Majtán (2000) v monografii Vrútok píše, že pisár v roku 1363 dal maďarskú podobu názvu Malý závoz, ktorý dnes nedokážeme presne lokalizovať. Stredoveký zápis mal podobu Kuuzauoz, čo autor interpretuje ako Kis závoz (maď. kis = malý). Stredoveké kuu sa v súčasnej maďarčine zapisuje ako kö, čo je kameň, skala. Kuuzauoz (Kamenný závoz) by sme pri takejto interpretácii mohli stotožniť s Kamennou dolinou v Malej Fatre, ktorá leží západne od Vrútok.
Základné etymologické príručky (Machek, 1971, Lutterer, Majtán, Šrámek, 1982) predpokladajú, že apelatívum grúň a miestny názov Grúň pochádzajú z rumunského slova gruiu, ktoré asi súvisí s latinským grunium = svinský rypák. Slovo grúň a názov Grúň sa dajú vysvetliť aj jasnejšie a zrozumiteľnejšie. Rumunské slovo grui znamená vrch, kopec i pahorok. V jednej časti Rumunska majú vrchy pomenovanie Grui(ul), v inej časti, napr. v Banáte je to Gruń (Iordan, 1963). Na Slovensko prenikla prostredníctvom Valachov podoba gruń, v slovenskom jazyku grúň a v miestnych názvoch Grúň. Na tradične uvádzaný svinský rypák treba zabudnúť.
Múrok (5,2 km) je pravý prítok Muráňa, pričom toto meno bolo zaznačené až v druhej polovici 20. storočia (Sičáková, 1996). Podľa autorky je meno odvodené od apelatívu múr, suf. -ok (malý Muráň). Južne od ústia do Muráňa je hrebeň s vrchmi Muteň (466 m.) a Prihradzianska Hradná (407,6 m.). V strede medzi nimi nad obcou Šivetice bol v stredoveku hrádok, z ktorého sa zachoval len malý múrik. Podľa neho sa vrch volá Múrik (496 m.) a najskôr podľa neho dostal meno i potok Múrok. V roku 1868 sa Múrok volal Kemiensky potok (po jazykovej úprave Kamenský potok). Autorka odvodzuje meno potoka od apelatívu kameň (dial. kemeň): tok s kamenistým dnom. Približne v polovici toku je chotárny názov Kameniansky chodník, zrejme podľa starej cesty z Jelšavy do Kamenian cez Nandraž. Kemiensky potok teda dostal svoje meno podľa cesty vedľa potoka, ktorou sa chodilo do Kamenian.
Šmilauer (1932, p. 90) cituje z listiny z roku 1364 údaj ad fontem Wralis, čo je prameň medzi vrchmi Strážov a Sokolie v Strážovských vrchoch. Presné znenie a etymológia miestneho názvu fons Wralis (Wral) sú podľa neho neznáme. Na turistickej mape sa v tejto oblasti nachádza vodopád a dva pramene. Názov Wralis (Wral) sa dá interpretovať ako vriedlo, dial. vrielo, sln. vrélo, sch.vrȅlo, čo je slovanský ekvivalent latinského fons.
Klokočový potok sa nachádzal v povodí Nitry a podľa Hladkého (2004) je jeho názov motivovaný zvukom vody a súvisí so slovesom klokotať. Meno potoka je skôr odvodený od dreviny klokoč (Staphylea) pomenovanej podľa klokotavého zvuku jeho suchých plodov. Podľa klokoča je pomenovaná obec Klokočov, nitrianske sídlisko Klokočina i vrchy Klokoč, Klokočina a Klokočiny. Klokočské potoky sú v povodí Hrona až štyri. Ich meno súvisí primárne s klokočom (Krško, 2008). Potok Klokoč v povodí Vyčomy sa spomína aj v listine z roku 1324 (Lukačka, 1993).
Pôvod názvu obce Klátova Nová Ves sa najnovšie pokúsil objasniť Krajčovič (2010). Vychádza z adj. klátový t.j. niečo urobené z klátov, pevný plot, stavba, zátarasa a pod. Klátova Nová Ves je pomenovaná podľa pevného plota z klátov okolo mýtnej stanice alebo okolo kláštora s pozemkom neďaleko obce. Najnovšie sa stanovila forma menného adjektíva Klátova, zrejme vzhľadom na to, že adj. klátový v súčasných slovníkoch slovenského jazyka sa neuvádza alebo v domienke, že prívlastok bol utvorený od priezviska či prímena Klát. Lukačka (1993) v monografii obce píše, že potomkovia Ondreja z rodu Diviackovcov (Mikuláš, Martin, Ondrej II, Ján a Štefan), ktorým obec v stredoveku patrila sa vyznačovali vysokou , mohutnou postavou, a preto im prischla prezývka Klát (maď. Tökes). Z pôvodnej Novej Vsi sa tak stala Klátova Nová Ves, podobne ako zo susednej Hornej Novej Vsi Janova Ves. Spomínaná mýtna stanica v skutočnosti stála v Mýtnej Novej Vsi a najbližší kláštor bol až v Klíži.
Hladký, J.: Hydronymia povodia Nitry. Trnava, 2004.
Iordan, I.: Toponimia romîneascӑ. Bucureşti, 1963.
Krajčovič, R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladom názvov obcí a miest (21). Kultúra slova 2010, 44: 146-153.
Krško, J.: Hydronymia povodia Hrona. Banská Bystrica, 2008.
Lukačka, J.: Klátova Nová Ves 1293-1993. Klátova Nová Ves, 1993.
Lutterer, I., Majtán, M., Šrámek, R.: Zeměpisná jména Československa. Praha, 1982.
Machek, V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Majtán, M.: Pôvodné názvy Vrútok a ich chotára. In: Vrútky 1255-2000. Vrútky, 2000. Sičáková, Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov, 1966.
Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára