Kútnik Šmálov (2005) vo svojej práci uvádza, že benediktíni z kláštora sv.Hypolita pod nitrianskym Zoborom šírili kresťanstvo po celom Slovensku, pričom meno svojho patróna (Ipolt, Ipol, Polt, Poli, Pol) preniesli aj na niektoré osady, vrchy a vodné toky. Podľa sv.Hypolita mal byť pomenovaný vrch Veľký Ipolt (dnes Veľký bok), potok Ipoltica, osada Ipolt (dnes Čierny Váh) i Kráľova hoľa (Polta). Najstarší zápis sa vzťahuje na Kráľovu hoľu, ktorá mala v roku 1260 dve mená: Polta alio nomine (ináč) Golicha. Staroslovienske polъ i golъ a ruské pólyj i gólyj znamenajú to isté: nahý, holý. Názov Polta teda nesúvisí so sv.Hypolitom ale znamená horskú poľanu. Zmenu Polta > Ipolt urobili nemeckí kolonisti a názvy Veľký Ipolt, Ipoltica a Ipolt s menom Hypolit súvisia len druhotne a to nedopatrením. Rovnaké je to aj v prípade mesta Poltár a riečky Poltarica. Ich mená súvisia s lesom Polta (1246) a adj. polъ „holý“. Tretím prípadom má byť potok Polerieka a vrch Polík v hornom Turci. Aj tieto mená sú odvodené z adj. polъ a nesúvisia so sv.Hypolitom.
Ako štvrtý príklad uvádza Kútnik Šmálov (2005) niekoľko miestnych názvov v Gemeri. Autor píše, že v Rimavských Janovciach sa pravdepodobne nachádzal benediktínsky kláštor. Východne od Rim. Janoviec v katastri obce Sútor je vrch Ipeľník (305 m), pôvodne Ipolnok. Na východ od Ipeľníka sú Radnovce a v ich katastri bol les, potok a samota Ipolnok. Chotárny názov Ipeľník (pole) je aj v obci Vieska nad Blhom ležiacej asi 1 km severne od Radnoviec. Samota Ipolnok bola aj v neďalekej Chanave. Kláštor v Rim. Janovciach i Chanave (ich benediktínsky pôvod je neistý) má podporiť názor, že miestne názvy Ipolnok sú visia so sv.Hypolitom. Už J. Melich názov Ipolnok vysvetľoval slovenskou slovotvornou zdrobňujúcou príponou -ník, teda malý Ipol (Ipeľ).
Potok Ipeľník sa dnes volá Radnovský potok. Sičáková (1996) uvádza nasledovné historické mená potoka: 1384 Ipolnok pataka, 1550-60 Az Ipolnokba, 1623 Ipolnok pataka, 1648 Iponok patakja, 1771 Ipolnokban, 1815 Ipolnok pataka, 1852 Kis Ipónok. Autorka pôvod názvu Ipolnok nerieši, pripomína len, že je rovnaký ako pri potoku Ipoltica. Východiská pri riešení tohto problému sú dve: 1. Názov Ipeľník – Ipolnok je odvodený od rieky Ipeľ, maď. Ipoly, je to teda malý Ipeľ „Iplík“. Kútnik Šmálov (2005) odvodzuje aj meno Ipľa od mena sv.Hypolita. Odvoláva sa na ojedinelý zápis Ipultu, Ipulthu z roku 1298. Všeobecne sa uznáva, že meno Ipľa je predslovanské. Sú známe dvojice vodných tokov ako je Nitra – Nitrica, Rimava – Rimavica, Orava – Oravica, Hron – Hronec – Hronček, Turiec – Turček, Východný Turiec – Turčok, Zolná – Zolnica, no v našom prípade Ipeľník je v povodí Slanej a nie Ipľa. Miestny názov Ipolnok v chotári Chanavy nie je odvodený od rieky Ipeľ – Ipoly.
2. Názov Ipeľník – Ipolnok má potok, vrch, samota, les, pole a môže súvisieť priamo s menom Hypolit. Hypolit má v maďarčine mužskú podobu Ipoly a Ipolnok a ženskú Ipolta a Ipolyka. V roku 1323 sa spomína meno Ipoľ (Ipolit) v Turci v súvislosti s obcou Sebeslavce (Šikura, 1944). Miestne názvy Ipolnok sú najskôr odvodené z maďarskej podoby osobného mena Hypolit a ich pôvodcami nie sú nutne benediktíni a nemusia teda súvisieť so sv.Hypolitom. Malohont vlastnili vo včasnom stredoveku Hontovci, ku ktorým patril v 13. storočí aj veľmož Hypolit. Historické záznamy potoka hovoria len o názve Ipolnok, je preto možné, že názov Ipeľník vznikol až druhotne ako preklad z maďarčiny. Názov Ipeľník je opodstatnený len ak by bol odvodený od rieky Ipeľ.
Stanislav (2004) uvádza dolinu Ipónok pri Radnovciach, ktorá zjavne súvisí s potokom Ipolnok. Názov je podľa neho nejasný a znamená asi *Japovník, k jap-ný. Patrí k slovesu apati, apajǫ „pozorovať, počúvať“, stčes. japati, jápati. Názov môže patriť do systému názvov, ktorými sa označujú strážne body na starých strážnych líniách. Táto etymológia neobstojí lebo Ipónok je len skomolený názov pre Ipolnok. V tejto súvislosti je zaujímavý miestny názov Japeň vo Veľkej Fatre, časť Bralná Fatra. Hrebeň Japeň leží západne od Starých Hôr a severne od Harmanca. Na juhu hrebeňa je Zadný Japeň (1064 m), na severe Predný Japeň, resp. Japeň (1154 m). Povedľa hrebeňa vedú cesty z Banskej Bystrice na horské prechody Donovaly a Šturec, dalo by sa preto uvažovať o motivácii stčes. slovesom japati, jápati „pozorovať, hľadať, počúvať“. V iných jazykoch majú však príbuzné slovesá skôr význam zízať, hlúpo hľadieť. Sloveso japati je asi príbuzné so sch. zapážati „pozorovať, všímať si“ a zȁptija = zàpčija „strážnik“. Iný význam má sch. jápiti „zívať, doširoka sa otvárať“ a čes. japati „chápať“. Prídavné meno japný znamená v češtine vtipný, obratný i pohotový, opakom je nejapný. Po poľsky japa sú ústa, sch. jȁpa je otec. Sch. jȁpād i zȁpād je slk. zápač „zatienená, severná strana“. Slovo zápač sa na Slovensku niekoľkokrát použilo ako chotárny názov. Ruské, cirkevnoslovanské apъ znamenalo farbu a povapiti „vápniť, bieliť“. Ruské vápa, vap je farba, strus. vapъ je farba, vapьno je vápno. Naše vápno sa po slovinsky povie apno. Podľa Skoka (1971) v- v slove vápno bolo chápané ako protéza a lokálne nahradené písmenom j-. V srbskom a chorvátskom jazyku sú slová vápno i jápno, jápnen je vápenný, jàpnenica je vápenka. Meno vrchu Japeň môže súvisieť s jeho vápencovým podkladom a so slovami vápno – jápno. Južne od Dolného Harmanca je vrch Vápenica (1022 m), severne od Starých Hôr je vrch Zadná Vápená (934 m) a dolina Veľká Vápenná. Na Slovensku sú zo slova vápno, resp. vápenec odvodené mená vrchov Vápeč, Vápenec, Vápenica, Vápenná, Vápnik, Vápno a iné. Treba si však uvedomiť rozdiel medzi vápnom a vápencom ako surovinou na výrobu vápna. Poľské priezviská Jopoł, Japola, Japowicz, Japał, Japiński sa odvodzujú zo slov japa „ústa, huba“ alebo gapa „hlupák“. Slovinské priezvisko Japelj má nejasnú etymológiu, no zrejme tiež súvisí s ústami a ich pohybmi.
Ako sa ukazuje, slovanských východísk oronyma Japeň je niekoľko, no ťažko rozhodnúť, ktoré je reálne. Slová jȁpād a jápno poznajú len južní Slovania a bolo by treba objasniť ako sa dostali na Slovensko. Priestor nad B. Bystricou bol oddávna známy ťažbou medi, ktorú tu od stredoveku ťažili najmä nemeckí kolonisti. Pôvod oronyma Japeň môže byť preto aj germánsky. Nemecké japsen i jappen, holandské gijpen, nórske gjespe, švédske gäspa, anglické gasp a anglosaské gipian znamená lapať (dych), dychčať, dýchať s otvorenými ústami. Sloveso gaffen, v starej dolnej nemčine gapen znamená zízať, zvedavo, hlúpo sa pozerať na niečo (zrejme s otvorenými ústami). Slovesám jappen a gaffen má blízko sloveso gähnen „zívať“ (Kluge, 2002). Zívať sa povie nórsky gjespe, islandsky geispa, holandsky gapen. Meno vrchu Japeň by mohlo byť motivované tým, že pri výstupe na vrchol sa zadychčíme, lapáme dych.
Objasnenie etymológie českých slov japati (Machek, 1971) a nejapný (Rejzek, 2001) je problematické. Prvý autor ho spája s gréckym ἐξαπίνης „predčasná (náhla) jar“, druhý s latinským in-opīnātus „netušený, nečakaný“ a opīnārī „nazdávať sa“. Problémové je aj samotné slovo nejapný. České slovníky uvádzajú pri slove nejapný význam 1. silně nevhodný, pošetilý, nerozumný, 2. nechápavý, nedovtipný, těžkopádný, pri slove japný význam vtipný, obratný, pohotový. Slovo nejapný spopularizoval vták dront nelietavý alebo maurícijský (Didus ineptus, Linnaues), ktorému dal Presl meno blboun nejapný. Meno Didus vychádza zo staroportugalského duodou „hlupák“ a ineptus v latinčine znamená neschopný, nespôsobilý, hlúpy. Dront nelietal a pred človekom neutekal, preto si vyslúžil meno hlúpy. Český zápor ne-(japný) sa rovná latinskému in-(eptus = aptus). Problém je v tom, že samotné adj. japný by malo znamenať hlúpy, porov. poľ. gap(i)owaty „nahlúply, tupý“, nem. Gaffer, poľ. gap „hlúpo, zvedavo hľadiaci, nečinne sa prizerajúci“, gaffen „hlúpo sa pozerať na niečo“. Ne-japný je vlastne ne-hlúpy. Slovo japati je v starej češtine doložené slovným spojením japaj nebesa a vykladá sa ako pozorovati, hledati, poslouchati. Slovu japati by mohlo zodpovedaťsthnem. geffida „1. pozorovanie, 2. pren. rozjímanie“, ale i poľ. gapić się „zízať, čes. zevlovat, čumět“, sch. jápiti „zívať, široko sa otvárať“, lit. žiopsóti „zívať, zízať, stáť s otvorenými ústami“, angl. gape „hlúpo zízať“, nem. gaffen „hlúpo sa pozerať“ a stír. hāphikā „zívať“. Pri českých slovách japati a nejapný možno teda nájsť širšie indoeurópske súvislosti. Motiváciou pre vznik uvedených slovies je pohyb úst: zívanie, zízanie, hlúpe pozeranie (s otvorenými ústami), škľabenie sa, lapanie po dychu, papuľovanie.
Zo Slovníka slovenských nárečí by sme do tejto skupiny mohli zaradiť slová: géple „ústa, papuľa“, gépľovať „odvrávať, papuľovať“, gápľoš „táravý, papuľnatý človek“, gápľať i gápliť „tárať“ a asi aj gápa „mladšia, namyslená žena, fiflena“. Kálal (1924) má gáple pl. „otvor, pery“ a slovné spojenie: má hodné (veľké) gáple „mnoho jí“. Najbližšie k týmto slovám má poľ. japa „huba, ústa“. Staronordické geipa znamená rozprávať sa, doslova nechať ústa bežať alebo „pustiť si ústa na špacírku“. Vysvetliť pôvod oronyma Japeň zo slovnej zásoby slovenčiny je prakticky nemožné, preto bolo potrebné širšie indoeurópske porovnávanie. Väčšina slov s koreňom jap-, gap- sa spája s otvorenými ústami, ktoré môžu byť ďalšou motiváciou pomenovania vrchu. Pod vrcholom je medzi hrebeňmi menšia kotlina, ktorá sa tiež volá Japeň a môže pripomínať doširoka otvorené, zívajúce ústa.
Kálal M.: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica, 1924.
Kluge F.: Etymologisches Wörterbuch der deutschen Sprache. Berlin - New York, 2002.
Kútnik Šmálov J.: Kresťanský stredovek Slovenska. Bratislava, 2005.
Machek V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971. Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice, 2001.
Sičáková Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov, 1996.
Skok P.: Etimologijski rječnik hrvatskoga ili srpskoga jezyka. Zagreb, 1971.
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.
Šikura J.Š.: Miestopisné dejiny Turca. Bratislava, 1944.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára