Miestny názov Kľačany (v stredovekých zápisoch najčastejšie Kelechen) patrí k najrozšírenejším na Slovensku. Počet obcí a osád, vrátane zaniknutých, môžeme odhadnúť na viac ako dvadsať päť. Názov je evidente slovanský a na prvý pohľad priehľadný. Počet pokusov o jeho vysvetlenie a ich výsledky svedčia skôr o opaku. Starší jazykovedci (S.Czambel, I.Kniezsa) vychádzali zo slovinského slova kléč, čo je skalný útes. Podľa nich sú Kľačany dedinou pri skale. K tomuto názoru sa priklonil aj Varsik (1964). Praktické overenie tejto etymológie vyznieva v jej neprospech, lebo v okolí väčšiny Kľačian nie sú žiadne skalné útesy alebo bralá. V súvislosti so slovom kléč treba pripomenúť niekoľko vrchov pomenovaných Kľak. Tieto sú v Malej a Veľkej Fatre, na Muránskej planine a v pohorí Vtáčnik. Typický je Kľak v M. Fatre, neďaleko prameňa Nitry. Nemci ho volali Nase (nos), pretože jeho vrchol je naklonený na jednu stranu. Pokojne by sa mohol volať Kriváň. Podľa Kľaku je pomenovaná obec Kľačno na Hornej Nitre a rovnako tak ružomberské sídlisko Kľačno, ďalej partizánska obec Kľak a MN Nižná Kľaková na Muránskej planine.
Hunka (2006) v monografii obce Kľačany odvodzuje jej názov zo slovesa klčovať, pričom sa odvoláva na práce Stanislava (2004) a Krajčoviča (2005). Stanislav (2004) považuje meno Kľačany za najasné. Krajčovič (2005) sa pôvodom názvu Kľačany vôbec nezaoberá a zo slovesa klčovať odvodzuje mená obcí Klčovany, Klčovo a Klčov.
Podľa Halagu (1992) názov Kľačany je odvodený od os. mena Klečen doloženého v roku 1333. Popri Košickom Klečenove (1427 Kelechen) sem zaraďuje aj ďalších 8-10 miestnych názvov na vých. Slovensku s pôvodnými zápismi Kelechen. Takáto etymológia nie je vylúčené v jednotlivých prípadoch, nemožno ju však zovšeobecniť pre všetky Kľačany. Otázkou je aj pôvod os. mena Klečen. Podľa autora to bol nábožný človek, ktorý často kľačal. Staročeské klécěti je kulhati a klécěnie je kulhání. Klečen teda mohol byť aj krivý, krívajúci človek.
Pršo (1983) Uhlár (1988) a Krajčovič (1993, 2010) považujú Kľačany za obec, pri ktorej rastú krivé stromy a kry. České slovo kleč znamená kosodrevinu a srbochorvátske slovo klék, kléka kosodrevinu i borievku. Macedónci hovoria kosodrevine klek a borievke kleka. Medzi listnatými drevinami by sme len ťažko hľadali úplne rovné kmene aké majú smrek alebo jedľa. Na zakrivenie kmeňa vplýva množstvo faktorov, no spomínané názvy klek, kleč majú druhy, ktorých krivosť je daná geneticky. Treba si však uvedomiť, že prirodzená, dedične podmienená krivosť alebo poliehavosť je vlastnosťou druhu (species) a nie rodu (genus). Popri rovnej sosne (Pinus silvestris) rastie u nás poliehavá kosodrevina (Pinus mugo). Naša borievka obyčajná (Juniperus communis) rastie rovno, balkánska netata (Juniperus sabina) je poliehavá a pomenovanie kleka je namieste. Naša kosodrevina rastie spolu s niekoľkými druhmi poliehavých vŕb nad hornou hranicou lesa, kde je vznik trvalých ľudských sídel vylúčený. Naše Kľačany teda nie sú pomenované podľa drevín, ktoré majú poliehavosť v génoch. Podľa Prša (1983) aj vrch Kľak je pomenovaný podľa krivých drevín.
Viacerí historici, napr. Kučera (1974), Ratkoš (1990), Beňko (1996), Uličný (2001), Rábik (2003) predpokladajú, že motiváciou pre pomenovanie Kľačian bola plemenná kobyla, v minulosti nazývaná kľača. V Kľačanoch sa mali vo väčšom počte chovať kobyly zabezpečujúce dostatok potomstva pre hospodárske a vojenské úcely a niektorí autori ich považujú za služobnícku osadu. Historický ani nárečový slovník slovenského jazyka slovo kľača vo význame kobyla neuvádza. Slovo chýba aj v staroslovienskom a staročeskom slovníku. Ruské slovo kljáča sa prekladá ako mitrha, herka a rovnaký význam má aj slovinská kleka a valašská klača. Len poľský jazyk má slovo klacz, pôv. klacza vo význame kobyla. Poliaci však prebrali toto slovo až v 16. storočí od Rusov. Pod kľačou sa teda nerozumela chovná kobyla, ale staré, vychudnuté, opotrebované a spravidla i krívajúce zviera. Proti verzii historikov svedčí aj fakt, že pomenovanie Kľačany sa stredovekí pisári ani raz nepokúsili preložiť do maďarčiny. Ak by motiváciou pomenovania bola kobyla (kľača) určite by tak urobili. Napríklad obec Kobyly na východnom Slovensku mala zápisy: 1277 Kobula, 1366 Kabalafalua, 1427 Lowfalua (ló = maď. kôň), 1449 Koboldorph.
Slovenčina popri miestnych názvoch Kľak, Kľače, Kľačno, Kľačná skala, Klečenov a Kľačany pozná aj apelatívum kľače, čes. kleče, čo sú zakrivené držadlá pluhu. Vo valašskom nárečí sa sane volajú podľa zakrivených predných saníc aj kľaky, kľačary a kľačany (Machek, 1971). Slovinský klek je diabol a je to zrejme náhrada tohto tabuového slova slovom ,,krivý”. Z doteraz uvedeného by sme mohli urobiť nasledovný záver: praslovanské prídavné meno *klȩkъ, vo význame ohnutý, krivý sa zmenilo na klek-, kläk-, kľak-, kljak-, po palatalizácii kleč-, kläč-, kľač-, kljač- a z týchto koreňov boli utvorené apelatíva a miestne názvy s motiváciou ohnutý, krivý. Miestny názov Kľačany by mohol byť utvorený priamo z adj. *klȩkъ - krivý a Kľačany sú staršou verziou miestneho názvu Krivany. Podľa Uhlára (1988) sú Kľačany pri Urminciach pomenované podľa krivej doliny. Miestny názov Kľačany má v skutočnosti iný pôvod.
Podľa knihy Zeměpisné jména Československa (Luterer, Majtán, Šrámek 1982) je názov stredočeskej obce Klecany (1316 de Kleczan) odvodený zo staročeského slova klet - klec, budka: "posmešným označením klecané (z kletjane) nazývali susedia ľudí bývajúcich v kletoch, t.j. v malých domčekoch". V staročeských textoch slovo klet nie je zaznačené, no jeho rozšírenie je všeslovanské. Východiskom je stsl. клѣть, клѣтька, клѣтьца, s významom komôrka, chyžka, lat. cella. Slovinské klét je pivnica, srbochorvátske klet i klijet je 1. domček vo vinohrade 2. komora. V ruštine kleť je komora, sypáreň, chyžka, v poľštine kleć je provizorná chyžka zlepená z hliny. V slovenských nárečiach je popri slove klet rozšírené najmä na východe krajiny slovo priklet, prikľet, demin. prikľecik, prikľat, v Gemeri i piklet. V spisovnej slovenčine je to pitvor alebo predsieň. Slovo sa chápe ako archaické a popri Slovanoch ho poznajú aj Balti: lit. klétis, lot. klets, s rovnakým významom. Po zhodnotení doterajšej literatúry sa ukazuje, že české Klecany a slovenské Kľačany majú rovnakú etymológiu. Ich obyvatelia pôvodne žili v chatrných chyžkách nazývaných "klet, kleť, kleć",
pravdepodobne zhotovených z prútia oblepeného hlinou.
Beňko J.: Starý Turiec. Martin 1996
Halaga O.R..: Počiatky Košíc a zrod metropoly. Košice 1992
Hunka J.:Dejiny obce od roku 1256 po rok 1918. In: Kľačany 1956-2006. Kľačany 2006
Krajčovič R.: Lexika toponymie v Požitaví. In: Z vývinu slovenskej lexiky. Bratislava 1993
Krajčovič R.: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest. Bratislava 2005
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladom názvov obcí a miest. Kultúra slova 2010 44: 146-153.
Kučera M.: Slovensko po páde Veľkej Moravy. Bratislava 1974
Lutterer I. Majtán M. Šrámek R.: Zeměprisná jména Československa. Praha 1982 Pršo A.: O pôvode niektorých názvov obcí na Hornej Nitre. Slov. reč, 48: 283-288,
1983
Rábik V.: Marcelov hrad na Spiši a okolnosti jeho držby v stredoveku. In: Terra scepusiensis. Levoča, Wrocław 2003
Ratkoš P.: Slovensko v dobe veľkomoravskej. Košice 1990
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava 2004
Uhlár V.: Základné informácie o mestách a obciach okresu. In: Okres Topoľčany. Bratislava 1988
Uličný F.: Dejiny osídlenia Zemplínskej župy. Michalovce 2001.
Varsik B.: Osídlenie košickej kotliny I. Bratislava 1964
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára