Etymológia slova hrochoť a miestneho názvu Hrochoť

V monografii obce Hrochoť sú uvedené názory dvoch autorov na pôvod mena obce (Ďurková, 1997) . Podľa V.Šmilauera je názov Hrochoť nejasný, podľa P.Bujnáka je názov slovenský (slovanský) a súvisí so slovom kruchoť, t.j. čo sa mrví, čo je krehké, to znamená v prvom rade tenký ľad, dalej drobné skaly, cestu a zem nimi pokrytú. Kroch i kruch podľa Slovníka slovenských nárečí znamená: 1. kus ľadu, kryha 2. kus niečoho podobný hrude. Krušiť sa znamená drobiť sa, lámať sa, krušina je rozdrobené skálie. Iný názor má Krajčovič (2009), podľa ktorého názov Hrochoť súvisí s praskavým zvukom po švihaní bičmi pastierov pri pasení dobytku. Hrochot má byť hlučný, ostrý zvuk spôsobený plieskaním pastierskeho biča, údermi alebo chôdzou po ľade.

Hrochot v slovenčine znamená hukot, podľa Kálala (1924) i chrochtanie. Slovo je všeslovanské: rus., bulh. gróchot, ukr. gróchit, poľ., mac. grochot, s.-ch. grȍhot, sln. grohot, s významom hukot, rachot alebo chichot, rehot. Po rumunsky grohăí je chrochtať, grohotí znamená rachotiť, rútiť sa (o kameňoch na svahu alebo hnaných vodou). Ruské a ukrajinské gróchot znamená aj rešeto, riečicu. S.-ch.grȍhot má aj ďalší význam: kamenistá pôda. Grohotljika je piesčitá pôda premiešaná kameňmi a štrkom. V Rumunsku grohot i grohotíş je hromada kameňov, sutina alebo štrk. V slovenčine sa hrochoť interpretuje ako zamrznutá, hrboľatá zem, resp. blato, obyčajne na ceste. Jánošík a Jóna (1946) majú dva významy: zamrznuté blato s nerovným povrchom; čo má tvrdý, drapľavý povrch. Slovník slovenského jazyka I. cituje vetu z Hviezdoslava : Voz drgľoval po štrku, po hrochoti. V Nevoľnom pri spracovaní konopí zmäknuté byle prestierali na hrochoť (kamenná suť). Hrochoť teda znamená aj drobné kamene: štrk, suť.

Machek (1971) považuje sloveso hrochati za zvukomalebné. Hrochtať podľa Jánošíka a Jónu (1946) znamená vydávať zvuk. Aj východoslovanské gróchot = rešeto, riečica z súvisí so zvukom vydávaným pri osievaní a triedení sypkých materiálov. Hrochoť je teda zvukomalebné slovo, nesúvisiace s drobením, mrvením ani s hrboľmi na ceste ale s hrochtaním, chrochtaním, teda hukotom, hrmotom, rachotom pri chodení po suti, štrku alebo zamrznutom blate. Je to podobná motivácia ako pri štrku, ktorého pomenovanie súvisí so slovesom štrkať. Hrochoť má teda meno podľa výskytu kamenných sutí v chotári obce.

Slovo hrochoť je často využínané v geografických názvoch najmä na Balkáne. Grohot je planina v Slovinsku a takéto meno má aj niekoľko vrchov v Bosne a Hercegovine i v Macedónsku. V Bosne a Hercegovine je to aj názov doliny a ľudského sídla. V Rumunsku je rieka Grohot a početné vrchy majú meno: Grohot, Grohotiş, Grohotişul i Grohoţel. Podobne i ľudské sídla majú meno Grohot, Grohoţel i Grohoţele. Podľa Iordana (1963) sú tieto mená motivované hromadami kameňov, suťami a štrkom. Na Slovensku je na východ od obce aj vrch Hrochoť. Neďaleko Hrochote sú vrchy Hrochôtka (1282 Horhagberch) v k.ú. Čerín a Malá Hrochôtka v k.ú. H. Mičiná. V katastri obce Sebedražie je chotárny názov Chrochôtka (Mjartan, 1924). Západne od obce Čebovce tečie Cerínsky, inak i Višňovský potok. Jeho paralelným názvom je Hrochoť. Meno Hrochoť má i mokraď na tomto potoku a časť chotára Čeboviec. Slovo hrochoť je zaznačené na hornom Považí, Orave, Gemeri i Honte, geografické názvy s ním spojené sú najmä v širšom okolí Zvolena.

V listine z r. 1281 sa spomína Hurhudpotoka, čo je dolná časť potoka Vrbovok v povodí Ipľa. V ďalšej časti listiny sa spomína sicco potok, secundum siccum potok a tercium siccum Hurhud, quod vulgo Ogren. Šmilauer (1932) čítal Hurhud ako Chruchoť. Etymológia názvu mu nebola jasná, pričom nepredpokladal súvislosť medzi menami potoka Chruchoť a obce Hrochoť. V časti Krupinskej planiny, kde sa vlieva Vrbovok do Litavy nemá časť potokov vodu po celý rok. Takéto potoky mávajú často meno Suchý (lat. siccus). V čase sucha sú ich korytá pokryté kameňmi, štrkom a pieskom (hrochoť, *kruchoť), čo mohlo motivovať ich pomenovanie. Po 13. storočí sa meno potoka zapisovalo nasledovne: 1308 Hurhud, 1471 Harhot, 1868 Chrochod, 1871 Chrochod, Chruchod, Churchod, 1875-76 Chruchoď, 1900 Chruchod, 1935 Chruchoď, Chruchod, 1965, 1969, 1993 Churchoď (Majtán, Žigo, 1999). Popri potoku má aj časť chotára meno: 1868 Chrochod, 1868 Chruchod 1871 Churchod, 1993 Churchoď. Majtán a Zigo (1999) používajú názvy Churchoď a Chruchoď, ktoré hodnotia ako významovo nepriezračné. Stredoveký, maďarizovaný názov Churchoď používajú aj ochranári a poľovníci. Bujnák (1927) zistil, že miestni slovenskí obyvatelia používajú názov Chruchoť. Keď si porovnáme historické názvy potoka Chruchoť a obce Hrochoť: 1424 Horhagh, 1479 Horhagh aliter Chrochot, 1507 Rochod, 1521 Hrochott, 1527 Rochota, 1786 Hrochot, 1863-1913 Horhát, 1920 Chrochot, 1927 Hrochoť je zrejmé, že obidva majú rovnaké východiská. K týmto dvom môžeme pridať aj potok a chotárny názov Hrochoť v neďalekých Čebovciach. Už Bujnák (1927) písal, že tieto lokality sú pomenované podľa drobného skália alebo tenkého ľadu, s čím možno súhlasiť. Jeho etymológia vychádza zo stsl. kruch-, kr
ъšiti a slk. *kruchoť, krušiť s motiváciou čo je krehké, čo sa mrví. Alternatívou je etymológia vychádzajúca zo slov hrochoť, hrochtať, chrochtať, s motiváciou čo pri dotyku a pohybe vydáva zvuk.

V spomínanej listine z r. 1281 sa spomína Hurhud, quod vulgo Ogren. Názov Ogren by sa dal vysvetliť z koreňa grn-, hrn- s významom hrnúť, hromadiť. Mac. grne znamená hromadiť, sch. gȓnuti znamená zhrnúť. Po slovinsky ogreníti, ogrénem je ohrnúť, osypať (osuti). Východiskom je stsl. ogrenǫti, ogrъnǫti s významom odvrhnúť, s ohľadom na slovinské ogreníti zrejme aj odhrnúť. Pod slovom ogren sa mohol rozumieť, náplav ("náhrn"), násyp, hromada štrku a piesku v koryte vyschnutého potoka.

 
Bujnák, P.: Maďarské horh a slovenské hrochoť. Sborník Matice slovenskej 1927, 5 (1-2): 65-72.
Ďurková, M.: Zo stredovekých dejín obce Hrochoť. In: Hrochoť - vrchárske srdce Podpoľania. Hrochoť, 1997.
Iordan, I.: Toponimia romînească. Bucureţi, 1963.
Jánošík, A., Jóna, E.: Slovník spisovného jazyka slovenského. Martin, 1946.
Kálal, M.: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica, 1924.
Krajčovič, R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (15). Kultúra slova 2009 43 (3): 154-162.
Machek, V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, 1971.
Majtán, M., Žigo, P.: Hydronymia povodia Ipľa. Bratislava, 1999.
Mjartan, J.: Sebedražie. Sborník Matice slovenskej 1924, 2(1): 17-38.
Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932.
Slovník slovenského jazyka I. Bratislava, 1959. Slovník slovenských nárečí I. Bratislava, 1994.

　



　

　

　







　

Pôvod hydronyma Galamia

Galamia je potok prameniaci nad obcou Kleňany a ústiaci do Ipľa pri Balogu nad Ipľom. Majtán a Žigo (1999) uvádzajú tieto historické názvy: 1260 riv. Holumna, 1351 fl. Galanya, 1423 fl. Galanya, 1486 fl. Chalamia, 1871 Galomia patak, 1935 Galamia, 1965 Galamia, 1977 Galomia, 1991 Galamia, Galomia. Názvy Galomia (Galamia) nie sú podľa nich jasné a názov Holumná azda súvisí so slovom holohumnica (>holumnica). Podľa Šmilauera (1932) sú presné znenie a etymológia neznáme. Pomer mien Holumna : Galanya a Galamia : Kelenye (Kleňany) je nejasný.

Pôvod hydronyma Galamia je zvukomalebný a vychádza z ie. koreňov *gel-, *gol-*gal-, ktoré sú v slovách spojených s vydávaním zvuku. V slovanských jazykoch je to psl. gъlkъ, stsl. glъkъ, bul. glъč, stpoľ. giełk, sln., rus. dial. golk, slk. hluk a psl. golsъ, stsl. glasъ, rus. gólos, sln. glás, slk. hlas. Zo slova galásъ (hlas, šum, krik) odvodzuje Daľ (1978) slovesá galániť, galáčiť, galášiť, s významom kričať, vrieskať, hulákať. Vasmer (1964) sloveso galániť = hlasno sa smiať odvodzuje od gáliť = smiať sa. V ruštine golosíť znamená revať, kvíliť a podobný význam má aj sloveso galdéť. Po srbochorvátsky galamiti je hulákať, šumieť, galáma je hluk, šum a galámdžija je ten kto kričí, reve. Slovník slovenských nárečí uvádza slovesá galatovať a halačiť, s významom hlučne sa zabávať. Príkladmi v neslovanských jazykoch sú: gael. galan = šum, galanach = hlučný, sthnem., stangl. galan = spievať, kymr. galw, angl. call, stisl. kalla = volať, nem. gellen, hol. gillen, gálmen, isl. gjalla = zvučať, kričať, dán. gale, šv. gala = kikiríkať, kukať, krákať, kričať. Strednoírske glám (angl. clamour) = krik, lomoz vychádza z protokeltského *glaxsma. Pôvodné meno potoka bolo asi *Galamná, s významom Hlučná, Hlasná, Šumiaca a pod. Názov bol motivovaný hučaním vody v kaňonovitom koryte s menšími vodopádmi nad obcou Kleňany.

Uvedené ie. korene sú časté aj pri menách vtákov s výrazným hlasom. Lat. gallus a lot. gailis je kohút, nem. Nachtigall je slávik, gael. callag je potápka, strir. gall je labuť. Po lotyšsky gulkstet je kričať (pri vtákoch) a gulbis je labuť. V slovanských jazykoch bul. galún, sch. galić je havran, rus. a ukr. gálka, gálica, bul. gálica, sch. galica je kavka. Vasmer (1964) vysvetľuje slovo gálka z psl. *
galъ = čierny. Sch. galičast je čierny, galin je čierny kôň, vraník. Psl. *galъ súvisí s lat. galla, nem. Galle, čo je po rusky černiľnyj orech, slk. hálka, dubienka, z ktorej sa vyrábalo čierne farbivo. Čajka sa povie po macedónsky galeb, po srbochorvátsky galéb i gȁleb. Pri rovnakom koreni gal- má čajka bielu, havran a kavka čiernu farbu, spoločný pre tieto vtáky je krikľavý hlas. Podobné je to aj s holubom, ktorého etymológia nie je dostatočne objasnená a jeho meno sa najčastejšie odvodzuje od farby jeho peria. Po rusky je to gólubь, po slovinsky golób, latinsky columba, gaelsky calman, colm. Po slovinsky gólčáti znamená hrkútať (sln. golk = hluk). Uvažovať by sa teda mohlo aj o zvukomalebnom pôvode mena týchto vtákov.

Názov Galamia je starobylý a vznikol ešte pred zmenou g na h v slovenčine, teda pred 12. storočím. Názov sa zachoval v maďarskom prostredí , pretože staromaďarské kmene sa v Poiplí usadili už v 10. storočí, teda v prvej fáze obsadzovania územia. Na východ od Galamie sú obce Vinica, maď. Nyek a Kosihy nad Ipľom, maď. Ipolykeszi, pomenované podľa strážnych posádok kmeňov Nyék a Keszi. Zrejme od počiatku obývali Maďari rovinnú časť Ipeľskej kotliny a Slováci boli väčšinou vytlačení do predhorí Krupinskej planiny. Slovenské osídlenie mala aj obec Kleňany, nad ktorou pramení Galamia. Pri ohraničovaní jej chotára v roku 1260 bol potok zapísaný s h: in capite rivuli Holumna. Neskoršie zápisy už boli v pôvodnom tvare, ktorý tu našli Maďari pred 12.storočím, teda s g na začiatku mena.

Zaujímavý je zápis fl. Chalamia z roku 1486, ktorý sa zhoduje so stredovekými menami obce Čalomija: 1244 Chalamia, 1260 Cholomia, 1332 Salomia, 1373 Chalampnia, 1405 Naghchalamya. Podobnosť je aj medzi názvom Holumna a Chalampnia, čo možno čítať ako *Chalamnia, resp. *Chalamna. Spomenúť treba aj zápisy: 1786 Nagy Cschalumina a 1808 Welká Cžalumina. Pôvodná Čalomija ležala okolo románskeho kostola (nedávno archeologicky preskúmanéno) severne od Veľkej Čalomije , no v dôsledku zhoršených hydrologických pomerov sa ešte v stredoveku časť obyvateľov premiestnila na juh k Ipľu (Veľká Čalomija) a časť na východ (Malá Čalomija) (Antolov, 2003). Súvislosť medzi potokom Galamia a obcou Čalomija je nejasná. Obec je od ústia potoka vzdialená 11 km na východ a oddeľuje ich Veľký potok a dve obce: Balog nad Ipľom a Kosihy nad Ipľom. Problematická je aj zmena koreňa gal- (hol-) na čal-.

Даль В.: Толковый словарь живого великорусского языка 1. Москва, 1978.
Фасмер М.: Єтимологический словарь русского языка I. Москва, 1964.
Antolov P.: Veľká Čalomija - pozoruhodnosti. Komárno, 2003.
Majtán M., Žigo P.: Hydronymia povodia Ipľa. Bratislava, 1999.
Šmilauer V.: Vodopis starého Slovenska. Praha-Bratislava, 1932.                             
Slovník slovenských nárečí. Bratislava, 1994.





　



　

　

Pôvod hydronyma Hron

Názory na pôvod mena rieky Hron, v starších prameňoch Gran, Grana, Grain, Gron, Goron (podrobný zoznam uvádza Krško, 2008) zosumarizoval V. Šmilauer vo svojom diele Vodopis starého Slovenska už v roku 1932. Etymológie rozdelil na ilýrske, keltské, slovanské a germánske. Najväčšiu popularitu má dodnes tzv. kvádska etymológia E.Schwarza, ktorá vychádza z tvaru *Granahua, kde Gran- je zo sthnem. gran (Fichte = smrek) a -ahua je voda. So západogermánskym pôvodom mena Hron súhlasí aj J. Melich, nesúhlasí však s východiskovým tvarom *Granahua, lebo je v rozpore so zápisom Marca Aurerlia z 2.stor. n.l.: Γρανούᾳ (Granoua). Z našich jazykovedcov súhlasí so Schwarzovou etymológiou Krajčovič (2005) a Krško (2008). Varsik (1990) pôvod názvu Hron nerieši, pripomína len, že E. Schwarz sa svojej etymológie z roku 1923 vzdal a v roku 1961 považuje meno rieky za predkeltské.

Východiskom pre pomenovanie Hrona má byť starohornonemecké slovo gran = Fichte (smrek). Etymologické slovníky (Falk, Torp, 1960, Kluge, 2002) uvádzajú pre sthnem. gran(a) a strhnem. gran(e) tieto významy: Schnurbart, Ährenspitze a Fischbein. Slovo gran má v modernej nemčine formu Granne. Významy slov gran a Granne sú v slovenčine: fúzy, ôstie (na klase), rybie kosti a štetiny zvierat. Slovo gran vo význame ihličnatá drevina je v skutočnosti nordické. Motivácia sthnem. gran a nordického gran je podobná: tenké, ostré výrastky na rastlínách alebo živočíchoch. Najvýstižnejší preklad nordického gran je ihličňan, lebo znamená nielen smrek (Picea) ale aj iné druhy konifer. Islandské gran (i grön) sa do angličtiny prekladá ako pine-tree, t.j. borovica (Pinus), smrek sa po islandsky povie greni. Po dánsky a švédsky gran je jedľa (Abies). Dánčina pritom rozlišuje adelgran = jedľa a rodgran = smrek. Po nórsky gran je smrek. Severonemecké (dial.) grëne a holandské green je výpožička z nordických jazykov.

Z uvedeného prehľadu vyplýva, že gran je nordického pôvodu a môže znamenať ľubovoľnú ihličnatú drevinu. Aj pomenovanie Hrona podľa ihličnanov má svoje slabiny. Reliéf Slovenska je pomerne členitý a vertikálne sa člení na niekoľko výškových stupňov. V rovinno-pahorkatinnom stupni tečie Hron od Slovenskej brány po ústie do Dunaja. Na tomto území nie sú prirodzené porasty ihličňanov. V submontánnom stupni od Slovenskej brány po Banskú Bystricu prevládajú listnaté dreviny. Smrekové lesy sú typické pre horský (montánny) výškový stupeň od prameňa Hrona až po B.Bystricu. V smrečinách montánneho stupňa tečú prevžne horské bystriny, ústiace do väčších tokov. Na brehoch Hrona i ostatných slovenských riek rastie intrazonálna vegetácia (vrba, jelša) závislá viac od vody ako od nadmorskej výšky. Pomenovanie Hrona podľa smrekov je preto málo pravdepodobné, aj keď vylúčiť sa nedá.

Viacero slovenských riek je pomenovaných podľa zvuku, ktorý vydávajú, napr. Revúca (revať), Hučava, Húčľava, Hukava (hučať), Galamia (sch. galámiti = hučať), Vyčoma (vyť, poľ. wyć, rus. dial. vyčáť i vičáť, sch. víkati), Laborec (gael. labhar = hlučný, šumiaci), Sopotnica (sopot = vodopád, šumiaca voda), Dudlavka (dudlať). Takáto etymológia je možná aj v prípade Hrona. Východiskom by bolo germ. *grai-, *grainôjan, z ktorým súvisí anglo-saské granian a angl. groan [gron] (Bosworth, 1954). Slová granian a groan sa prekladajú rôzne, no vzťahujú sa spravidla vydávanie rôznych zvukov: šumieť, stonať, vzdychať, plakať, kričať, vyť, vŕzgať, rachotiť a pod. Príbuzné je nem. greinen, sthnem. grinan, strdnem. grinnen (grann), grennen, grannen, šv.grína, nór. grine s významom plakať, revať a pod. Islandské grenja znamená vyť, revať, hučať. Isté väzby sú aj na keltské jazyky: anglické groan je po gaelsky gearan, gerain, v strednej írčíne je to geran. Zaujímavé je aj írske crónán a gaelské cronan, po anglicky murmuring noise; the murmur of a stream, teda mrmlanie, šumenie vodného toku. Podobný význam má aj anglické croon [croon]. Nie je vylúčený keltský, no pravdepodobnejší je germánsky pôvod hydronyma Hron.

Bosworth, J.:An anglo-saxon dictionary. London, 1954.
Falk, H.S.: Torp, A.: Norwegisch-Dänisches etymologisches Wörterbuch. Oslo & Bergen, 1960.
Kluge, F.: Etymologisches Wörterbuch der deutschen Sprache. Berlin/New York, 2002.
Krajčovič, R.: Živé kroniky slovenských dejín. Bratislava, 2005. Krško, J.: Hydronymia povodia Hrona. Banská Bystrica, 2008. Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava, 1932. Varsik, B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku. Bratislava, 1990.

　



　

Pôvod miestnych názvov Skároš, Skerešovo a Skorušina

Skároš, maď. Szkáros, Eszkáros leží v　južnej časti Slánskych vrchov a　má nasledovné historické zápisy: 1270 Skarus, 1327 Zkarus, 1335 Scarus, 1415 Escharos, 1416 Eskarus, 1468 Izkaros atď. Najstarší zápis obce Skerešovo, maď. Szkáros je takisto Scarus (1266). Názory na pôvod mena obce Skároš zhrnul B. Varsik v　knihe Osídlenie košickej kotliny I. Kniezsa uvádza, že názov pochádza z　os. mena Skaroš, odvodeného zo slova kárať alebo škvariť. Český Skaříšov je podľa A. Profousa odvodený od os. mena Skařeš a　to od slova škaredý. Aj J. Stanislav vychádza z　os. mena Skaroš. Podľa J. Melicha je názov odvodený zo slova škaredý, s　motiváciou škaredá, chudobná pôda.

Vplyvom maďarčiny dochádzalo v　stredoveku pri miestnych názvoch často ku zmene slovenského o　za a. Toto je zrejme aj prípad zápisu Skarus namiesto *Skorus (Skoruš). Skoruš v　tomto prípade môže byť oskoruša (Sorbus domestica) alebo skoruša, čo je nárečové pomenovanie jarabiny vtáčej (Sorbus aucuparia). Maďarský názov Eszkáros (Escharos, Eskarus, Izkaros) možno doslova preložiť ako Oskoruš. Domovinou oskoruše je Stredomorie, odkiaľ sa najneskôr v　stredoveku dostala aj do teplejších oblastí Slovenska. Šírili ju popri cestách pútnici, obchodníci i　vojaci, pretože jej plody sa používali ako liek proti hnačke. S　oskorušou prišli do styku najskôr južní Slovania, lebo obývali areál jej pôvodného výskytu. V　macedónčine je to skoruša, skorša, oskoruša, oskruša, v　slovinčine oskóruš, skóriš i　skórš, v chorvátčine oskoruša, dial. skorš, oskorš, skoruša, v bulharčine skóruša i oskóruša.

Po skoruši je na Orave pomenované pohorie Skorušina a　na Slovensku máme aj vrchy: Skorušina, Skorušová a　Skorušiniak. V　širšom okolí Tatier sú viaceré chotárne názvy motivované touto drevinou. Kele (2007) píše, že názov Skorušina súvisí so stromom oskoruša (Sorbus domestica). Podľa neho bol vrchol alebo jeho okolie pravdepodobne porastený týmito užitočnými drevinami. To je však vylúčené, lebo oskoruša je teplomilná drevina. Šaur (2008) v článku o oskoruši (čes.oskeruše) píše, že v poľských nárečiach žijú podoby typu skorusza, skoruch a pod. iba na území pôvodne habsburskom a ukrajinské skoruch len v Haliči, čo ukazuje na možné rozšírenie stromu i jeho mena prostredníctvom chorvátskej kolonizácie v dobách úteku Chorvátov pred Turkami. V.Šaur evidentne nepostrehol, že v poľštine skorusza a v ukrajinčine skoruch neznamená oskorušu (Sorbus domestica) ale jarabinu (Sorbus aucuparia). Ani v　slovenských dialektoch skoruša, skorušina, skorušie, skorucha, škorucha nie je oskoruša ale jarabina. Meno Skorušiny odvodzoval od skoruše (jarabiny) už Kocian (1933).
Jazykovedci skúmajúci slová importované do Karpát valaskou kolonizáciou nezistili, že slovo skoruša v　nárečiach severného Slovenska pochádza z　Rumunska. Zrejme od　Slovanov prebrala rumunčina slová scoruş (strom) a　scoruşa (plod) s　významom oskoruša (Sorbus domestica). Oskoruša a　jarabina majú podobné plody i perovitozložené listy, preto Rumuni volajú jarabinu aj scoruş-de-munte (horská oskoruša) alebo scoruş sălbatic (divá, planá oskoruša). Meno scoruş vo význame jarabina Valasi preniesli aj do východo- a západokarparských horských oblastí Ukrajiny,　Slovenska a Poľska. V　ukrajinských nárečiach sa jarabina povie skoruch i　skorušína, v poľských nárečiach v okolí Tatier je to skorus, skorusa, skorusz i skoruch. Východní Slovania majú pre oskorušu i　jarabinu spoločný názov: rus. rjabína,　ukr. gorobína.
Na záver ešte krátka poznámka k　miestnemu názvu Hoskora, čo je potok a　dolina v　Malej Fatre, v　minulosti tvoriaca hranicu medzi Trenčianskou a　Turčianskou stolicou. Majtán (2000) v　monografii mesta Vrútky označuje názov za záhadný a　neobjasnený. Z　predchádzajúceho textu je zrejmé, že ide o　(H)oskoru, v　tomto prípade o jarabinu (skorušu), lebo horské podmienky nespĺňajú stanovištné nároky oskoruše. Počiatočné H je druhotné ako v　prípade riečky Holeška (1113 Olesca), mesta Oslany (1293 Hozlen), vrchov Osečný (1352 Hosechno), Veľká Ostrá (1293 Hostra hora) atď.

Kele, F.: Prírodné krásy Slovenska. Najvyššie vrchy. Bratislava, 2007.

Kocian, A.: Orava. Dolný Kubín, 1933.

Majtán, M.: Pôvodné názvy Vrútok a ich chotára. In: Vrútky 1255-2000. Vrútky 2000.

Šaur, V.: Oskeruše. Haló noviny. 4.,2008.

Varsik B.: Osídlenie Košickej kotliny I. Bratislava, 1964.

Etymológie: Pôvod hydronyma Laborec

Etymológie: Pôvod hydronyma Laborec: "Pokusov o vysvetlenie mena rieky Laborec je niekoľko. Najstarší, na východnom Slovensku stále populárny je výklad, ktorý podal Anonymus v di..."

Etymológia pomenovania Vrakune

Martin Baco vo svojom blogu O názvoch miest Vrakúň a Vrakuňa uverejnenom na internete odmieta etymológie Jána Stanislava a Petra Ratkoša týkajúce sa Vrakune. Z jeho textu sa zdá, že informácie čerpal buď z druhej ruky, alebo prácu Stanislava (1943) čítal nepozorne. Pri svojich tvrdeniach ignoroval aj bežné slovníky slovenského jazyka. Píše, že Stanislav odvodzuje pôvod názvu Vrakuňa od hypotetického starého slovanského slova *vrakuňa (klamárka, klebetnica, čarodejnica). Hypotetický názov Vrakuňa je konštrukt Stanislava, ktorý ho vytvoril z existujúceho slovenského nárečového slova vracať (správne vračaťL.B.), ktoré znamená čarovať a ruského slova врaкать, ktoré znamená klebetiť. V skutočnosti vrakuňa, rus. вракýнья nie je hypotetický konštrukt ale reálne doložené slovo v slovníku V. Daľa (1978).

O etymológii P.Ratkoša M.Baco píše: "Preklad slova brekyňa znie v slovenčine skoruša. Odhliadnuc od pôvodu slova, berkenye je stále používané maďarské slovo".  K tomu len dve pripomienky: 1. Slovenské slovo brekyňa je stále živé a do slovenčiny ho netreba prekladať. 2. Skoruša je nárečové pomenovanie jarabiny vtáčej. M.Baco ďalej píše, že je len ťažko pochopiteľné prečo bolo slovo berkenye, zrozumiteľné v širokom maďarskom okolí, zmenené na Vrakuňa, ktoré nemá žiaden význam. K tomu len toľko, že slovo berkenye je možno v okolí Vrakune zrozumiteľné (aj keď nie je isté koľko Vrakunčanov hovoriacich po maďarsky mu rozumie), no obec sa volá Vereknye a nie Berkenye. Menu Vereknye nemôže rozumieť nikto, lebo nie je maďarské a nič neznamená. Maďari prispôsobovali slovenské mená obcí maďarčine, preto je prirodzené, že Slováci robia to isté. Aj Nemcom by sa dalo vyčítať, že pre Vrakuňu vytvorili nezrozumiteľné mená Frecen-, Fraten-, Fragen- a Wrackendorf. 

Stredoveké záznamy pre Vrakuňu sú nasledovné: 1279 Werekne, 1290 Verekene, 1297 Frecendorf (Fretendorf), 1323 Verekuna, 1356 Oluerekenye, 1393 Berekenye in theutonico Fratedorf. Varsik (1984) a Marek (2006) udávajú rok 1392 a zápis Berekenya, resp. Bereknya. Z novoveku máme názvy: 1773 Vereknye, Fragendorf, 1786 Wereknye, Frattendorf, 1808 Vereknye, Frattendorf, Wrackendorf, 1863-1913 Vereknye, 1920 Fragendorf, 1927-48 Verekne, 1948 Vrakuňa. Slovenský názov Vrakuňa zrejme presadil Prof. J.Stanislav, ktorý bol členom názvoslovnej komisie a v roku 1943 publikoval na túto tému článok v časopise Slovenská reč. Podľa Stanislava (1943) nemecký tvar na Wrak- nám jasne ukazuje, že základom je vrak-. Nemecká forma ukazuje, že keď Nemci prišli do styku s touto obcou, Slováci užívali ešte svoj starý tvar. To prezrádza, že Nemci tu našli slovenské obyvateľstvo a prevzali živý slovenský tvar. Stačí si pozrieť historické mená Vrakune a zistíme, že tieto závery možno spochybniť. Názov Wrackendorf je až z roku 1808 a nemohol byť prevzatý priamo od Slovákov. Najstarší nemecký názov z konca 13. storočia je Frecendorf (Fretendorf).

Druhú časť názvu Vrakuňa odvodzuje Stanislav (1943) zo záznamu Verekuna z roku 1323. Podľa neho ide o zmiešaný maďarsko-slovenský tvar. Prvá časť verek- je  maďarská, z pôvodného vrak- a druhá časť -una je slovenská. Svoju úlohu tu zrejme zohral aj názov obce Vrakúň, maď. Várkony, v stredoveku Warkun (1260), Varkun (1262). Názvy Varkun (Vrakúň) a Verekuna (Vrakuňa) autor spojil s ruskými slovami вракýнъ a вракýнья, v preklade klamár, klamárka, prípadne klebetník, klebetnica. Vo svojom Výkladovom slovníku živého veľkoruského jazyka má Daľ (1978) slovesá врать, врáкать a врéкать s významom klamať, tárať a s tým spojené apelatíva враль, врачъ, врачунъ, врачýнья, вракýнъ a вракýнья, s významom klamár, táraj. Slová врáкать, вракýнъ a вракýнья sú špecificky ruské, neznáme v iných slovanských jazykoch. Podľa Stanislava ich však poznali aj starí Slováci. Ako východisko pre pomenovanie Vrakune je problematiský aj  ich význam klamať, klamár, klamárka, čo Stanislav (1943) riešil rozšírením významu slovesa vrákať aj o význam čarovať, prípadne i liečiť. Vychádzal z nárečových slov vračať = čarovať a vražica, vražkyňa = čarodejnica. Vrakuňa tak mohla byť nielen klamárka, klebetnica ale aj čarodejnica a liečiteľka. Inou možnosťou je odvodenie mena obce od osobného mena Vrakuňa. Argumenty Stanislava (1943) preberá aj Krajčovič (2005).

Aj podľa Ondruša (1990) sa obec volala pôvodne Vrakuňa. Podľa neho v 13. a 14. storočí vedľa seba existoval názov Vrakuňa i jeho maďarizovaná podoba Vereknye. Svedčiť o tom má zápis Vraknye z roku 1459. Zo zápisov z 13. a 14 storočia sa to však potvrdiť nedá. Vrak- môže byť aj z nemeckéko názvu obce.  Východiskom pre pomenovanie Vrakune má byť ruské nárečové slovo vorok = ohrada, plot, známe v okolí Smolenska a na juhu Ruska. Autor pripúšťa, že slovo vorok i toponymá od neho odvodené sú obmedzené len na lokality kde sa hovorí rusky. Nedá sa teda hovoriť o jeho praslovanskom pôvode. Potvrdením tejto etymológie má byť dvojica susediacich obcí Vrakúň a Nyék. Podľa Ondruša (1990) nyék je staré maďarské slovo znamenajúce ohradu. Východiskom pre Vrakúň i Nyék by teda mala byť ohrada, plot. Obcí s menom Nyék je na Slovensku niekoľko a v skutočnosti sú pomenované podľa staromaďarského kmeňa Nyék. Aj motivácia pomenovania obcí Vrakuňa a Vrakúň je problematická. V ich blízkosti mali byť ohrady na brehu vodných tokov, ktoré mali zabrániť záplavám. Je iluzorné myslieť si, že by drevený plot mohol zabrániť povodni.

Slovo brekyňa, maď. berkenye je dobre doložené už od stredoveku. Prvý záznam je z roku 1055 a má podobu brokina. Baby (2007) uvádza z druhej polovice 13. storočia tieto varianty: 1259, 1264, 1265 berekune, 1270 berekuna, 1274 Brekyne, 1278 berecune, 1279 berkenye, Bereknye, 1280, 1284 Berekene, 1283 berekene, 1296 berekunya, berekenye, 1299 berekyna. A magyar nyelv tőrténeti-etimológiai szótára z roku 1984 na strane 285 píše, že slovo berkenye je prebraté od Slovanov. Brekyňa je drevina patriaca do rodu Sorbus, ktorý má u nás niekoľko druhov. Botanický názov druhu Sorbus torminalis je jarabina brekyňová, ľud. brekyňa, brek, čes. břekyně, maď.

barkóca(fa), barkócaberkenye, S. aucuparia je jarabina vtáčia, ľud. jarabina, maď. veres berkenye, madárberkenye, S. aria je jarabina mukyňová, ľud. mukyňa, muk, maď. lisztes berkenye, süvöltény a S. domestica je jarabina oskorušová ľud. oskoruša, maď. házi berkenye. Na Slovensku sa slovo brekyňa viaže len na druh Sorbus torminalis, v Maďarsku označuje berkenye všetky druhy rodu Sorbus.

Variabilita stredovekých záznamov pre brekyňu sa vo veľkej miere zhoduje so záznamami pre Vrakuňu, s tým rozdielom, že písmeno b nahrádza v. Výnimkou je rok 1393, kde je pre Vrakuňu záznam Berekenye, 1392  Berekenya, Bereknya. Zámena písmen b a v je bežná vo viacerých jazykoch. V okolí Bratislavy je to napr. potok Vydrica, nem. Beidricz a z toho chorvátske Baidrica. Na etnicky zmiešanom okolí Bratislavy sa mohol názov Brekyňa zmeniť na Vrekyňa, maď. Bereknye/Vereknye, pričom názov Vereknye sa chápal ako toponymum a ďalej sa nespájal s brekyňou. Stanislav (2004) v knihe Slovenský juh v stredoveku uvádza niekoľko miestnych názvov pomenovaných podľa brekyne, resp. maď. berkenye, napr. vrchy Berkenaihegy a Berkenye, chotárny názov Berkenye, potok Brekene potoka (1268), a zrejme aj terra Brechina (1244) a villa Berken (1268). V Novohradskej župe je obec Berkenye a v Rumunsku Berkenyes. Južne od Zvolena je malá osada Brekyňa. Miestny názov Vereknye je v miestopise býv. Uhorska osamotený. Aj náš Vrakúň maď. Várkony má v Maďarsku troch menovcov a na východnom Slovensku je chotárny názov, pôvodne obec Várkond. Stanislav (1943) uvádza pre Vrakuňu ľudový názov Verekyňa. Jednoduchí ľudia bez znalosti jazykových pravidiel zmenili maďarský názov Vereknye na Verekyňa, čo by pri predpokladanom názve Bereknye bola Berekyňa, resp. Brekyňa.

Ak by sa Vrakuňa pôvodne volala Brekyňa, maď. Berkenye, stále nie je isté, či meno obci dali Slováci alebo Maďari. Slovo berkenye má síce slovanský pôvod, no pomenovať obec mohli aj Maďari, v čom možno súhlasiť s M.Bacom. Hlavným problémom v tomto prípade je určenie dreviny podľa ktorej bola obec pomenovaná. Zo štyroch druhov rodu Sorbus môžeme takmer s určitosťou vylúčiť mukyňu (S. aria). Podľa maďarského etymologického slovníka slovo berkenye znamenalo pôvodne jarabinu (S. aucuparia). Jarabina rastie prevažne v horách a jej prirodzený výskyt v okolí Vrakune nie je vylúčený, no málo pravdepodobný. V okolí Bratislavy bežne rastie brekyňa (S. torminalis) a v tomto prípade by meno obci dali Slováci. Maďari volali brekyňu barkóca, zo slovanského brek, *brekovica. V prípade Maďarov by bola obec najskôr pomenovaná podľa oskoruše (S.domestica), maď. házi berkenye, ktorá rastie na juhu, je to mohutný strom a má najväčšie praktiké upotrebenie. Presne určiť druh rodu Sorbus, podľa ktorého bola pomenovaná Vrakuňa bude veľmi ťažké. 

Bába B.: Szláv eredetű faneveinkről. Debrecen, 2007.

Даль В.: Толковый словaрь живого великорусского языка I. Москвa, 1978.
Krajčovič R.: Živé kroniky slovenských dejín. Bratislava, 2005.                               

Marek M.: Cudzie etniká na stredovekom Slovensku. Martin, 2006.

Ondruš Š.: Rača, Vrača > Brača, Vrakuňa a Vrkoč. Slovenská reč, 1990(55) : 26-33.
Stanislav J.: Verekňa - Várkoň. Slovenská reč, 1943(10) : 129-132.                       
Stanislav J.: Slovenský juh v stredoveku II. Bratislava, 2004.                                   
Varsik B.: Z osídlenia západného a stredného Slovenska v stredoveku. Bratislava, 1984.

Pôvod hydronyma Nitra

Názory na pôvod mena rieky Nitra zhrnul v prvej tretine minulého storočia Šmilauer (1932): slovanská verzia vychádzala zo slova *vъn-otrь: vnútro, nútro, nemecká zo slov *nit-: stiesnený a aar: voda. Autor sa nepriklonil ani k jednej z nich a názov považuje za nejasný. K tomu istému záveru dospel aj Varsik (1990). Ondruš (2000) považuje názov Nitry za slovanský, odvodený z koreňa *neit-:*nit-, s významom rúbať, sekať i páliť, žiariť a nietiť. Podľa Krajčoviča (2005) dali rieke meno Rimania: názov je zložený a mal podobu neui-iter (Neuiter), kde neuius je nový a iter je úzka cesta, prípadne i vodný tok, rieka. Najnovšie Šapošnikov (2010) prišiel s názorom, že meno rieky pochádza z lat. nitrum, čo je sóda. Podľa neho pobrežné kamene boli v minulosti pokryté povlakom alkalických solí. 

Mená väčších slovenských riek považujú viacerí autori za predslovanské a objasnenie ich pôvodu si vyžaduje širší indoeurópsky rozbor. Východiskom našich analýz je ie. koreň *uod-/*ued- a *uodr-/*uedr-, od ktorého viaceré indoeurópske jazyky odvodili pomenovanie vody. S týmto koreňom súvisí ie. koreň *udros a *udra, s motiváciou vodný živočích. Priamo z koreňa *udra vychádza staroindické a staroiránske meno vydry. Aj v baltských jazykoch je pomenovanie vydry blízke východiskovému koreňu: lit. údra, lot. údris, stprus. wudro, prus. udro. V slovanských jazykoch je to buď vydra alebo vidra, len v hluž. wudra a dluž. hudra. V germánskych jazykoch došlo k určitým zmenám hlások: dánsky je to ešte odder, stnord. otr. nór. oter, isl. otur, šv. utter, angl., hol., nem. otter. Z lat. názvu lutra pochádza vedecký názov vydry (Lutra). Z latinčiny vychádzajú románske jazyky: tal. lóntra, fr. loutre, port. lontra. Španielčina má pre vydru dve mená: lutria a nutria. Dve mená má aj rumunčina: vídră a lutră a albánčina: vídёr a lundёr.                                                                   

Starogrécke slovo énydros sa prekladá ako vo vode žijúci a énydris je vydra i vodný had  (užovka). Starí Gréci nazývali vodného hada hýdra  alebo hýdros. Najbežnejší európsky vodný had – užovka obyčajná (Natrix natrix) má meno podľa lat. natrix. Blízke latinskému natrix (tal. natrice)  majú pomenovanie vodného hada, alebo hada vôbec keltské a niektoré germánske jazyky. Z protokeltského *natrik-: had je staroírske nathir, írske nathair, kymerské neidr, nadredd, bretónske a starokornské nader. Užovka sa po nemecky povie Natter, zo stredoveku sú zápisy: nat(a)ra, nater(e), nad(a)ra. Islandsky naðra (nöðru, nöðrur) je užovka, vretenica,  i had všeobecne. V starej angličtine je to nad(d)re. Po strate n sa vretenica angl. a hol. povie odder. Aj v nemčine popri slove Natter – užovka je aj Otter – vretenica.                                                                     

Uvedený podrobný prehľad poukazuje na zbližovanie niektorých slov znamenajúcich vydru a vodného hada, alebo hada vôbec. V nemčine der Otter je vydra, die Otter je vretenica. Dánsky odder je vydra, angl. a hol. adder je jedovatý had. Gr. énydris je vydra i užovka, isl. naðra, stangl. nadre je had, šp. nutria je vydra, lat. natrix, nem. Natter je vodný had. Po živočíchoch žijúcich vo vode dostali meno viaceré rieky a potoky. Vydra je prítokom Otavy v Čechach, Vydrica tečie neďaleko Bratislavy a Vydričný potok sa vlieva do Hrona. Z významných riek je to napr. Odra, nem. Oder, ktorá však podľa českých etymológov (Lutterer, Šrámek, 2004) súvisí so slovom voda a nie vydra.                                                                                                       

Popri vydre bol v minulosti stálym obyvateľom vodných tokov bobor. Podľa bobra je pomenovaných niekoľko obcí: Bobrov, Bobrovec, Bobrovček a Bobrovník. Na Morave je to riečka Bobrava, na Slovensku Bebrava. Bebrava sa považuje sa slovanské hydronymum, no vzhľadom na rovnaké korene germánskeho biber a slovenského bobor nemôžeme vylúčiť ani jeho prevzatie. Bebrava je pre nás zaujímavá tým, že spolu s Nitricou sú najväčšími prítokmi Nitry na jej hornom toku. Bolo by lákavé pomenovanie Bebravy podľa bobra a Nitry (Nitravy) podľa vydry. Vylúčiť sa to nedá, no pravdepodobnejšou motiváciou je vodný had. Východiskom môžu byť keltské slová nathir, neidr, nader a germánske nat(a)ra, nater(e), naðra  a nadra. Asi to nebude náhoda, že práve Kelti a Germáni trvalejšie obývali naše územie pred  Slovanmi. Rovnakú etymológiu má aj nemecká Netra, podľa Šmilauera (1932) v XI. stor. Naderaha, v XIII. stor. Nethre.

Pre naše potreby je zaujímavá aj etymológia latinského natrix a protokeltského *natrik-. Podľa de Vaana (2008) slovo natrix vychádza z koreňa *(s)nh₁-tr-ih₂-, s motiváciou "who spins round, snake" t.j. točiaci sa dookola (ako vreteno), had. To je zrejme motivácia aj pre našu vretenicu (Vipera). V iných slovanských jazykoch toto slovo znamená iného hada - slepúcha (Anguis). Machek (1971) vychádza pri stčes. vřětenicě, mor. vřetenice, poľ. wrzecienica, ukr. vereteľnyk, rus. vereteníca (všetko slepúch) z pododného tvaru hada a vretena. Meno Nitry by teda mohlo vychádzať z hadovitého tvaru jej koryta. Z Novohradu je známa riečka Točnica a vodné toky Lukva, Lukavec a Lukavica sú tiež pomenované podľa hadovitého, kľukatého tvaru, podobne ako Lakavica v povodí Vardaru (Duridanov, 1975). Pôvodný tvar bol *Lokavica z adj. *lokavъ - ohnutý, zakrivený. Aj Varsik (1990) odvodzuje meno Lukavice z adj. *lokavъ, s významom zákerný, dravý, ľstivý, čo je prenesený význam slova krivý.                      

Protokeltské slovo *natrik- odvodzuje Matasović (2009) z koreňa *(s)nh₂-tr s významom vodný had, užovka. Motiváciou je ie. koreň *sneh₂ s významom plávať. To, že jedno slovo sa vykladá rozličným spôsobom je v etymológii časté. V prípade užovky (Natrix) je to spôsobené tým, že grécke néo znamená plávať i priasť (s tým súvisí točenie vretena), latinské neo, nere je priasť, no, nare je plávať a protokeltské *sniy-o- je priasť a *sna- je plávať. Latinčina má popri slovese no má aj derivát nato, natare s rovnakým významom plávať. Po grécky nátor znamená plávajúci. S prihliadnutím na spôsob života užovky i pomenovanie iných vodných živočíchov sa prikláňam k názoru, že jej pomenovanie súvisí s vodou a plávaním. Nitra bola riekou so zvýšeným výskytom užoviek. Po gaelsky nathrachan je place infested with serpents = miesto zamorené hadmi (gael. nathair je had).

Duridanov, I.: Die Hydronymie des Vardarsystems als Geschichstsquelle. Köln/Wien, l975.
Krajčovič, R..: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest. Bratislava, 2005.

Lutterer, I., Šrámek, R.: Zeměpisná jména v Čechách, na Moravě a ve Slezsku. Praha, 2004.   .

Matasović, R.: Etymological Dictionary of Proto-Celtic. Leiden/Boston, 2009.

Ondruš, Š.: Odtajnené trezory slov. Martin, 2000.                                                                  
Šapošnikov, A.K.: Etimologičeskije zametki na poljach "Hydronymia povodia Nitry" In: Lexika slovenskej onymie" p.244-267. Bratislava, 2010.

Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha/Bratislava, 1932.

de Vaan, M.: Etymological Dictionary of Latin and the other Italic Languages. Leiden/Boston, 2008.                                                                                                                                            
Varsik, B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Bratislava, l990.