Pôvod toponyma Andač

Andač, 1245 Andacs, 1773 Andács je malá obec v okrese Nitra, dnes pričlenená k obci Zbehy. To isté meno - Andač má aj potok tečúci vedľa obce. Je to pomerne krátky potok, meria len 15,6 km. Hladký (2004) zaznamenal jeho prvý zápis až v roku 1958. Predpokladá, že meno potoka je odvodené od mena obce. Etymológiu názvu Andač bližšie nevysvetľuje.

Podľa Stanislava (2004) je listina z roku 1245, v ktorej sa prvý raz spomína meno Andač sfalšovaná. Autor porovnáva meno Andača s maď. obcou Andoč (1321 Onduch, 1390 Andoch, Andach) a srb. obcou Andič. Ak prípona -ič je z -ič, tak predpokladá, že tu mohla byť v starých časoch kolónia južných Slovanov. Stanislav uvádza vo svojom diele aj zem *Anda pri V. Slepčanoch v Tekove. Toponymum Anda priraďuje k os. m. Anna so sloven. sufixom -da a porovnáva ho s obcou Andice v Liptove. Os. m. Anda (masc.) zistil v Liptove už v roku 1391.

Andice v Liptove patria dnes pod Benice a ich historické záznamy sú: 1267 terra comitis Andree filii Alberti, 1427 Andycze a. n. Klechen, Clechyn, 1773 Andice. Maďarské meno Andíc je Andaháza. Stanislav odvodzuje meno Andíc z os. m. Anna (Anda), no meno Anda bolo v Liptove aj mužské. V Čechách sa Anne hovorí i Andula. Obec Liptovská Anna má najstarší záznam 1396 Senth Anna. Najstaršie meno Andíc bolo terra comitis Andree, z čoho je zrejmé, že východiskom je mužské meno Andrej, Ondrej, Andy a nie Anna. Meno Andrej má grécky pôvod a prešlo prakticky do všetkých európskych jazykov. Po slovensky je to Ondrej, Andrej i Andy, čes. Ondřej, poľ Andrzej, maď. András, Andor, Andok, Andesek, Endre.

V stredoveku sa Andice volali Andycze i Klechen, Clechyn, t.j. Klečen, Klečin. Meno Klechen (v starších, maďarizovaných záznamoch ako Kelechen) bolo na Slovensku pomerne rozšírené a do novoveku prešlo v podobe Kľačany. Liptpvské Kľačany majú najstarší záznam 1474 Kleczen, Turčianske Kľačany majú záznam 1403 Kelechen, 1773 Klacžany.

Obec Ondrejovce vznikla v roku 1893 zlúčením obcí Veľké Ondrejovce 1260 Endred, 1264 Endre, 1286 due ville Endred, Malé Ondrejovce 1286 due ville Endred a Držľany 1394 Dereslyen. V katastri Ondrejoviec boli v stredoveku aj menšie osady: Kechud 1322 Kechud, Hurov 1232 Hurov, 1286 Horou, 1306 Harou, 1322 Horow a And 1412 And. Meno osady And bolo zrejme etymologicky blízke menu Andrej, maď. Endre i dnešnému menu obce Ondrejovce. S menom Andrej, Ondrej bude súvisieť aj meno obce Andovce, maď. Andód, 1421 Ondod, 1433 Andod, 1808 Ondod.

Osobné meno Andrej, Ondrej je v názvoch viacerých slovenských obcí: Andrejová,
1355 Andras Vagasa, 1414 Endreuagasa,1618 Andreowa, Ondrašová 1252 molendinum Andree, 1422 Zenth Andreas, Ondrašovce 1427 Andraswagassa, Liptovský Ondrej 1332-7 S. Andreas, Liptovská Ondrašová 1412 Andrasfalva, 1412 Andreasfalwa, Okoličná na Ostrove, časť Ondrašová 1405 Andreasfalwa, 1424Andrashaza, Lipová, časť Ondrochov, 1229 Ondruh, 1348 Ondroh, 1773 Onderhov, Komárno, časť Ondrašová 1268 Villa Sancti Andree, Hôrka, časť Ondrej 1317 Sanctus Andreas, Orlov, časť Andrejovka 1366 Andreasuagasa, 1427 Endreoka, Parchovany, časť Ondrašová 1355 Andreas Haza. Pomenovanie týchto toponým vychádza z rôznych podôb os. mena Andrej a takýto pôvod majú aj toponymá Andač, Andice, Andovce a zaniknutá osada And.


Hladký J.: Hydronymia povodia Nitry. Trnava 2004
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I. Bratislava, 1977.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku II. Bratislava, 1977.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku III. Bratislava, 1978.

Pôvod fytonyma hruška (Pyrus)

Fytonymum hruška, dial. hruša, čes. hruška (plod), hrušeň (strom), poľ. grusza, gruszka, kašub. krëška, hluž. krušva, dluž. kšuška, plb. grāusói, rus. грýша, ukr. грýша i  грýшка, mac. крyша, bul. крýша i крýшка, sch. krȕška je všeslovanské a príbuzné je len lit. kriáušė, syn. grūšià, lot. bumberies i krausis.. Od slova hruška sú odvodené aj niektoré toponymá, napr. Hrušov, okr. V. Krtíš 1285 Huruso, 1342 Hrusó a Hrušovo, okr. R. Sobota 1297 Huruswa, 1242 Hruswa. Zápisy Huruso a Huruswa sú ovplyvnené maďarským pravopisom. Podľa Uminského (2008) možno toponymá s koreňom Hruš- vysvetlovať ako 1. osadu, ktorá vznikla na pozemkoch, ktoré boli „Hrušovým“ majetkom, 2. osada obyvateľov, ktorí prišli z Hrušova, 3. osada vzniknutá na mieste, kde rástli hrušky, 4. osada, pri ktorej sa vyskytoval alebo ťažil piesok (nem. Grus „piesok“). Pre obec Hrušovany okr. Brno je podľa autora najpravdepodobnejší pôvod z nem. Grus, no nevylučuje ani iný pôvod. Slovenské Hrušovany, okr. Topoľčany, 1318 Kurtveles, 1392 Kerthuely, 1773 Krusovany súvisia s hruškou, lebo maď. körte je hruška.

V etymologických slovníkoch sa najčastejšie uvádza, že baltské a slovanské pomenovanie hrušky nie je dostatočne objasnené. Machek (1971) píše, že slovo je asi „praeurópske“. Po latinsky sa hruška povie pirus (strom) a pirum (plod), po grécky ἄπιος (strom) a ἄπιον (plod). Podľa etymologických slovníkov (Beekes 2010, de Vaan 2008) tieto slová pochádzajú z neznámych mediteránnych jazykov. Z latinčiny prešlo meno hrušky do väčšiny európskych jazykov, napr. tal. péra, šp. peral (strom), pera (plod), fr. poirier (strom), poire (plod), rum. păr (strom), pară (plod), port. pereira (strom), pêra (plod), nem. Birne, ahd. bira, pira, šv. päron, nór. pæra, dán. pære,  isl. pera,  hol. peer, a. pear. Keltské jazyky majú pre hrušku aj vlastné pomenovanie, no popri tom i gael. peur, corn. peran, kymr. peren, ír. piorra i pèire a bret. perenn. Za príbuzné sa považuje aj kurd. korêši, kurêši, v iných slovníkoch je to však karҫîn, hirmî, hurmê

Rejzek (2001) a Králik (2015) píšu, že sa uvažuje o príbuznosti s psl. slovesami *grušiti, *krušiti „rozdrobovať, drviť“. Podľa Matasovića (2013) odvodzovanie fytonyma hruška z týchto slovies naráža na sémantické problémy. Králik (2015) ďalej píše, že názov by mohol súvisieť s mäkkou, „rozdrvenou“ dužinou ovocia. Drvenie dužiny možno spájať s krušením, no chýba tu motivácia pomenovania. Podľa Rejzeka (2001) môže byť hruška pomenovaná podľa mäkkej, krupičnatej štruktúry dužiny. Toto vyjadrenie je konkrétnejšie, no o krupičnatej štruktúre dužiny nemôžeme hovoriť, že je mäkká. Dužina hrušky, najmä v okolí jadrovníka obsahuje sklerenchymatické pletivo s hrubou bunkovou stenou (sklereidy), tzv. kamenné bunky. V deformovaných plodoch tvoria kamenné bunky aj väčšie zhluky. Kamenné bunky sa po anglicky nazývajú stone cells alebo grit „šrot, otruby, štrk, hrubý piesok, drvina“. Hrušky majú „gritty-textured juicy fruit“. Po litovsky krušà sú krúpy, ľadovec i kamenec, grūštìnė sú drvené krúpy. V slovenčine krušina je rozdrobené skálie, kruch a krušec je rozdrvená soľ, po slovinsky grúšč je hrubší piesok, štrk. Po taliansky crusca sú otruby, cruscóne sú hrubé otruby, nemecky Grieẞ je krupica, drobný štrk a hrubý piesok, Grus, mnh. grūz je kamenná drvina, drvený štrk. Pomenovanie hrušky teda nesúvisí priamo so slovesami grušiti, krušiti, v starších českých slovníkoch i hrušiti ale s výsledkami tejto činnosti (kamenné bunky - sklereidy). Striedanie písmen g, k, a h v slove hruška v rôznych jazykoch svedčí podľa niektorých autorov o prevzatí z neznámeho jazyka.

Popri fytonyme hruška (Pyrus) máme v slovanských jazykoch aj fytonymum krušina (Frangula), poľ. kruszyna, sch. krušina, kršlika, rus. крушина, крушинник, rum. kruşîn. Meno крушина má v ruštine aj taxonomicky príbuzný rešetliak (Rhamnus). Po latinsky frangere znamená lámať, drobiť, rozbíjať. Je to rovnaký význam ako slk. krušiť, krušiť sa, čes. krušiti, v starších slovníkoch i hrušiti, poľ. kruszyć, rus. крушитъ, sln. krušiti, sch. kȑšiti, lit. krùšti, grūsti. Príbuzné je gr. κρούω, a. crush, zo stfr. cruissir. Pomenovanie krušiny súvisí s lámavosťou jej dreva.

Beekes R.: Etymological Dictionary of Greek I. Leiden - Boston, 2010.
de Vaan M.: Etymological Dictionary of Latin and the other Italic Languages. Leiden - Boston, 2008.
Králik Ľ.: Stručný etymologický slovník slovenčiny. Bratislava 2015.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Matasović R.: Substratum words in balto-slavic. Filologija, 60: 75-101. 2013.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.                                              
Uminský P. 2008: http://www.hrusovanyubrna.cz/o-obci/puvod-jmena-obce-hrusovany

O pôvode fytonyma lopúch (Arctium)

Fytonymom lopúch (Arctium) sa zaoberali viacerí etymológovia. Machek (1971) spája lopúch s lat. lappa, čo je tiež lopúch, no pôvod latinského lappa nevysvetľuje. Podľa Šmída (2002) je lat. lappa asi z keltského lap = ruka, prípadne z gr. labein, lambanó = uchopovať. Iní autori vychádzajú z PIE koreňa *leip- = lepkavý. Фасмер (1967) spája lopúch s lit. lãpas = list. Rejzek (2001) píše, že psl. *lopuchъ je asi odvodenina od nedoloženého psl. *lopъ, čo zodpovedá lit. lãpas = list. Rovnaký názor má aj Králik (2015), podľa ktorého je lopúch odvodenina od psl. *lopъ vo význame „list“, porovnávaného s lit. lãpas, lot. lapa „list“ - východiskom je ide. *lēp-, *lōp-, *lәp.

Baltské lapa, lãpas znamená list rastlín, lopúch sa však povie lot. diždadzis, lit. varnaléša, dial. žioplỹs, kváiša, vépla. V slovanských jazykoch slovo laba, tlapa, poľ. łapa, rus., ukr., bul. лáпа je spodná časť končatín niektorých zvierat. Даль (1979) uvádza niekoľko prípadov využitia slova лáпа, лáпкa v botanickom názvosloví: лaпа-мужская (Androsace septentrionalis), лaпа-львиная, лaпа-медвѣжья (Alchemilla), лaпки-кошачьи (Gnaphalium dioicum) a гусячьи-лaпки (Potentilla anserina). V slovenských nárečiach sú to napr. huśe lapki, bot. alchemilka (Alchemilla), koča lapka, bot. plesnivec (Leontopodium).

Lopúch väčší (Arctium lappa) má dva dominantné znaky: 1. veľké listy – podľa viacerých etymológov sú práve listy motiváciou tohto fytonyma, 2. úbory s háčikmi, pomocou ktorých sa prichytávajú na srsť zvierat a odev ľudí. Na označenie tohto prichytávania sa plodov rastlín majú slovanské jazyky dve slovesá: repiť (sa) a lapať (sa). Sloveso repiť (sa) = prichytávať sa, je príbuzné lat. rapiō -ere, gr. έρέπτομαι, lit. répti, aprépti, alb. rrjep. Od slovesa repiť (sa) je odvodených niekoľko mien rastlín. Даль (1980) uvádza: репéйникъ, репьякъ, репéнникъ, репецъ a репнѝкъ. Sú to najmä mená lopúcha (Arctium), no patria sem aj rody Carduus, Cirsium, Cnicus, Geum, Xanthium a Agrimonia. V slovenčine a iných slovanských jazykoch je to predovšetkým repík (Agrimonia), ktorého semená sa prichytávajú (repia) na srsť zvierat a odev ľudí. Arctium (lopúch) sa povie psl. *rěpьje, slk. dial. repík, stč. řepí, poľ rzep, rzepień, sln. repínec, ch. rèpuh, srb. рèпух, mac. dial. репей, bul. рèпей, rus. рeпéйник. Tieto mená môžu mať aj iné rastliny, napr Agrimonia, Carduus a pod. Popri rastlinách sa na kožu zvierat a ľudí repí aj pijavica (Hirudo) a kliešť (Ixodes). Iným príkladom z ríše zvierat je netopier, dial. repik.

Iným slovesom, ktoré vyjadruje schopnosť úborov lopúcha prichytávať sa na srsť zvierat a odev ľudí je sloveso lapať sa, ktoré je zrejme aj motiváciou pre pomenovanie tejto rastliny. Vo fytonyme lopúch je koreň lop-, v slovese lapať (sa) koreň lap-. V starších prameňoch, napr. Jungmann (1990, I. vyd. 1836) je lopuch, lopauch, lapauch, lopun, lopaun a lapaun, Даль (1979, I. vyd. 1881) má лапýхъ, лoпýхъ, лапýшникъ a лапýхá. Obec Lopúchov má historické zápisy 1345 Lapuhus, Lapuchus, 1427 Lappohos, 1773 Lopuchow. Lopúch je psl. *lopuchъ, čes. lopuch, poľ. łopuch, łopian, rus. лопýх i лaпýх, ukr., blr. лопýх, po chorvátsky je to lopuh, lapušina i lepušina, rumuni majú dial. lapúc, albánci llapushё (Verbascum, Nymphaea, Petasites). Aj v slovenských nárečiach je popri názve lopúch aj lapún. Podľa slovesa lapať (sa) sú pomenovené a niektoré živočíchy. Lapka je nárečové pomenovanie malej mušky (cca 4 mm) z rodu Simulium, ktorá spôsobuje bodavo-cicavými ústnymi orgánmi bolestivé rany na koži zvierat a človeka. Lapka sa prichytáva (lapá) na telo zvierat a človeka. Voš (Pediculus) sa lokálne nazýva lapoška.

Latinskému lappa „lopúch“ je blízke lat. lapathum (lapathium, lapathus) a tal. lapàzio, vychádzajúce z gr. λάπαθον (λάπαθος) „štiav (Rumex)“. Beekes (2010) predpokladá, že slovo λάπαθον nie je gréckeho pôvodu. Grécke λάπαθος znamená i pascu, lapač, lapák na zvieratá. Λάπαθος je významovo blízke slovesu λάμβάνω (λάβή, λάβεῖν) „uchopiť, chytiť, lapiť“. Je zaujímavé, že po španielsky sa lopúch povie lapa i lampezo. Po anglicky sa štiav povie dock, lopúch je burdock. Prvá časť bur- pochádza z dán. burre, šv. a nór. borre a vyjadruje pichľavosť ostňov na plodoch lopúcha. Machek (1971) píše, že dolnolužický łopuch je v skutočnosti štiav (Rumex), pretože maslo sa balilo rovnako do lopúchových i štiavových listov.

Taxonómovia spájajú druhy (species) do väčších skupín (rod, čeľaď) na základe genetickej príbuznosti. Každý druh má len jedno platné meno (rodové a druhové – binominálna nomenklatúra), ostatné sú synonymá. Pri ľudovom názvosloví môže mať to isté meno (prípadne rôzne varianty) aj niekoľko geneticky nepríbuzných rastlín. Určitý druh dostane svoje meno na základe svojej charakteristickej vlastnosti a toto meno sa môže preniesť aj na iné druhy s podobnou vlastnosťou. Môže však nastať aj prípad, že rastlina je pomenovaná podľa jednej svojej vlastnosti, no jej meno sa prenesie na inú rastlinu na základe celkom iného spoločného znaku.

Vlastnosť repiť (sa) (lapať sa, chytať sa) majú plody rastlín Arctium, Agrimonia a Geum, no od tohto slovesa sú odvodené aj ľudové mená rodov Carduus, Cirsium a iné, ktoré majú síce pichliače, no ich plody sa nerepia (neprichytávajú). Iným príkladom je sln. repúh (Petasites), ktorý vôbec nemá pichliače a s lopúchom (Arctium), sln. repínec ho spájajú len veľké listy. Z úzko etymologického hľadiska je motivácia fytonyma repúh (Petasites) problematická, lebo repúh sa vôbec nerepí, má len veľké listy ako repínec (Arctium).

Rovnaký problém je aj pri fytonyme lopúch (Arctium). Meno lopúch majú v nárečiach aj rastliny iných rodov, napr. Petasites, Tussilago, Rumex, Verbascum a iné. Doterajší text ukazuje, že meno lopúch súvisí so slovesom lapať sa (prichytávať sa, repiťsa) a podobná motivácia je aj v neslovanských jazykoch. Meno lopúch sa druhotne prenieslo aj na viaceré rastliny s veľkými listami, čo viedlo etymológov k názoru, že práve veľké listy (lit. lãpas, lot. lapa „list“) dali lopúchu meno.

Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка II. Москва 1979.
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка IV. Москва 1980.
Фасмер M.: Этимологический словарь русского языка II. Москва 1967.
Beekes R.:Etymological Dictionary of Greek I. Leiden, Boston 2010.
Králik Ľ.: Stručný etymologický slovník slovenčiny. Bratislava 2015.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha 1971.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice 2001.
Šmíd M.: Průvodce odbornými názvy rostlin. Praha 2002.

Stručný etymologický slovník slovenčiny: poznámky k fytonymám baza a oskoruša

Stručný etymologický slovník slovenčiny (Králik, 2015) pri hesle baza uvádza:

baza bot. „Sambucus“ • Dial. aj beza, buoza a i.; všetko z psl. *bъza ž., čo je variant psl. *bъzъ m. (> slk. dial bez a i.) – ide o nedostatočne jasný výraz, ktorý sa obyčajne porovnáva s kurd. būz, bawz „brest“ (to sa však novšie odvodzuje od ide. *ṷei(ǝ)-, →viť), pričom sa predpokladá ďalšia súvislosť obidvoch výrazov s ide. názvom buka (*bhāgó-; →buk).

Spájať kurd. būz, bawz „brest“ s bazou viedla jazykovedcov vonkajšia podobnosť so slovami: ukr. бузинa, бузoк, rus. бузинa, бузoвникъ, бузникъ, бузъ, baz a baza v rôznych slovanských jazykoch. Po zmene b > v z kurd. būz, bawz dostaneme *vūz, *vawz, čo je slk. väz, čes. vaz, poľ. wiąz, sch. vêz, rus. вяз. Väz je drevina, ktorej oficiálny názov je brest väzový (Ulmus laevis). Svoje meno má väz podľa ohybných vetvičiek, ktoré slúžili na viazanie, pletenie a vitie. Kurdské būz, bawz a náš väz vychádzajú z ide. koreňa *ṷei(ǝ)- a s bazou nemá nič spoločné. Z botanickej stránky je absurdné aj spájanie fytoným baza a buk, ktoré je v etymologických slovníkoch bežné. Rejzek (2001) píše, že spojenie bazy s lat. Sambucus je neúnosné hláskoslovne a spojenie s ie. názvom buku významovo.

Zdá sa, že východisko treba hľadať v psl. *bъza ž. a *bъzъ m. Motiváciou pre pomenovanie bazy sú jej listy, ktoré po pošúchaní medzi prstami výrazne smrdia, zapáchajú, bzdia. Smrdieť, smradiť, púšťať vetry sa iným slovom povie bzdiť i bzdieť, bzieť, bzdúriť, rus. бздеть, ukr. бздíти, пездíти, blg. пъздя, mac. бaзди, sch. бàздjeти, sln. pezdéti, čes. bzdíti, poľ. bzdieć, bździeć, bździć a to z psl. *pьzděti. Príbuzné je lit. bezdéti, lot. bezdêt – vypúšťať vetry, prdieť. Východiskom je ie. koreň *pesd-e/o- „prdieť“. Po maďarsky bodza je baza , bűz je smrad a bűzös je smradľavý. Pozri aj http://ladislavbarabas.blogspot.sk/2015/08/etymologia-fytonyma-baza-sambucus.html

Pri hesle oskoruša čítame:

oskoruša „bot. Sorbus domestica“ • Azda odvodené od *oskora, nejasného pôvodu – uvažovalo sa aj o zloženine na základe psl. *osa (ďalej pozri * →osika) a *kora (→kôra); t.j. pôvodne „(o strome) majúci osikovú kôru“, resp. „pripomínajúci kôrou osiku“?

*oskora je zrejme rus. óсокорь, ukr. oсокíр, blr. ясокор, poľ. sokora i osokor, jasiokor, sokorzyna, čo je náš topoľ biely (Populus alba) i topoľ čierny (P. nigra). Tieto druhy topoľov majú kôru podobnú osike, čo je prirodzené, lebo aj osika, bot. topoľ osikový (Populus tremula) patrí do rodu Populus. Táto *oskora je známa len vo východoslovanských jazykoch a oskoruši tu hovoria рябина (Sorbus). Len v karpatskej časti Ukrajiny poznajú slová skóruch, skorušína, čo je v tomto prípade jarabina vtáčia (Sorbus aucuparia). Za pravlasť Slovanov sa považuje severovýchodná Európa, kde oskoruša nemá prirodzený areál výskytu. Slovania s ňou prišli do kontaktu až po preniknutí na Balkán v 6. storočí. Grécke slovo ὄα sa prekladá ako 1. oskoruša 2. ovčia koža. Slovania nazývali ovčiu kožu aj skora a pridaním prípony -uša vznikla skoruša a z nej oskoruša. Slovo skoruša prevzali od južných Slovanov Rumuni v podobe scorúş (strom) a scorúşӑ (plod). Oskoruša, botanicky jarabina oskorušová (Sorbus domestica) rastie v nížinách a jej príbuzná jarabina vtáčia (Sorbus aucuparia) v horách. V horách rastúca jarabina sa po rumunsky povie scorúş-du-munte, teda horská skoruša (oskoruša). Valasi, rumunskí, horskí pastieri v stredoveku kolonizovali aj so svojimi stádami Východné a Západné Karpaty a slovo skoruša preniklo aj na Ukrajinu, Slovensko a Poľsko. K staršiemu fytonymu jarabina (vtáčia) pribudlo synonymum skoruša. Vzhľadom na izolované areály fytoným osokor a oskoroša je ich vzájomná kontaminácia prakticky vylúčená. Pozri aj http://ladislavbarabas.blogspot.sk/2011/08/povod-historia-nazvov-skorusa-oskorusa.html

Králik Ľ.: Stručný etymologický slovník slovenčiny. Bratislava 2015.

Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.

Pôvod fytonyma drieň (Cornus)

Stručný etymologický slovník slovenčiny (Králik, 2015) pri hesle drieň uvádza:

drieň „bot. Cornus mas“ /od *13. stor.) • Psl. *dernjь, od ide. *der-; pôvodný význam bol asi „tŕnistý, derúci ker“. • Psl. *derti, *derǫ; od ide. *der- „drať, trhať“.

Vecným problémom tejto etymológie je, že drieň nemá tŕne, nie je tŕnistý a teda ani derúci ker. Takéto vlastnosti má iný ker – dráč (Berberis), stčes. dráč, dřien stpoľ. dracz, drzon, bul. кѝсел трън. Meno tohto kra v iných slovanských jazykoch nie je odvodené zo slov tŕň a drať. Dalo by sa namietať, že meno drieňa sa mohlo preniesť z fytonyma dráč. Obidva kry majú červené plody, dráč je však menší. Proti tomu sa dá argumentovať tým, že drieň je fytonymum všeslovanské a teda zrejme staršie.

Tŕň, čes trn, sch. tȓn. poľ. cierń, stpoľ. tarn, bul. трън, rus. тёрн, dial. тёрeн, strus. тьрнъ, ukr. тéрeн sa povie nem. Dorn, angl. thorn, hol. doorn, bret. draen, dréan, corn. drain, drēn, kymr. draen, gael. dris, droigheann, stír. draigen. Trnka (Prunus spinosa) je poľ. tarń, tarnina, mn. tarnie, sch. tŕnulić, bul. трънка, rus. тёрн, терновник, nem. Schwarzdorn, hol. sleedoorn, angl. blackthorn, kymr. draen. Hloh (Crataegus) je nem. Weiẞdorn, hol. meidoorn, hagendoorn, angl. hawthorn, kymr. draenen wen, gael. droigheann. Uvedené príklady ukazujú, že tŕň majú v mene len dreviny, ktoré sú nositeľmi tŕňov. Drieň medzi ne nepatrí.

Po grécky sa povie drieň κρανιά i κράνεια, jeho plod je κράνειον, ngr. je to κρανιά, κρανέα, resp. κράνο(ν). Po latinsky cornus je drieň a cornum je jeho plod, tj. drienka. Po grécky κραναός je tvrdý, skalnatý, po latinsky cornu je roh. Grécke slová κρανιά, κράνεια a latinské cornus znamenajú aj kopiju. Latinské pomenovanie drieňa – cornus prevzali po úprave do svojej slovnej zásoby románske a niektoré germánske jazyky. Grécke i latinské fytonymum je motivované tvrdosťou a pevnosťou drieňového dreva. Vyrábali sa z neho napr. Zuby do hrablí. Slová tvrdý a roh sú aj v nemeckom pomenovaní drieňa – Hartriegel a Hornstrauch.

Grécke prídavné meno δροόυ znamená silný, pevný (ie. *drou- „drevo, les“), grécke δόρν je drevo, strom i oštep (ie. *doru „strom, drevo). Slovo je prastaré, napr. chet. tāru, skt. dāru, av. dāuru znamená znamená tiež drevo i strom. Príbuzné je aj naše drevo, rus. дéрево „strom i drevo, angl. tree. ae. treōw, germ. *trewa-, got. triu, anord. tre. Gréckemu prídavnému menu δροόυ je príbuzné aj stír. dron, ktoré tiež znamená silný, pevný. Pevné drevo majú aj iné dreviny, napr. bršlen (Evonymus) sa po rusky povie aj бересдрень, vtáči zob (Ligustrum) je po francúzsky troène (troëne), stfr. troine. Nášmu drieňu je najbližšie nemecké ahd. tyrn, dirnboum.

Uvedený text ukázal, že fytonymum drieň nemôže byť motivované významom „tŕnistý, derúci ker“, z psl. *derti, *derǫ; od ide. *der- „drať, trhať“ ako píše Králik (2015). Drieňu totiž chýbajú tŕne. Motiváciou pomenovania aj pre Slovanov je význam pevný, silný, ktorý sa uplatnil v iných indoeurópskych jazykoch a Slovania ho prebrali.

Králik Ľ.: Stručný etymologický slovník slovenčiny. Bratislava 2015.

Motivácia pomenovania fytoným brest (Ulmus), bršlen (Evonymus) a brečtan (Hedera) v slovanských, baltských a germánskych jazykoch

Vo svojom etymologickom slovníku má de Vaan (2008) heslo carpinus „hrab“ a sloveso carpō, carpere „trhať, zbierať plody, ovocie, lístie“. Ako príbuzné uvádza fytonymá: stprus. skerptus, lit. skirpstas „brest“, skirpstùs (?) „buk“ a slovesá lit. kerpù, kirpti „sekať, rezať, strihať, hrýzť“, lot. cìrpt „holiť“. Podľa de Vaana tieto stromy majú pílovité okraje listov a ich meno môže vychádzať zo slovesa to cut „rezať“. Toto je však len tzv. „ľudová etymológia“. Listy a vetvičky týchto stromov boli v minulosti využívané ako doplnkové krmivo pre drobné prežúvavce (kozy a ovce), čo súvisí s pomenovaním drevín.

Vedecký názov Carpinus označuje v slovanských jazykoch hrab  psl. *grab(r)ъ, poľ. grab, rus. a ukr. граб, sch. grȁb, gràbar, čes. habr, bul. гàбъp, mac. гaбep, sln. gaber. Podobne ako pri dvojici lat. carpinus – carpere a lit. skirpstas – kirpti môžeme aj fytonymum hrab spájať so stsl. slovesom  грабити „uchvacovať, lúpiť, zdierať, drancovať, nem. raffen, rauben, lat. diripere“. Dnes sa sloveso hrabať spája najmä s hrabaním sena, v minulosti znamenalo aj lúpiť, zdierať, drancovať. Ďalšou dvojicou je stprus. skōberwīs, lit. skrõblas „hrab“ a skrósti „rozrezať, rozsekať“. Po lotyšsky sa hrab povie skābardis,  pričom skrāpēt, skrabināt je škrabať, skābbarība je silážne krmivo a skābsiens je kyslé seno a skābs je kyslý.

Brest (Ulmus) sa povie čes. břest, poľ. brzost, sln. brest, sch. brijest, blg. бряст, rus. a ukr. бéрест.
Machek (1971) vidí súvislosť medzi brestom a brezou (Betula). Podľa neho len tieto dva stromy vytvárajú na konároch korok. To ich približuje k nem. Borke „kôra stromu“, ďalšie súvislosti sú podľa neho nejasné. Brückner (1957) má brest pod heslom breza. Vasmer (1964) má pri hesle бéрест (Ulmus) aj slovo бeрёстa „brezová kôra“ a motiváciu je pravdepodobne adj. svetlý. Zo slovom svetlý spája brest aj Bezlaj (1977). Podľa Snoja (1997) je brest pomenovaný podľa svetlého lyka a východiskom je ie. koreň *bherHǵ-to-. Spájanie brestu s adj. svetlý je záhadou. Brest nemá ani svetlú kôru ani drevo a svetlé lyko má väčšina drevín.

Pre objasnenie pôvodu fytonyma brest je dôležité apelatívum: sln. bŕst, bŕstje „púčik“, sln., sch. bȓst „mladý výhonok krov a stromov“, bul., mac. бръст „orezané vetvičky s lístim ako zimné krmivo oviec a kôz, slk. dial. brost i bros „1. kvetné puky a jahňady 2. tenké suché vetvičky, raždie, rus. брoс „oddelené hlávky ľanu a konope“, rus., ukr.. брoсть „púčik“. Po slovinsky bŕslênje je pučanie, nalievanie pukov a bŕskanje je hrabanie, dolovanie, strkanie, bȓstéti znamená pučať, rašiť a bŕskati hrabať, dolovať a brstíti ohrýzať mladé výhonky, sch. bȑstī i bŕstiti znamená ožierať mladé výhonky, ohrýzať lístky, bȑsnat je listnatý. Po bulharsky бръстя a macedónsky брсти znamená: 1. kŕmiť v zime kozy a ovce orezanými vetvičkami 2. žrať výhonky drevín kozami a ovcami. Ruské slovesá бросáть a брóсить znamenajú zbierať hlávky ľanu, csl. бръснѫти je škrabať, drhnúť, holiť, bul. бръшa je trieť, stierať, stsl. брысало je strapec a събрысати znamená zoškrabať.

Podobne ako pri dvojiciach: lat. carpere – carpinus , lit. skrósti – skrõblas, stsl. грабити – slk hrab,  lit. kirpti – skerptus aj v tomto prípade ide o dvojicu psl. *brъstiti (sę) „1. ožierať mladé výhonky krov a stromov kozami a ovcami 2. kŕmiť kozy a ovce výhonkami krov a oviec“ – *brъstъ i*brъstь „mladé výhonky stromov a krov“ a fytonymum brest.

Zo slovesa *brъstiti (sę) sú odvodené aj mená ďalších dvoch rodov rastlín. Prvým je brečtan (Hedera), sln. bȓštan, bȓštran, sch. bŕštan, bršten, bršta, brštran, slk. dial. brštan, breštan, čes. břečtan, poľ. brzecztan, brzostan, ukr. борощаник, прочитан, maď. borostyán, rum. broştean, boroştean, boroşleán. Iným menom tohto rodu je sln. bršlján, bršljén, sch. bŕšljan, bŕšlan, mac. bršlan, bršlen, blg. бръшлян, slk. dial. bršlen, ngr. προυσλιάνη. Po maďarsky boroszlán bol pôvodne orgován (Syringa), dnes je to lykovec (Daphne). Orgován i lykovec majú intenzívne voniace fialové kvety. Fytonymum boroszlán môže pochádzať zo slovanského bršlján, bršlan, alebo zmenou szt > szl  z borostyán.

Ďalším druhom je bršlen (Evonymus), slk. dial. aj bršlam, bršľan, čes. brslen, dial. brsněl, brsnil, poľ. przmiel, rus. бересклéт, бересбрéк, бересдрень, брусклéт, брусклéн, бруслѝна. To, že listy a výhonky bršlena sú veľmi atraktívne pre kozy sa  odrazilo aj v menách tohto rodu: stprus. wosigrabis (wosi je koza a grabis je hrab), lit. ožẽkšnis (ožys je koza), maď. kecskerágó (kecske je koza), rum. caprifói (capra je koza). Ako krmivo pre kozy slúžila v minulosti aj rakyta, angl. goat willow (goat je koza).

Etymologické slovníky (Vasmer, 1964, Bezlaj, 1977, Snoj, 1997. Rejzek, 2001 a i.) považujú tieto fytonymá za nejasné. Podľa nich mohli rozličné formy vzniknúť len v dôsledku kontaminácie etymologicky rôznych názvov. Podľa Trubačeva (1976) fytonymum *brьščьľanъ/*brъščьlenъ vychádza zo slovesa *brъsati/*brъskati a motiváciou je „odtrhnuté na krmivo“, t.j. tieto  rastliny slúžia ako potrava prežúvavcov.

Miklosich (1886) spája psl. *brъsnǫti a stsl. бръснѫти s latinským slovesom radere „zoškrabovať, strúhať, spilovať, čistiť, holiť (hlavu, bradu)“. Po bulharsky бръснa znamená holiť, бръснaт je holený, oholený. Psl. *brъsnǫti je blízke slovesu brúsiť, ktoré je v rus. брусклéт, брусклéн, бруслѝна (Evonymus). S tým asi súvisí aj rum. şleu „brest“. Sloveso şlefui znamená brúsiť, zrejme z nem. schleifen. V ruskom брусклéн znamená -клéн javor (Acer), бересбрéк -брéк je brek  (Sorbus torminalis) a бересдрень -дрень je drieň (Cornus).
 
Brest sa po nemecky povie Ulm, jeho ďalšie meno je Rüster. Kluge (2002) píše, že -ter je sufix typický pre mená stromov, prvú časť slova spája s mhd. rust. Ďalšie súvislosti sú podľa neho nejasné. Falk a Torp (1960) pri hesle ris uvádzajú: „sammlung dünner zweige, reis, rute als strafwerkzeug“, šv. ris, anord. hrîs „krovie, húštie“, ags. hrîs „vetva, konár“, mnd. rîs „konár, krík“, (hol rijs), ahd. rîs (nem. Reis „vetva, haluz, výhonok“). Ďalej uvádzajú nór. risbit „ročná koza“, šv. dial. risbit, anord. hrîsbîtr, mnd. rîsebîter  „ rok starý dobytok, ktorý už môže ohrýzať výhonky stromov“. Ďalším heslom je riste: „einschneiden“, t.j. zarezať, zastrihnúť, narezať, nakrájať, šv. rista, nór. rĭsta, šv. vb. anord. rĭsta (z *ristian) a rîsta (reist) „schneiden, ritzen, aufschlitzen“ = mnd. risten „(ein)ritzen, schlitzem“. Menom Kleine Rüster i Klienrüster sa označuje bršlen (Evonymus) a Rüster je i javor Acer platanoides.

Brest sa povie nemecky aj Effe, hol. iep, iepeboum, fríz. iperenbeam. Tieto mená vychádzajú z fytonyma brečtan (Hedera), nem. Efeu, Epheu, v 8. stor. ebihewi, mhd. ep-höu, ebehöu a je príbuzné a. ivy, ae. īfig. Druhou časťou fytonyma je -heu, t.j. Heu „seno“. Listy brečtanu sú zelené aj v zime a v minulosti boli spolu so senom z lúčnych rastlín a vetvičkami brestu používané ako doplnkové krmivo pre domáce zvietatá.  Brečtan sa povie holandsky klímóp, pričom klímen znamená liezť, vinúť sa. Iným menom brestu je lit. guobà, lot. goba. Litovské slovesá góbstyti a góbti znamená kryť, omotávať sa má podobný význam ako hol. klímen. Omotávať sa a pokrývať je typická vlastnosť brečtanu a lit. guobà, lot. goba mohla pôvodne patriť tomuto druhu, podobne ako je to pri nem. Effe a hol. iep. Brečtan sa povie litovsky gẽbenė.

Uvedené príklady ukazujú, že pomenovanie drevín brest, bršlen a brečtan má v slovanských, baltských a germánskych jazykoch rovnakú motiváciu vychádzajúcu z toho, že ich listy a mladé vetvičky slúžili v minulosti ako potrava hospodárskych zvierat. To ich spája s pomenovaním hrabu v latinčine, slovanských a baltských jazykoch.

 Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка I. Москва, 1964.
Трубачев О.Н. ed.: Этимологический словарь славянских языков 3. Москва, 1976.
Bezlaj F.: Etymološki slovar slovenskega jezika I. Ljubljana, 1977.
Brückner A.: Słownik etymologiczny jȩzyka polskiego. Warszawa, 1957.
Falk H.S. a Torp A.: Norvegisch-Dänisches etymologischos Wörterbuch. Oslo a Bergen, 1960.
Kluge F.: Etymologisches Wörterbuch der deutschen Sprache. Berlin – New York, 2002.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Miklosich F.: Etymologisches Wörterbuch der slavischen Sprachen. Wien 1886.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.
Snoj M.: Slovenski etymološki slovar. Ljubljana, 1997.

O pôvode mena obce Brestov, maď. Boroszló

Z rodu brest (Ulmus) sa na Slovensku vyskytujú tri druhy: brest väzový, ľud. väz (U. laevis), brest horský (U. glabra, syn. U. montana) a brest hrabolistý (U. carpinifolia, syn. U. minor). Bresty u nás netvoria súvislejšie lesy ako duby, buky a smreky, no rastú na celom území. Bresty sú motiváciu pre mnohé toponymá. Podľa publikácie Názvy vrchov a dolín Slovenskej socialistickej republiky sú u nás oficiálne registrované vrchy: Brestová 4x, Brestové, Brestovec 2x, Brestovka, Brestovo, Bresty a Brestový diel 2x. Z ľudských sídel sú to v okr. Trnava Brestovany: 1113 Bristen, 1158 Sely, 1229 Scel, 1394 Rusten, maď. Beresztovány, Szil (brest je maď. szil, nem. Rüster), v okr. Komárno Brestovec: 1327 Zylas, 1398 Zilas, 1948 Brestovec, v okr. Považská Bystrica Briestenné: 1493 Bresten, 1496 Bresthyen, 1510 Briest, maď. Brjesztyenne, Beresztény, v okr. Humenné Brestov: 1567 Brezto, maď. Bresztó a Brestov nad Laborcom:1434 Breztow, 1496 Breszthyen, maď. Bresztó.

Zvláštne postavenie má Brestov v okr. Prešov. Jeho historické názvy sú: 1229 terra Borozlou, 1272 Borozlópatak, 1304 Buruzlouwtha, 1325 villa Buruzlou, 1332-1335 de Broslo, de Borozlou, de Broslow, 1773 Boroszló, Brestow, 1786 Boroszló, Bresztow, 1808 Boroszló, Břestow, 1913  Boroszló, 1920 Brestov, maď. Boroszló. Cez Brestov tečie rovnomenný potok so zápismi: 1272 riv. Borozlopotok, 1304 Buruzlou pothoka, 1333 Boroslopatak, 1865 Boroszlói patak, 1868 Presztovecz patak, 1901 Bresztovecz patak, 1965 Brestovec, 1971 Brestov.

Podľa Šmilauera (1932) je potok pomenovaný podľa osady Boroszló a tá z osobného mena Brȩcislavъ > Bracislav > Boroszló (meno mohlo znieť i Borislav alebo Vratislav). Ďalej píše, že meno Brestov je podľa Magyar Etymologiai Szótár ľudová etymológia. Podľa Varsika (1973) názov potoka a dediny Boroszló pochádza bezpečne zo slovanského názvu Brestov a ten od listnatého stromu brest. Zmena szt > szl je podľa neho ako v slovách pristav (latinizované na pristaldus), maď. poroszló a zástava, maď. zászló. Názov Brestov mali po niekoľko storočí zachovať pôvodní slovenskí obyvatelia obce a okolia. Krajčovič (2007) píše, že obec Brestov je pomenovaná podľa brestových lesov a hájov, pri ktorých vznikla. Zmenu Boroszló > Brestov neriešil. Goótšová, Chomová a Krško (2014) uvádzajú že meno hydronyma Brestov vzniklo transonymizáciou ojkonyma Brestov z apelatíva brest (Ulmus campestris). Podobne ako Krajčovič sa zmenou Boroszló > Brestov nezaoberali.

Toponymum Boroszló je známe aj z niekoľkých lokalít v Maďarsku. Stanislav (2004) uvádza zo Satumarskej stolice chotárny názov *Borozlousegh: 1402 Borozlousegh, 1415  Borozlozegh a z Boršodskej stolice majer Boroszló a pri ňom les Boroszloi erdő, hora Boroszlófő a vrch Boroszló. Podľa Stanislava sú tieto toponymá odvodené z os. mena Borislav. Poľské mesto Wrocław nem. Breslau, čes. Vratislav a maď. Boroszló sa odvodzuje zo stpoľ. os. mena Wrócisław alebo Vratislav. Teoreticky by sme sem mohli zaradiť aj moravské mesto Břeclav: 1046 Bratzlaw (falzifikát z 12. stor.). Na území mesta stál pôvodne hrad založený Břetislavom I. Do tejto skupiny zrejme patria aj najstaršie mená Bratislavy: 805 Wratisslaburgium, 907 Braslavespurch, Brezalauspurc, 1052 Preslawaspurch.

Zmena Boroszló > Brestov sa dá objasniť len poznaním viariability niekoľkých fytoným:

1. Bršlen (Euonymus) je ker vyznačujúci sa nápadnými plodmi. V slovenských nárečiach aj bršlam, bršľan, čes. brslen, dial. brsněl, brsnil, poľ. przmiel, rus. бересклéт, бересбрéк, бересдрень, брусклéт a iné.
2. Brečtan (Hedera) je popínavá vždyzelená rastlina. Jej meno je sln. bršlján, bršljén, bȓštan, bȓštran, sch. bŕšljan, bŕšlan, bŕštan, bršten, bršta, brštran, mac. bršlan, bršlen, blg. бръшлян, slk. dial. brštan, breštan, poľ. brzecztan, brzostan. Podľa Miklosicha (1886) meno prešlo aj do neslovanských jazykov: maď. boroszlán, borostyán, rum. boroşlan, broştean, boroştean (oficiálne iederă), ngr.
προυσλιάνη (oficiálne κισσός). Podľa Bezlaja (1977) brečtan je motiváciou toponyma Bršljin: 1481 pach Berschlin, Bršljinovec, cca 1400 Presslenowicz. V Rumunsku má väčší počet obcí meno Broşteni.
3. Lykovec (Daphne) je drobný kríček s ružovými, intenzívne voňajúcimi kvetmi. Maďarské mená boroszlán a borostyán patria brečtanu, no jeho oficiále meno je borostyán. Oficiálnym menom lykovca je boroszlán.
4. Brest (Ulmus) je rod listnatých drevín. Brest sa povie čes. břest, poľ. brzost, sln. brést, rus. a ukr. бéрест.

Najpravdepodobnejším dôvodom zmeny Boroszló > Brestov bolo poslovenčenie maďarizovaného toponyma (obec a potok) Boroszló. Autor zrejme prirovnal toponymum Boroszló k maď. fytonymu boroszlán = borostyán a to mu pripomínalo brest, poľ. brzost, rus. a ukr. бéрест. V susednej Zemplínskej stolici už existovali obce Brestov: 1567 Brezto, maď. Bresztó a Brestov nad Laborcom:1434 Breztow, 1496 Breszthyen, maď. Bresztó a priklonil sa k týmto miestnam názvom. Objasnenie etymológie slovanských fytoným brest, brečtan a bršlen robí problém aj renomovaným etymológom. Zhodujú sa v tom, že rôzne formy mohli  vzniknúť len v dôsledku kontaminácie etymologicky rozličných názvov. Formálne je meno obce Brestov odvodené od dreviny brest, no to je len chybným prekladom pôvodne slovanského osobného mena (Braslav?, Brȩcislavъ?, Borislav?, Vratislav?).

Medzi obcami Brestov a Mirkovce sú vrchy Malá a Veľká Zobrana. Podľa internetovej stránky obce Bestov mala byť na vrchole Malá Zobrana medzi 9.-12. storočím pustovňa mníchov – eremitov, ktorí sem prišli na konci 9. storočia z Opátstva sv. Hypolita pod Zoborom pri Nitre. Hľadá sa aj súvislosť medzi názvami vrchov Zobrana a Zobor. Názov motivovaný slovanským osobným menom mohli dať obci práve títo mnísi.

Bezlaj F.: Etymološki slovar slovenskega jezika I. Ljubljana 1977.
Goótšová A., Chomová A., Krško J.: Hydronymia slovenskej časti povodia Hornádu. Banská Bystrica 2014.
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (5). Kultúra slova 2007 41 (5): 278-285..
Miklosich F.: Etymologisches Wörterbuch der slavischen Sprachen. Wien 1886.
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Varsik B.: Osídlenie Košickej kotliny 2. Bratislava 1973.
Názvy vrchov a dolín Slovenskej socialistickej republiky. Bratislava, 1987.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I. Bratislava, 1977.

Pôvod názvu mesta Pezinok

Pezinok je okresné mesto ležiace na južných svahoch Malých Karpát, východne od Bratislavy. Jeho historické názvy sú: 1208, 1216, 1245, 1313, 1334 Bozen, 1231/1397, 1295, 1325, 1334, 1335, 1340 Bozyn, 1318 Poesing, 1439 Posing, 1437 Pezink, 1442 z Pezinka, 1634 Bazin. Zmena Bozen, Bozyn na Poesing, Posing (Pösing) sa dá vysvetliť jednoducho. Po tatárskom vpáde a plienení boli v roku 1241 pozvaní na Slovensko nemeckí kolonisti, ktorí sa usadili na západnom, strednom i východnom Slovensku. Na západe Slovenska to bola najmä oblasť medzi Bratislavou a Trnavou. Pre nemeckých pisárov bola typická zámena b > p, napr. Most pri Bratislave: 1283 Pruk (Brücke), Sološnica: 1367 Pratunprun (Breitenbrunn). Pre Nemcov je typický aj posesívny (privlastňovací) sufix (prípona) -g, -ing. Príkladom je rakúske lyžiarske stredisko Semmering: 1227 Semernik, zo slova čemerica (Helleborus), Lipsko a nem. Leipzig: 1015 Libzi, neskôr Lipz, Lipsk, zo slova lipa (Tilia). Meno dali mestu Lužickí Srbi.

Zložitejším problémom je objasnenie etymológie pôvodného mena Bozen, prípadne Bozyn. Podľa Stanislava (1942) je miestny názov utvorený z osobného mena Boza posesívnym sufixom -in. Meno Boza je doložené z roku 1610 v Rusku. Z mena Bozin vzniklo pravidelným vývinom maďarské Bazin, resp. Baziny. Zmena o > a je v maďarčine bežná, podobne ako zmena koncového -n na -ny. Názor Stanislava prebrali aj Lutterer, Majtán a Šrámek v knihe Zeměpisná jména Československa: “Dnešní místní jméno Pezinok (nář. Pezinek) vzniklo zpětným přejetím něm. podoby Pösing do slovenštiny. Základem je osobní jméno Boza nebo Baza (souvislost se slovem bez je sporná), k němuž připojena přivlast. přípona -in (s významem Bozův nebo Bazův majetek”. České slovo bez je v tomto prípade baza (Sambucus).

S názorom Stanislava nesúhlasí Varsik (1984), lebo Maďari preberali slovenské názvy pochádzajúce z os. mien do 13. storočia bez sufixu a podľa neho názov Bozen v najstarších dokladoch pre dnešný Pezinok bol osobným menom Božen a to bez sufixu. Osobné meno Božen je známe z českej Kosmasovej kroniky už z roku 1068. Keby sa zachovala v Pezinku a na jeho okolí kontinuita pôvodného slovenského obyvateľstva a kontinuita pôvodného slovenského názvu, bol by tu dnes zaiste názov Boženov alebo Boženice. Najstarší názov Bozen stotožňuje s os. menom Božen alebo Božeň aj Krajčovič (2005).

Aj táto interpretácia názvu Bozen má nedostatky. Stredovekí pisári v Uhorsku zapisovali hlásku z ako z a hlásku ž, maď. zs ako z i s, napr. Žalobín: 1451 Salaba, Žarnov: 1332 Serno, 1398 Sarnow, Žehra: 1245 Sygra, Žemberovce: 1256 Sember, Hrnčiarske Zalužany: 1362 Zalusan, Horné Držkovce: 1400 Dersk, Hažín: 1336 Kysgesun, Belža: 1232 Bilsa, Beloveža: 1355 Belawese atď. Krajčovič si tento problém uvedomoval pri poznámke: “to, že názov pôvodne znel Božen či Božeň bezpečne dokazuje záznam z r. 1399 Bossen”. Účelovo si vybral neskorý a ojedinelý záznam s koreňom Bos- a ignoroval desať starších záznamov s koreňom Boz-. V tomto prípade sú najlepším príkladom zápisy: 1002 Poson, 1045 Bosenburg, 1107 Bosan, 1108 Bosania, Posonia, 1143 Bosonium, 1151 Posonium, 1197 Posony. Výsledkom je maďarské pomenovanie Bratislavy – Pozsony. Aj v tomto prípade máme zmenu b > p, no v zápisoch Poson, Bosen, Bosan a Boson je v koreni Pos-, Bos- hláska s, čo je stredoveké ž. Nápisy treba čítať ako Požoň, Božeň, Bažaň a Božeň, čo sa odrazilo v maď. Pozsony (Požoň). Božeň teda žil v stredovekej Bratislave a nie v Pezinku.

Iným problémom je sufix -en v názve Bozen. Nasledovné príklady: 1113 Bristen – Brestovany, 1165 Selepchen – Slepčany, Drenchen 1291 – Drienčany, 1209 Herestien – Chrašťany, 1235 Kelenen – Kleňany, 1293 Topolchen Parvum – Topoľčianky, 1299 Zemerchen – Smrečany, 1293 Brogen – Brodzany, 1362 Koblen – Gbeľany, 1332 Lyssen – Liešťany, 1393 Berzen – Brezany a iné ukazujú, že sufix -en bol pri tvorbe miestnych názvov na Slovensku veľmi produktívny. Keď si názov Bozen rozdelíme na koreň Boz- a sufix -en, ostáva nám zistiť, čo v starej slovenčine znamenalo slovo boz. Z príkladov: 1135 Bozouk, 1245 Bozok – Bzovík, 1345 Bzina, 1348 Bozina – Bziny je jasné, že to bola baza.

Pomenovanie baza je všeslovanské, slk. dial. beza, buoza, čes. a stčes. bez, poľ. bez, h.luž. bóz, d.luž. bez, baz, sln. bez, mac. боз, бозел, sch. bȍz, blg. бъз, ukr. баз, боз, rus. бузинá, psl. *bъzъ.
Motiváciou pre pomenovanie bazy sú jej listy, ktoré po pošúchaní medzi prstami výrazne smrdia, zapáchajú, bzdia. Východiskom je indo-európsky koreň *pesd-e/o- „prdieť“ a z toho psl. *pьzděti –
smrdieť, smradiť, púšťať vetry, teda bzdiť, bzdieť i bzieť, sln. pezdéti, čes. bzdíti, ukr. бздíти, пездíти, blg. пъздя, mac. бaзди (Barabás, 2015).

Vyššie boli uvedené obce, ktorých meno bolo v stredoveku ukončené sufixom -en a dnes majú na konci sufix -any. Viaceré z nich boli pomenované podľa dreviny: Brezany, Brestovany, Drienčany, Chrašťany, Kleňany Liešťany, Smrečany a (Malé) Topoľčany. K týmto môžeme priradiť aj *Bazany,   prípadne *Bzany, pôvodne Bozen. Takto by sa z najväčšou pravdepodovnosťou volal Pezinok v prípade kontinuálneho vývinu mesta v slovenskom prostredí. Majtán (1998) vo svojej knihe uvádza názvy obcí Slovenska od roku 1773. Pre Pezinok je to: 1773 Bazinium, Bazin, Bösing, Pesinek, 1786 Pösing, Bozin, Pezinek, Basinium, 1808 Bazinium, Baziny, Bösing, Pezínek, 1863-1913 Bazin, 1920 Pezinok. Predpokladanému názvu *Bazany (*Bzany) sa najviac priblížili maď. Baziny a Bazin. Na východnom Slovensku sa nachádza obec Bžany: 1410 Bospataka, Bozpataka, 1474 Bozyas, 1773 Bzanye, 1808 Bzanné, 1920 Bžany. Podľa historika Uličného (2001) “ Názov zaiste korení v mene Božan či Bžan”. Podľa najstaršieho záznamu je obec najskôr pomenovaná podľa Bazového potoka. V slovenských nárečiach bzdoch je bźdoh, bdžoh, bzdieť bždžeč, bzdina bždžina.

Barabás L.: Etymológia fytonyma baza (Sambucus). blogspot.com 2015.
Krajčovič R.: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest.Bratislava, 2005.
Lutterer I., Majtán M., Šrámek R.:  Zeměpisná jména Československa. Praha, 1982.
Majtán M,: Názvy obcí Slovenskej republiky (Vývin v rokoch 1773-1997). Bratislava, 1998.
Stanislav J.: Zo slovenských miestnych názvov. Slovenská reč 1942, IX. (7-8): 193-196.
Uličný F.: Dejiny osídlenia Zemplínskej župy. Michalovce, 2001.
Varsik B.: Z osídlenia západného a stredného Slovenska v stredoveku. Bratislava, 1984.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I. Bratislava, 1977.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku II. Bratislava, 1977.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku III. Bratislava, 1978.

Etymológia fytonyma гордóвина (Viburnum lantana)

Pomenovanie kaliny obyčajnej (Viburnum opulus) je všeslovanské, rozšírené vo všetkých slovanských jazykoch. Jej príbuzná kalina siripútková (Viburnum lantana) – siripútka má v rôznych slovanských jazykoch rôzne mená. Pomenovanie siripútka je známe len na Slovensku. Pôvod mena tohto kra je objasnený na tomto blogu v príspevku: Etymológia fytonyma siripútka /Viburnum lantana) zo dňa 13.3.2013. Prvá časť názvu: siri- súvisí s jemným sivobielym ochlpením výhonkov a spodnej strany jej listov. Druhá časť: -pútka súvisí s ohybnosťou jej mladých prútov, ktoré sa využívali v košikárstve i viazanie (pútanie) snopov. Puto je 1. reťaz, povraz, remeň, okovy a pod. slúžiace na sputnanie niekoho alebo niečoho 2. spojivo (zdrob. pútko).

Siripútka sa po rusky povie гордóвина. Daľ (1978) uvádza aj ďalšie mená: гордъ, гордина, гордóвикъ. Po ukrajinsky je to гордoвина, гордина, poľsky hordowina a hordowit. Vasmer (1964) považuje etymológiu tohto slova za nejasnú.

Vychádzať treba z ie. koreňa *ǵʰorH- „črevo“. Na prvý pohľad je toto spojenie čudné, tento koreň  však v indoeurópskych jazykoch prekonal ďalší vývin. Grécke χορδή znamená črevo, ovčie črevo (na struny do hudobných nástrojov) i výrobky z čriev (klobásy, jaternice). Podobný význam má aj lat. chorda (corda): črevo, črevová struna a povrázok zo struny (používal sa na spútavanie väzňov a zajatcov). Z latinčiny prebrali slovo románske jazyky: fr. corde, cordelle, šp. cordel, port. corda, cordel a tal. còrda, s významom povraz, struna. Z francúzskeho cordelle prešlo slovo aj do germánskych jazykov: nem. Kordel, hol. koord, kardeel, angl. cord. Františkán sa po anglicky povie cordelier (nosili okolo pása povraz). V ruskej námorníckej terminológii sa používajú slová гóрдень,
гордéля, гaрдéль i кaрдéль. Sú to rôzne povrazy a laná používané pri manipulácii s lodnými plachtami. Zo slovenských nárečí poznáme slovo korda „povrázok, uzda“, sch. kôrda je povraz, mac. кордела je stuha.

Slovo гордóвина má teda rovnakú motiváciu ako sirpútka: ohybné prúty sa v minulosti používali namiesto povrazov na viazanie, spájanie, pútanie. Paralely nachádzame aj v iných jazykoch. Jedným z nemeckých mien siripútky je türkische Weide – prúty má ohybné ako vrba. Mená Rotschlinge a Wegenschlinge vychádzajú z slovesa schlingen „vinúť, krútiť, viazať a pliesť“. Schlinge je slučka, oko, pútka na jarabice. Bandstrauch naznačuje, že prúty siripútky sa používali na viazanie.

Даль В.: Толковый словарь живaго великорусского языка I. Москва, 1978.
Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка I. Москва, I964.

O názve obce Častá

Obec Častá leží na južnom úpätí Malých Karpát medzi Bratislavou a Trnavou. Dnes patrí do okresu Pezinok. Jej historické mená sú:1291 Chuzthu, 1296 Chezthey 1332-35 Henricus sacerdos de Chastue, (Chastuae), 1562 Cyesthe, 1773 Czasta, 1786 Čschasta, 1808 Cžasta, 1920 Častá. Slovenskému menu Častá zodpovedá maďarské Cseszte. Názorov na pôvod mena obce je niekoľko.

Podľa Krajčoviča (2008) časta je toponymické apelatívum od ľudového čast-, s príponou -a podľa osada. Má to byť usadlosť s vyčleneným chotárom z väčšieho územného celku. Obec Častá patrila panstvu Červený Kameň, a vznikla na vyčlenenej časti jeho územia. Apelatívum časta sa v slovenských slovníkoch nenachádza a ak by v stredoveku existovalo, bolo by takýchto toponým na Slovensku viac, pretože viaceré panstvá vyčleňovali zo svojho územia chotáre nových osád a obcí. Príbuzné je stčes. částa, o ktorom Gebauer (1970) píše: tu bezpochyby rozuměno parta = pars, a částa = část, kus. Menom Császta sú v Maďarsku pomenované aj vrchy a studničky, čo hovorí v neprospech názoru Krajčoviča.

Vo svojej knihe  Slovenský juh v stredoveku má Stanislav (2004) niekoľko toponým označených ako Časta, resp. Császta. Na brehu Blatenského jazera (stolica Zala) je to *Časta, 1093 villa Pilip cum portu in loco Chazta a neďaleko aj vrch Császta. V stolici Baranya je malá obec Császta, v Boršodskej stolici je samota Császta, 1477 Chasta a pri nej vrch Császta a studňa Császta kút. Na Žitnom ostrove je potok Császta (prítok Váhu). Tu je aj samota  Császta melléke, potok Kis Császta ére,  Császta patak (starý) a lúky  Császta hátirétek. Tieto toponymá sú podľa neho odvodené od osobného mena Časta < *Čȩsta. Gebauer (1970) má vo svojom slovníku osobné mená Časta, Částa, Částek a žen. Častava. Priezviská Částa a Császta sa zachovali dodnes. Obec Častá nie je v diele Stanislava uvedená priamo, lebo leží v regióne obývanom Slovákmi. Spomína sa len ako ďalší príklad na toto toponymum. Na turistckej mape z roku 2001 v severovýchodnej časti Žitného ostrova nachádzame potoky Částa, Stará Částa a Malá Částa, samotu Částa a chotárne názvy Částa a Pri Částe.

Etymológiu Stanislava preberá aj Varsik (1984). Dubovský (1993) v monografii obce Častá píše: „Oveľa pravdepodobnejší a správnejší je výklad  autorov Svobodu a Šmilauera (Místní jména v Čechách, V. s. 589), ktorí názov Častej odvodzujú od prídavného mena Častý, čo v starej slovenčine znamenalo hustý, tienistý“. Táto informácia je vymyslená, lebo v spomínanej knihe sa spomínajú len miestne mená v Čechách a nie na Slovensku. Na citovanej strane 589 autori Svoboda a Šmilauer (1960) píšu len to, že os. m. Částa vychádza z adjektívneho základu častý, pôvodne hustý. Podľa Dubovského je nemecký názov Častej: Schatmansdorf  (1390 Satmania, Sathmansdorf, 1437 Schadmansdorff, 1440 Schatmanstorf, 1543 Schadmansdorff, 1562 Cyesthe alias Sathmania) odvodený od nemeckého slova Shatten – tieň, schattengeben – dávať tieň.

Slovník súčasného slovenského jazyka pri adj. častý uvádza význam: veľakrát sa vyskytujúci, opakujúci, frekventovaný. V starej češtine častý je 1. častý, häufig, frequens a 2. častý v prostoru, četný, hustý, dicht. V ruštine чáстый je 1. hustý, 2. nachádzajúci sa blízko vedľa seba, 3. rýchly, 4. častý, чáща je 1. húština, húšťava, húštie, húšť, 2. prenes. les. Rovnaký význam má aj slovo чaстинá, чащóба a чащýга. Prídavné meno častý je všeslovanské. Vasmer (1973) má rus. чáстый, ukr. чáстий, brus. чáсты, strus. чaстъ, bul. чест, sch. čêst „častý i hustý“, sln. čésto, poľ. czȩsty, hluž. časty, dluž. cesty, stsl. чѧстъ (čȩstъ), psl. * čȩstъ. Miklosich (1862-1865) má vo svojom slovníku slová чѧстa (čȩsta) a  чѧстина (čȩstina), v preklade gr. βάσος, lat. fruticetum, slk. húšť, húština.

Mená obcí odvodených od osobného mena nezostávajú v slovenskom prostredí (na rozdiel od územia obývaného Maďarmi) spravidla v pôvodnom tvare a mávajú rôzne prípony, napr. Ješkova Ves, Peťovka, Štefanov, Henclová, Hendrichovce, Domadice, Demänová a pod. (výnimku tvoria obce pomenované po svätcoch). Czȩstochowa v Poľsku patrila osobe menom Czȩstoch. Častá si zachovala tvar bez prípon, čo napovedá, že má skôr inú motiváciu. Pokiaľ nie je v zakladacej listine obce uvedený pôvodný majiteľ, ťažko potvrdiť alebo vyvrátiť, že jej meno je odvodené od osobného mena. To platí aj pre terénne útvary ako sú potoky, vrchy, studničky a pod. Pre obec Častá a ďalšie spomenuté toponymá je najpravdepodobnejšou motiváciou psl. чѧстa (čȩsta) a чѧстина (čȩstina) „húštie, húština“. Podobný význam ako húštie, húština majú slová chrasť, chrašť, chriašť, chrastina, chraština, chrastie i chraštie. Od nich sú odvodené názvy obcí Chrasť nad Hornádom: 1280 Horost, 1344 Harast, Chrastince: 1290 Harastigyormoth, Chrastné: 1427 Nag Harasty a Chrašťany: 1209 Herestien a vrchy Chrasť, Chrástky, Chrasťová a Chrasťové. V slovenských pohoriach sú aj vrchy Húšťavy a Húštie, známe je i priezvisko Húšťava, resp. Húščava. Stanislav (2004) medzi miestnymi názvami odvodenými od os. m. Časta < *Čȩsta uvádza aj dva vrchy pomenované Császta. Tu by sme predpokladali skôr apelatívum čȩsta „húštie“.

Ak by sme uznali, že meno obce je odvodené od psl. чѧстa (čȩsta) „húštie“ potom je otázkou aj samotné písanie toponyma Častá. Častá je ženskou podobou adj. častý. Od prídavného mena hustý sú podstatné mená húštie a húština. Názov potoka Částa na Žitnom ostrove je oficiálne potvrdený Názvoslovnou komisiou pri Slovenskom úrade geodézie a kartografie. Toponymá na území Maďarska majú podobu Császta. Maďarský jazyk má svoje pravidlá, ktoré nie sú pre Slovákov záväzné, no ako na to poukázal Stanislav (2004), tieto miestne názvy majú slovenský pôvod a vznikli na území pôvodne obývanom Slovákmi. Aj po rusky sa húštie povie чáща [čášča]. V poslednej fáze existencie Rakúsko-Uhorska Maďari masívne pomaďarčovali slovenské miestne názvy. Po vzniku Československa boli tendencie opačné a mená obcí dostávali slovenskú podobu. Tak vznikol v roku 1920 názov Častá, ktorý sa používa dodnes. Názov má podobu prídavného mena a zrejme nebola známa jeho etymológia. Adekvátnejší by bol asi názov Částa odvovený od podstatného mena čȩsta „húštie“. Občania si na meno Častá zvykli, no určite ich zaujíma jeho pôvod.

Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка I. Москва, 1973
Gebauer J.: Slovník staročeský. Díl I [A/J]. Praha, 1970.
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (7). Kultúra slova 2008 42 (2): 89-96.
Kunetka-Beňo Š. a kol. Častá. Monografia obce. Častá, 1993.
Miklosich F.: Lexicon paleoslovenico-graeco-latinum. Vindobona, 1862-1865.
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Svoboda J. a Šmilauer V.: Místní jména v Čechách V. Praha, 1960.
Varsik B.: Z osídlenia západného a stredného Slovenska v stredoveku. Bratislava, 1984.
Geografické názvy okresu Komárno. Bratislava, 1991.
Slovník slovenských nárečí I. Bratislava, 1994.
Slovník súčasného slovenského jazyka ag. Bratislava, 2006.
Veľký rusko-slovenský slovník V. Bratislava, 1970.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I. Bratislava, 1977.

Pôvod zemepisných názvov Csalló a Csallóköz

Csalló je maďarské meno pre Malý Dunaj a Csallóköz pre Žitný ostrov. Slovo köz je maďarské a v tomto prípade znamená medziriečie. Je to najväčší riečny ostrov v Európe, ktorý leží medzi riekami Dunaj a Malý Dunaj. Začína pod Bratislavou a končí pri Komárne. Stredovekých zápisov týchto geografických názvov je pomerne dosť. Püspoki Nagy (1991) cituje vetu z listiny Ondreja III. z roku 1291: Portum in Chollokuz transeundi infra civitatem Posonien in capite fluvii Chollou versus Haymburgam in portu Chollou in Zeuleus. Varsik (1990) uvádza tieto podoby názvov: in capite fluvii Chollow, in portu Chollow a Chaloupecký (1923): portus Challowkus, in capite fluvii Challowo, in portu Challow. Napriek rozličným zápisom geografických údajov je významné, že v jednej vete sa spomína ostrov, rieka i prístav. V iných prameňoch sa striedajú korene Choll- a Chall-, prvý prevládal v 14. storočí druhý v 15. storočí. K najstarším zápisom patrí 1209 Challov.
 
Prvá časť názvu Csalló- sa nedá objasniť z maďarskej slovnej zásoby aj keď pokusov bolo veľa. Históriu názvu ostrova v latinčine, maďarčine, nemčine a slovenčine spracoval v rozsiahlej monografii Püspoki Nagy (1991). Za posledných 450 rokov napočítal 42 výkladov slova Csallóköz, ktoré možno zoskupiť do 10 teórií. V 16.-17. storočí odvodzovali názov ostrova z maď. sarló „kosák“ a csaló „sklamanie“. Postupne vznikali ďalšie teórie, z ktorých si autor monografie osvojil názor etnografa Z. Bátkyho, ktorý vysvetľoval prvú časť názvu – Csalló- z tatárskeho čarlaγ, čo v reči Pečenehov píše čirlaγ. Obidve tieto slová znamenajú čajku (Larus). Po etymologickej stránke považuje Püspoki Nagy výklad mena Csalló zo slova čarlaγ „čajka“ za vyriešený. Kiss (1980) v etymologickom slovníku geografických názvov dospel tiež k názoru, že Csalló je odvodené zo slova čarlaγ, no slovo považuje za turecké, znamenajúce hlasný zvuk. Jeho predchodcom je staroturecké čarla- s rovnakým významom.

Šmilauer (1932) považoval názov za neznámy a neslovanský. Chaloupecký (1923) si myslel, že na začiatku Malého Dunaja bol staroslovanský cintorín „žalov“, ktorý dal meno rieke. Varsik (1990) píše, že Malý Dunaj, maď. Csalló sa pôvodne volal Čelov, tento svoj názor bližšie nezdôvodňuje, iba cituje Nemca Beraneka, ktorý vychádza zo slovanského slova čelo s významom hrot. Stanislav (2004) považuje názov Challow (Čalov) za slovanský a vychádza z koreňa ča-, čakať.
                     
Krajčovič (2008) vychádza zo slovesa čaliť – pristáť, zastavovať sa (od l-ového part. hist. slovesa čati čakať na určitom mieste. Ďalej píše, že zrejme ide o stredoveký lodiarsky termín, ktorý sa rozšíril z východoslovanských krajín vďaka splavným vodným tokom, hlavne Dunaja s jeho prítokmi. Čalov je podľa neho miesto pristávania nákladných lodí. Najbližšie je rus. čaliť pristávať pri brehu, pričaliť zakotviť pri brehu, Vasmer IV. Táto etymológia je zrejme najpravdepodobnejšia.

V slovnej zásobe slovenčiny sloveso čaliť chýba, no rozšírené je vo východoslovanských jazykoch. Ruské a ukrajinské чал (čal) je lano na vyväzovanie, vyväzovacie, kotviace lano, rus. чáлить, чáлиться znamená v námorníctve vyväzovať, priväzovať sa lanom (k brehu, prístavisku) a ukr. чáлити znamená 1. pristávať, prirážať (loď) k brehu, 2. priväzovať, pripútavať, zakotvovať (loď). Podobné je rus. причáл 1. (námor.) pristávanie, pristátie, 2. prírazište, prístavište, mólo, kotvište, 3. zakotvovacie lano, причáливать i причáлить 1. vyväzovať, vyviazať (loď, čln) k brehu, 2. (o lodi) pristávať, pristáť. Príbuzné slová s rovnakým významom má aj ukrajinčina: причáл, причáлити, причáлювати. Všetky tieto slová súvisia s námorníctvom a plavením sa člnov a lodí.

Je takmer isté, že maďarské zemepisné názvy Csalló (Malý Dunaj) a Csallóköz (Žitný ostrov) vychádzajú zo slovesa *čaliť, rus. чáлить a ukr. чáлити. Stredoveký zápis portus Chollow, Chollou – prístav Čalov ukazuje, že tu kotvili, resp. boli uväzované, „čalili“ plavidlá. Motivácia je v tomto prípade jednoznačná. Odpadá aj potreba tendenčných hláskoslovných úprav východiskového slova, z čaliť dostaneme priamo Challo, Challow maď. Csalló.

Popri objasnení zemepisného názvov Csallóköz a Csalló je dôležitá aj etymológia slov чал a чáлить. Spájanie slovies čakať a čaliť (Krajčovič 2008) je špekulatívne a sotva reálne. Okrem iného sa čakať povie po rusky ждать a ukrajinsky ждáти. Vasmer (1973) cituje viacerých autorov hľadajúcich spojitosť s litovským, starovýchodonemeckým, arménskym, gréckym a tureckým jazykom. Žiadny z názorov nepovažuje autor za dostatočne presvedčivý. Z jazykového i historického hľadiska sa zdá najbližšie gr. κάλως  „lodné lano“ a κέλλω „pristávať k brehu“. Grécke slová si mohli prispôsobiť svojmu jazyku slovanskí námorníci obchodujúci po veľkých riekach s Byzantskou ríšou.

Podľa Krajčoviča (2008) od slovesa čaliť je odvodené aj meno obce Čelovce (1295 Chal) patriacej do okresu Veľký Krtíš. Varsik 1990 uvádz najstarší názov v podobe 1295/1997 Chol. Pôvodný názov bol podľa Krajčoviča Čalovec a len vplyvom starej maďarčiny bolo odsunuté koncové -ovec. V stredoveku sa malo pri obci vyberať mýto, pri ktorom boli povinné zastaviť všetky nákladné povozy a pri blízkom brehu rieky aj lode. Najbližšia splavná rieka Ipeľ je však od Čeloviec vzdialená asi 20 km a cez obec tečie len menší potok, ktorý tu pramení. Táto motivácia teda nepricháda do úvahy. V stredovekých listinách sa obec vyskytuje pod menami Chol, Chal, Csol, Chaal, Cal i Ssal. V listine z roku 1260 sa v katastri obce spomína vrch Chol. V stredoveku sa na jeho južných svahoch pestoval vinič, no pre nízku rentabilitu boli vinice v 16. storočí zatrávnené a vrch sa dnes volá Senná hora. Ak by sa názov vrchu Chol (Čol) zachoval do dnešných dní, volal by sa zrejme Čelo ako sa volá niekoľko vrchov na Slovensku. Vrchol hory sa po bulharsky povie чал. Menom Čelo sa spravidla pomenúvajú vrchy dominujúce nad okolím. Čelovce boli najskôr pomenované podľa vrchu Chol „Čelo“.

Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка IV. Москва, 1973.
Chaloupecký V.: Staré Slovensko. Bratislava, 1923.
Kiss L.: Földrajzi nevek etimológiai szótára. Budapest, 1980.
Krajčovič R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (7). Kultúra slova 2008 42 (1): 30-37.
Püspöki Nagy P.: A Csallóköz neveirol. Bratislava, 1991.
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha/Bratislava, 1932.
Varsik, B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, l990.

Slovanský pôvod hydronyma Ida

Naši poprední vedci zaoberajúci sa hydronýmiou slovenských riek (Šmilauer, 1932, Varsik, 1990) dospeli k názoru, že pôvod mena rieky Ida je predslovanský. Ani Ondruš (2000, 2002, 2004), ktorý pripisoval slovanský pôvod takmer všetkým väčším slovenským riekam vo svojich knihách Idu neuvádza. V príspevku O pôvode hydronyma Ida (4.3.2012) som sa pokúsil nájsť možné východiská v skupine indoeurópskych jazykov. Možností je niekoľko, no ani jedna nie je presvedčivá. Predslovanské meno si zachovali len najväčšie rieky a svojou dĺžkou 56,6 km Ida k takýmto nepatrí. Treba sa preto pokúsiť aj o objasnenie slovanského pôvodu jej mena.

Zaujímavosťou Idy je, že napriek neveľkej dĺžke mala v stredoveku až dve mená. Prvá časť, ktorá pramení a preteká kamenistým reliéfom Volovských vrchov mala meno Ida (1247/1331 fluv. Ida, 1251 aqua Yda). V rovinatom a močaristom teréne Košickej kotliny sa volala Konotopa (1298 Kanapota, 1323 fluvKanapta). Prevzatý názov sa v maďarčine vyvíjal takto: slovan. Konotopa > maď. Kanatopa  > Kanapota > Kanyapta (Varsik, 1990). Motiváciou názvu Konotopa bol bahnitý podklad v koryte rieky a jej okolí, do ktorého sa zabárali nohy koní a neraz sa z neho nevedeli dostať a utopili sa alebo museli byť utratené. Toto hydronymum nie je na Slovensku ojedinelé a Konotopu podľa Varsika (1990) poznáme aj z Turca (1254  riv. Konotopa) a Spiša (1251 Kanatopa, alius fluv. Kanathopa).

V rovinatom teréne Košickej kotliny sa Ida rozlievala a vytvárala ramená. Jedno z ramien nieslo meno Mŕtva Ida (1251 usque Mortuam aquae Yda). Keď do povodia Idy prenikli Maďari  jej meno sa pomaďarčilo na Holt Ida (1317 Holth Ida). Po maďarsky holt znamená mŕtvy. Adjektívum mŕtvy, mŕtva, v maďarčine morotva a holt, v latinčine mortus, mortua sa pre pomaly tečúce a stojaté vody používalo na celom našom území často. Najčastešie išlo o mŕtve ramená a jazerá vytvorené po povodniach na riekach, ktoré na rovinatých miestach menili svoje korytá. Krajčovič (2005) z povodia Váhu uvádza: 1286 mortus Wag – rameno Váhu pri Vrútkach, 1224 mortuum Vagh – rameno Váhu pri Novom Meste nad Váhom a 1297 stagnum Morutua – mŕtve rameno Váhu južne od Galanty.

Na územiach obývaných Slovanmi sa pre pomaly tečúce a stojaté vody používal aj názov Neteča. V Chovátsku je to jazero vedľa Drávy, v Rusku je Нетеча (Neteča) pri mestách Charkov a Jaroslavľ, na Slovensku poznáme zo stredoveku prítoky Laborca: Neteča (1266 ubi aqua Nececha) a Čierna Neteča (1301 fluv. Charnanatacha, 1357 Charnaneteche). Z ruskej Čeľjabinskej oblasti poznáme naopak rieku menom Теча (Teča), ktorá má tečúcu vodu.

Daľ (1882) má vo svojom slovníku pri hesle течь - tiecť slovo токъ (tok) s výzamom теча (teča) a потокъ (potok). Ruské slovo teča odvodené zo slova tiecť znamená teda tečúcu vodu, potok. Dolný tok riečky Ida bol veľmi pomalý a vytváral postranné mŕtve ramená, zatiaľ čo horný tok bol horským potokom. Pre dolný tok Idy je typická „neteča“ – netečúca, mŕtva voda, pre horný tok „teča“ - tečúca voda. Sloveso tiecť má podobný význam ako sloveso ísť, idem, ideš, ide z *id-ti, csl. iti, idǫ. Obidve slovesá znamenajú pohyb. Na dolnom toku bola netečúca, neidúca voda, na hornom toku tečúca, idúca voda. Keď slovo teča nahradíme slovom ida dostaneme meno naše riečky. Ida dostala svoje meno po rýchle tečúcom, resp. idúcom hornom toku kontrastujúcom so stojatým, pomalým dolným tokom. 

Даль В.: Толковый словарь живaго великорусского языка IV. Москва, 1882.
Krajčovič R.: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest. Bratislava, 2005.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory slov. Martin, 2000.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory slov II. Martin, 2002.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory slovIII. Martin, 2004.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932
Varsik, B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, l990.

Etymológia fytonyma baza (Sambucus)

Baza čierna (Sambucus nigra) je ker s voňavými bielymi kvetmi a čiernymi bobuľkami. Rozšírená je po celom Slovensku, čo sa odrazilo vo viacerých miestnych názvoch, napr. Bzovík: 1135 Bozouk, 1245 Bozok, Bziny: 1345 Bzina, 1348 Bozina, Bzenica: 1326 Bezenche, Bzenov: 1423 Bezenke, Bzince: 1390 Both, Bzince pod Javorinou: 1332-37 Bot, 1340 Wezdenech, 1357 Byzench, 1392 Bod. Stredoveké zápisy Both, Bot, Bod znamenajú Bodz, Boc, Boz a Wezdenech je Bezdenec. Na juhu Slovenska s prevládajúcim maďarským obyvateľstvom je Bodza, maď. Bogya: 1387 Villa nobilium de Bogya. Maďarskí pisári zapisovali v stredoveku slovenské dz ako gy, t.j. ď, napr. Prievidza, maď. Privigye: 1113 Preuigan, Brodzany, maď. Brogyán: 1293 Brogen, Borogen. Na východnom Slovensku sú Bžany, maď. Bodzás: 1410 Bozpataka, 1474 Bozyas, 1773 Bzanye, 1808 Bzanné. Tieto toponymá sú najstaršími príkladmi fytonyma baza a ukazujú, že táto sa v stredoveku   volala boz a bez.

Pomenovanie baza je všeslovanské, psl. *bъzъ (i *buzъ, *bъzgъ), slk. dial. beza, bieza, buoza, gbeza, čes. bez, dial. baza, bazičky, bezd, bezina, bezinka, bzí, bzina, habzina, chabzda, chabza, chebz, smradinka, smradlavka, smradlavej bez, poľ. bez, h.luž. bóz, d.luž. bez, baz, sln. bez, bezѐg, mac. боз, бозел, sch. bȍz, бзóва, bzóva, bzóvina, zóva, bàzag, blg. бъз, ukr. баз, базовик, бзина, боз, бозник, бузинa, бузoк, rus. бузинa, бузoвникъ, бузникъ, бузъ, бoзъ, бузинникъ. Etymológia fytonyma baza nie je dostatočne objasnená. Vasmer (1964) uvádza niekoľkých autorov, ktorí spájajú bazu s bukom (Fagus). Machek (1971) predpokladá, že Slovania prebrali toto slovo od „praeurópanov“ a pre jeho variabilitu ho považuje za tabuové. V predchádzajúcej knihe (Machek, 1954) uvažuje o neindoeurópskom substráte. Za príbuzné považuje lat. sambucus. Tieto výklady sú nehodnoverné, čo si myslí aj Rejzek (2001).

Motiváciou pre pomenovanie bazy sú jej listy, ktoré po pošúchaní medzi prstami výrazne smrdia, zapáchajú, bzdia. Smrdieť, smradiť, púšťať vetry sa iným slovom povie bzdiť i bzdieť, bzieť, bzdúriť, rus. бздеть, ukr.  бздíти, пездíти, blg. пъздя, mac. бaзди, sch. бàздjeти, sln. pezdéti, čes. bzdíti, poľ. bzdieć, bździeć, bździć a to z psl. *pьzděti. Príbuzné je lit. bezdéti, lot. bezdêt – vypúšťať vetry, prdieť. Východiskom je ie. koreň *pesd-e/o- „prdieť“. Po maďarsky bodza je baza , bűz  je smrad a bűzös je smradľavý.

Príbuzné slová sú bzina, bzdina „črevný plyn, vetry, zápach“ a bzdiniar, bziniar, bzdoch, bzdec, bzdzec, bzdel, bzdúch, bzdún, bždžoch „zapáchajúci, bzdiaci človek, smradliak“. Zo zapáchajúcich živočíchov bzed je cap a rus. бздюхъ je tchor (Putorius). Bzdocha obyčajná (Dolycoris baccarum) a bzdocha zelená (Palomena viridissima) je zapáchajúci hmyz z radu bzdochy (Heteroptera). Vylučky zápachových žliaz zanechávajú smradľavú stopu na drobnom ovocí. Koprofágny chrobák lajniak (Geotrupes) živiaci sa exkrementami zvierat a  ľudovo nazývaný aj hovnivál sa po bulharsky volá базýн, бъзýн i бъзуняк.

Rovnakú motiváciu (bzieť, bzdieť) má aj pomenovanie príbuzného druhu: Sambucus ebulus - chabzda, dial. chabzd, habza, chabz, haps, chabzdie, chábrď, chábrdie, čes. chebdí, stč. chbedie, chvedie, chevdie, poľ. chebd, hebd, sln. hebet, hebed, sch. habat, ukr. вазовник, бузинa ялова, базник, базниче, бзюк, бoзник, габз, гобза, хабза, хабзинa, хoбза, blg. бъзе, rum. boz, bozul, bózie, alb. vuzhë. Slovník slovenských nárečí pozná i slová: bazinec - výkal ovce a bazdurina - hnoj pomiešaný s močovkou. Bzinec, v spojení babí bzinec je nárečové pomenovanie huby prášnica (Lycoperdon). Táto huba sa po rusky povie бздюхa. Nie je to typická smradľavá huba, jej suché plodnice majú na vrchnej strane otvor, z ktorého po stlačení uniká tmavý prášok obsahujúci spóry. Huba hadovka smradľavá (Phallus impudicus) sa po rumunsky povie bozuz.

Objasnenie motivácie fytonyma baza ukazuje, že Slovania ho neprebrali mechanicky od neurčitých „praeurópanov“, ale využili ie. koreň *pesd-, *pesd-e/o- „prdieť“, z čoho je  psl. *pьzděti a *bъzъ. Na pomenovanie bazy aplikovali jej charakteristický znak odpozorovaný z praktických skúseností s týmto krom: baza bzdie „smrdí“. Túto motiváciu podporujú aj české nárečové mená smradinka, smradlavka, smradlavej bez. O slovanskom pôvode svedčí i veľká rozmanitosť podôb tohto slova. Starí Slovania poznali jeho význam a prispôsobovali ho lokálnym nárečiam. Názov prešiel aj do susedných neslovanských jazykov: maď. bodza, rum. boz, bozie, alb. vuzhë.

Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка I. Москва, 1978.
Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка I. Москва, 1964.
Чопик В. И., Дудченко Л. Г., Краснова А. Н.: Дикорастущие полезные растения Украины. Киев, 1983.
Kálal M.: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica, 1924.
Machek V.: Česká a slovenská jména rostlin. Praha, 1954.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.
Rystonová I.: Průvodce lidovými názvy rostlin. Praha, 2007.
Slovník slovenských nárečí I. Bratislava, 1994.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I. Bratislava, 1977.

Využitie fytonyma lopúch v toponýmii Slovenska

Lopúch väčší (Arctium lappa) je rastlina s veľkými listami. Jeho plody s háčikmi sa zachytávajú na odeve ľudí a srsti zvierat. Je bežne rozšírený od nížin po horské pásmo. Lopúch bol motiváciou pre viaceré toponymá na Slovensku. Lopušné Pažite tvorili pôvodne dve obce: Lopušná, 1598 Lapussina, 1658 Lapusna a Pažite, 1662 Pazittje. Vrch Lopušná je v Nízkych Javorníkoch, Veľkej Fatre a Muránskej planine, Lopušná dolina je južne od Svitu i v Malej Fatre. Lopúch dal meno aj viacerým potokom. Mená potokov Lopušná a Do Lopušnej v povodí Turca odvodzuje Krško (2003) od lopúcha. Pri potokoch Lopušná v povodí Váhu a Lopušný, inak i Vadičovský potok v povodí Kysuce uvádzajú Krško (2011), resp. Krško, Velička (2011) aj vedecký názov rodu – lopúch (Arctium). Do tretice, pri potoku Lopušné v povodí Hrona uvádza Krško (2008) aj druhové meno – lopúch väčší (Arctium lappa). V slovenských nárečiach sa pod lopúchom rozumie nielen rod lopúch (Arctium) ale aj deväťsil (Petasites). Pod malým, resp. horkým lopúchom sa rozumel podbeľ (Tussilago). Dva významy fytonyma lopúch (Arctium i Petasites) uvádza aj Historický slovník slovenského jazyka II. Kálal (1924) pod lopúchom rozumel len deväťsil. Slovník slovenských nárečí uvádza pod heslom lopúch len rod lopúch (Arctium) a podbeľ (Tussilago), deväťsil chýba. V prípade spomínaných horských potokov i ďalších toponymách sa pod lopúchom určite rozumel deväťsil (Petasites) a nie lopúch (Arctium). Deväťsil tvorí v údoliach horských potokov súvislé zapojené porasty.

Kálal M. Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica, 1924.
Krško J.: Hydronymia povodia Turca. Banská Bystrica, 2003.
Krško J.: Hydronymia povodia Hrona. Banská Bystrica, 2008.                               
Krško J.: Hydronymia horného povodia Váhu (od povodia Rajčianky po prameň Váhu). Banská Bystrica, 2011.
Krško J., Velička D.: Hydronymia povodia Kysuce. Banská Bystrica, 2011.
Historický slovník slovenského jazyka II. Bratislava, 1992.
Slovník slovenských nárečí II. Bratislava, 2006.

Etymológia fytonyma imelo a Mistel (Viscum)

Imelo biele (Viscum album) je poloparazitická rastlina rastúca v korunách stromov. Vodu a živiny odoberá svojmu hostiteľovi, jej zelené listy sú však schopné fotosyntézy. Imelo si najviac vážili Kelti, pre ktorých to bola posvätná rastlina. Podľa Camerona (1883) jej mená ako gael. a ír. uile-ice, ír. uile iceach, kymr. oll-iach, uchelwydd, uchelfar majú význam univerzálny liek. Latinské vīscum znamená 1. imelo, 2. lep na vtáky, vīscōsus je lepkavý. Grécke ίξός je plod imela i lep z neho. Latinské i grécke meno imela súvisí s využívaním jeho plodov na výrobu lepidla na vtáky. Kluge (2002) o názve Mistel, čo je imelo po nemecky píše: „mhd. mistel m., ahd. mistil, as. mistil m. Aus germ. *mistilō f. „Mistel“, auch in anord. mistilteinn m., ae. mistel m (?). Wohl Lautvariante zu der lat. Entsprechung viscum n., auch gr. ixós m.; also *mihs-tlo-.“ V anglickom mistletoe druhá časť -toe znamená konár, pôvod prvej časi – mistle je neznámy. Falk a Thorp (1960) odvodzujú slovo Mistel z nem. Mist, germ. *mista- „hnoj, trus“. Vychádzajú z toho, že vtáky živiace sa plodmi imela    roznášajú jeho semená trusom. Takáto etymológia však predpokladá, že Germáni najprv spoznali mechanizmus prenášania semien rastliny a až potom jej dali meno. Podľa Vasmera (1971) sa pôvod názvu imelo hľadá v rôznej chuti jej plodov: stind. amlás, amblás „kyslý“, alb. ëmblë „sladký“, tëmblë „žlč“, lat. amārus „horký“, sthn. ampfaro „štiav“. Obsah plodov imela je lepivý, preto by ich sotva niekto jedol. Machek (1954) píše: „Preslova věta „původ jména národního neznámý“ platí dosud. Brückner měl za to, že to slovo patří ke jmu, jmouti (*jьmǫ, *jęti), protože ze jmélí dělali lep na jímání, chytání ptáků.“ V novšej práci (Machek, 1971) autor píše, že slovo je asi „praevropské“. Novšie Rejzek (2001) píše, slovo je asi z ie. slovného základu *em- „brať, chytať“ (jmout). Motiváciou môže byť parazitický spôsob života rastliny či fakt, že z jej bobúľ sa vyrábal lep na vtáky.

Názov imelo je všeslovanský: slk. dial. omela, omelie, omelo, omaľja, omeľja, jemelo, jemalo, mel, emelo, čes. amala, bleskové koště, čarodějná metla, čertovo koště, dubové mejlí, emelo, gmejlí, hromová metla, hímelí, hýmelí, jamela, jemalo, jemela, jemelí, jímelí, jmel, jmelí, melé, mílí, mel, omejlí, omela, omelie, omelo (Rystonová, 2007), poľ. jemioła, hluž. jemjélina, dluž. jémjélina, jémjoł, cartowe chožyšćo, rus. oméla, ukr. iméla, oméla, čortove pomelo, namelina, rus. oméla, bul. ìmel, sch. ìmela, mèla, sln. oméla, csl. imela. Príbuzné je aj pomenovanie imela v baltských jazykoch: lit. ãmalas, lot. amuols, amuls, āmals.

Ometlo je slamená, brezová alebo čečinová metla na dlhej rúčke na vymetanie pekárskej pece. Jeho ľudové názvy sú omel, omelo, omolo, omälo, omielce, čes. pometlo, poľ. pomiotło, sln. ométalnica, ométalo, rus., ukr. pomeló. Východiskom je sloveso miesť, stsl. mesti, rus., ukr. mestí, brus. mescь, poľ. mieść, hluž. mjeść, dluž. mjasć, sln., sch. mésti a príbuzné slovesá ako je omiesť, poometať, pozametať, rus. pomestí, sch. pomèsti, pòmesti, omèsti, sln. pomêsti, omêsti, mac. pomete a pod. Z psl. mesti je aj metla, rus. metlá, dem. metëlka, ukr. mitlá, poľ. miotła, sln. métla, sch. mètla, bul. metlà, psl. *metьla. Rastliny imela pripomínajú metlu, pomelo, omelo, preto v slovanských jazykoch je motiváciou tohto fytonyma podobnosť s metlou. Vyjadrujú to aj ľudové mená: čes. čarodějná metla, hromová metla, čertovo koště, bleskové koště (čes. koště = metla), dluž. cartowe chozyšćo (dluž. chozyšćo = metla), ukr. čortove pomeló. Rastliny imela v korunách stromov pripomínajú čarovníky, čo sú zhluky vetvičiek pripomínajúce vtáčie hniezda. Tieto deformácie drevín spôsobujú choroby alebo sú fyziologického pôvodu. Čarovníkom, ktoré pripomínajú imelo sa hovorí aj hromová, čes. čarodějná metla. Ruské veďmino pomeló , angl. witch broom, nem. Hexenbesen je bosorkina metla. V Nemecku sa miestami hovorí Hexenbesen čarovníku aj imelu.

Podľa metly a jej slovných derivátov je pomenovaných veľa rastlín. Metlina (panicula) je zložený strapec a tento typ súkvetia má veľa rastlín, predovšetkým trávy. Slovo metla je vo fytonyme metlica, čes. metlice (Deschampsia), rus. metlíca, poľ. miotła – metlička (Apera), metluška, čes. metlička (Avenella), čes. dial. metlovník, metlovka – prútnatec metlovitý (Sarothamnus scoparius), metla zlatá – zlatobyľ obyčajná (Solidago virgaurea), metlice šedivá (Corynephorus canescens), metlice vlašská – mätonoh mnohokvetý (Lolium multiflorum), metlice francouská (Arrhenatherum elatius), bul. díva metlà – vres obyčajný (Calluna vulgaris), metlíka – 1. breza (Betula), 2. nevädza (Centaurea), metlíčina – nevädza poľná (Centaurea cyanus), sln. metlíka, sch. mètlika – palina (Artemisia), rus. dial. metljúk (Agrostis), metlika (Poa), ukr. dial. mitlá (Artemisia annua) a iné. Tieto mená rastlín sú odvodené od metly, meno imela (omela) je odvodené od metly na vymetanie chlebovej pece, t.j. ometla > omela a pometla > pomela. V slovenských nárečiach sa aj čečina a chvoja určená na výrobu ometla volala omelo, omelie, omelina.

Výsledkom predchádzajúcej analýzy je, že meno imela je motivované podobnosťou s ometlom, omelom, pometlom, pomelom, metlou a pod. Staršie sú názvy omelo, omela, mladšie je imelo, jemelo, jmelí. V inom svetle sa teraz ukazujú nemecké slová Mist a Mistel. Kluge (2002) spája apelatívum Mist s germ. *meig-a- a so slovesami: stind. méhati, gr. ὀμείχω, lat. mingere, stlit. mỹžti a sch. mížati s významom vylučovať moč, močiť. Nemecké Mist a holandské mest sa do slovenčiny prekladá ako hnoj, trus. Iné pomenovanie trusu je slk. výmet, čes. výmět, rus. pomët, poľ. pomiot a to isté znamená aj litovské méšlas a lotyšské mēsli. Tieto slová súvisia so stsl. mesti s významom metať, vrhať a lit. mèsti, lot. mest znamenajúcimi to isté. Nemecké Mist má aj ďalšie významy: smeť, smetie a smetisko. Aj tieto slová sú odvodené zo stsl. slovesa mesti, ale s významom miesť, zametať, zmetať, čes. smetati, smítati, smétati. Srbochorvátske pòmet je 1. odpad, 2. potrat. Vysúvaniu, vytláčaniu „vyvrhnutiu“ klasu z pošvy posledného listu obilnín sa hovorí metanie (klasenie). Slovo Mist súvisí s pôvodným významom slovesa mesti „metať, vrhať“. Názov imela – Mistel, germ. *mihs-tlo-, *mistilō f. súvisí tiež so slovesom mesti, v tomto prípade s významom „miesť, zametať“ a jeho derivátmi metla, mitla, pometlo, ometlo, pomelo, omelo. Podobnosť omela (metly) s poloparazitickou rastlinou Viscum album bolo motiváciou fytonyma imelo i nem. Mistel.   Machek (1954) predpokladá, že imelo má balto-slovanský pôvod. Litovské mèsti a lotyšské mest znamená len metať, vrhať, nie zametať.

Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка III. Москва, 1971.
Cameron J.: Gaelic names of plants. Edinburgh and London, 1883.
Falk H.S. a Torp A.: Norwegisch-Dänisches etymologisches Wörterbuch. Oslo & Bergen, 1960.
Kluge F.: Etymologisches Wörterbuch der deutschen Sprache. Berlin – New York, 2002.
Machek V.: Česká a slovenská jména rostlin. Praha, 1954.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.
Rystonová I.: Průvodce lidovými názvy rostlin. Praha, 2007.

Motivácia pomenovania fytonyma bukvica (Betonica)

Betonika lekárska (Betonica officinalis) sa v literatúre často uvádza aj pod latinským menom Stachys officinalis. Jej všeslovanské meno je bukvica, slk. dial. bukvica, bukva, čes. bukvice,  bukovice, bukva, bukvín, stčes. bukvicě, poľ. bukwica, bukwa, bugwica, hluž. bukwica, ukr. bukva, bukvicja, bukovica, bukovnik, buk-trava,  bukivka, rus. búkvica, búkovica, bukovina, sln. búkvica, bókvica, sch. bukvica, bokvica. Meno bukvica majú aj iné druhy rastlín, sch. bukva, bokva, bukvica a bokvica je skoroceľ (Plantago), marulka (Calamintha), čistec (Stachys) a hlaváč (Scabiosa), mac. bukvica a bul. bukovica je skoroceľ (Plantago), čes. bukvice bílá, slk. bukva, bukvica biela a rus. búkvica bélaja je prvosienka (Primula). Historický slovník slovenského jazyka má pri hesle bukovica veroniku obyčajnú (Veronica chamaedrys). Je možné, že toto meno mala aj veronika klasnatá (V. spicata). Po rusky búkvica lesnaja je čistec lesný (Stachys silvatica) a búkvica ruskaja je zbehovec plazivý (Ajuga reptans). Na druhej strane má betonika lekárska aj iné mená, napr. ukr. gašnik, diman, zolotnik, šalfej polevoj, babka, dedik, jakivka, sorokozub, starovina, konuper, chorv. jetrnjak, čistac, ranjak, ranka, serpač, srpec, bul. ranlíst, rošòvina atď.

O motivácii fytonyma bukvica Machek (1954) píše: „Dosud jediný pokus o výklad jejího jména je u Rostafińského; že prý je od buk, poněvadž má listí na okraji srstnaté podobně jako buk. Zdá se, že je možno tomu přisvědčiti“. Tento názor cituje bez pripomienok aj Bezlaj (1977). Ten istý autor (Machek, 1971) o niekoľko rokov uvádza: „Bukvice je velmi vážená rostlina léčivá. Ale vědomost o její léčivosti přišla k nám snad z ciziny, a tedy i jméno je snad ze střlat. betonica: cizí slovo bylo mnohonásobně a pronikavě změněno, nakonec přichýleno – bukvice má listí na okraji ostnaté jako buk – k domácímu slovu pro plod buku“. Objasnenie pôvodu fytonyma bukvica podobnosťou listov buka a betoniky neobstojí hlavne z dôvodov botanických. Machek často hľadá pôvod slovanských mien rastlín a živočíchov v neslovanských, najmä praeurópskych jazykoch. Objasniť zmenu betonica > bukvica by však bola príliš komplikovaná a autor sa ju ani nepokúsil naznačiť. O názve bukvice (bílá), čo je prvosienka (Primula) M. Krobotová píše: „Název bukvice vychází zřejmě z toho, že listy petrklíče jsou na okraji srstnaté jako plody buku“. Ani toto prirovnanie plodov buka a listov prvosienky nezodpovedá realite a vychádza len z predstáv jazykovedcov. Biela bukvica má svoje meno najskôr prenesené z betoniky, ktorá sa volá aj červená bukvica.

Rodové meno Stachys má grécky pôvod, pričom στάχυς je: 1. obilný klas, 2. bot. čistec. Súkvetie klas majú nielen obilniny ale aj skoroceľ i viaceré vstavačovité a hluchavkovité rastliny, okrem iných aj betonika (bukvica). Meno rodu Stachys je teda motivované typom súkvetia tejto rastliny, ktorým je klas. Starí Slovania našli podobnosť medzi súkvetím betoniky (bukvice) a plodom buka lesného (Fagus silvatica), ktorým je bukvica. Bukvice sú trojboké nažky, v čase dozrievania ukryté v čiaškach (cupula) zložených zo štyroch cípov. Povrch čiašky je pokrytý početnými, na konci zahnutými  tuhými ostňami a mäkkými riedkymi chlpmi. Čiašku má napríklad aj gaštan (Castanea) a dub (Quercus). Meno bukvice (Betonica) je motivované tvarom neotvorenej čiašky buka lesného, ktorá sa podobá súkvetiu (klasu) betoniky na počiatku kvitnutia. Meno bukvica majú aj skoroceľ, marulka, čistec, hlaváč a iné rastliny, pričom motivácia je rovnaká. Objasnenie pôvodu fytonyma bukvica je veľmi jednoduché, priezračné a nevyžaduje krkolomné linguistické konštrukcie.

Bezlaj F.: Etimološki slovar slevenskego jezika I. Ljubljana, 1977.
Krobotová M.: O slovech a slovních spojeních. kcjl.upol.cz/krobotova/aktuality.doc
Machek V.: Česká a slovenská jména rostlin. Praha, 1954.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Historický slovník slovenského jazyka I. Bratislava, 1991.

Pôvod fytonyma rešetliak (Rhamnus)

Rešetliak prečisťujúci (Rhamnus cathartica L.) je stredne veľký ker s nepravidelnou korunou. Konáre sú protistojné, na konci spravidla otŕnené. Listy sú oválne, kvety nenápadné, plody majú veľkosť hrachu, zrelé sú čiernej farby. Vo viacerých jazykoch je rešetliak pomenovaný podľa tŕňov na konci konárov, napr. angl. buckthorn, nem. Kreutzdorn, Wegdorn, hol. wegedoorn, dán. vrietorn, maď. varjútövis benge, tal. spin cervino, špan. espína cervína, rum. spinul cerbului, rus. krušína koljúčaja, pridoróžnaja iglá, gael. ramh droighionin a pod. Meno rodu Rhamnus je z gr. ῥάμυος „druh pichľavého kra“. Plody rešetliaka sú nejedlé, preto sú ponechávané pre živočíchy, napr. sch. pàsji dren, pàsjakovina, sln. čistilna kozja češnja, čes. psí jahůdky, vlčí třešně, nem. Hirschdorn a iné.

Slovenskému rešetliaku zodpovedá čes. řešetlák, stpoľ. rzeszecina, rzeszenica, trzȩsiecina a dluž. rašeśin a raśešyna. Machek (1954) uvádza dva názory na pôvod týchto mien 1. z rešetliaka sa vyrábali rešetá (Rostafiński), 2. súvisí so stslov. rěšiti = uvolňovať, rozpúšťať, vzhľadom na prečisťujúce účinky jeho plodov (Polívka). Macheka nepresvedčil ani jeden z výkladov. Podľa neho je slovo pravdepodobne cudzie, asi orientálne, ale prameň nepozná.

Ruské sloveso razrešíť má významy: 1. dovoliť, povoliť niečo 2. rozriešiť, vyriešiť 3. rozviazať 4. uvoľniť, oslobodiť 5. oslobodiť, zbaviť od niečoho. Po srbo-chorvátsky réšiti se znamená zbaviť sa koho, čoho, rešénje je 1. riešenie 2. rozhodnutie 3. zbavenie. Slovinské reševáti znamená zbavovať, vyslobodzovať, zachraňovať od čoho, reševálec je osloboditeľ, záchranca, spasiteľ. Východiskom je stsl. рѣшати, рѣшити (lat. solvere) „uvolniť, odviazať, spustiť, vyslobodiť“. Využitie uvedených slov vo fytonyme rešetliak súvisí s laxatívnymi účinkami jeho plodov. To potvrduje aj latinské druhové meno cathartica (z gr. καθαρτικός), t.j. čistiaci, prečisťujúci. Túto vlastnosť vyjadruje aj bulh. slabítelna zъrníka (slabítelen = preháňavý, prečisťujúci), sln. čistilna kozja češnja, nem. Purgierwegdorn, Purgierkirche (Purgiermittel = preháňadlo), fr. nerprun purgatif. Východiskom je lat. pūrgo, -āre „očisťovať, oslobodzovať“. Polívkov názor, že meno rešetliaka súvisí s jeho laxatívnymi účinkami je zrejme správny a pôvod fytonyma je slovanský.

Machek V.: Česká a slovenská jména rostlin. Praha, 1954.