Vedecké meno strečka (Oestrus, Linnaeus 1761) pochádza z gréckeho οἶστρος a to zo slovesa οἰστράω = bodať, pichať. Aj stsl. strъkъ = strečok súvisí so slovesom strъkati = bodať, pichať. Bodať sa povie strus. стрѣкати, стрѣчу, rus. стрekáть, ukr. стрікáти, mac. штрека, sch. štrȅcati. Strečok je čes. střeček, sln. štȓk, sch. štȓk i štȑkālj, mac. штркел, bul. щръклица, strus. стрекъ, строкъ i строкa (ovad i strečok), mac. штркол (ovad), bul. щръклéц (ovad), rum. stréche (strečok). Pre jazykovedca je pôvod slova strečok jasný, zvlášť keď Slovník slovenského jazyka IV str. 280 píše, že strečok je chlpatá bodavá mucha a Historický slovník slovenského jazyka V má na str. 507: strečok je bodavý hmyz. Z entomologického hľadiska je problém v tom, že strečkovité muchy (Oestridae) nemajú bodavo-cicavé ústne orgány a teda nemajú čím bodať. To si uvedomili aj tvorcovia gréckych slovníkov a slovo οἶστρος prekladajú ako strečok i ovad.
Ovad (Tabanus, Linnaeus 1761) má bodavo-cicavé ústne orgány, no jeho vedecké meno nie je dostatočne objasnené. V klasickej latinčine je to tabānus, ī, v neskorej latinčine tabo, -ōnis, z toho fr. taon a rum. tăún. Latinské sloveso tābeō, -ēre znamená mokvať, hnisať, topiť sa i chradnúť. Tābēs, -is je 1. kal, hnis 2. hnitie, chradnutie, chudnutie. Motiváciu hnisať, mokvať by sme mohli uplatniť pri larvách niektorých strečkov, najmä z rodu Hypoderma (H. bovis - strečok hovädzí, H. lineatum - strečok dobytčí, H. diana - strečok srnčí, H. actaeon - strečok jelení). Strečky rodu Hypoderma žijú pod kožou zvierat, spôsobujú im mokvajúce vredy, z ktorých po prederavení kože vyteká hnis. Pri silnejšom zamorení zvieratá veľmi trpia a chradnú. Etymológia zooným Oestrus (οἰστράω = bodať, pichať) a Tabanus (tābeō, -ēre = mokvať, hnisať) je jasná, len C.Linné mal pomenovať tieto taxóny opačne, podľa ich skutočnej bionómie. Platí však pravidlo priority a vedecké pomenovania týchto rodov a čeľadí sú nemenné. Tento problém so strečkami a ovadmi je vo všetkých jazykoch.
Stredoveké záznamy pre Strečno sú: 1300 Strechun, 1321 Strechen, 1358 Strychen, 1384 Strechyn, 1438 Streczen, 1469 Strzeczno, 1474 Streczno. Lutterer, Majtán, Šrámek (1982) uvádzajú, že Strečno bolo pôvodne názvom hradu (Strečen). Bol to tvar mužského rodu z prídavného mena strečný (hrad), t.j. vyčnievajúci, trčiaci nad údolím Váhu ( od základu s-trč- = čnieť, trčať, vypínať sa. V inej práci Majtán (2001) píše, že starší názov Strečna - Strečen iste vznikol z (nedoloženého) názvu vrchu.
Pri riešení pôvodu miestneho názvu Střekov si Němec (1963) na radu V. Šmilauera pribral i slovenské Strečno, lebo predpokladal, že majú rovnakú etymológiu. Autor vychádzal z troch možností: 1. Je odvodené priamo zo slovesa *strěkati ako meno činiteľské (bodajúci, režúci); tvorenie miestnych mien na -ov priamo zo slovesa však v staršej dobe nie je dostatočne doložené. 2. Od činiteľských podstatných mien, napr. strěkъ = strečok, alebo strěka =osteň, bodec, s významom: vyznačujúci sa bodavým hmyzom alebo vyznačujúci sa ostrým, hrotitým vzhľadom; tento základný substantívny význam (bodec, hrot) však nie je doložený v stč. materiále. 3. Podľa autora je najpravdepodobnejšie odvodenie od chorvátskeho slova strijeka = cesta údolím. Spoločným špecifickým rysom nie je ani zamorenosť bodavým hmyzom (strečky) ani ostrý, hrotitý tvar miestnych terénnych útvarov. Tieto rysy majú aj iné miesta. Hrady Střekov a Strečno majú typický spoločný rys: sú vybudované na strmej skale v mieste zúženia riečišťa vodného toku. Ich mená vďačia za svoj vznik terénnej
úžine na ceste (komunikácii) horskou krajinou. V dodatku k článku s touto argumentáciu súhlasil aj V.Šmilauer.
Motivácia: cesta údolím (strijeka) neplatí minimálne pre Strečno. V stredoveku klesali skaly Malej Fatry až do riečiska Váhu a jeho údolím v oblasti Strečna neviedla žiadna cesta. Cestujúci na koňoch, vozoch i pešiaci museli od Žiliny do Turca a opačne prechádzať cez horské sedlá. Problematický je aj výskyt lokálne obmedzeného chorvátskeho slova strijeka v Čechách a na Slovensku.
Z teoretického hľadiska je zaujímavá aj možnosť pomenovania Strečna podľa zvýšeného výskytu strečkov. Strečky majú zaujímavú rozmnožovaciu stratégiu: bežne žijú roztrúsene v teréne, no v čase párenia sa inštinktívne koncentrujú na najvyššom bode v okoli a tým zvyšujú šancu na stretnutie sa opačných pohlaví. Strečno spĺňa podmienky na takéto zhromaždisko. Problém je v tom, že imága strečka spozná iba špecializovaný dipterológ a je vylúčené, aby to dokázali stredovekí ľudia.
S gréckym slovom οἶστρος = strečok, resp. ovad súvisí sloveso οἰστράω, ktoré znamená nielen bodať, pichať, ale i zúriť, šalieť. Je to podobná dvojica ako naše strečok a strečkovať, čes. střečkovati, rus. строчится, bul. щръклéя, mac. штрклее, sch. štȑkljati se, rum. strecheá. V slovenčine má sloveso strečkovať aj nárečové podoby: striekaťi, stríkati a strikac. Slovenské striekať, čes. stříkati, poľ. strzykać, strzekać, sln. stŕkati a sch. stȑcati znamená aj prudko vystrekovať (vodu, či inú tekutinu). Po rusky стрекáть znamená pŕhliť, pichať i rýchlo utekať, skákať.
Neďaleko Strečna je Strečnianska úžina, o ktorej Huska (1972) píše:"Pri začiatku úžiny z pravej strany do Váhu vyčnievalo ostré skalnaté bralo Besná, v úpätí ktorého vody vymleli hlbokú krútňavu. Na ľavom brehu bola Margita s druhým nebezpečným vrielom (krútilom). Medzi oboma bralami z geologického základu Váhu vystupovali pevné flyšové vrstvy až pod hladinu vody a tvorili priečne ostré hrable alebo vlky". Pre pltníkov to bolo najnebezpečnejšie miesto na celom toku Váhu. Voda tu strečkovala, krútila sa a striekala. Toto miesto sa volalo Strečno a názov bol prenesený aj na hrad a neskôr aj na obec. Podľa Husku (1972) pltníci vraveli: "Na vysokánskom bralisku nad Strečnom za dávna vládol mrcha zbojník". Strečno teda nebolo bralo ale miesto na hladine Váhu v priestore medzi skalami Besná a Margita.
Spoločné pre Strečno a Střekov je, že v ich blízkosti existovali skaly zasahujúce do koryta rieky, ktoré vážne ohrozovali plavbu lodí a pltí. Jedna zo skál pod Strečnom sa volala Besná. Strečok sa po nemecky povie Biesfliege, bieseln znamená strečkovať, zúriť. Aj ruské sloveso беситься (pri zvieratách) znamená besnieť, zúriť. Rovnakú motiváciu mal aj názov Schreckenstein (Strašná, Hrozná skala) pri Střekove. Obidve skaly stihol rovnaký osud. Časť skaly zasahujúcu do toku Labe zničili Švédi počas tridsaťročnej vojny, lebo tvorila prekážku pri prevoze vojnovej koristi. Skaly Besná a Margita boli odstrelené v rokoch 1927-28.
Najstaršie zápisy obce a hradu Střekov sú z roku 1319: Schrekow a Schrekenstein. Podľa Němca (1963) starší autori (A. Profous) odvodzovali miestne mená zakončené na -ov výlučne z osobných mien. Názov Schrekov [Šrekov] odvodzovali z osobného mena Skřěk, ktoré však nebolo medzi staročeskými osobnými menami vôbec zaregistrované. Česká podoba Střekov mala vzniknúť z prvotného Skřekov disimiláciou dvoch -k- (1383 Strziekow). Túto etymológiu uvádzajú Letterer, Majtán a Šrámek (1882). Z doterajšieho textu vyplýva, že názov Střekov vznikol buď skomolením nemeckého názvu Schrekow alebo je český a odvodený z nebezpečného miesta pri skale - "strečna", kde sa točila a striekala voda.
Huska M.A.: Slovenskí pltníci. Martin,1972.
Lutterer I., Majtán M., Šrámek R.: Zeměpisná jména Československa. Praha, 1982.
Majtán M.: Sitno (Etzelberg) - Sitno. Slovenská reč, 2001 66: 174-152
Němec I.: O původu místních jmen Střekov, Postřekov a Strečno. Naše řeč, 1963 46
Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára