresťanský stredovek Slovenska. Bratislava, 2005.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971. Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.
Sičáková Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov, 1996.
Skok P.: Etimologijski rječnik hrvatskoga ili srpskoga jezyka. Zagreb, 1971.
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Šikura J.Š.: Miestopisné dejiny Turca. Bratislava, 1944.
štvrtok 28. februára 2013
Miestne názvy s koreňom Sul- na Slovensku
Na Slovensku i v ďalších krajinách, v ktorých sa hovorí slovanskými jazykmi je väčší počet toponým začínajúcich sa koreňom Sul-. Východiskom pre ich pomenovanie môžu byť viacelé slová s týmto koreňom. Staroslovienske coyлѣй i coyлий sa prekladá ako βελτίων „lepší“ alebo κομψότερος, pričom κομψός znamený elegantný, príjemný i šikovný. Ďalším slovom je coyлицa, čo je lat. hasta „1. bodacia alebo vrhacia kopia, oštep, 2. žrď, kôl“. V slovenčine a češtine sa stredoveká bodacia alebo vrhacia zbraň (kopia) volala sudlica, resp. sudlice, rus. cýлицa, ukr. cyлиця, sln., sch. súlica. Názov zbrane súvisí so stsl. slovesom соунѫти (sunǫti) „sunúť“, rus. cýнyть, sch. sùljati. Príbuzné je rus. cyлять i cýлить „pichať, strkať, vrážať“ a sch. sùljati se „kĺzať sa, šmýkať sa, padať“. Koreň sul- je aj v rus. cyлить „sľubovať“, cyлóй „vodný vír, krútňava“ i „kyseľ – rôsolovitý nápoj“. V slovenčine sulc je rôsol. Po ukrajinsky cyлiя je demižón, po rusky cyлeя je nádoba s hrdlom, fľaša (ploská). Sula je po ukr. zubáč (ryba), sch. sulica je losos, slk. dial. šul(a) je jalec i ostriež. Na východnom Slovensku suľa je jazyčnica. Soľ je v Čechách sůl, v Poľsku sól [sul], na vých. Slovensku suľ. Po lotyšsky sula je šťava, po litovsky sulà je lymfa, miazga. Lotyšské sloveso sūlāt, sulot a litovské sloveso sulóti znamená tiecť, byť vlhký.
Na Slovensku sú štyri obce s koreňom Sul-: Sulany, 1296 Zulan, 1390 Sulyen; Súlovce, 1312 Zuloch, 1326 Zoloch, 1406 Zwlocz; Suľov, 1193 Sulo, 1318 Zuloch (asi „Sulovec“), 1336 Zovlo, 1408 Zwlo, 1443 Swlow a Sulín, 1600 Zulin. Uhlár (1984) odvodzuje názvy Sulany, Súlovce a Súľov z osobného mena Sulislav. Z Čiech je od roku 1193 známa obec Sulislav, v Poľsku sú Sulisławice, lužickí Srbi majú Sulimirojce. Z osobného mena Sulislav a Sulimír sú mená: Sul, Sula, Sulan, Sulej, Suleta atď. (Etymologia nazwisk. www.stankiewice.com). Pôvod týchto OM treba hľadať v stsl. coyлѣй, coyлий „lepší, príjemný“. V okolí Súľova sú známe Súľovské skaly vyznačujúce sa stĺpovitými skalnými útvarmi nazývanými aj skalné ihly. Tu by sa dalo uvažovať aj o motivácii pomenovania týmito špicatými skalami pripomínajúcimi sudlicu (sulicu), čo je stredoveká bodná a vrhacia zbraň. Na vých. Slovensku sulak je stĺp alebo kôl v plote. Meno obce i hradu Súľov skôr odvodené z OM Sulo. Staršie je meno obce známej od roku 1193. Hrad bol vybudovaný až v 13. stor., zrejme po tatarskom vpáde.
Meno kysuckého vrchu Súľov (903 m) sem pravdepodobne preniesli kolonisti z Považia (z okolia Súľovských skál). Marec (E-Kysuce) uvádza viacej takýchto párových toponým, napr. Predmier, Vrchpredmier, Kebľov, Hričov – Hričovec, Visolaje – Visalaje (asi 1 km za hranicou s Moravou).
Na Kysuciach je aj Súľkov potok, inak i Súľkov, 1700 potuočzek Szulkowsky. Meno potoka i osady Suľkov je odvodené z mena Suľko (Krško, Velička 2011). Chotárny názov Sulkov (les) je aj v katastri Topoľčianok. Z osobného mena môže byť odvodený aj názov sedla Súľová (909 m), 1291 Zulheg, mons, 1675 Szulova, erdö. Pod sedlom tečie Súľovský potok (i Súľová) 14 km v povodí Slanej. Sičáková (1996) uvádza, že Ila názov odvodzuje z OM Soľ/Suľ.
Meno obce Sulín je písomne doložené až v roku 1600. Staršie údaje: 1352 Sulyn, 1364 Szolain sa vzťahujú na Sulínsky potok (Sulínku) (Murcko, Pavelčíková, Števík 2005). Motiváciou pomenovania obce i potoka je s najväčšou pravdepodobnosťou prameň minerálnej vody Sulínka. Táto minerálka má zvýšený obsah sodíka a má slanú príchuť. Všetky tri miestne názvy by teda mohli vychádzať zo slova soľ, poľsky sól, východoslovensky suľ. Túto verziu podporuje aj názov vrchu Soľovka (827,9 m) nachádzajúceho sa na sever od obce. Podľa soli je na Slovensku pomenovaných veľa vodných tokov, napr.: Soľanka (Váh), Soľný potok (Kysuca), Soličný a Soľný potok (Orava), Slaná, Slanec, Slaný potok (Hron), Solisko (Topľa), Soľný potok (Torysa), Slančík (Roňava).
Západne od obce Trubín, v pohorí Vtáčnik je vrch Sulina (873 m), ktorého súčasťou je aj Sulinská skala. Pod vrchom pramení Trubínsky (v roku 1975 Sulinský) potok (Krško, 2008). Mohutná Sulinská skala je tvorená vyvrelými horninami, horizontálne i vertikálne zbrázdená puklinami. Vplyvom zvetrávania sa zo skaly oddeľujú menšie i väčšie kamene, tvoriace na jej úpätí sute, sutiny. Motiváciou pomenovania by mohli byť rozpadávajúce sa skaly. Východiskom je sch. sùljati se „kĺzať sa, šmýkať sa, padať, zosúvať sa“ a sùljati „sunúť (dole)“. Bernolák spája sloveso posúlať so slovesom poválať, syn. pobúrať, porúcať. Je to rovnaká motivácia ako pri vrchu Rozsutec. Túto etymológiu potvrdzuje mapa z roku 1915, na ktorej je pod Sulinou v zátvorke Rozsipana skála. Suljina dolina v Bosne a Hercegovine je husto pokrytá suťami. Rovnaký pôvod môže mať aj chotárny názov Suličín východne od Zlatých Moraviec. Takúto etymológiu môžu mať teoreticky i ďalšie miestne názvy spomínané v tomto príspevku. Vo svojej staršej histórii mohli byť domy v obciach „posúľané“, t.j. pováľané, zbúrané alebo sú v ich blízkosti rozpadávajúce sa skaly a sute.
Krško J.: Hydronymia povodia Hrona. Banská Bystrica, 2008.
Krško J.: Velička D.: Hydronymia povodia Kysuce. Banská Bystrica 2011.
Marec J.: Nomen omen, alebo – odkiaľ sú Turzovčania? E-Kysuce.
Murcko M.: Pavelčíková M., Števík M.: Sulín. Monografia obce, 2005.
Sičáková Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov, 1996.
Uhlár V.: Priezviská so sufixom -ej. Slovenská reč, 49 (4): 236-240, 1984.
Na Slovensku sú štyri obce s koreňom Sul-: Sulany, 1296 Zulan, 1390 Sulyen; Súlovce, 1312 Zuloch, 1326 Zoloch, 1406 Zwlocz; Suľov, 1193 Sulo, 1318 Zuloch (asi „Sulovec“), 1336 Zovlo, 1408 Zwlo, 1443 Swlow a Sulín, 1600 Zulin. Uhlár (1984) odvodzuje názvy Sulany, Súlovce a Súľov z osobného mena Sulislav. Z Čiech je od roku 1193 známa obec Sulislav, v Poľsku sú Sulisławice, lužickí Srbi majú Sulimirojce. Z osobného mena Sulislav a Sulimír sú mená: Sul, Sula, Sulan, Sulej, Suleta atď. (Etymologia nazwisk. www.stankiewice.com). Pôvod týchto OM treba hľadať v stsl. coyлѣй, coyлий „lepší, príjemný“. V okolí Súľova sú známe Súľovské skaly vyznačujúce sa stĺpovitými skalnými útvarmi nazývanými aj skalné ihly. Tu by sa dalo uvažovať aj o motivácii pomenovania týmito špicatými skalami pripomínajúcimi sudlicu (sulicu), čo je stredoveká bodná a vrhacia zbraň. Na vých. Slovensku sulak je stĺp alebo kôl v plote. Meno obce i hradu Súľov skôr odvodené z OM Sulo. Staršie je meno obce známej od roku 1193. Hrad bol vybudovaný až v 13. stor., zrejme po tatarskom vpáde.
Meno kysuckého vrchu Súľov (903 m) sem pravdepodobne preniesli kolonisti z Považia (z okolia Súľovských skál). Marec (E-Kysuce) uvádza viacej takýchto párových toponým, napr. Predmier, Vrchpredmier, Kebľov, Hričov – Hričovec, Visolaje – Visalaje (asi 1 km za hranicou s Moravou).
Na Kysuciach je aj Súľkov potok, inak i Súľkov, 1700 potuočzek Szulkowsky. Meno potoka i osady Suľkov je odvodené z mena Suľko (Krško, Velička 2011). Chotárny názov Sulkov (les) je aj v katastri Topoľčianok. Z osobného mena môže byť odvodený aj názov sedla Súľová (909 m), 1291 Zulheg, mons, 1675 Szulova, erdö. Pod sedlom tečie Súľovský potok (i Súľová) 14 km v povodí Slanej. Sičáková (1996) uvádza, že Ila názov odvodzuje z OM Soľ/Suľ.
Meno obce Sulín je písomne doložené až v roku 1600. Staršie údaje: 1352 Sulyn, 1364 Szolain sa vzťahujú na Sulínsky potok (Sulínku) (Murcko, Pavelčíková, Števík 2005). Motiváciou pomenovania obce i potoka je s najväčšou pravdepodobnosťou prameň minerálnej vody Sulínka. Táto minerálka má zvýšený obsah sodíka a má slanú príchuť. Všetky tri miestne názvy by teda mohli vychádzať zo slova soľ, poľsky sól, východoslovensky suľ. Túto verziu podporuje aj názov vrchu Soľovka (827,9 m) nachádzajúceho sa na sever od obce. Podľa soli je na Slovensku pomenovaných veľa vodných tokov, napr.: Soľanka (Váh), Soľný potok (Kysuca), Soličný a Soľný potok (Orava), Slaná, Slanec, Slaný potok (Hron), Solisko (Topľa), Soľný potok (Torysa), Slančík (Roňava).
Západne od obce Trubín, v pohorí Vtáčnik je vrch Sulina (873 m), ktorého súčasťou je aj Sulinská skala. Pod vrchom pramení Trubínsky (v roku 1975 Sulinský) potok (Krško, 2008). Mohutná Sulinská skala je tvorená vyvrelými horninami, horizontálne i vertikálne zbrázdená puklinami. Vplyvom zvetrávania sa zo skaly oddeľujú menšie i väčšie kamene, tvoriace na jej úpätí sute, sutiny. Motiváciou pomenovania by mohli byť rozpadávajúce sa skaly. Východiskom je sch. sùljati se „kĺzať sa, šmýkať sa, padať, zosúvať sa“ a sùljati „sunúť (dole)“. Bernolák spája sloveso posúlať so slovesom poválať, syn. pobúrať, porúcať. Je to rovnaká motivácia ako pri vrchu Rozsutec. Túto etymológiu potvrdzuje mapa z roku 1915, na ktorej je pod Sulinou v zátvorke Rozsipana skála. Suljina dolina v Bosne a Hercegovine je husto pokrytá suťami. Rovnaký pôvod môže mať aj chotárny názov Suličín východne od Zlatých Moraviec. Takúto etymológiu môžu mať teoreticky i ďalšie miestne názvy spomínané v tomto príspevku. Vo svojej staršej histórii mohli byť domy v obciach „posúľané“, t.j. pováľané, zbúrané alebo sú v ich blízkosti rozpadávajúce sa skaly a sute.
Krško J.: Hydronymia povodia Hrona. Banská Bystrica, 2008.
Krško J.: Velička D.: Hydronymia povodia Kysuce. Banská Bystrica 2011.
Marec J.: Nomen omen, alebo – odkiaľ sú Turzovčania? E-Kysuce.
Murcko M.: Pavelčíková M., Števík M.: Sulín. Monografia obce, 2005.
Sičáková Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov, 1996.
Uhlár V.: Priezviská so sufixom -ej. Slovenská reč, 49 (4): 236-240, 1984.
O miestnych názvoch Chanava a Momot
Sičáková (1996) uvádza, že potok Chanava (2,5 km) pramení a ústi jv od obce Chanava. Na súčasných mapách tok nie je pomenovaný. Podľa Šmilauera (1932) potok Chanava ústi napravo od obce Abovce. V tej istej publikácii píše Sičáková, že potok Lúčka pramení pri obci Chanava (pod vrchom Lúčka (272 m) a ústi pri obci Abovce. Je tu teda možnosť, že najstarší údaj fl. Honua (1298) sa dá stotožniť s potokom Lúčka, s najstarším údajom až z roku 1630 Luka patak. Potok Honua (Chanava) sa v neskorších listinách už nespomína. Viac údajov máme o rovnomennej obci Chanava, maď. Hanva, 1266 Honua, 1295 Hanua, 1920 Hanava, 1927 Chanava. V katastri Chanavy bola aj osada Heegh (maď. hegy = kopec): 1404 Hanwa a. modo Heegh, 1417/1476 Hegy a. n. Kyshanwa. Pre Šmilauera (1932) je názov potoka Honua nejasný. Sičáková (1996) cituje len názor Stanislava, podľa ktorého meno obce Chanava súvisí s tur. slovom chán. Podľa Krajčoviča (2009) je Chanava miestom ľudí nemiestneho správania (slk. dial. chám je nevychovaný človek, grobián).
Viacerí autori vychádzali pri skúmaní pôvodu miestneho názvu Chanava z koreňa Chan-, ktorý je však známy až od roku 1927. Pôvodný názov obce i potoka bol Honua, zrejme zo slovenského *Honava, z čoho je maďarské Hanva. Maďarské Hanva bolo administratívne zmenené na Hanava (1920) a neskôr na Chanava (1927), čo skomplikovalo možnosť objasnenia tohto názvu. Stanislav považuje názov Chanava za turkický a Závodný (2008) za neslovanský, resp. predslovanský. Pri potoku dlhom 2,5 km je nereálny predslovanský pôvod (keltský, germánsky) a z neslovanských jazykov prichádza do úvahy len maďarčina. Kiss (1980) o názve Hanva však píše, že jeho pôvod je neznámy. Pre objasnenie najstarších záznamov Honua je najdôležitejšia interpretácia počiatočného písmena H. V časti toponým došlo k prirodzenej zmene H > CH, napr.: Chrabrany, 1291 Hrabor; Choča, 1209 Hecze; Chrašťany, 1209 Herestien; Chrenovec, 1243 Hyrenouch; Chynorany, 1387 Herenen; Chyžné, 1427 Hyznow a iné. V prípade Chanavy Maďari zachovali pôvodné H a k zmene H > CH došlo administratívne až v roku 1927. Druhú skupinu tvoria toponymá so znenou G > H, napr.: Holiša, 1246 Galsa; Hrkovce, 1156 Gyrki; Hodejov, 1280 Gede; Hucín, 1327 Gyuche; Hranovnica, 1294 Granich a iné. Chanava do tejto skupiny nepatrí. Tretiu skupinu tvoria miestne názvy, pri ktorých už prebehla prirodzená zmena G > H a od najstarších zápisov až doteraz je len H. Sem patrí napr.: Hlboké, 1262 Holbouka; Hrádok, 1246 Harranuk; Hrabové, 1268 Hrabua; Hrušov, 1285 Huruso; Hubovo, 1235/70 Habou; Hvozdnica, 1250 Hoznucha a iné. Najstaršie záznamy Chanavy – Honua sú z druhej polovice 13. storočia, kedy už mohla nastať zmena G > H.
Keď vychádzame z najstaršieho názvu Honua, *Honava, najpravdepodobnejším východiskom je stsl. sloveso gъnati „hnať, honiť“. Toto sloveso je všeslovanské a s koreňom hon- súvisí veľa slov. Hon je lovenie zveri, poľovačka, honec je ten, kto pri poľovačke nadháňa zver. Hon je i staršia plošná miera a chotárny názov Hony je na Slovensku dosť častý. V súvislosti s vodou sa v minulosti používalo slovo náhon, čo je stavidlo so žľabom na umelý prívod vody poháňajúce vodné zariadenia (mlyn, valchu a pod.). Veľa slov súvisí aj s chovom dobytka, napr. honelník, náhončí, pohonič, honelnica „časť košiara, do ktorej sa zatvárajú ovce alebo útulok, kde spávajú honelníci“. Honem znamená rýchlo a honiť je usmerňovať pohyb zvierat, hnať istým smerom i viesť záprah, poháňať. Chotárny názov Priehonisko označuje miesto, cez ktoré sa preháňa dobytok a veľmi rozšírený je chotárny názov Výhon, čo je úzky priestor, kade sa ženie dobytok na pašu, prípadne sa tu aj pasie. V prípade, že v názve *Honava (1266 Honua) došlo k zmene G > H už v prvej polovici 13. storočia je stsl. gъnati možným východiskom týchto miestnych názvov. Staroslovienskemu gъnati je príbuzné aj sloveso gъnǫti „movere – pohybovať sa“.
Chanave ( 1266 Honua) má možno blízko gemerská obec Honce, maď. Gencs, 1318 Gunch, 1427 Gench, 1773 Gencž, 1920 Genč a maďarská obec Göncz (južne od Košíc) známej takmer po celý stredovek pod menom Gunch (cca 10 zápisov). Stanislav (2004) pri obci Göncz vychádza zo slov *Gonьcь alebo *Gonьci. Varsik (1964) názor Stanislava poznal, no názov Göncz považuje za nejasný. Na západ od obce Honce sa do Štítnika vlieva Hončiansky potok (6 km), 1626 Geonczy patak, 1635 Genchy patak. Na východ od obce sa vlieva do Slanej Honský potok (6 km), 1291 Sebuspotok, Sebespatak, 1352 Gunch fl., 1416 Gunchpataka, 1456 Sebespathak, 1626 Geonczy patak (Sičáková, 1996). Po maďarsky sebes je bystrý, prudký, rýchly. To by zodpovedalo slovenskému hnať sa, honiť sa. Honský potok tečie cez Rožňavské Bystré, 1317 Sebuspotak, 1602 Biztro alias Sebespatak a do Slanej sa vlieva pri Brzotíne (stsl. brъzъ = rýchly, prudký, bystrý).
Veľmi krátkym prítokom rieky Slaná je aj potok Momot (2,4 km). Les, ktorým preteká potok sa tiež volá Momot. Sičáková považuje tieto mázvy za etymologicky nejasné. Podľa Slovníka slovenských nárečí momot je človek, ktorý sa ťažkopádne vyjadruje a momotať znamená tárať. Sloveso mumlať znamená: 1. vydávať hlboké, tlmené zvuky, 2. prejavovať sa tupým zvukom, dudlať, dunieť, hrmieť, 3. nezrozumiteľne hovoriť, brblať, mrmlať. Čmeliakovi (Bombus) sa miestami hovorí mumák. Názov Momot možno označiť za zvukomalebný, súvisiaci s dudlavým, mrmlavým, brblavým zvukom, ktorý potok vydáva. V povodí Slanej majú zvukomalebný pôvod aj potoky Čurgov, Hrkotavý potok, Húkľavý potok a Zdychavka.
Kiss L.: Földrajzi nevek etimológiai szótára. Budapest, 1980.
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (15). Kultúra slova, 2009, 43(3): 154-162.
Sičáková Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov, 1996.
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932
Varsik B.: Osídlenie Košickej kotliny I. Bratislava, 1964.
Závodný A.: Distribúcia sufixu -ava v slovenskej hydronýmii. Logos onomastiki, 2008 1(2): 48-52.
Slovník slovenských nárečí II. Bratislava, 2006.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I. Bratislava, 1977.
Viacerí autori vychádzali pri skúmaní pôvodu miestneho názvu Chanava z koreňa Chan-, ktorý je však známy až od roku 1927. Pôvodný názov obce i potoka bol Honua, zrejme zo slovenského *Honava, z čoho je maďarské Hanva. Maďarské Hanva bolo administratívne zmenené na Hanava (1920) a neskôr na Chanava (1927), čo skomplikovalo možnosť objasnenia tohto názvu. Stanislav považuje názov Chanava za turkický a Závodný (2008) za neslovanský, resp. predslovanský. Pri potoku dlhom 2,5 km je nereálny predslovanský pôvod (keltský, germánsky) a z neslovanských jazykov prichádza do úvahy len maďarčina. Kiss (1980) o názve Hanva však píše, že jeho pôvod je neznámy. Pre objasnenie najstarších záznamov Honua je najdôležitejšia interpretácia počiatočného písmena H. V časti toponým došlo k prirodzenej zmene H > CH, napr.: Chrabrany, 1291 Hrabor; Choča, 1209 Hecze; Chrašťany, 1209 Herestien; Chrenovec, 1243 Hyrenouch; Chynorany, 1387 Herenen; Chyžné, 1427 Hyznow a iné. V prípade Chanavy Maďari zachovali pôvodné H a k zmene H > CH došlo administratívne až v roku 1927. Druhú skupinu tvoria toponymá so znenou G > H, napr.: Holiša, 1246 Galsa; Hrkovce, 1156 Gyrki; Hodejov, 1280 Gede; Hucín, 1327 Gyuche; Hranovnica, 1294 Granich a iné. Chanava do tejto skupiny nepatrí. Tretiu skupinu tvoria miestne názvy, pri ktorých už prebehla prirodzená zmena G > H a od najstarších zápisov až doteraz je len H. Sem patrí napr.: Hlboké, 1262 Holbouka; Hrádok, 1246 Harranuk; Hrabové, 1268 Hrabua; Hrušov, 1285 Huruso; Hubovo, 1235/70 Habou; Hvozdnica, 1250 Hoznucha a iné. Najstaršie záznamy Chanavy – Honua sú z druhej polovice 13. storočia, kedy už mohla nastať zmena G > H.
Keď vychádzame z najstaršieho názvu Honua, *Honava, najpravdepodobnejším východiskom je stsl. sloveso gъnati „hnať, honiť“. Toto sloveso je všeslovanské a s koreňom hon- súvisí veľa slov. Hon je lovenie zveri, poľovačka, honec je ten, kto pri poľovačke nadháňa zver. Hon je i staršia plošná miera a chotárny názov Hony je na Slovensku dosť častý. V súvislosti s vodou sa v minulosti používalo slovo náhon, čo je stavidlo so žľabom na umelý prívod vody poháňajúce vodné zariadenia (mlyn, valchu a pod.). Veľa slov súvisí aj s chovom dobytka, napr. honelník, náhončí, pohonič, honelnica „časť košiara, do ktorej sa zatvárajú ovce alebo útulok, kde spávajú honelníci“. Honem znamená rýchlo a honiť je usmerňovať pohyb zvierat, hnať istým smerom i viesť záprah, poháňať. Chotárny názov Priehonisko označuje miesto, cez ktoré sa preháňa dobytok a veľmi rozšírený je chotárny názov Výhon, čo je úzky priestor, kade sa ženie dobytok na pašu, prípadne sa tu aj pasie. V prípade, že v názve *Honava (1266 Honua) došlo k zmene G > H už v prvej polovici 13. storočia je stsl. gъnati možným východiskom týchto miestnych názvov. Staroslovienskemu gъnati je príbuzné aj sloveso gъnǫti „movere – pohybovať sa“.
Chanave ( 1266 Honua) má možno blízko gemerská obec Honce, maď. Gencs, 1318 Gunch, 1427 Gench, 1773 Gencž, 1920 Genč a maďarská obec Göncz (južne od Košíc) známej takmer po celý stredovek pod menom Gunch (cca 10 zápisov). Stanislav (2004) pri obci Göncz vychádza zo slov *Gonьcь alebo *Gonьci. Varsik (1964) názor Stanislava poznal, no názov Göncz považuje za nejasný. Na západ od obce Honce sa do Štítnika vlieva Hončiansky potok (6 km), 1626 Geonczy patak, 1635 Genchy patak. Na východ od obce sa vlieva do Slanej Honský potok (6 km), 1291 Sebuspotok, Sebespatak, 1352 Gunch fl., 1416 Gunchpataka, 1456 Sebespathak, 1626 Geonczy patak (Sičáková, 1996). Po maďarsky sebes je bystrý, prudký, rýchly. To by zodpovedalo slovenskému hnať sa, honiť sa. Honský potok tečie cez Rožňavské Bystré, 1317 Sebuspotak, 1602 Biztro alias Sebespatak a do Slanej sa vlieva pri Brzotíne (stsl. brъzъ = rýchly, prudký, bystrý).
Veľmi krátkym prítokom rieky Slaná je aj potok Momot (2,4 km). Les, ktorým preteká potok sa tiež volá Momot. Sičáková považuje tieto mázvy za etymologicky nejasné. Podľa Slovníka slovenských nárečí momot je človek, ktorý sa ťažkopádne vyjadruje a momotať znamená tárať. Sloveso mumlať znamená: 1. vydávať hlboké, tlmené zvuky, 2. prejavovať sa tupým zvukom, dudlať, dunieť, hrmieť, 3. nezrozumiteľne hovoriť, brblať, mrmlať. Čmeliakovi (Bombus) sa miestami hovorí mumák. Názov Momot možno označiť za zvukomalebný, súvisiaci s dudlavým, mrmlavým, brblavým zvukom, ktorý potok vydáva. V povodí Slanej majú zvukomalebný pôvod aj potoky Čurgov, Hrkotavý potok, Húkľavý potok a Zdychavka.
Kiss L.: Földrajzi nevek etimológiai szótára. Budapest, 1980.
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (15). Kultúra slova, 2009, 43(3): 154-162.
Sičáková Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov, 1996.
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932
Varsik B.: Osídlenie Košickej kotliny I. Bratislava, 1964.
Závodný A.: Distribúcia sufixu -ava v slovenskej hydronýmii. Logos onomastiki, 2008 1(2): 48-52.
Slovník slovenských nárečí II. Bratislava, 2006.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I. Bratislava, 1977.
štvrtok 10. januára 2013
Pôvod názvu obcí Korňa a Karná
Korňa je kysucká obec ležiaca západne od Turzovky. Názory na pôvod jej mena zhrnul vo svojom článku Velička (2009). Najmenej pravdepodobnú až uletenú verziu predostrel A. Petrovský-Šichman. Podľa neho kysucké miestne názvy Ulčáky (Ulčák) a Kornica pri Klokočove majú svoj pôvod už v dobe rímskej, keď na Balkáne existovala rieka Ulca (dnes Vuka) a rímska pevnosť Cornacum (dnes Vukovar), ktorých mená mali byť prenesené na Kysuce najneskoršie v čase Veľkej Moravy. Neslovanský pôvod Korne predpokladal aj K. Točík. Vychádzal z latinského slova cornua „rožný statok“. Územie Korne malo slúžiť ako pastvina pre rožný statok a Košariská pre ovce. Podľa D. Choluja sa v Korni spracúvala kôra. D. Velička uprednostňuje názor, že pomenovanie Korňa a Kornica mohli mať význam pletených ohrád z prútia, kde sa mohol pásť nejaký druh dobytka. V trenčianskych nárečiach slová korna a kornica znamenajú niečo prepletené, napr. vlasy (vrkoč), prútie, slama, cesto (pletenka) a pod. Hydronymá Kornianka (9,4 km), 1580 fl. Na Weliku Kornu, 1690 rivus Kornya a Kornica (3,1 km), 1793 Kornitza odvodzujú Krško a Velička (2011) od mena obce Korňa a ďalej ich etymológiu neskúmali. V okr. Humenné je obec Karná, 1543 Karna. Podľa Uličného (2001) názov zaiste korení v slove kar, ale motivácia použitia tohto slova pre názov sídliska zostáva nejasná. Cez Karnú preteká Karnianský potok.
Etymológie názvu obce Korňa vychádzajú z predpokladu, že pôvodný bol názov obce a druhotné sú názvy potokov. Najstaršie listinné pramene z roku 1580 ( ohraničenie majetku Suňogovcov) spomínajú len vodné toky: ... príduc k rieke Krno a idúc k rieke na Weliku Kornu, ... Spomínaní autori nevyužili údaj z roku 1580: k rieke Krno a nevyužité zostali aj príbuzné toponymá z ostatného územia Slovenska, resp. Uhorska. V okr. Poltár máme obec Krná, maď. Korna, 1573 Korme Lehota, 1786 Krena, 1808 Krňa a potok Krná, 1864 Kornai p., v okr. Detva je osada Krné (Krnô), z okr. Rožňava sú stredoveké zápisy: 1364 Korna Lypa, 1430 Kornalipa. V Štiavnických vrchoch je vrch Krnčište a v Považskom Inovci Grnica. Nad obcou Úbrež je les Karná (Karna) a nad Remetskými Hámrami je chotárny názov Kárnice. Stanislav (2004) uvádza z Maďarska 2x názov Környe (v 15. storočí Kernye), Kornyi tó (tó = jazero), Kornyihal(om) (halom = hôrka, chlm) a jazero Korniche, 1264 stagnum Kernyche.
S koreňom Krn- sa stretávame aj pri osobných menách: Krno, Krnek, Krnčo, Krnáč. Z osobných mien sú odvodené aj niektoré miestne názvy, napr. Krnišov, 1266 Kurumsou, 1317 Kormosso, v Maďarsku je to z roku 1409 Kornisháza, v moravskosliezskom regióne je to Krnov, 1249 Kyrnow, poľ. Karniów, lat. Carnovia, medzi Detvou a Hriňovou je osada Krnáčovci. Meno obce Krnča, 1183 Kernulch, 1246 Kernuch odvodzuje Uhlár (1984) z OM Krnek, Krnčo a vidí tu paralelu s názvami Bytča, Ľupča a pod. Najstarší záznam Kernulch, t.j. Krnovec je však skôr odvodený z adj. krný.
Východiskom slov s koreňom krn- je sloveso krъnǫti, lat. emere „skosiť“ a adj. krъnъ „s odrezaným nosom, ušami apod.“ (Miklosich, 1862). Tomu zodpovedá sch. kŕnjiti „skracovať, odlamovať“ a sln. kŕniti „mrzačiť“, kŕnjiti „skracovať“. Slovinské adj. kŕn znamená zakrpatený a sch. kȓnj, kŕnjav, kŕnjast znamená odlomený, neúplný. Ruské kórnyj, ukrajinské kórnij znamená krátky, nízky, kornáť znamená skracovať, orezávať. Ruština pozná aj zložené slová kornoúchij, kornorúkij, kornokrýlyj, kornochvóstyj a pod. V češtine krněti je krpatieť a krniti skracovať, odrezávať. V slovenčine krnieť znamená krpatieť a zakrnieť zakrpatieť. Krnáč je krivý, hrčovitý kus dreva i zakrpatený, krivý strom. Krne, krny, krnačky i krnaky sú jednoduché, obyčajne doma urobené sane a krňa je okutie krivíc na drevených saniach. Bernolák a Jungmann majú pri slove krňa význam Wasserrinne „rína, žľab“. V slovinčine kŕn znamená aj vrchol hory, ostrý hrebeň a krnica je údolie, kotlina i hrča na dreve.
Názvy Környe v Maďarsku odvodzuje Stanislav (2004) zo slova krňa, čes. krně „prasa“. Moor uvažuje aj o slove krina „studňa“. Koreň Krn- menia Maďari na Korn-, Körn-, Kern-, Rusi na Korn- a Poliaci na Karn-. Pri obci Karná ide o východoslovenskú formu názvu Krná. Aj pri názve Korňa ide o posun Krn- > Korn-, podobne ako pri susednej obci Kelčov < Klčov. Na zmenu Krn- > Korn- nemusela mať vplyv maďarčina ale skôr nárečie Valachov prichádzajúcich z východu. Zo slovenského okruhu toponýn s koreňom Krn-, Korn- je najjasnejšia motivácia pri názve Korna Lypa. Orientačným bodom bola stará lipa s polámanými konármi v dôsledku búrky. Pri názvoch Krná, Krné, Karná a Korňa ide najskôr o motiváciu „krátka, malá, drobná“, čo sa prirodzene vzťahuje na obdobie krátko po vzniku obce. Menej pravdepodobná je motivácia „krivá“. Pri názvoch Krná a Korňa je otázkou, či meno patrilo primárne obci alebo potoku. Názov vrchu Krnište bude súvisieť s väčším výskytom pokrútených, hrčavých alebo polámanách stromov.
Krško J., Velička D.: Hydronymia povodia Kysuce. Banská Bystrica, 2011.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Uhlár V.: Pôvod miestneho názvu Krnča. Kultúra slova, 1984, 18 (2): 48-52.
Uličný, F.: Dejiny osídlenia Zemplínskej župy. Michalovce, 2001.
Velička D.: Poznámky k starším dejinám Korne. Kysuce, 2009, roč. 9, č. 3.
Etymológie názvu obce Korňa vychádzajú z predpokladu, že pôvodný bol názov obce a druhotné sú názvy potokov. Najstaršie listinné pramene z roku 1580 ( ohraničenie majetku Suňogovcov) spomínajú len vodné toky: ... príduc k rieke Krno a idúc k rieke na Weliku Kornu, ... Spomínaní autori nevyužili údaj z roku 1580: k rieke Krno a nevyužité zostali aj príbuzné toponymá z ostatného územia Slovenska, resp. Uhorska. V okr. Poltár máme obec Krná, maď. Korna, 1573 Korme Lehota, 1786 Krena, 1808 Krňa a potok Krná, 1864 Kornai p., v okr. Detva je osada Krné (Krnô), z okr. Rožňava sú stredoveké zápisy: 1364 Korna Lypa, 1430 Kornalipa. V Štiavnických vrchoch je vrch Krnčište a v Považskom Inovci Grnica. Nad obcou Úbrež je les Karná (Karna) a nad Remetskými Hámrami je chotárny názov Kárnice. Stanislav (2004) uvádza z Maďarska 2x názov Környe (v 15. storočí Kernye), Kornyi tó (tó = jazero), Kornyihal(om) (halom = hôrka, chlm) a jazero Korniche, 1264 stagnum Kernyche.
S koreňom Krn- sa stretávame aj pri osobných menách: Krno, Krnek, Krnčo, Krnáč. Z osobných mien sú odvodené aj niektoré miestne názvy, napr. Krnišov, 1266 Kurumsou, 1317 Kormosso, v Maďarsku je to z roku 1409 Kornisháza, v moravskosliezskom regióne je to Krnov, 1249 Kyrnow, poľ. Karniów, lat. Carnovia, medzi Detvou a Hriňovou je osada Krnáčovci. Meno obce Krnča, 1183 Kernulch, 1246 Kernuch odvodzuje Uhlár (1984) z OM Krnek, Krnčo a vidí tu paralelu s názvami Bytča, Ľupča a pod. Najstarší záznam Kernulch, t.j. Krnovec je však skôr odvodený z adj. krný.
Východiskom slov s koreňom krn- je sloveso krъnǫti, lat. emere „skosiť“ a adj. krъnъ „s odrezaným nosom, ušami apod.“ (Miklosich, 1862). Tomu zodpovedá sch. kŕnjiti „skracovať, odlamovať“ a sln. kŕniti „mrzačiť“, kŕnjiti „skracovať“. Slovinské adj. kŕn znamená zakrpatený a sch. kȓnj, kŕnjav, kŕnjast znamená odlomený, neúplný. Ruské kórnyj, ukrajinské kórnij znamená krátky, nízky, kornáť znamená skracovať, orezávať. Ruština pozná aj zložené slová kornoúchij, kornorúkij, kornokrýlyj, kornochvóstyj a pod. V češtine krněti je krpatieť a krniti skracovať, odrezávať. V slovenčine krnieť znamená krpatieť a zakrnieť zakrpatieť. Krnáč je krivý, hrčovitý kus dreva i zakrpatený, krivý strom. Krne, krny, krnačky i krnaky sú jednoduché, obyčajne doma urobené sane a krňa je okutie krivíc na drevených saniach. Bernolák a Jungmann majú pri slove krňa význam Wasserrinne „rína, žľab“. V slovinčine kŕn znamená aj vrchol hory, ostrý hrebeň a krnica je údolie, kotlina i hrča na dreve.
Názvy Környe v Maďarsku odvodzuje Stanislav (2004) zo slova krňa, čes. krně „prasa“. Moor uvažuje aj o slove krina „studňa“. Koreň Krn- menia Maďari na Korn-, Körn-, Kern-, Rusi na Korn- a Poliaci na Karn-. Pri obci Karná ide o východoslovenskú formu názvu Krná. Aj pri názve Korňa ide o posun Krn- > Korn-, podobne ako pri susednej obci Kelčov < Klčov. Na zmenu Krn- > Korn- nemusela mať vplyv maďarčina ale skôr nárečie Valachov prichádzajúcich z východu. Zo slovenského okruhu toponýn s koreňom Krn-, Korn- je najjasnejšia motivácia pri názve Korna Lypa. Orientačným bodom bola stará lipa s polámanými konármi v dôsledku búrky. Pri názvoch Krná, Krné, Karná a Korňa ide najskôr o motiváciu „krátka, malá, drobná“, čo sa prirodzene vzťahuje na obdobie krátko po vzniku obce. Menej pravdepodobná je motivácia „krivá“. Pri názvoch Krná a Korňa je otázkou, či meno patrilo primárne obci alebo potoku. Názov vrchu Krnište bude súvisieť s väčším výskytom pokrútených, hrčavých alebo polámanách stromov.
Krško J., Velička D.: Hydronymia povodia Kysuce. Banská Bystrica, 2011.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Uhlár V.: Pôvod miestneho názvu Krnča. Kultúra slova, 1984, 18 (2): 48-52.
Uličný, F.: Dejiny osídlenia Zemplínskej župy. Michalovce, 2001.
Velička D.: Poznámky k starším dejinám Korne. Kysuce, 2009, roč. 9, č. 3.
Etymológia pomenovania vrabca domového (Passer domesticus) v slovanských a germánskych jazykoch
Slovo vrabec (Passer) je všeslovanské: rus. воробéй, вирябéй, strus. воробии, csl. врабии, ukr. воробéць, горобéць, горобéль, гворобéць, brus. веребéй, ворóбчык, poľ. wróbel, hluž. wrobel, dluž. robeľ, sln. vrabelj, vrábec, sch. vrábac, mac. врабец, bul. врабéц, psl. *vorbьcь, *vorbьjь, *verbьjь. Od Slovanov prebrali toto slovo Rumuni: vrabie, vrӑbéte, brabéte, Albánci: rabec, rabeckë, rabekë, Maďari: veréb a Fíni: varpu. Do tejto skupiny patrí aj lot. zvirbulis a lit. žvirblis. Nie celkom jasná je príbuznosť gaelského riabhag, čo je vrchárka modrá (Prunella modularis), angl. Hedge Sparrow i Hedge Warbler. Menom riabhag sa označuje aj škovránok (Alauda). Vrchárka i škovránok sa na vrabca dosť podobajú. Na pôvod slova vrabec sú dva názory. Niektorí autori vychádzajú z gréckeho ῥόβιλλος – akýsi vták (Фасмер, 1964, Rejzek, 2001). Machek (1971) a ďalší predpokladajú, že meno vrabca je zvukomalebné. Príkladom je angl. warble trilkovať, spievať. Warblers sú spevavce z čeľade penicovité (Sylvidae), napr. penica (Sylvia), kolibiarik (Phylloscopus), svrčiak (Locustella), trsteniarik (Acrocephalus) i iné. Vrabec sa v germánskych jazykoch volá: angl. sparrow, šv. sparv, nór., dán. spurv. gót. sparwa, nem. Sperling.
Živočíchy si podľa vzťahu k človeku môžeme rozdeliť na tri skupiny: 1. Žijúce vo voľnej prírode, ktoré sa človeka stránia, 2. Domáce, ktoré si človek domestifikoval a využíva ich na svoje účely, 3. Synantropné, ktoré si spoločnosť človeka vybrali dobrovoľne. Synantropná je napr. mucha domáca (Musca domestica), svrček domový (Gryllulus domesticus), myš domová (Mus musculus), lastovička obyčajná (Hirundo rustica) a v minulosti to boli domové hady (najmä užovky). Gréci označovali synantropné živočíchy slovom ὁροφίας - žijúci pod strechou, domový, napr. ὁροφίας μύς – domová myš a ὁροφίας ὄφις - domáci had. Po grécky ὀροφή je krov, strecha, ἐρέφω znamená pokrývať. Pomenovanie vrabca by mohlo vychádzať z gr. ὁροφίας - žijúci pod strechou, domový. V minulosti boli strechy pokryté slamou a trstinou významným hniezdiskom vrabca domového (Ferianc,1965). Po kymersky sa vrabec povie aderyn y to, kde aderyn je vták a to je strecha. Uvedená etymológia nie je problémová z jazykovej stránky a v poriadku je aj motivácia.
Pokiaľ by meno vrabca, rus. воробéй, ukr. горобéль, psl. *vorbьjь, *verbьjь vychádzalo z gr. ὀροφή „krov, strecha“ a ὁροφίας „žijúci pod strechou, domový“, potom aj germánske pomenovanie vrabca: gót. sparwa, angl. sparrow, ags. spearva, šv. sparv, ahd. sparo, mhd. spar, sparwe, sperwe, sperc, sperche, mnd. sperlink, mhd. sperlinc, nem. Sperling by sme mohli odvodiť z nem. (Dach)sparren, mhd. sparre, ahd. sparro, angl. spar, pretože vrabec domový často hniezdil na strechách a v krovoch domov. Rovnakú motiváciu má aj pomenovanie dažďovníka (Apus) v nemčine: Spierschwalbe, Spiere, juhonem. dial. Speir. Nemci majú pre tohto vtáka podobného lastovičke niekoľko mien: Turm-, Mauer-, Stein- a Spierschwalbe. Mená naznačujú, že dažďovník hniezdi na vysokých vežiach, múroch, skalách a strechách, resp. krovoch (Dachsparren).
Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка. Москва, I964.
Ferianc O.: Stavovce Slovenska III. Vtáky II. Bratislava, 1965.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.
Živočíchy si podľa vzťahu k človeku môžeme rozdeliť na tri skupiny: 1. Žijúce vo voľnej prírode, ktoré sa človeka stránia, 2. Domáce, ktoré si človek domestifikoval a využíva ich na svoje účely, 3. Synantropné, ktoré si spoločnosť človeka vybrali dobrovoľne. Synantropná je napr. mucha domáca (Musca domestica), svrček domový (Gryllulus domesticus), myš domová (Mus musculus), lastovička obyčajná (Hirundo rustica) a v minulosti to boli domové hady (najmä užovky). Gréci označovali synantropné živočíchy slovom ὁροφίας - žijúci pod strechou, domový, napr. ὁροφίας μύς – domová myš a ὁροφίας ὄφις - domáci had. Po grécky ὀροφή je krov, strecha, ἐρέφω znamená pokrývať. Pomenovanie vrabca by mohlo vychádzať z gr. ὁροφίας - žijúci pod strechou, domový. V minulosti boli strechy pokryté slamou a trstinou významným hniezdiskom vrabca domového (Ferianc,1965). Po kymersky sa vrabec povie aderyn y to, kde aderyn je vták a to je strecha. Uvedená etymológia nie je problémová z jazykovej stránky a v poriadku je aj motivácia.
Pokiaľ by meno vrabca, rus. воробéй, ukr. горобéль, psl. *vorbьjь, *verbьjь vychádzalo z gr. ὀροφή „krov, strecha“ a ὁροφίας „žijúci pod strechou, domový“, potom aj germánske pomenovanie vrabca: gót. sparwa, angl. sparrow, ags. spearva, šv. sparv, ahd. sparo, mhd. spar, sparwe, sperwe, sperc, sperche, mnd. sperlink, mhd. sperlinc, nem. Sperling by sme mohli odvodiť z nem. (Dach)sparren, mhd. sparre, ahd. sparro, angl. spar, pretože vrabec domový často hniezdil na strechách a v krovoch domov. Rovnakú motiváciu má aj pomenovanie dažďovníka (Apus) v nemčine: Spierschwalbe, Spiere, juhonem. dial. Speir. Nemci majú pre tohto vtáka podobného lastovičke niekoľko mien: Turm-, Mauer-, Stein- a Spierschwalbe. Mená naznačujú, že dažďovník hniezdi na vysokých vežiach, múroch, skalách a strechách, resp. krovoch (Dachsparren).
Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка. Москва, I964.
Ferianc O.: Stavovce Slovenska III. Vtáky II. Bratislava, 1965.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.
streda 26. decembra 2012
Etymológia hydroným Ipoltica a Poltarica
Riečka Ipoltica (16 km) sa vlieva do Čierneho Váhu, Poltarica (16,8 km) je prítokom Ipľa. Na pôvod týchto hydroným je niekoľko názorov. Krško (2007) píše, že Ipoltica má podobnú motiváciu ako ďalšia významná rieka Ipeľ - obidva názvy súvisia s praslovanskou podobou (j)upeľ, (j)upoľ (kde môžeme nájsť paralelu s litovským upelis), ktorá označovala rieku. V názve Ipoltica môžeme vidieť aj východiskový tvar pre mesto Poltár, ktoré bolo motivované praslovanským koreňom -plt-, -pelt- vo význame mokraď, mokrina. Zo základu pelt-: plt- vo význame mokro, mokrina, voda odvodzuje meno Poltára aj Ondruš (2002). Základ polt- je nezvučnou obdobou zvučného bolt-, po ôsmom storočí blato, bloto, boloto. Prvotné pomenovanie malo podľa neho podobu Pltár a Maďari ho po desiatom storočí transformovali na Poltár.
So zaujímavými názormi prišiel Kútnik Šmálov (2005), ktorý v kapitole Benediktíni na Slovensku v IX.-XI. storočí píše, že toponymá sú petrifikovaným archívom. Autor píše, že kláštor sv. Hypolita v Nitre pod Zoborom založili benediktíni zo Sankt Pölten v Rakúsku ešte v dobách Veľkej Moravy. Benediktíni z Nitry šírili kresťanstvo ďalej na východ, o čom svedčia viaceré miestne názvy. V Liptove to má byť 1. vrch Ipolt, 2. riečka Ipoľtica a 3. sídlisko Ipolt. Tieto toponymá majú svedčiť o prítomnosti benediktínov-eremitov v doline Čierneho Váhu. Nedostatkom týchto úvah je, že 1. prítomnosť benediktínov v tejto lokalite nie je písomne doložená, 2. kaplnka v bývalej osade Ipolt nie je zasvätená sv. Hypolitovi ale Najsvätejšej Trojici a 3. osada je známa pod menom Ipolt a nie Sv. Ipolt (Hypolit) ako je to pri iných liptovských osadách, napr. Lipt. sv. Anna, Lipt. sv. Mara, Lipt. sv. Ján, Lipt. sv. Michal, Lipt. sv. Mikuláš a Lipt. sv. Ondrej. Menom sv. Hypolit (Ipolt, Polt) majú byť motivované aj miestne názvy: 1. rieka Ipol (Ipeľ), 2. potok Poltal (Poltarica) a 3. obec Poltár. Proti tejto etymológii môžeme mať rovnaké námietky ako v prípade liptovských toponým.
Dňa 4.10.1260 vydal uhorský kráľ Belo IV listinu, v ktorej potvrdzuje majetok kláštoru v Spišskom Štiavniku. Jedným z hraničných bodov tohto majetku bol aj vrch Polta alio nomine (ináč) Golicha, čo je dnešná Kráľova hoľa. Názov Golicha (Golica, Holica) vychádza z psl. a stsl. golъ „holý“. Názov Polta má rovnaký význam a vychádza zo slova polъ, ktoré Miklosich (1862-65) prekladá ako apertus, čo po latinsky znamená nepokrytý, obnažený. V ruštine pólyj znamená holý, pustý. Významom podobné sú slová poľana a pole. Na hrebeni Kráľovohoľských Tatier sú dominantné tri vrchy: Kráľova hoľa (1948 m), Veľká Vápenica (1691 m) a Veľký bok (1727 m), ktorých vrcholy boli holé a mohli sa teda volať Polta. Podľa urbára panstva v Liptovskom Hrádku z roku 1670 sa Kráľovohoľské Tatry volali alpes Ipolt (vrchy Ipolt). Veľký bok sa ešte v roku 1736 volal Ipolt Weliky a aj Matej Bel ho v roku 1742 tiež spomína ako Ipolt veliký. Nápadnú zmenu Polta > Ipolt určite nevyvolali domáci Slováci ale iné etnikum. V okolí Liptovského Hrádku je Uhorská Ves, v ktorej sa usadili maďarské posádky po obsadení Liptova. Nemci žili v obci Hybe a v Nižnej a Vyšnej Boci, kde ťažili zlato a farebné kovy. Nemci učite hľadali zlato aj na Polte (Veľkom boku) a predpokladali, že jej názov súvisí s osobným menom Polt, Ipolt, Hypolit. Vrch Ipolt dal meno potoku Ipoltica, ktorý pramení pod ním i osade Ipolt (cirkevno-právne patrila pod Hybe) známej pod týmto menom ešte začiatkom 19. storočia. Neskôr sa volala Hošková a dnes Čierny Váh. Liptáci volali Ipolticu Ipôľtica a Ipolt bol zrejme Ipôlt. V slovenčine pôlt je pás slaniny, prípadne bok svine určený na údenie. Toto slovo poznajú aj iní Slovania, čes. polt, stčes. polet, hluž. połč, ukr. a rus. póloť, sln. plat, východiskom je polъtь a to z polъ „polovica“. Iným významom slova polъ je strana, bok. Zmena Ipolt > Veľký bok je výsledkom ľudovej etymológie, keď sa Ipolt (Ipôlt) považoval za pôlt „bok“.
Rovnaký pôvod má aj potok Poltarica. V listine, ktorú vydal Belo IV v roku 1246 vedie hranica: per medium siluae Polta, exit ad lapidem album, praetera cadet in flumen Poltal ... Meno riečky Poltal (Poltar), dnešnej Poltarice i mesta Poltár (1409 Naghpolthar, Kyspoltar) je odvodený od lesa (silva) Polta, ktorého časť bola zrejme nezalesnená, pustá, holá. Miestny názov Biela skala (lat. lapis albus) nájdeme aj na súčasných mapách. Južne od hrebeňa Bielej skaly tečie Poltarica a severne od neho potok Polovno, prítok Poltarice. Mená obidvoch vodných tokov i lesa Polta (dodnes sa zachoval chotárny názov Polovno) vychádza zo slova polъ, rusky pólyj „holý, obnažený“, v našom prípade les s poľanami, holinami.
V Zoborskej listine z roku 1113 sa v Hornom Turci spomína osada sv. Hypolita (villa qusedam sancti Ypoliti) ako majetok zoborského kláštora sv. Hypolita. Zo strany Slovenského Pravna bol hranicou potok Polerieka (Polereca, Polireca). Asi 1 km východne od potoka je vŕšok Polík, na ktorom stojí ranogotický kostolík sv. Kozmu a sv. Damiána. Kostolík dali postaviť zemania z Polerieky a Bobonuka a dnes patrí do katastra Abramovej, ktorá sa od Polerieky oddelila ešte v stredoveku. V roku 1340 sa v tomto priestore spomína possessio regalis de Polik. Kútnik Šmálov (2005) uvádza, že aj potok Polerieka a vrch Polík sú odvodené z mena Hypolit (skrátené na Ipolt, Ipol, Polt, Poli, Pol). Krajčovič (2005) rieši etymológiu obce Polerieka (1363 Polereka) a nie potoka. Podľa neho názov je zložený zo slova pole (psl. *polje) v staršom význame časť menej úrodnej zeme a rieka s významom vodný tok, z ktorého je okolie zavlažovené záplavami alebo zavlažovať ho z rieky je služobnou povinnosťou obyvateľov obce. Takáto motivácia pomenovania obce neobstojí, lebo meno potoka je staršie (spomína sa už v roku 1113). Potok meria len 6,6 km, z čoho prvá polovina tečie horou, druhá lúkami. Služobná povinnosť obyvateľov zavlažovať polia neprichádza do úvahy. Podľa Krajčoviča podnet na vznik názvu Polerieka mohol dať aj pôvodne voľne sa rozlievajúci tok z minerálneho prameňa v chotári obce. Výdatnosť prameňa je však slabá na to aby dal meno obci alebo potoka.
Králik (2010) pri odvodzovaní hydronyma Polerieka vychádza z ruského adj. pólyj (z *polъ) s významom dutý, prázdny; pustý, holý; otvorený, (o vode) vysoký, vyliaty a v ruských dialektoch aj nepokrytý ľadom, nezamrznutý. Z viacerých možností si autor vybral motiváciu rozlievajúci sa, rozliaty tok, resp. nezamŕzajúci tok. Takáto interpretácia je prijateľná, no s prihliadnutím na iné slovenské toponymá môže byť aj iná. Na dohľad od Polerieky je vrch Polík, pričom v Štiavnických vrchoch je vrch Holík. Polík a Holík je rovnaká dvojica ako Polta a Golicha, pričom východiskom sú adj. polъ, resp. golъ s významom holý, obnažený, pustý. Polík je v súčasnosti nezalesnený, na jednom svahu je cintorín a na vrchole je kostol s niekoľkými solitérnymi stromami. Polerieka a Polík patrili vo včasnom stredoveku do jedného chotára. Holé, lysé vrchy, napr. Lysá hora, Lysec boli pre starých Slovanov posvätné, možno aj preto tu cirkev dala postaviť kostol. Miestny názov Polík je aj v katastri Ružomberka, Uhorskej Vsi, Vavrišova, Lipt. Jána a vrch Polík (271 m) je v Cerovej vrchovine. V Hornom Turci pri obci Háj bola v stredoveku osada Polun zaznačená v listinách z rokov 1340 a 1529. Polun je dnešné Čremošné. Aj toto meno zrejme vychádza zo slova *polъ. Šikura (1944) uvádza, že Polun je asi Poľana, čo by i prírodným charakterom zodpovedalo neskoršiemu Čremošnému. Motiváciou toponým Polta (les i Kráľova hoľa) a Ipolt (Veľký bok) bol starší význam adj. polъ = holý, pustý. Pomenovanie vodných tokov Ipoltica, Poltarica a Polovno je druhotné. V Kráľovohoľských Tatrách sú dvojice: vrch Kráľova hoľa → potok Holičná, vrch Veľká Vápenica → potok Vápenica, vrch Ipolt (dnes Veľký bok) → potok Ipoltica. Aj vrch Polík a potok Polerieka (Polireca) majú zrejme spoločnú etymológiu a sú pomenované podľa holého, resp. nezalesneného terénu na nive Turca. Polerieka je potok tečúci „polým“ terénom, resp. poľom v pôvodnom význame tohto slova. Motiváciu nezamŕzajúci tok môže mať skôr rieka Polta (168 km) v Archangeľskej oblasti Ruska. Daľ (1980) uvádza z Archangeľskej oblasti slovné spojenie „rjeka póla“ = holá, čistá rieka, nepokrytá ľadom.
S našimi toponymami Poltár a Poltarica sa niekedy spája ukrajinské mesto Poltava (Poltáva). Historické záznamy pre Poltavu sú: 1174 Ltava, neskôr Oltava, 1757 Pultava. Podľa Kissa (1978) meno Poltavy súvisí s blatistým, močaristým terénom. Súvisí s protoindoeurópskym koreňom *l(H)u-to- „blato“, z ktorého je stír. loth, lat. lutum, lit. liutýnas a iné. Východiskom je *Lъtava > Ltava. Aj Slovinci majú svoju Poltaricu, čo je pravý prítok rieky Krka. Pri jej prameni je jaskyňa Poltarica, objavená v roku 2003. Naša Poltarica má meno podľa lesa Polta, ktorým pretekala. Slovinská riečka môže mať aj inú motiváciu pomenovania. Slovinčina pozná slovo poltár, čo je prútený kôš na prechovávanie ulovených rýb vo vode (môže sa ťahať aj za člnom). Súvislosť tohto slova s Poltaricou je nejasná. Miklosich (1862-65) má pri slove polъ aj významy: gr. ἐπαρυστήρ, čo je črpák na nalievanie oleja do lampy a lat. haustrum, kde haurīre je čerpať vodu (napr. zo studne). V slovinčine tomu zodpovedá sloveso pláti, póljem „čerpať vodu“. Iné významy slovesa pláti sú: (o vode) vlniť sa, búriť sa, vrieť, kypieť, špliechať, prúdiť. Meno Poltarice bude zrejme súvisieť s jej prudkým tokom.
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка III. Москва, 1980.
Kiss L.: Földrajzi nevek etimológiai szótára. Budapest, 1978.
Krajčovič R.: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest. Bratislava, 2005.
Králik Ľ.: K etymologickej interpretácii hydronyma Polerieka. In: Lexika slovenskej onymie. Bratislava, 2010.
Krško J.: Vody horného Váhu očami jazykovedca. In: Medzinárodná konferencia prírodovedných pracovníkov múzeí a pracovníkov múzeí v prírode. Liptovský Mikuláš, 2007.
Kútnik Šmálov J.: Kresťanský stredovek Slovenska. Bratislava, 2005.
Ondruš Š.: Pôvod mena Poltár. In: Mesto Poltár. Regionálna monografia. Poltár, 2002.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Šikura J.Š.: Miestopisné dejiny Turca. Bratislava, 1944.
So zaujímavými názormi prišiel Kútnik Šmálov (2005), ktorý v kapitole Benediktíni na Slovensku v IX.-XI. storočí píše, že toponymá sú petrifikovaným archívom. Autor píše, že kláštor sv. Hypolita v Nitre pod Zoborom založili benediktíni zo Sankt Pölten v Rakúsku ešte v dobách Veľkej Moravy. Benediktíni z Nitry šírili kresťanstvo ďalej na východ, o čom svedčia viaceré miestne názvy. V Liptove to má byť 1. vrch Ipolt, 2. riečka Ipoľtica a 3. sídlisko Ipolt. Tieto toponymá majú svedčiť o prítomnosti benediktínov-eremitov v doline Čierneho Váhu. Nedostatkom týchto úvah je, že 1. prítomnosť benediktínov v tejto lokalite nie je písomne doložená, 2. kaplnka v bývalej osade Ipolt nie je zasvätená sv. Hypolitovi ale Najsvätejšej Trojici a 3. osada je známa pod menom Ipolt a nie Sv. Ipolt (Hypolit) ako je to pri iných liptovských osadách, napr. Lipt. sv. Anna, Lipt. sv. Mara, Lipt. sv. Ján, Lipt. sv. Michal, Lipt. sv. Mikuláš a Lipt. sv. Ondrej. Menom sv. Hypolit (Ipolt, Polt) majú byť motivované aj miestne názvy: 1. rieka Ipol (Ipeľ), 2. potok Poltal (Poltarica) a 3. obec Poltár. Proti tejto etymológii môžeme mať rovnaké námietky ako v prípade liptovských toponým.
Dňa 4.10.1260 vydal uhorský kráľ Belo IV listinu, v ktorej potvrdzuje majetok kláštoru v Spišskom Štiavniku. Jedným z hraničných bodov tohto majetku bol aj vrch Polta alio nomine (ináč) Golicha, čo je dnešná Kráľova hoľa. Názov Golicha (Golica, Holica) vychádza z psl. a stsl. golъ „holý“. Názov Polta má rovnaký význam a vychádza zo slova polъ, ktoré Miklosich (1862-65) prekladá ako apertus, čo po latinsky znamená nepokrytý, obnažený. V ruštine pólyj znamená holý, pustý. Významom podobné sú slová poľana a pole. Na hrebeni Kráľovohoľských Tatier sú dominantné tri vrchy: Kráľova hoľa (1948 m), Veľká Vápenica (1691 m) a Veľký bok (1727 m), ktorých vrcholy boli holé a mohli sa teda volať Polta. Podľa urbára panstva v Liptovskom Hrádku z roku 1670 sa Kráľovohoľské Tatry volali alpes Ipolt (vrchy Ipolt). Veľký bok sa ešte v roku 1736 volal Ipolt Weliky a aj Matej Bel ho v roku 1742 tiež spomína ako Ipolt veliký. Nápadnú zmenu Polta > Ipolt určite nevyvolali domáci Slováci ale iné etnikum. V okolí Liptovského Hrádku je Uhorská Ves, v ktorej sa usadili maďarské posádky po obsadení Liptova. Nemci žili v obci Hybe a v Nižnej a Vyšnej Boci, kde ťažili zlato a farebné kovy. Nemci učite hľadali zlato aj na Polte (Veľkom boku) a predpokladali, že jej názov súvisí s osobným menom Polt, Ipolt, Hypolit. Vrch Ipolt dal meno potoku Ipoltica, ktorý pramení pod ním i osade Ipolt (cirkevno-právne patrila pod Hybe) známej pod týmto menom ešte začiatkom 19. storočia. Neskôr sa volala Hošková a dnes Čierny Váh. Liptáci volali Ipolticu Ipôľtica a Ipolt bol zrejme Ipôlt. V slovenčine pôlt je pás slaniny, prípadne bok svine určený na údenie. Toto slovo poznajú aj iní Slovania, čes. polt, stčes. polet, hluž. połč, ukr. a rus. póloť, sln. plat, východiskom je polъtь a to z polъ „polovica“. Iným významom slova polъ je strana, bok. Zmena Ipolt > Veľký bok je výsledkom ľudovej etymológie, keď sa Ipolt (Ipôlt) považoval za pôlt „bok“.
Rovnaký pôvod má aj potok Poltarica. V listine, ktorú vydal Belo IV v roku 1246 vedie hranica: per medium siluae Polta, exit ad lapidem album, praetera cadet in flumen Poltal ... Meno riečky Poltal (Poltar), dnešnej Poltarice i mesta Poltár (1409 Naghpolthar, Kyspoltar) je odvodený od lesa (silva) Polta, ktorého časť bola zrejme nezalesnená, pustá, holá. Miestny názov Biela skala (lat. lapis albus) nájdeme aj na súčasných mapách. Južne od hrebeňa Bielej skaly tečie Poltarica a severne od neho potok Polovno, prítok Poltarice. Mená obidvoch vodných tokov i lesa Polta (dodnes sa zachoval chotárny názov Polovno) vychádza zo slova polъ, rusky pólyj „holý, obnažený“, v našom prípade les s poľanami, holinami.
V Zoborskej listine z roku 1113 sa v Hornom Turci spomína osada sv. Hypolita (villa qusedam sancti Ypoliti) ako majetok zoborského kláštora sv. Hypolita. Zo strany Slovenského Pravna bol hranicou potok Polerieka (Polereca, Polireca). Asi 1 km východne od potoka je vŕšok Polík, na ktorom stojí ranogotický kostolík sv. Kozmu a sv. Damiána. Kostolík dali postaviť zemania z Polerieky a Bobonuka a dnes patrí do katastra Abramovej, ktorá sa od Polerieky oddelila ešte v stredoveku. V roku 1340 sa v tomto priestore spomína possessio regalis de Polik. Kútnik Šmálov (2005) uvádza, že aj potok Polerieka a vrch Polík sú odvodené z mena Hypolit (skrátené na Ipolt, Ipol, Polt, Poli, Pol). Krajčovič (2005) rieši etymológiu obce Polerieka (1363 Polereka) a nie potoka. Podľa neho názov je zložený zo slova pole (psl. *polje) v staršom význame časť menej úrodnej zeme a rieka s významom vodný tok, z ktorého je okolie zavlažovené záplavami alebo zavlažovať ho z rieky je služobnou povinnosťou obyvateľov obce. Takáto motivácia pomenovania obce neobstojí, lebo meno potoka je staršie (spomína sa už v roku 1113). Potok meria len 6,6 km, z čoho prvá polovina tečie horou, druhá lúkami. Služobná povinnosť obyvateľov zavlažovať polia neprichádza do úvahy. Podľa Krajčoviča podnet na vznik názvu Polerieka mohol dať aj pôvodne voľne sa rozlievajúci tok z minerálneho prameňa v chotári obce. Výdatnosť prameňa je však slabá na to aby dal meno obci alebo potoka.
Králik (2010) pri odvodzovaní hydronyma Polerieka vychádza z ruského adj. pólyj (z *polъ) s významom dutý, prázdny; pustý, holý; otvorený, (o vode) vysoký, vyliaty a v ruských dialektoch aj nepokrytý ľadom, nezamrznutý. Z viacerých možností si autor vybral motiváciu rozlievajúci sa, rozliaty tok, resp. nezamŕzajúci tok. Takáto interpretácia je prijateľná, no s prihliadnutím na iné slovenské toponymá môže byť aj iná. Na dohľad od Polerieky je vrch Polík, pričom v Štiavnických vrchoch je vrch Holík. Polík a Holík je rovnaká dvojica ako Polta a Golicha, pričom východiskom sú adj. polъ, resp. golъ s významom holý, obnažený, pustý. Polík je v súčasnosti nezalesnený, na jednom svahu je cintorín a na vrchole je kostol s niekoľkými solitérnymi stromami. Polerieka a Polík patrili vo včasnom stredoveku do jedného chotára. Holé, lysé vrchy, napr. Lysá hora, Lysec boli pre starých Slovanov posvätné, možno aj preto tu cirkev dala postaviť kostol. Miestny názov Polík je aj v katastri Ružomberka, Uhorskej Vsi, Vavrišova, Lipt. Jána a vrch Polík (271 m) je v Cerovej vrchovine. V Hornom Turci pri obci Háj bola v stredoveku osada Polun zaznačená v listinách z rokov 1340 a 1529. Polun je dnešné Čremošné. Aj toto meno zrejme vychádza zo slova *polъ. Šikura (1944) uvádza, že Polun je asi Poľana, čo by i prírodným charakterom zodpovedalo neskoršiemu Čremošnému. Motiváciou toponým Polta (les i Kráľova hoľa) a Ipolt (Veľký bok) bol starší význam adj. polъ = holý, pustý. Pomenovanie vodných tokov Ipoltica, Poltarica a Polovno je druhotné. V Kráľovohoľských Tatrách sú dvojice: vrch Kráľova hoľa → potok Holičná, vrch Veľká Vápenica → potok Vápenica, vrch Ipolt (dnes Veľký bok) → potok Ipoltica. Aj vrch Polík a potok Polerieka (Polireca) majú zrejme spoločnú etymológiu a sú pomenované podľa holého, resp. nezalesneného terénu na nive Turca. Polerieka je potok tečúci „polým“ terénom, resp. poľom v pôvodnom význame tohto slova. Motiváciu nezamŕzajúci tok môže mať skôr rieka Polta (168 km) v Archangeľskej oblasti Ruska. Daľ (1980) uvádza z Archangeľskej oblasti slovné spojenie „rjeka póla“ = holá, čistá rieka, nepokrytá ľadom.
S našimi toponymami Poltár a Poltarica sa niekedy spája ukrajinské mesto Poltava (Poltáva). Historické záznamy pre Poltavu sú: 1174 Ltava, neskôr Oltava, 1757 Pultava. Podľa Kissa (1978) meno Poltavy súvisí s blatistým, močaristým terénom. Súvisí s protoindoeurópskym koreňom *l(H)u-to- „blato“, z ktorého je stír. loth, lat. lutum, lit. liutýnas a iné. Východiskom je *Lъtava > Ltava. Aj Slovinci majú svoju Poltaricu, čo je pravý prítok rieky Krka. Pri jej prameni je jaskyňa Poltarica, objavená v roku 2003. Naša Poltarica má meno podľa lesa Polta, ktorým pretekala. Slovinská riečka môže mať aj inú motiváciu pomenovania. Slovinčina pozná slovo poltár, čo je prútený kôš na prechovávanie ulovených rýb vo vode (môže sa ťahať aj za člnom). Súvislosť tohto slova s Poltaricou je nejasná. Miklosich (1862-65) má pri slove polъ aj významy: gr. ἐπαρυστήρ, čo je črpák na nalievanie oleja do lampy a lat. haustrum, kde haurīre je čerpať vodu (napr. zo studne). V slovinčine tomu zodpovedá sloveso pláti, póljem „čerpať vodu“. Iné významy slovesa pláti sú: (o vode) vlniť sa, búriť sa, vrieť, kypieť, špliechať, prúdiť. Meno Poltarice bude zrejme súvisieť s jej prudkým tokom.
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка III. Москва, 1980.
Kiss L.: Földrajzi nevek etimológiai szótára. Budapest, 1978.
Krajčovič R.: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest. Bratislava, 2005.
Králik Ľ.: K etymologickej interpretácii hydronyma Polerieka. In: Lexika slovenskej onymie. Bratislava, 2010.
Krško J.: Vody horného Váhu očami jazykovedca. In: Medzinárodná konferencia prírodovedných pracovníkov múzeí a pracovníkov múzeí v prírode. Liptovský Mikuláš, 2007.
Kútnik Šmálov J.: Kresťanský stredovek Slovenska. Bratislava, 2005.
Ondruš Š.: Pôvod mena Poltár. In: Mesto Poltár. Regionálna monografia. Poltár, 2002.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Šikura J.Š.: Miestopisné dejiny Turca. Bratislava, 1944.
štvrtok 29. novembra 2012
O miestnych názvoch Žibritov, Žibrica, Žibrid a Lašid
Obec Žibritov sa nachádza v Štiavnických vrchoch, na ceste medzi Krupinou a Banskou Štiavnicou. V stredoveku túto oblasť intenzívne osídľovali nemeckí kolonisti. Historické zápisy pre Žibritov sú: 1266 Seurdfolua, Seweret, 1342 Sebrethfolua, 1773 Žibritowce. V dvojslovných názvoch prvá časť je osobné meno zakladateľa obce a druhá časť -folua, v súčasnej maďarčine falu, je obec, dedina. Meno zakladateľa obce vychádza z nemeckého Siegfried, v starej nemčine Sivrit (Sievert, Sivert), čo Česi prekladajú ako Žibřid. V stredovekých zápisoch sa písmeno Ž zapisovalo spravidla ako S. Meno Žibritovu dal teda muž menom Žibrit (Sebreth, Seweret). Z Čiechch sú známe obce Žibřidov, Žibřidice, Žibřidovice a rybník Žibřid.
Žibrid (867 m) je druhým najvyšším vrchom Súľovských skál. Dvojici Sivrit – Siegfied je podobná dvojica germánskych slov siv – Sieb. Po dánsky siv je sitina (Juncus) a po nemecky Sieb je sito, riečica. Kálal (1924) má vo svojom nárečovom slovníku slová žibra, žibro, s významom sito, riečica. Sito, na ktorom sa obilné zrná zbavujú špičiek je zúbor (rus.zubríť = vyštrbovať, vysekávať zuby). Žibra vo význame sito nemá so Žibridom nič spoločné, lebo chýba motivácia na takéto pomenovanie vrchu. Najpravdepodobnejšie je, že aj v tomto prípade oronymum vychádza z osobného mena Žibrid. V slovenských horách je veľa vrchov pomenovaných podľa mien osôb, napr. Janov vrch, Jánov grúň, Miškov vŕšok, Miková, Michalová, Ďurkov, Ďurkovec, Demianka atď. Tieto názvy sú buď dvojslovné alebo s príponou. V našom prípade by sme očakávali názov Žibridov vrch, Žibridov, Žibridová a pod. Sú však aj vrchy pomenované podľa osobného mena bez prípony, napr. Gregor (914 m) v Nízkych Tatrách, Veľký Gregor (524 m), Demian (615 m), Demian (678 m) v Štiavnických vrchoch, Eliáš (1167 m) v Chočských vrchoch, Jarolím (788 m) v Malej Fatre a Abrahám (351 m) v Medzevskej pahorkatine. Do poslednej skupiny zrejme patrí aj Žibrid.
V publikácii Názvy vrchov a dolín Slovenskej socialistickej republiky sú len dva vrchy s príponou -id: Žibrid a Lašid. Lašid (470 m) sa nachádza v pohorí Považský Inovec, východne od Beckova. Po chorvátsky lašid je strašidlo, príšera, prízrak a duch (zlý i dobrý). Z významu tohto slova sa dá usudzovať, že je to čarovný, mýtický vrch spojený s nejakou povesťou. Svetozár Hurban Vajanský vo veršovanej povesti o záchrane Nitry (Nitrianska) z roku 1876 píše: „Blaník i Lašid i hory Pálavy junákov svojich vysielajú davy!“ O českom Blaníku i našom Sitne sa traduje, že v jeho útrobách je ukryté vojsko, ktoré pomôže národu v najťažších chvíľach. Blaník predstavuje české, Pálava moravské a Lašid slovenské vojsko. O zázračných vlastnostiach vrchu Lašid sa Vajanský mohol dozvedieť od svojho otca Jozefa Miloslava Hurbana, ktorý bol rodákom z Beckova.
Juh Tribeča tvorí horský hrebeň, na začiatku ktorého je Zobor a na konci Žibrica. Etymológiou týchto oroným sa zaoberal Stanislav (2004, prvé vydanie 1948). V stredovekých písomných pamiatkach je Zobor zapísaný ako Zobur, Zubor, Zubur, ojedinele aj so Ž: Sombor, de Subro. Autor vychádza zo slova zubor < *zǫbrъ. Zubor, čes. zubr, sln. zóber, sch. zȕbar, poľ. żubr, pôv. zubr, v stredovekých prameňoch i ząbr a ząbrz je párnokopytník, ktorý u nás vo voľnej prírode dávno vyhynul. Na pôvod oronyma Zobor sú aj iné nazory: Melich si myslí, že pochádza z OM Sbor > Zbor. Častý je aj názor, že východiskom je ruské slovo sobór, údajne kláštor. Tento názor sa opiera o existenciu benediktínskeho kláštora sv. Hypolita pod Zoborom (nie na Zobore). Benediktíni však neprišli do Nitry z východu ale zo západu. V ruštine slovo sobór znamená: 1. hlavný, katedrálny chrám, 2. (cirkevný) snem, koncil a súvisí so slovom sobránie = zhromaždenie, sústredenie. Starosloviensky slovník uvádza pri slove sъborъ významy: 1. zhromaždenie, snem, synoda, 2. zhromaždisko, verejné miesto, 3. súbor, zbierka. Podľa Stanislava Zobor je zo slova zubor a Žibrica bola pôvodne *Zubrica. Pod Žibricou leží obec Žirany (1113 Sire, 1349 Syra), ktorej obyvatelia hovoria po maďarsky, čo zrejme spôsobilo zmenu Zubrica > Žibrica. V slovenských horách máme aj vrchy Zúbra a Zubrovka a 2x potok Zúbra. Tieto mená však zrejme vznikli až po zániku nosoviek.
Viacerí autori odvodzujú meno zubra zo slova zub, stsl. zǫbъ, poľ. ząb, sln. zób. Motiváciou zrejme nie sú jeho zuby ale špicaté rohy. Machek (1971) spája slovanské zubor, lit. stumbras a lot. sumbrs s gruzínskym domba „zubor“ a považuje tieto názvy za „praeurópske“. Gruzínskemu domba bude skôr príbuzné alb. dem a stír. dam, čo je býk. Slovo zubor sa niekedy spája aj s nem. Wisent „bizón“. Nemecké meno zubra má najbližšie k staroindickému viṣāṇā = roh (Kluge, 2002). Pri baltských menách zubra môže byť východiskom postupnosť: žambras/žumbras > zumbrs > sumbrs (www.suduva.com). Po litovsky žambis, žambris i žúobris je drevené radlo pluhu. Žambas je (ostrý) roh, okraj, žuburs je rásocha, výbežok, zub. Motiváciou pre pomenovania zubra v slovanských a baltských jazykoch sú zrejme jeho špicaté rohy.
Na internetovej stránke českej obce Sibřina (1197 Zebrin, 1309 Ziebrin, Zyebern, 1318 Syebrziny) sa odvodzuje jej meno zo základu *zebr, ktoré sa spája s rastlinou konopnica (Galeopsis). Rastliny rôznych rodov (Galeopsis, Lamium, Stachys, Polygala, Pedicularis, Rhinanthus, Linaria) patriace do viacerých čeľadí majú mená vychádzajúce z rovnakého základu: slc. ziabor, zäbor, žabrík, žiabrik, sln. zébrat, žíbrc, žibrt, žíbrje, žibrica, kašub. zibř, zabř, rus. žebrej, žaber, žíbrij, zjaber, zjabrij, zjabir, zubrej, ukr. zjubrij, zjabrij, žabrij atď. Tieto rastliny dostali svoje mená podľa tvaru kvetov, ktoré pripomínajú pysk, pyštek, papuľku cicavcov. Východiskom sú ruské slovesá žabríť „žrať“ a zébriť, čes. dial. žibrat „hrýzť“. Aj názvy vrchov Zobor, Žibrid a Žibrica by sa dali teoreticky odvodiť od mien spomínaných rastlín. Mená vrchov a ľudských sídel sa však len výnimočne pomenovávali podľa bylín (na Slovensku je napr. vrch Žihľavník a dve osady Žihľava), spravidla to boli dreviny, napr. dub, buk, javor, jaseň, rakyta, smrek a pod. Nedá sa predpokladať, že by sa Žibrica, Zobor alebo Žibrid volali podľa názvov rastlín s pyskatými kvetmi.
So zubrom možno súvisí aj meno obce Žemberovce (1256 Sember, 1381 Zember) v okrese Levice. Stanislav (1942) ho odvodzuje z osobného mena Žǫbrъ. Podľa zápisu z roku 1381 to mohol byť aj Zǫbrъ. Osobné meno Žǫbrъ, resp. Zǫbrъ zrejme súvisí so zubrom. Zápisy s nosovkou svedčia o tom, že Maďari prevzali názov ešte pred denazalizáciu. V okr. Veľký Krtíš máme obec Zombor (1327 Zobor, 1333 Zumbor, Zumbur, 1373 Zubur, 1374 Zombor) a v Maďarsku existujú štyri miestne názvy Zombor, so stredovekými zápismi Zumbor, Zombur, Zumbur, Zomber, Zembor a Zombor. Podľa Stanislava (2004) je etymológia týchto názvov *Zǫbrъ „zubor“. Na Slovensku sú podľa zubra pomenované oravské obce Zuberec, Zubrica (dnes v Poľsku) a Zubrohlava, ich pôvod však nesiaha do stredoveku. Na rozhraní Talianska, Rakúska a Nemecka v Ortlerských Alpách je nápadný vrch Gran Zebrú (3851 m), nem. Königspitze. Podľa stredovekej legendy je pomenovaný podľa muža menom Johannes Zebrusius. Ako to pri legendách býva, Zebrusius sa skôr volal podľa vrchu. Aj Anonymus tvrdil, že Zobor sa volá podľa veľmoža Zubura. Alpský vrch Großglockner sa po slovinsky volá Veliki Klek. Slovanské meno vrchu Gran Zebrú mohlo byť Veľký Zubor.
Kálal M.: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica, 1924.
Kluge F.: Etymologisches Wörterbuch der deutschen Sprache. Berlin – New York, 2002.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Stanislav J.: Zo slovenských miestnych názvov. Slov. reč 1942 9(7-8): 193-195.
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Názvy vrchov a dolín Slovenskej socialistickej republiky. Bratislava, 1987.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku. Bratislava, 1978.
Žibrid (867 m) je druhým najvyšším vrchom Súľovských skál. Dvojici Sivrit – Siegfied je podobná dvojica germánskych slov siv – Sieb. Po dánsky siv je sitina (Juncus) a po nemecky Sieb je sito, riečica. Kálal (1924) má vo svojom nárečovom slovníku slová žibra, žibro, s významom sito, riečica. Sito, na ktorom sa obilné zrná zbavujú špičiek je zúbor (rus.zubríť = vyštrbovať, vysekávať zuby). Žibra vo význame sito nemá so Žibridom nič spoločné, lebo chýba motivácia na takéto pomenovanie vrchu. Najpravdepodobnejšie je, že aj v tomto prípade oronymum vychádza z osobného mena Žibrid. V slovenských horách je veľa vrchov pomenovaných podľa mien osôb, napr. Janov vrch, Jánov grúň, Miškov vŕšok, Miková, Michalová, Ďurkov, Ďurkovec, Demianka atď. Tieto názvy sú buď dvojslovné alebo s príponou. V našom prípade by sme očakávali názov Žibridov vrch, Žibridov, Žibridová a pod. Sú však aj vrchy pomenované podľa osobného mena bez prípony, napr. Gregor (914 m) v Nízkych Tatrách, Veľký Gregor (524 m), Demian (615 m), Demian (678 m) v Štiavnických vrchoch, Eliáš (1167 m) v Chočských vrchoch, Jarolím (788 m) v Malej Fatre a Abrahám (351 m) v Medzevskej pahorkatine. Do poslednej skupiny zrejme patrí aj Žibrid.
V publikácii Názvy vrchov a dolín Slovenskej socialistickej republiky sú len dva vrchy s príponou -id: Žibrid a Lašid. Lašid (470 m) sa nachádza v pohorí Považský Inovec, východne od Beckova. Po chorvátsky lašid je strašidlo, príšera, prízrak a duch (zlý i dobrý). Z významu tohto slova sa dá usudzovať, že je to čarovný, mýtický vrch spojený s nejakou povesťou. Svetozár Hurban Vajanský vo veršovanej povesti o záchrane Nitry (Nitrianska) z roku 1876 píše: „Blaník i Lašid i hory Pálavy junákov svojich vysielajú davy!“ O českom Blaníku i našom Sitne sa traduje, že v jeho útrobách je ukryté vojsko, ktoré pomôže národu v najťažších chvíľach. Blaník predstavuje české, Pálava moravské a Lašid slovenské vojsko. O zázračných vlastnostiach vrchu Lašid sa Vajanský mohol dozvedieť od svojho otca Jozefa Miloslava Hurbana, ktorý bol rodákom z Beckova.
Juh Tribeča tvorí horský hrebeň, na začiatku ktorého je Zobor a na konci Žibrica. Etymológiou týchto oroným sa zaoberal Stanislav (2004, prvé vydanie 1948). V stredovekých písomných pamiatkach je Zobor zapísaný ako Zobur, Zubor, Zubur, ojedinele aj so Ž: Sombor, de Subro. Autor vychádza zo slova zubor < *zǫbrъ. Zubor, čes. zubr, sln. zóber, sch. zȕbar, poľ. żubr, pôv. zubr, v stredovekých prameňoch i ząbr a ząbrz je párnokopytník, ktorý u nás vo voľnej prírode dávno vyhynul. Na pôvod oronyma Zobor sú aj iné nazory: Melich si myslí, že pochádza z OM Sbor > Zbor. Častý je aj názor, že východiskom je ruské slovo sobór, údajne kláštor. Tento názor sa opiera o existenciu benediktínskeho kláštora sv. Hypolita pod Zoborom (nie na Zobore). Benediktíni však neprišli do Nitry z východu ale zo západu. V ruštine slovo sobór znamená: 1. hlavný, katedrálny chrám, 2. (cirkevný) snem, koncil a súvisí so slovom sobránie = zhromaždenie, sústredenie. Starosloviensky slovník uvádza pri slove sъborъ významy: 1. zhromaždenie, snem, synoda, 2. zhromaždisko, verejné miesto, 3. súbor, zbierka. Podľa Stanislava Zobor je zo slova zubor a Žibrica bola pôvodne *Zubrica. Pod Žibricou leží obec Žirany (1113 Sire, 1349 Syra), ktorej obyvatelia hovoria po maďarsky, čo zrejme spôsobilo zmenu Zubrica > Žibrica. V slovenských horách máme aj vrchy Zúbra a Zubrovka a 2x potok Zúbra. Tieto mená však zrejme vznikli až po zániku nosoviek.
Viacerí autori odvodzujú meno zubra zo slova zub, stsl. zǫbъ, poľ. ząb, sln. zób. Motiváciou zrejme nie sú jeho zuby ale špicaté rohy. Machek (1971) spája slovanské zubor, lit. stumbras a lot. sumbrs s gruzínskym domba „zubor“ a považuje tieto názvy za „praeurópske“. Gruzínskemu domba bude skôr príbuzné alb. dem a stír. dam, čo je býk. Slovo zubor sa niekedy spája aj s nem. Wisent „bizón“. Nemecké meno zubra má najbližšie k staroindickému viṣāṇā = roh (Kluge, 2002). Pri baltských menách zubra môže byť východiskom postupnosť: žambras/žumbras > zumbrs > sumbrs (www.suduva.com). Po litovsky žambis, žambris i žúobris je drevené radlo pluhu. Žambas je (ostrý) roh, okraj, žuburs je rásocha, výbežok, zub. Motiváciou pre pomenovania zubra v slovanských a baltských jazykoch sú zrejme jeho špicaté rohy.
Na internetovej stránke českej obce Sibřina (1197 Zebrin, 1309 Ziebrin, Zyebern, 1318 Syebrziny) sa odvodzuje jej meno zo základu *zebr, ktoré sa spája s rastlinou konopnica (Galeopsis). Rastliny rôznych rodov (Galeopsis, Lamium, Stachys, Polygala, Pedicularis, Rhinanthus, Linaria) patriace do viacerých čeľadí majú mená vychádzajúce z rovnakého základu: slc. ziabor, zäbor, žabrík, žiabrik, sln. zébrat, žíbrc, žibrt, žíbrje, žibrica, kašub. zibř, zabř, rus. žebrej, žaber, žíbrij, zjaber, zjabrij, zjabir, zubrej, ukr. zjubrij, zjabrij, žabrij atď. Tieto rastliny dostali svoje mená podľa tvaru kvetov, ktoré pripomínajú pysk, pyštek, papuľku cicavcov. Východiskom sú ruské slovesá žabríť „žrať“ a zébriť, čes. dial. žibrat „hrýzť“. Aj názvy vrchov Zobor, Žibrid a Žibrica by sa dali teoreticky odvodiť od mien spomínaných rastlín. Mená vrchov a ľudských sídel sa však len výnimočne pomenovávali podľa bylín (na Slovensku je napr. vrch Žihľavník a dve osady Žihľava), spravidla to boli dreviny, napr. dub, buk, javor, jaseň, rakyta, smrek a pod. Nedá sa predpokladať, že by sa Žibrica, Zobor alebo Žibrid volali podľa názvov rastlín s pyskatými kvetmi.
So zubrom možno súvisí aj meno obce Žemberovce (1256 Sember, 1381 Zember) v okrese Levice. Stanislav (1942) ho odvodzuje z osobného mena Žǫbrъ. Podľa zápisu z roku 1381 to mohol byť aj Zǫbrъ. Osobné meno Žǫbrъ, resp. Zǫbrъ zrejme súvisí so zubrom. Zápisy s nosovkou svedčia o tom, že Maďari prevzali názov ešte pred denazalizáciu. V okr. Veľký Krtíš máme obec Zombor (1327 Zobor, 1333 Zumbor, Zumbur, 1373 Zubur, 1374 Zombor) a v Maďarsku existujú štyri miestne názvy Zombor, so stredovekými zápismi Zumbor, Zombur, Zumbur, Zomber, Zembor a Zombor. Podľa Stanislava (2004) je etymológia týchto názvov *Zǫbrъ „zubor“. Na Slovensku sú podľa zubra pomenované oravské obce Zuberec, Zubrica (dnes v Poľsku) a Zubrohlava, ich pôvod však nesiaha do stredoveku. Na rozhraní Talianska, Rakúska a Nemecka v Ortlerských Alpách je nápadný vrch Gran Zebrú (3851 m), nem. Königspitze. Podľa stredovekej legendy je pomenovaný podľa muža menom Johannes Zebrusius. Ako to pri legendách býva, Zebrusius sa skôr volal podľa vrchu. Aj Anonymus tvrdil, že Zobor sa volá podľa veľmoža Zubura. Alpský vrch Großglockner sa po slovinsky volá Veliki Klek. Slovanské meno vrchu Gran Zebrú mohlo byť Veľký Zubor.
Kálal M.: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica, 1924.
Kluge F.: Etymologisches Wörterbuch der deutschen Sprache. Berlin – New York, 2002.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Stanislav J.: Zo slovenských miestnych názvov. Slov. reč 1942 9(7-8): 193-195.
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Názvy vrchov a dolín Slovenskej socialistickej republiky. Bratislava, 1987.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku. Bratislava, 1978.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)