Meno obciam, regiónom i etnikám často dávajú ich susedia. Motivácie sú rôzne a jednou z nich môže byť i používanie určitého slova, charakteristického pre danú populáciu. V Tekove na juhozápadnom Slovensku je skupina jedenástich obcí, ktorým ich susedia dali meno Čilejkári. Čilejkári majú charakteristické nárečie, zvyky i kroje. Meno dostali pre používanie slov čil, čilej i čilek namiesto spisovného teraz. Na východe Slovenska žijú Sotáci, hovoriaci sotáckym nárečím. Pomenovanie dostali na základe používania zámena so namiesto východoslovenského co a stredoslovenského čo. V okolí trojhraničia Slovenska, Poľska a Ukrajiny žijú Lemkovia, ktorí používajú časticu lem namiesto len. Na Dolnej zemi žijú Trpáci, maď. Tirpáci, ktorí dostali svoju prezývku podľa toho, že príslovkové určenie teraz vyslovovali v nárečovej podobe „trpou“. Podľa používania charakteristických slov dostali svoje pomenovanie Čakavci, Kajkavci a Štokavci na Balkáne.
Rejzek (2001) vo svojom etymologickom slovníku píše, že etnonymum Čech označovalo pôvodne len jeden kmeň žijúci v centre dnešných Čiech. Na objasnenie tohto etnonyma bolo navrhnutých niekoľko etymológií, no žiadna z nich nie je všeobecne prijímaná. Za najprijateľnejší považuje autor výklad zo základu *čel-, ktorý je v slovách človek a čeľaď. Príslušníci rôznych kmeňov sami seba často nazývajú „ľudia“, napríklad Deutch. Inou možnosťou je odvodenie od slovesa *čechati, *česati „česat, drhnout i bít“. Čech by v tomto prípade bol bojovník.
Český jazykový atlas (II. diel) z roku 1997 sa na stranách 72-74 zaoberá geografickým rozšírením slovies česat, obírat a trhat vo význame zberať ovocie zo stromu. Sloveso obírat je rozšírené vo východnej Morave pozdĺž hranice so Slovenskom a je pokračovaním slovenského oberať. Vo zvyšnej časti Moravy a v juhovýchodnej časti Čiech dominuje sloveso trhat. V severozápadných Čechách, vrátane širšieho okolia Prahy sa pre zber ovocia najčastejšie používa sloveso česat. Na základe podobnosti rozšírenia slovesa česať pre zber ovocia a areálu pôvodného kmeňa Čechov by sa dalo uvažovať o tom, že susedné kmene pomenovali Čechov podľa svojského pomenovania zberu ovocia. Takýto spôsob je známy zo Slovenska, napr. Čilejkári, Sotáci či Lemkovia. Otázkou však je, či takéto pomenovanie kmeňov sa uplatňovalo aj na konci prvého milénia. Aj dnešné rozšírenie slovesa česať je rozsiahlejšie ako pôvodný areál kmeňa Čechov, ten sa však mohol i zmeniť. Lexikálna trichonómia slovies česat x obírat x trhat zrejme existovala už v čase vzniku slovanských kmeňov. Svedčiť by o tom mohol výskyt slovies obírat – oberať v moravskej i slovenskej časti Veľkej Moravy. Sloveso česati ovoce bolo známe už v starej češtine (Gebauer, 1970) a v ostatných slovanských jazykoch sa nevyskytuje.
Balhar J., Jančák P. a kol.: Český jazykový atlas. II. diel. Praha 1997.
Gebauer J.: Slovník staročeský. I. diel. Praha 1970.
Rejzek J.: Český etymologický slovník. Voznice 2001.
utorok 17. apríla 2012
nedeľa 4. marca 2012
O pôvode hydronyma Ida
Ida (56,6 km) je ľavostranný prítok Bodvy prameniaci pod Bielym kameňom vo Volovských vrchoch vo výške 940 m.n.m. Vo svojej hornej časti je Ida horskou riečkou, ktorá v Košickej kotline svoj tok spomaľuje a v minulosti tvorila viaceré ramená. Historické mená sú: 1251 Ida, 1255 fl. Iela, 1247/1331 Yda, 1278 Yda. Pre mŕtve ramená uvádza Varsik (1990) názvy Mŕtva Ida (1251 usque Mortuam aquae Yda), maďarsky Holt Ida (1317 Holth Ida). Podľa riečky sú pomenované tri obce: Zlatá Idka, maď. Aranyida, nem. Goldeidau ( 1349 cives et hospites ac montani de eadem Ida, 1359 Ida Banya, 1440 Idabanya, 1459 Aranyda), Malá Ida, maď. Kisida (1280 Eghazas Ida, Fel Ida, 1300 Ida) a Veľká Ida, maď. Nagyida, nem. dial. Grosse Eide (1251 Ida, 1330 Yda, Noghyda). Podľa Varsika sa dolný tok rieky v minulosti volal Konotopa, maď. Kanyapta.
Ida je osobné ženské meno a v antickej dobe sa takto volali dve mestá, jedno v Asýrii a druhé v Mauretánii. Ida alebo Ila je aj hinduistická bohyňa. Idafeld alebo Idavallen je podľa germánskej mytológie sídlo bohov pri Asgarde. Podľa gréckej mytológie sú s bohmi spájané dva vrchy pomenované Ida. Jeden je na Kréte, druhý v Anatólii (Turecko). Beekes (2010) považuje názvy týchto vrchov za predgrécke, neznámej etymológie. Grécke ἴδη a dórske ἴδα sa prekladá ako les, zalesnená hora, prenesene i drevo. Podľa Šmilauera (1932) i Varsika (1990) je etymológia našej rieky Ida neznáma a určite predslovanská. Jediný, kto sa pokúsil objasniť pôvod hydronyma Ida bol Czirbusz (1908), podľa ktorého je keltského pôvodu a znamená vodu, potok. Autor pri rieke Ida píše: Iza kelta nyelven folyó vizet (csermélyt) jelentenek. Problémom tejto etymológie je, že slová ida (iza) v keltských slovníkoch chýbajú a Kelti vodu a potok nazývajú inak. Pôvod mena našej rieky považuje Kiss (1980) za neobjasnený. Pri anglickej obci Ide predpokladá, že mohla byť pomenovaná po keltskej (?) rieke. Rieka s takýmto menom však nie je doložená. Anglická obec Ide Hill (Kent) je doložená v roku 1250 ako Edythehelle, teda Editin vrch (Edith hill). Iná anglická obec Ide (Devon) má kostol zasvätený sv. Ide z Herzfeldu (788-825). Na blízkom vrchu bola menšia rímska pevnosť. Dnešné meno írskeho mestečka Malahide (predmestie Dublinu) môže pochádzať z írskeho Mullach Íde, teda Idin vrch.
Našej obci Veľká Ida zodpovedá v Rumunsku Iuda Mare, tiež Ida Mare (mare = veľký), maď. Nagyida, nem. Großeidau, Aida, Eyda. Podľa Iordana (1963) miestny názov Ida, rum. Iuda je odvodený z osobného mena Iuda (Juda), čo je biblický Judáš. Rumunsko má aj miestny názov Iuda Mică (mic = malý). Sem pravdepodobne patrí aj meno potoka Idici (Idicel), maď. Idecspatak a meno obcí Ideciu de Jos a Ideciu de Sus, nem. Nieder Eidesch (Eidisch, Aidesch) a Ober Eidesch, maď. Alsóidecs a Felsöidecs. Veľká Ida na Slovensku a Iuda Mare v Rumunsku sa po nemecky povie Grosse Eide, resp. Großeidau. V Nórsku sa nachádzajú rieky Eide a Eida. Mená týchto riek asi súvisia so staronordickým eið, islandským eiði, nórskym a dánskym eid a švédskym ed, čo je zúžené miesto v teréne, úžina, tiesňava. Po islandsky eyða ja medzera, štrbina.
Keď odmietneme mytologický pôvod hydonyma Ida, uvažovať by sa dalo o germánskom pôvode. Východiskom by mohlo byť staronordické slovo iða, s významom spätný prúd, protiprúd vody, prípadne vodný vír. Rovnaký význam má aj dánske ide, švedske ida, nórske ida i ile (z *idle) a anglické eddy (vír, víriť). Ten istý význam majú aj dánske slová idvande, ilvande, staroanglické edwielle a starohornonemecké itwǣge (k vāc = prúd, vlna). Motiváciou pomenovania rieky Ida by bol točivý, vírivý prúd vody, typický skôr pre horskú časť povodia. Dolný tok sa nazýval Konotopa. Otázkou v tomto prípade je, či Germáni žijúci v staroveku na našom území rozprávali nordickými jazykmi. Problémom je aj osamotenosť staronordického slova iða v skupine indoeurópskych jazykov.
Hydronymum Ida by sa dalo odvodiť aj od niektorých rastlín v keltských jazykoch. Brečtan (Hedera) sa povie írsky eidhean, eadhan, strednoírsky edenn, gaelsky iodhon, eidheann, kymersky eiddew, kornsky idhio. Meno brečtana sa odvodzuje buď od slova eid = šaty; pokrývať, alebo ed = ruka, pretože listy sa podobajú dlani. Inou rastlinou je tis (Taxus): ido, idho, iodo, idad, iodha, ida, popri ibar a iubhar. Gaelské slovo eadha znamená osiku (Populus tremula) a súčasne keltské písmeno E.
Východiskom môže byť aj ie. koreň *idh-, *aidh- „horieť, žiariť“. Slová odvodené z tohto koreňa majú aj význam svetlý, jasný, lesklý, čistý. Staroindické idh znamená vzplanúť, zapáliť, svietiť, ídhāna horiaci, svietiaci, iddha žiarenie, lesk i jasný, svetlý, čistý a inddhé znamená osvetliť, rozjasniť sa. Po grécky ἴδη je kovový lesk, ἰδίω je potiť sa, pokrývať sa potom, ἰδος je pot i horúčava, αἴθω je zapaľovať, planúť, αἶθος je oheň, plameň, αἰθός je rozjasňujúci sa, lesknúci sa a ἰθᾰρός je čistý, jasný. Po staroírsky ide a gaelsky aithinne je fakľa, írsky idhad je čistý, jasný. Írske iodhan a idan má význam čistý, počestný, nepošpinený.
Meno škótskej rieky Ythan sa odvodzuje od rastliny útesovec (Ulex), kymersky eithin, kornsky itheu i eithinan, írsky itharnae, nemecky Binsenlicht „sitinové svetlo“. Meno rastliny súvisí s výraznou žltou farbou kvetov (kvitnúce rastliny pripomínajú horiace fakle). Rieka Ythan môže mať meno podľa útesovca, no rieka i útesovec môžu vychádzať zo spoločného koreňa *idh- (*ith-) s motiváciou žiariaci, jasný, svetlý. Ryba jalec tmavý (Leuciscus idus) sa povie nórsky a švédsky id, anglicky a francúzsky ide, taliansky ido. Predpokladá sa, že je pomenovaný podľa lesklej, jasnej farby tela. Jalec sa povie česky jesen, hornolužicky jazyca, poľsky jaź, srbochorvátsky jaz, rusky a ukrajinsky язь, praslovansky *azъ, *jazъ, maďarsky jász, nemecky Gaise, Göse. Slovanské mená jalca etymologické slovníky nespájajú so slovom jasný.
Etymológia hydronyma Ida bola doposiaľ neobjasnená. Analýza indoeurópskej slovnej zásoby umožňuje minimálne tri východiská: 1. nordické slovo iða = vír, 2. keltské dreviny iodha, ida = tis (Taxus) alebo eadha = osika (Populus tremula), 3. indoeurópsky koreň *idh-, *aidh-, s významom jasný, svetlý, čistý. Meno rieke mohli dať Germáni, Kelti, no môže byť i predkeltské (stind. iddha), podobne ako je to pri hydronyme Nitra (*Nid(a) = rieka). Predkeltský pôvod hydronyma Ida je najpravdepodobnejší.
Beekes R.: Etymological dictionary of Greek I. Leiden-Boston, 2010.
Czirbusz G.: A kárpátok hegyeinek és folyóinak. Nagybecskerek, 1908.
Iordan, I.: Toponimia romînească. Bucureţi, 1963.
Kiss L.: Földrajzi nevek etimológiai szótára. Budapest, 1980.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932
Varsik, B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, l990.
Ida je osobné ženské meno a v antickej dobe sa takto volali dve mestá, jedno v Asýrii a druhé v Mauretánii. Ida alebo Ila je aj hinduistická bohyňa. Idafeld alebo Idavallen je podľa germánskej mytológie sídlo bohov pri Asgarde. Podľa gréckej mytológie sú s bohmi spájané dva vrchy pomenované Ida. Jeden je na Kréte, druhý v Anatólii (Turecko). Beekes (2010) považuje názvy týchto vrchov za predgrécke, neznámej etymológie. Grécke ἴδη a dórske ἴδα sa prekladá ako les, zalesnená hora, prenesene i drevo. Podľa Šmilauera (1932) i Varsika (1990) je etymológia našej rieky Ida neznáma a určite predslovanská. Jediný, kto sa pokúsil objasniť pôvod hydronyma Ida bol Czirbusz (1908), podľa ktorého je keltského pôvodu a znamená vodu, potok. Autor pri rieke Ida píše: Iza kelta nyelven folyó vizet (csermélyt) jelentenek. Problémom tejto etymológie je, že slová ida (iza) v keltských slovníkoch chýbajú a Kelti vodu a potok nazývajú inak. Pôvod mena našej rieky považuje Kiss (1980) za neobjasnený. Pri anglickej obci Ide predpokladá, že mohla byť pomenovaná po keltskej (?) rieke. Rieka s takýmto menom však nie je doložená. Anglická obec Ide Hill (Kent) je doložená v roku 1250 ako Edythehelle, teda Editin vrch (Edith hill). Iná anglická obec Ide (Devon) má kostol zasvätený sv. Ide z Herzfeldu (788-825). Na blízkom vrchu bola menšia rímska pevnosť. Dnešné meno írskeho mestečka Malahide (predmestie Dublinu) môže pochádzať z írskeho Mullach Íde, teda Idin vrch.
Našej obci Veľká Ida zodpovedá v Rumunsku Iuda Mare, tiež Ida Mare (mare = veľký), maď. Nagyida, nem. Großeidau, Aida, Eyda. Podľa Iordana (1963) miestny názov Ida, rum. Iuda je odvodený z osobného mena Iuda (Juda), čo je biblický Judáš. Rumunsko má aj miestny názov Iuda Mică (mic = malý). Sem pravdepodobne patrí aj meno potoka Idici (Idicel), maď. Idecspatak a meno obcí Ideciu de Jos a Ideciu de Sus, nem. Nieder Eidesch (Eidisch, Aidesch) a Ober Eidesch, maď. Alsóidecs a Felsöidecs. Veľká Ida na Slovensku a Iuda Mare v Rumunsku sa po nemecky povie Grosse Eide, resp. Großeidau. V Nórsku sa nachádzajú rieky Eide a Eida. Mená týchto riek asi súvisia so staronordickým eið, islandským eiði, nórskym a dánskym eid a švédskym ed, čo je zúžené miesto v teréne, úžina, tiesňava. Po islandsky eyða ja medzera, štrbina.
Keď odmietneme mytologický pôvod hydonyma Ida, uvažovať by sa dalo o germánskom pôvode. Východiskom by mohlo byť staronordické slovo iða, s významom spätný prúd, protiprúd vody, prípadne vodný vír. Rovnaký význam má aj dánske ide, švedske ida, nórske ida i ile (z *idle) a anglické eddy (vír, víriť). Ten istý význam majú aj dánske slová idvande, ilvande, staroanglické edwielle a starohornonemecké itwǣge (k vāc = prúd, vlna). Motiváciou pomenovania rieky Ida by bol točivý, vírivý prúd vody, typický skôr pre horskú časť povodia. Dolný tok sa nazýval Konotopa. Otázkou v tomto prípade je, či Germáni žijúci v staroveku na našom území rozprávali nordickými jazykmi. Problémom je aj osamotenosť staronordického slova iða v skupine indoeurópskych jazykov.
Hydronymum Ida by sa dalo odvodiť aj od niektorých rastlín v keltských jazykoch. Brečtan (Hedera) sa povie írsky eidhean, eadhan, strednoírsky edenn, gaelsky iodhon, eidheann, kymersky eiddew, kornsky idhio. Meno brečtana sa odvodzuje buď od slova eid = šaty; pokrývať, alebo ed = ruka, pretože listy sa podobajú dlani. Inou rastlinou je tis (Taxus): ido, idho, iodo, idad, iodha, ida, popri ibar a iubhar. Gaelské slovo eadha znamená osiku (Populus tremula) a súčasne keltské písmeno E.
Východiskom môže byť aj ie. koreň *idh-, *aidh- „horieť, žiariť“. Slová odvodené z tohto koreňa majú aj význam svetlý, jasný, lesklý, čistý. Staroindické idh znamená vzplanúť, zapáliť, svietiť, ídhāna horiaci, svietiaci, iddha žiarenie, lesk i jasný, svetlý, čistý a inddhé znamená osvetliť, rozjasniť sa. Po grécky ἴδη je kovový lesk, ἰδίω je potiť sa, pokrývať sa potom, ἰδος je pot i horúčava, αἴθω je zapaľovať, planúť, αἶθος je oheň, plameň, αἰθός je rozjasňujúci sa, lesknúci sa a ἰθᾰρός je čistý, jasný. Po staroírsky ide a gaelsky aithinne je fakľa, írsky idhad je čistý, jasný. Írske iodhan a idan má význam čistý, počestný, nepošpinený.
Meno škótskej rieky Ythan sa odvodzuje od rastliny útesovec (Ulex), kymersky eithin, kornsky itheu i eithinan, írsky itharnae, nemecky Binsenlicht „sitinové svetlo“. Meno rastliny súvisí s výraznou žltou farbou kvetov (kvitnúce rastliny pripomínajú horiace fakle). Rieka Ythan môže mať meno podľa útesovca, no rieka i útesovec môžu vychádzať zo spoločného koreňa *idh- (*ith-) s motiváciou žiariaci, jasný, svetlý. Ryba jalec tmavý (Leuciscus idus) sa povie nórsky a švédsky id, anglicky a francúzsky ide, taliansky ido. Predpokladá sa, že je pomenovaný podľa lesklej, jasnej farby tela. Jalec sa povie česky jesen, hornolužicky jazyca, poľsky jaź, srbochorvátsky jaz, rusky a ukrajinsky язь, praslovansky *azъ, *jazъ, maďarsky jász, nemecky Gaise, Göse. Slovanské mená jalca etymologické slovníky nespájajú so slovom jasný.
Etymológia hydronyma Ida bola doposiaľ neobjasnená. Analýza indoeurópskej slovnej zásoby umožňuje minimálne tri východiská: 1. nordické slovo iða = vír, 2. keltské dreviny iodha, ida = tis (Taxus) alebo eadha = osika (Populus tremula), 3. indoeurópsky koreň *idh-, *aidh-, s významom jasný, svetlý, čistý. Meno rieke mohli dať Germáni, Kelti, no môže byť i predkeltské (stind. iddha), podobne ako je to pri hydronyme Nitra (*Nid(a) = rieka). Predkeltský pôvod hydronyma Ida je najpravdepodobnejší.
Beekes R.: Etymological dictionary of Greek I. Leiden-Boston, 2010.
Czirbusz G.: A kárpátok hegyeinek és folyóinak. Nagybecskerek, 1908.
Iordan, I.: Toponimia romînească. Bucureţi, 1963.
Kiss L.: Földrajzi nevek etimológiai szótára. Budapest, 1980.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932
Varsik, B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, l990.
utorok 21. februára 2012
Ešte raz o hydronyme Nitra
Na blogu Pôvod hydronyma Nitra sa meno rieky odvodzuje od pomenovania vodného hada, resp. užovky (Natrix) v keltských a germánskych jazykoch: staroírsky nathir, gaelsky nathair, strednokymersky neidr, starokornsky nader, gótsky nadre, staronordicky naðr, anglosasky nādra, staroanglicky næddre, starohornonemecky nāt(a)ra, nāter. Protokeltské slovo *natrik- odvodzuje Matasović (2009) z protoindoeurópskeho koreňa *(s)nh2-tr s významom vodný had. Motiváciou je ie. koreň *(s)neh2 s významom plávať. Rovnakú motiváciu ako užovka má aj írske a gaelské pomenovanie ryby s hadovitým telom: naid, čo je mihuľa (Lampetra). Mená viacerých riek súvisia s vodnými živočíchmi ako sú rak (Astacus), vydra (Lutra), prípadne bobor (Castor). Vo Veľkej Británii je podľa užoviek pomenovaný potok: Allt nan Nathair i vrch: Meall Nathrach.
Z indoeurópskych koreňov *(s)nā-, *(s)në-, *neid-, *ned-, *nod- sú odvodené slová ako lat. nō, nāre = plávať, tiecť, der. natāre, kymr. naf, naef, gael. snàmh, stír. snaïd, gr. νέειν = plávať, stind. snáti = kúpať sa, avest. snay- umývať, oplachovať, arm. nay = mokrý, tekutý, gr. νάω = tiecť, prúdiť, plynúť, νάτορ = plávajúci, isl. niða = (slabo) tiecť, kvapkať, stind. nādi, stír. snúad = rieka. Z týchto koreňov sa dá odvodiť pomenovanie vodného hada (Natrix), no priamo sa dajú odvodiť i mená mnohých európskych riek, napr. waleská Neath (kymr. Nedd), škótska Nith (gael. Nid, lat. Novius) a Nethan, anglická Nidd (Nidderdale je údolie rieky, dale = údolie, dolina), nórska Nidelva i Nidarelv (elv = rieka), francúzska Nied, belgická Nete, nemecká Nethe, Nidda (9.st. Nita, Nitta) a jej prítok Nidder (11.st. Nitorn), poľská Nida a Czarna Nida, litovská Niedà, staropruská Neide (1242 Nyda), grécka Νέδα (Néda) a zrejme aj talianska Neto a niektoré dalšie. Pre slovanské i baltské hydronymá je typický suffix -ava. V prameňoch včasného stredoveku sa Nitra uvádza aj pod menom Nitrava. Podobné je to pri litovskej rieke Nadravà i Nadruvà (1231 Nadrauia), v starších prameňoch i Nadrow, Nadrua. Sem zrejme patrí aj ruská rieka Надва (Nadva). Panónska rieka Nedao spomínaná antickými autormi sa najčastejšie spája s riekou Nedava, čo je prítok Sávy.
Fergusson (1862) uvažuje aj o zvukomalebnom pôvode hydronyma Nitra. Vychádza zo stind. slova nadi = vydávať zvuk. Aj kymerské nadu znamená hučať, kričať, islandské niða = žblnkať, šumieť a niður je šum. Podobnosť hydroným Nitra, Nidder (Nitorn), Nidarelv, Nadravà a mien vodného hada (Natrix): nathir, neidr, nader, nādra, næddre, nāt(a)ra a nāter nie je celkom náhodná. Meno Nitry však zrejme patrí do skupiny starobylých hydroným uvedených vyššie, s motiváciu vodný tok, rieka. Hypoteticky môžeme vývin hydronyma Nitra rekonštruovať nasledovne: Kelti prebrali názov v tvare *Nid, Germáni ho zmenili na *Nid(d)er (*Nit(t)er) a Slovania na Nitr(ava). Poslednú úpravu zrejme urobili Maďari: Nitrava > Nitra (maď. Nyitra), podobne ako pri hydronymách Morava > Morva, Rimava > Rima a pod. Jeden z prítokov Nitry je Nitrica.
Fergusson B.: The river-names of Europe. London/Edinburgh, 1862.
Matasović R.: Etymological Dictionary of Proto-Celtic. Leiden/Boston, 2009.
Z indoeurópskych koreňov *(s)nā-, *(s)në-, *neid-, *ned-, *nod- sú odvodené slová ako lat. nō, nāre = plávať, tiecť, der. natāre, kymr. naf, naef, gael. snàmh, stír. snaïd, gr. νέειν = plávať, stind. snáti = kúpať sa, avest. snay- umývať, oplachovať, arm. nay = mokrý, tekutý, gr. νάω = tiecť, prúdiť, plynúť, νάτορ = plávajúci, isl. niða = (slabo) tiecť, kvapkať, stind. nādi, stír. snúad = rieka. Z týchto koreňov sa dá odvodiť pomenovanie vodného hada (Natrix), no priamo sa dajú odvodiť i mená mnohých európskych riek, napr. waleská Neath (kymr. Nedd), škótska Nith (gael. Nid, lat. Novius) a Nethan, anglická Nidd (Nidderdale je údolie rieky, dale = údolie, dolina), nórska Nidelva i Nidarelv (elv = rieka), francúzska Nied, belgická Nete, nemecká Nethe, Nidda (9.st. Nita, Nitta) a jej prítok Nidder (11.st. Nitorn), poľská Nida a Czarna Nida, litovská Niedà, staropruská Neide (1242 Nyda), grécka Νέδα (Néda) a zrejme aj talianska Neto a niektoré dalšie. Pre slovanské i baltské hydronymá je typický suffix -ava. V prameňoch včasného stredoveku sa Nitra uvádza aj pod menom Nitrava. Podobné je to pri litovskej rieke Nadravà i Nadruvà (1231 Nadrauia), v starších prameňoch i Nadrow, Nadrua. Sem zrejme patrí aj ruská rieka Надва (Nadva). Panónska rieka Nedao spomínaná antickými autormi sa najčastejšie spája s riekou Nedava, čo je prítok Sávy.
Fergusson (1862) uvažuje aj o zvukomalebnom pôvode hydronyma Nitra. Vychádza zo stind. slova nadi = vydávať zvuk. Aj kymerské nadu znamená hučať, kričať, islandské niða = žblnkať, šumieť a niður je šum. Podobnosť hydroným Nitra, Nidder (Nitorn), Nidarelv, Nadravà a mien vodného hada (Natrix): nathir, neidr, nader, nādra, næddre, nāt(a)ra a nāter nie je celkom náhodná. Meno Nitry však zrejme patrí do skupiny starobylých hydroným uvedených vyššie, s motiváciu vodný tok, rieka. Hypoteticky môžeme vývin hydronyma Nitra rekonštruovať nasledovne: Kelti prebrali názov v tvare *Nid, Germáni ho zmenili na *Nid(d)er (*Nit(t)er) a Slovania na Nitr(ava). Poslednú úpravu zrejme urobili Maďari: Nitrava > Nitra (maď. Nyitra), podobne ako pri hydronymách Morava > Morva, Rimava > Rima a pod. Jeden z prítokov Nitry je Nitrica.
Fergusson B.: The river-names of Europe. London/Edinburgh, 1862.
Matasović R.: Etymological Dictionary of Proto-Celtic. Leiden/Boston, 2009.
pondelok 23. januára 2012
O hydronyme Turiec
Turiec je ľavý prítok Váhu dlhý 77,4 km. Jeho histocké názvy sú 1113 Turc, 1240 Turoch, 1244 Turch, Thurch, 1245 Turuz atď. Rovnaké meno majú aj dve riečky v Gemeri, ktoré sú prítokmi Slanej: Turiec (46,2 km) 1266/1283 Turuch, 1285 Thuruch, 1286 Turch a Východný Turiec (28,3 km) 1359 Turuch, ktorý je jeho prítokom. Etymológie navrhnuté do tridsiatych rokov 20. storočia zhrnul vo svojom diele Šmilauer (1932). Krško (2003) v monografii Hydronymia povodia Turca opakuje názory predchádzajúceho autora.
Niektorí autori (Králíček, Schwarz) predpokladali, že Turiec je deminutívum k antickému menu Duria (Plinius, Hist. nat. IV. 15). Citácia Plínia: IV. 15 nie je presná, lebo sa týka gréckeho mesta Dorion. Mýli sa aj Krško (2003), keď pripisuje etymológiu Turca Plíniovi. Nášho územia sa týka odstavec IV. 81: „... Maro (Marus), sive Duria est a Suebis regnoque Vanniano ...“ Meno Duria sa niekedy pripisuje len hornému toku Váhu, no Svébovia a Vannius pôsobili na juhozápadnom Slovensku a meno zrejme označovalo celý Váh. Autorov tejto etymológie asi inšpirovali dvojice Nitra – Nitrica, Orava – Oravica, Rimava – Rimavica a pod., keď prítok je zdrobneninou mena hlavného toku. Najvhodnejším príkladom je rumunská rieka Tur, ktorej prítokmi sú Turţ [Turc] a Turişor. V staroveku mali viaceré rieky meno Duria, napr. Duria maior alebo Duria bautica je talianska Dora Baltea a Duria Minor je Dora Riparia, španielska rieka Duero (portugalsky Douro) mala v staroveku meno Durius. Aj pri španielskej rieke Doiras sa predpokladá meno *Duria. Slovo dur sa niekedy považuje za predkeltské a má znamenať vodu, tok, prúd. Aj v keltských jazykoch slovo dur (zast.) znamená vodu: írsky a gaelsky je to dur, kymersky dwr, dwfr. Táto etymológia má racionálne jadro, nevieme však ako sa volal Váh v čase príchodu prvých Slovanov ani to, či meno Turcu dali Slovania alebo ich predchodcovia. Zmena D > T nie je z jazykovej stránky problém, napr. švajčiarska rieka Thur sa v 9. stor. volala Duria.
Meno Turca sa odvodzuje aj od kmeňa Teuriskov (Križko). Tauriskovia žili pôvodne v rakúskych Alpách, v priestore pohoria Taury, nem. Tauern. Oronymum Tauern má vychádzať z koreňa *taur- s pôvodným významom hora a druhotným priesmyk, priehonisko pre dobytok. Tauriskom príbuzný kmeň Teuriskov žil v čase Ptolemaia v Dácii. Boli to keltské kmene, ktoré sa niekedy spájajú s našimi Kotínmi. Aj v tomto prípade Krško (2003) pripisuje mylne túto etymológiu Ptolemaiovi, ktorý Teuriskov len spomínal vo svojom spise. Iným, nekeltským kmeňom boli Taurini, ktorí dali meno mestu Turín (tal. Torino). V staroveku sa mesto volalo Castra Taurinorum neskôr i Augusta Taurorum, Colonia Taurina atď. Možno je to náhoda, že cez Turín tečie rieka Dora Riparia (ant. Duria minor). Kmene Slovanov boli často pomenované podľa riek. Meno Taurinov sa odvodzuje buď od tura (taurus) alebo sú považovaní za vrchárov, horalov (Taurus bol častým menom vrchov).
Ďalšia etymológia (M. Bel, J. Slota) odvodzuje meno Turca od sarmatského kráľa Tura, Thudrudza, ktorý mal v tomto regióne pôsobiť. Táto a ďalšie dve etymológie: 1. podľa tvrdého riečišťa (I. Zoch) a 2. zo slovného spojenia „Tu riečka” (M. Bel) sú málo pravdepodobné. Ruské adj. туркий a тýровый znamená rýchly, náhlivý, bystrý, slovesá турить, турять a туривать sa prekladajú ako duriť, hnať. Motiváciu hydroným s koreňom tur- slovesami „duriť, hnať“ pripúšťa aj Šuľhač (Krško, 2009). Podľa neho po bulharsky турéц je bystrina, турыць znamená duriť, hnať.
Najviac našich i maďarských autorov zastáva názor, že meno Turca je odvodené od tura (Bos primigenius), psl. turъ, prípadne od slovanského boha Tura, ktorého meno súvisí s turom. Je to napr. Slota, Sasinek, Lombardini, Škultéty, Czirbusz, Hunfalvy, Borovszky, Mályusz, novšie Varsik, Ondruš a Krško. S týmto názorom súhlasil aj Šmilauer (1932). Mená riek Turija, Turiia v Rusku, na Ukrajine, v Rumunsku a na Balkáne odvodzujú od tura aj Iordan (1963) a Duridanov (1975). Opačný názor má Paliga (2006), podľa ktorého spájanie toponým s koreňom tur- so slovanským turъ je ľudovou etymológiou v slovanskej jazykovej oblasti. Mená riek a miestne názvy s koreňom tur- sú vraj paneurópske a treba ich vysvetľovať ako blízko príbuzné. Ako príklad uvádza rieku Tur a mesto Turda na rieke Tur. Mesto je podľa neho doložené v prvých storočiach n.l. ako Tyrodiza, Τουροψ a neskôr v roku 1197 ako Thorda. Uvedené príklady sa zrejme týkajú rôznych lokalít: Na rieke Tur leží mesto Turulung,zatiaľ čo mesto Turda (1197 Thorda) leží na rieke Arieşul a v staroveku sa volalo Patavissa (Potaissa). Tyrodiza je starogrécke mesto v regióne Propontis a Τουροψ je asi Τύρος (Tyros), dnes Tyre v Libanone. Takáto argumentácia nie je celkom korektná. Európu obývali v priebehu stáročí rôzne etniká hovoriace rozličnými jazykmi a koreň tur- môže mať rôzny význam i motiváciu. Rieka Tur a mesto Turdu nemusia mať rovnaké východiská. Napríklad názvy Tvrdomestice (1280 Turdomech), Tvrdošín (1265 Tordousina) a Tvrdošovce (1221 Tardoskede, 1297 Turdaskeddi) vychádzajú zo slovenského adj. tvrdý, lat. dūrus. Stredoveké maďarizované názvy s koreňom Tard-, Tord-, Turd- vychádzajú zo slovenského Tvrd-.
Odvodzovanie slovanských miestnych názvov zo slova tur (živočích) alebo Tur (osobné meno, staroslovanský boh) nemožno vykladať ako ľudovú etymológiu ani chápať ich ako paneurópske. Mená slovenským obciam a mestečkám ako je Turá (1264 Ture, 1324 Thure), Turá Lúka (1580 Thura Luka), Turany (1361 Turan, 1367 Thuran), Turany n. Ondavou (1567 Turan), Turcovce (1557 Turcoc), Turčianky (1293 Turchan), Turíčky (1327 Turch), Turie (1386 Tauricz, 1438 Twr), Turík (1278 Turapataka, 1410 Twran, 1477 Thwryk, 1808 Turo), Stará Turá (1392 Twr) a Stredné Turovce (1156 Tur, 1291 Tur, Turi) dali Slováci a určite ich neprebrali od Germánov alebo Keltov. Ak je Turiec pomenovaný po turovi, názov by mal byť slovanský. Prevzatie z gr. ταῦρος, lat. taurus, lit. taũras alebo lot. tàurs nie je reálne. Málo pravdepodobné je i prevzatie zo staroírskeho tarb alebo kymerského tarw, čo je náš tur. Jediným problémom predpokladaného slovanského hydronyma Turiec je fakt, že väčšina významných slovenských riek má predslovanské mená. V európskej hydronymii sú však aj príklady na zmenu antických názvov riek.
Inou možnosťou je keltská etymológia. Z protokeltského koreňa *tworko- „kanec, diviak” boli vytvorené slová: staroírske a gaelské torc, starobretónske torch, strednobretónske tourc´h a kymerské twrch s rovnakým významom. Podľa Matasovića (2009) je motiváciou pomenovania diviaka sloveso ryť, rýpať (rozrývanie pôdy je pre diviaky typické). Túto motiváciu potvrdzuje aj kymerské pomenovanie krta (Talpa) a jazveca (Meles) – twrch daear (daear = zem, pôda), pretože tieto živočíchy si vyhrabávajú v zemi diery a chodby. Kymerské sloveso turio znamená zahrabávať sa, ryť. Po litovsky turklỹs je medvedík (Gryllotalpa), česky krtonožka. Vo Walese je niekoľko riek pomenovaných Afon (rieka) Twrch (prítoky riek Severn, Cothi a Tawe). Pomenovanie sa vysvetľuje rozrývaním pôdy riekami počas povodní. Írske a gaelské slovo torc má význam nielen diviak ale aj lord, šľachtic, po turecky turhan je šľachtic. Je zaujímavé, že na rozhraní Turca a Hornej Nitry pôsobil vo včasnom stredoveku významný slovenský šľachtický rod Diviak.
Prehľad možných etymológií hydronyma Turiec ukazuje, že viaceré z nich sú prijateľné, resp. nedajú sa jednoznačne vylúčiť. V prípade, že meno rieky je slovanské, najskôr vychádza so slova tur.
Duridanov, I.: Die Hydronymie des Vardarsystems als Geschichstsquelle. Köln/Wien, l975.
Iordan, I.: Toponimia romînească. Bucureşti, 1963.
Krško, J.: Hydronymia povodia Turca. Banská Bystrica, 2003.
Krško, J.: Praslovanské apelatíva ako motivanty hydroným povodia Váhu. Slavica slovaca, 2009, 44 (1): 13-23.
Matasović, R.: Etymological Dictionary of Proto-Celtic. Leiden/Boston, 2009.
Paliga, S.: Etymological lexicon of the indigenous (Thracian) elements in Romanian. Bucureşti, 2006.
Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha/Bratislava, 1932.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku III. Bratislava, 1978.
Niektorí autori (Králíček, Schwarz) predpokladali, že Turiec je deminutívum k antickému menu Duria (Plinius, Hist. nat. IV. 15). Citácia Plínia: IV. 15 nie je presná, lebo sa týka gréckeho mesta Dorion. Mýli sa aj Krško (2003), keď pripisuje etymológiu Turca Plíniovi. Nášho územia sa týka odstavec IV. 81: „... Maro (Marus), sive Duria est a Suebis regnoque Vanniano ...“ Meno Duria sa niekedy pripisuje len hornému toku Váhu, no Svébovia a Vannius pôsobili na juhozápadnom Slovensku a meno zrejme označovalo celý Váh. Autorov tejto etymológie asi inšpirovali dvojice Nitra – Nitrica, Orava – Oravica, Rimava – Rimavica a pod., keď prítok je zdrobneninou mena hlavného toku. Najvhodnejším príkladom je rumunská rieka Tur, ktorej prítokmi sú Turţ [Turc] a Turişor. V staroveku mali viaceré rieky meno Duria, napr. Duria maior alebo Duria bautica je talianska Dora Baltea a Duria Minor je Dora Riparia, španielska rieka Duero (portugalsky Douro) mala v staroveku meno Durius. Aj pri španielskej rieke Doiras sa predpokladá meno *Duria. Slovo dur sa niekedy považuje za predkeltské a má znamenať vodu, tok, prúd. Aj v keltských jazykoch slovo dur (zast.) znamená vodu: írsky a gaelsky je to dur, kymersky dwr, dwfr. Táto etymológia má racionálne jadro, nevieme však ako sa volal Váh v čase príchodu prvých Slovanov ani to, či meno Turcu dali Slovania alebo ich predchodcovia. Zmena D > T nie je z jazykovej stránky problém, napr. švajčiarska rieka Thur sa v 9. stor. volala Duria.
Meno Turca sa odvodzuje aj od kmeňa Teuriskov (Križko). Tauriskovia žili pôvodne v rakúskych Alpách, v priestore pohoria Taury, nem. Tauern. Oronymum Tauern má vychádzať z koreňa *taur- s pôvodným významom hora a druhotným priesmyk, priehonisko pre dobytok. Tauriskom príbuzný kmeň Teuriskov žil v čase Ptolemaia v Dácii. Boli to keltské kmene, ktoré sa niekedy spájajú s našimi Kotínmi. Aj v tomto prípade Krško (2003) pripisuje mylne túto etymológiu Ptolemaiovi, ktorý Teuriskov len spomínal vo svojom spise. Iným, nekeltským kmeňom boli Taurini, ktorí dali meno mestu Turín (tal. Torino). V staroveku sa mesto volalo Castra Taurinorum neskôr i Augusta Taurorum, Colonia Taurina atď. Možno je to náhoda, že cez Turín tečie rieka Dora Riparia (ant. Duria minor). Kmene Slovanov boli často pomenované podľa riek. Meno Taurinov sa odvodzuje buď od tura (taurus) alebo sú považovaní za vrchárov, horalov (Taurus bol častým menom vrchov).
Ďalšia etymológia (M. Bel, J. Slota) odvodzuje meno Turca od sarmatského kráľa Tura, Thudrudza, ktorý mal v tomto regióne pôsobiť. Táto a ďalšie dve etymológie: 1. podľa tvrdého riečišťa (I. Zoch) a 2. zo slovného spojenia „Tu riečka” (M. Bel) sú málo pravdepodobné. Ruské adj. туркий a тýровый znamená rýchly, náhlivý, bystrý, slovesá турить, турять a туривать sa prekladajú ako duriť, hnať. Motiváciu hydroným s koreňom tur- slovesami „duriť, hnať“ pripúšťa aj Šuľhač (Krško, 2009). Podľa neho po bulharsky турéц je bystrina, турыць znamená duriť, hnať.
Najviac našich i maďarských autorov zastáva názor, že meno Turca je odvodené od tura (Bos primigenius), psl. turъ, prípadne od slovanského boha Tura, ktorého meno súvisí s turom. Je to napr. Slota, Sasinek, Lombardini, Škultéty, Czirbusz, Hunfalvy, Borovszky, Mályusz, novšie Varsik, Ondruš a Krško. S týmto názorom súhlasil aj Šmilauer (1932). Mená riek Turija, Turiia v Rusku, na Ukrajine, v Rumunsku a na Balkáne odvodzujú od tura aj Iordan (1963) a Duridanov (1975). Opačný názor má Paliga (2006), podľa ktorého spájanie toponým s koreňom tur- so slovanským turъ je ľudovou etymológiou v slovanskej jazykovej oblasti. Mená riek a miestne názvy s koreňom tur- sú vraj paneurópske a treba ich vysvetľovať ako blízko príbuzné. Ako príklad uvádza rieku Tur a mesto Turda na rieke Tur. Mesto je podľa neho doložené v prvých storočiach n.l. ako Tyrodiza, Τουροψ a neskôr v roku 1197 ako Thorda. Uvedené príklady sa zrejme týkajú rôznych lokalít: Na rieke Tur leží mesto Turulung,zatiaľ čo mesto Turda (1197 Thorda) leží na rieke Arieşul a v staroveku sa volalo Patavissa (Potaissa). Tyrodiza je starogrécke mesto v regióne Propontis a Τουροψ je asi Τύρος (Tyros), dnes Tyre v Libanone. Takáto argumentácia nie je celkom korektná. Európu obývali v priebehu stáročí rôzne etniká hovoriace rozličnými jazykmi a koreň tur- môže mať rôzny význam i motiváciu. Rieka Tur a mesto Turdu nemusia mať rovnaké východiská. Napríklad názvy Tvrdomestice (1280 Turdomech), Tvrdošín (1265 Tordousina) a Tvrdošovce (1221 Tardoskede, 1297 Turdaskeddi) vychádzajú zo slovenského adj. tvrdý, lat. dūrus. Stredoveké maďarizované názvy s koreňom Tard-, Tord-, Turd- vychádzajú zo slovenského Tvrd-.
Odvodzovanie slovanských miestnych názvov zo slova tur (živočích) alebo Tur (osobné meno, staroslovanský boh) nemožno vykladať ako ľudovú etymológiu ani chápať ich ako paneurópske. Mená slovenským obciam a mestečkám ako je Turá (1264 Ture, 1324 Thure), Turá Lúka (1580 Thura Luka), Turany (1361 Turan, 1367 Thuran), Turany n. Ondavou (1567 Turan), Turcovce (1557 Turcoc), Turčianky (1293 Turchan), Turíčky (1327 Turch), Turie (1386 Tauricz, 1438 Twr), Turík (1278 Turapataka, 1410 Twran, 1477 Thwryk, 1808 Turo), Stará Turá (1392 Twr) a Stredné Turovce (1156 Tur, 1291 Tur, Turi) dali Slováci a určite ich neprebrali od Germánov alebo Keltov. Ak je Turiec pomenovaný po turovi, názov by mal byť slovanský. Prevzatie z gr. ταῦρος, lat. taurus, lit. taũras alebo lot. tàurs nie je reálne. Málo pravdepodobné je i prevzatie zo staroírskeho tarb alebo kymerského tarw, čo je náš tur. Jediným problémom predpokladaného slovanského hydronyma Turiec je fakt, že väčšina významných slovenských riek má predslovanské mená. V európskej hydronymii sú však aj príklady na zmenu antických názvov riek.
Inou možnosťou je keltská etymológia. Z protokeltského koreňa *tworko- „kanec, diviak” boli vytvorené slová: staroírske a gaelské torc, starobretónske torch, strednobretónske tourc´h a kymerské twrch s rovnakým významom. Podľa Matasovića (2009) je motiváciou pomenovania diviaka sloveso ryť, rýpať (rozrývanie pôdy je pre diviaky typické). Túto motiváciu potvrdzuje aj kymerské pomenovanie krta (Talpa) a jazveca (Meles) – twrch daear (daear = zem, pôda), pretože tieto živočíchy si vyhrabávajú v zemi diery a chodby. Kymerské sloveso turio znamená zahrabávať sa, ryť. Po litovsky turklỹs je medvedík (Gryllotalpa), česky krtonožka. Vo Walese je niekoľko riek pomenovaných Afon (rieka) Twrch (prítoky riek Severn, Cothi a Tawe). Pomenovanie sa vysvetľuje rozrývaním pôdy riekami počas povodní. Írske a gaelské slovo torc má význam nielen diviak ale aj lord, šľachtic, po turecky turhan je šľachtic. Je zaujímavé, že na rozhraní Turca a Hornej Nitry pôsobil vo včasnom stredoveku významný slovenský šľachtický rod Diviak.
Prehľad možných etymológií hydronyma Turiec ukazuje, že viaceré z nich sú prijateľné, resp. nedajú sa jednoznačne vylúčiť. V prípade, že meno rieky je slovanské, najskôr vychádza so slova tur.
Duridanov, I.: Die Hydronymie des Vardarsystems als Geschichstsquelle. Köln/Wien, l975.
Iordan, I.: Toponimia romînească. Bucureşti, 1963.
Krško, J.: Hydronymia povodia Turca. Banská Bystrica, 2003.
Krško, J.: Praslovanské apelatíva ako motivanty hydroným povodia Váhu. Slavica slovaca, 2009, 44 (1): 13-23.
Matasović, R.: Etymological Dictionary of Proto-Celtic. Leiden/Boston, 2009.
Paliga, S.: Etymological lexicon of the indigenous (Thracian) elements in Romanian. Bucureşti, 2006.
Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha/Bratislava, 1932.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku III. Bratislava, 1978.
sobota 17. decembra 2011
Etymológia slova sitno a oronyma Sitno
Problematikou etymológie slova sitno i oronyma Sitno (1245 Cytun, 1290, 1332 Scyten) sa nedávno veľmi podrobne zaoberal Majtán (2001), nie je teda potrebné opakovať všetky podrobnosti uvedené vjeho príspevku. Slovník slovenského jazyka považuje slovo sitno za archaické, s významom peklo. Podľa J. Ribaya sytno je hlubina pekelná, dno pekla. Aj podľa J. Palkoviča je sitno dno pekla, podľa, M. Bella, J. Kollára a A. Kmeťa sitno a peklo znamená to isté. F. Šujanský definuje sitno ako podzemnú priepasť. Slovo sitno bolo zaznamenané v ľudovej reči i v krásnej literatúre. Majtán (2001) i viacerí zo spomínaných autorov spájajú slovo sitno s rastlinou sitina (Juncus). Zdôvodnenie je nasledovné: sitinové porasty rastú na mokrých, močaristých miestach, na trasoviskách. Od významu „trasovisko“, „priepadlisko“ (kde sa človek môže prepadnúť) nastal posun k významu „priepasť“ a „peklo“. Sitina rastie prevažne na vlhkých miestach, no nie každý vie, že na Slovensku máme aj sitinu trojzárezovú (Juncus trifidus) rastúcu nie na mokradiach ale na holiach v alpínskom a subalpínskom pásme. V súvislosti so Sitnom je paradox, že ani výborný botanik a znalec flóry Sitna – Andrej Kmeť na tomto vrchu sitinu nenašiel. Takáto motivácia je preto nedôveryhodná. Miestnych názvov s koreňom Sit-, Siet- je na Slovensku niekoľko desiatok, napr. Sítie, Sítina, Sitina, Sítenie, Sitieňa, Síteň, Sitieň, Sitienec, Sitian, Sitné, Sitno, Sitience, Sitienko, Sitník, Sitnica, Sitničky a Sitnikovec. Sem patria aj stredoslovenské názvy typu Sietie, Sieťa, Siete, Sietenec, Sietna, Sietne, Sietno a pod., s hypokorektnými dvojhláskami namiesto dlhého í. (Údaje sú z práce Majtána, 2001).
Pukanec (2005) prišiel s inou verziou etymológie oronyma Sitno. Vychádza z citátu v knihe Genesis (26, 21): „Potom vykopali inú studňu, ale aj o ňu sa hádali, a preto jej dali meno Sitna“. Autor sám komentuje svoju etymológiu: „Etymologizovanie od hebrejského Sitna, názvu biblickej studne, je podľa nás oveľa pravdepodobnejšie ako odvodzovanie od sitinového porastu, ktorý na Sitne chýba“. Autor vychádza z údajov M. Bella a A. Kmeťa o existencii studne na temene Sitna. Na Sitne (1009 m) bolo hradisko už v dobe bronzovej a obnovili ho i Slovania. Stredoveký hrad, ktorého ruiny stoja dodnes, je písomne doložený až v 16. storočí pod menom arx Szitnya. Hrad so studňou však nestojí na hlavnom vrchu ale na východnom skalnatom výbežku vo výške 920 m. Keď sa hradná studňa kopala, vrch už mal určite svoje meno. Je len ťažko uveriť, že by meno jedinej blízkovýchodnej studne (Sitná = Protivenstvo) bolo prenesené na vrch v Strednej Európe. Už M. Bell spájal slovo sitno so satanom (sitanom). Po hebrejsky je to satan, po aramejsky sitna = protivník. Mali by sme zostať na pevnej pôde a hľadať pôvod sitna i Sitna v skupine indoeurópskych jazykov.
Slovanským jazykom sú najbližšie baltské, ktoré sa často spájajú do balto-slovanskej jazykovej skupiny. Litovčina pozná slovo sietuvà s významom hlbina, hlbočina, jama, výmoľ, prepadlina i priepasť. Litovský koreň siet- nie je rozhodujúci, lebo naše sito je lit. sietas, lot. siets a slovenčina pozná i slovo sieť. Lit. sietuvà určite nesúvisí so sitinou, ktorá sa v tomto jazyku volá vikšris. Význam slov sietuvà a sitno je veľmi podobný a môžeme preto predpokladať spoločný pôvod. Možným východiskom je ie. koreň *se- s významom long = dlhý, late = neskorý. V iných jazykoch je to protogerm. *sithas = dlhý, stnord. siða, stangl. sid, sthnem. sita, lat. serus = neskorý, strÍr. sith = dlhý, protokelt. *siti-, stÍr. sith- = dĺžka. Podľa tejto etymológie apelatívum sitno nesúvisí so sitinou, ale s podzemnou jamou, prepadlinou, priepasťou, „peklom“ (lit. sietuvà). Miklosich (1862-65) má vo svojom slovníku slovo сѣтьно, žiaľ s poznámkou: sensus dubius. Majtán (2001) odvodzuje všetky miestne názvy citované vyššie od slova sitina. Pri hľadaní ich motivácie by bolo vhodné pristupovať k nim individuále, podľa miestnych pomerov. Napr. dolina Sietno pri obci Budča sa nachádza pod Čertovou skalou a s veľkou pravdepodobnosťou súvisí so slovom sitno (sietno) = peklo. Podľa tejto etymológie apelatívum sitno nesúvisí so sitinou, ale s podzemnou jamou, prepadlinou, priepasťou, „peklom“ (lit. sietuvà).
Veľmi pravdepodobná je keltská etymológia vrchu Sitno. Gaelské adj. sith znamená nadprirodzený, gaelské daoine sith a írske siothachan je angl. fairies. Anglické slovo fairy sa vykladá ako: an imaginary supernatural being with magical powers, t.j. domnelá nadprirodzená bytosť s magickou silou. An daoi je po gaelsky diabol. Po staroírsky siothán a gaelsky sìthean je hora, pahorok. Gaelské sìthean má v angličtine aj ďalší význam: a fairy hill = čarovná hora. Podľa keltskej mytológie vo vrchoch s týmto menom boli podzemné priestory, v ktorých bývali čarovné, nadprirodzené bytosti (A. Grant). Povesť o sitnianskych rytieroch v útrobách hory presne zodpovedá keltskému sìthean. Sitno bolo zrejme od staroveku považované za čarovnú horu. Na miestach s týmto menom často bývali predkeltské pohrebiská, čo je i prípad Sitna. Naviac, najstaršie zápisy Cytun, Scyten číta Majtán (2001) ako Sitieň, resp. Siteň a východne od Sitna je vrch Sitience (776 m) nazývaný aj Malé Sitno. Názov Sitno sa začal používať až v 16. storočí. Apelatívum sitno určite nesúvisí so sitinou ale s litovským sietuvà. Meno Sitna môže súvisieť s apelatívom sitno = peklo, priepasť alebo keltským sìthean = čarovná hora. Mýtus o sitnianskych rytieroch svedčí skôr o keltskom pôvode mena. Podzemné priestory pod Sitnom nie sú reálne (hlbočina, priepasť, peklo) ale ich existencia vychádza z keltskej mytológie. Slovu sìthean = čarovná hora je príbuzné dánske seid [sai´t], staronordické seiðr, litovské saitas a kymerské hud (z protokeltského koreňa *soyto-) s významom čary, čarovanie. V Írsku a Škótsku je veľký počet vrchov s menom Sìthean, resp. Sìdhean, napr. Sìthean Mòr – Veľká Čarovná hora, Sìdhean Dubh – Čierna Č. h., Sìdhean Sluaigh – Č. h. so zástupom ľudí, resp. vojakov, Sìdhean an Airgid Č. h. so striebrom, Sìthean a´choin bhain – Č. h. s bielym psom, Dun an t-Sìthean – dun = hrad, Cnoc nan Sìthean – cnoc = pahorok, atď. (Grant).
Grant A.: Gaelic place names: sìth and sìthean. alison.grant[at]scotsdictionaries.org.uk
Majtán M.: Sitno (Etzelberg) – Sitno. Slovenská reč, 2001, 66(3): 147-152.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Pukanec M.: Perún na Sitne? Kultúra slova, 2005, 39(5): 269-274.
Pukanec (2005) prišiel s inou verziou etymológie oronyma Sitno. Vychádza z citátu v knihe Genesis (26, 21): „Potom vykopali inú studňu, ale aj o ňu sa hádali, a preto jej dali meno Sitna“. Autor sám komentuje svoju etymológiu: „Etymologizovanie od hebrejského Sitna, názvu biblickej studne, je podľa nás oveľa pravdepodobnejšie ako odvodzovanie od sitinového porastu, ktorý na Sitne chýba“. Autor vychádza z údajov M. Bella a A. Kmeťa o existencii studne na temene Sitna. Na Sitne (1009 m) bolo hradisko už v dobe bronzovej a obnovili ho i Slovania. Stredoveký hrad, ktorého ruiny stoja dodnes, je písomne doložený až v 16. storočí pod menom arx Szitnya. Hrad so studňou však nestojí na hlavnom vrchu ale na východnom skalnatom výbežku vo výške 920 m. Keď sa hradná studňa kopala, vrch už mal určite svoje meno. Je len ťažko uveriť, že by meno jedinej blízkovýchodnej studne (Sitná = Protivenstvo) bolo prenesené na vrch v Strednej Európe. Už M. Bell spájal slovo sitno so satanom (sitanom). Po hebrejsky je to satan, po aramejsky sitna = protivník. Mali by sme zostať na pevnej pôde a hľadať pôvod sitna i Sitna v skupine indoeurópskych jazykov.
Slovanským jazykom sú najbližšie baltské, ktoré sa často spájajú do balto-slovanskej jazykovej skupiny. Litovčina pozná slovo sietuvà s významom hlbina, hlbočina, jama, výmoľ, prepadlina i priepasť. Litovský koreň siet- nie je rozhodujúci, lebo naše sito je lit. sietas, lot. siets a slovenčina pozná i slovo sieť. Lit. sietuvà určite nesúvisí so sitinou, ktorá sa v tomto jazyku volá vikšris. Význam slov sietuvà a sitno je veľmi podobný a môžeme preto predpokladať spoločný pôvod. Možným východiskom je ie. koreň *se- s významom long = dlhý, late = neskorý. V iných jazykoch je to protogerm. *sithas = dlhý, stnord. siða, stangl. sid, sthnem. sita, lat. serus = neskorý, strÍr. sith = dlhý, protokelt. *siti-, stÍr. sith- = dĺžka. Podľa tejto etymológie apelatívum sitno nesúvisí so sitinou, ale s podzemnou jamou, prepadlinou, priepasťou, „peklom“ (lit. sietuvà). Miklosich (1862-65) má vo svojom slovníku slovo сѣтьно, žiaľ s poznámkou: sensus dubius. Majtán (2001) odvodzuje všetky miestne názvy citované vyššie od slova sitina. Pri hľadaní ich motivácie by bolo vhodné pristupovať k nim individuále, podľa miestnych pomerov. Napr. dolina Sietno pri obci Budča sa nachádza pod Čertovou skalou a s veľkou pravdepodobnosťou súvisí so slovom sitno (sietno) = peklo. Podľa tejto etymológie apelatívum sitno nesúvisí so sitinou, ale s podzemnou jamou, prepadlinou, priepasťou, „peklom“ (lit. sietuvà).
Veľmi pravdepodobná je keltská etymológia vrchu Sitno. Gaelské adj. sith znamená nadprirodzený, gaelské daoine sith a írske siothachan je angl. fairies. Anglické slovo fairy sa vykladá ako: an imaginary supernatural being with magical powers, t.j. domnelá nadprirodzená bytosť s magickou silou. An daoi je po gaelsky diabol. Po staroírsky siothán a gaelsky sìthean je hora, pahorok. Gaelské sìthean má v angličtine aj ďalší význam: a fairy hill = čarovná hora. Podľa keltskej mytológie vo vrchoch s týmto menom boli podzemné priestory, v ktorých bývali čarovné, nadprirodzené bytosti (A. Grant). Povesť o sitnianskych rytieroch v útrobách hory presne zodpovedá keltskému sìthean. Sitno bolo zrejme od staroveku považované za čarovnú horu. Na miestach s týmto menom často bývali predkeltské pohrebiská, čo je i prípad Sitna. Naviac, najstaršie zápisy Cytun, Scyten číta Majtán (2001) ako Sitieň, resp. Siteň a východne od Sitna je vrch Sitience (776 m) nazývaný aj Malé Sitno. Názov Sitno sa začal používať až v 16. storočí. Apelatívum sitno určite nesúvisí so sitinou ale s litovským sietuvà. Meno Sitna môže súvisieť s apelatívom sitno = peklo, priepasť alebo keltským sìthean = čarovná hora. Mýtus o sitnianskych rytieroch svedčí skôr o keltskom pôvode mena. Podzemné priestory pod Sitnom nie sú reálne (hlbočina, priepasť, peklo) ale ich existencia vychádza z keltskej mytológie. Slovu sìthean = čarovná hora je príbuzné dánske seid [sai´t], staronordické seiðr, litovské saitas a kymerské hud (z protokeltského koreňa *soyto-) s významom čary, čarovanie. V Írsku a Škótsku je veľký počet vrchov s menom Sìthean, resp. Sìdhean, napr. Sìthean Mòr – Veľká Čarovná hora, Sìdhean Dubh – Čierna Č. h., Sìdhean Sluaigh – Č. h. so zástupom ľudí, resp. vojakov, Sìdhean an Airgid Č. h. so striebrom, Sìthean a´choin bhain – Č. h. s bielym psom, Dun an t-Sìthean – dun = hrad, Cnoc nan Sìthean – cnoc = pahorok, atď. (Grant).
Grant A.: Gaelic place names: sìth and sìthean. alison.grant[at]scotsdictionaries.org.uk
Majtán M.: Sitno (Etzelberg) – Sitno. Slovenská reč, 2001, 66(3): 147-152.
Miklosich F.: Lexicon palaeoslovenico-graeco-latinum. Viedeň, 1862-65.
Pukanec M.: Perún na Sitne? Kultúra slova, 2005, 39(5): 269-274.
Pôvod hydronyma Latorica
Rieka Latorica pramení vo Východných Karpatoch na Ukrajine a meria 188 km, z toho 38 km je na Slovensku. Jej historické zápisy sú: 1214/1342 Latericia, 1263 Latorcha, 1265 Lathorcha, 1270 Loturcha, 1321 Lathurcha, 1335 Lothorcha, 1808 Latorcza (Varsik, 1990). Šmilauer (1932) uvádza, že meno je nepochybne cudzieho, predslovanského pôvodu, ktorý je podľa neho neznámy. Vo svojej knihe cituje etymológie iných autorov: 1. latinská - latus = bok, strana, pritekajúca z boku (Dongó), 2. keltská - Latara, Latera (Šachmatov), 3. slovanská - lata (Iljev), 4. germánska - lal, lhlet – Bergabhang, hluf – laufen (Czirbusz). Podľa Ondruša (1979) základ lat- mal prvotný význam studený, t.j. studená rieka. Ten istý autor v inej publikácii (Ondruš, 2000) predpokladá, že meno rieky je odvodené z praslovanského základu volt- príponou -or, t.j. z podoby Voltorica vznikla po 8. storočí forma Vlatorica a z toho Latorica. Latorica má mať rovnakú motiváciu ako česká Vltava a ruské rieky Voltica, Volotyň, Voloťma, Veleťma, Veletovka a pod. Šmilauer (1981) i Varsik (1990) o týchto etymológiách pochybujú.
V slovanských jazykoch je prípona -ica pri menách vodných tokov bežná, napr. Bystrica, Drevenica, Lukavica, Teplica, Vydrica, atď. Od Slovanov prebrali túto príponu v podobe -iţa aj Rumuni, napr. Bistriţa, Cameniţa, Delniţa, Dobriţa, Sorniţa a pod. Príponu -ica majú aj rovnomenné prítoky väčších riek, napr. Nitra – Nitrica, Orava – Oravica, Rimava – Rimavica, Úpa – Úpice a pod. To je zrejme aj prípad dvojice rumunských riek Lotru (Latron, Latris) – Latoriţa. Rieka Latoriţa s prítokmi Latoriţa de Jos a Latoriţa de Mijloc sa vlieva rieky Lotru, ktorá je prítokom rieky Olt. Do rieky Olt sa vlieva aj Lotrişorul, Lotrişor, Lotrişoara Mare (Lotriorul) a Lotrioara. Ukrajinsko-slovenská Latorica a rumunská dvojica Lotru – Latoriţa a s ich prítokmi má pravdepodobne rovnakú etymológiu.
Iordan (1963) píše, že meno rieky Lotru môže pochádzať z rumunského adj. lotru, fem. loatră, s významom rýchly, prudký. Tento význam slova je nárečový a rumunský slovník má len význam lotor, z nemeckého Lotterbube. Slovo lotru s významom rýchly, prudký nemá palalelu v iných indoeurópskych jazykoch a táto motivácia je preto neistá. Buza (2010) zaraďuje rieku Lotru k hydronymám trácko-gétsko-dáckeho pôvodu.
Jednou z možností je zvukomalebný pôvod mena rieky. Prehľad môžeme začať staroindickým rāyati = štekať. Rovnaký význam má i stsl. лаяти, rus. лáять, sln. lajati, sch. lȁjati a poľ. łajać. České láti znamená štekať i nadávať a hromžiť, láteřit znamená hromžiť, brýzgať. Aj v litovčine lóti a lotyštine riet, lãt znamená štekať. Ruské лотошить znamená 1. brblať, mrmlať, 2. tárať, trepať. Daľ (1979) pridáva ďalšie významy: plieskať, špliechať ako voda na plytčine; zurčať, žblnkotať, šumieť; vydávať ostré zvuky. Po albánsky loto znamená plakať, oplakávať, nariekať, trúchliť i kričať. deVaan spája latinské slová lāmenta, -ōrum = kvílenie, vzdychanie a lātrō, -āre = štekať. Latinské lātrō, -āre má viac významov: 1. štekať, 2. kričať, revať, 3. šumieť, 4. vrčať, škŕkať (v žalúdku). Lātrātus je 1. štekanie, 2. šum, hurhaj, škriepka. Podobne po rumunsky lătrá je štekať, vyť, lătrát je štekanie. Táto motivácia by pripadala do úvahy skôr pre horný tok Latorice v karpatských horách. Rimania v povodí Latorice nepôsobili a pravdepodobný nie je ani baltský, či slovanský pôvod mena.
Inou motiváciou môže byť blato, kal, teda kalná rieka, či rieka tečúca cez blatistý, močaristý terén. Význam blato, kal, špina majú slová: staroírske loth, gaelské làthach, latinské lutum, albáske lum. Latinské lutāre znamená pokryť blatom. Po rumunsky lut je hlina, íl, lutós je ílovitý. Po albánsky latyrë sú splašky i blato, laturi je špina, laturis ur je špinavý a laturis znamená zašpiniť. Po litovsky liūtis je lejak, liūtýnas je kaluž. Takáto motivácia by pripadala do úvahy v slovenskej časti Latorice, ktorá na Východoslovenskej nížine preteká močaristým terénom a vytvára mnohé meandre a mŕtve ramená. Galské meno Paríža je Lutetia.
Ďalšou možnosťou je staroírske slovo láthar, angl. (flat) layer = rovina. Podľa Matasovića (2009) východiskom pre toto slovo je protokeltský koreň *flátro-. Príbuzné je gael. làr, angl. floor, nem. Flur, lat. planus, angl. plain. Motiváciou by bol rovinatý terén, ktorým Latorica na slovenskom území tečie. Meno rieky však najskôr vychádza z írskeho slova latharach – angl. swamp = bažina, močiar, močarina, pretože to sú typické biotopy v dolnom toku rieky (ír. latharach = močiar je blízke stír. loth, gael. làthach, alb. latyrë = blato). K podobnému záveru prišiel už v roku 1912 Šachmatov: Im Bassin der Theiß cf. den Zufluß des Badrog Latorica mit der kelticher Ortsbenennung Latora, Latera (jetzt Lattes im Frankreich). Autor neuvádza konkrétne keltské slovo, ani motiváciu pomenovania, dajú sa len predpokladať rovnaké východiská. Šmilauer (1932) túto etymológiu neakceptoval, lebo nepredpokladal keltské hydronamá v Potisí. Rieka Laborec sa vlieva do Latorice asi 10 km pred jej sútokom s Ondavou neďaleko obce Zemplín. Archeologické nálezy z okolia Zemplína prítomnosť Keltov preukázali (Pieta, 2008). O keltskom pôvode hydronyma Latorica môže svedčiť i keltské meno Laborca (po gaelsky labhar, labharra je hlučný, šumiaci). Meno rumunskej rieky Latoriţa je zrejme odvodené od rieky Lotru pôv. Latris (podobne ako Nitra – Nitrica) a môže byť tiež keltského pôvodu (v obidvoch prípadoch ide o horské rieky a nedá sa vylúčiť ani zvukomalebný pôvod).
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка II. Москва, 1979.
Buza M.: On the origins and historical evolution of toponymy on the territory of Romania. www. rjgeo.ro/atassuri . Publikované 2010.
Iordan, I.: Toponimia romînească. Bucureţi, 1963.
Ondruš Š.: Slovenské rieky - pôvod mien. Studia Academica Slovaca. 1979, 8: 269-287.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory slov. Martin, 2000.
Pieta K.: Keltské osídlenie Slovenska. Nitra, 2008
Schachmatov A. A.: Zu den ältesten slavisch-keltischen Beziehungen. Archiv für slavische Philologie. 1912, 33: 51-99.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
de Vaan M.: Etymological Dictionary of Latin and the other Italic Languages. Leiden - Boston, 2008.
Šmilauer V.: Šimon Ondruš: Slovenské rieky - pôvod mien. Zpravodaj místopisní komise ČSAV. 1981, 22 (1-2): 151-156.
Varsik B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, 1990.
V slovanských jazykoch je prípona -ica pri menách vodných tokov bežná, napr. Bystrica, Drevenica, Lukavica, Teplica, Vydrica, atď. Od Slovanov prebrali túto príponu v podobe -iţa aj Rumuni, napr. Bistriţa, Cameniţa, Delniţa, Dobriţa, Sorniţa a pod. Príponu -ica majú aj rovnomenné prítoky väčších riek, napr. Nitra – Nitrica, Orava – Oravica, Rimava – Rimavica, Úpa – Úpice a pod. To je zrejme aj prípad dvojice rumunských riek Lotru (Latron, Latris) – Latoriţa. Rieka Latoriţa s prítokmi Latoriţa de Jos a Latoriţa de Mijloc sa vlieva rieky Lotru, ktorá je prítokom rieky Olt. Do rieky Olt sa vlieva aj Lotrişorul, Lotrişor, Lotrişoara Mare (Lotriorul) a Lotrioara. Ukrajinsko-slovenská Latorica a rumunská dvojica Lotru – Latoriţa a s ich prítokmi má pravdepodobne rovnakú etymológiu.
Iordan (1963) píše, že meno rieky Lotru môže pochádzať z rumunského adj. lotru, fem. loatră, s významom rýchly, prudký. Tento význam slova je nárečový a rumunský slovník má len význam lotor, z nemeckého Lotterbube. Slovo lotru s významom rýchly, prudký nemá palalelu v iných indoeurópskych jazykoch a táto motivácia je preto neistá. Buza (2010) zaraďuje rieku Lotru k hydronymám trácko-gétsko-dáckeho pôvodu.
Jednou z možností je zvukomalebný pôvod mena rieky. Prehľad môžeme začať staroindickým rāyati = štekať. Rovnaký význam má i stsl. лаяти, rus. лáять, sln. lajati, sch. lȁjati a poľ. łajać. České láti znamená štekať i nadávať a hromžiť, láteřit znamená hromžiť, brýzgať. Aj v litovčine lóti a lotyštine riet, lãt znamená štekať. Ruské лотошить znamená 1. brblať, mrmlať, 2. tárať, trepať. Daľ (1979) pridáva ďalšie významy: plieskať, špliechať ako voda na plytčine; zurčať, žblnkotať, šumieť; vydávať ostré zvuky. Po albánsky loto znamená plakať, oplakávať, nariekať, trúchliť i kričať. deVaan spája latinské slová lāmenta, -ōrum = kvílenie, vzdychanie a lātrō, -āre = štekať. Latinské lātrō, -āre má viac významov: 1. štekať, 2. kričať, revať, 3. šumieť, 4. vrčať, škŕkať (v žalúdku). Lātrātus je 1. štekanie, 2. šum, hurhaj, škriepka. Podobne po rumunsky lătrá je štekať, vyť, lătrát je štekanie. Táto motivácia by pripadala do úvahy skôr pre horný tok Latorice v karpatských horách. Rimania v povodí Latorice nepôsobili a pravdepodobný nie je ani baltský, či slovanský pôvod mena.
Inou motiváciou môže byť blato, kal, teda kalná rieka, či rieka tečúca cez blatistý, močaristý terén. Význam blato, kal, špina majú slová: staroírske loth, gaelské làthach, latinské lutum, albáske lum. Latinské lutāre znamená pokryť blatom. Po rumunsky lut je hlina, íl, lutós je ílovitý. Po albánsky latyrë sú splašky i blato, laturi je špina, laturis ur je špinavý a laturis znamená zašpiniť. Po litovsky liūtis je lejak, liūtýnas je kaluž. Takáto motivácia by pripadala do úvahy v slovenskej časti Latorice, ktorá na Východoslovenskej nížine preteká močaristým terénom a vytvára mnohé meandre a mŕtve ramená. Galské meno Paríža je Lutetia.
Ďalšou možnosťou je staroírske slovo láthar, angl. (flat) layer = rovina. Podľa Matasovića (2009) východiskom pre toto slovo je protokeltský koreň *flátro-. Príbuzné je gael. làr, angl. floor, nem. Flur, lat. planus, angl. plain. Motiváciou by bol rovinatý terén, ktorým Latorica na slovenskom území tečie. Meno rieky však najskôr vychádza z írskeho slova latharach – angl. swamp = bažina, močiar, močarina, pretože to sú typické biotopy v dolnom toku rieky (ír. latharach = močiar je blízke stír. loth, gael. làthach, alb. latyrë = blato). K podobnému záveru prišiel už v roku 1912 Šachmatov: Im Bassin der Theiß cf. den Zufluß des Badrog Latorica mit der kelticher Ortsbenennung Latora, Latera (jetzt Lattes im Frankreich). Autor neuvádza konkrétne keltské slovo, ani motiváciu pomenovania, dajú sa len predpokladať rovnaké východiská. Šmilauer (1932) túto etymológiu neakceptoval, lebo nepredpokladal keltské hydronamá v Potisí. Rieka Laborec sa vlieva do Latorice asi 10 km pred jej sútokom s Ondavou neďaleko obce Zemplín. Archeologické nálezy z okolia Zemplína prítomnosť Keltov preukázali (Pieta, 2008). O keltskom pôvode hydronyma Latorica môže svedčiť i keltské meno Laborca (po gaelsky labhar, labharra je hlučný, šumiaci). Meno rumunskej rieky Latoriţa je zrejme odvodené od rieky Lotru pôv. Latris (podobne ako Nitra – Nitrica) a môže byť tiež keltského pôvodu (v obidvoch prípadoch ide o horské rieky a nedá sa vylúčiť ani zvukomalebný pôvod).
Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка II. Москва, 1979.
Buza M.: On the origins and historical evolution of toponymy on the territory of Romania. www. rjgeo.ro/atassuri . Publikované 2010.
Iordan, I.: Toponimia romînească. Bucureţi, 1963.
Ondruš Š.: Slovenské rieky - pôvod mien. Studia Academica Slovaca. 1979, 8: 269-287.
Ondruš Š.: Odtajnené trezory slov. Martin, 2000.
Pieta K.: Keltské osídlenie Slovenska. Nitra, 2008
Schachmatov A. A.: Zu den ältesten slavisch-keltischen Beziehungen. Archiv für slavische Philologie. 1912, 33: 51-99.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
de Vaan M.: Etymological Dictionary of Latin and the other Italic Languages. Leiden - Boston, 2008.
Šmilauer V.: Šimon Ondruš: Slovenské rieky - pôvod mien. Zpravodaj místopisní komise ČSAV. 1981, 22 (1-2): 151-156.
Varsik B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, 1990.
Motivácia pomenovania jarabiny vtáčej (Sorbus aucuparia) v germánskych, keltských a slovanských jazykoch
Rebro má v germánskych a slovanských jazykoch rovnaké východiská. Predpokladá sa, že pochádza gr. ἐρέφω = pokrývať, prekrývať, ὀροφή = krov, strecha. Vo väčšine slovanských jazykov je to rebro, čes. žebro, poľ. żebro, ziobro, hluž. rjebło, dluž. rjobro i rjobło. Po nemecky je to Rippe, v stredoveku rippe, rib(b)e, rieb, ribbi, angl. rib, nór. ribbe, dán. ríbben, šv. rèvben, isl. rifbein. V slovanských jazykoch sú podľa rebra, prípadne rebríka pomenované viaceré rastliny s perovitozloženými listami. Najčastejšie je to papraď (Dryopteris): čertovo rebro, vlčie rebro, hadie rebríky, rebrínie, rebríčie, rebričina a pod., perovník (Matteuccia) je poľ. żebrówka, rebrovka (Blechnum) je čes. žebrovnice, perutník (Hottonia) je čes. žebratka, rebrica (Libanotis) je čes. žebřice, sezel (Seseli) je poľ. zebrzyca i żebrówka, myší chvost (Achillea) je po česky žebříček, stčes. řebřík, sch. rebrac, nátržník husí (Potentilla anserina) je slk. dial. rebrínie, drabinka. Vratič (Tanacetum) je rus. rjabínka, rjabišnik, díkaja rjabína, ukr. riabínnik, díka horobína.
Podobne ako uvedené rastliny aj jarabina vtáčia (Sorbus aucuparia) má perovitozložené listy pripomínajúce vtáčie pero alebo rebrá na hrudnej kostre človeka alebo iných stavovcov, prípadne krov strechy. Pomenovanie jarabiny je všeslovanské: dluž. jerébina, hluž. wjerjebina, poľ. jarząb, čes. jeřáb, dial. jahřabina, řeřáb, jerábník, sln. jerebíka, sch. jarèbika, rus. rjabína, dial. grabína, jarobína, ukr. horobína, dial. horóba, orába a vorób. Pri objasňovaní pôvodu slova jarabina, rus. rjabína je lákavé hľadať súvislosť s príd. menom jarabý, rus. rjabój, s významom strakatý, pestrý. Takejto súvislosti však niet. Východisko treba hľadať v slovách ὀροφή, rib, rebro. Motivácia pomenovania jarabiny je rovnaká ako pri jaseni (Fraxinus), ktorý má tiež perovitozložené listy.
Predpokladá sa, že keltský názov jaseňa vychádza z protokeltského koreňa *osno-. Kymersky je to onnen, onn, kornsky onnen, bretónsky unn, írsky nuin, staroírsky uinnius. Rebro sa povie po írsky asna, gaelsky aisen, starokornsky a kymersky asen. Jaseň je teda pomenovaný podľa listov, ktoré sa podobajú na rebrá. Jarabina sa v keltských jazykoch nazýva „jaseň s bobuľami (angl. berry), presnejšie s malvičkami“. Staroírsky je to cáerthenn, írsky caorthann, gaelsky caorann, mannsky keirn, kymersky cerddinen, kornsky kerdhynen, bretónsky kerzhinenn. Prvá časť týchto slov je bobuľa: stír. cáir, gael. caor, druhá časť znamená jaseň.
V germánskych jazykoch sa jarabina povie anglicky mountain ash (horský jaseň), nemecky Eberesche. Esche je jaseň a prvá časť slova Eber- zrejme súvisí s protokeltským koreňom *eburo- = tis (Taxus). Tis aj jarabina majú drobné červené plody. V týchto jazykoch sa jarabina považovala za formu jaseňa, pričom motiváciou sú nepochybne perovitozložené listy obidvoch drevín. Germánske pomenovanie jaseňa možno odvodiť z arm. oskr, korn. ascorn, bret. ascourn, kymr. asgurn, strkymr. ascurn, ascwrn, čo je kosť, pretože listy jaseňa pripomínajú rebrá, čiže kosti, kostru človeka. V starej angličtine sa jaseň (ash) volal æsc, v starej nemčine to bol asc, asca, asch i esch(e).
V keltských jazykoch a nemčine má jaseň i jarabina rovnaké meno, len jarabina je jaseň s boboľami. V angličtine je jarabina horský jaseň. Staršie je pomenovanie jaseňa, lebo má rovnakú motiváciu v baltských, germánskych, keltských i slovanských jazykoch. Meno jarabiny je mladšie a Slovania využili nové slovo rebro (z gr. ὀροφή) namiesto pôvodného keltského asen. Rovnako postupovali aj Nemci pri pomenovaní oskoruše, bot. jarabina oskorušová (Sorbus domestica). Oskoruša sa povie nemecky Sperberbaum, Speierlingsbaum, Sperbe, Spierbaum, Spierling, v stredoveku sperboum, spirboum a niekedy označuje aj jarabinu (Vogelbeerbaum). Gréckemu slovu ὀροφή vo význame krov, drevená konštrukcia krovu zodpovedá nem. Sparren, Dachsparren, Sparrenwerk, Sparrwerk, Rippenwerk, v stredoveku sparro, sparre, dán. tágspar, spǽrrevark, angl. spar, stnord. sparri, lot. spares. V tomto prípade je východiskom pre pomenovanie oskoruše, nem. Sperberbaum germánske pomenovanie krovu. Je tovnaká motivácia ako pri jarabine, lebo obidve dreviny majú perovitozložené listy. Podľa perovitozložených listov je pomenovaný aj túžobník brestolistý (Filipendula ulmaria), nem. Spierstaude, vojnovka (Polemonium), nem. Sperrkraut, Sperberkraut, Leiterblatt a tavoľníkovec jarabinolistý (Sorbaria sorbifolia), nem. Spierstrauch, rus. rjabínnik, ukr. horobínnik. Anglickému sparrow-grass (Asparagus) zodpovedá sch. rebruša a rum. dial. coasta-drácului (čertovo rebro). Zaujímavou dvojicou je šv. kärrspira a gael. lus riabhach, čo je všivec močiarny (Pedicularis palustris) s perovitými listami.
Vičenec vikolistý (Onobrychis viciaefolia) je kŕmna rastlina z čeľade vikovité (Viciaceae). Jeho francúzske pomenovanie esparcet, esparcette je zaznamenané až okolo roku 1600, no prevzali ho viaceré európske jazyky: šp. esparcet, tal. esparceta, rum. sparcétӑ, nem. Esparsette, alb. esparsetë, lot. esparsete, čes. esparseta, sparseta, šparzeta, rus. esparcét, poľ. esparzeta. Aj pôvod tohto slova treba hľadať v germ. sparre (krov), ktoré prešlo do stredovekej francúzštiny v podobe, espars, esparre s rovnakým významom. Všetky rastliny z čeľade vikovité (Viciaceae) majú perovitozložené listy. Je možné, že aj vika (Vicia) a cícer (Cicer) (ὄροβος resp. ἐρέβινϑος) sú v gréčtine pomenované podľa tvaru listov.
Podobne ako uvedené rastliny aj jarabina vtáčia (Sorbus aucuparia) má perovitozložené listy pripomínajúce vtáčie pero alebo rebrá na hrudnej kostre človeka alebo iných stavovcov, prípadne krov strechy. Pomenovanie jarabiny je všeslovanské: dluž. jerébina, hluž. wjerjebina, poľ. jarząb, čes. jeřáb, dial. jahřabina, řeřáb, jerábník, sln. jerebíka, sch. jarèbika, rus. rjabína, dial. grabína, jarobína, ukr. horobína, dial. horóba, orába a vorób. Pri objasňovaní pôvodu slova jarabina, rus. rjabína je lákavé hľadať súvislosť s príd. menom jarabý, rus. rjabój, s významom strakatý, pestrý. Takejto súvislosti však niet. Východisko treba hľadať v slovách ὀροφή, rib, rebro. Motivácia pomenovania jarabiny je rovnaká ako pri jaseni (Fraxinus), ktorý má tiež perovitozložené listy.
Predpokladá sa, že keltský názov jaseňa vychádza z protokeltského koreňa *osno-. Kymersky je to onnen, onn, kornsky onnen, bretónsky unn, írsky nuin, staroírsky uinnius. Rebro sa povie po írsky asna, gaelsky aisen, starokornsky a kymersky asen. Jaseň je teda pomenovaný podľa listov, ktoré sa podobajú na rebrá. Jarabina sa v keltských jazykoch nazýva „jaseň s bobuľami (angl. berry), presnejšie s malvičkami“. Staroírsky je to cáerthenn, írsky caorthann, gaelsky caorann, mannsky keirn, kymersky cerddinen, kornsky kerdhynen, bretónsky kerzhinenn. Prvá časť týchto slov je bobuľa: stír. cáir, gael. caor, druhá časť znamená jaseň.
V germánskych jazykoch sa jarabina povie anglicky mountain ash (horský jaseň), nemecky Eberesche. Esche je jaseň a prvá časť slova Eber- zrejme súvisí s protokeltským koreňom *eburo- = tis (Taxus). Tis aj jarabina majú drobné červené plody. V týchto jazykoch sa jarabina považovala za formu jaseňa, pričom motiváciou sú nepochybne perovitozložené listy obidvoch drevín. Germánske pomenovanie jaseňa možno odvodiť z arm. oskr, korn. ascorn, bret. ascourn, kymr. asgurn, strkymr. ascurn, ascwrn, čo je kosť, pretože listy jaseňa pripomínajú rebrá, čiže kosti, kostru človeka. V starej angličtine sa jaseň (ash) volal æsc, v starej nemčine to bol asc, asca, asch i esch(e).
V keltských jazykoch a nemčine má jaseň i jarabina rovnaké meno, len jarabina je jaseň s boboľami. V angličtine je jarabina horský jaseň. Staršie je pomenovanie jaseňa, lebo má rovnakú motiváciu v baltských, germánskych, keltských i slovanských jazykoch. Meno jarabiny je mladšie a Slovania využili nové slovo rebro (z gr. ὀροφή) namiesto pôvodného keltského asen. Rovnako postupovali aj Nemci pri pomenovaní oskoruše, bot. jarabina oskorušová (Sorbus domestica). Oskoruša sa povie nemecky Sperberbaum, Speierlingsbaum, Sperbe, Spierbaum, Spierling, v stredoveku sperboum, spirboum a niekedy označuje aj jarabinu (Vogelbeerbaum). Gréckemu slovu ὀροφή vo význame krov, drevená konštrukcia krovu zodpovedá nem. Sparren, Dachsparren, Sparrenwerk, Sparrwerk, Rippenwerk, v stredoveku sparro, sparre, dán. tágspar, spǽrrevark, angl. spar, stnord. sparri, lot. spares. V tomto prípade je východiskom pre pomenovanie oskoruše, nem. Sperberbaum germánske pomenovanie krovu. Je tovnaká motivácia ako pri jarabine, lebo obidve dreviny majú perovitozložené listy. Podľa perovitozložených listov je pomenovaný aj túžobník brestolistý (Filipendula ulmaria), nem. Spierstaude, vojnovka (Polemonium), nem. Sperrkraut, Sperberkraut, Leiterblatt a tavoľníkovec jarabinolistý (Sorbaria sorbifolia), nem. Spierstrauch, rus. rjabínnik, ukr. horobínnik. Anglickému sparrow-grass (Asparagus) zodpovedá sch. rebruša a rum. dial. coasta-drácului (čertovo rebro). Zaujímavou dvojicou je šv. kärrspira a gael. lus riabhach, čo je všivec močiarny (Pedicularis palustris) s perovitými listami.
Vičenec vikolistý (Onobrychis viciaefolia) je kŕmna rastlina z čeľade vikovité (Viciaceae). Jeho francúzske pomenovanie esparcet, esparcette je zaznamenané až okolo roku 1600, no prevzali ho viaceré európske jazyky: šp. esparcet, tal. esparceta, rum. sparcétӑ, nem. Esparsette, alb. esparsetë, lot. esparsete, čes. esparseta, sparseta, šparzeta, rus. esparcét, poľ. esparzeta. Aj pôvod tohto slova treba hľadať v germ. sparre (krov), ktoré prešlo do stredovekej francúzštiny v podobe, espars, esparre s rovnakým významom. Všetky rastliny z čeľade vikovité (Viciaceae) majú perovitozložené listy. Je možné, že aj vika (Vicia) a cícer (Cicer) (ὄροβος resp. ἐρέβινϑος) sú v gréčtine pomenované podľa tvaru listov.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)