Turiec je ľavý prítok Váhu dlhý 77,4 km. Jeho histocké názvy sú 1113 Turc, 1240 Turoch, 1244 Turch, Thurch, 1245 Turuz atď. Rovnaké meno majú aj dve riečky v Gemeri, ktoré sú prítokmi Slanej: Turiec (46,2 km) 1266/1283 Turuch, 1285 Thuruch, 1286 Turch a Východný Turiec (28,3 km) 1359 Turuch, ktorý je jeho prítokom. Etymológie navrhnuté do tridsiatych rokov 20. storočia zhrnul vo svojom diele Šmilauer (1932). Krško (2003) v monografii Hydronymia povodia Turca opakuje názory predchádzajúceho autora.
Niektorí autori (Králíček, Schwarz) predpokladali, že Turiec je deminutívum k antickému menu Duria (Plinius, Hist. nat. IV. 15). Citácia Plínia: IV. 15 nie je presná, lebo sa týka gréckeho mesta Dorion. Mýli sa aj Krško (2003), keď pripisuje etymológiu Turca Plíniovi. Nášho územia sa týka odstavec IV. 81: „... Maro (Marus), sive Duria est a Suebis regnoque Vanniano ...“ Meno Duria sa niekedy pripisuje len hornému toku Váhu, no Svébovia a Vannius pôsobili na juhozápadnom Slovensku a meno zrejme označovalo celý Váh. Autorov tejto etymológie asi inšpirovali dvojice Nitra – Nitrica, Orava – Oravica, Rimava – Rimavica a pod., keď prítok je zdrobneninou mena hlavného toku. Najvhodnejším príkladom je rumunská rieka Tur, ktorej prítokmi sú Turţ [Turc] a Turişor. V staroveku mali viaceré rieky meno Duria, napr. Duria maior alebo Duria bautica je talianska Dora Baltea a Duria Minor je Dora Riparia, španielska rieka Duero (portugalsky Douro) mala v staroveku meno Durius. Aj pri španielskej rieke Doiras sa predpokladá meno *Duria. Slovo dur sa niekedy považuje za predkeltské a má znamenať vodu, tok, prúd. Aj v keltských jazykoch slovo dur (zast.) znamená vodu: írsky a gaelsky je to dur, kymersky dwr, dwfr. Táto etymológia má racionálne jadro, nevieme však ako sa volal Váh v čase príchodu prvých Slovanov ani to, či meno Turcu dali Slovania alebo ich predchodcovia. Zmena D > T nie je z jazykovej stránky problém, napr. švajčiarska rieka Thur sa v 9. stor. volala Duria.
Meno Turca sa odvodzuje aj od kmeňa Teuriskov (Križko). Tauriskovia žili pôvodne v rakúskych Alpách, v priestore pohoria Taury, nem. Tauern. Oronymum Tauern má vychádzať z koreňa *taur- s pôvodným významom hora a druhotným priesmyk, priehonisko pre dobytok. Tauriskom príbuzný kmeň Teuriskov žil v čase Ptolemaia v Dácii. Boli to keltské kmene, ktoré sa niekedy spájajú s našimi Kotínmi. Aj v tomto prípade Krško (2003) pripisuje mylne túto etymológiu Ptolemaiovi, ktorý Teuriskov len spomínal vo svojom spise. Iným, nekeltským kmeňom boli Taurini, ktorí dali meno mestu Turín (tal. Torino). V staroveku sa mesto volalo Castra Taurinorum neskôr i Augusta Taurorum, Colonia Taurina atď. Možno je to náhoda, že cez Turín tečie rieka Dora Riparia (ant. Duria minor). Kmene Slovanov boli často pomenované podľa riek. Meno Taurinov sa odvodzuje buď od tura (taurus) alebo sú považovaní za vrchárov, horalov (Taurus bol častým menom vrchov).
Ďalšia etymológia (M. Bel, J. Slota) odvodzuje meno Turca od sarmatského kráľa Tura, Thudrudza, ktorý mal v tomto regióne pôsobiť. Táto a ďalšie dve etymológie: 1. podľa tvrdého riečišťa (I. Zoch) a 2. zo slovného spojenia „Tu riečka” (M. Bel) sú málo pravdepodobné. Ruské adj. туркий a тýровый znamená rýchly, náhlivý, bystrý, slovesá турить, турять a туривать sa prekladajú ako duriť, hnať. Motiváciu hydroným s koreňom tur- slovesami „duriť, hnať“ pripúšťa aj Šuľhač (Krško, 2009). Podľa neho po bulharsky турéц je bystrina, турыць znamená duriť, hnať.
Najviac našich i maďarských autorov zastáva názor, že meno Turca je odvodené od tura (Bos primigenius), psl. turъ, prípadne od slovanského boha Tura, ktorého meno súvisí s turom. Je to napr. Slota, Sasinek, Lombardini, Škultéty, Czirbusz, Hunfalvy, Borovszky, Mályusz, novšie Varsik, Ondruš a Krško. S týmto názorom súhlasil aj Šmilauer (1932). Mená riek Turija, Turiia v Rusku, na Ukrajine, v Rumunsku a na Balkáne odvodzujú od tura aj Iordan (1963) a Duridanov (1975). Opačný názor má Paliga (2006), podľa ktorého spájanie toponým s koreňom tur- so slovanským turъ je ľudovou etymológiou v slovanskej jazykovej oblasti. Mená riek a miestne názvy s koreňom tur- sú vraj paneurópske a treba ich vysvetľovať ako blízko príbuzné. Ako príklad uvádza rieku Tur a mesto Turda na rieke Tur. Mesto je podľa neho doložené v prvých storočiach n.l. ako Tyrodiza, Τουροψ a neskôr v roku 1197 ako Thorda. Uvedené príklady sa zrejme týkajú rôznych lokalít: Na rieke Tur leží mesto Turulung,zatiaľ čo mesto Turda (1197 Thorda) leží na rieke Arieşul a v staroveku sa volalo Patavissa (Potaissa). Tyrodiza je starogrécke mesto v regióne Propontis a Τουροψ je asi Τύρος (Tyros), dnes Tyre v Libanone. Takáto argumentácia nie je celkom korektná. Európu obývali v priebehu stáročí rôzne etniká hovoriace rozličnými jazykmi a koreň tur- môže mať rôzny význam i motiváciu. Rieka Tur a mesto Turdu nemusia mať rovnaké východiská. Napríklad názvy Tvrdomestice (1280 Turdomech), Tvrdošín (1265 Tordousina) a Tvrdošovce (1221 Tardoskede, 1297 Turdaskeddi) vychádzajú zo slovenského adj. tvrdý, lat. dūrus. Stredoveké maďarizované názvy s koreňom Tard-, Tord-, Turd- vychádzajú zo slovenského Tvrd-.
Odvodzovanie slovanských miestnych názvov zo slova tur (živočích) alebo Tur (osobné meno, staroslovanský boh) nemožno vykladať ako ľudovú etymológiu ani chápať ich ako paneurópske. Mená slovenským obciam a mestečkám ako je Turá (1264 Ture, 1324 Thure), Turá Lúka (1580 Thura Luka), Turany (1361 Turan, 1367 Thuran), Turany n. Ondavou (1567 Turan), Turcovce (1557 Turcoc), Turčianky (1293 Turchan), Turíčky (1327 Turch), Turie (1386 Tauricz, 1438 Twr), Turík (1278 Turapataka, 1410 Twran, 1477 Thwryk, 1808 Turo), Stará Turá (1392 Twr) a Stredné Turovce (1156 Tur, 1291 Tur, Turi) dali Slováci a určite ich neprebrali od Germánov alebo Keltov. Ak je Turiec pomenovaný po turovi, názov by mal byť slovanský. Prevzatie z gr. ταῦρος, lat. taurus, lit. taũras alebo lot. tàurs nie je reálne. Málo pravdepodobné je i prevzatie zo staroírskeho tarb alebo kymerského tarw, čo je náš tur. Jediným problémom predpokladaného slovanského hydronyma Turiec je fakt, že väčšina významných slovenských riek má predslovanské mená. V európskej hydronymii sú však aj príklady na zmenu antických názvov riek.
Inou možnosťou je keltská etymológia. Z protokeltského koreňa *tworko- „kanec, diviak” boli vytvorené slová: staroírske a gaelské torc, starobretónske torch, strednobretónske tourc´h a kymerské twrch s rovnakým významom. Podľa Matasovića (2009) je motiváciou pomenovania diviaka sloveso ryť, rýpať (rozrývanie pôdy je pre diviaky typické). Túto motiváciu potvrdzuje aj kymerské pomenovanie krta (Talpa) a jazveca (Meles) – twrch daear (daear = zem, pôda), pretože tieto živočíchy si vyhrabávajú v zemi diery a chodby. Kymerské sloveso turio znamená zahrabávať sa, ryť. Po litovsky turklỹs je medvedík (Gryllotalpa), česky krtonožka. Vo Walese je niekoľko riek pomenovaných Afon (rieka) Twrch (prítoky riek Severn, Cothi a Tawe). Pomenovanie sa vysvetľuje rozrývaním pôdy riekami počas povodní. Írske a gaelské slovo torc má význam nielen diviak ale aj lord, šľachtic, po turecky turhan je šľachtic. Je zaujímavé, že na rozhraní Turca a Hornej Nitry pôsobil vo včasnom stredoveku významný slovenský šľachtický rod Diviak.
Prehľad možných etymológií hydronyma Turiec ukazuje, že viaceré z nich sú prijateľné, resp. nedajú sa jednoznačne vylúčiť. V prípade, že meno rieky je slovanské, najskôr vychádza so slova tur.
Duridanov, I.: Die Hydronymie des Vardarsystems als Geschichstsquelle. Köln/Wien, l975.
Iordan, I.: Toponimia romînească. Bucureşti, 1963.
Krško, J.: Hydronymia povodia Turca. Banská Bystrica, 2003.
Krško, J.: Praslovanské apelatíva ako motivanty hydroným povodia Váhu. Slavica slovaca, 2009, 44 (1): 13-23.
Matasović, R.: Etymological Dictionary of Proto-Celtic. Leiden/Boston, 2009.
Paliga, S.: Etymological lexicon of the indigenous (Thracian) elements in Romanian. Bucureşti, 2006.
Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha/Bratislava, 1932.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku III. Bratislava, 1978.
pondelok 23. januára 2012
sobota 17. decembra 2011
Etymológia slova sitno a oronyma Sitno
Problematikou etymológie slova sitno i oronyma Sitno (1245 Cytun, 1290, 1332 Scyten) sa nedávno veľmi podrobne zaoberal Majtán (2001), nie je teda potrebné opakovať všetky podrobnosti uvedené vjeho príspevku. Slovník slovenského jazyka považuje slovo sitno za archaické, s významom peklo. Podľa J. Ribaya sytno je hlubina pekelná, dno pekla. Aj podľa J. Palkoviča je sitno dno pekla, podľa, M. Bella, J. Kollára a A. Kmeťa sitno a peklo znamená to isté. F. Šujanský definuje sitno ako podzemnú priepasť. Slovo sitno bolo zaznamenané v ľudovej reči i v krásnej literatúre. Majtán (2001) i viacerí zo spomínaných autorov spájajú slovo sitno s rastlinou sitina (Juncus). Zdôvodnenie je nasledovné: sitinové porasty rastú na mokrých, močaristých miestach, na trasoviskách. Od významu „trasovisko“, „priepadlisko“ (kde sa človek môže prepadnúť) nastal posun k významu „priepasť“ a „peklo“. Sitina rastie prevažne na vlhkých miestach, no nie každý vie, že na Slovensku máme aj sitinu trojzárezovú (Juncus trifidus) rastúcu nie na mokradiach ale na holiach v alpínskom a subalpínskom pásme. V súvislosti so Sitnom je paradox, že ani výborný botanik a znalec flóry Sitna – Andrej Kmeť na tomto vrchu sitinu nenašiel. Takáto motivácia je preto nedôveryhodná. Miestnych názvov s koreňom Sit-, Siet- je na Slovensku niekoľko desiatok, napr. Sítie, Sítina, Sitina, Sítenie, Sitieňa, Síteň, Sitieň, Sitienec, Sitian, Sitné, Sitno, Sitience, Sitienko, Sitník, Sitnica, Sitničky a Sitnikovec. Sem patria aj stredoslovenské názvy typu Sietie, Sieťa, Siete, Sietenec, Sietna, Sietne, Sietno a pod., s hypokorektnými dvojhláskami namiesto dlhého í. (Údaje sú z práce Majtána, 2001).
Pukanec (2005) prišiel s inou verziou etymológie oronyma Sitno. Vychádza z citátu v knihe Genesis (26, 21): „Potom vykopali inú studňu, ale aj o ňu sa hádali, a preto jej dali meno Sitna“. Autor sám komentuje svoju etymológiu: „Etymologizovanie od hebrejského Sitna, názvu biblickej studne, je podľa nás oveľa pravdepodobnejšie ako odvodzovanie od sitinového porastu, ktorý na Sitne chýba“. Autor vychádza z údajov M. Bella a A. Kmeťa o existencii studne na temene Sitna. Na Sitne (1009 m) bolo hradisko už v dobe bronzovej a obnovili ho i Slovania. Stredoveký hrad, ktorého ruiny stoja dodnes, je písomne doložený až v 16. storočí pod menom arx Szitnya. Hrad so studňou však nestojí na hlavnom vrchu ale na východnom skalnatom výbežku vo výške 920 m. Keď sa hradná studňa kopala, vrch už mal určite svoje meno. Je len ťažko uveriť, že by meno jedinej blízkovýchodnej studne (Sitná = Protivenstvo) bolo prenesené na vrch v Strednej Európe. Už M. Bell spájal slovo sitno so satanom (sitanom). Po hebrejsky je to satan, po aramejsky sitna = protivník. Mali by sme zostať na pevnej pôde a hľadať pôvod sitna i Sitna v skupine indoeurópskych jazykov.
Slovanským jazykom sú najbližšie baltské, ktoré sa často spájajú do balto-slovanskej jazykovej skupiny. Litovčina pozná slovo sietuvà s významom hlbina, hlbočina, jama, výmoľ, prepadlina i priepasť. Litovský koreň siet- nie je rozhodujúci, lebo naše sito je lit. sietas, lot. siets a slovenčina pozná i slovo sieť. Lit. sietuvà určite nesúvisí so sitinou, ktorá sa v tomto jazyku volá vikšris. Význam slov sietuvà a sitno je veľmi podobný a môžeme preto predpokladať spoločný pôvod. Možným východiskom je ie. koreň *se- s významom long = dlhý, late = neskorý. V iných jazykoch je to protogerm. *sithas = dlhý, stnord. siða, stangl. sid, sthnem. sita, lat. serus = neskorý, strÍr. sith = dlhý, protokelt. *siti-, stÍr. sith- = dĺžka. Podľa tejto etymológie apelatívum sitno nesúvisí so sitinou, ale s podzemnou jamou, prepadlinou, priepasťou, „peklom“ (lit. sietuvà). Miklosich (1862-65) má vo svojom slovníku slovo сѣтьно, žiaľ s poznámkou: sensus dubius. Majtán (2001) odvodzuje všetky miestne názvy citované vyššie od slova sitina. Pri hľadaní ich motivácie by bolo vhodné pristupovať k nim individuále, podľa miestnych pomerov. Napr. dolina Sietno pri obci Budča sa nachádza pod Čertovou skalou a s veľkou pravdepodobnosťou súvisí so slovom sitno (sietno) = peklo. Podľa tejto etymológie apelatívum sitno nesúvisí so sitinou, ale s podzemnou jamou, prepadlinou, priepasťou, „peklom“ (lit. sietuvà).
Veľmi pravdepodobná je keltská etymológia vrchu Sitno. Gaelské adj. sith znamená nadprirodzený, gaelské daoine sith a írske siothachan je angl. fairies. Anglické slovo fairy sa vykladá ako: an imaginary supernatural being with magical powers, t.j. domnelá nadprirodzená bytosť s magickou silou. An daoi je po gaelsky diabol. Po staroírsky siothán a gaelsky sìthean je hora, pahorok. Gaelské sìthean má v angličtine aj ďalší význam: a fairy hill = čarovná hora. Podľa keltskej mytológie vo vrchoch s týmto menom boli podzemné priestory, v ktorých bývali čarovné, nadprirodzené bytosti (A. Grant). Povesť o sitnianskych rytieroch v útrobách hory presne zodpovedá keltskému sìthean. Sitno bolo zrejme od staroveku považované za čarovnú horu. Na miestach s týmto menom často bývali predkeltské pohrebiská, čo je i prípad Sitna. Naviac, najstaršie zápisy Cytun, Scyten číta Majtán (2001) ako Sitieň, resp. Siteň a východne od Sitna je vrch Sitience (776 m) nazývaný aj Malé Sitno. Názov Sitno sa začal používať až v 16. storočí. Apelatívum sitno určite nesúvisí so sitinou ale s litovským sietuvà. Meno Sitna môže súvisieť s apelatívom sitno = peklo, priepasť alebo keltským sìthean = čarovná hora. Mýtus o sitnianskych rytieroch svedčí skôr o keltskom pôvode mena. Podzemné priestory pod Sitnom nie sú reálne (hlbočina, priepasť, peklo) ale ich existencia vychádza z keltskej mytológie. Slovu sìthean = čarovná hora je príbuzné dánske seid [sai´t], staronordické seiðr, litovské saitas a kymerské hud (z protokeltského koreňa *soyto-) s významom čary, čarovanie. V Írsku a Škótsku je veľký počet vrchov s menom Sìthean, resp. Sìdhean, napr. Sìthean Mòr – Veľká Čarovná hora, Sìdhean Dubh – Čierna Č. h., Sìdhean Sluaigh – Č. h. so zástupom ľudí, resp. vojakov, Sìdhean an Airgid Č. h. so striebrom, Sìthean a´choin bhain – Č. h. s bielym psom, Dun an t-Sìthean – dun = hrad, Cnoc nan Sìthean – cnoc = pahorok, atď. (Grant).
Grant A.: Gaelic place names: sìth and sìthean. alison.grant[at]scotsdictionaries.org.uk
Majtán M.: Sitno (Etzelberg) – Sitno. Slovenská reč, 2001, 66(3): 147-152.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Pukanec M.: Perún na Sitne? Kultúra slova, 2005, 39(5): 269-274.
Pukanec (2005) prišiel s inou verziou etymológie oronyma Sitno. Vychádza z citátu v knihe Genesis (26, 21): „Potom vykopali inú studňu, ale aj o ňu sa hádali, a preto jej dali meno Sitna“. Autor sám komentuje svoju etymológiu: „Etymologizovanie od hebrejského Sitna, názvu biblickej studne, je podľa nás oveľa pravdepodobnejšie ako odvodzovanie od sitinového porastu, ktorý na Sitne chýba“. Autor vychádza z údajov M. Bella a A. Kmeťa o existencii studne na temene Sitna. Na Sitne (1009 m) bolo hradisko už v dobe bronzovej a obnovili ho i Slovania. Stredoveký hrad, ktorého ruiny stoja dodnes, je písomne doložený až v 16. storočí pod menom arx Szitnya. Hrad so studňou však nestojí na hlavnom vrchu ale na východnom skalnatom výbežku vo výške 920 m. Keď sa hradná studňa kopala, vrch už mal určite svoje meno. Je len ťažko uveriť, že by meno jedinej blízkovýchodnej studne (Sitná = Protivenstvo) bolo prenesené na vrch v Strednej Európe. Už M. Bell spájal slovo sitno so satanom (sitanom). Po hebrejsky je to satan, po aramejsky sitna = protivník. Mali by sme zostať na pevnej pôde a hľadať pôvod sitna i Sitna v skupine indoeurópskych jazykov.
Slovanským jazykom sú najbližšie baltské, ktoré sa často spájajú do balto-slovanskej jazykovej skupiny. Litovčina pozná slovo sietuvà s významom hlbina, hlbočina, jama, výmoľ, prepadlina i priepasť. Litovský koreň siet- nie je rozhodujúci, lebo naše sito je lit. sietas, lot. siets a slovenčina pozná i slovo sieť. Lit. sietuvà určite nesúvisí so sitinou, ktorá sa v tomto jazyku volá vikšris. Význam slov sietuvà a sitno je veľmi podobný a môžeme preto predpokladať spoločný pôvod. Možným východiskom je ie. koreň *se- s významom long = dlhý, late = neskorý. V iných jazykoch je to protogerm. *sithas = dlhý, stnord. siða, stangl. sid, sthnem. sita, lat. serus = neskorý, strÍr. sith = dlhý, protokelt. *siti-, stÍr. sith- = dĺžka. Podľa tejto etymológie apelatívum sitno nesúvisí so sitinou, ale s podzemnou jamou, prepadlinou, priepasťou, „peklom“ (lit. sietuvà). Miklosich (1862-65) má vo svojom slovníku slovo сѣтьно, žiaľ s poznámkou: sensus dubius. Majtán (2001) odvodzuje všetky miestne názvy citované vyššie od slova sitina. Pri hľadaní ich motivácie by bolo vhodné pristupovať k nim individuále, podľa miestnych pomerov. Napr. dolina Sietno pri obci Budča sa nachádza pod Čertovou skalou a s veľkou pravdepodobnosťou súvisí so slovom sitno (sietno) = peklo. Podľa tejto etymológie apelatívum sitno nesúvisí so sitinou, ale s podzemnou jamou, prepadlinou, priepasťou, „peklom“ (lit. sietuvà).
Veľmi pravdepodobná je keltská etymológia vrchu Sitno. Gaelské adj. sith znamená nadprirodzený, gaelské daoine sith a írske siothachan je angl. fairies. Anglické slovo fairy sa vykladá ako: an imaginary supernatural being with magical powers, t.j. domnelá nadprirodzená bytosť s magickou silou. An daoi je po gaelsky diabol. Po staroírsky siothán a gaelsky sìthean je hora, pahorok. Gaelské sìthean má v angličtine aj ďalší význam: a fairy hill = čarovná hora. Podľa keltskej mytológie vo vrchoch s týmto menom boli podzemné priestory, v ktorých bývali čarovné, nadprirodzené bytosti (A. Grant). Povesť o sitnianskych rytieroch v útrobách hory presne zodpovedá keltskému sìthean. Sitno bolo zrejme od staroveku považované za čarovnú horu. Na miestach s týmto menom často bývali predkeltské pohrebiská, čo je i prípad Sitna. Naviac, najstaršie zápisy Cytun, Scyten číta Majtán (2001) ako Sitieň, resp. Siteň a východne od Sitna je vrch Sitience (776 m) nazývaný aj Malé Sitno. Názov Sitno sa začal používať až v 16. storočí. Apelatívum sitno určite nesúvisí so sitinou ale s litovským sietuvà. Meno Sitna môže súvisieť s apelatívom sitno = peklo, priepasť alebo keltským sìthean = čarovná hora. Mýtus o sitnianskych rytieroch svedčí skôr o keltskom pôvode mena. Podzemné priestory pod Sitnom nie sú reálne (hlbočina, priepasť, peklo) ale ich existencia vychádza z keltskej mytológie. Slovu sìthean = čarovná hora je príbuzné dánske seid [sai´t], staronordické seiðr, litovské saitas a kymerské hud (z protokeltského koreňa *soyto-) s významom čary, čarovanie. V Írsku a Škótsku je veľký počet vrchov s menom Sìthean, resp. Sìdhean, napr. Sìthean Mòr – Veľká Čarovná hora, Sìdhean Dubh – Čierna Č. h., Sìdhean Sluaigh – Č. h. so zástupom ľudí, resp. vojakov, Sìdhean an Airgid Č. h. so striebrom, Sìthean a´choin bhain – Č. h. s bielym psom, Dun an t-Sìthean – dun = hrad, Cnoc nan Sìthean – cnoc = pahorok, atď. (Grant).
Grant A.: Gaelic place names: sìth and sìthean. alison.grant[at]scotsdictionaries.org.uk
Majtán M.: Sitno (Etzelberg) – Sitno. Slovenská reč, 2001, 66(3): 147-152.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Pukanec M.: Perún na Sitne? Kultúra slova, 2005, 39(5): 269-274.
Pôvod hydronyma Latorica
Rieka Latorica pramení vo Východných Karpatoch na Ukrajine a meria 188 km, z toho 38 km je na Slovensku. Jej historické zápisy sú: 1214/1342 Latericia, 1263 Latorcha, 1265 Lathorcha, 1270 Loturcha, 1321 Lathurcha, 1335 Lothorcha, 1808 Latorcza (Varsik, 1990). Šmilauer (1932) uvádza, že meno je nepochybne cudzieho, predslovanského pôvodu, ktorý je podľa neho neznámy. Vo svojej knihe cituje etymológie iných autorov: 1. latinská - latus = bok, strana, pritekajúca z boku (Dongó), 2. keltská - Latara, Latera (Šachmatov), 3. slovanská - lata (Iljev), 4. germánska - lal, lhlet – Bergabhang, hluf – laufen (Czirbusz). Podľa Ondruša (1979) základ lat- mal prvotný význam studený, t.j. studená rieka. Ten istý autor v inej publikácii (Ondruš, 2000) predpokladá, že meno rieky je odvodené z praslovanského základu volt- príponou -or, t.j. z podoby Voltorica vznikla po 8. storočí forma Vlatorica a z toho Latorica. Latorica má mať rovnakú motiváciu ako česká Vltava a ruské rieky Voltica, Volotyň, Voloťma, Veleťma, Veletovka a pod. Šmilauer (1981) i Varsik (1990) o týchto etymológiách pochybujú.
V slovanských jazykoch je prípona -ica pri menách vodných tokov bežná, napr. Bystrica, Drevenica, Lukavica, Teplica, Vydrica, atď. Od Slovanov prebrali túto príponu v podobe -iţa aj Rumuni, napr. Bistriţa, Cameniţa, Delniţa, Dobriţa, Sorniţa a pod. Príponu -ica majú aj rovnomenné prítoky väčších riek, napr. Nitra – Nitrica, Orava – Oravica, Rimava – Rimavica, Úpa – Úpice a pod. To je zrejme aj prípad dvojice rumunských riek Lotru (Latron, Latris) – Latoriţa. Rieka Latoriţa s prítokmi Latoriţa de Jos a Latoriţa de Mijloc sa vlieva rieky Lotru, ktorá je prítokom rieky Olt. Do rieky Olt sa vlieva aj Lotrişorul, Lotrişor, Lotrişoara Mare (Lotriorul) a Lotrioara. Ukrajinsko-slovenská Latorica a rumunská dvojica Lotru – Latoriţa a s ich prítokmi má pravdepodobne rovnakú etymológiu.
Iordan (1963) píše, že meno rieky Lotru môže pochádzať z rumunského adj. lotru, fem. loatră, s významom rýchly, prudký. Tento význam slova je nárečový a rumunský slovník má len význam lotor, z nemeckého Lotterbube. Slovo lotru s významom rýchly, prudký nemá palalelu v iných indoeurópskych jazykoch a táto motivácia je preto neistá. Buza (2010) zaraďuje rieku Lotru k hydronymám trácko-gétsko-dáckeho pôvodu.
Jednou z možností je zvukomalebný pôvod mena rieky. Prehľad môžeme začať staroindickým rāyati = štekať. Rovnaký význam má i stsl. лаяти, rus. лáять, sln. lajati, sch. lȁjati a poľ. łajać. České láti znamená štekať i nadávať a hromžiť, láteřit znamená hromžiť, brýzgať. Aj v litovčine lóti a lotyštine riet, lãt znamená štekať. Ruské лотошить znamená 1. brblať, mrmlať, 2. tárať, trepať. Daľ (1979) pridáva ďalšie významy: plieskať, špliechať ako voda na plytčine; zurčať, žblnkotať, šumieť; vydávať ostré zvuky. Po albánsky loto znamená plakať, oplakávať, nariekať, trúchliť i kričať. deVaan spája latinské slová lāmenta, -ōrum = kvílenie, vzdychanie a lātrō, -āre = štekať. Latinské lātrō, -āre má viac významov: 1. štekať, 2. kričať, revať, 3. šumieť, 4. vrčať, škŕkať (v žalúdku). Lātrātus je 1. štekanie, 2. šum, hurhaj, škriepka. Podobne po rumunsky lătrá je štekať, vyť, lătrát je štekanie. Táto motivácia by pripadala do úvahy skôr pre horný tok Latorice v karpatských horách. Rimania v povodí Latorice nepôsobili a pravdepodobný nie je ani baltský, či slovanský pôvod mena.
Inou motiváciou môže byť blato, kal, teda kalná rieka, či rieka tečúca cez blatistý, močaristý terén. Význam blato, kal, špina majú slová: staroírske loth, gaelské làthach, latinské lutum, albáske lum. Latinské lutāre znamená pokryť blatom. Po rumunsky lut je hlina, íl, lutós je ílovitý. Po albánsky latyrë sú splašky i blato, laturi je špina, laturis ur je špinavý a laturis znamená zašpiniť. Po litovsky liūtis je lejak, liūtýnas je kaluž. Takáto motivácia by pripadala do úvahy v slovenskej časti Latorice, ktorá na Východoslovenskej nížine preteká močaristým terénom a vytvára mnohé meandre a mŕtve ramená. Galské meno Paríža je Lutetia.
Ďalšou možnosťou je staroírske slovo láthar, angl. (flat) layer = rovina. Podľa Matasovića (2009) východiskom pre toto slovo je protokeltský koreň *flátro-. Príbuzné je gael. làr, angl. floor, nem. Flur, lat. planus, angl. plain. Motiváciou by bol rovinatý terén, ktorým Latorica na slovenskom území tečie. Meno rieky však najskôr vychádza z írskeho slova latharach – angl. swamp = bažina, močiar, močarina, pretože to sú typické biotopy v dolnom toku rieky (ír. latharach = močiar je blízke stír. loth, gael. làthach, alb. latyrë = blato). K podobnému záveru prišiel už v roku 1912 Šachmatov: Im Bassin der Theiß cf. den Zufluß des Badrog Latorica mit der kelticher Ortsbenennung Latora, Latera (jetzt Lattes im Frankreich). Autor neuvádza konkrétne keltské slovo, ani motiváciu pomenovania, dajú sa len predpokladať rovnaké východiská. Šmilauer (1932) túto etymológiu neakceptoval, lebo nepredpokladal keltské hydronamá v Potisí. Rieka Laborec sa vlieva do Latorice asi 10 km pred jej sútokom s Ondavou neďaleko obce Zemplín. Archeologické nálezy z okolia Zemplína prítomnosť Keltov preukázali (Pieta, 2008). O keltskom pôvode hydronyma Latorica môže svedčiť i keltské meno Laborca (po gaelsky labhar, labharra je hlučný, šumiaci). Meno rumunskej rieky Latoriţa je zrejme odvodené od rieky Lotru pôv. Latris (podobne ako Nitra – Nitrica) a môže byť tiež keltského pôvodu (v obidvoch prípadoch ide o horské rieky a nedá sa vylúčiť ani zvukomalebný pôvod).
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка II. Москва, 1979.
Buza M.: On the origins and historical evolution of toponymy on the territory of Romania. www. rjgeo.ro/atassuri . Publikované 2010.
Iordan, I.: Toponimia romînească. Bucureţi, 1963.
Ondruš Š.: Slovenské rieky - pôvod mien. Studia Academica Slovaca. 1979, 8: 269-287.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory slov. Martin, 2000.
Pieta K.: Keltské osídlenie Slovenska. Nitra, 2008
Schachmatov A. A.: Zu den ältesten slavisch-keltischen Beziehungen. Archiv für slavische Philologie. 1912, 33: 51-99.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
de Vaan M.: Etymological Dictionary of Latin and the other Italic Languages. Leiden - Boston, 2008.
Šmilauer V.: Šimon Ondruš: Slovenské rieky - pôvod mien. Zpravodaj místopisní komise ČSAV. 1981, 22 (1-2): 151-156.
Varsik B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, 1990.
V slovanských jazykoch je prípona -ica pri menách vodných tokov bežná, napr. Bystrica, Drevenica, Lukavica, Teplica, Vydrica, atď. Od Slovanov prebrali túto príponu v podobe -iţa aj Rumuni, napr. Bistriţa, Cameniţa, Delniţa, Dobriţa, Sorniţa a pod. Príponu -ica majú aj rovnomenné prítoky väčších riek, napr. Nitra – Nitrica, Orava – Oravica, Rimava – Rimavica, Úpa – Úpice a pod. To je zrejme aj prípad dvojice rumunských riek Lotru (Latron, Latris) – Latoriţa. Rieka Latoriţa s prítokmi Latoriţa de Jos a Latoriţa de Mijloc sa vlieva rieky Lotru, ktorá je prítokom rieky Olt. Do rieky Olt sa vlieva aj Lotrişorul, Lotrişor, Lotrişoara Mare (Lotriorul) a Lotrioara. Ukrajinsko-slovenská Latorica a rumunská dvojica Lotru – Latoriţa a s ich prítokmi má pravdepodobne rovnakú etymológiu.
Iordan (1963) píše, že meno rieky Lotru môže pochádzať z rumunského adj. lotru, fem. loatră, s významom rýchly, prudký. Tento význam slova je nárečový a rumunský slovník má len význam lotor, z nemeckého Lotterbube. Slovo lotru s významom rýchly, prudký nemá palalelu v iných indoeurópskych jazykoch a táto motivácia je preto neistá. Buza (2010) zaraďuje rieku Lotru k hydronymám trácko-gétsko-dáckeho pôvodu.
Jednou z možností je zvukomalebný pôvod mena rieky. Prehľad môžeme začať staroindickým rāyati = štekať. Rovnaký význam má i stsl. лаяти, rus. лáять, sln. lajati, sch. lȁjati a poľ. łajać. České láti znamená štekať i nadávať a hromžiť, láteřit znamená hromžiť, brýzgať. Aj v litovčine lóti a lotyštine riet, lãt znamená štekať. Ruské лотошить znamená 1. brblať, mrmlať, 2. tárať, trepať. Daľ (1979) pridáva ďalšie významy: plieskať, špliechať ako voda na plytčine; zurčať, žblnkotať, šumieť; vydávať ostré zvuky. Po albánsky loto znamená plakať, oplakávať, nariekať, trúchliť i kričať. deVaan spája latinské slová lāmenta, -ōrum = kvílenie, vzdychanie a lātrō, -āre = štekať. Latinské lātrō, -āre má viac významov: 1. štekať, 2. kričať, revať, 3. šumieť, 4. vrčať, škŕkať (v žalúdku). Lātrātus je 1. štekanie, 2. šum, hurhaj, škriepka. Podobne po rumunsky lătrá je štekať, vyť, lătrát je štekanie. Táto motivácia by pripadala do úvahy skôr pre horný tok Latorice v karpatských horách. Rimania v povodí Latorice nepôsobili a pravdepodobný nie je ani baltský, či slovanský pôvod mena.
Inou motiváciou môže byť blato, kal, teda kalná rieka, či rieka tečúca cez blatistý, močaristý terén. Význam blato, kal, špina majú slová: staroírske loth, gaelské làthach, latinské lutum, albáske lum. Latinské lutāre znamená pokryť blatom. Po rumunsky lut je hlina, íl, lutós je ílovitý. Po albánsky latyrë sú splašky i blato, laturi je špina, laturis ur je špinavý a laturis znamená zašpiniť. Po litovsky liūtis je lejak, liūtýnas je kaluž. Takáto motivácia by pripadala do úvahy v slovenskej časti Latorice, ktorá na Východoslovenskej nížine preteká močaristým terénom a vytvára mnohé meandre a mŕtve ramená. Galské meno Paríža je Lutetia.
Ďalšou možnosťou je staroírske slovo láthar, angl. (flat) layer = rovina. Podľa Matasovića (2009) východiskom pre toto slovo je protokeltský koreň *flátro-. Príbuzné je gael. làr, angl. floor, nem. Flur, lat. planus, angl. plain. Motiváciou by bol rovinatý terén, ktorým Latorica na slovenskom území tečie. Meno rieky však najskôr vychádza z írskeho slova latharach – angl. swamp = bažina, močiar, močarina, pretože to sú typické biotopy v dolnom toku rieky (ír. latharach = močiar je blízke stír. loth, gael. làthach, alb. latyrë = blato). K podobnému záveru prišiel už v roku 1912 Šachmatov: Im Bassin der Theiß cf. den Zufluß des Badrog Latorica mit der kelticher Ortsbenennung Latora, Latera (jetzt Lattes im Frankreich). Autor neuvádza konkrétne keltské slovo, ani motiváciu pomenovania, dajú sa len predpokladať rovnaké východiská. Šmilauer (1932) túto etymológiu neakceptoval, lebo nepredpokladal keltské hydronamá v Potisí. Rieka Laborec sa vlieva do Latorice asi 10 km pred jej sútokom s Ondavou neďaleko obce Zemplín. Archeologické nálezy z okolia Zemplína prítomnosť Keltov preukázali (Pieta, 2008). O keltskom pôvode hydronyma Latorica môže svedčiť i keltské meno Laborca (po gaelsky labhar, labharra je hlučný, šumiaci). Meno rumunskej rieky Latoriţa je zrejme odvodené od rieky Lotru pôv. Latris (podobne ako Nitra – Nitrica) a môže byť tiež keltského pôvodu (v obidvoch prípadoch ide o horské rieky a nedá sa vylúčiť ani zvukomalebný pôvod).
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка II. Москва, 1979.
Buza M.: On the origins and historical evolution of toponymy on the territory of Romania. www. rjgeo.ro/atassuri . Publikované 2010.
Iordan, I.: Toponimia romînească. Bucureţi, 1963.
Ondruš Š.: Slovenské rieky - pôvod mien. Studia Academica Slovaca. 1979, 8: 269-287.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory slov. Martin, 2000.
Pieta K.: Keltské osídlenie Slovenska. Nitra, 2008
Schachmatov A. A.: Zu den ältesten slavisch-keltischen Beziehungen. Archiv für slavische Philologie. 1912, 33: 51-99.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
de Vaan M.: Etymological Dictionary of Latin and the other Italic Languages. Leiden - Boston, 2008.
Šmilauer V.: Šimon Ondruš: Slovenské rieky - pôvod mien. Zpravodaj místopisní komise ČSAV. 1981, 22 (1-2): 151-156.
Varsik B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, 1990.
Motivácia pomenovania jarabiny vtáčej (Sorbus aucuparia) v germánskych, keltských a slovanských jazykoch
Rebro má v germánskych a slovanských jazykoch rovnaké východiská. Predpokladá sa, že pochádza gr. ἐρέφω = pokrývať, prekrývať, ὀροφή = krov, strecha. Vo väčšine slovanských jazykov je to rebro, čes. žebro, poľ. żebro, ziobro, hluž. rjebło, dluž. rjobro i rjobło. Po nemecky je to Rippe, v stredoveku rippe, rib(b)e, rieb, ribbi, angl. rib, nór. ribbe, dán. ríbben, šv. rèvben, isl. rifbein. V slovanských jazykoch sú podľa rebra, prípadne rebríka pomenované viaceré rastliny s perovitozloženými listami. Najčastejšie je to papraď (Dryopteris): čertovo rebro, vlčie rebro, hadie rebríky, rebrínie, rebríčie, rebričina a pod., perovník (Matteuccia) je poľ. żebrówka, rebrovka (Blechnum) je čes. žebrovnice, perutník (Hottonia) je čes. žebratka, rebrica (Libanotis) je čes. žebřice, sezel (Seseli) je poľ. zebrzyca i żebrówka, myší chvost (Achillea) je po česky žebříček, stčes. řebřík, sch. rebrac, nátržník husí (Potentilla anserina) je slk. dial. rebrínie, drabinka. Vratič (Tanacetum) je rus. rjabínka, rjabišnik, díkaja rjabína, ukr. riabínnik, díka horobína.
Podobne ako uvedené rastliny aj jarabina vtáčia (Sorbus aucuparia) má perovitozložené listy pripomínajúce vtáčie pero alebo rebrá na hrudnej kostre človeka alebo iných stavovcov, prípadne krov strechy. Pomenovanie jarabiny je všeslovanské: dluž. jerébina, hluž. wjerjebina, poľ. jarząb, čes. jeřáb, dial. jahřabina, řeřáb, jerábník, sln. jerebíka, sch. jarèbika, rus. rjabína, dial. grabína, jarobína, ukr. horobína, dial. horóba, orába a vorób. Pri objasňovaní pôvodu slova jarabina, rus. rjabína je lákavé hľadať súvislosť s príd. menom jarabý, rus. rjabój, s významom strakatý, pestrý. Takejto súvislosti však niet. Východisko treba hľadať v slovách ὀροφή, rib, rebro. Motivácia pomenovania jarabiny je rovnaká ako pri jaseni (Fraxinus), ktorý má tiež perovitozložené listy.
Predpokladá sa, že keltský názov jaseňa vychádza z protokeltského koreňa *osno-. Kymersky je to onnen, onn, kornsky onnen, bretónsky unn, írsky nuin, staroírsky uinnius. Rebro sa povie po írsky asna, gaelsky aisen, starokornsky a kymersky asen. Jaseň je teda pomenovaný podľa listov, ktoré sa podobajú na rebrá. Jarabina sa v keltských jazykoch nazýva „jaseň s bobuľami (angl. berry), presnejšie s malvičkami“. Staroírsky je to cáerthenn, írsky caorthann, gaelsky caorann, mannsky keirn, kymersky cerddinen, kornsky kerdhynen, bretónsky kerzhinenn. Prvá časť týchto slov je bobuľa: stír. cáir, gael. caor, druhá časť znamená jaseň.
V germánskych jazykoch sa jarabina povie anglicky mountain ash (horský jaseň), nemecky Eberesche. Esche je jaseň a prvá časť slova Eber- zrejme súvisí s protokeltským koreňom *eburo- = tis (Taxus). Tis aj jarabina majú drobné červené plody. V týchto jazykoch sa jarabina považovala za formu jaseňa, pričom motiváciou sú nepochybne perovitozložené listy obidvoch drevín. Germánske pomenovanie jaseňa možno odvodiť z arm. oskr, korn. ascorn, bret. ascourn, kymr. asgurn, strkymr. ascurn, ascwrn, čo je kosť, pretože listy jaseňa pripomínajú rebrá, čiže kosti, kostru človeka. V starej angličtine sa jaseň (ash) volal æsc, v starej nemčine to bol asc, asca, asch i esch(e).
V keltských jazykoch a nemčine má jaseň i jarabina rovnaké meno, len jarabina je jaseň s boboľami. V angličtine je jarabina horský jaseň. Staršie je pomenovanie jaseňa, lebo má rovnakú motiváciu v baltských, germánskych, keltských i slovanských jazykoch. Meno jarabiny je mladšie a Slovania využili nové slovo rebro (z gr. ὀροφή) namiesto pôvodného keltského asen. Rovnako postupovali aj Nemci pri pomenovaní oskoruše, bot. jarabina oskorušová (Sorbus domestica). Oskoruša sa povie nemecky Sperberbaum, Speierlingsbaum, Sperbe, Spierbaum, Spierling, v stredoveku sperboum, spirboum a niekedy označuje aj jarabinu (Vogelbeerbaum). Gréckemu slovu ὀροφή vo význame krov, drevená konštrukcia krovu zodpovedá nem. Sparren, Dachsparren, Sparrenwerk, Sparrwerk, Rippenwerk, v stredoveku sparro, sparre, dán. tágspar, spǽrrevark, angl. spar, stnord. sparri, lot. spares. V tomto prípade je východiskom pre pomenovanie oskoruše, nem. Sperberbaum germánske pomenovanie krovu. Je tovnaká motivácia ako pri jarabine, lebo obidve dreviny majú perovitozložené listy. Podľa perovitozložených listov je pomenovaný aj túžobník brestolistý (Filipendula ulmaria), nem. Spierstaude, vojnovka (Polemonium), nem. Sperrkraut, Sperberkraut, Leiterblatt a tavoľníkovec jarabinolistý (Sorbaria sorbifolia), nem. Spierstrauch, rus. rjabínnik, ukr. horobínnik. Anglickému sparrow-grass (Asparagus) zodpovedá sch. rebruša a rum. dial. coasta-drácului (čertovo rebro). Zaujímavou dvojicou je šv. kärrspira a gael. lus riabhach, čo je všivec močiarny (Pedicularis palustris) s perovitými listami.
Vičenec vikolistý (Onobrychis viciaefolia) je kŕmna rastlina z čeľade vikovité (Viciaceae). Jeho francúzske pomenovanie esparcet, esparcette je zaznamenané až okolo roku 1600, no prevzali ho viaceré európske jazyky: šp. esparcet, tal. esparceta, rum. sparcétӑ, nem. Esparsette, alb. esparsetë, lot. esparsete, čes. esparseta, sparseta, šparzeta, rus. esparcét, poľ. esparzeta. Aj pôvod tohto slova treba hľadať v germ. sparre (krov), ktoré prešlo do stredovekej francúzštiny v podobe, espars, esparre s rovnakým významom. Všetky rastliny z čeľade vikovité (Viciaceae) majú perovitozložené listy. Je možné, že aj vika (Vicia) a cícer (Cicer) (ὄροβος resp. ἐρέβινϑος) sú v gréčtine pomenované podľa tvaru listov.
Podobne ako uvedené rastliny aj jarabina vtáčia (Sorbus aucuparia) má perovitozložené listy pripomínajúce vtáčie pero alebo rebrá na hrudnej kostre človeka alebo iných stavovcov, prípadne krov strechy. Pomenovanie jarabiny je všeslovanské: dluž. jerébina, hluž. wjerjebina, poľ. jarząb, čes. jeřáb, dial. jahřabina, řeřáb, jerábník, sln. jerebíka, sch. jarèbika, rus. rjabína, dial. grabína, jarobína, ukr. horobína, dial. horóba, orába a vorób. Pri objasňovaní pôvodu slova jarabina, rus. rjabína je lákavé hľadať súvislosť s príd. menom jarabý, rus. rjabój, s významom strakatý, pestrý. Takejto súvislosti však niet. Východisko treba hľadať v slovách ὀροφή, rib, rebro. Motivácia pomenovania jarabiny je rovnaká ako pri jaseni (Fraxinus), ktorý má tiež perovitozložené listy.
Predpokladá sa, že keltský názov jaseňa vychádza z protokeltského koreňa *osno-. Kymersky je to onnen, onn, kornsky onnen, bretónsky unn, írsky nuin, staroírsky uinnius. Rebro sa povie po írsky asna, gaelsky aisen, starokornsky a kymersky asen. Jaseň je teda pomenovaný podľa listov, ktoré sa podobajú na rebrá. Jarabina sa v keltských jazykoch nazýva „jaseň s bobuľami (angl. berry), presnejšie s malvičkami“. Staroírsky je to cáerthenn, írsky caorthann, gaelsky caorann, mannsky keirn, kymersky cerddinen, kornsky kerdhynen, bretónsky kerzhinenn. Prvá časť týchto slov je bobuľa: stír. cáir, gael. caor, druhá časť znamená jaseň.
V germánskych jazykoch sa jarabina povie anglicky mountain ash (horský jaseň), nemecky Eberesche. Esche je jaseň a prvá časť slova Eber- zrejme súvisí s protokeltským koreňom *eburo- = tis (Taxus). Tis aj jarabina majú drobné červené plody. V týchto jazykoch sa jarabina považovala za formu jaseňa, pričom motiváciou sú nepochybne perovitozložené listy obidvoch drevín. Germánske pomenovanie jaseňa možno odvodiť z arm. oskr, korn. ascorn, bret. ascourn, kymr. asgurn, strkymr. ascurn, ascwrn, čo je kosť, pretože listy jaseňa pripomínajú rebrá, čiže kosti, kostru človeka. V starej angličtine sa jaseň (ash) volal æsc, v starej nemčine to bol asc, asca, asch i esch(e).
V keltských jazykoch a nemčine má jaseň i jarabina rovnaké meno, len jarabina je jaseň s boboľami. V angličtine je jarabina horský jaseň. Staršie je pomenovanie jaseňa, lebo má rovnakú motiváciu v baltských, germánskych, keltských i slovanských jazykoch. Meno jarabiny je mladšie a Slovania využili nové slovo rebro (z gr. ὀροφή) namiesto pôvodného keltského asen. Rovnako postupovali aj Nemci pri pomenovaní oskoruše, bot. jarabina oskorušová (Sorbus domestica). Oskoruša sa povie nemecky Sperberbaum, Speierlingsbaum, Sperbe, Spierbaum, Spierling, v stredoveku sperboum, spirboum a niekedy označuje aj jarabinu (Vogelbeerbaum). Gréckemu slovu ὀροφή vo význame krov, drevená konštrukcia krovu zodpovedá nem. Sparren, Dachsparren, Sparrenwerk, Sparrwerk, Rippenwerk, v stredoveku sparro, sparre, dán. tágspar, spǽrrevark, angl. spar, stnord. sparri, lot. spares. V tomto prípade je východiskom pre pomenovanie oskoruše, nem. Sperberbaum germánske pomenovanie krovu. Je tovnaká motivácia ako pri jarabine, lebo obidve dreviny majú perovitozložené listy. Podľa perovitozložených listov je pomenovaný aj túžobník brestolistý (Filipendula ulmaria), nem. Spierstaude, vojnovka (Polemonium), nem. Sperrkraut, Sperberkraut, Leiterblatt a tavoľníkovec jarabinolistý (Sorbaria sorbifolia), nem. Spierstrauch, rus. rjabínnik, ukr. horobínnik. Anglickému sparrow-grass (Asparagus) zodpovedá sch. rebruša a rum. dial. coasta-drácului (čertovo rebro). Zaujímavou dvojicou je šv. kärrspira a gael. lus riabhach, čo je všivec močiarny (Pedicularis palustris) s perovitými listami.
Vičenec vikolistý (Onobrychis viciaefolia) je kŕmna rastlina z čeľade vikovité (Viciaceae). Jeho francúzske pomenovanie esparcet, esparcette je zaznamenané až okolo roku 1600, no prevzali ho viaceré európske jazyky: šp. esparcet, tal. esparceta, rum. sparcétӑ, nem. Esparsette, alb. esparsetë, lot. esparsete, čes. esparseta, sparseta, šparzeta, rus. esparcét, poľ. esparzeta. Aj pôvod tohto slova treba hľadať v germ. sparre (krov), ktoré prešlo do stredovekej francúzštiny v podobe, espars, esparre s rovnakým významom. Všetky rastliny z čeľade vikovité (Viciaceae) majú perovitozložené listy. Je možné, že aj vika (Vicia) a cícer (Cicer) (ὄροβος resp. ἐρέβινϑος) sú v gréčtine pomenované podľa tvaru listov.
nedeľa 27. novembra 2011
Pôvod hydroným Sestrč a Vedžer
Potok Sestrč je pravým prítokom Váhu v Liptovskej kotline. Popri potoku existovala aj rovnomenná osada, ktorá pred zánikom v roku 1971 mala len tri domy (Uhlár, 1990). Na vrchu Sestrč nad potokom stál v stredoveku najstarší komitátny hrad Liptova. Historické názvy sú: 1265 Sesturche, 1296, 1299 Sesterche, 1323 Zostorche, 1355 Sestereh, 1463 Sesthercz. Šmilauer (1932) podáva dva možné výklady: 1. Názov súvisí s ruskou riekou Sestra 2. Východiskom je koreň *ser-, tiecť, bežať (Rozwadowski). Sám považuje názov za neobjasnený. Podľa Stanislava (1949) primárne je meno osady, sekundárne je meno potoka. Pôvodná forma mena bola Sestrčä, v súčasnej slovenčine Sestrča. Názov osady bol utvorený z osobného mena Sestrъkъ pomocou prisvojovacej prípony -ja. Predpokladá sa spojenie Sestrъk-ja, z čoho sa vyvinula celkom pravidelne forma Sestrъča, resp. Sestrъčä. Osobné meno Sestrъkъ má súvisieť s podstatným menom sestra. Túto etymológiu akceptoval aj Uhlár (1990). Po srbochorvátsky sȅstrīć i sȅstričić je 1. synovec (sestrin syn) 2. bratranec.
Názov Sestrč má podobnú formu ako názvy Príslop, Prílesok, Prosiek, Ráztoky a predpona se- je podobná ako v českých slovách sestup, seskok, sesuv, po slovensky zostup, zoskok, zosuv (1323 Zostorche). Predpona se-/zo- vyjadruje pohyb smerom dole. Druhá časť-strč súvisí so slovesami strečkovať, dial. striekať = rýchlo bežať, sch. stŕčati, stŕkati = zbehnúť (dolu).
Potok Vedžer pramení pod hradom Zniev a po 5,2 km ústi do rieky Turiec. Jeho historické mená sú: 1736 Vadzar, Wadzar, 1892 Vädžer, 1969 Vedžer. Pri potoku vybudovali premonštrátski mnísi v 13.storočí najstarší rybník v Turci, ktorý sa tiež volá Vedžer. Krško (2003) považuje názov za nejasný a neuvádza žiadny pokus o jeho výklad. Potok s rybníkom spája asi 500 m dlhý prívodný kanál, ktorý by mohol byť kľúčom k objasneniu mena Vedžer. Historický slovník slovenského jazyka pri hesle vedený uvádza: ťahaný, riadený, usmerňovaný; ductus: wedeny, woďeny. Po srbochorvátsky vaditi je čerpať vodu, vodati je vodiť, viesť a väda i váda je náhon i hať. Meno Vedžer, Vädžer mal pôvodne len prívodný kanál, náhon, privádzač a ten sa preniesol aj na celý potok.
Historický slovník slovenského jazyka VI. Bratislava, 2005.
Krško J. Hydronymia povodia Turca. Banská Bystrica, 2003.
Stanislav J.: Niekoľko názvov zo starého Liptova. Slovenská reč, 1949, 15(3-4): 74-81.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Uhlár V.: Názvy vodných tokov v miestnych názvoch Liptova. Kultúra slova, 1990, 24(2): 49-58.
Názov Sestrč má podobnú formu ako názvy Príslop, Prílesok, Prosiek, Ráztoky a predpona se- je podobná ako v českých slovách sestup, seskok, sesuv, po slovensky zostup, zoskok, zosuv (1323 Zostorche). Predpona se-/zo- vyjadruje pohyb smerom dole. Druhá časť-strč súvisí so slovesami strečkovať, dial. striekať = rýchlo bežať, sch. stŕčati, stŕkati = zbehnúť (dolu).
Potok Vedžer pramení pod hradom Zniev a po 5,2 km ústi do rieky Turiec. Jeho historické mená sú: 1736 Vadzar, Wadzar, 1892 Vädžer, 1969 Vedžer. Pri potoku vybudovali premonštrátski mnísi v 13.storočí najstarší rybník v Turci, ktorý sa tiež volá Vedžer. Krško (2003) považuje názov za nejasný a neuvádza žiadny pokus o jeho výklad. Potok s rybníkom spája asi 500 m dlhý prívodný kanál, ktorý by mohol byť kľúčom k objasneniu mena Vedžer. Historický slovník slovenského jazyka pri hesle vedený uvádza: ťahaný, riadený, usmerňovaný; ductus: wedeny, woďeny. Po srbochorvátsky vaditi je čerpať vodu, vodati je vodiť, viesť a väda i váda je náhon i hať. Meno Vedžer, Vädžer mal pôvodne len prívodný kanál, náhon, privádzač a ten sa preniesol aj na celý potok.
Historický slovník slovenského jazyka VI. Bratislava, 2005.
Krško J. Hydronymia povodia Turca. Banská Bystrica, 2003.
Stanislav J.: Niekoľko názvov zo starého Liptova. Slovenská reč, 1949, 15(3-4): 74-81.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Uhlár V.: Názvy vodných tokov v miestnych názvoch Liptova. Kultúra slova, 1990, 24(2): 49-58.
piatok 25. novembra 2011
Etymológia hydronyma Ipeľ
Svojou dĺžkou 232 km patrí Ipeľ medzi väčšie rieky Slovenska. Jej najstaršie zápisy sú: 1135 Ipul, 1138 Ipul, Ipol, 1236 Ypul, Ipul, Ipol. Šmilauer (1932) zhrnul súdobé názory na pôvod mena Ipľa. Slovanské etymológie vychádzali zo slov Teplá, Vipely, Wipliwam – rozvodňujem sa a izpoltiť – deliť sa. Germánska etymológia vychádza zo sthn. aphol – Apfelbach. Sám autor považuje názov Ipeľ za nejasný a spolu s Melichom predpokladá jeho ilýrsky pôvod. O ilýrskom pôvode má svedčiť element -ulo-, častý v ilýrskych miestnych názvoch. Podľa Czirbusza (1910) názov Ipľa súvisí so starým nemeckým názvom tisu (Taxus): iva = Eibe, Eipel = Eifel. Novšie prišiel Ondruš (1979) s názorom, že Ipeľ má baltský pôvod: ùpė je po litovsky rieka, upẽlis riečka, to isté znamená lotyšské upe, resp upele. K tejto etymológii sa pridali Majtán a Žigo (1999). Aj Lutterer, Majtán a Šrámek (1982) píšu, že česká rieka Úpa (nem. Aupa) má pôvod baltoslovanský (možno i starší) a súvisí s lit. ùpė a lot. upe = rieka. Meno Úpa má znamenať vodný tok, prúd. Rovnaký pôvod má podľa Pospelova (Wikipedia) aj ruská rieka Упá (Upá). Podľa Šmilauera (1981) česká Úpa a ruská Упá sú podoby staroeurópske. Litovské upẽlis je tvorené deminutívnym -l-, v slovanských jazykoch neexistujúcim a nemožno z neho vychádzať. Ondruš (2000) píše, že severne od Udavy je menší ľavý prítok Laborca Vypava. Meno Vypavy má tiež súvisieť s baltským ùpė a upe. Obec Udava na Slovensku nie je (autor zrejme myslel Udavské) a na turistickej mape je v tomto priestore len potok Výrava. Rieka Vipava sa však nachádza v Slovinsku.
Pri viacerých slovenských riekach, napr. Cirocha, Galamia, Gortva, Hučava, Laborec, Revúca, Vyčoma atď. sa ukázalo, že ich meno súvisí so zvukom, zurčaním, šumemím vody. Takúto motiváciu môže mať aj Ipeľ. Podľa zvuku, hlasu sú pomenované viaceré vtáky. Pre nás je zaujímavý dudok (Upupa): arm. popop, lat. upupa, gr. ἔποψ (ἐποποῖ = krik dudka), angl. hoopoe [hu:pu:], dnem. Hupphupp, poľ. hupek a výr (Bubo): arm. bu, lat. būbō, gr. βύᾱς, poľ. puhacz i puchacz, lot. ūpis, nem. Uhu, v starej nemčine ūve, ūfe, šv. uf, stnord. ūfr. Po lotyšsky ūbele je hrdlička, ūbot znamená hrkútať. Bučiak (Botaurus), čes. bukač, ukr. бугáй sa povie rus. выпь i выпъ. Je to vták príbuzný volavke (Ardea), rus. цáпля i чáпля. Jeho hlas má podobu prump i iprump, Nemci nazývajú bučanie bučiaka Küben. Podľa Miklosicha (1862-65) выпeлица, выпица, выпъ a выпль je čajka (Larus). V starej ruštine выпeлица je sova, випль je čajka. (Determinácia vtákov v cirkevnej slovančine a starej ruštine nemusí byť presná a môže ísť aj o bučiaka. Vypelica sa v knihe Leviticus spomína medzi vtákmi, ktoré sa nemajú konzumovať: sova, pelikán, bučiak, pštros, kukučka, čajka a iné. Daľ (1978) predpokladá, že ide o kukučku). Východiskom pre posledne menované vtáky sú slovesá: stsl. въпити a възъпити = kričať, rus. вопить, sch. vàpiti = vrieskať, kvíliť a podstatné mená: strus. vъplь, rus. вопль, bul. вóпъл, = nárek, kvílenie a sch. vȁpāj = nárek. Litovské ùpas sa prekladá ako echo, vapéti je džavotať, pren. zurčať. Stsl. slovesu въпити zodpovedá po strate počiatočného „v“ slovenské úpieť, čes. úpěti a sch. upiti, s významom nariekať, kvíliť. Čeština pozná aj slovné spojenie vítr úpí. Po litovsky úbti a úbauti znamená kričať, po lotyšsky ūbot znamená hrkútať. Anglosaské slovo wōplīce znamená mournfully, with lamentation. Balto-slovanským slovesám zodpovedajú germánske, napr. gót. wopjan, anglsas. wōp, angl.whoop, stangl. wepan a angl. weep[wi:p], stnem. wuofan a stnord. ōpa s významom plakať, kričať.
Pri vtákoch ako je dudok (Upupa), výr (Bubo) a bučiak (Botaurus) sa prijíma zvukomalebný pôvod ich mien. Pri niektorých druhoch hmyzu ako napr. osa (Vespa) je etymológia nejasná a uvažuje sa o motivácii tkať, pliesť, nem. weben. Osa sa povie lat. vespa, stprus. wobse, lit.vapsvà, lot. lapsene, angl. wasp, stangl. wæfs, wæps, wæsp, nem. Wespe, stnem. wefse, wafsa, wepsia. Snáď by sme sem mohli zaradiť aj lat. apis = včela. Chrobák sa povie lot. vabole, lit. vãbalas, hmyz je lit. vabzdỹs. Naša osa má vychádzať z baltoslovanského koreňa *wops(w)a. V tomto prípade by sa dalo vychádzať zo slovies: stsl. въпити, rus. вопить, sch. vàpiti, lit. vapéti, gót. wopjan. Stnord. ōpa znamená kričať, volať, isl. óp je krik, uppþot je hluk, lomoz. Pri latinskom slovese vāpulō, -āre predpokladá de Vaan (2008) príbuznosť s gót. wopjan, pričom pôvodne malo rovnaký význam: plakať, kričať. Základný tvar mohol mať podľa neho formu *vāpelo- = kričať, kde koreň *vāp- je zvukomalebný.
Pohľad na slovnú zásobu indoeurópskych jazykov ukazuje, že mená viacerých vtákov majú zvukomalebný pôvod a vychádzajú z koreňa up-, v slovanských jazykoch aj (v)yp- a (v)ip-. Mená riek Ipeľ, Úpa, Упá a Vipava nesúvisia s menom žiadneho vtáka, no zvukomalebná motivácia je bežná aj pri menách riek. Suffix -eľ je v slovenčine bežný, napr. kvapeľ, kúpeľ, sopeľ, kašeľ, brheľ, čmeľ, čurpeľ atď. Podobné je to aj pri rieke Vipava (suffix -ava). O apelatívach: stprus. ape, lit. ùpė, lot. upe s významom rieka sa uvádza, že sú motivované slovesami tiecť, prúdiť. O ich možnom zvukomalebnom pôvode sa neuvažuje. S našou problematikou zrejme súvisí aj meno moravskej rieky Opava (1031 Vpa, 1062 Opa). Lutterer, Majtán a Šrámek (1982) píšu, že treba vychádzať zo starého indoeurópskeho slova *apa/*opa = voda, rieka. Z rovnakých slov vychádza aj Duridanov (1975) pri vysvetľovaní pôvodu hydronyma Opajska reka (*Opaja). V týchto prípadoch by sa dalo uvažovať aj o gótskom wopjan, ruskom вопить, prípadne staronordickom ōpa z významom kričať. Koreň *ap- s významom voda, rieka je známy v starých jazykoch (chetitskom, staroindickom, staroiránskom a tocharskom) a v baltských jazykoch. Popri Baltoch aj Rumuni majú slovo ápă s významom voda, potok, rieka. Niektorí autori hľadajú jazykovú príbuznosť medzi Baltmi, Dákmi a Trákmi, čím by sa dalo vysvetliť slovo ápă v rumunčine. Príkladom rumunských hydroným sú napr. Apa Neagră, Apa Pistrongaş, Apa Caldă, Apa Lină, Apele Albe, Apele Vii a iné. (Vpreklade Čierny potok, Pstruhový potok, Teplý potok atď.). Ani baltské rieky nemajú meno Upe ale napr. Šešupė, Lielupe, Ritupe. V staroslovienskom jazyku вапа je stojatá voda, stagnum. Etniká žijúce v strednej Európe posledných 2500 rokov (Kelti, Germáni, Slovania) nemajú v slovnej zásobe koreň *ap- s významom voda, rieka a kto tu žil predtým nevieme. Ak by boli mená riek Úpa, Ipeľ, Vipava a Opava predkeltské mohli by sme uvažovať o motivácii voda, rieka, v prípade že sú mladšie, je ich motivácia skôr zvukomalebná. Pre túto motiváciu hovorí veľký počet slovenských hydroným založených na zvuku vody.
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка I. Москва, 1978.
Duridanov, I.: Die Hydronymie des Vardarsystems als Geschichtsquelle. Köln - Wien, 1975.
Czirbusz G.: A kárpátok hegyeinek és folyóinak. Nagybecskerek, 1908.
Lutterer I., Majtán M., Šrámek R.: Zeměpisná jména Československa. Praha, 1982
Majtán M., Žigo P.: Hydronymia povodia Ipľa. Bratislava, 1999.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Ondruš Š.: Slovenské rieky - pôvod mien. Studia Academica Slovaca. 1979, 8: 269-287.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory slov. Martin, 2000.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Šmilauer V.: Šimon Ondruš: Slovenské rieky - pôvod mien. Zpravodaj místopisní komise ČSAV. 1981, 22 (1-2): 151-156.
de Vaan, M.: Etymological Dictionary of Latin and the other Italic Languages. Leiden - Boston, 2008.
Pri viacerých slovenských riekach, napr. Cirocha, Galamia, Gortva, Hučava, Laborec, Revúca, Vyčoma atď. sa ukázalo, že ich meno súvisí so zvukom, zurčaním, šumemím vody. Takúto motiváciu môže mať aj Ipeľ. Podľa zvuku, hlasu sú pomenované viaceré vtáky. Pre nás je zaujímavý dudok (Upupa): arm. popop, lat. upupa, gr. ἔποψ (ἐποποῖ = krik dudka), angl. hoopoe [hu:pu:], dnem. Hupphupp, poľ. hupek a výr (Bubo): arm. bu, lat. būbō, gr. βύᾱς, poľ. puhacz i puchacz, lot. ūpis, nem. Uhu, v starej nemčine ūve, ūfe, šv. uf, stnord. ūfr. Po lotyšsky ūbele je hrdlička, ūbot znamená hrkútať. Bučiak (Botaurus), čes. bukač, ukr. бугáй sa povie rus. выпь i выпъ. Je to vták príbuzný volavke (Ardea), rus. цáпля i чáпля. Jeho hlas má podobu prump i iprump, Nemci nazývajú bučanie bučiaka Küben. Podľa Miklosicha (1862-65) выпeлица, выпица, выпъ a выпль je čajka (Larus). V starej ruštine выпeлица je sova, випль je čajka. (Determinácia vtákov v cirkevnej slovančine a starej ruštine nemusí byť presná a môže ísť aj o bučiaka. Vypelica sa v knihe Leviticus spomína medzi vtákmi, ktoré sa nemajú konzumovať: sova, pelikán, bučiak, pštros, kukučka, čajka a iné. Daľ (1978) predpokladá, že ide o kukučku). Východiskom pre posledne menované vtáky sú slovesá: stsl. въпити a възъпити = kričať, rus. вопить, sch. vàpiti = vrieskať, kvíliť a podstatné mená: strus. vъplь, rus. вопль, bul. вóпъл, = nárek, kvílenie a sch. vȁpāj = nárek. Litovské ùpas sa prekladá ako echo, vapéti je džavotať, pren. zurčať. Stsl. slovesu въпити zodpovedá po strate počiatočného „v“ slovenské úpieť, čes. úpěti a sch. upiti, s významom nariekať, kvíliť. Čeština pozná aj slovné spojenie vítr úpí. Po litovsky úbti a úbauti znamená kričať, po lotyšsky ūbot znamená hrkútať. Anglosaské slovo wōplīce znamená mournfully, with lamentation. Balto-slovanským slovesám zodpovedajú germánske, napr. gót. wopjan, anglsas. wōp, angl.whoop, stangl. wepan a angl. weep[wi:p], stnem. wuofan a stnord. ōpa s významom plakať, kričať.
Pri vtákoch ako je dudok (Upupa), výr (Bubo) a bučiak (Botaurus) sa prijíma zvukomalebný pôvod ich mien. Pri niektorých druhoch hmyzu ako napr. osa (Vespa) je etymológia nejasná a uvažuje sa o motivácii tkať, pliesť, nem. weben. Osa sa povie lat. vespa, stprus. wobse, lit.vapsvà, lot. lapsene, angl. wasp, stangl. wæfs, wæps, wæsp, nem. Wespe, stnem. wefse, wafsa, wepsia. Snáď by sme sem mohli zaradiť aj lat. apis = včela. Chrobák sa povie lot. vabole, lit. vãbalas, hmyz je lit. vabzdỹs. Naša osa má vychádzať z baltoslovanského koreňa *wops(w)a. V tomto prípade by sa dalo vychádzať zo slovies: stsl. въпити, rus. вопить, sch. vàpiti, lit. vapéti, gót. wopjan. Stnord. ōpa znamená kričať, volať, isl. óp je krik, uppþot je hluk, lomoz. Pri latinskom slovese vāpulō, -āre predpokladá de Vaan (2008) príbuznosť s gót. wopjan, pričom pôvodne malo rovnaký význam: plakať, kričať. Základný tvar mohol mať podľa neho formu *vāpelo- = kričať, kde koreň *vāp- je zvukomalebný.
Pohľad na slovnú zásobu indoeurópskych jazykov ukazuje, že mená viacerých vtákov majú zvukomalebný pôvod a vychádzajú z koreňa up-, v slovanských jazykoch aj (v)yp- a (v)ip-. Mená riek Ipeľ, Úpa, Упá a Vipava nesúvisia s menom žiadneho vtáka, no zvukomalebná motivácia je bežná aj pri menách riek. Suffix -eľ je v slovenčine bežný, napr. kvapeľ, kúpeľ, sopeľ, kašeľ, brheľ, čmeľ, čurpeľ atď. Podobné je to aj pri rieke Vipava (suffix -ava). O apelatívach: stprus. ape, lit. ùpė, lot. upe s významom rieka sa uvádza, že sú motivované slovesami tiecť, prúdiť. O ich možnom zvukomalebnom pôvode sa neuvažuje. S našou problematikou zrejme súvisí aj meno moravskej rieky Opava (1031 Vpa, 1062 Opa). Lutterer, Majtán a Šrámek (1982) píšu, že treba vychádzať zo starého indoeurópskeho slova *apa/*opa = voda, rieka. Z rovnakých slov vychádza aj Duridanov (1975) pri vysvetľovaní pôvodu hydronyma Opajska reka (*Opaja). V týchto prípadoch by sa dalo uvažovať aj o gótskom wopjan, ruskom вопить, prípadne staronordickom ōpa z významom kričať. Koreň *ap- s významom voda, rieka je známy v starých jazykoch (chetitskom, staroindickom, staroiránskom a tocharskom) a v baltských jazykoch. Popri Baltoch aj Rumuni majú slovo ápă s významom voda, potok, rieka. Niektorí autori hľadajú jazykovú príbuznosť medzi Baltmi, Dákmi a Trákmi, čím by sa dalo vysvetliť slovo ápă v rumunčine. Príkladom rumunských hydroným sú napr. Apa Neagră, Apa Pistrongaş, Apa Caldă, Apa Lină, Apele Albe, Apele Vii a iné. (Vpreklade Čierny potok, Pstruhový potok, Teplý potok atď.). Ani baltské rieky nemajú meno Upe ale napr. Šešupė, Lielupe, Ritupe. V staroslovienskom jazyku вапа je stojatá voda, stagnum. Etniká žijúce v strednej Európe posledných 2500 rokov (Kelti, Germáni, Slovania) nemajú v slovnej zásobe koreň *ap- s významom voda, rieka a kto tu žil predtým nevieme. Ak by boli mená riek Úpa, Ipeľ, Vipava a Opava predkeltské mohli by sme uvažovať o motivácii voda, rieka, v prípade že sú mladšie, je ich motivácia skôr zvukomalebná. Pre túto motiváciu hovorí veľký počet slovenských hydroným založených na zvuku vody.
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка I. Москва, 1978.
Duridanov, I.: Die Hydronymie des Vardarsystems als Geschichtsquelle. Köln - Wien, 1975.
Czirbusz G.: A kárpátok hegyeinek és folyóinak. Nagybecskerek, 1908.
Lutterer I., Majtán M., Šrámek R.: Zeměpisná jména Československa. Praha, 1982
Majtán M., Žigo P.: Hydronymia povodia Ipľa. Bratislava, 1999.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Ondruš Š.: Slovenské rieky - pôvod mien. Studia Academica Slovaca. 1979, 8: 269-287.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory slov. Martin, 2000.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Šmilauer V.: Šimon Ondruš: Slovenské rieky - pôvod mien. Zpravodaj místopisní komise ČSAV. 1981, 22 (1-2): 151-156.
de Vaan, M.: Etymological Dictionary of Latin and the other Italic Languages. Leiden - Boston, 2008.
štvrtok 27. októbra 2011
Motivácia pomenovania jaseňa (Fraxinus) v baltských, germánskych, keltských a slovanských jazykoch
Pomenovanie jaseňa (Fraxinus) v baltských, germánskych, keltských a slovanských jazykoch je blízko príbuzné a evidentne má rovnaké východiská. Etymologické slovníky zhodne uvádzajú, že motivácia tohto pomenovania je neznáma. Pre jaseň sú charakteristické perovitozložené listy pripomínajúce hrudný skelet človeka i ostatných stavovcov, teda rebrá a kosti. Podobnosť listov jaseňa a rebier (kostí) je motiváciou pre pomenovanie stromu v týchto jazykoch.
Jaseň sa povie po dánsky, nórsky i švédsky ask, po islandsky askur a staronordicky askr. Po anglicky je to ash, holandsky es a nemecky Esche. V starej angličtine to bol æsc, holandčine esce a nemčine asc, asca, asch i esch(e). Ako protogermánske východisko sa uvádza *askaz, prípadne *askiz. Germánske pomenovanie jaseňa možno odvodiť z arm. oskr, korn. ascorn, bret. ascourn, kymr. asgurn, strkymr. ascurn, ascwrn či lit. ãšaka, čo je kosť, pretože listy jaseňa pripomínajú rebrá, čiže kosti, kostru človeka, prípadne iných stavovcov. Podľa škandinávskych legiend prvý muž menom Askr bol stvorený z jaseňa (stnord. askr). Ak pomenovanie jaseňa je odvodené zo slova kosť, potom Askr pochádza z kosti, rebra (list jaseňa), čo je v zhode s biblickým pôvodom prvej ženy. V srbochorvátskom jazyku slovné spojenie kost od kosti znamená vlastné deti.
Predpokladá sa, že keltský názov jaseňa vychádza z protokeltského koreňa *osno- (Matasović 2009). Kymersky je to onnen, onn, kornsky onnen, bretónsky unn, írsky nuin, staroírsky uinnius. Rebro sa povie po írsky asna, gaelsky aisen, starokornsky a kymersky asen. Kosť sa povie chet. haštāi, skt. ásthi-, lat. os, gr. ὀστέον, alb. ashtë. Základ os = kosť, prípadne keltské asna, asen, aisen = rebro je aj v baltských a slovanských jazykoch. Jaseň sa povie lot. osis, lit. úosis, stprus. woasis, slk. jaseň, čes. jasan, poľ. jasion i jasień, sln. jêsen, sch. jȁsēn, bul. jásen, dial. ósen, ósъn, mac. jasen, ukr. jásen i jáseň, rus. jáseň, psl. *asenь, *asenъ.
Väčšina etymologických slovníkov uvádza pri hesle jaseň ako príbuzné aj gr. ὀξύα (oxya) a alb. ah, čo je buk (Fagus). Z vecnej stránky sem tieto slová nepatria, lebo buk má len jednoduché listy. Zaujímavé sú aj albánske slová vosë, voësë, vojsë (varianty vadhë, z gr. ὄα) čo je nárečové pomenovanie oskoruše (Sorbus domestica). Oskoruša má podobne ako jaseň perovitozložené listy. V tejto súvislosti treba spomenúť aj samotné slovanské slovo oskoruša, pri ktorom by sme mohli hľadať súvislosť s arm. oskr, dial. oskor, prípadne s korn. ascorn a bret. ascourn. Oskoruša sa pôvodne volala skoruša, ako o tom svedčia rumunské slová scorușa a scoruș, prebraté od Slovanov. Po grécky sa oskoruša povie ὄα, ὄη, οἵη, ὠϊά, ὠά, pričom slovo ᾤα, ὤα, ὄα má aj význam ovčia koža. Kritsch (1822) má pod heslom ὄα významy: 1. pellis ovilla, 2. sorbus, arbor, 3. sorbus, fructas. Slovania v 6. storočí kalkovali význam ovčia koža (skora) a s strom nazvali skoruša.
Jaseň sa nazýva aj axis mundi (os sveta), pretože spája všetky tri sféry bytia: nebesá, zem a podsvetie. Je aj symbolom znovuzrodenia a regenerácie. Tvar listov jaseňa nám ponúka nasledovné vysvetlenie slovného spojenia "axis mundi": Počas zimy je strom bez života a prebúdza až na jar, v čase rašenie listov. Rozvinuté perovitozložené listy pripomínajú perie, strom sa "operí" a tým získava ako vták spojenie s nebesami. Na jeseň, v čase prvých mrazov listy z jaseňa hromadne opadávajú a pripomínajú kostry spájané s podsvetím. Popadané listy sa pôsobením zimných mrazov premenia na "popol" (angl. ash). Tento proces sa každoročne opakuje a pripomína známy cyklus vtáka fénixa.
Kritsch V. A.: Lexicon manuale graeco-latinum. Vienna, 1822.
Matasović R.: Etymological dictionary of Proto-Celtic. Leiden/Boston, 2009.
Jaseň sa povie po dánsky, nórsky i švédsky ask, po islandsky askur a staronordicky askr. Po anglicky je to ash, holandsky es a nemecky Esche. V starej angličtine to bol æsc, holandčine esce a nemčine asc, asca, asch i esch(e). Ako protogermánske východisko sa uvádza *askaz, prípadne *askiz. Germánske pomenovanie jaseňa možno odvodiť z arm. oskr, korn. ascorn, bret. ascourn, kymr. asgurn, strkymr. ascurn, ascwrn či lit. ãšaka, čo je kosť, pretože listy jaseňa pripomínajú rebrá, čiže kosti, kostru človeka, prípadne iných stavovcov. Podľa škandinávskych legiend prvý muž menom Askr bol stvorený z jaseňa (stnord. askr). Ak pomenovanie jaseňa je odvodené zo slova kosť, potom Askr pochádza z kosti, rebra (list jaseňa), čo je v zhode s biblickým pôvodom prvej ženy. V srbochorvátskom jazyku slovné spojenie kost od kosti znamená vlastné deti.
Predpokladá sa, že keltský názov jaseňa vychádza z protokeltského koreňa *osno- (Matasović 2009). Kymersky je to onnen, onn, kornsky onnen, bretónsky unn, írsky nuin, staroírsky uinnius. Rebro sa povie po írsky asna, gaelsky aisen, starokornsky a kymersky asen. Kosť sa povie chet. haštāi, skt. ásthi-, lat. os, gr. ὀστέον, alb. ashtë. Základ os = kosť, prípadne keltské asna, asen, aisen = rebro je aj v baltských a slovanských jazykoch. Jaseň sa povie lot. osis, lit. úosis, stprus. woasis, slk. jaseň, čes. jasan, poľ. jasion i jasień, sln. jêsen, sch. jȁsēn, bul. jásen, dial. ósen, ósъn, mac. jasen, ukr. jásen i jáseň, rus. jáseň, psl. *asenь, *asenъ.
Väčšina etymologických slovníkov uvádza pri hesle jaseň ako príbuzné aj gr. ὀξύα (oxya) a alb. ah, čo je buk (Fagus). Z vecnej stránky sem tieto slová nepatria, lebo buk má len jednoduché listy. Zaujímavé sú aj albánske slová vosë, voësë, vojsë (varianty vadhë, z gr. ὄα) čo je nárečové pomenovanie oskoruše (Sorbus domestica). Oskoruša má podobne ako jaseň perovitozložené listy. V tejto súvislosti treba spomenúť aj samotné slovanské slovo oskoruša, pri ktorom by sme mohli hľadať súvislosť s arm. oskr, dial. oskor, prípadne s korn. ascorn a bret. ascourn. Oskoruša sa pôvodne volala skoruša, ako o tom svedčia rumunské slová scorușa a scoruș, prebraté od Slovanov. Po grécky sa oskoruša povie ὄα, ὄη, οἵη, ὠϊά, ὠά, pričom slovo ᾤα, ὤα, ὄα má aj význam ovčia koža. Kritsch (1822) má pod heslom ὄα významy: 1. pellis ovilla, 2. sorbus, arbor, 3. sorbus, fructas. Slovania v 6. storočí kalkovali význam ovčia koža (skora) a s strom nazvali skoruša.
Jaseň sa nazýva aj axis mundi (os sveta), pretože spája všetky tri sféry bytia: nebesá, zem a podsvetie. Je aj symbolom znovuzrodenia a regenerácie. Tvar listov jaseňa nám ponúka nasledovné vysvetlenie slovného spojenia "axis mundi": Počas zimy je strom bez života a prebúdza až na jar, v čase rašenie listov. Rozvinuté perovitozložené listy pripomínajú perie, strom sa "operí" a tým získava ako vták spojenie s nebesami. Na jeseň, v čase prvých mrazov listy z jaseňa hromadne opadávajú a pripomínajú kostry spájané s podsvetím. Popadané listy sa pôsobením zimných mrazov premenia na "popol" (angl. ash). Tento proces sa každoročne opakuje a pripomína známy cyklus vtáka fénixa.
Kritsch V. A.: Lexicon manuale graeco-latinum. Vienna, 1822.
Matasović R.: Etymological dictionary of Proto-Celtic. Leiden/Boston, 2009.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)