V slovanských jazykoch a ich nárečiach je väčší počet rastlinných názvov, ktorých pôvod považuje Vasmer (1967) i Machek (1954) za neobjasnený. Konopnica (Galeopsis) má mená: slc. ziabor, zäbor, ziaborček, čes. žabr, h.luž. zabrij, kašub. zibř, zabř, ukr. žabrij, žabrej, žabrik, sln. zébrat a pod. Najviac nárečových mien je v ruštine: žabrej, žaber, žebraj, žabrik, žíbrij, zjaber, zjabra, zjabrij, zjabrik, zjabir, zjabrjá, zubrej a šabrik. Po nemecky sa konopnica povie Hohlzahn (hohl = dutý, zahn = zub). Do tejto skupiny patria aj mená iných druhov rastlín. Hluchavka (Lamium) sa povie po slovinsky žíbrc, žibrt, žíbrje i žibrica, po chorvátsky je to žibrat, žibret a v slovenčine (dial.) je to tiež ziabor. Pobobné meno má aj čistec (Stachys), rus. žabrej, zjábrej, slc. dial. žabrík, žiabrik; všivec (Pedicularis), rus. žabrej; horčinka krušpánová (Polygala chamaebuxus), sln. žíbrc; štrkáč (Rhinanthus), rus. zjábrej; pyštek, dial. pyšťok (Linaria), rus. žabréj, žabrík, poľ. dial. koci pysk; papuľka (Antirrhinum) vlčia huba, lvová huba, lvové papuľky, lvecí pysk. Hoci tieto druhy patria do rozličných čeľadí, ich spoločným znakom je tvar kvetu pripomínajúci pysk, ústa. Po slovensky sa niektorým z nich hovorí papuľka. Po stlačení kvetu z boku sa papuľka dokonca otvára. Čeľadi hluchavkovité (Lamiaceae) sa v minulosti hovorilo aj pyskaté (Labiatae). Po grécky λάμια je žralok, λαμυρός je pažravý, po latinsky labium je pera, gamba, pysk. Aj v názve Galeopsis grécke slovo γᾰλεός znamená žraloka. Po rusky žabríť, žabrováť znamená žrať; žabrún i žabróvka je pažravý jedák, žrút. Zébriť znamená žuť, hrýzť a zébri i zébry je spodná čeľusť ako aj spodné ďasná a priestor pod jazykom. Po litovsky žébrėti znamená jesť, lapať perami. Mená ziabor, žiabrik atď. súvisia aj so slovom žiabra, žiabre, rus. žábry, dial. zjábra, zébra, čo sú dýchacie orgány vodných živočíchov. Bernolák má zgabra (= zjabra, ziabra), vo význame „žaba“, čo je choroba jazyka a ústnej dutiny. Pôvod slova žiabre nie je celkom objasnený (Rejzek, 2001), no spája sa s avest. zafar „ústa, pažerák“ a koreňmi *gēb(h)-r-, *geb(h)- s významom čeľusť, ústa, žrať. Táto etymológia je v súlade s motiváciou pomenovania sledovaných rastlín. Slovo ziabor a jeho varianty je všeslovanské, a poznajú ho južní, východní i západní Slovania.
Vasmer (1967) k predchádzajúcej skupine zaradil aj rastlinu s ruským menom žibéc, čo je naša zubačka cibuľkonosná (Dentaria bulbifera), rus. zubjánka, nem. Zahnwurz, angl. toothwort. Lat. dens, nem. Zahn i angl. tooth je zub. Táto rastlina nie je pomenovaná podľa tvaru kvetov ale podľa koreňa, ktorý pripomína zub. Ľudové meno zubačky je: čes. babí zub, poľ. babie zęby. Je možné, že žibéc sa pôvodne volal zubéc „zub, zúbok“. V ruštine žabík je stvrdnutý zub ryby zvanej morský vlk. Žbíca v slovinčine znamená klinček. Ruské meno žíbrij, ukr. žibécь patrí aj kosienke (Serratula), ktorá tiež nemá pyskaté kvety. Jej meno je: rus., ukr. serpúcha, stč. a sln. srpek, slc. dial. sŕpok, poľ. sirp, sirpik, sierpik, bulh. sъrpec, chorv. srpac atď. Lat. serratus je pílovitý, so zubami ako na píle. Listy kosienky sú po stranách pílovité, zubaté. Aj púpava (Taraxacum) so zubatými listami má v ruštine meno zubnik. V prípade kosienky Serratula je možná aj kontaminácia s iným druhom. Konopnica napuchnutá (Galeopsis tetrahit) sa po ukrajinsky povie žabrij zvičajnij, dial. žabrik i serpušnik; pyštek (Linaria) ľonok, dial. žabki i serporiz; čistec (Stachys) čistecь, dial. žabrij i serputnik.
Otázkou je, či do tejto skupiny patria aj mená ďalších hluchavkovitých rastlín, napr. materina dúška (Thymus), hrdobarka (Teucrium) a saturejka (Satureia). Materina dúška a hrdobarka sa po rusky volá čebréc a ľudové mená materinej dúšky v ukrajinčine sú: čebrecь, čaber, čibrik, čabrik, čuberka, čebrinecь a čebričok. Saturejka má v slovanských jazykoch mená: slc. dial. čúbor, čúbrik, čes. čabr, čubr, poľ. cząber, stpoľ. czubr, sln. čóber, sch. čúbar, bul. čúbrica, ukr. čabér, rus. čabër, čáber a pod. Mená týchto rastlín sú dosť variabilné, no na ich začiatku chýbajú písmená z alebo ž. Väčšina etymológov sa zhoduje v tom, že východiskom pre slovanské mená saturejky je grécke ϑύμβρα, ϑυμβραία a ϑύμβρον = saturejka. Grécke meno saturejky súvisí buď s menom materinej dúšky = ϑύμον, ϑύμος (ϑύω znamená kúriť, dymiť), alebo pravdepodobnejšie so slovom τύφω = dymiť, kadiť.
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка I. Москва, 1978.
Фасмер М.: Этимологический словарь русского языка II. Москва, 1967.
Чопик В.И., Дудченко Л.Г., Краснова А.Н.:Дикорастущие полезные растения Украины. Киев, 1983.
Kálal M.: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica, 1924.
Machek,V.: Česká a slovenská jména rostlin. Praha, 1954.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.
nedeľa 18. novembra 2012
streda 24. októbra 2012
O oronyme Grič
Nad mestom Handlová sa vypínajú dve dominanty: Veľký Grič 971 m a Malý Grič 971 m. Na mapách z 20. storočia sa mená týchto vrchov často menili, čo si všimli aj členovia Horolezeckého klubu Prometeus z Handlovej. Na stránke klubu (www.hkprometeus.sk) zhrnul ich názozy Štefan Krč v článku Názov hory. Od stredoveku až po koniec II. svetovej vojny žili v Handlovej prevažne Nemci, ktorí dali mená vrchom i ďalším častiam chotára. Veľký Grič volali Donner Stein (Hromová skala) a Malý Grič Spitzenberg. Spomína sa aj Scheibling Berg, ktorý domáci valajú Kebaňa, čo autor prekladá ako Piesková baňa. Po maďarsky kőbánya je kameňolom, ide teda skôr o Kamennú baňu (maď. kő = kameň). Na mape z roku 1911 sa spomína Donner Stein a Malý Grič. V čase tvrdej maďarizácie, kedy aj Handlovú (nem. Krickerhau) premenovali na Nyitrabánya sa na mape z roku 1914 spomína Nagy Kric. V ďalších rokoch to boli Gross Kritz a Klein Kritz (1921), Veľký Gryč a Malý Gryč (1938), Gross Kritz a Klein Kritz (1952). Ešte aj v roku 1989 sa v porastovej mape spomína Veľký Grič a Malý Kric. Tento názvoslovný chaos vyplýva zrejme z toho, že ani kartografi ani domáci obyvatelia nepoznali slovo grič a jeho význam. Členovia klubu sa význam slova grič dozvedeli až z časopisu Krásy Slovenska. Nešpor (1988) v tomto časopise pri objasňovaní názvu hradu Hričov píše, že grič je skala, skalnatý kopec. Handlovskí horolezci akceptujú oficiálny názov Grič, no pre zachovanie tradície vo svojich interných materiáloch hodlajú naďalej používať pre horu meno Kric, z nemeckého Kritz.
Czirbusz (1908) v knihe o pôvode mien vodných tokov a vrchov Uhorska spomína aj vrch Krics Krecset v pohorí Vtáčnik, pod ktorým zrejme myslí handlovský Grič. Autor doslova píše: Krics Krecset (Ptácsnik) = tuskó, gőrcs (krč, t.) krecset = kerecseny, turul madár (r.). Maďarské Krics je kombináciou slovenského Grič a nemeckého Kritz (Kric). Maď. tuskó je peň, nárečovo i kŕč (kĺč) a gőrcs je hrča, dial. grča, slovinsky gŕča, ukrajinsky (dial.) gýrča. Názov Krics (na mapách nedoložený) teda autor odvodzuje zo slov kŕč alebo hrča, maď. gőrcs. Ťažko povedať, kde sa vzala druhá časť názvu – Krecset. Po rusky a ukrajinsky kréčet a po poľsky krzeczot je sokol poľovnícky (Falco gyrfalco). Maďarský kerecsensólyom (sólyom = sokol) je náš sokol rároh (Falco cherrug).
Súčasná slovenčina ani vo svojich nárečiach slovo grič ako apelatívum nepozná. Toto slovo sa zachovalo len v názve vrchov Malý a Veľký Grič. Po srbochorvátsky grîč je veľká skala, skalná stena, neprístupný zráz, návršie, gričast je skalnatý. Aj slovinčina pozná slovo gríč (adj. gríčast) s významom vrch, kopec, pahorok. Na Slovensku poznáme napr. Sivý vrch, Turecký vrch atď., na Balkáne je to Tuskov grič, Roštov grič alebo jednoducho Grič. Meno Grič má aj niekoľko balkánskych obcí. Podľa Snoja (1997) východiskom je praslovanský *gričь (alebo *gъričь) a súvisí pravdepodobne so slovom *gora. slk. hora. Miklosich (1862-65) má pri slove gričь význam κύων, canis, t.j. pes. Slovanské jazyky sa do 10. storočia podobali viac ako dnes a mali aj väčší počet spoločných slov. Niektoré slová zostali všeslovanské, iné sa zachovali len v niektorých jazykoch a v ďalších zostali po nich ako relikty len toponymá.
Pod hradom Hričov (1265 Hrichou) ležia obce Horný a Dolný Hričov. Posledná z nich má historické zápisy: 1208 Rizoi, 1254 Hyrychou, 1282 Inferior Herichou, 1598 Also Hricho, 1773 Dolný Hrčow, 1808 Dolní Hryčow. Názov Hričov spája s apelatívom grič aj Stanislav (2004) v knihe Slovenský juh v stredoveku, ktorá pôvodne vyšla v roku 1948. Táto etymológia je najpravdepodobnejšia. Menej pravdepodobný je pôvod z osobného mena. Náš Gregor sa povie po rusky Grigorij a ukrajinsky Hryhorij. Hryhorijovi hovoria po domácky Ukrajinci a Rusíni Hryc, Poliaci Hryć. Aj na Slovensku je dosť rozšírené priezvisko Hric. V Laboreckej vrchovine je od tohto mena odvodený názov vrchu Hricová 363 m. Podľa Slovníka slovenských nárečí boli v širšom okolí Hričova zistené slová gric, gríc a hric, vo význame komická postava v ľudovom zvykosloví. Tento gric vychádza zo starobylého slova igrec, igric ktoré by sme mohli pretlmočiť do dnešnej slovenčiny ako zabávač. Slová igrec (igric) a gric (hric) sú v takom vzťahu ako ihrisko a hrisko, ihrať sa a hrať sa. Slovo igrec sa zachovalo vo viacerých slovenských toponymách, napr. Ihráč (1388 Graach) a Igram (1244 Igrech, 1264 Ikran, 1382 Igricy). Na druhej strane Váhu, na úbočí Javorníkov leží obec Ihrište (1471 Ihrzysche, 1475 Hrysche, 1515 Ihrysche, 1598 Ihrisscze, maď. Ihrystye, Igricke, Igric) a v Javorníkoch je aj vrch Hričovec 1062 m. Celkom vylučiť nemožno ani túto etymológiu, zvlášť keď Hričov má príponu -ov. V slovenčine prebehla zmena písmena g na h okolo 12. storočia, no uvedené príklady dokumentujú, že nie vždy dôsledne. Máme tu dvojice Grič - Hričov, Igram - Ihráč, gric - hric, grča - hrča a iné. Názov Grič je veľmi starobylý, zrejme staroslovanský, o čom svedčí počiatočné G i to, že apelatívum grič sa zachovalo len u Južných Slovanov.
Nemecký názov Handlovej – Krickerhau vychádza z mena prvého šoltýsa, ktorý sa volal Kricker. Podobnosť medzi koreňom jeho mena Krick- a menom hory Kric je len náhodná. Podľa jeho mena dostali obyvatelia Handlovej prezývku Krekáči. Podľa Čaploviča mali prezývku Krekáči aj voziari z Rimavskej Lehoty v Gemeri. V tomto prípade prezývka pochádza z maďarského kerékácsok = voziari. Do tretice Krekáči žijú aj na lazoch Krupinskej planiny (Švecová, 1984). Na rozdiel od susedov nosili muži niekoľkých obcí biele kabanice s vyšitými čiernymi ornamentami, ktoré pripomínali malé žabky ľudovo nazývané gunec i kunec, zoologicky kunka (Bombina). Tieto žabky boli motiváciou pre prezývku Krekáči. Aj rosničke (Hyla) sa lokálne hovorí krekočka. Na Slovensku máme aj dve obce s menom Žabokreky. Aj v názve Krics Krecset je meno sokola – krečet zvukomalebné. Vychádza z krikľavého zvuku, ktorý vydávajú dravce. Ako vidieť z uvedených príkladov, pri vysvetľovaní mien treba zohladňovať rôzne poznatky a súvislosti, nielen jazykové. Pri miestnych názvoch starých niekoľko storočí je s tým niekedy problém.
Czirbusz G.: A kárpátok hegyeinek és folyóinak. Nagybecskerek, 1908.
Čaplovič J.: Obrázky zo Slovenska. Zlatý fond SME.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Nešpor J.: Za hradmi Strážovských a Súľovských vrchov. Krásy Slovenska, 1988, roč. 65, č.10.
Snoj M.: Slovenski etimološki slovar. Ljubljana, 1997.
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Švecová S.: Lazy v 19. a 20. storočí. Vývoj roľníckych chotárnych sídiel v oblasti Krupinskej planiny. Praha, 1984.
Slovník slovenských nárečí I. Bratislava, 1994.
Czirbusz (1908) v knihe o pôvode mien vodných tokov a vrchov Uhorska spomína aj vrch Krics Krecset v pohorí Vtáčnik, pod ktorým zrejme myslí handlovský Grič. Autor doslova píše: Krics Krecset (Ptácsnik) = tuskó, gőrcs (krč, t.) krecset = kerecseny, turul madár (r.). Maďarské Krics je kombináciou slovenského Grič a nemeckého Kritz (Kric). Maď. tuskó je peň, nárečovo i kŕč (kĺč) a gőrcs je hrča, dial. grča, slovinsky gŕča, ukrajinsky (dial.) gýrča. Názov Krics (na mapách nedoložený) teda autor odvodzuje zo slov kŕč alebo hrča, maď. gőrcs. Ťažko povedať, kde sa vzala druhá časť názvu – Krecset. Po rusky a ukrajinsky kréčet a po poľsky krzeczot je sokol poľovnícky (Falco gyrfalco). Maďarský kerecsensólyom (sólyom = sokol) je náš sokol rároh (Falco cherrug).
Súčasná slovenčina ani vo svojich nárečiach slovo grič ako apelatívum nepozná. Toto slovo sa zachovalo len v názve vrchov Malý a Veľký Grič. Po srbochorvátsky grîč je veľká skala, skalná stena, neprístupný zráz, návršie, gričast je skalnatý. Aj slovinčina pozná slovo gríč (adj. gríčast) s významom vrch, kopec, pahorok. Na Slovensku poznáme napr. Sivý vrch, Turecký vrch atď., na Balkáne je to Tuskov grič, Roštov grič alebo jednoducho Grič. Meno Grič má aj niekoľko balkánskych obcí. Podľa Snoja (1997) východiskom je praslovanský *gričь (alebo *gъričь) a súvisí pravdepodobne so slovom *gora. slk. hora. Miklosich (1862-65) má pri slove gričь význam κύων, canis, t.j. pes. Slovanské jazyky sa do 10. storočia podobali viac ako dnes a mali aj väčší počet spoločných slov. Niektoré slová zostali všeslovanské, iné sa zachovali len v niektorých jazykoch a v ďalších zostali po nich ako relikty len toponymá.
Pod hradom Hričov (1265 Hrichou) ležia obce Horný a Dolný Hričov. Posledná z nich má historické zápisy: 1208 Rizoi, 1254 Hyrychou, 1282 Inferior Herichou, 1598 Also Hricho, 1773 Dolný Hrčow, 1808 Dolní Hryčow. Názov Hričov spája s apelatívom grič aj Stanislav (2004) v knihe Slovenský juh v stredoveku, ktorá pôvodne vyšla v roku 1948. Táto etymológia je najpravdepodobnejšia. Menej pravdepodobný je pôvod z osobného mena. Náš Gregor sa povie po rusky Grigorij a ukrajinsky Hryhorij. Hryhorijovi hovoria po domácky Ukrajinci a Rusíni Hryc, Poliaci Hryć. Aj na Slovensku je dosť rozšírené priezvisko Hric. V Laboreckej vrchovine je od tohto mena odvodený názov vrchu Hricová 363 m. Podľa Slovníka slovenských nárečí boli v širšom okolí Hričova zistené slová gric, gríc a hric, vo význame komická postava v ľudovom zvykosloví. Tento gric vychádza zo starobylého slova igrec, igric ktoré by sme mohli pretlmočiť do dnešnej slovenčiny ako zabávač. Slová igrec (igric) a gric (hric) sú v takom vzťahu ako ihrisko a hrisko, ihrať sa a hrať sa. Slovo igrec sa zachovalo vo viacerých slovenských toponymách, napr. Ihráč (1388 Graach) a Igram (1244 Igrech, 1264 Ikran, 1382 Igricy). Na druhej strane Váhu, na úbočí Javorníkov leží obec Ihrište (1471 Ihrzysche, 1475 Hrysche, 1515 Ihrysche, 1598 Ihrisscze, maď. Ihrystye, Igricke, Igric) a v Javorníkoch je aj vrch Hričovec 1062 m. Celkom vylučiť nemožno ani túto etymológiu, zvlášť keď Hričov má príponu -ov. V slovenčine prebehla zmena písmena g na h okolo 12. storočia, no uvedené príklady dokumentujú, že nie vždy dôsledne. Máme tu dvojice Grič - Hričov, Igram - Ihráč, gric - hric, grča - hrča a iné. Názov Grič je veľmi starobylý, zrejme staroslovanský, o čom svedčí počiatočné G i to, že apelatívum grič sa zachovalo len u Južných Slovanov.
Nemecký názov Handlovej – Krickerhau vychádza z mena prvého šoltýsa, ktorý sa volal Kricker. Podobnosť medzi koreňom jeho mena Krick- a menom hory Kric je len náhodná. Podľa jeho mena dostali obyvatelia Handlovej prezývku Krekáči. Podľa Čaploviča mali prezývku Krekáči aj voziari z Rimavskej Lehoty v Gemeri. V tomto prípade prezývka pochádza z maďarského kerékácsok = voziari. Do tretice Krekáči žijú aj na lazoch Krupinskej planiny (Švecová, 1984). Na rozdiel od susedov nosili muži niekoľkých obcí biele kabanice s vyšitými čiernymi ornamentami, ktoré pripomínali malé žabky ľudovo nazývané gunec i kunec, zoologicky kunka (Bombina). Tieto žabky boli motiváciou pre prezývku Krekáči. Aj rosničke (Hyla) sa lokálne hovorí krekočka. Na Slovensku máme aj dve obce s menom Žabokreky. Aj v názve Krics Krecset je meno sokola – krečet zvukomalebné. Vychádza z krikľavého zvuku, ktorý vydávajú dravce. Ako vidieť z uvedených príkladov, pri vysvetľovaní mien treba zohladňovať rôzne poznatky a súvislosti, nielen jazykové. Pri miestnych názvoch starých niekoľko storočí je s tým niekedy problém.
Czirbusz G.: A kárpátok hegyeinek és folyóinak. Nagybecskerek, 1908.
Čaplovič J.: Obrázky zo Slovenska. Zlatý fond SME.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Nešpor J.: Za hradmi Strážovských a Súľovských vrchov. Krásy Slovenska, 1988, roč. 65, č.10.
Snoj M.: Slovenski etimološki slovar. Ljubljana, 1997.
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Švecová S.: Lazy v 19. a 20. storočí. Vývoj roľníckych chotárnych sídiel v oblasti Krupinskej planiny. Praha, 1984.
Slovník slovenských nárečí I. Bratislava, 1994.
O pôvode oronyma Marhát
Vrch Marhát (748 m) sa nachádza v pohorí Považský Inovec a dominuje podskupine Krahulčie vrchy. V jeho širšom okolí sú významné predveľkomoravské a veľkomoravské pamiatky, napr. Valy nad Bojnou, a veľkomoravské kostolíky Jurko a Ducové, čo svedčí o veľkom význame tohto vrchu v našich národných dejinách. Etymológii tohto oronyma sa doposiaľ venovala len malá pozornosť. Jeho meno sa niekedy spája s etnonymami Marharii a Merehani, ktorými označuje tzv. Bavorský geograf v 9. storočí Moravanov. Ide zrejme o obyvateľov moravskej a nitrianskej časti Veľkej Moravy. Moravania majú svoje meno odvodené od rieky Moravy, v povodí ktorej mali svoje sídla. Starovekí autori nazývali našu Moravu Marus a jej srbskú menovkyňu Margus. Nemci volajú Moravu March, najstaršie zápisy sú 892 Maraha, 994 Marach a 1014 Maraho. Marharii je teda staronemecký názov pre Moravanov. Začiatkom 9. storočia v okolí Marhátu už žili Slovania a názov vrchu podľa germanizovaného etnonyma je nepravdepodobný. Okrem toho, v okolí Marhátu žili starí Slováci a Moravania boli pre nich cudzinci. Vidieť to z názvu obce Moravany (1348 Marwan), ležiacej na Považí, západne od Marhátu. Meno jej dali Slováci, pre ktorých boli Moravania cudzincami. Na východnej, nitrianskej strane majú etnický pôvov názvy obcí Nemčice (1156 Nemcyc) a Nemečky (1359 Nemechke) založené Nemcami.
Inou možnosťou výkladu je predslovanský pôvod oronyma Marhát. Do úvahy prichádzajú predovšetkým keltské a germánske jazyky. Z protokeltského koreňa *marko- „kôň“ je odvodené strednokymerské march, starobretónske marh a strednokornské margh s rovnakým významom (Matasović, 2009). Germánske jazyky majú korene *marha- „kôň“, z čoho je staroanglické mearh a *marhī- „kobyla“ z čoho je strednohornonemecké merhe, starohornonemecké mer(i)ha a marah, anglosaské meriha, meria a merge (Kluge, 2002). Z týchto koreňov vychádza aj súčasné nemecké slovo Mähre, pôvodne kobyla, dnes mitrha, česky herka.
Silueta mnohých vrchov pripomína chrbát zvierat, čo je na Slovensku častá motivácia oroným. Nad hradom Devín je to Devínska Kobyla, nem. Thebener Kogel a ďalšie štyri Kobyly sú v Bielych Karpatoch, Považskom podolí, Laboreckej vrchovine a Volovských vrchoch. Poznáme aj Kobylí vrch a Kobylí vŕšok, Kobylie, dve Kobylie hory a Kobyliu hlavu. Dva vrchy majú meno Kôň a po koňovi sú pomenované aj vrchy Konské, Konský vrch, Konská hlava 2x, Koniarka a Koniar. Vrchy sú pomenované aj po iných zvieratách. Vrch Zobor je podľa niektorých autorov pomenovaný podľa zubra. Po diviakovi má meno Vepor a Klenovský Vepor a štyri vrchy majú meno Baranec po baranovi. Ďalej poznáme Bujačí vrch 2x, Bujakov vrch, Bujačiu, Bujakovú a Bujanov. Veľa vrchov je pomenovaných aj po kozách, napr. Kozí chrbát 8x, Kozí hrb 3x, Kozí vrch 2x, Kozí kameň, Kozia hora 2x, Kozia skala, Kozie chrbty a Kozinec 10x.
Iné možnosti výkladu názvu Marhát poskytuje maďarské slovo marha = dobytok, statok, hovädo. Motivácia by bola podobná ako v predchádzajúcom prípade, teda podobnosť hrebeňa vrchu s chrbtom hovädzieho dobytka. Mohlo ísť aj o miesto, kde sa pásol, choval hovädzí dobytok. Marhatenyésztés je chov hovädzieho dobytka, dobytkárstvo. V maďarčine slovo hát znamená 1. chrbát, 2. hrebeň (vrchu). Meno maďarského pohoria Cserhát (Cerový chrbát) je zložené zo slov cser = cer, bot. dub cerový (Quercus cerris) a hát = hrebeň, chrbát. Okrem toho v severnej časti maďarského pohoria Mátra je vrch Marhad (606 m). V našom prípade ale názov Marhát nie je zložené slovo Mar(h)-hát. Určitým problémom je i maďarské oronymum v oblasti so slovenským obyvateľstvom. Maďarská menšina však žije aj v obciach severne od Nitry. Pod Marhátom leží obec Nitrianska Blatnica (1185 Sarfew), ktorá sa až do roku 1948 volala Šarfia (z maď. sár = blato). Do úvahy treba zobrať aj to, že slovo marha vo význame hovädzí dobytok prešlo aj do slovenských nárečí.
Podľa maďarského etymologického slovníka z roku 1970 má slovo marha „dobytok“ bavorsko-rakúsky pôvod a súvisí so staronemeckými slovami markat, marchat, marchot, z ktorých je dnešné Markt = trh, jarmok, trhovisko. Predchodcami slova Markt boli strednohornonemecké mark(e)t, starohornonemecké marcāt a anglosaské markat (Kluge, 2002). Podobne ako staroanglický market má pôvod v stredovekej latinčine, kde marcātus je variantom latinského mercātus „kúpa, trh“ a to je z latinského slovesa mercārī „obchodovať“ a podstatného mena merx „tovar“. Pod Marhátom bolo začiatkom 9. storočia významné výšinné hradisko starých Slovákov - Valy. V blízkosti Valov boli v 2.-5. storočí opevnenia Germánov označované ako Bojná II. a Bojná III. Cez hrebeň Marhátu a Valy viedla v tom čase dôležitá cesta spájajúca dnešné obce Bojná v Ponitrí a Moravany na Považí. Pri hradisku bola mýtna stanica a miesto kde sa obchodovalo okrem iného aj s dobytkom (maď. marhavásár je trh s dobytkom).Toto miesto sa dodnes volá Trhovisko. Práve trhovisko dalo meno vrchu Marhát. Meno je odvodené najpravdepodobnejšie zo starohornonemeckého marcāt, menej pravdepodobné je priame prevzatie z latinského marcātus. Ľudia zo širokého okolia chodili pod Marhát na pravidelné jarmoky a názov trhového miesta – Trhovisko (sthn. marcāt) sa preniesol aj na blízky vrch. Ísť na jarmok, trh, trhovisko (marcāt) znamenalo súčasne ísť smerom na vrch (Marhát). Názov Marhát musel vzniknúť v čase, keď bolo hradisko, dnes nazývané Valy obývané a konali sa tu jarmoky. Po jeho dobytí na prelome 9.-10. stroročia už nebolo znova osídlené. Meno vrchu Marhát nemá z jazykovej stránky slovanské korene no dali mu ho Slováci. Názov nemôže pochádzať z doby keď tu žili Germáni, lebo slovo marcāt, market, Markt prešlo do germánskych jazykov až zo stredovekej latinčiny. Do slovenčiny prechádza slovo market až v posledných rokoch v podobe super- a hypermarket.
A magyar nyelv történeti-etimológiai szótára II. Budapest, 1970.
Bojná. Hospodárske a politické centrum Nitrianského kniežatstva. Ed. Pieta K., Ruttkay A. a Ruttkay M. Nitra, 2006.
Kluge F.: Etymologisches Wörterbuch der deutschen Sprache. Berlin – New York, 2002.
Matasović R.: Etymological dictionary of proto-celtic. Leiden – Boston, 2009.
Názvy vrchov a dolín Slovenskej socialistickej republiky. Bratislava, 1987.
Inou možnosťou výkladu je predslovanský pôvod oronyma Marhát. Do úvahy prichádzajú predovšetkým keltské a germánske jazyky. Z protokeltského koreňa *marko- „kôň“ je odvodené strednokymerské march, starobretónske marh a strednokornské margh s rovnakým významom (Matasović, 2009). Germánske jazyky majú korene *marha- „kôň“, z čoho je staroanglické mearh a *marhī- „kobyla“ z čoho je strednohornonemecké merhe, starohornonemecké mer(i)ha a marah, anglosaské meriha, meria a merge (Kluge, 2002). Z týchto koreňov vychádza aj súčasné nemecké slovo Mähre, pôvodne kobyla, dnes mitrha, česky herka.
Silueta mnohých vrchov pripomína chrbát zvierat, čo je na Slovensku častá motivácia oroným. Nad hradom Devín je to Devínska Kobyla, nem. Thebener Kogel a ďalšie štyri Kobyly sú v Bielych Karpatoch, Považskom podolí, Laboreckej vrchovine a Volovských vrchoch. Poznáme aj Kobylí vrch a Kobylí vŕšok, Kobylie, dve Kobylie hory a Kobyliu hlavu. Dva vrchy majú meno Kôň a po koňovi sú pomenované aj vrchy Konské, Konský vrch, Konská hlava 2x, Koniarka a Koniar. Vrchy sú pomenované aj po iných zvieratách. Vrch Zobor je podľa niektorých autorov pomenovaný podľa zubra. Po diviakovi má meno Vepor a Klenovský Vepor a štyri vrchy majú meno Baranec po baranovi. Ďalej poznáme Bujačí vrch 2x, Bujakov vrch, Bujačiu, Bujakovú a Bujanov. Veľa vrchov je pomenovaných aj po kozách, napr. Kozí chrbát 8x, Kozí hrb 3x, Kozí vrch 2x, Kozí kameň, Kozia hora 2x, Kozia skala, Kozie chrbty a Kozinec 10x.
Iné možnosti výkladu názvu Marhát poskytuje maďarské slovo marha = dobytok, statok, hovädo. Motivácia by bola podobná ako v predchádzajúcom prípade, teda podobnosť hrebeňa vrchu s chrbtom hovädzieho dobytka. Mohlo ísť aj o miesto, kde sa pásol, choval hovädzí dobytok. Marhatenyésztés je chov hovädzieho dobytka, dobytkárstvo. V maďarčine slovo hát znamená 1. chrbát, 2. hrebeň (vrchu). Meno maďarského pohoria Cserhát (Cerový chrbát) je zložené zo slov cser = cer, bot. dub cerový (Quercus cerris) a hát = hrebeň, chrbát. Okrem toho v severnej časti maďarského pohoria Mátra je vrch Marhad (606 m). V našom prípade ale názov Marhát nie je zložené slovo Mar(h)-hát. Určitým problémom je i maďarské oronymum v oblasti so slovenským obyvateľstvom. Maďarská menšina však žije aj v obciach severne od Nitry. Pod Marhátom leží obec Nitrianska Blatnica (1185 Sarfew), ktorá sa až do roku 1948 volala Šarfia (z maď. sár = blato). Do úvahy treba zobrať aj to, že slovo marha vo význame hovädzí dobytok prešlo aj do slovenských nárečí.
Podľa maďarského etymologického slovníka z roku 1970 má slovo marha „dobytok“ bavorsko-rakúsky pôvod a súvisí so staronemeckými slovami markat, marchat, marchot, z ktorých je dnešné Markt = trh, jarmok, trhovisko. Predchodcami slova Markt boli strednohornonemecké mark(e)t, starohornonemecké marcāt a anglosaské markat (Kluge, 2002). Podobne ako staroanglický market má pôvod v stredovekej latinčine, kde marcātus je variantom latinského mercātus „kúpa, trh“ a to je z latinského slovesa mercārī „obchodovať“ a podstatného mena merx „tovar“. Pod Marhátom bolo začiatkom 9. storočia významné výšinné hradisko starých Slovákov - Valy. V blízkosti Valov boli v 2.-5. storočí opevnenia Germánov označované ako Bojná II. a Bojná III. Cez hrebeň Marhátu a Valy viedla v tom čase dôležitá cesta spájajúca dnešné obce Bojná v Ponitrí a Moravany na Považí. Pri hradisku bola mýtna stanica a miesto kde sa obchodovalo okrem iného aj s dobytkom (maď. marhavásár je trh s dobytkom).Toto miesto sa dodnes volá Trhovisko. Práve trhovisko dalo meno vrchu Marhát. Meno je odvodené najpravdepodobnejšie zo starohornonemeckého marcāt, menej pravdepodobné je priame prevzatie z latinského marcātus. Ľudia zo širokého okolia chodili pod Marhát na pravidelné jarmoky a názov trhového miesta – Trhovisko (sthn. marcāt) sa preniesol aj na blízky vrch. Ísť na jarmok, trh, trhovisko (marcāt) znamenalo súčasne ísť smerom na vrch (Marhát). Názov Marhát musel vzniknúť v čase, keď bolo hradisko, dnes nazývané Valy obývané a konali sa tu jarmoky. Po jeho dobytí na prelome 9.-10. stroročia už nebolo znova osídlené. Meno vrchu Marhát nemá z jazykovej stránky slovanské korene no dali mu ho Slováci. Názov nemôže pochádzať z doby keď tu žili Germáni, lebo slovo marcāt, market, Markt prešlo do germánskych jazykov až zo stredovekej latinčiny. Do slovenčiny prechádza slovo market až v posledných rokoch v podobe super- a hypermarket.
A magyar nyelv történeti-etimológiai szótára II. Budapest, 1970.
Bojná. Hospodárske a politické centrum Nitrianského kniežatstva. Ed. Pieta K., Ruttkay A. a Ruttkay M. Nitra, 2006.
Kluge F.: Etymologisches Wörterbuch der deutschen Sprache. Berlin – New York, 2002.
Matasović R.: Etymological dictionary of proto-celtic. Leiden – Boston, 2009.
Názvy vrchov a dolín Slovenskej socialistickej republiky. Bratislava, 1987.
Etymológia názvu orech (Juglans)
Orech je názov stromu i jeho plodov – orechov. Orech (Juglans) sa povie česky ořech, poľsky orzech, rusky oréch, ukrajinsky horích, bielorusky aréch, dial. haréch, horéch, srbochorvátsky orah, slovinsky óreh, psl. orěchъ, litovsky riéšutas a lotyšsky rieksts. V albánčine arrë znamená orech i krčné mandle (tonsillae). Pod orechmi sa obyčajne rozumejú semená rastlín obalené tvrdou škrupinou i bez škrupiny. Okrem toto poznáme i tzv. zemné orechy, čo sú koreňové hľúzky rozličných rastlín, napr. Cyclamen sp., Filipendula vulgaris, Corydalis solida, Equisetum pratense a iné. Zvlášť veľké a jedlé koreňové hľúzky má hrachor hľuznatý (Lathyrus tuberosus), ľudovo nazývaný orešie i orešina, čes. ořeší, ořeška, zemský oříšek, poľ. ziemny orzech, sch. oraškovica. Od Slovanov je rum. oréşniţă (Lathyrus tuberosus). V albánčine sa koreňové hľúzky volajú arrë dheu (arrë = orech, dhe = zem). Topinambur (Helianthus tuberosus) s jedlými koreňovými hľuzami sa po albánsky povie oreshkë. Hrachor hľuznatý je po francúzsky gland de terre, pričom gland je žaluď a glande je žľaza. Etymologický slovník jazyka staroslověnského pri hesle orěchovъ uvádza, že orech má nejasnú etymológiu a žiadny z existujúcich výkladov nie je úplne presvedčivý. Nevylučuje sa ani praeurópsky pôvod. Podobný názor má aj Machek (1971).
Motiváciou pre pomenovanie orecha môže byť vajcovitý tvar jeho plodov (ešte obalených zelenou šupou). Pomenovanie by malo vychádzať z gréckeho ὄρχις s významom 1. semenník samcov (testis) 2. vaječník samíc (ovarium) 3. bot. vstavač (Orchis). Ὀρχάς i ὄρχις je aj druh olív, po latinsky orchas je plod olivy. Slovu ὄρχις je príbuzné chetitské arki-, staroiránske ǝrǝzí-, protokeltské *orgyā, strednoírske uirge, albánske herdhe a arménske orjikc. Semenníky samcov sa ľudovo nazývajú vajcia a vajcovité sú aj plody olív. Po albánsky herdhagjel je oliva alebo hrozno s veľkými plodmi. Vstavač (Orchis) má meno podľa dvoch vajcovitých hľúzok pri koreni. Pomenovanie tzv. zemných orieškov má pôvod v gréckom ἄρακοϛ (Lathyrus annuus), ἀρᾰκώδης (L. tuberosus), ἀραχιδνα (L. amphicarpos) a ἄραχος (Vicia sibthorpii). Z týchto gréckych slov vychádza aj vedecký názov podzemnice olejnej (Arachis hypogaea), ktorej plody - arašidy dozrievajú pod zemou. Orech sa nazýva vedecky Juglans, kde glans je žaluď (vajcovitý plod dubov). Glandium je aj druh kvalitného mäsa nazývaného po slovensky orech.
Samčími pohlavnými žľazami je motivované pomenovanie viacerých rastlín s vajcovitými plodmi resp. semenami. Slová múď, múdie, stč. múd, čes. moud, poľ. mąda, rus. mudó, sln. módo, psl. mǫdo sú samčie pohlavné žľazy, semenníky, lat. testes, ľudovo vajcia, čes. varlata. Slovník slovenských nárečí uvádza slová múd, múď, muďa, mut, mút a múť (obyčajne v dvojdielnom názve kňazov múď) ako ľudové pomenovanie bršlena (Euonymus), ktorý má oranžové vajcovité semená.
Táto motivácia je známa aj z iných jazykov: ukr. kotovy jajca, sch. popova muda, poľ. kocie jajka, nem. Pfaffenhoden, Papenkullen, fr. couillon de prestre, rum. coaiele-popii. Po albánsky sa bršlen povie herdhaqen, pričom herde sú semenníky (testes). Anglické slovo bullace je druh slivky nazývanej aj pápežské vajce. Aj srbochorvátska jajara je druh slivky. Podľa Slovníka slovenských nárečí bujan je odroda veľkých orechov a bujnica je odroda veľkej jahody. Jesienka (Colchicum) kvitne na jeseň a na jar má v nadzemnej ružici medzi listami vajcovitý útvar, preto ju volajú v Čechách popovo moudí, na Slovensku bujačina i bujakovo vajce. Na Slovensku volajú aj prášnicu (Lycoperdon) bujačie vajcia.
Vstavač (Orchis) sa povie po česky muďátka, rusky jaíčky. Vstavač (Orchis) má v keltských jazykoch rôzne mená. V kymerčine je to tegeirian, pričom teg je pekný a eirin sú testes „vajcia“. Gael. airne je trnka i oblička, kymr. eirin je 1. slivka, 2. testes, samčie pohlavné žľazy „vajcia“, nem. Hode. Po kymersky eirin bwlas je odroda sliviek „pápežské vajce“, eirin duon bach je trnka, eirin Mair je egreš ap. Je tu teda spojitosť medzi vajcovitým tvarom sliviek, trniek a samčích pohlavných žliaz. Aj v írskom magairlin meirach sú magairle testes. Iné meno vstavača v írčine je clachan gadhair, čo Cameron (1883) interpretuje ako gadhar - pes a clach - kameň. Slovo clach má aj význam testes, meno rastliny môžeme preto interpretovať aj ako psie „vajcia“. Po gaelsky vstavač škvrnitý (Orchis maculata) sa povie urach bhallach, kde bhallach je škvrnitý. Vstavač mužský (Orchis mascula) sa nazýva moth-urach, kde moth je samec, muž alebo samčí, mužský. Slovo urach má v gaelčine dva významy: 1. fľaša, 2. uir (oor), gen. urach je angl. earth „zem“, adj. urach je earthy „zemný“. Podobne ako v iných keltských jazykoch aj v gaelčine meno vstavača - urach (raichean) zrejme motivované vajcovitým tvarom koreňov a súvisí so slovom uirge < *orgya, čo sú v strednej írčine testes. Slovo urach (ooruch) by bolo príbuzné nášmu orech, gr. ὄρχις.
Cameron J.: Gaelic names of plants. Edinburgh and London, 1883.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Motiváciou pre pomenovanie orecha môže byť vajcovitý tvar jeho plodov (ešte obalených zelenou šupou). Pomenovanie by malo vychádzať z gréckeho ὄρχις s významom 1. semenník samcov (testis) 2. vaječník samíc (ovarium) 3. bot. vstavač (Orchis). Ὀρχάς i ὄρχις je aj druh olív, po latinsky orchas je plod olivy. Slovu ὄρχις je príbuzné chetitské arki-, staroiránske ǝrǝzí-, protokeltské *orgyā, strednoírske uirge, albánske herdhe a arménske orjikc. Semenníky samcov sa ľudovo nazývajú vajcia a vajcovité sú aj plody olív. Po albánsky herdhagjel je oliva alebo hrozno s veľkými plodmi. Vstavač (Orchis) má meno podľa dvoch vajcovitých hľúzok pri koreni. Pomenovanie tzv. zemných orieškov má pôvod v gréckom ἄρακοϛ (Lathyrus annuus), ἀρᾰκώδης (L. tuberosus), ἀραχιδνα (L. amphicarpos) a ἄραχος (Vicia sibthorpii). Z týchto gréckych slov vychádza aj vedecký názov podzemnice olejnej (Arachis hypogaea), ktorej plody - arašidy dozrievajú pod zemou. Orech sa nazýva vedecky Juglans, kde glans je žaluď (vajcovitý plod dubov). Glandium je aj druh kvalitného mäsa nazývaného po slovensky orech.
Samčími pohlavnými žľazami je motivované pomenovanie viacerých rastlín s vajcovitými plodmi resp. semenami. Slová múď, múdie, stč. múd, čes. moud, poľ. mąda, rus. mudó, sln. módo, psl. mǫdo sú samčie pohlavné žľazy, semenníky, lat. testes, ľudovo vajcia, čes. varlata. Slovník slovenských nárečí uvádza slová múd, múď, muďa, mut, mút a múť (obyčajne v dvojdielnom názve kňazov múď) ako ľudové pomenovanie bršlena (Euonymus), ktorý má oranžové vajcovité semená.
Táto motivácia je známa aj z iných jazykov: ukr. kotovy jajca, sch. popova muda, poľ. kocie jajka, nem. Pfaffenhoden, Papenkullen, fr. couillon de prestre, rum. coaiele-popii. Po albánsky sa bršlen povie herdhaqen, pričom herde sú semenníky (testes). Anglické slovo bullace je druh slivky nazývanej aj pápežské vajce. Aj srbochorvátska jajara je druh slivky. Podľa Slovníka slovenských nárečí bujan je odroda veľkých orechov a bujnica je odroda veľkej jahody. Jesienka (Colchicum) kvitne na jeseň a na jar má v nadzemnej ružici medzi listami vajcovitý útvar, preto ju volajú v Čechách popovo moudí, na Slovensku bujačina i bujakovo vajce. Na Slovensku volajú aj prášnicu (Lycoperdon) bujačie vajcia.
Vstavač (Orchis) sa povie po česky muďátka, rusky jaíčky. Vstavač (Orchis) má v keltských jazykoch rôzne mená. V kymerčine je to tegeirian, pričom teg je pekný a eirin sú testes „vajcia“. Gael. airne je trnka i oblička, kymr. eirin je 1. slivka, 2. testes, samčie pohlavné žľazy „vajcia“, nem. Hode. Po kymersky eirin bwlas je odroda sliviek „pápežské vajce“, eirin duon bach je trnka, eirin Mair je egreš ap. Je tu teda spojitosť medzi vajcovitým tvarom sliviek, trniek a samčích pohlavných žliaz. Aj v írskom magairlin meirach sú magairle testes. Iné meno vstavača v írčine je clachan gadhair, čo Cameron (1883) interpretuje ako gadhar - pes a clach - kameň. Slovo clach má aj význam testes, meno rastliny môžeme preto interpretovať aj ako psie „vajcia“. Po gaelsky vstavač škvrnitý (Orchis maculata) sa povie urach bhallach, kde bhallach je škvrnitý. Vstavač mužský (Orchis mascula) sa nazýva moth-urach, kde moth je samec, muž alebo samčí, mužský. Slovo urach má v gaelčine dva významy: 1. fľaša, 2. uir (oor), gen. urach je angl. earth „zem“, adj. urach je earthy „zemný“. Podobne ako v iných keltských jazykoch aj v gaelčine meno vstavača - urach (raichean) zrejme motivované vajcovitým tvarom koreňov a súvisí so slovom uirge < *orgya, čo sú v strednej írčine testes. Slovo urach (ooruch) by bolo príbuzné nášmu orech, gr. ὄρχις.
Cameron J.: Gaelic names of plants. Edinburgh and London, 1883.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
utorok 17. apríla 2012
O pôvode etnonyma Čech
Meno obciam, regiónom i etnikám často dávajú ich susedia. Motivácie sú rôzne a jednou z nich môže byť i používanie určitého slova, charakteristického pre danú populáciu. V Tekove na juhozápadnom Slovensku je skupina jedenástich obcí, ktorým ich susedia dali meno Čilejkári. Čilejkári majú charakteristické nárečie, zvyky i kroje. Meno dostali pre používanie slov čil, čilej i čilek namiesto spisovného teraz. Na východe Slovenska žijú Sotáci, hovoriaci sotáckym nárečím. Pomenovanie dostali na základe používania zámena so namiesto východoslovenského co a stredoslovenského čo. V okolí trojhraničia Slovenska, Poľska a Ukrajiny žijú Lemkovia, ktorí používajú časticu lem namiesto len. Na Dolnej zemi žijú Trpáci, maď. Tirpáci, ktorí dostali svoju prezývku podľa toho, že príslovkové určenie teraz vyslovovali v nárečovej podobe „trpou“. Podľa používania charakteristických slov dostali svoje pomenovanie Čakavci, Kajkavci a Štokavci na Balkáne.
Rejzek (2001) vo svojom etymologickom slovníku píše, že etnonymum Čech označovalo pôvodne len jeden kmeň žijúci v centre dnešných Čiech. Na objasnenie tohto etnonyma bolo navrhnutých niekoľko etymológií, no žiadna z nich nie je všeobecne prijímaná. Za najprijateľnejší považuje autor výklad zo základu *čel-, ktorý je v slovách človek a čeľaď. Príslušníci rôznych kmeňov sami seba často nazývajú „ľudia“, napríklad Deutch. Inou možnosťou je odvodenie od slovesa *čechati, *česati „česat, drhnout i bít“. Čech by v tomto prípade bol bojovník.
Český jazykový atlas (II. diel) z roku 1997 sa na stranách 72-74 zaoberá geografickým rozšírením slovies česat, obírat a trhat vo význame zberať ovocie zo stromu. Sloveso obírat je rozšírené vo východnej Morave pozdĺž hranice so Slovenskom a je pokračovaním slovenského oberať. Vo zvyšnej časti Moravy a v juhovýchodnej časti Čiech dominuje sloveso trhat. V severozápadných Čechách, vrátane širšieho okolia Prahy sa pre zber ovocia najčastejšie používa sloveso česat. Na základe podobnosti rozšírenia slovesa česať pre zber ovocia a areálu pôvodného kmeňa Čechov by sa dalo uvažovať o tom, že susedné kmene pomenovali Čechov podľa svojského pomenovania zberu ovocia. Takýto spôsob je známy zo Slovenska, napr. Čilejkári, Sotáci či Lemkovia. Otázkou však je, či takéto pomenovanie kmeňov sa uplatňovalo aj na konci prvého milénia. Aj dnešné rozšírenie slovesa česať je rozsiahlejšie ako pôvodný areál kmeňa Čechov, ten sa však mohol i zmeniť. Lexikálna trichonómia slovies česat x obírat x trhat zrejme existovala už v čase vzniku slovanských kmeňov. Svedčiť by o tom mohol výskyt slovies obírat – oberať v moravskej i slovenskej časti Veľkej Moravy. Sloveso česati ovoce bolo známe už v starej češtine (Gebauer, 1970) a v ostatných slovanských jazykoch sa nevyskytuje.
Balhar J., Jančák P. a kol.: Český jazykový atlas. II. diel. Praha 1997.
Gebauer J.: Slovník staročeský. I. diel. Praha 1970.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice 2001.
Rejzek (2001) vo svojom etymologickom slovníku píše, že etnonymum Čech označovalo pôvodne len jeden kmeň žijúci v centre dnešných Čiech. Na objasnenie tohto etnonyma bolo navrhnutých niekoľko etymológií, no žiadna z nich nie je všeobecne prijímaná. Za najprijateľnejší považuje autor výklad zo základu *čel-, ktorý je v slovách človek a čeľaď. Príslušníci rôznych kmeňov sami seba často nazývajú „ľudia“, napríklad Deutch. Inou možnosťou je odvodenie od slovesa *čechati, *česati „česat, drhnout i bít“. Čech by v tomto prípade bol bojovník.
Český jazykový atlas (II. diel) z roku 1997 sa na stranách 72-74 zaoberá geografickým rozšírením slovies česat, obírat a trhat vo význame zberať ovocie zo stromu. Sloveso obírat je rozšírené vo východnej Morave pozdĺž hranice so Slovenskom a je pokračovaním slovenského oberať. Vo zvyšnej časti Moravy a v juhovýchodnej časti Čiech dominuje sloveso trhat. V severozápadných Čechách, vrátane širšieho okolia Prahy sa pre zber ovocia najčastejšie používa sloveso česat. Na základe podobnosti rozšírenia slovesa česať pre zber ovocia a areálu pôvodného kmeňa Čechov by sa dalo uvažovať o tom, že susedné kmene pomenovali Čechov podľa svojského pomenovania zberu ovocia. Takýto spôsob je známy zo Slovenska, napr. Čilejkári, Sotáci či Lemkovia. Otázkou však je, či takéto pomenovanie kmeňov sa uplatňovalo aj na konci prvého milénia. Aj dnešné rozšírenie slovesa česať je rozsiahlejšie ako pôvodný areál kmeňa Čechov, ten sa však mohol i zmeniť. Lexikálna trichonómia slovies česat x obírat x trhat zrejme existovala už v čase vzniku slovanských kmeňov. Svedčiť by o tom mohol výskyt slovies obírat – oberať v moravskej i slovenskej časti Veľkej Moravy. Sloveso česati ovoce bolo známe už v starej češtine (Gebauer, 1970) a v ostatných slovanských jazykoch sa nevyskytuje.
Balhar J., Jančák P. a kol.: Český jazykový atlas. II. diel. Praha 1997.
Gebauer J.: Slovník staročeský. I. diel. Praha 1970.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice 2001.
nedeľa 4. marca 2012
O pôvode hydronyma Ida
Ida (56,6 km) je ľavostranný prítok Bodvy prameniaci pod Bielym kameňom vo Volovských vrchoch vo výške 940 m.n.m. Vo svojej hornej časti je Ida horskou riečkou, ktorá v Košickej kotline svoj tok spomaľuje a v minulosti tvorila viaceré ramená. Historické mená sú: 1251 Ida, 1255 fl. Iela, 1247/1331 Yda, 1278 Yda. Pre mŕtve ramená uvádza Varsik (1990) názvy Mŕtva Ida (1251 usque Mortuam aquae Yda), maďarsky Holt Ida (1317 Holth Ida). Podľa riečky sú pomenované tri obce: Zlatá Idka, maď. Aranyida, nem. Goldeidau ( 1349 cives et hospites ac montani de eadem Ida, 1359 Ida Banya, 1440 Idabanya, 1459 Aranyda), Malá Ida, maď. Kisida (1280 Eghazas Ida, Fel Ida, 1300 Ida) a Veľká Ida, maď. Nagyida, nem. dial. Grosse Eide (1251 Ida, 1330 Yda, Noghyda). Podľa Varsika sa dolný tok rieky v minulosti volal Konotopa, maď. Kanyapta.
Ida je osobné ženské meno a v antickej dobe sa takto volali dve mestá, jedno v Asýrii a druhé v Mauretánii. Ida alebo Ila je aj hinduistická bohyňa. Idafeld alebo Idavallen je podľa germánskej mytológie sídlo bohov pri Asgarde. Podľa gréckej mytológie sú s bohmi spájané dva vrchy pomenované Ida. Jeden je na Kréte, druhý v Anatólii (Turecko). Beekes (2010) považuje názvy týchto vrchov za predgrécke, neznámej etymológie. Grécke ἴδη a dórske ἴδα sa prekladá ako les, zalesnená hora, prenesene i drevo. Podľa Šmilauera (1932) i Varsika (1990) je etymológia našej rieky Ida neznáma a určite predslovanská. Jediný, kto sa pokúsil objasniť pôvod hydronyma Ida bol Czirbusz (1908), podľa ktorého je keltského pôvodu a znamená vodu, potok. Autor pri rieke Ida píše: Iza kelta nyelven folyó vizet (csermélyt) jelentenek. Problémom tejto etymológie je, že slová ida (iza) v keltských slovníkoch chýbajú a Kelti vodu a potok nazývajú inak. Pôvod mena našej rieky považuje Kiss (1980) za neobjasnený. Pri anglickej obci Ide predpokladá, že mohla byť pomenovaná po keltskej (?) rieke. Rieka s takýmto menom však nie je doložená. Anglická obec Ide Hill (Kent) je doložená v roku 1250 ako Edythehelle, teda Editin vrch (Edith hill). Iná anglická obec Ide (Devon) má kostol zasvätený sv. Ide z Herzfeldu (788-825). Na blízkom vrchu bola menšia rímska pevnosť. Dnešné meno írskeho mestečka Malahide (predmestie Dublinu) môže pochádzať z írskeho Mullach Íde, teda Idin vrch.
Našej obci Veľká Ida zodpovedá v Rumunsku Iuda Mare, tiež Ida Mare (mare = veľký), maď. Nagyida, nem. Großeidau, Aida, Eyda. Podľa Iordana (1963) miestny názov Ida, rum. Iuda je odvodený z osobného mena Iuda (Juda), čo je biblický Judáš. Rumunsko má aj miestny názov Iuda Mică (mic = malý). Sem pravdepodobne patrí aj meno potoka Idici (Idicel), maď. Idecspatak a meno obcí Ideciu de Jos a Ideciu de Sus, nem. Nieder Eidesch (Eidisch, Aidesch) a Ober Eidesch, maď. Alsóidecs a Felsöidecs. Veľká Ida na Slovensku a Iuda Mare v Rumunsku sa po nemecky povie Grosse Eide, resp. Großeidau. V Nórsku sa nachádzajú rieky Eide a Eida. Mená týchto riek asi súvisia so staronordickým eið, islandským eiði, nórskym a dánskym eid a švédskym ed, čo je zúžené miesto v teréne, úžina, tiesňava. Po islandsky eyða ja medzera, štrbina.
Keď odmietneme mytologický pôvod hydonyma Ida, uvažovať by sa dalo o germánskom pôvode. Východiskom by mohlo byť staronordické slovo iða, s významom spätný prúd, protiprúd vody, prípadne vodný vír. Rovnaký význam má aj dánske ide, švedske ida, nórske ida i ile (z *idle) a anglické eddy (vír, víriť). Ten istý význam majú aj dánske slová idvande, ilvande, staroanglické edwielle a starohornonemecké itwǣge (k vāc = prúd, vlna). Motiváciou pomenovania rieky Ida by bol točivý, vírivý prúd vody, typický skôr pre horskú časť povodia. Dolný tok sa nazýval Konotopa. Otázkou v tomto prípade je, či Germáni žijúci v staroveku na našom území rozprávali nordickými jazykmi. Problémom je aj osamotenosť staronordického slova iða v skupine indoeurópskych jazykov.
Hydronymum Ida by sa dalo odvodiť aj od niektorých rastlín v keltských jazykoch. Brečtan (Hedera) sa povie írsky eidhean, eadhan, strednoírsky edenn, gaelsky iodhon, eidheann, kymersky eiddew, kornsky idhio. Meno brečtana sa odvodzuje buď od slova eid = šaty; pokrývať, alebo ed = ruka, pretože listy sa podobajú dlani. Inou rastlinou je tis (Taxus): ido, idho, iodo, idad, iodha, ida, popri ibar a iubhar. Gaelské slovo eadha znamená osiku (Populus tremula) a súčasne keltské písmeno E.
Východiskom môže byť aj ie. koreň *idh-, *aidh- „horieť, žiariť“. Slová odvodené z tohto koreňa majú aj význam svetlý, jasný, lesklý, čistý. Staroindické idh znamená vzplanúť, zapáliť, svietiť, ídhāna horiaci, svietiaci, iddha žiarenie, lesk i jasný, svetlý, čistý a inddhé znamená osvetliť, rozjasniť sa. Po grécky ἴδη je kovový lesk, ἰδίω je potiť sa, pokrývať sa potom, ἰδος je pot i horúčava, αἴθω je zapaľovať, planúť, αἶθος je oheň, plameň, αἰθός je rozjasňujúci sa, lesknúci sa a ἰθᾰρός je čistý, jasný. Po staroírsky ide a gaelsky aithinne je fakľa, írsky idhad je čistý, jasný. Írske iodhan a idan má význam čistý, počestný, nepošpinený.
Meno škótskej rieky Ythan sa odvodzuje od rastliny útesovec (Ulex), kymersky eithin, kornsky itheu i eithinan, írsky itharnae, nemecky Binsenlicht „sitinové svetlo“. Meno rastliny súvisí s výraznou žltou farbou kvetov (kvitnúce rastliny pripomínajú horiace fakle). Rieka Ythan môže mať meno podľa útesovca, no rieka i útesovec môžu vychádzať zo spoločného koreňa *idh- (*ith-) s motiváciou žiariaci, jasný, svetlý. Ryba jalec tmavý (Leuciscus idus) sa povie nórsky a švédsky id, anglicky a francúzsky ide, taliansky ido. Predpokladá sa, že je pomenovaný podľa lesklej, jasnej farby tela. Jalec sa povie česky jesen, hornolužicky jazyca, poľsky jaź, srbochorvátsky jaz, rusky a ukrajinsky язь, praslovansky *azъ, *jazъ, maďarsky jász, nemecky Gaise, Göse. Slovanské mená jalca etymologické slovníky nespájajú so slovom jasný.
Etymológia hydronyma Ida bola doposiaľ neobjasnená. Analýza indoeurópskej slovnej zásoby umožňuje minimálne tri východiská: 1. nordické slovo iða = vír, 2. keltské dreviny iodha, ida = tis (Taxus) alebo eadha = osika (Populus tremula), 3. indoeurópsky koreň *idh-, *aidh-, s významom jasný, svetlý, čistý. Meno rieke mohli dať Germáni, Kelti, no môže byť i predkeltské (stind. iddha), podobne ako je to pri hydronyme Nitra (*Nid(a) = rieka). Predkeltský pôvod hydronyma Ida je najpravdepodobnejší.
Beekes R.: Etymological dictionary of Greek I. Leiden-Boston, 2010.
Czirbusz G.: A kárpátok hegyeinek és folyóinak. Nagybecskerek, 1908.
Iordan, I.: Toponimia romînească. Bucureţi, 1963.
Kiss L.: Földrajzi nevek etimológiai szótára. Budapest, 1980.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932
Varsik, B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, l990.
Ida je osobné ženské meno a v antickej dobe sa takto volali dve mestá, jedno v Asýrii a druhé v Mauretánii. Ida alebo Ila je aj hinduistická bohyňa. Idafeld alebo Idavallen je podľa germánskej mytológie sídlo bohov pri Asgarde. Podľa gréckej mytológie sú s bohmi spájané dva vrchy pomenované Ida. Jeden je na Kréte, druhý v Anatólii (Turecko). Beekes (2010) považuje názvy týchto vrchov za predgrécke, neznámej etymológie. Grécke ἴδη a dórske ἴδα sa prekladá ako les, zalesnená hora, prenesene i drevo. Podľa Šmilauera (1932) i Varsika (1990) je etymológia našej rieky Ida neznáma a určite predslovanská. Jediný, kto sa pokúsil objasniť pôvod hydronyma Ida bol Czirbusz (1908), podľa ktorého je keltského pôvodu a znamená vodu, potok. Autor pri rieke Ida píše: Iza kelta nyelven folyó vizet (csermélyt) jelentenek. Problémom tejto etymológie je, že slová ida (iza) v keltských slovníkoch chýbajú a Kelti vodu a potok nazývajú inak. Pôvod mena našej rieky považuje Kiss (1980) za neobjasnený. Pri anglickej obci Ide predpokladá, že mohla byť pomenovaná po keltskej (?) rieke. Rieka s takýmto menom však nie je doložená. Anglická obec Ide Hill (Kent) je doložená v roku 1250 ako Edythehelle, teda Editin vrch (Edith hill). Iná anglická obec Ide (Devon) má kostol zasvätený sv. Ide z Herzfeldu (788-825). Na blízkom vrchu bola menšia rímska pevnosť. Dnešné meno írskeho mestečka Malahide (predmestie Dublinu) môže pochádzať z írskeho Mullach Íde, teda Idin vrch.
Našej obci Veľká Ida zodpovedá v Rumunsku Iuda Mare, tiež Ida Mare (mare = veľký), maď. Nagyida, nem. Großeidau, Aida, Eyda. Podľa Iordana (1963) miestny názov Ida, rum. Iuda je odvodený z osobného mena Iuda (Juda), čo je biblický Judáš. Rumunsko má aj miestny názov Iuda Mică (mic = malý). Sem pravdepodobne patrí aj meno potoka Idici (Idicel), maď. Idecspatak a meno obcí Ideciu de Jos a Ideciu de Sus, nem. Nieder Eidesch (Eidisch, Aidesch) a Ober Eidesch, maď. Alsóidecs a Felsöidecs. Veľká Ida na Slovensku a Iuda Mare v Rumunsku sa po nemecky povie Grosse Eide, resp. Großeidau. V Nórsku sa nachádzajú rieky Eide a Eida. Mená týchto riek asi súvisia so staronordickým eið, islandským eiði, nórskym a dánskym eid a švédskym ed, čo je zúžené miesto v teréne, úžina, tiesňava. Po islandsky eyða ja medzera, štrbina.
Keď odmietneme mytologický pôvod hydonyma Ida, uvažovať by sa dalo o germánskom pôvode. Východiskom by mohlo byť staronordické slovo iða, s významom spätný prúd, protiprúd vody, prípadne vodný vír. Rovnaký význam má aj dánske ide, švedske ida, nórske ida i ile (z *idle) a anglické eddy (vír, víriť). Ten istý význam majú aj dánske slová idvande, ilvande, staroanglické edwielle a starohornonemecké itwǣge (k vāc = prúd, vlna). Motiváciou pomenovania rieky Ida by bol točivý, vírivý prúd vody, typický skôr pre horskú časť povodia. Dolný tok sa nazýval Konotopa. Otázkou v tomto prípade je, či Germáni žijúci v staroveku na našom území rozprávali nordickými jazykmi. Problémom je aj osamotenosť staronordického slova iða v skupine indoeurópskych jazykov.
Hydronymum Ida by sa dalo odvodiť aj od niektorých rastlín v keltských jazykoch. Brečtan (Hedera) sa povie írsky eidhean, eadhan, strednoírsky edenn, gaelsky iodhon, eidheann, kymersky eiddew, kornsky idhio. Meno brečtana sa odvodzuje buď od slova eid = šaty; pokrývať, alebo ed = ruka, pretože listy sa podobajú dlani. Inou rastlinou je tis (Taxus): ido, idho, iodo, idad, iodha, ida, popri ibar a iubhar. Gaelské slovo eadha znamená osiku (Populus tremula) a súčasne keltské písmeno E.
Východiskom môže byť aj ie. koreň *idh-, *aidh- „horieť, žiariť“. Slová odvodené z tohto koreňa majú aj význam svetlý, jasný, lesklý, čistý. Staroindické idh znamená vzplanúť, zapáliť, svietiť, ídhāna horiaci, svietiaci, iddha žiarenie, lesk i jasný, svetlý, čistý a inddhé znamená osvetliť, rozjasniť sa. Po grécky ἴδη je kovový lesk, ἰδίω je potiť sa, pokrývať sa potom, ἰδος je pot i horúčava, αἴθω je zapaľovať, planúť, αἶθος je oheň, plameň, αἰθός je rozjasňujúci sa, lesknúci sa a ἰθᾰρός je čistý, jasný. Po staroírsky ide a gaelsky aithinne je fakľa, írsky idhad je čistý, jasný. Írske iodhan a idan má význam čistý, počestný, nepošpinený.
Meno škótskej rieky Ythan sa odvodzuje od rastliny útesovec (Ulex), kymersky eithin, kornsky itheu i eithinan, írsky itharnae, nemecky Binsenlicht „sitinové svetlo“. Meno rastliny súvisí s výraznou žltou farbou kvetov (kvitnúce rastliny pripomínajú horiace fakle). Rieka Ythan môže mať meno podľa útesovca, no rieka i útesovec môžu vychádzať zo spoločného koreňa *idh- (*ith-) s motiváciou žiariaci, jasný, svetlý. Ryba jalec tmavý (Leuciscus idus) sa povie nórsky a švédsky id, anglicky a francúzsky ide, taliansky ido. Predpokladá sa, že je pomenovaný podľa lesklej, jasnej farby tela. Jalec sa povie česky jesen, hornolužicky jazyca, poľsky jaź, srbochorvátsky jaz, rusky a ukrajinsky язь, praslovansky *azъ, *jazъ, maďarsky jász, nemecky Gaise, Göse. Slovanské mená jalca etymologické slovníky nespájajú so slovom jasný.
Etymológia hydronyma Ida bola doposiaľ neobjasnená. Analýza indoeurópskej slovnej zásoby umožňuje minimálne tri východiská: 1. nordické slovo iða = vír, 2. keltské dreviny iodha, ida = tis (Taxus) alebo eadha = osika (Populus tremula), 3. indoeurópsky koreň *idh-, *aidh-, s významom jasný, svetlý, čistý. Meno rieke mohli dať Germáni, Kelti, no môže byť i predkeltské (stind. iddha), podobne ako je to pri hydronyme Nitra (*Nid(a) = rieka). Predkeltský pôvod hydronyma Ida je najpravdepodobnejší.
Beekes R.: Etymological dictionary of Greek I. Leiden-Boston, 2010.
Czirbusz G.: A kárpátok hegyeinek és folyóinak. Nagybecskerek, 1908.
Iordan, I.: Toponimia romînească. Bucureţi, 1963.
Kiss L.: Földrajzi nevek etimológiai szótára. Budapest, 1980.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932
Varsik, B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, l990.
utorok 21. februára 2012
Ešte raz o hydronyme Nitra
Na blogu Pôvod hydronyma Nitra sa meno rieky odvodzuje od pomenovania vodného hada, resp. užovky (Natrix) v keltských a germánskych jazykoch: staroírsky nathir, gaelsky nathair, strednokymersky neidr, starokornsky nader, gótsky nadre, staronordicky naðr, anglosasky nādra, staroanglicky næddre, starohornonemecky nāt(a)ra, nāter. Protokeltské slovo *natrik- odvodzuje Matasović (2009) z protoindoeurópskeho koreňa *(s)nh2-tr s významom vodný had. Motiváciou je ie. koreň *(s)neh2 s významom plávať. Rovnakú motiváciu ako užovka má aj írske a gaelské pomenovanie ryby s hadovitým telom: naid, čo je mihuľa (Lampetra). Mená viacerých riek súvisia s vodnými živočíchmi ako sú rak (Astacus), vydra (Lutra), prípadne bobor (Castor). Vo Veľkej Británii je podľa užoviek pomenovaný potok: Allt nan Nathair i vrch: Meall Nathrach.
Z indoeurópskych koreňov *(s)nā-, *(s)në-, *neid-, *ned-, *nod- sú odvodené slová ako lat. nō, nāre = plávať, tiecť, der. natāre, kymr. naf, naef, gael. snàmh, stír. snaïd, gr. νέειν = plávať, stind. snáti = kúpať sa, avest. snay- umývať, oplachovať, arm. nay = mokrý, tekutý, gr. νάω = tiecť, prúdiť, plynúť, νάτορ = plávajúci, isl. niða = (slabo) tiecť, kvapkať, stind. nādi, stír. snúad = rieka. Z týchto koreňov sa dá odvodiť pomenovanie vodného hada (Natrix), no priamo sa dajú odvodiť i mená mnohých európskych riek, napr. waleská Neath (kymr. Nedd), škótska Nith (gael. Nid, lat. Novius) a Nethan, anglická Nidd (Nidderdale je údolie rieky, dale = údolie, dolina), nórska Nidelva i Nidarelv (elv = rieka), francúzska Nied, belgická Nete, nemecká Nethe, Nidda (9.st. Nita, Nitta) a jej prítok Nidder (11.st. Nitorn), poľská Nida a Czarna Nida, litovská Niedà, staropruská Neide (1242 Nyda), grécka Νέδα (Néda) a zrejme aj talianska Neto a niektoré dalšie. Pre slovanské i baltské hydronymá je typický suffix -ava. V prameňoch včasného stredoveku sa Nitra uvádza aj pod menom Nitrava. Podobné je to pri litovskej rieke Nadravà i Nadruvà (1231 Nadrauia), v starších prameňoch i Nadrow, Nadrua. Sem zrejme patrí aj ruská rieka Надва (Nadva). Panónska rieka Nedao spomínaná antickými autormi sa najčastejšie spája s riekou Nedava, čo je prítok Sávy.
Fergusson (1862) uvažuje aj o zvukomalebnom pôvode hydronyma Nitra. Vychádza zo stind. slova nadi = vydávať zvuk. Aj kymerské nadu znamená hučať, kričať, islandské niða = žblnkať, šumieť a niður je šum. Podobnosť hydroným Nitra, Nidder (Nitorn), Nidarelv, Nadravà a mien vodného hada (Natrix): nathir, neidr, nader, nādra, næddre, nāt(a)ra a nāter nie je celkom náhodná. Meno Nitry však zrejme patrí do skupiny starobylých hydroným uvedených vyššie, s motiváciu vodný tok, rieka. Hypoteticky môžeme vývin hydronyma Nitra rekonštruovať nasledovne: Kelti prebrali názov v tvare *Nid, Germáni ho zmenili na *Nid(d)er (*Nit(t)er) a Slovania na Nitr(ava). Poslednú úpravu zrejme urobili Maďari: Nitrava > Nitra (maď. Nyitra), podobne ako pri hydronymách Morava > Morva, Rimava > Rima a pod. Jeden z prítokov Nitry je Nitrica.
Fergusson B.: The river-names of Europe. London/Edinburgh, 1862.
Matasović R.: Etymological Dictionary of Proto-Celtic. Leiden/Boston, 2009.
Z indoeurópskych koreňov *(s)nā-, *(s)në-, *neid-, *ned-, *nod- sú odvodené slová ako lat. nō, nāre = plávať, tiecť, der. natāre, kymr. naf, naef, gael. snàmh, stír. snaïd, gr. νέειν = plávať, stind. snáti = kúpať sa, avest. snay- umývať, oplachovať, arm. nay = mokrý, tekutý, gr. νάω = tiecť, prúdiť, plynúť, νάτορ = plávajúci, isl. niða = (slabo) tiecť, kvapkať, stind. nādi, stír. snúad = rieka. Z týchto koreňov sa dá odvodiť pomenovanie vodného hada (Natrix), no priamo sa dajú odvodiť i mená mnohých európskych riek, napr. waleská Neath (kymr. Nedd), škótska Nith (gael. Nid, lat. Novius) a Nethan, anglická Nidd (Nidderdale je údolie rieky, dale = údolie, dolina), nórska Nidelva i Nidarelv (elv = rieka), francúzska Nied, belgická Nete, nemecká Nethe, Nidda (9.st. Nita, Nitta) a jej prítok Nidder (11.st. Nitorn), poľská Nida a Czarna Nida, litovská Niedà, staropruská Neide (1242 Nyda), grécka Νέδα (Néda) a zrejme aj talianska Neto a niektoré dalšie. Pre slovanské i baltské hydronymá je typický suffix -ava. V prameňoch včasného stredoveku sa Nitra uvádza aj pod menom Nitrava. Podobné je to pri litovskej rieke Nadravà i Nadruvà (1231 Nadrauia), v starších prameňoch i Nadrow, Nadrua. Sem zrejme patrí aj ruská rieka Надва (Nadva). Panónska rieka Nedao spomínaná antickými autormi sa najčastejšie spája s riekou Nedava, čo je prítok Sávy.
Fergusson (1862) uvažuje aj o zvukomalebnom pôvode hydronyma Nitra. Vychádza zo stind. slova nadi = vydávať zvuk. Aj kymerské nadu znamená hučať, kričať, islandské niða = žblnkať, šumieť a niður je šum. Podobnosť hydroným Nitra, Nidder (Nitorn), Nidarelv, Nadravà a mien vodného hada (Natrix): nathir, neidr, nader, nādra, næddre, nāt(a)ra a nāter nie je celkom náhodná. Meno Nitry však zrejme patrí do skupiny starobylých hydroným uvedených vyššie, s motiváciu vodný tok, rieka. Hypoteticky môžeme vývin hydronyma Nitra rekonštruovať nasledovne: Kelti prebrali názov v tvare *Nid, Germáni ho zmenili na *Nid(d)er (*Nit(t)er) a Slovania na Nitr(ava). Poslednú úpravu zrejme urobili Maďari: Nitrava > Nitra (maď. Nyitra), podobne ako pri hydronymách Morava > Morva, Rimava > Rima a pod. Jeden z prítokov Nitry je Nitrica.
Fergusson B.: The river-names of Europe. London/Edinburgh, 1862.
Matasović R.: Etymological Dictionary of Proto-Celtic. Leiden/Boston, 2009.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)